Prvý informuje o princípe fungovania Morského oka a o charaktere tejto krasovej zatopenej priepasti hlbokej 38 metrov, do ktorej voda vniká artézskym výverom z hlbín zeme. Druhý panel podáva informáciu o sprístupnených jaskyniach Slovenského krasu, ktoré boli zapísané do zoznamu svetového dedičstva. Cez kamenný objekt vstupnej brány sa návštevníci drevenými schodmi a bráničkou dostanú na 15 m dlhé premostenie. Týmto mostíkom sa dá dostať do strednej časti jazierka, kde pri svetle reflektora, nainštalovaného v hĺbke 5 m, možno nahliadnuť aj do zatopenej priepasti. Náučný panel, ktorý je umiestnený na konci mostíka, oboznamuje so zaujímavosťami a záhadami Morského oka, ako napríklad so skamenenými ježovkami a ústricami, ktoré sa pri dne vyvetrávajú z 23 miliónov starého vápnitého prachovca, alebo s drobnými rôznonožcami, ktoré sa v určitých obdobiach premnožia na dne priepasti. Ďalšími zaujímavosťami sú umelo vysadené ryby alebo občasné záhadné zakalenie vody, najmä na jar.

Lokalita podľa zákona o ochrane prírody a krajiny predstavuje prírodnú pamiatku – jaskyňu, starostlivosť o ňu zabezpečuje Správa slovenských jaskýň.

Viac informácií:
http://www.ssj.sk/sk/clanok/33-naucna-lokalita-morske-oko
https://www.tdisdi.com/morske-oko-tornala/
http://roznava.dnes24.sk/v-areali-kupaliska-najdete-ojedinely-utvar-ludia-popri-kupani-obdivuju-unikatne-morske-oko-212540

Pripravuje Marta Mikitová

Lucka Ďurišková výkonom 46,88 s skončila štvrtá, od medaile ju delilo len 44 cm. V 60 m behu, čo je aj so skokom jej primárna disciplína skončila šiesta.

Nelka Chlebušová si spravila nový osobák s výkonom 444 cm a obsadila šieste miesto v skoku do diaľky.

Marian Antal, majster banskobystrického kraja v 60 m behu nakoniec skončil na piatom mieste v silnom protivetre s časom 8,35 s.

Milan Smolko v hode kriketkou obsadil vo finále šieste miesto, taktiež ako pri Lucke mu nechýbalo veľa na lepšie umiestnenie. Jeho výkon bol 47,62 m.
Ďakujeme naším športovcom za úspešnú reprezentáciu nášho atletického klubu, našej školy, nášho mesta. Úspešne ukončili školský rok 2017/2018. Po krátkom letnom oddychu ich čakajú preteky už v závere prázdnin, v auguste. Poďakovanie patrí aj ich trénerom – učiteľom Základnej školy J. A. Komenského za ich prípravu, za ich čas, ktorí svojim žiakom venujú. Spoločne so svojimi zverencami ukázali, že v Základnej škole J. A. Komenského sa atletike, športu venujeme a že pod vedením skvelých trénerov sa našim talentom darí. Sme hrdí na svojich žiakov. Sme hrdí na svojich učiteľov. Sme hrdí na svoju školu – Základnú školu J. A. Komenského.

ZŠ

Diela Mgr. art. Viktórie Zatrochovej predstavujú novofigurálnu líniu expresívnej tvorby. Tematicky vychádza zo subjektívneho symbolizmu, celkové zafarbenie charakterizuje mierna melanchólia, poetizácia, často humor a príbehovosť.
Výstava potrvá do 5. septembra 2018.

Mgr. art. Viktória Zatrochová

ich autorom je Sándor Prandl, niekdajší fotoreportér časopisu Hét. Okrem fotografií návštevníci môžu vidieť aj výber plagátov, ktoré znázorňujú zjednodušené dynamické kompozície, sýte farby, silné kontrasty, čo svedčí o tom, že ich navrhovatelia Gyula Lőrincz a József Nagy dobre poznali základy a zásady plagátovej tvorby.

Výstavu so svojim kultúrnym vystúpením spestrili spevácke folklórne súbory z Mierova a z Blatnej na Ostrove.
Výstava potrvá do 5. septembra 2018.

Gabriella Badin, Banícke múzeum v Rožňave
Foto: Banícke múzeum v Rožňave, Gergő Fábián 

DFS Šafáriček z Tornale a FS Vepor z Klenovca. V piatok 22. júna 2018 v doobednajších hodinách sa predstavili zahraniční hostia Drieske Nijpers z Belgicka, Zvolen a Metropolitu Štefana Stratimiroviča zo Srbska, spolu s detským folklórnym súborom Zrkadielko z Hnúšte v Dome kultúry J. Francisciho Rimavského v Hnúšti. V piatok 22. júna 2018 od 15:00, až do nedele 24. júna 2018 bolo miestom slávností tradične obec Klenovec.

Roztancované ulice a námestie v Klenovci vytvorili zväčša členovia detských folklórnych matičných kolektívov, ktorí sa predstavili v detskom programe v poobednajších hodinách pod názvom Bohatým brať, chudobným dať i bohatstvo otcov zachovať, v réžii Matúša Ivana. Účinkovali DFS Hájik a Lieskovček z Rimavskej Soboty, Lykovček z Revúcej a DFS Zornička a Mladosť z Klenovca. Program sprevádzal herec Marek Rozkoš zo Zvolena . Od 15:00 sa dobrovoľníci pokúsili utkať čo najdlhší pokrovec, počas 24 hodín s odbornou garantkou Ľubkou Žilkovou z Kokavy nad Rimavicou. V tomto čase sa konala aj vernisáž jedinečnej výstavy v Múzeu súkenníctva a gubárstva (kolešňa v parku), a to Krojované bábiky Anny a Rastislava Bellovičovcov z Lukáčoviec. Ďalej sa konala vernisáž výstavy Rukami majstrov, kde autorka výstavy Anetta Cvachová predstavila regionálnych remeselných majstrov: gubára Jána Fottu, rezbára Milana Stieranku, košikára Michala Dovalu z Klenovca, bičiara Ľubomíra Majana z Rimavskej Soboty, fujaristov Milana Katreniaka z Tisovca, Dušana Cebera z Vyšnej Pokoradze, šúpolienkárku Evu Dolinajovú a medovnikárku Evu Manicovú z Tisovca, výrobcu drevených palíc Pavla Ferdinandyho z Revúcej, drotára Júliusa Bútoru z Drienčan, Gabrielu Medveďovú z Hrachova s krojovanými bábikami, Ladislava Hedvigiho s kyjatickými hračkami. V podvečerných hodinách patril v priestoroch kultúrneho domu komornému programu Roztratené zrnká, ktorý vznikol na základe terénneho výskumu. V tomto roku bola predstavená obec Klenovec, jej história, a ľudia, ktorí prítomným priblížili život našich predkov. Účinkovali Klenovčania a Novoklenovčania, s matičnou Folklórnou skupinou Šajava z Kráľa a s členmi FS Vepor z Klenovca, v réžii Alenky Ďurkovičovej, pripravili Stanislava a Jaroslav Zvarovci, Viktor Brádňanský. Programom sprevádzala Katarína Kovačechová. Od 19:00 účinkujúce folklórne kolektívy roztancovali námestie, v rámci slávnostného otvorenia 40. ročníka Gemersko – malohontských folklórnych slávností – Klenovská Rontouka. Večerný program patril dvom malohontským obciam v podaní FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou a FS Vepor z Klenovca, v réžii Romana Malatinca, na príprave sa podieľali Ján Blahuta a manželia Zvarovci . Hostia naši bol názov programu, v ktorom sa predstavili zahraničné kolektívy z Belgicka a zo Srbska, v réžii Vladimíra Petrinca. V Očovej doma, to bol názov programu Folklórneho súboru Očovan z Očovej, ktorého autorom je Pavol Hossa. Záver večera patril ľudovej veselici s Ľudovou hudbou Roberta Michalíka, Muzika z Detvy.V sobotné ráno hostí pozdravili pozývačkami po obci účinkujúci slávností. Pri Klenovskej izbe prebiehala škola spevu s Jankou Porubiakovou z Kružna a v Klenovskej izbe prebiehala lektorovaná výstava na tému Zvyky pri narodení dieťaťa, s lektorkami Ľudmilou Pulišovou a Martinou Oštrom Marekovou 

[cincopa AwGAFRusL6xh]

z Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote. V priestoroch pri Baptistickom kostole bola v tomto roku nová scéna, na ktorej sa predstavili heligonkári na prehliadke pod názvom Klenovská heligónka. Presne na poludnie sa konala ukážka Lapačka Jánošíka, v ktorej sa predstavili Hornoliptovskí kuruci, Portáši a členovia folklórnych kolektívov, v réžii Viktora Brádňanského. Ďalej svoj program predstavili FS Technik z Bratislavy, už spomínané zahraničné kolektívy, Terchovec z Terchovej, Goral zo Suchej Hory, Kýčera z Čierneho Balogu a Mužská spevácka skupina FS Vepor z Klenovca. Z Gemera do Malohontu, to bol názov regionálneho programu v réžii Jaroslava Piliarika a Stanislavy Zvarovej, v ktorom sa predstavili folklórne kolektívy Háj, Rimavan a Nový Gemer z Rimavskej Soboty, Lykovec z Revúcej, Levenda z Muráňa, Revúška z Revúčky, Spod Kohúta z Muránskej Zdychavy a Revúčky, Haviar z Rožňavy, Ženská spevácka skupina Skaliny z Hnúšte, Vepor z Klenovca, fujaristi Milan Katreniak, Roman Košičiar z Tisovca, Dušan Ceber z Vyšnej Pokoradze. Slávnostný večerný program patril Folklórnemu súboru Technik z Bratislavy, pod názvom 65 rokov, v réžii Igora Hajdúčika a Ľubici Meškovej a na scéne pri Baptistickom kostole sa konal koncert rusínskeho miš – maš, v podaní Rusín Čendeš Orchestra z Banskej Bystrice. Na záver sobotného večera zatancoval a zaspieval Folklórny súbor Lúčnica z Bratislavy s programom Z tvorby profesora Nosáľa. V nedeľu, po skončení Služieb Božích v evanjelickom kostole zaznel posledný program 40. ročníka Gemersko – malohontských folklórnych slávností, Klenovská Rontouka, a to Slzy neviest v réžii Andrei Jágerovej, v podaní Folklórnej skupiny Dobrona z Dobrej Nivy, Ženskej speváckej skupiny Marína zo Zvolena, Ľudovej hudby Jara Hazlingera z Detvy a Pavla Martinku.

Počas slávností v piatok a v sobotu prebiehal Jarmok remesiel, Tvorivé remeselné dielne, Tradičné dvory gastronomických špecialít – Klenovský, Francúzsky, Drienčanský a mnoho ďalších. Počas sobotňajšieho dňa mohli hostia ochutnať tradičné špeciality: strúšky z Revúšky, klenovské pirohy, halušky, Jelšavské guľky, Muránske buchty.

Prostredníctvom folklórnych slávností Matica slovenská chce rozvíjať a uchovávať tradičnú ľudovú kultúru ako sviatok Dní tradičnej kultúry na Slovensku. Práve Gemersko-malohontské folklórne slávnosti, Klenovská Rontouka v Klenovci svojou koncepciou napomáhajú k propagácii, šíreniu tradičnej ľudovej kultúry na území nášho regiónu. Oživujú scénický folklorizmus, rozvíjajú sa a popularizujú tradície remesiel prostredníctvom vystúpenia členov jednotlivých matičných folklórnych súborov FS Vepor a DFS Mladosť z Klenovca, DFS Lieskovček z Rimavskej Soboty, DFS Čižíček z Tisovca, FS Šajava z Kráľa, DFS Šafáriček z Tornale a FS Haviar z Rožňavy.

PhDr. Ingrid Šulková, riaditeľka DMS Rimavská Sobota
Fotografie: Peter Poboček

(Zdroj: http://www.dommsrs.estranky.sk)

Búl ráz eden farár. A vuón išuól ku ednié žene na fréj. A jié múž povedál: „Ženo, jȁ sä vráťím a ti mu pohotuj daš.“ Ta ona mu pohotovila. A tá žena zváräla gráti a f tem prišuól jié múž a zavolál: „Otvor, ženo!“ A pán farár jié povedál: „Ďe sä jȁ mám skriť.“ „Ta skoro, pán farár, sä skriťe do kaďiéški!“ A vuón vojšuól dnu a tot múž tié žene povie: „Ženo, tam ťi vre, jȁ ťi iďem vilȁť.“ A ona mu povie: „Ale nejďi!“ A vuón, nevelej mislȁcí, oblȁl toho farárä lúhom vrelím. A príďe do chiži, ta zavolá: „Ženo, tam dákí farár zubi viškériél, ta teráz ďe ho poďéjemo.“ „Tu povišä jest šižmár, odnesemo ho do toho vihläda (obloka).“ A tam ho podopreli a zavolá tot farár (správne šižmár): „Šuó vi tu chceťe pot tim vihlädom?“ Nevelej mislȁcí šižmár vezme kopito a puk do pána farárä a vuón sä vivráťiél. Potem beží ku žene: „Ženo, jȁ zabiél pána farárä.“ A jeho žena: „Jaj, ta ďe ho mámo poďeť.“ „Vinezmo ho do suseduó na tú hrušku.“ A tam mu popriväzívali tanisterku na plecá a jeho tam uvȁzali. Teráz u suseduó zavolali: „Ženo, poďže, veď nám pán farár na hruške.“ A tí zavolali: „Ej, pekne to pána farárovi prišť na hruški.“ No a tí zeli drúk a zrazili pána farárä dluó z hruški. A tu sä pán farár zabili. „Ta šuó buďemo s pána farárom robiť?“ pítali sä luďe. „Tu u suseduó jesto edná kobula, visadzmo ho na nú.“ Ak posaďili pána farárä a kobulu pošibali do huóri, kobula leťäla ani f povetrú. Potom prišla ku ednié bani a tam sä zabili obidvȁ.

Zdroj:
Szabó, J.1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej, Jazykoveda, 1936, roč. XIV, č. 1, s. 212.

Mgr. Gabrel Rožai, PhD

Výstava sa nachádza na nádvorí Gemersko-malohontského múzea a okoloidúci ju môžu bezplatne navštíviť do 29. júla 2018. Všetky príbehy boli zaznamenané v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý je jednou z hlavných aktivít OZ Post Bellum SK. Výstava je realizovaná v projekte "Bez pamäti niet identity", ktorý ako hlavný partner podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Za GMM informuje: Martina Oštrom Mareková

Od 11:00 v programe pod názvom Na dedine dobre sa predstavia DFS Zornička a FS Vepor z Klenovca, Kmotrovia a kmotry z Detvy.
Od 12:30 Vám jarmočnú náladu spríjemní bábkové divadlo Slniečko z Piešťan.

Piesne od Hrona i Detvy si vypočujete od 13:00 v podaní speváčky ľudových piesní Anny Milky Šatanovej, Ľudovej hudby Hronsečania, Ženskej speváckej skupiny Ratolesť s ľudovým rozprávačom Jožinom.

Z mesta do dediny je názov programu od 13:45, v ktorom sa predstaví Folklórny súbor Gymnik z Bratislavy. Celým programom sprevádza Maroš Čupka zo Šumiaca.

Zároveň Vás pozývame na sprievodné aktivity podujatia a to do rozprávkových dvorov, kde môžete ochutnať napr. Dobšinského slivkové gule, pečenú kačku, strapkáč, baraní perkelt s haluškami, či gemerské guľky, hlivový perkelt, palacinky a i.. Neobíďte ani jarmok, ale ani tvorivé remeselné dielne. Pozývame Vás na stretnutie s hvezdármi z Rimavskej Soboty na pozorovanie Slnka, ku rozprávkovým slnečným hodinám, do Rozprávkového labyrintu, do Múzea rozprávky – Pamätnej fary Pavla Emanuela Dobšinského, pozrieť si, čo ukrýva starý mlyn, na kolotoč, či skákací hrad, ale i na maľovanie tváre. 

Veríme, že v rozprávkových Drienčanoch zažijete jedinečnú, rozprávkovú atmosféru.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Banskobystrický samosprávny kraj.

Stanislava Zvarová,
Gemersko – malohontské osvetové stredisko

symbolická vstupná brána náučného chodníka. Sledujeme červenú značku lesom stále v miernom, ale neustálom stúpaní až k chate pod Muránskym hradom. Cestou o prírode – faune, flóre, geológii, prírodných pomeroch na území NP Muránska planina informujú náučné panely. Chodník dvakrát pretne lesnú asfaltovú cestu vedúcu na Veľkú lúku, ktorá je zároveň žltou značkovanou cyklotrasou.

Pri drevenej studničke sa môžeme občerstviť, prameň slúži aj pre blízku chatu Zámok (postavenú pôvodne ako horáreň, ktorá je otvorená zvyčajne len v letných víkendoch). Pri chate stojí pomník venovaný Coburgovcom, bývalým vlastníkom hradu a okolia aj s panelom informujúcim o tomto rode. Pokračujeme strmo smerom k hradným ruinám a po prírodných schodoch prejdeme vstupnou bránou na plošinu hradu v nadmorskej výške 935 m. Tam ústredná tabuľa informuje o histórii hradu a jeho jednotlivých objektoch. Skalné bralo Cigánka poskytne impozantný výhľad, z drevenývh vyhliadok sa otvára krásna panoráma na veľkú časť Muránskej planiny a široké okolie. Po prehliadke hradu sa vrátime naspäť k chate a malou odbočkou po žltej značke môžeme navštíviť jedinú verejnosti voľne prístupnú jaskyňu Muránskej planiny, pomenovanú podľa pána hradu Františka Vešeléniho. Jaskyňa je dlhá 16 metrov a nemá krasovú výzdobu. V južnom cípe Veľkej lúky zvanom Piesky stojí informačný bod a odpočinkové miesto s lavicami – posledná zastávka náučného chodníka. Na opačnom konci Veľkej lúky, v jej severnom cípe, sa nachádza žrebčín, postavený v roku 1950, známy chovom polodivokých koní – norika muránskeho.

Viac informácií:
http://www.infoglobe.sk/lokality/antarktida/slovenska-republika/lokality-sk-muran/
http://dromedar.zoznam.sk/cl/11161/814752/Naucny-chodnik-na-Muransky-hrad
http://npmuranskaplanina.sopsr.sk/navstevnici/naucne-chodniky/

Pripravuje Marta Mikitová

Tento významný cirkevný aj štátny sviatok si svojou prítomnosťou uctili: pán primátor mesta Dobšiná Ján Slovák, predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku pán Ladislav Fabián, poslanec mestského zastupiteľstva v Rožňave Ing. Ján Lach, presbyter ev. cirkvi pán Ján Andrašovský, dozorca seniorátu ev. cirkvi pán Mgr. Michal Terrai a iní. Primátor mesta Rožňava pán Pavol Burdiga a jeho zástupca sa z dôvodu zahraničnej služobnej cesty ospravedlnili.

Za krásneho slnečného popoludnia, po úvodnej hymne Matice slovenskej „Kto za pravdu horí“ a položení venca sa námestím rozliehali ľudové piesne folklórneho súboru Bučina z Pače pod vedením p. Mgr. Dany Sústrikovej striedavo s hymnickými piesňami evanjelického spevokolu z Gemerskej Polomy pod vedením pani farárky ThDr. Zuzany Polákovej.

Evanjelický pán farár senior Gemerského seniorátu Mgr. Radovan Gdovin, svojim veľmi erudovaným príhovorom oslovil všetkých účastníkov osláv a prinútil ich zamyslieť sa nad vlastným postojom k tomuto sviatku a k dejinám Slovenska ako takým (Celý príhovor - tu).

Vhodným podfarbením celého programu bol precítený prednes kompozície básní Jána Kostru Sonet o hľadaní a Verím realizovaný žiačkou ZUŠ Rožňava Beatkou Berkešovou pod vedením p. učiteľky Moniky Kardošovej.

Technickú stránku osláv - ozvučenie vlastnou aparatúrou zabezpečil pán Peter Máté z Rožňavy a fotografickú dokumentáciu pani tajomníčka Domu Matice slovenskej Tatiana Tomková spolu s Mgr. Michalom Terraiom.

Je pre nás úplne nepochopiteľné, že napriek tomu, že otec biskup Mons. Stanislav Stolárik odcestoval, aby bol účastníkom mohutných celoslovenských osláv príchodu vierozvestcov na naše územie v Nitre (mimochodom katolíckych rehoľníkov), z neznámych dôvodov katolícka cirkev, reprezentovaná biskupským úradom v Rožňave, na rozdiel od predchádzajúcich rokov 3 dni pred samotnými oslavami písomne odmietla akýmkoľvek spôsobom podieľať sa na oslavách. V tejto súvislosti by som len rada pripomenula slová významného anglického štátnika a historika Winstona Churchilla: „Národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť“.

Predsedníčka MO Matice slovenskej v Rožňave
MUDr. Ľubomíra Chromčíková

počká až sa hmla rozplynie. Na stojánke mu technici podali hlásenia o výsledku svojich kontrol. Zdalo sa, že všetko je v poriadku, preto sme sa s vozidlom presunuli na parkovisko. Sedeli sme v kabíne, chvíľu kecali a keďže nič sa nedialo, tak sme podriemkávali. Okolo pol ôsmej som zbadal v hustej hmle dve svetielka auta, ktoré sa k nám približovalo. Upozornil som kapitána. Priblížili sa k nám asi na desať metrov a zastali. Matne sa rysovali obrysy „gazíka“, z ktorého vystúpili tri postavy v leteckých kombinézach s haubnami (letecká kožená prilba so slúchadlami a mikrofónom) na hlave. Pod zadkom sa im hompáľal zabalený padák. Kapitán vystúpil a podišiel k nim. Z pohybov rúk som usúdil, že diskusia je búrlivá. Po desiatich minútach tie tri postavy zmizli v hmle. Kapitán sa vrátil do kabíny. Bol rozrušený. Zápalil si cigaretu, urobil tri hlboké šľuky a nasrane vyhrkol: „Do prdele, je to blbost.“ Ja som čušal, lebo za ten čas strávený na letisku som veľmi dobre poznal pilotov. Boli to vynikajúci ľudia, kamarátski, veselí, ale keď ich niekto vytočil, vedeli nadávať ako posadnutí. Nepýtal som sa na nič, lebo som sa mohol stať ľahkým terčom na vyliatie jeho zlosti. Ešte chvíľu sedel ticho a nervózne poťahoval cigaretu. Potom to vyhrkol zo seba. Major Koutenka (veliteľ pluku) a plukovník Vlasov (ruský poradca pri precvičovani pilotov na IL-28) sú frontoví piloti a vymysleli takú hlúposť. Chcú letieť v tejto hmle nad Libavu, tam sa otočia a prídu späť. Počas celého letu sa majú riadiť iba podľa palubných prístrojov. Bude to úloha pre letcov v rámci ich preškoľovania. Kapitán sa rozčuľoval a tvrdil, že mladší piloti majú problém pristáť aj za slnečného počasia na pristávaciu dráhu. Jeho rozčuľovanie prerušil hukot dvoch naštartovaných obrovských prúdových motorov. Bolo to nezvyklé, lebo lietadlá štartovali až na štartovacej dráhe a tam ich dotiahol ťahač T-128. Teraz sa lietadlo presúvalo za pomoci vlastných motorov. V hustej hmle sa matne objavili obrysy kovového vtáka s hrozivo roztiahnutými krídlami. Pomaly sa presúval zo stojanky na štartovaciu dráhu a za chvíľu sa stratil v hmle. Podľa zvuku motorov sme vedeli presne, čo robí. Nakoniec zaburácali motory na ranveji a lietadlo vzlietlo. Hukot motorov pomaly slabol, až úplne zanikol. Do návratu lietadla sa nemalo nič diať, preto sme išli na parkovisko áut, kde sme viedli diskusiu o tomto skúšobnom lete. Našli sa jednotlivci, ktorí tvrdili, že dnes nie je problém lietať na prístroje, ale prevažná väčšina tvrdila, že je to hlúposť takto riskovať. Niektorí tvrdili, že major Koutenka je skúsený pilot. Plukovník Vlasov – sovietsky poradca je tiež frontový pilot a kapitán Dom im robí radistu. Je to náčelník spojenia, vysokokvalifikovaný odborník. Riadiaci lietania pozrel na hodinky a povedal, že pomaly by sa už mali vracať. Stíchli sme a načúvali. U kapitána sa začala prejavovať nervozita. Fajčil ako Turek, pozeral na svoje hodinky a vybuchoval „kde v prdeli jsou, vždyť to by obleteli aj aerovkou“ (malé lietadlo Aero-45). Potom zavelil, že ideme na operačné stredisko. On tam ostal a mňa poslal späť na stojánku, aby som tam čakal. Blížilo sa k desiatej a hmla začala rednúť. V priebehu polhodiny sa nám ukázala jasná obloha, bol celkom pekný februárový deň. Stáli sme tam v skupinke, pofajčievali a rozprávali. Odzneli všelijaké dohady o stratenom lietadle. Niektorý technik bol na riadiacej veži a vrátil sa s tým, že s lietadlom komunikovali a zrazu stratili spojenie. Prevažne bola mienka, že lietadlo niekde havarovalo. Lacko Vrábeľ povedal, že oni možno odleteli do Západného Nemecka, kde lietadlo predajú a budú z nich milionári. Tak sme sa aj schuti zasmiali.

Vtom sa objavil plukovný gazík, z ktorého vystúpil kapitán, riadiaci lietania. Oznámil, že lietadlo havarovalo pri obci Kozlov na Libave. Skupina spojárov, ktorí opravovali telefónne linky na strážne stanoviská, počuli hukot lietadla a následne strašný rachot, ako keby sa hora rúcala. Veliteľ skupiny zišiel do dediny a z miestneho úradu túto správu zatelefonoval na letisko. Riadiaci lietania zostavil kolónu, ktorá pôjde na miesto havárie. Mňa postavil na čelo, za mnou žeriav, hasičák, sanitka s lekárom, do ktorej nastúpili aj dvaja „lapidusi“ z plukovnej ordinácie. Do pripravených áut nastúpili aj štyria leteckí mechanici. Kolóna sa pohla a čo najrýchlejšie sme napredovali do obce Kozlov. Tam nás čakal čatár, veliteľ spojárov. Riadiacemu lietania podal hlásenia, že celé svoje družstvo rozostavil ako stráž okolo miesta pádu lietadla, aby zabránili prístupu nepovolaných osôb. Kozlov bol v tom čase ľudoprázdny, lebo prevažná časť obyvateľstva bola v práci. Aj keď obavy z návalu ľudí boli neopodstatnené, ochranu priestoru však považoval riadiaci lietania za správne. Čatár navrhol, aby na kritické miesto išlo iba moje auto a sanitka. Po zistení stavu na mieste havárie budeme postupovať podľa potreby. K miestu viedla lesná cesta. Čatár si sadol do môjho vozu a riadiaci lietania sadol do sanitky, čo bola skriňová T-805. Stúpanie po lesnej ceste bolo veľké, preto sme zaradili terénny chod a s kvíliacimi motormi sme stúpali hore až k miestu havárie. Zastali sme pri okraji lesa. Zdravotníci vybrali nosítka, gumené plachty a celá skupina sme sa pobrali lesom, za čatárom, ktorý kráčal pred nami. Došli sme k vylomenému pásu lesa, šírky asi 30 metrov a dĺžky asi 80 metrov. Bol hrozný pohľad na to, čo spôsobilo rýchlo letiace ťažké lietadlo. Vylomený pás bol ako vykosená holina, sem-tam trčal pahýľ zlomeného stromu. Po okrajoch pásu na stromoch viseli zdrapy plechov. Nevidel som nejaký súvislý kus krídla alebo výškovky, časť trupu, alebo odtrhnutý motor. Nič, iba samé plechy, podobajúce sa na veľké roztrhané handry, rozvešané po stromoch. Ako sme kráčali hore do svahu, začali sa na zemi objavovať zakrvavené kusy ľudského mäsa. Bolo mi z toho zle. Chcel som to obísť, vošiel som do mladého porastu a na zemi som zbadal zakrvavenú hlavu majora Koutenku. Zavolal som lapiduchov, ktorí sa už ujali svojej práce. Zbierali a triedili ľudské pozostatky na gumené plachty. Na také hrozné divadlo som slabá povaha, preto som povedal kapitánovi, že mi je z toho zle. Idem k autu a tam ich budem čakať. Súhlasil. Už som odchádzal, ozval sa krik lapiduchov, ktorí kričali „ten je celý“, otočil som sa a videl ako nesú kpt. Doma, ktorého v celku držala iba kombinéza. Bol však taký dolámaný, že keď ho niesli, bol úplne prehnutý ako písmeno U. Mňa chytila triaška, ako v Ostrave, keď mi zabilo jedného baníka. Dotackal som sa do auta, sadol si do kabíny a díval sa do prázdna. Poznal som majora Koutenku. Často prichádzal na stojánku, pofajčieval, sledoval oblohu a osobne dohliadal na priebeh letového dňa. Plukovníka Vlasova som poznal trochu lepšie. Často som ho poobede odviezol na rybačku k rieke Bečve a večer som išiel pre neho. Bol to postarší pán, veľmi milý človek. Býval na sídlisku s manželkou a dcérou. Keď som ho doviezol z rybačky, nikdy ma nepustili bez toho, aby ma nepohostili čajom a zákuskami. Ako bojový pilot prežil vojnu. Vojnu prežil ako pilot aj major Koutenka. Kpt. Doma som poznal iba z videnia, bol to mladý sympatický dôstojník, vo funkcii náčelníka spojenia. Nemilosrdná smrť si na nich počkala na Libave pri Kozlove. Keby? Keby? Keby? Tých „keby“ môže byť nekonečne veľa. Keby nevzlietli. Keby vyčkali. Keby leteli vo väčšej výške. Myšlienky mi vírili v hlave a postupne som si uvedomil, že to, čo som v lese videl je skutočnosť, ktorá sa nedá ničím zvrátiť. V tom momente vošiel do kabíny kapitán a so smutným výrazom mi povedal, že ešte hroznejšiu situáciu v živote nevidel. Zdravotníci zbierajú zakrvavené kusy, ktoré môžu rozlíšiť iba podľa farby uniformy. Koutenka bol pilot, mal modrú a Vlasov zelenú, lebo v sovietskej armáde aj letectvo malo zelené uniformy, iba výložky mali označené krídelkami. Npor. Dom je dolámaný, ale v celku ho drží kombinéza. Potom dal povel k návratu na letisko, lebo haváriu má prísť vyšetrovať komisia z veliteľstva letectva. Na letisku nám popodpisoval rozkazy a odišiel do operačného centra. Vrátili sme sa do Želatovických kasární.

Počas dvoch dní sme viedli reči okolo tej strašnej havárie, kde bolo veľa dohadov. Najväčšou záhadou bolo, kde sa podelo to veľké lietadlo, hlavne po tom, keď sa na druhý deň vrátila jedna T-111, ktorá doviezla iba zopár plechov, čo zozbierali vojaci z technickej roty. Na mieste dopadu neboli znaky, žeby lietadlo vybuchlo alebo horelo. Vyšetrovanie celého prípadu donieslo nakoniec takýto záver. Lietadlo malo vyštartovať za pomoci prístrojov a výpočtov. Pred kopcom pri Kozlove sa mali otočiť a vrátiť sa na letisko. Chybou vo výpočtoch preletelo za kopec, urobilo obrat a cestou späť zachytilo stromy a zrútilo sa do lesa. Pravdepodobne nedodržali stanovenú výšku letu.

Na druhý deň ma zavolal do kancelárie npor. Polák. Povedal, že z technickej roty dostanem štyroch vojakov – bažantov, s ktorými musím dokonale vyčistiť a napastovať moju T-805-ku. Pripraviť ju na cestu do Prahy, aby som mohol previezť truhlu s nebohým plk. Vlasovom na Ruzyňské letisko. Dôvod bol, že veľké sovietske dopravné lietadlo nemôže pristáť na našom letisku, lebo má krátku pristávaciu dráhu. Postavil som vozidlo na rampu. Od cisternárov som doniesol dve vedrá z elerixom a bažanti so štetcami vyumývali celý podvozok. Potom sme to vystriekali tlakovou vodou. Na rad prišla kabína a korba. Boli sme na obede, aby dovtedy vozidlo vyschlo. Po obede som vypýtal od staršinu Cyrila Kyseľa dve krabičky, čierne leštidlo na topánky a krabicu pasty na parkety. Bažanti natreli všetky pneumatiky čiernym krémom, vypastovali a vyleštili kabínu. Vozidlo vyzeralo ako keby len teraz zišlo z továrenského pásu. Na pripravené vozidlo sa prišiel osobne pozrieť aj náčelník štábu major Koubek. Bol spokojný, iba podlaha na korbe sa mu nepozdávala, lebo bola odretá a fľakatá od prevážania rôznych nákladov. V autosklade prikázal, aby na zakrytie podlahy našli nejaký materiál. Skladníci nám doniesli vlnkovaný baliaci papier, ktorým sme podlahu korby pokryli. Takto pripravené vozidlo som dal do garáže a čakal. Mal som sa dobre. Nezaďeľovali ma nikde na jazdu, iba som sa potuloval po rote, po autoparku, ale službe som musel nahlásiť, kde som.

Na druhý deň mi oznámili, že do Prahy s truhlou nepôjdem, že sovietske lietadlo pristane v Přerove. Mám však odviezť veci nebohého Vlasova z jeho bytu na letisko. Dali mi dvoch vojakov, s ktorými som išiel k bytu na sídlisku. Panej a dcére som vyslovil sústrasť. Bolo mi ich veľmi ľúto. Veľmi plakali, akoby aj nie. Plukovník prežil vojnu a ostávalo mu pol roka do odchodu na dôchodok, na ktorý sa veľmi tešil. Mohli si spoločne užívať zaslúženého starobného dôchodku. Naložili sme všetky veci. Keď som niesol bambusové rybárske prúty, stará pani sa srdcervúco rozplakala. Manželku a dcéru viezlo na letisko osobné auto. Ja som išiel s naloženými vecami za nimi. Na letisku už bola pripravená rozlúčka s plukovníkom Vlasovom. Truhla bola na podstavci zakrytá sovietskou a československou zástavou. Čestnú stráž držali šiesti dôstojníci vo sviatočných uniformách a šiesti letci v kombinézach. Nastúpený bol prakticky celý pluk a v napätí sme očakávali ako to veľké dopravné lietadlo na našu ranvej pristane. Po malej chvíli sme začuli hukot lietadla. Zazreli sme ho nad lesíkom, ako klesalo a hladko pristálo. Nemalo žiadne ťažkosti na pristávacej dráhe, na konci ktorej sa obrátilo, vrátilo sa po ranveji a zastalo oproti miestu rozlúčky. To iba naši papaláši narobili paniku, čo je na vojenčine normálna každodenná príhoda. Bolo to veľké dopravné lietadlo IL 12 (na obrázku).

Z lietadla po schodíkoch vystúpili šiesti sovietski vyšší dôstojníci a kráčali k nám. Stroho sa zvítali s našimi predstaviteľmi pluku a obrad sa začal. Po rozlúčkových prejavoch našich aj sovietskych predstaviteľov, dôstojníci držiaci čestnú stráž truhlu zdvihli a po troch salvách z pušiek ju niesli krížom cez trávnik ku lietadlu. Vymenili ich piloti v kombinézach. Posledný úsek k lietadlu truhlu niesli sovietski dôstojníci. Pri uložení rakvy do lietadla znovu zazneli salvy. Za truhlou kráčala plukovníkova manželka s dcérou a zástupcovia velenia pluku a práporu. Keď sa skončil ceremoniál, došiel som s vozidlom k lietadlu, kde sme naložili plukovníkove veci. Lietadlo narolovalo na východzie postavenie na štartovacej dráhe a bez problémov vzlietlo. Fáma o krátkej štartovacej dráhe vznikla u našich pilotov, lebo pri pristávaní mali problémy zvyknúť si na dvojnásobne rýchlejšie lietadla ako boli pôvodné Sieble. V tom čase sa naši piloti nemohli porovnávať s kvalitou sovietskej pilotnej školy, o čom nás presvedčili sovietski piloti, keď dopravili na naše letisko asi sedem nových IL-28 priamo z výroby. Lietadlá boli bez výsostných znakov. Piloti boli vojaci základnej služby, od desiatnika až po rotného. S bombardérmi pristávali ako stíhačky, jeden na ranvej a ďalší na trávu. S vlastnými motormi narolovali na stojánku. Mali obyčajné uniformy vojaka základnej služby. Keď vystúpili z lietadiel, rozprávali sme sa s nimi. Nechceli sme im uveriť, že v základnej službe slúžia ako letci päť rokov. Naši letci sa odvážili pristáť na trávu až v auguste 1957, keď mal pluk bojové cvičenie na poľnom letisku pri Vyškove. Na pohreboch našich príslušníkov, majora Koutenku a kpt. Doma, sa zúčastnila iba delegácia z velenia pluku a práporu. Tak sa skončila veľká tragédia nášho pluku. Do konca mojej vojenčiny sa stali nejaké menšie havárie, ale nemali za následok smrť alebo zranenie. Prevažne pri pristávaní za dažďa pilot neubrzdil lietadlo, ktoré sa zastavilo až v bezpečnostnej priekope, vykopanej za pristávacou dráhou. V jednom prípade letec pristal tesne pred ranvej a pri náraze na betón dráhy ohol jeden podvozok. Následkom toho sa lietadlo otočilo vo veľkom oblúku a smerovalo na val, kde palubní strelci strieľali na asfaltové holuby. Keď zbadali, že sa na nich rúti lietadlo, všetci utekali hore valom. Bol to výjav ako v Chaplinovej groteske. Našťastie pneumatika z ohnutého podvozku sa odtrhla a držiak sa hlboko zaryl do zeme, čím sa lietadlo zastavilo. Iná škoda na lietadle nebola. Mechanici ho dosť rýchlo opravili.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

Na úvod deti privítala starostka obce Jarmila Pavlíková. Deti sme rozdelili do dvoch skupín – chlapci a dievčatá a začali plniť disciplíny. Súbežne sa súťažilo vždy vo dvoch disciplínach, chlapci zvlášť a dievčatá zvlášť za pomoci dospelých – pani učiteľky z MŠ, Mgr. Michal Terrai, tajomník Územnej organizácie DPO SR v Rožňave a dobrovoľní hasiči z Jelšavy.

Po absolvovaní všetkých disciplín sa deti vyšantili pri preťahovaní lanom a vozením sa na odrážadlách.

Všetky deti boli ocenené cenami, ktoré venovala obec Gočaltovo. Po vyhodnotení súťaží, kde boli všetky deti ocenené, prišlo prekvapenie vo forme hasičskej peny. Deti sa v nej vyšantili do sýtosti. Bolo to krásne popoludnie a sme radi, že sme mohli potešiť všetky prítomné deti.

Gabriela Jakubecová

člena DPO SR a predsedu DHZ Silica Ing. Tomáša Varádyho, PhD., tiež s ochotnými členmi DHZ Silica a poslancami obecného zastupiteľstva. Všetkým za každú vynaloženú prácu ďakujeme. Ráno 7.7.2018 všetky DHZo prichádzali po nahlásení sa na operačné stredisko HaZZ v Košiciach, do sústredeného miesta v Silici, odkiaľ pokračovali na miesto zásahu po povolaní veliteľom zásahu Mgr. Petrom Mátém (územný veliteľ ÚzO DPO SR Rožňava a veliteľ DHZ Rožňava). Všetky povolané DHZO boli v čas na správnom mieste. Všetci sa ihneď ujali svojej práce na pridelenom stanovišti a vedeli čo sa od nich požaduje, po dohovore cez spojovaciu techniku - vysielačky s veliteľom zásahu. Rozhodilo sa B-ečkové hadicové vedenie, ktorým sa prívod vody začal z vodného zdroja - Farárovej jamy. Na prvom úseku, teda pri čerpaní z vodného zdroja sa DHZ Rožňava a DHZ Lúčka rozhodli použiť plávajúce koše, ktoré im boli veľmi nápomocné.

Voda pokračovala vedením hadicami, cez čerpadlá Tohatsu v Iveco Daily, ktoré DHZ Gemerská Poloma, DHZ Čierna Lehota, ďalej DHZ Ochtiná a DHZ Betliar svojimi útočnými vedeniami tlačili ďalej a do útoku. DHZ Hrhov a na druhov útočnom vedení pokračovalo DHZ Jablonov nad Turňou, spolu s DHZ Rejdová a DHZ Slavošovce tlačili vodu cez vedenia do ďalších útočných vedení a CAS, ktoré už na požiarovisku hasili pomyslený oheň v poli. Hasiace práce realizovali svojimi CAS DHZ Plešivec, DHZ Silica, ktoré vlastne spozorovali oheň a ako prví boli na požiarovisku, ďalej hasenie vykonávali CAS-kami Tatrami 148 a 815 DHZ Vyšná Slaná a DHZ Vlachovo. Až do ukončenia potrebných prác pre uhasenie horiaceho pola, všetko bolo pozorované VZ, ktorý cez vysielačky všetko koordinoval. Všetci zvládli svoju prácu bravúrne, a svoju pripravenosť pre takúto potrebnú prácu v prípade reálneho zásahu dokázali, že zvládnu, a súčinnosť DHZO môžeme povedať je na výbornej úrovni. Na zhodnotení útokov a hasebných prác sa podieľali určení rozhodcovia SR - Štefan Máte, Mgr. Štefan Hronec, Ing. Slavomír Labuzík, Ladislav Janošdeák a odborným okom riaditeľ OR HaZZ Rožňava pplk. Ing. Martin Kaprál a mjr. Ing. Radovan Ružik. Po vyslovených postrehoch a pripomienkach, ktoré si rozhodcovia na svojich úsekoch všimli, predseda ÚzO DPO SR Rožňava pán Marián Kapusta poďakoval a odovzdal Ďakovný list starostovi obce Silica Ing. Tomášovi Varádymu, PhD., tiež za organizáciu DHZ Silica, a za prípravu a spracovanie námetu pánovi Filipovi Revúckemu. Už teraz vieme, že nás takéto preverenie našich síl, prostriedkov a spolupráce čaká aj na budúci rok. Všetci si to pochvaľovali a túto účasť si každý zúčastnený DHZO začlení do svojho povinného ročného plánu vykonania TC na svojich zboroch, a považuje za vykonané. Tešíme sa na takéto spoločné súčinnostné stretnutie a realizáciu, radšej nie reálnych zásahov (nech radšej viac iba cvičíme, ako musíme hasiť).

Mgr. Michal Terrai,
tajomník ÚzO DPO SR Rožňava

Foto: autor textu + Bc. Janka Ferenčíková 

Samotný náučný chodník začína pri horárni Pätina a meria 7,3 km s prevýšením 180 m. Na trase je sedem zastávok s informačnými panelmi, ktoré približujú Muránsku planinu a dolinu Hronec a ich prírodné krásy, opisujú bralný reliéf územia, zachované lesné spoločenstvá pralesového charakteru, pôvodné reliktné lesy smrekovca opadavého a výskyt viacerých vzácnych rastlín. Pri horárni Pätina je umiestnený prvý náučný panel v starom železničnom vagóne lesnej železnice, venovaný lesným železničkám a ochrane prírody. Ďalej sledujeme zelené značky náučného chodníka. Na ľavej strane sa rozkladá národná prírodná rezervácia Veľká Stožka, na pravej strane sa vypína Malá Stožka, výrazný vápencový vrch nad roklinou potoka Dudlavka. Pri horárni Stožky odbočíme doprava k pomníku venovanému pamiatke partizánskeho oddielu Stalin, okolo ktorého vedie trasa náučného chodníka spolu so žlto značkovanou trasou. Panel č. 5 je neďaleko zrubu, ktorý je v prípade potreby vhodný na núdzové prenocovanie. V sedle Randavica, odkiaľ je nádherný pohľad na obe Stožky, sa nachádza panel č. 6. Tu je možnosť odpočinúť si a doplniť zásoby pitnej vody z niekoľkých prameňov. Na tomto mieste opustíme žlto značkovanú trasu a po zelenej značke náučného chodníka zostúpime k lokalite Nad Mišárovou, kde sa nachádza posledný informačný panel. Od horárne Mišárová je pohodlný zostup k horárni Pätina a k horárni Klátna.

Viac informácií:
https://cestovanie.sme.sk/c/1729592/naucny-chodnik-stozky-zaruci-pohodlny-vylet.html
https://turistika.oma.sk/-1707965

Pripravuje Marta Mikitová

doterajšiu i budúcu spoluprácu pri odhaľovaní a vyšetrovaní prípadov manipulácie futbalových stretnutí, na čom máme eminentný záujem, keďže tento negatívny jav je veľkou hrozbou pre podstatu futbalu a jeho základné princípy.

Keďže sme obdržali oficiálnu správu od NAKA, na tomto mieste zverejňujeme podrobnejšie informácie k predmetnému prípadu manipulácie zápasov v súťažiach riadených SsFZ.

Manipulácie stretnutí boli organizované najmä za účelom výhry zo športových dôvodov, nie v súvislosti so stávkovaním. Nižšie uvedené zápasy boli manipulované funkcionármi domácich klubov, ktorí boli počas policajnej akcie zadržaní a rovnako ako rozhodcovia a delegáti stretnutí sú obvinení z trestného činu športovej korupcie.

Konkrétne obvinenia z manipulácie sa týkajú týchto zápasov:

Na základe informácií od NAKA odovzdalo oddelenie integrity SFZ podnet disciplinárnej komisii SFZ, ktorá začala 12. júla 2018 disciplinárne konanie a predbežným ochranným opatrením pozastavila dočasne činnosť týmto členom SFZ - rozhodcom, delegátom a funkcionárom:

1. František Bán, 2. Ladislav Pásztor, 3. Ľubomír Bulla, 4. Oliver Doval, 5. Rastislav Gonda, 6. Milan Dolník, 7. Ján Grenčík, 8. Vladimír Ľupták, 9. Ľubomír Konečný, 10. Stanislav Kučera, 11. Vladimír Kosec, 12. Michal Chudý, 13. Dávid Šimonovič, 14. Ján Majsniar, 15. Štefan Bálint, 16. Róbert Kolka, 17. Juraj Randlisek, 18. Pavel Beťko, 19. Radovan Baník, 20. Dezider Ferenc.

Vyšetrovanie orgánov činných v trestnom konaní bude naďalej prebiehať paralelne s disciplinárnym konaním.

Disciplinárna komisia SFZ v súvislosti s týmto prípadom začala 12. júla 2018 disciplinárne konanie voči týmto futbalovým klubom:

1. TJ Santrio Láza

2. TJ Tatran Krásno nad Kysucou

3. TJ Sklotatran Poltár

4. ŠK Závažná Poruba

5. TJ Baník Kalinovo

6. MŠK Tisovec

V prípade preukázania uvedených obvinení bude SFZ presadzovať princíp nulovej tolerancie, čím zároveň reflektuje predpisy FIFA, UEFA i svoje vlastné aj pri vyvodení osobnej zodpovednosti konkrétnych osôb pri dokázaní viny, vrátane adekvátneho postihu."

(Zdroj: futbalnet.sk)

Pinďo mal pred ňou až neuveriteľný rešpekt. Bývali v novom bloku na sídlisku vzdialenom asi dvesto metrov od kasární smerom k mestu. Jeho neposednosť sa prejavovala tým, že vo voľnom čase prišiel na rotu, vyhnal nás do autoparku a už sa sťahovalo. Kde stáli cisterny sme premiestnili ťahače, na ich miesto išli technické vozidlá a menilo sa všetko dookola. Opakovalo sa to takmer každý mesiac. Často prichádzal na rotu a robil nám prehliadky v skrinkách aj v šuflíkoch nočných stolíkov. Bol zvedavý ako stará baba, keď niečo našiel, ihneď sa pýtal, načo to je. Nebol zákerný, ale pre jeho zbytočné buzerovanie sme ho mali plné zuby.

Začal náš druhý rok vojenčiny. Starí mazáci po treťom roku vojenčiny odišli do civilu. Medzi mazákmi odišiel do civilu aj čatár Laube. Základnú službu prežil v technickej rote, kde však nerobil nič iné, iba aranžéra práporu. Robil nástenky, výzdoby miestností, plagáty a výzdobu celých kasární na významné sviatky, ktoré sa v tom čase slávili. Mal vysokú obéznu postavu a jeho osobné vlastnosťi boli flegmatizmus, pomalosť a lenivosť. Ak si dobré pamätám, bol to nedoštudovaný vysokoškolák nejakého umeleckého smeru, ale s veľkým talentom na kreslenie a maľovanie. Zrejme pre jeho lenivosť nemali v civile pochopenie, nenašiel si jemu vyhovujúcu prácu, tak si spomenul na zlatú vojenčinu a po dvoch mesiacoch v civile sa k práporu vrátil. Prijali ho, a dostal hodnosť čatára z povolania. Nakoľko v slobodárni pre poddôstojníkov z povolania nebolo voľné miesto, pridelili ho k autorote a umiestnili ho na našu izbu, vo funkcii veliteľa izby. My sme sa s ním poznali a sme si tykali. Chlapci, ktorí si na vojenčine viedli pamätníky, doniesli mu ich, aby im na pamiatku niečo nakreslil. Jednému chlapcovi nakreslil do pamätníka karikatúru nadporučíka Hanouska, ako stojí na váhe a mierka, ktorou sa merala výška, bola na jeho hlave a šípka ukazovala na meradle 150 centimetrov. Pri šípke bola napísané „nejmenší vojenská míra“. V jednu nedeľu po obede sme ležali na posteliach. Laube ležal na posteli pri dverách a spal. Pamätník mal položený na nočnom stolíku. Potichučky do izby vstúpil Pinďo Hanousek. Ihneď ho zaujal pamätnik na stolíku a začal v ňom listovať. Nalistoval na stránku s jeho karikatúrou. Bola perfektná, takže sa spoznal. Chytil Laubeho za teplákovú blúzu a začal ním lomcovať. „Laube, to jste se splet, Laube, to jste se splet, já mám stopadesát jedna!“ Laube sa prebral a v polospánku ani neotvoriac oči sa opýtal: „Co jéé?“„Laube, to jste se splet. Já mám stopadesát jedna!“ Laube svojím typickým kľudným hlasom odpovedal: „No có, tak jsem se splet. Já vám ten centimetr přidelám a teď mne nechte spát.“ My sme sa do tej doby tvárili, že spíme, ale na túto reakciu Laubeho sme vybuchli smiechom. Hanousek zlostne hodil pamätník na stolík a zmizol z izby. Odvtedy sme si zapamätali, že náš veľký autonáčelník má 151 centimetrov. O celý centimeter presahuje predpísanú vojenskú mieru „a to už něco znamená, že jo!“

Nastala taká bláznivá doba, že stále boli poplachy ráno o piatej, kde ja som mal za úkol ako „spojka“ takmer z celého okolia pozvážať dôstojníkov do kasární. Prápor potom bol v ustavičnej pohotovosti. Čo sa týkalo našej služby, nikto nás nepreháňal, lebo vedeli, že úspech rýchleho nástupu práporu závisi na rýchlom a presnom plnení povinností nás šoférov. Mali sme aj dobrú kvalitnú stravu, ale nemali sme možnosť ísť do mesta, na dovolenku alebo na opušťák. Boli sme basistami v zlatej klietke. Podpisovať priepustky si vyhradil náš „malý“ veľký náčelník „Pinďo“. Keď odchádzal do civilu môj kamarát zo spišskej priemyslovky Milan Renčok, dal mi dobrú radu. Ak nám „Pinďo“ nepodpíše vychádzky na nedeľu, máme sa dvaja ustrojiť s páskou „Dozorčí roty“. Tak bez povolenia môžeme prejsť cez vrátnicu s odôvodnením, že ideme k autonáčelníkovi. S vypísanými priepustkami máme ísť do bytu a tam ho požiadať o podpísanie. Okamžite to podpíše, lebo jeho manželka mu vynadá, že priepustky nepodpísal. Po dlhom čase bez vychádzky som to povedal Cyrilovi Kyseľovi. On sa toho chytil. V jednu sobotu vyhlásil, aby si každý vypísal priepustku do kedy potrebuje. Väčšinou sme si vypisovali priepustky do 12-tej hodiny, ale niektorí, čo mali frajerky vo vzdialených obciach si vypísali až do štvrtej hodiny rannej. Ja s Cyrilom Kyseľom sme si dali na rukáv červenú pásku „Dozorčí roty a Pomocník dozorčího roty“. Na opasok útočné nože a s priepustkami sme sa vybrali k bytu autonáčelníka. Na vrátnici nebol problém, lebo tam slúžili chlapci z Technickej roty. Našli sme činžiak, vystúpili na druhé poschodie a zazvonili. Otvorila nám jeho pani. Príjemne sa usmievala a pozvala nás ďalej. Opýtala sa, či sme prišli za manželom. Prikývli sme, ona otvorila dvere jedálne a zavolala: „Miloši, máš návštevu.“ Pinďo vybehol v teplákoch a papučiach a ihneď sa vyplašene opýtal, čo sa stalo. Cyril mu vysvetlil, že tri týždne nikto z roty nebol na vychádzke. Šoféri pracujú celý deň a keď je potrebné aj v noci. Sťažujú sa, že žijú ako vo väzení. Ako staršina roty na domáhanie sa vojakov doniesol podpísať priepustky. Pinďova manželka, „česká máma“ so zásterou, si založila ruky v bok a káravým hlasom na neho zhúkla: „Miloušííí! Tys jím to nepodepsal?“ Vyplašený Pinďo vytrhol Cyrilovi zväzok priepustiek z ruky a previnilým hlasom rýchle vykrikoval: „Evičko , já to podepíšu, ihned to podepíšu.“ V rýchlosti vybral z kredenca plniace pero a bez kontrolovania podpisoval jednu priepustku za druhou. Za chvíľu podával balíček priepustiek Cyrilovi, ale s pripomienkou, že ako staršina roty má dohovoriť mužstvu, aby to neprehnali so starorežnou a s pivom, lebo môže byť poplach, a na každého vodiča čaká povinnosť, určená v rozkaze. Poďakovali sme sa a odišli. Počas cesty do kasární sme sa rehotali a opakovali jeho výkrik „Evičko, podepíšu, ihned to podepíšu“. Došli sme na rotu ako Cézar z úspešného ťaženia. Cyril mávajúc priepustkami vykrikoval „chlapci máme to!“ Rev, výkriky radosti a chlapci, ako keby bol poplach, za chvíľu boli obleční a vyfintení vo vychádzkových uniformách.

Organizovaný spoločný nepovolený odchod  cez plot, pod  dohľadom „dozorčieho autoparku“ (dolu s páskou na rukáve).		Veselá parta šoférov pred odchodom na zábavu.  Ja som za volantom. Číslo 180 na kapote "gazíka" vyjadruje koľko dní máme do civilu.

V Želatoviciach bolo posvícení (u nás odpust, hody). Tak sme sa vybrali na zábavu. Vychádzka a zábava dopadli veľmi dobre. Celý týždeň bola v rote dobrá nálada a prevládali pokriky „Evičko, podepíšu“, po týždni sa blížila nedeľa. Podľa porekadla „s jedlom rastie chuť“ si chlapci šoféri začali vypisovať priepustky až do rána. Prinútili nás znovu ísť s Cyrilom za Pinďom, dať podpísať priepustky. Znova ustrojení ako „dozorčí roty s pomocníkom“ sme kráčali k bloku nášho autonáčelníka. Cestou sme si robili posmešky, ako bude Hanousek vykrikovať „Evičko, podepíšu“. Prišli sme ku vchodovým dverám, vtom sa dvere otvorili a v nich stál zlomyseľne sa škeriací Pinďo. Bol ustrojený vo vychádzkovej uniforme s dohodou cez rameno (dôstojnícký opasok), dobre sme nespadli z nôh. Zmohli sme sa iba na salutovanie, vystretí ako sviečky. On sa nás so zlomyseľným úsmevom opýtal: „Copak kluci, co dobrého jste mi přinesli?“ Cyril sa zakoktal: „Chce... chce... chceli sme podpísať priepustky.“ „Jó. Proč né? Vždyť jste mladí.“ Vytrhol balíček priepustiek Cyrilovi z ruky a povedal, že ideme na rotu a do autoparku skontrolovať aký máme poriadok. Už sme vedeli, čo bude nasledovať. Bola to Sodoma-Gomora. Obsah našich skriniek sa ocitol na dlážke chodby. Keď to bude vzorne uložené, tak ho máme zavolať z kancelárie. Potom prišli na rad postele, umývanie nočných stolíkov. Asi okolo piatej sa išlo do autoparku a tam nás začal buzerovať zase s presunom vozidiel, dal nám pozametať celý autopark. Nervozita medzi nami rástla. Začali sa ozývať výkriky, ako „zajtra seriem ísť na jazdu, nech si jazdí Pinďo aj s Polákom“ a ešte aj iné nie najslušnejšie nadávky, ktoré si on vypočul. Nedal to na sebe poznať a pokračoval v buzerovačkách. Jeho túžba po pomste ho úplne zaslepila. Začal kontrolovať kabíny áut, a to nemal robiť. Otvoril dvere na Tatre osemstopäťke Janka Paraniča. Vyškrabal sa do kabíny a v zadnom čele bola plechová kapsa na doklady. Vybral z nej doklady a veľký mäsiarsky nôž. Janko vozil stráže na letisko a často im vozil aj stravu. Nôž potreboval na rozrezanie chleba. Paranič bol výborný chlapec, ale keď sa naštval, tak sa nekontroloval. Pinďo víťazoslávne začal Janovi ukazovať nôž a stále sa vypytoval: „Co je tohle, Paraniči, nač to máte při dokladech?“ Jano natiahol ruku a dosť drzo mu povedal, aby mu nôž dal. Keď mu ho Pinďo podal, namieril špic noža na jeho prsia a po východniarsky zlostne povedal: „Naco mi toten nož? Na to, že ked me dakto nasere, ta ho s totým nožíkom zarežem.“ Pinďo začal hlavou mykať zo strany na stranu, ako keby u nás okolo stojacich hľadal ochranu. My sme sa nezdržali a vybuchli do smiechu. Paranič červený v tvári, mu drzo vybral doklady z ruky a spolu s nožom to dal naspäť do kabíny. Potom sa obrátil k Pinďovi a povedal mu, že my máme právo aj na večeru aj na odpočinok. Keď nás mieni aj naďalej buzerovať, zajtra nenastúpime na jazdu. Potom zavelil, že sa ideme najesť. Húfne sme sa pohli k odchodu. Pinďo, keď sa prebral z ohúrenia, začal vykrikovať: „Jó kluci, už já jsem taky chtěl končit, běžte se najíst,“ ale ostal stáť pri osemstopäťke, asi sa bál k nám zaradiť.

Na každom večernom rozkaze sme čakali, aké dôsledky vyvodí voči Paraničovi. Dočkali sme sa až v piatok. Už sme boli vopred dohovorení, čo urobíme, keď mu uložia nejaký trest. Rozkaz čítal Moriak. Autonáčelník vyslovuje „dútku“ vojakovi Paraničovi, za nevhodné správanie sa a navádzanie mužstva k neplneniu rozkazu. Celá rota sme zrevali „slúžime ľudu“, čo sa zvyklo vykríknuť pri udelení nejakej pochvaly alebo povýšenia. Začali sme sa smiať. Moriak očervenel, ale nič nezmohol, iba fistulovým hlasom zaškriekal „pozor, rozchod“. Dali sme im najavo, že úkoly si vieme plniť, ale nie sme nejaké handry, aby sa na nás vyžívali v rôzných buzerovačkách. Od tejto pamätnej príhody v autoparku nás Moriak s Pinďom prestali vo voľnom čase buzerovať. Nároky na autodopravu boli u práporu veľké. Boli prípady, že museli jazdiť aj velitelia čiat a raz si pamätám ako z V3S-kou išiel aj Pinďo. Vo V3S boli pedále od sedadla veľmi ďaleko. Aj ja som potreboval riadne naťahovať nohu, aby som riadne vytlačil spojku. Pinďo na spojku vôbec nedosiahol. Keď chcel preradiť rýchlosť, zmizol pod volantom, stlačil spojku, zaradil rýchlosť a celý šťastný sa vyhupol na sedadlo. Bolo to komické a riadne sme sa z jeho krasojazdy nasmiali.

Neviem, čo spôsobilo situáciu v našom útvare, že sme mali sústavnú pohotovosť na rote, takže žiadne priepustky, opušťáky ani dovolenky sme zase nedostali. Také stavy pohotovosti vznikali pri sebamenšom svetovom napätí, napríklad nepokoje v Maďarsku v roku 1956, kríza pri Suezskom prieplave a niekedy stačil aj prelet nemeckého lietadla v blízkosti našej západnej hranice. Ihneď sme museli jazdiť so samopalmi v kabíne auta, vybavení dvomi zásobníkmi ostrých nábojov a jedným útočným granátom. Často sme tú výzbroj zabudli vrátiť staršinovi. Zbadali sme to až pri upratovaní kabíny. Mali sme potom ťažkú úlohu vyčistiť samopal, ktorý bol červený ako „líška“. Prišli veľkonočné sviatky. Do civilu nám ostávalo ešte 180 dní. Niektorému vysokopostavenému lampasákovi niečo preskočilo v hlave a vyhlásili pre autorotu počas sviatkov „trvalú pohotovosť“. Niektorí chlapci, čo mali frajerky v blízkom okolí, už sa pripravovali na oblievačku, a niektorí niekde na zábavu. Riadne nás to naštvalo. Rozhodli sme sa, že pôjdeme bez priepustiek na zábavu do Želatovíc a zabezpečili sme si, že v noci o druhej príde pre nás šofér s T-805, ktorý mal pohotovosť u Dozorčieho práporu. Vyobliekaní vo vychádzkových uniformách odišli sme do autoparku, kde sme medzi garážami mali urobený prechod cez plot. Ešte sme sa ako frajeri odfotili a potom húfne preliezli plot a kráčali sme po poľnej ceste do Želatovíc.

Zábava nám vyšla na jednotku s hviezdičkou. Bavili sme sa výborne, lebo v Želatoviciach boli veľmi dobrí ľudia. Veľká telocvičňa bola prekrásne vyzdobená na veľkonočný motív. Po stenách viseli obrazy znázorňujúce príchod jari, kuriatka, zajačiky, vajíčka a výjavy zo šibačky. V zadnej časti telocvične boli zhotovené z divadelných kulís dve izby. Smer príchodu ukazovali veľké šípky s nápisom „Očistec“ a do druhej „Peklo“. Ihneď pri vchode sa nás ujali starší chlapi usporiadatelia a priateľsky nás privítali. Potom nám povedali, že predtým, ako začne zábava, sa musíme ísť očistiť od hriechov do „Očistca“. Odviedli nás celú partiu do miestnosti, kde nás vítal Anjel s Čertom. Anjela predstavovala pekná dievčina, ktorá držala veľkú tácku, na ktorej rozvoniavali tradičné „Hanácke bochte“, ktorými nás ponúkala. Milo nás tým prekvapili. Nestačili sme ani zjesť buchtu, keď čert zobral so stola tácku, na ktorej boli „frťany“ (štamperlíky) Starorežnej. Spustil na nás typické čertovské „Brrrrrr! Brrrrr! Brrrrr! Zapijte to kluci pekelnou vodou, ať vám tý bochte nepoškodí.“ Každý z nás povinne vypil po dva štamperlíky. Boli sme v pomykove, chceli sme tie štamperlíky zaplatiť, ale usporiadatelia nám to nedovolili, povedali že sme ich hostia. Postúpili sme ďalej do pekla, kde nám dievčatá – čertice núkali papierové červené srdiečka s číslami. Každý sme si kúpili srdiečko a nevedeli sme, čo bude nasledovať. Vysvetlili nám, že zábava začína srdiečkovým tancom. Usporiadateľ bude vyvolávať pána a dámu s rovnakým číslom, a takto budú zostavené páry pre otvárací tanec zábavy. Dychovka, ktorá bola umiestnená na balkóne nad vchodovými dverami zahrala krátke fanfáry a usporiadateľ začal vyvolávať jednotlivých pánov a dámy podľa čísiel. Za malú chvíľu sa parket zaplnil. Hudba spustila valčík a potom ho striedala polka s foxtrotom. Na parkete sa točili páry rôzneho veku. Mladí, starší, ale bolo vidieť aj dedka s babičkou, ako si užívali zábavu. Potom mladí zorganizovali tanec s metlou, kde jeden mládenec bol navyše a tancoval s metlou. Hudba rázne prestala hrať a vtedy si mládenci museli vymeniť tanečnice. Na parkete všetko poplašene pobehávalo a ktorý mládenec si nestihol vymeniť dievča musel tančiť s metlou. Potom sa to zmenilo tak, že nadpočetná bola dievčina. Neskôr dobre naladený mladý manželský pár začal s organizovaním „hada“, ktorý sa sformoval a pozostával možno až z dvadsiatich párov. V tanečnom rytme sme vyšli von zo sály vchodovými dvermi a vrátili sme sa bočnými dvermi späť. Vodca rozpustil „hada“ a tančilo sa dalej. My „východniari“ sme si uvedomili, že zábava na Hanej je na vyššej kultúrnej úrovni ako u nás doma. V tom čase na východniarskych dedinách sa málokedy skončila zábava bez bitky, ku ktorej stačila hocijaká maličkosť. Stačilo, že niektorý mládenec rozkázal cigánom „totu hraj“ a bol oheň na streche. Zákonite nastala „mastenica“ a bili sa všetci hlava-nehlava. Čas nám rýchle ubiehal. Ani sme sa nenazdali a „šofér-bažant“ stál pri dverách sály. Ťažko sa nám lúčilo s milými dievčatami, poďakovali sme sa usporiadateľom a organizovane sme naskákali na „kocúra“ (Tatru osemstopäťku). Za päť minút už sme boli na rote. Všetko prešlo hladko. Nikto nás nekontroloval, nikto z nadriadených nič nevedel. Za niekoľko dní mi však „Pinďo“ povedal: „Slavkaju, vás videli na velikonoční nedeli na zábavě v Želatovicích.“ Odpovedal som mu kľudne, že ma nemohol nikto vidieť, lebo nám priepustky nepodpísal. Ten, čo vám to povedal, sa zrejme na zábave ožral a mal z toho mindráky alebo rôzne vidiny a bohvie koho videl. Len krútil hlavou a hrozil mi prstom s poznámkou Slavkaju, Slavkaju a odišiel. Na túto zábavu sme však všetci mali veľmi dobré spomienky. Patria medzi tie, ktoré ma aj dnes potešia.

(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

Čertovej jaskyni a prekonaní tiesňavy Čertova dolina sa náučná trasa vracia späť na Zbojnícky dvor cez lúky Pacherky a salaš v Galičke.

Dĺžka trasy je 4,7 km s prevýšením 268 metrov. Čas potrebný pre prechod náučného chodníka sú 3 hodiny v pevnej obuvi, lebo časť trasy vedie po skalách rokliny, po balvanoch a štrku, kde je mokro a šmykľavo. Drevenými rebríkmi sú zaistené len tri miesta, kde sa prekonáva skalný prah (s vodopádmi). V období silných dažďov a v zimnom období môže byť prechod tiesňavou Čertovej doliny nebezpečný!

Obsahové zameranie chodníka vychádza z bohatej zbojníckej minulosti lokality Zbojská, no priblíži aj miestnu históriu, tradičné spôsoby obhospodarovania a využívania územia, prírodné hodnoty i miestne technické pamiatky. Na trase sa nachádza 15 zastávok s náučnými panelmi: Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská) – štartovací bod trasy, Remetisko (povesť o mníchovi), Jaskyňa v Remete, Rizňa – drevený žľab na spúšťanie dreva, Zázračná studnička, Makovo koryto – s panelom o poľovníctve, Makovo koryto – s panelom o lesníctve, Masarykova cesta (cestný priepust popod teleso štátnej cesty „tunel“), Čertov viadukt – panel o ozubnicovej trati Pohronská Polhora – Tisovec, Vyvieračka – ústie Čertovej doliny (upravená studnička), Zbojnícka jaskyňa – Čertova jaskyňa, Čertova dolina (Zbojnícky vodopád, úžina Surovcov stisk, Malý vodopád, hate, úžina Posledná barikáda), Pacherka – panel o ovčiarstve a zbojníkoch, Galička – pravý karpatský salaš (koliba) s bačom, valachmi a ovečkami v košiari, Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská) – cieľový bod náučného chodníka.

Chodník je možné absolvovať aj so sprievodcom, ktorý prechod trasou spestrí zaujímavým výkladom. Sprievodcu je možné objednať v informačnom centre Zbojníckeho dvora, buď vopred, alebo priamo na mieste pred túrou (minimálne 4 osoby).

Projekt bol zrealizovaný v roku 2010 v spolupráci s NP Muránska planina, Speleoklubom Tisovec, Lesmi SR š. p. Banská Bystrica, obcou Pohronská Polhora a mestom Tisovec.
V tesnej blízkosti chodníka sa nachádza prírodná rezervácia Čertova dolina, technická pamiatka Ozubnicová železnica Tisovec – Pohronská Polhora, dva unikátne železničné viadukty (Čertov viadukt a Viadukt pod Dielom) a vyhliadková veža Zbojská. Salaš Zbojnícky dvor ponúka návštevníkom pravú atmosféru pastierskeho života, tradičné jedlá a výrobky a mnoho ďalších atrakcií.

Viac informácií:
http://www.zbojska.sk/aktivity/
https://horehronie.net/pl/aktivity/sport-na-horehroni/turistika/53-kategoria-sk-sk/turistika/154-naucny-chodnik-zbojnika-jakuba-surovca-v-certovej-tiesnave

Pripravuje Marta Mikitová

V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky. V roku 1863 sa rodina presťahoval do Košíc, kde sa Sándy stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na Evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 až do svojho penzionovania v roku 1891 pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Budapešti. Bol otcom architekta a staviteľa Júliusa Sándyho (1868 – 1953), ktorý je autorom prestavby reformovaného kostola v Rimavskej Sobote a autorom návrhu Ferenczyho mauzólea na bočnej stene tohto kostola.

Nielen rodinné väzby spájali Júliusa Sándyho s mestom Rimavská Sobota a regiónom Gemer-Malohont. Veľkým počtom svojich diel sa zúčastnil pamätnej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Väčšina týchto diel sa tematicky viazala k regiónu, a preto si múzeum kladie za cieľ monograficky zdokumentovať Sándyho tvorbu a tiež získať ďalšie jeho diela do zbierkového fondu.

Július Sándy spomedzi maliarskych žánrov azda najviac kultivoval krajinomaľbu. Mal veľkú záľubu v cestovaní a vďaka neskorším spomienkam a cestovným denníkom jeho syna sa dozvedáme o miestach, ktoré navštívili. Často a rád navštevoval Gemer-Malohont, jednak svojich príbuzných v Rimavskej Sobote, ale rovnako mal rád okolitú krajinu. Jedných z jeho obľúbených krajinárskych motívov boli hrady a hradné zrúcaniny.

Zachovali sa nám jeho stvárnenia hradov ako Šomoška, Salgó, Fiľakovo a tiež Muráň. Dve kompozície s námetom Muránskeho hradu, ktoré sa podarilo múzeu získať, sú vzácnym dokumentom podoby hradnej zrúcaniny a okolitej prírody v druhej polovici 19. storočia.

Tri olejomaľby z pozostalosti tohto maliara, ktoré múzeum získalo darom v roku 2016, sú do 29. júla 2018 vystavené v priestoroch múzea ako predmet mesiaca júl. V roku 2017 k nim pribudli dve krajinomaľby s motívom Muránskeho hradu. 

Akvizíciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Akvizíciu finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.

Mgr. Angelika Kolár
historička umenia GMM

z najstarších poriadkov, ktoré richtár a rada mestečka Jelšava potvrdili, boli výsady cechu kováčov udelené 6. júna 1568 muránskym kapitánom a provizorom Melicharom Maškom (Lehotská, D.- Orlovský, J.: Najstaršia jelšavská mestská kniha 1566 – 1710, Martin, 1976, s.214-216). Ďalším sú stanovy cechu hámorníkov Muráňského údolia udelené muráňskym hradným kapitánom 9. marca 1585, potom stanovy hámorníkov muráňskeho údolia z 30. novembra 1713 potvrdené v Lubeníku (Articule a puncta Muranskeg dolini panou štellerou – Anno 1713, ultima 9bris ) a stanovy cechu hámorníkov muráňskeho údolia potvrdené vrchnosťou v Jelšave dňa 12. apríla 1755 (Puncta seu constitutiones cehac stelliriorum dominii Muranyiensis – A murány völgyi vashámoros céh uriszék által megerősített cikkelye, In.: Heckenast, G.: Murány vashámoros céh szabályzatai, Történelmi szemle 1, 1958, s. 430-447). Z roku 1803 je tiež známy poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline (Žilák,J.: Poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline z roku 1803, Obzor Gemera-Malohontu, r. XXIV, 1993, 1, s.23-26). V ďalšom sa zmienime podrobnejšie o uvedených stanovách šteliarov z roku 1585, ktorých znenie je uvedené aj v knihe „Sama Tomášika Staré povesti jelšavské a muráňske, vydanej v Martine v roku 1827 na stranách 136 – 146.“ Artikuly šteliarov, uverejnené v tejto publikácii, napísané v slovenskom jazyku svojej doby, sú okrem úvodnej a záverečnej časti, rozčlenené na 26 článkov (pozn.: historický názov šteliar je podľa slovníka slovenského jazyka majiteľ hámra; hámor – dielňa na výrobu a spracovanie železa).

Dobový nákres Muránskeho hradu		Revúcky železiarsky hámor z roku 1783

Nižšie uvádzame reprodukcie artikúl slovenského znenia z knihy, ktoré do určitej miery predstavujú aj lingvistickú pamiatku z oblasti železiarstva v predmetnom území:

Okrem tu prezentovaných artikúl šteliarov z roku 1585 existuje aj ich mutácia v nemeckom jazyku, ktorá je tiež, okrem iného, uverejnená v už citovanom príspevku G. Heckenasta z roku 1958.
Poznámky k artikuliam šteliarov platných od roku 1585:

V ich úvode Július – slobodný pán Herberstein Neupergu a Guttenhaagu (v listinách z roku 1595 sa ako pán Muráňa uvádza barón Július Herberstein von Neuperg und Guttenhaag), najvyšší komorník a tiež najvyšší stoličný Korutánska jeho jasnosti rímskeho cisára, tiež najvyšší kapitán Muráňa v Uhorskej zemi, praje zdravie a poslušnosť všetkým, ktorí toto naše vyjadrenie čítajú, alebo čítané počúvajú a odkazuje jeho cisárskej jasnosti, že pred nás prestúpili verní poddaní z mesta Jelšavy šteliari Mikuláš Benedik a Ďurík Emerichdiakov a predostreli svoje ťažkosti a krivdy, ktoré sú viac na škodu ako na úžitok nielen im obom, ale aj ostatným šteliarom, hutmanom, uhliarom a hámorným robotníkom, až tak že pre neprávosti medzi nimi musela cisárska jasnosť konania zastaviť. Ďalej k tomu oznámili, že už ich predkovia mali medzi sebou listinou potvrdený kresťanský a cechový poriadok, v zmysle ktorého zjednali poriadok so zlými ľuďmi tak, aby sa jeden k druhému správali spravodlivo. Pre uvedené dôvody nás vyššie menovaní šteliari ponížene prosili a žiadali, aby sme im opäť poriadok či artikuly pre zabezpečenie spravodlivosti vydali a aj potvrdili. Po vypočutí ich problémov a slušnej žiadosti sme túto uznali za potrebnú a hodnotnú vec a vydali poriadok či artikuly, podľa ktorých by sa mali najprv k Pánu Bohu, potom k vrchnosti a medzi sebou chovať tak, aby mohli byť jeden s druhým na ďalšiu dobu v spokojnosti a ich konanie sa v spravodlivosti k jeho cisárskej jasnosti rozvíjalo. Preto tieto artikuly dôsledne doporučujeme a prikazujeme, aby boli zachovávané a dodržiavané.

spravodlivo konali, druhému nepriali nič zlého, ani falošne o ňom premýšľali alebo sa radovali z jeho škody. 

Každý hutman (pozn.: dozorca hute), ktorý sa na Vianoce zjedná a dohodne so šteliarom, nesmie inému nič dávať, alebo predávať a to až do nasledujúcich Vianoc, aby sa vozy nevracali prázdne domov (pozn.: ide o povozy ktorými dopravovali železné výrobky). Okrem toho, nesmie pred svojim šteliarom schovávať kvalitnejšie duté železo (pozn.: ide pravdepodobne o tzv. dúchadlové železo), alebo zatajovať pred ním prípadné krádeže a tiež nesmie iným, ako svojmu šteliarovi, predávať za vyššiu cenu ako dohodnutú, ako sa to už aj raz stalo. Každý týždeň musia preto dávať svojmu šteliarovi všetky svoje výrobky a to bez ohľadu nato, či ich bolo málo, alebo veľa. V prípade, ak by jeho šteliarovi neboli veľmi potrebné a on by súhlasil, môže ich dávať iným, pretože Pán Boh nekáže klamať druhému, ani mu škodiť alebo pripraviť ho o živnosť. Preto každý šteliar v zime na Vianoce najprv ponúka najviac ako môže. Ak by niektorý šteliar dosvedčil, že niekto bez súhlasu iného Brata, dúchadlové železo a ešte aj v dobrej kvalite kúpil, čo je aj proti dobrým mravom, aj proti Pánu Bohu, správal by sa proti týmto artikulám a nedodržal by ich, musí byť Bratmi potrestaný.

XI. Robotníci v hámri a uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom a on ich príjme do práce, musia spravodlivo pracovať až do nasledujúcich Vianoc. Výnimkou je iba prípadná nemoc, ktorú by Pán Boh na niekoho dopustil. Ak by sa to niekomu po roku nepáčilo, má to štyri týždne vopred oznámiť svojmu šteliarovi a vyrovnať svoje prípadné dlžoby, ktoré mu zrazí z platu a iba tak môže podľa ľubovôle odísť pracovať inde.

XII. Každý robotník nemá konať svojvoľne, aby tak nespôsobil svojmu šteliarovi ujmu, ale je povinný každý pondelok ráno načas sa dostaviť do hámra. Ak podľa pokynov šteliara príde načas a nemal by s kým pracovať, alebo by chýbala surovina, má čakať na nasledujúci deň. Ak by prekážky pre vážnu príčinu neboli odstránené, môže od svojho šteliara žiadať peňažnú náhradu v nasledovnej výške: cechmajster 2 florény a 25 denárov, kováč 1 florén a 75 denárov, tovariš 1 florén a 25 denárov. Ak by sa správal inak, musí za trest zložiť 2 pinty vína (objemová jednotka 1 uhorská pinta je 1,697 litra).

XIII. Hámorník, ktorý má pole alebo lúky a namiesto práce v hámri by žal obilie, alebo kosil lúky, musí byť Bratmi príslušne potrestaný. Ak by však pri dojednaní so šteliarom mal aj dohodnuté, že týždeň alebo dva chce mať voľno na žatvu alebo kosbu, bude mu to dovolené.

XIV. Hámorník, ktorý bol uznávaný a kým vládal verne a spravodlivo šteliarovi slúžil, môže, v núdzi alebo v chorobe a starobe, keď už na ťažkú prácu v hámri nestačí, predstúpiť pred svojho cechmajstra i Bratov a požiadať ich o pomoc a podporu. Títo mu majú vyhovieť a pomôcť, tak ako to je v tovarišstve najlepšie možné.

XV. Pretože jedni umierajú a iní sa narodia a na zastávanie pracovného miesta je nevyhnutné sa učiť, nemôže sa prevádzka zaobísť bez učňov. Ak by sa učeň učil počas jedného roka, nie je povinný platiť cechové poplatky, ale jeho majster je za rok dlžný 1 florén.

XVI. Ak by sa niekto nechcel učiť rok, ale chcel by sa s majstrom dohodnúť, aby ho učil za peniaze, tak sa mu to dovoľuje. Keď sa mu podarí dojednať sa s ním výhodne, je to jeho úspech. Majster je povinný dôsledne sa mu venovať a prvé týždne s ním spolu pracovať. Z toho plynie povinnosť zaplatiť do cechu 1 florén. Ak by majster, alebo šteliar, zaučoval svojho syna, je povinný zaplatiť cechu 1 florén.

XVII. Ak by niekto z Bratov na pokyny cechmajstrov nebol k dispozícii, má byť potrestaný pokutou 2 denáre.

XVIII. Uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom, sú povinní zásobovať ho uhlím až do nasledujúcich Vianoc a to nielen v zime, ale aj v lete, pričom musia spravodlivo nakladať a voziť uhlie (dodávať nie zuhoľnatené drevo, prach, alebo hrudy, ale kvalitné kusové uhlie, pretože zaň sú platení), tak aby ani v lete nechýbalo. Kto by sa tak nezachoval, tomu hrozí za trest pokuta 25 denárov a povinnosť zaplatiť cechu 12 denárov a to za predpokladu, že nepôjde o škodu nad 50 denárov, čo usúdia zainteresovaní.

XIX. Šteliari nemajú kupovať uhlie od iného uhliara, s ktorým sa nezjednali, ak by to bolo potrebné, musia to vopred oznámiť a vyžiadať si súhlas príslušného šteliara. Ak by konali inak, majú byť potrestaní.

XX. Šteliari majú tiež dozerať na cudzích uhliarov. Ak by niekomu iný uhliar priviezol uhlie, musia sa ho opýtať, prečo nedal uhlie svojmu šteliarovi. Je to preto, lebo sa stáva, že niekedy dovezú svojmu šteliarovi nekvalitné uhlie (t. j. so zuhoľnatenými kusmi dreva, prachom alebo hrudami), za čo ich on potrestá, pričom nahnevaný uhliar odvezie uhlie inému šteliarovi. Šteliari sa preto musia dôsledne opýtať iných uhliarov, prečo nedodali uhlie svojmu šteliarovi (tomu, s ktorým sa dojednali). Iní šteliari by nemali od „cudzích“ uhliarov prijímať uhlie, pretože títo dostávajú od svojho šteliara na Vianoce zálohu preto, aby mu dodávali uhlie až do nasledujúcich Vianoc. Ten, kto by sa tak nesprával, nevyhne sa trestu.

XXI. Aby cech a Bratstvo v zmysle spoločného súhlasu tvorili čo najpevnejší zväzok, ktorý by bol každému jednému Bratovi užitočný, bolo spoločne dohodnuté, aby sa raz mesačne schádzali s vyvoleným cechmajstrom, pričom každý musí do obecnej alebo bratskej pokladnice zložiť podporu 2 denáre. Šteliari, v dobe, počas ktorej pracujú, dlhujú za každý týždeň 6 šijnov (?).

XXII. Ak by sa cezpoľní (robotníci, ktorí majú bydlisko inde) nemohli pre iné práce dostaviť sa každý mesiac k cechmajstrovi, alebo medzi Bratov, nemá to byť priestupkom a nebudú potrestaní.

XXIII. Všeobecné zhromaždenie všetkých domácich aj cezpoľných Bratov sa má konať štyrikrát ročne a to na Vianoce, na Fašiangy, v nedeľu po Veľkej noci a v nedeľu po Turíčnych sviatkoch, kde sa stanoví kto má aký poplatok zaplatiť do bratskej pokladnice, pričom sa povinnosť vzťahuje aj na cezpoľných a súčasne sa vyhodnotí aj jej hospodárenie.

XXIV. Ak by niekto tomuto poriadku odporoval, alebo sa správal svojvoľne, musia ho cechmajstri podľa pánskeho práva obžalovať, pretože toto má plnú moc neposlušných či neporiadnych súdiť a potrestať, ako aj rozhodnúť o ich zotrvaní v úrade alebo inom zamestnaní. Je potrebné im určiť robotu v súlade so záujmami cechu a iba tak môžu potom slobodne pracovať.

XXV. Najmladší dvaja učni, ktorí sa vyučili ako poslední, sú povinní slúžiť cechmajstrom a iným Bratom a to až dovtedy, kým ich mladší učni nevymenia.

XXVI. Ak by cechmajstri zanedbávali svoje povinnosti, budú obžalovaní pred Jeho milosťou pánom kapitánom, alebo dvornou vrchnosťou ustanovenou Jeho milosťou, za to, že nedávali pozor na ľahostajných, neposlušných a zlých. Posúdeniu a trestu sa tak nevyhnú a podľa miery zavinenia, musia znášať trest.

Pre uchovanie a na potvrdenie dôležitosti tohto predpisu pre Bratstvo, My Július z Herbsteinu atď., najvyšší kapitán na Muráni, sme ho opečiatkovali a vlastnoručne menom podpísali.
Hore uvedené zo dňa 9. marca roku 1585

Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník

z najstarších poriadkov, ktoré richtár a rada mestečka Jelšava potvrdili, boli výsady cechu kováčov udelené 6. júna 1568 muránskym kapitánom a provizorom Melicharom Maškom (Lehotská, D. - Orlovský, J.: Najstaršia jelšavská mestská kniha 1566 – 1710, Martin 1976, s. 214-216). Ďalším sú stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia udelené muránskym hradným kapitánom 9. marca 1585, potom stanovy hámorníkov muránskeho údolia z 30. novembra 1713 potvrdené v Lubeníku (Articule a puncta Muranskeg dolini panou štellerou – Anno 1713, ultima 9bris ) a stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia potvrdené vrchnosťou v Jelšave dňa 12. apríla 1755 (Puncta seu constitutiones cehac stelliriorum dominii Muranyiensis – A murány völgyi vashámoros céh uriszék által megerősített cikkelye, In: Heckenast, G.: Murány vashámoros céh szabályzatai, Történelmi szemle 1, 1958, s. 430-447). Z roku 1803 je tiež známy poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline (Žilák, J.: Poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline z roku 1803, Obzor Gemera-Malohontu, r. XXIV, 1993, 1, s.23-26). V ďalšom sa zmienime podrobnejšie o uvedených stanovách šteliarov z roku 1585, ktorých znenie je uvedené aj v knihe Sama Tomášika Staré povesti jelšavské a muránske, vydanej v Martine v roku 1827 na stranách 136 – 146. Artikuly šteliarov, uverejnené v tejto publikácii, napísané v slovenskom jazyku svojej doby, sú okrem úvodnej a záverečnej časti rozčlenené na 26 článkov (pozn.: historický názov šteliar je podľa slovníka slovenského jazyka majiteľ hámra; hámor – dielňa na výrobu a spracovanie železa).

Dobový nákres Muránskeho hradu		Revúcky železiarsky hámor z roku 1783

Nižšie uvádzame reprodukcie artikúl slovenského znenia z knihy, ktoré do určitej miery predstavujú aj lingvistickú pamiatku z oblasti železiarstva v predmetnom území:

Okrem tu prezentovaných artikúl šteliarov z roku 1585 existuje aj ich mutácia v nemeckom jazyku, ktorá je tiež, okrem iného, uverejnená v už citovanom príspevku G. Heckenasta z roku 1958.
Poznámky k artikuliam šteliarov platných od roku 1585:

V ich úvode Július – slobodný pán Herberstein Neupergu a Guttenhaagu (v listinách z roku 1595 sa ako pán Muráňa uvádza barón Július Herberstein von Neuperg und Guttenhaag), najvyšší komorník a tiež najvyšší stoličný Korutánska jeho jasnosti rímskeho cisára, tiež najvyšší kapitán Muráňa v Uhorskej zemi, praje zdravie a poslušnosť všetkým, ktorí toto naše vyjadrenie čítajú, alebo čítané počúvajú a odkazuje jeho cisárskej jasnosti, že pred nás predstúpili verní poddaní z mesta Jelšavy šteliari Mikuláš Benedik a Ďurík Emerichdiakov a predostreli svoje ťažkosti a krivdy, ktoré sú viac na škodu ako na úžitok nielen im obom, ale aj ostatným šteliarom, hutmanom, uhliarom a hámorným robotníkom, až tak, že pre neprávosti medzi nimi musela cisárska jasnosť konania zastaviť. Ďalej k tomu oznámili, že už ich predkovia mali medzi sebou listinou potvrdený kresťanský a cechový poriadok, v zmysle ktorého zjednali poriadok so zlými ľuďmi tak, aby sa jeden k druhému správali spravodlivo. Pre uvedené dôvody nás vyššie menovaní šteliari ponížene prosili a žiadali, aby sme im opäť poriadok či artikuly pre zabezpečenie spravodlivosti vydali a aj potvrdili. Po vypočutí ich problémov a slušnej žiadosti sme túto uznali za potrebnú a hodnotnú vec a vydali poriadok či artikuly, podľa ktorých by sa mali najprv k Pánu Bohu, potom k vrchnosti a medzi sebou chovať tak, aby mohli byť jeden s druhým na ďalšiu dobu v spokojnosti a ich konanie sa v spravodlivosti k jeho cisárskej jasnosti rozvíjalo. Preto tieto artikuly dôsledne doporučujeme a prikazujeme, aby boli zachovávané a dodržiavané.

spravodlivo konali, druhému nepriali nič zlého, ani falošne o ňom premýšľali alebo sa radovali z jeho škody. 

Každý hutman (pozn.: dozorca hute), ktorý sa na Vianoce zjedná a dohodne so šteliarom, nesmie inému nič dávať, alebo predávať, a to až do nasledujúcich Vianoc, aby sa vozy nevracali prázdne domov (pozn.: ide o povozy, ktorými dopravovali železné výrobky). Okrem toho, nesmie pred svojím šteliarom schovávať kvalitnejšie duté železo (pozn.: ide pravdepodobne o tzv. dúchadlové železo), alebo zatajovať pred ním prípadné krádeže a tiež nesmie iným, ako svojmu šteliarovi, predávať za vyššiu cenu ako dohodnutú, ako sa to už aj raz stalo. Každý týždeň musia preto dávať svojmu šteliarovi všetky svoje výrobky, a to bez ohľadu na to, či ich bolo málo, alebo veľa. V prípade, ak by jeho šteliarovi neboli veľmi potrebné a on by súhlasil, môže ich dávať iným, pretože Pán Boh nekáže klamať druhému, ani mu škodiť alebo pripraviť ho o živnosť. Preto každý šteliar v zime na Vianoce najprv ponúka najviac ako môže. Ak by niektorý šteliar dosvedčil, že niekto bez súhlasu iného Brata, dúchadlové železo a ešte aj v dobrej kvalite kúpil, čo je aj proti dobrým mravom, aj proti Pánu Bohu, správal by sa proti týmto artikulám a nedodržal by ich, musí byť Bratmi potrestaný.

XI. Robotníci v hámri a uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom a on ich príjme do práce, musia spravodlivo pracovať až do nasledujúcich Vianoc. Výnimkou je iba prípadná nemoc, ktorú by Pán Boh na niekoho dopustil. Ak by sa to niekomu po roku nepáčilo, má to štyri týždne vopred oznámiť svojmu šteliarovi a vyrovnať svoje prípadné dlžoby, ktoré mu zrazí z platu a iba tak môže podľa ľubovôle odísť pracovať inde.

XII. Každý robotník nemá konať svojvoľne, aby tak nespôsobil svojmu šteliarovi ujmu, ale je povinný každý pondelok ráno načas sa dostaviť do hámra. Ak podľa pokynov šteliara príde načas a nemal by s kým pracovať, alebo by chýbala surovina, má čakať na nasledujúci deň. Ak by prekážky pre vážnu príčinu neboli odstránené, môže od svojho šteliara žiadať peňažnú náhradu v nasledovnej výške: cechmajster 2 florény a 25 denárov, kováč 1 florén a 75 denárov, tovariš 1 florén a 25 denárov. Ak by sa správal inak, musí za trest zložiť 2 pinty vína (objemová jednotka 1 uhorská pinta je 1,697 litra).

XIII. Hámorník, ktorý má pole alebo lúky a namiesto práce v hámri by žal obilie, alebo kosil lúky, musí byť Bratmi príslušne potrestaný. Ak by však pri dojednaní so šteliarom mal aj dohodnuté, že týždeň alebo dva chce mať voľno na žatvu alebo kosbu, bude mu to dovolené.

XIV. Hámorník, ktorý bol uznávaný a kým vládal verne a spravodlivo šteliarovi slúžil, môže, v núdzi alebo v chorobe a starobe, keď už na ťažkú prácu v hámri nestačí, predstúpiť pred svojho cechmajstra i Bratov a požiadať ich o pomoc a podporu. Títo mu majú vyhovieť a pomôcť, tak ako to je v tovarišstve najlepšie možné.

XV. Pretože jedni umierajú a iní sa narodia a na zastávanie pracovného miesta je nevyhnutné sa učiť, nemôže sa prevádzka zaobísť bez učňov. Ak by sa učeň učil počas jedného roka, nie je povinný platiť cechové poplatky, ale jeho majster je za rok dlžný 1 florén.

XVI. Ak by sa niekto nechcel učiť rok, ale chcel by sa s majstrom dohodnúť, aby ho učil za peniaze, tak sa mu to dovoľuje. Keď sa mu podarí dojednať sa s ním výhodne, je to jeho úspech. Majster je povinný dôsledne sa mu venovať a prvé týždne s ním spolu pracovať. Z toho plynie povinnosť zaplatiť do cechu 1 florén. Ak by majster, alebo šteliar, zaučoval svojho syna, je povinný zaplatiť cechu 1 florén.

XVII. Ak by niekto z Bratov na pokyny cechmajstrov nebol k dispozícii, má byť potrestaný pokutou 2 denáre.

XVIII. Uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom, sú povinní zásobovať ho uhlím až do nasledujúcich Vianoc, a to nielen v zime, ale aj v lete, pričom musia spravodlivo nakladať a voziť uhlie (dodávať nie zuhoľnatené drevo, prach, alebo hrudy, ale kvalitné kusové uhlie, pretože zaň sú platení) tak, aby ani v lete nechýbalo. Kto by sa tak nezachoval, tomu hrozí za trest pokuta 25 denárov a povinnosť zaplatiť cechu 12 denárov, a to za predpokladu, že nepôjde o škodu nad 50 denárov, čo usúdia zainteresovaní.

XIX. Šteliari nemajú kupovať uhlie od iného uhliara, s ktorým sa nezjednali, ak by to bolo potrebné, musia to vopred oznámiť a vyžiadať si súhlas príslušného šteliara. Ak by konali inak, majú byť potrestaní.

XX. Šteliari majú tiež dozerať na cudzích uhliarov. Ak by niekomu iný uhliar priviezol uhlie, musia sa ho opýtať, prečo nedal uhlie svojmu šteliarovi. Je to preto, lebo sa stáva, že niekedy dovezú svojmu šteliarovi nekvalitné uhlie (t. j. so zuhoľnatenými kusmi dreva, prachom alebo hrudami), za čo ich on potrestá, pričom nahnevaný uhliar odvezie uhlie inému šteliarovi. Šteliari sa preto musia dôsledne opýtať iných uhliarov, prečo nedodali uhlie svojmu šteliarovi (tomu, s ktorým sa dojednali). Iní šteliari by nemali od „cudzích“ uhliarov prijímať uhlie, pretože títo dostávajú od svojho šteliara na Vianoce zálohu preto, aby mu dodávali uhlie až do nasledujúcich Vianoc. Ten, kto by sa tak nesprával, nevyhne sa trestu.

XXI. Aby cech a Bratstvo v zmysle spoločného súhlasu tvorili čo najpevnejší zväzok, ktorý by bol každému jednému Bratovi užitočný, bolo spoločne dohodnuté, aby sa raz mesačne schádzali s vyvoleným cechmajstrom, pričom každý musí do obecnej alebo bratskej pokladnice zložiť podporu 2 denáre. Šteliari, v dobe, počas ktorej pracujú, dlhujú za každý týždeň 6 šijnov (?).

XXII. Ak by sa cezpoľní (robotníci, ktorí majú bydlisko inde) nemohli pre iné práce dostaviť sa každý mesiac k cechmajstrovi, alebo medzi Bratov, nemá to byť priestupkom a nebudú potrestaní.

XXIII. Všeobecné zhromaždenie všetkých domácich aj cezpoľných Bratov sa má konať štyrikrát ročne, a to na Vianoce, na Fašiangy, v nedeľu po Veľkej noci a v nedeľu po Turíčnych sviatkoch, kde sa stanoví kto má aký poplatok zaplatiť do bratskej pokladnice, pričom sa povinnosť vzťahuje aj na cezpoľných a súčasne sa vyhodnotí aj jej hospodárenie.

XXIV. Ak by niekto tomuto poriadku odporoval, alebo sa správal svojvoľne, musia ho cechmajstri podľa pánskeho práva obžalovať, pretože toto má plnú moc neposlušných či neporiadnych súdiť a potrestať, ako aj rozhodnúť o ich zotrvaní v úrade alebo inom zamestnaní. Je potrebné im určiť robotu v súlade so záujmami cechu a iba tak môžu potom slobodne pracovať.

XXV. Najmladší dvaja učni, ktorí sa vyučili ako poslední, sú povinní slúžiť cechmajstrom a iným Bratom, a to až dovtedy, kým ich mladší učni nevymenia.

XXVI. Ak by cechmajstri zanedbávali svoje povinnosti, budú obžalovaní pred Jeho milosťou pánom kapitánom, alebo dvornou vrchnosťou ustanovenou Jeho milosťou, za to, že nedávali pozor na ľahostajných, neposlušných a zlých. Posúdeniu a trestu sa tak nevyhnú a podľa miery zavinenia, musia znášať trest.

Pre uchovanie a na potvrdenie dôležitosti tohto predpisu pre Bratstvo, My Július z Herbsteinu atď., najvyšší kapitán na Muráni, sme ho opečiatkovali a vlastnoručne menom podpísali.
Hore uvedené zo dňa 9. marca roku 1585

Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník