piatok – školskú slávnosť litovelskej školy. Piatok začal spoločným kvízom venovaným roku veľkých výročí Čechov a Slovákov. Pokračoval RETRO pochodom žiakov a učiteľov obidvoch škôl ulicami LItovla. Končil sa pred mestským úradom, kde všetkých privítali vedúci predstavitelia mesta – starosta, vícestarosta, tajomník úradu, ktorí následne v priestoroch úradu privítali našu výpravu. Počas stretnutia sa hovorilo o mnohoročnej spolupráci obidvoch škôl, ale hlavne o budúcnosti partnerstva našich škôl. Bol vyslovený prísľub podpory mesta i hlavný motív budúcoročnej návštevy partnerov v našej revúckej škole – šport, presnejšie atletický súboj. Členov parlamentov obidvoch škôl, umelcov, vystriedajú športovci. Aj keď v podvečer došlo k zhoršeniu počasia, nič to nezmenilo na programe našej návštevy, ale hlavne na školskej slávnosti – rozlúčky so žiakmi deviateho ročníka a športových súťaží medzi našimi žiakmi našich škôl. V pozadí celej návštevy prebiehali stretnutia pedagógov obidvoch škôl venované hlavne diskusiám o živote v obidvoch školách a školských systémoch obidvoch štátov. Aj keď sa v niečom líšia, majú veľa spoločného – problémy s financovaním škôl, vybavenie škôl, obsah vzdelávania, postavenie učiteľov v spoločnosti, platy pracovníkov v školstve. Každé takéto spoločné stretnutie, či už v Litovli, alebo u nás v Revúcej, je vždy inšpiratívne, ale hlavne je veľkým prínosom pre našich žiakov. Dostávajú možnosť spoznávať život, kultúru, zvyky v inej krajine, ale hlavne získavajú priateľov na celý život. O tom je partnerstvo.

Poďakovanie patrí českých kolegom za vrelé a srdečné privítanie, skvelý program, vedeniu školy za náročnú prípravu návštevy, českým rodičom, ktorí s veľkou láskou prijali naše deti do svojich rodín, vedeniu mesta Litovel a tiež vedeniu nášho mesta, že nám umožnilo vycestovať do Litovla a udržať priateľské vzťahy zo školou na Vítěznej v Litovli.

ZŠ

brest horský, 3. Letko – predstavuje vtáky v okolí Vlachova, 4. Skalko – odkrýva hlbinné tajomstvá, hovorí o horninách a nerastoch, 5. Rybko približuje flóru a faunu Vlachovských rybníkov. Text na informačných paneloch je v slovenčine, angličtine a maďarčine.

Prechodom po chodníku naprieč obcou míňate rôzne zaujímavosti obce. Obec má pozoruhodne zachovalú pôvodnú urbanistickú a stavebnú štruktúru, v najstaršej časti obce sa zachovali pôvodné trojpriestorové domy z lomového kameňa so sedlovou alebo valbovou strechou; klasicistický kaštieľ, postavený v prvej polovici 19. storočia, rekonštruovaný v roku 2005, kedy tu bola umiestnená muzeálna expozície "Z histórie obce Vlachovo"; technická pamiatka Grófska ľadovňa z 19. storočia; Skavka – skalné bralo priamo v strede obce s prírodnou scénou a pódiom na pozadí torza historického parku s cintorínom; tri rybníky; kúpalisko s ubytovňou a amfiteátrom, krásnu prírodu v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v doline rieky Slaná a iné. Technickou pamiatkou je vysoká pec Karlova huta z roku 1870, ktorá nie je priamo v obci, ale v jej katastrálnom území, v lokalite Dobšinská Píla (Maša) a spravuje ju Slovenské technické múzeum v Košiciach.

Viac informácií:
http://www.kudyznudy.sk/aktivita/967/naucny-chodnik-zelenej-skoly-vlachovo/
https://zsvlachovo.edupage.org/photos/icons/img002.jpg

Pripravuje Marta Mikitová

Iste sa dopočul aj to, že ma npor. Očadlík často berie do leteckej jedálne na obed, alebo večeru. Tiež ho škrelo, že som už takmer osobný vodič našej nadporučíčke, ktorá mi taktiež dáva kadejaké dobrôtky z jedálne L-normy. Hlavná príčina mohla byť, že nemá veľkú možnosť ma buzerovať, lebo som bol mimo dosahu jeho velenia. Slušne som sa opýtal, komu a kedy mám odovzdať cisterny. Povedal mi, že cisterny Tatru a Erenu odovzdám veliteľovi čaty rotnému Hlaváčkovi. Ostatné Ereny ostanú na mojom mene, pre ktoré majú prísť Zväzarmovci v najbližších dňoch. V dopravnej čate preberiem Tatru 805, s ktorou budem jazdiť pri LTZ skladoch. Pri odovzdávaní cisterien mi Hlaváček povedal, že náčelník LTZ skladov je kpt. Hájek, ktorý je výborný chlap. V druhej svetovej vojne lietal ako stíhač v anglickom kráľovskom letectve. Následne som prevzal T-805, prebratú od výsadkového vojska, ktorá mala ubehnuté máličko cez desaťtisíc kilometrov. Neviem, či to bol taký vydarený výrobok, alebo či pre výsadkové vojsko bolo vozidlo zvlášť upravené. Do konca vojenčiny som na nej najazdil cez 60000 kilometrov bez vážnejšej poruchy. Prebratému vozidlu som sa potešil a s veľkým elánom som sa pustil do prípravy vozidla na jazdy. Vilo Ryš bol môj veľmi dobrý kamarát, skvelý automechanik, ktorý pracoval v autodielni u čatára Waltera Holíka. V mojej pridelenej garáži sme na motore skontrolovali vôľu ventilov, nastavili odtrh, predstih, vyčistili karburátor, vzduchový filter, skontrolovali brzdy, dofúkali gumy. Na rampe som vozidlo vystriekal, kabínu napastoval a išli sme Tatru vyskúšať na Želatovickú cestu. Išla ako švajčiarske hodinky. Mala odpich ako pretekárske auto. Konštatovali sme, že je to oveľa lepší voz, ako ostatné T 805-ky, na ktorých sme doteraz jazdili.

Vo večernom rozkaze som bol určený na jazdu do Prahy. Ráno o šiestej som sa mal hlásiť u kapt. Hájka v sklade LTZ. Moriak, ktorý rozkaz čítal, si neodpustil voči mne poznámk: “Slavkaju, do hlavního města se musíte ustrojit do vycházkové uniformy. Doufám, že do týdne se vrátite a nebudeme vás muset z tý Prahy dotáhnout.“ Pomyslel som si, že mi tak „môže...“ Zahlásil som po vojensky: „Provedu a lano na ťahanie mám pripravené.“ On očakával, že chlapci sa na jeho poznámkach zasmejú, ale bolo to práve naopak. Hlasite sa zasmiali na mojej poznámke. Začali vykrikovať, aby som len zavolal, že pre mňa prídu a pôjdeme spolu na tmavú trinástku „U Fleků“ (slávne 13 stupňové tmavé pivo). Ako vždy, Moriak očervenel a rýchle dal povel „rozchod“. Ráno som vstával o pol piatej, vybavil cestovný rozkaz, od staršinu som dostal relutu (peniaze na stravovanie na služobnej ceste) 150 Kčs na celotýždenú stravu (25 Kčs denne). Vzorne ustrojený vo vychádzkovej uniforme som zaklopal na dvere kancelárie kpt. Hájka. Vstúpil som a predpisovo sa zahlásil. Hájek, tak ako letci na letisku, iba mávol rukou a povedal „nešaškuj“. Bol to príjemný starší pán, mal už prešedivelé vlasy, sympatickú tvár, silnejšiu, ale ešte zachovalú vojenskú postavu. Bol oblečený v zelených montérkach, čo ma dosť zarazilo, lebo som bol poučený, že do hlavného mesta sa má ísť iba vo vychádzkovej uniforme. Ponúkol mi stoličku a potom ma veľmi priateľsky privítal, že budem pre neho jazdiť a mám byť pripravený na náročnú službu. Vysvetlil mi, že po porade na veliteľstve letectva sa zriaďuje dispečing v skladoch LTZ. Zistilo sa, že niektorý prápor nakupuje súčiastky do lietadiel od výrobcu a iný prápor má tie isté súčiastky nadbytočné vo svojich skladoch. Centrálny sklad je v Prahe v Podbabí, ktorý bude ten dispečing riadiť. Z viacerých leteckých práporov boli pridelené vozidlá na rozvoz týchto súčiastok po celej republike. Potom ma trochu vyspovedal, odkiaľ som, čo som v civile robil, o rodičoch, súrodencoch a všeličo iné. Potom sa na mňa zadíval a opýtal sa ma: „To tak vyoblíkanej chceš jít do Prahy?“ Povedal som mu, že podľa nariadenia veliteľa práporu do hlavného mesta máme jazdiť vo vychádzkovej uniforme. Povedal, že on to vie, ale že nás „šmírakov“ veľmi dobre pozná. Tak nás šoférov všetci prezývali, lebo sme mali ruky, tváre, aj uniformy stále zamazané od oleja. Veľa ráz už išiel do Prahy a šofér stále niečo musel na vozidle opravovať. Niekedy mu musel aj on pomáhať, aby mohli v jazde pokračovať. Vstal a zo skladu mi doniesol ľahkú leteckú kombinézu, aby som sa do toho obliekol a uniformu si dal na vešiak, lebo kým dôjdeme do Prahy, že budem vyzerať „jako čuňe“ (prasiatko). S uniformami na vešiakoch v rukách sme sa pobrali k T 805 -ke. Uniformy na vešiakoch sme si zavesili v kabíne a vydali sme sa na ďalekú cestu. Dlhej cesty som sa nebál, keď som to zvládol s T 111-kou a s Erenou, tak by som to mal zvládnuť aj s „kocúrom“. Tak sme medzi sebou volali T 805 pre jej zvuk motora, lebo pri vysokých otáčkách motor kvílil, ako keď mačku potiahnete za chvost. Bál som sa jazdy po Prahe, lebo z rozprávania starších vodičov som vedel, že križovatky v Prahe sú dvo j- až trojprúdové. Keď sa zle zaradíš, tak už poblúdiš. Zveril som sa so svojimi obavami kapitánovi. „Ježiš Mária, to se hochu neboj, já Prahu znám jako svý boty. Ja jsem v Praze chodil do pilotní školy a pak jsem tam ňákej čas lítal.“ To ma trochu upokojilo.

Išli sme smerom na Olomuc, Mohelnice, Moravská Třebová, Svitavy, Vysoké mýto, Pardubice až do Prahy. Tatra sa držala výborné. Cez vysočinu vybehla bez problémov a na dobrej ceste švihala stovkou bez ťažkostí. Jediná nevýhoda bola, že motor vo vysokých obrátkach vydával príšerný zvuk, podobný ako okružná píla pri rezaní dreva. Na okraji mesta sme došli na vidlicovú križovatku, kde boli dve tabuľky so šípkami „Vnitřní okruh“ a „Vnější okruh“. Hájek ma usmernil do vnútorného okruhu. Zo začiatku na ceste nebola veľká premávka.Hájek mi ukazoval, že prechádzame cez Žižkov. Následne sme sa dostali do centra mesta, kde začala pre mňa „krížová cesta“. Autá, motocykle, električky, cyklisti a chodci sa len tak mihali po ceste. Keď som iba trochu ubral plyn už sa predo mňa drzo tlačil nejaký automobil. Blížili sme sa k prvej veľkej trojpruhovej križovatke. Obrátil som sa na kapitána, kde budeme odbočovať. Doprava, povedal. Zaradil som sa do pravého pruhu a čakal na svetelný signál. Na zelenú som pomaly odbočoval doprava. V strede križovatky začal kapitán jačať „néé, néé, néé, jeď rovne“, ale už to nešlo. Musel som pokračovať v kolóne vozidiel odbočujúcej doprava. Opýtal som sa kapitána, čo teraz. Mám sa vrátiť späť na tú križovatku, z ktorej sme zle odbočili. Preplietal som sa bočnými ulicami a podarilo sa mi vrátiť na križovatku a zaradil som sa do stredného pruhu, aby sme mohli ísť rovno. Po prejdení križovatky vyhlásil, že ideme zle. Čo nasledovalo potom, bol hotový cirkus. Vpravo, vlevo, né, né, né, rovně, a tak sme jazdili po Prahe už viac ako trištvrte hodiny. Mal som prepotenú košeľu, ruky a nohy sa mi už triasli, bol som zrelý na infarkt. Už iba úcta ku kapitánovi mi zväzovala môj východniarsky jazyk, na ktorý sa mi tlačili banícke vybrané slová. Zbadal som na okraji cesty stáť T 805-ku na ktorú nasadali štyria vojaci-modráci. Rýchle som zabočil na krajnicu a zastavil. Vyskočil som z auta a mával som im, aby ma počkali. Oni si to ináč vysvetlili, s úsmevom mi zamávali na pozdrav. Rýchlo naskákali na korbu a auto sa pohlo. Urýchlene som naskočil do kabíny a ponáhľal sa za nimi. Kapitánovi som povedal, že v Prahe-Gbely je letecký prápor, verím, že nás dovedú do kasarní a tam požiadame o nejakého sprievodcu, ktorý nás odvedie do Podbabí, kde sídlil hlavný sklad LTZ. T 805-ka pred nami riadne švihala, ledva som ju stačil sledovať. Šofér zrejme poznal Prahu „jako svý boty“, ako to povedal kapitán. Prešli sme tunelom a za ním sa mi po pravej strane mihal nejaký zábavný park s kolotočom a húsenkovou dráhou. Kapitán sedel trochu zarazený, možno aj ustrašený z mojej stíhacej jazdy. Tatra predo mnou začala spomaľovať a zastala pred obrovskou starou budovou bez okien s veľkou železnou bránou. Zastavil som a rýchlo som vybehol von. Opýtal som sa, či sú od „letištného praporu z Praha-Gbely“. Prisvedčili. Ja som zo 17-teho z Přerova a neviem sa dostať do Podbabí. Rozosmiali sa a jeden so smiechom povedal, veď sme v Podbabí pred hlavným skladom LTZ. Povedali, že aj oni prišli fasovať potrebný materiál. Nevedel som, čo od údivu a radosti robiť. Vtedy som si uvedomil, že každý máme nejakého strážneho anjela a ten môj je trochu lenivý, ale keď je najviac potrebné, vtedy mi pomôže. Oznámil som to kapitánovi, ktorý bol prekvapený, ale sa aj potešil, lebo za svoju navigáciu sa cítil trochu previnilo. Radostne vykríkol „hochu, to jsme měli kliku“. Pozdejšie, keď mi porozprával svoj životný príbeh som pochopil, že Prahu už nemohol poznať „ako svoje boty“, lebo v tridsiatom deviatom, po príchode Nemcov, opustil územie republiky a s kamarátmi cez Francúzsko sa dostali do Anglie. Tam ako letci-stíhači Kráľovského letectva počas trvania vojny bojovali proti fašistom. Za tých sedemnásť rokov sa Praha zmenila na nepoznanie. Pribudlo veľa nových tratí pre električky, pribudlo množstvo áut a hlavne viacprúdové križovatky s prikázaným smerom. Keď sa človek s vozidlom zaradil do pruhu, tým smerom už musel ísť, čiže už vopred musel vedieť, kde na križovatke odbočí. Keď si kapitán uvedomil, že sme na mieste, hneď rezko vyskočil z kabíny a pobral sa na vrátnicu. Vyzval strážneho, aby ho ohlásil u vedúceho skladu. Za minútku vybehol z budovy dôstojník rovnakého veku a veľmi srdečne sa zvítali. Uisťoval Hájka, že má všetko pripravené tak, ako boli dohovorení. Potom dal pokyn strážnemu, aby otvorili veľkú bránu a mňa usmernil, aby som otvoril zadné čelo a zacúval k nakladacej rampe. V tom momente ako som auto pristavil, otvorili sa veľké bočné dvere skladu a vojaci v montérkach mi začali ihneď nakladať veľké masívne drevené debny na korbu. Pri nakladaní boli piati vojaci. Nevedel som aké ťažké sú tie debny, preto som povedal desiatnikovi, ktorý usmerňoval nakladanie, že vozidlo má nosnosť iba 1,5 tony, aby mi ho nepreťažil, lebo už začali klásť debny jednú na druhú. S úsmevom mi odpovedal, že debny nie sú ťažké, ale pri jazde mám dávať „bacha“, lebo v debnách sú zabalené letecké palubné prístroje. Keď by som s tým havaroval, tak za celý život škodu nezplatím a skončím v „chládku na Pankráci“. No nazdar! Zahundral som si. To som zase v riadnej sračke. Mal som konopné lano, ale to mi nestačilo, preto som od skladníkov vypýtal niečo na upevnenie debien. Pozháňali kadejké pásy na balenie a pomohli mi debny upevniť. Mal som obavy, že na Vysočine v zatáčkach môžu sa pohnúť, spôsobiť roztrhnutie plachty a z vozidla vypadnúť. Odstavil som Tatru na nádvorí a čakal. O pol hodiny vyšiel z budovy kpt. Hájek. Bol vysmiaty, mierne rozjarený, poťahoval si z nejakej voňavej cigarety. Vybral si z kabíny uniformu, na ktorej mal natiahnutý ochraný povlak. Povedal mi, že sa prezlečie a za chvíľu pôjdeme. Za malú chvíľu sa vrátil vyštafírovaný v uniforme, na ktorej sa trblietali viaceré vyznamenania. Uniforma z neho urobila úžasného fešáka. Povedal mi: „Nechám to na tebe. Vykličkuj z Prahy a pojedem do Pardubic.“

Ja som sa už zabezpečil a cestu späť som si dopodrobna nechal vysvetliť od vodiča, ktorý ma do Podbabí priviedol. Trvalo mi to asi štyridsať minút a bol som na výpadovke smer Kolín – Pardubice. V Pardubiciach sa už kapitán dobre vyznal. Už sa to podobalo, že to pozná „jako své boty“. Po určitom kľučkovaní v meste sme dorazili do kasární delostrelcov. Na vrátnici strážnemu prikázal, aby zavolal „Deveťáka“ (DVT- dozorčí vojskového telesa). Za chvíľu došiel nejaký nadporučík s červenou páskou DVT na rukáve. Pozdravil v pozore ako bažant. Starý Hájek v perfektnej uniforme s cinkajúcimi „metálmi“ vyzeral ako admirál, budil prirodzený rešpekt. Chvíľu sa dohovárali, potom mi povedal, že tu budem spať. Deveťák nás odviedol do jednej miestnosti neďaleko vrátnice, v ktorej bolo asi šesť postelí. Bola to miestnosť, v ktorej prespávali návštevy, keď niekto z rodinných príslušníkov prišiel navštíviť vojaka základnej služby. Následne ma deveťák odviedol do jedálne a povedal kuchárom, aby mi dali niečo jesť. Kuchári pozerali na mňa ako na dôstojníka, lebo v leteckej kombinéze s modrou lodičkou na hlave som vyzeral ako letec. Vykali mi a opytovali sa ma, že na ktorom letisku slúžim. So smiechom som im povedal, že som „obyčajný vojcel“ a robím iba šoféra veliteľovi LTZ, ktorý ma na jazdu do Prahy takto vyobliekal. Veľmi ich to pobavilo a nakládli mi takú porciu mäsa a zemiakov, že som to nevládal zjesť. Po večeri som išiel k autu. Kapitán ma už tam čakal. Nasadli sme a ja som v kabíne ucítil príjemnu levanduľovú vôňu. „Zavezeš mně do Poděbrad, víš, mám tam tetičku,“ a záhadne sa usmieval. V Poděbradoch bol ako doma. Navigoval ma po všelijakých uličkách, až sme zastali pred prepychovou vilou. Kapitán mi položil na kryt motora krabičku cigariet a dvadsať korún. Povedal mi, že cigarety mi dáva, aby som mal čo fajčiť a „dvacku“, aby som si zašiel niekde na pivo, ale aby som to neprehnal, lebo zajtra sa vraciame do Přerova. Zajtra dopoludnia mám voľno a poobede o štvrtej mám prísť do reštaurácie „U černýho koně“ v Pardubiciach, kde ma bude čakať. Kývol mi „tak ahoj“ a zmizol za krásnou umelecky kovanou bránou. Vrátil som sa do kasární. S deveťákom som vybavil, že auto dám do autoparku, ktorý bol strážený. Zahlásil som mu, že sa pôjdem poobzerať po meste a do večierky sa vrátim.

Vybral som sa na pivo k „Zlatému súdku“, ako mi poradili kuchári, že tam majú výborný „pardubický kvasinkový ležák“. Nebolo to ďaleko. Vošiel som do veľmi pekne vyzdobenej malej českej „hospůdky“. Starší pán „výčepní“ s typickou staročeskou výčapníckou čiapočkou na hlave sa ma opýtal „co to bude?“ Na moju objednávku reagoval: „Kvasinkovej? To je vono. Ale s párečkem mladý pane“. Potom mi vysvetlil, že špecialita podniku je ku pivu, podávať párky v gulášovej pikantnej omáčke. Hoci som bol najedený, nakoniec som jeho ponuku prijal. Sadol som si k stolu. Po chvíli mi doniesol na stôl v podlhovastej malej miske párky zaliate omáčkou a slaný rožok. Rozvoniavalo to po celej miestnosti. „Tady máme pivečko,“ a položil na stôl umelecky načapovaný korbel piva, na ktorom biela pena vytvárala krásny biely klobúk. „Tak tomu sa povie pivo. Dole klobúk pred vami,“ pochválil som ho. Starému sa pod šedivými fúzami roztiahli ústa do spokojného úsmevu. Hrdý na svoj výkon mi zaželal dobrú chuť a spokojne odišiel za výčapnický pult. Okolosediacich zaujala moja slovenčina, zdvihli poháre a povzbudzovali ma poznámkami, aby som si s nimi pripil, lebo na Slovensku také pivo nemáme. Pozdvihol som pohár a s naším „na zdravie“ som odpil z pohára. Zistil som, že ten „Kvasinkový pardubičák“ je ešte lepšie pivo, ako Přerovský Hanák. Pustil som sa s chuťou do voňajúcich párkov, boli výborné. Také krčmičky na Slovensku sme nemali. V našich krčmách bolo teplé pivo, ktoré slúžilo iba na zapitie poldecáka a vydržalo chlapovi celý večer. Všade plno dymu a na stene jeden sčernalý obraz, na ktorom sa nedalo určiť, čo je na ňom namaľované. Tam však bolo veselšie a nezriedka sa ozval „mužský zbor“ s nejakou obľúbenou pesničkou. V týchto českých a moravských krčmičkách bolo útulnejšie. Pekná dekorácia najčastejšie na ľudový, poľovnícky alebo Švejkovský motív. Často aj v malých dedinách bol dierový biliard, ale vo všetkých na výčapnom pulte stála buď fľaša utopencov, kvasených uhoriek, alebo vo zvláštnej sklenenej nádobe, tesným vrchnákom zakryté olomoucké syrečky, nazývané „kvargle“. Boli aj také krčmy, kde podávali perkelt s chlebom, držky na paprike alebo nejakú miestnu špecialitu.

Užil som si pekný večer v debate so staršími chlapmi. Vypytovali sa ma, že na akom lietadle lietam. Povedal som im, že som vojak záklaďák, šofér pri letcoch. Nechceli tomu veriť, dokonca jeden povedal, že on vie ako sú ustrojení letci. „Záklaďáci kombinézu nenosí,“ povedal. Čím viac som tvrdil, že som obyčajný vojak, tým viacej som povzbudil ich, od piva prichmelenú, fantáziu. Nakoniec ten „mudrlant“ to uzavrel, že iste mám nejaké tajne poslanie a nemôžem to povedať. Vstal som a so smiechom som povedal, že keď ste ma odhalili, tak idem spať. Zavrel som za sebou dvere a počul som toho mudrlanta ako hlasite vykríkol: „To byla trefa do černýho, co jsem říkal, byl to tajnej.“ Takto pobavený som sa pobral do kasarní a za chvíľu som už „chrápal“ v príjemnej posteli s madracami. Žiadnybudíček, žiadny krik, žiadne pískanie dozorčieho. Dobre som sa vyspal až do siedmej.

Oblečený v kombinéze som sa ponáhľal do autoparku, skontrolovať náklad na aute. Všetko bolo v poriadku. Po raňajkách som sa vydal do mesta. Celé dopoludnie som strávil prehliadkou kostolov, múzea a dal som si aj malé pivo. Našiel som aj reštauráciu „U černýho koně“, aby som vedel, kde sa mám o štvrtej hlásiť. Pred štvrtou som zaparkoval pred reštauráciou a s úderom hodín na kostole som vošiel do veľkej reštauračnej sály. Bola zariadená v starom štýle s veľkými barokovými oknami, vkusne zakryté stoly so stoličkami a v strede široký vzorovaný koberec po celej dĺžke miestnosti. Ľudí v miestnosti bolo poskromne. Sedeli asi pri štyroch stoloch a polohlasne sa medzi sebou rozprávali. Blúdil som pohľadom po miestnosti a nakoniec som ich zbadal. V kúte sedel pri stole vyparádený Hájek s „tetičkou“. Na moment som sa zháčil. V mojich predstavách som očakával, že teta kapitána bude starenka so šedivými vlasmi, ale táto „tetička“ bola dáma, asi štyridsiatnička, ktorá bola oblečená ako keby práve zostúpila z móla módnej prehliadky v samotnom Paríží, čo je mesto svetovej módy. Celý ohúrený som neisto podišiel k stolu a chcel som sa zahlásiť. Stihol som povedať „pán kapitán“ a už ma zahriakol: „Nešaškuj, sedni si!“ Dáme som sa pozdravil, dal som si dolu lodičku a v rozpakoch som si sadol na stoličku. Privolal čašníka a objednal tri koňaky. Nesmelo som podotkol, že by som nemal piť, lebo máme pred sebou ďalekú cestu domov. „Jenom se nepodělej. Co si myslíš, že my jsme lítali proti fricúm střizliví? Vždyť by jsme to neprožili.“ Ona ho chláholila: „Venco, mírni se, vždyť on je mladej a máte moc dalekou cestu před sebou.“ Iba mávol rukou. Čašník doniesol koňaky v pekných pohároch so zlatým lemovaním. Zobral prázdne poháre, tak som vedel, že už predtým niekoľko koňakov stiahli. Zdvihol pohár a povedal jej, že je veľmi rád, že sa po dlhom čase stretli a keď bude príležitosť bude rád, keď sa budú môcť znovu stretnúť. Zdvihla pohár, priťukli sme si a vypili. Ešte chvíľu rozprávali, po chvíli povedala, že už musí ísť. Kapitán ju vyprevadil a ja som mal dosť času na to, aby som to všetko „prežul“ a precitol z mojej naivnej predstave o tetičke. Uvedomil som si, že kapitán je výborný chlap, ale aj riadny sukničkár. To sa mi potvrdilo aj na nasledujúcich jazdách v hociktorom kúte republiky, všade mal tetičku. Darmo, nemohol za to, že mal takú rozvetvenú rodinu, po mamke, aj po otcovi. Zaujímavé na tom bolo, že strýčka nemal v žiadnom meste. Vrátil sa. Opýtal sa, či si ešte dám „panáka“. Slušne som to odmietol, lebo som mal strach o môj niekoľko stotisíckorunový náklad na korbe auta. On si dal ešte pohárik a vyplatil účet. Bola to riadna suma, viac ako 230 Kčs (v tom čase to stačilo rodine na týždenné živobytie).

Bol som šťastný, keď sme nasadli do Tatry a vydali sa na cestu. Nešiel som tak rýchlo ako predtým, iba tak okolo sedemdesiatky, aby to bola bezpečnejšia jazda. Kapitán pod vplyvom niekoľkých koňakov sa rozhovoril o svojom vojenskom živote. Rozprával o pilotnej škole v Prahe, kde lietali na dvojplošníkoch v nekrytej kabíne s koženou čiapkou a okuliarmi. V zime zababúšení v kožuchu, ale aj tak im mráz liezol až do kostí. Ako prešli ilegálne do Francúzska a odtiaľ do Anglicka. Tam absolvovali výcvik stíhacích letcov, na vynikajúcich anglických stíhačkách Spitfire. Ako zvádzali vzdušné súboje s nemeckými Messerschmittmi, ktoré nazývali, že letí fric alebo nemčúr. Spomínal aj smutné prípady, keď vo vzdušných súbojoch zahynul niektorý dobrý kamarát. Zaujali ma aj ich praktiky v likvidovaní riadených striel V-1. Bolo to vlastne bezpilotné lietadlo, nesúce až do 800 kilogramov výbušnín. Bol to symetrický stredoplošník, ktorý bolo možné vypustiť z bombardéru alebo vystreliť z katapultu. Prevažne boli nasmerované na Londýn. Stíhačkou nalietavali za strelu, leteli súbežne s ňou, tak aby sa krídlo ich stíhačky dostalo pod krídlo riadenej strely. V príhodnej chvílí prudko nahli stíhačku na opačnú stranu a svojím krídlom nadvihli krídlo riadenej strely, ktorá sa následne dostala do vývrtky. Takto odklonená padala k zemi a najčastejšie do mora v kanále La Manche. Napäto som počúval tieto neuveriteľné príhody, avšak po chvíli mu začala hlava kvackať a zaspal. Jazdil som veľmi opatrne, aby som ho neprebudil. Na Vysočine v zatáčkach a pri neustálom radení rýchlosti s medziplynom sa zobudil. Už bola tma. Chvíľu čumel na osvetlenú cestu, ktorá sa mihala pred nami. Potom sa opýtal: „Tak co hochu, kde jsme?“ Odpovedal som, že sme neďaleko od mesta Polička. Požiadal ma, aby som zastal. Vyšli sme trochu von, povystierať sa a nadýchať sviežeho vzduchu. Vybral z vrecka sáčok a povedal mi, aby som nastavil dlane. Zo sáčku mi nasypal riadnu kôpku zrnkovej kávy, aby som si ju dal do vrecka a neustále chrúpal zrniečka. To že ma trochu vzpruží a nebude ma brať na spánok. Má to vraj odskúšané, že to tak robili pri nočných letoch v Anglicku. Všetko mal premyslené. Bol to starý veterán s obrovskými životnými skúsenosťami. Nasadli sme. Prikázal mi, aby som ho vo Svitavách zobudil, keby náhodou zaspal. Do Svitav sme dorazili asi o deviatej večer. Prikázal mi zaparkovať pod stĺpom verejného osvetlenia. Uzamkol som vozidlo, skontroloval upevnenie plachty a pobrali sme sa asi tridsať krokov späť k typickému mestskému klenbovému podchodu, odkiaľ zaznievala hudba. Kapitán sa tu pohyboval ako doma. Vošli sme do sály, kde bola tanečná zábava v plnom prúde. Kapitán zabočil doprava a predieral sa pomedzi tancujúce páry. Ja som sa snažil držať za ním, aby som sa nestratil. Došli sme k väčšiemu stolu, okolo ktorého sedelo asi osem chlapov v modrých košeliach s kravatami na „pol žrde“ a veselo spievali polku, ktorú práve hrala kapela. Zrazu zbadali Hájka. Zborovo vyskočili a jeden cez druhého sa prekrikovali: „Venco, vítej, už jsme mysleli, že nedojedeš,“ všetci ho objímali ako rodní bratia. Potom predstavil mňa, že ja som jeho osobný šofér. Oni vykrikovali, že si mysleli, že osobný pilot, lebo tak vypadám v tej kombinéze. Povedal im, že moja Tatra ide tak rýchlo, že keby mala krídla, tak by vzlietla. Tiež im vysvetlil, že ma tak obliekol, aby som nevypadal jako „čuňě“ po takej dlhej ceste. Mal také skúsenosti s niektorými šoférmi, ktorí museli stále niečo opravovať a boli zamazaní od oleja na nepoznanie. My však zatiaľ šľapeme bez poruchy. Niektorí z nich doniesol dve stoličky, aby sme si sadli k stolu. Hájka usadili za vrch stola. Mňa sa ujal taký sympaťák, asi najmladší z nich. Na stole stálo množstvo fliaš s pálenkou, minerálky, štamperlíky a poháre na vodu. Začalo sa nalievať. Hájka nútili dobehnúť zameškané. Mne ten môj spolusediaci nalial do pohára riadnu dávku pálenky. Odmietal som vypiť s tým, že som šofér. Ten to zahlásil kolektívu: „Kluci, von nechce vypít, že je šofér.“ S hurónskym revom začali vykrikovať, ako oni popíjali pred štartom so stíhačkou do vzdušných bojov.

Vyprávali podobné príbehy, ako mi po ceste rozprával Hájek. Zaujalo ma, ako sa bránili vo vzduchu keď ich prepadla presila fricov. Lietali do kruhu a tak jeden druhého chránili pred napadnutím nepriateľom. V príhodnej chviľi, keď sa messerschmitty vzdialili a pripravovali nejaký prepad, sa rozpŕchli a podľa možnosti sa ukryli v mrakoch. Často sa stalo, že niektorí odvážni nemeckí piloti ich začali hľadať. Odpojil sa od roja a stal sa ich korisťou, lebo ho zostrelili. Vrátili sa ako víťazi, hoci bojovali proti presile. Boli to veľmi ťažké operácie, v ktorých preukazovali odvahu a túžbu zvíťaziť nad fašizmom. Po skončení vojny ich nechceli Angličania pustiť domov, poznajúc ich kvality. Kapitán Hájek, ktorý bol jedným z najlepších stíhačov vymyslel plán. Na letisku v Londýne potajomky nasadli asi dvanásti do malého dopravného lietadla a prileteli na Ruzyň do Prahy. Celí šťastní, že po toľkých rokoch sú v rodnej vlasti, ronili slzy a bozkávali českú zem. Za malú chvíľu im zmrzol úsmev na tvári, keď prišlo k nim nákladná auto, z ktorého vyskočili ozbrojení vojaci, mieriac na nich so samopalmi, odviedli ich do budovy letiska a odtiaľ previezli do nejakej budovy v centre Prahy. Začali ich vypočúvať. Radosť z návratu zakalilo rozčarovanie a sklamanie. Republika, pre ktorú nasadzovali vlastné životy, za oslobodenie od útlaku fašizmu, ich prijala tak macošsky. Vyšetrovanie sa krútilo stále dookola. Prečo prileteli, kto ich vyslal, s kým sa mali spojiť, či pripravovali puč, či atentát na niekoho. Vyšetrovanie trvalo viac ako dva mesiace. Veľmi sa podobalo gestapáckym praktikám. Budili ich v noci, nedali im jesť ani piť. Keď z nich, ani po čase, nevypáčili, čo chceli počuť, pustili ich domov. Na všetky osobné dokumenty však dostali červené pečiatky, ktoré ich označovali za nedôveryhodnú osobu. Dobre vtedajší papaláši vedeli, že sú to odborníci v letectve, tak im priznali najvyššiu hodnosť kapitán (Hájek mal v Anglii hodnosť plukovníka). So zastaveným postupom urobili z nich vedúcich leteckých skladov, alebo im dali iné podradné funkcie, v ktorých nemohli prísť do styku s výcvikovými plánmi v letectve. Niektorí taký „milodar“ od republiky neprijali, odišli na vidiek do svojich rodísk. Pracovali v poľnohospodárstve alebo v nejakých menších fabrikách. Môžeme povedať, že pre hlúposť nejakých funkcionárov (možno aj fašistov s prevráteným kabátom) československá ľudová armáda prišla o špičkových letcov, ktorí mohli mladých pilotov veľmi veľa naučiť.

Čas na zábave rýchlo ubiehal. Keď sa pila nariadená runda, šikovne som sa vyšmykol, že musím pozrieť auto, či je všetko v poriadku. Partia už mala až veľmi dobrú náladu, tak už nekontrolovali či niekto pije alebo nie. Kapitánovi Hájkovi som naznačil, že sú už tri hodiny ráno a do Olomouca ešte máme asi osemdesiat kilometrov. Lúčenie nemalo konca-kraja. Išli nás všetci vyprevadiť k autu. Každý z nich mal ešte niečo „veľmi dôležité“ Hájkovi povedať, ako to u rozjarených alkoholom často býva. Konečne sme sa pohli k domovu. Môj kapitán zaspal po prvom kilometri. Ja som poctivo žuval kávové zrná a cítil som, že to zabralo. V Mohelniciach som odbočil na Olomouc a už som sa cítil doma. Pred mestom som zobudil kapitána, lebo on býval v Olomouci a tam chcel vystúpiť. Dirigoval ma spleťou ulíc, až sme zastali pred honosnou vilou. Prikázal mi odstaviť auto a pozval ma dnu na jednu kávu. Otvoril dvere kľúčom a keď sme vstúpili do obrovskej sály, tak som iba od prekvapenia pozeral dookola ako teľa na nové vráta. Takúto halu som ešte v živote nevidel. Na čelnej stene bol obrovský krb obložený mramorom. Na mozaikovej dlažbe boli rozložené vypracované kože z jeleňa a diviaka na zelenom filcovom podklade. Pohodlná veľká sedačka a dva fotely potiahnuté tmavohnedou kožou. Konferenčný stolík bol vykladaný drevenou mozaikou, kombinovanou perleťou a slonovinou. V strede haly zo stropu visel krištálový luster, na ktorom sa lámalo svetlo do pestrého spektra farieb. Po stranách krbu viedli dvojité schody a hore dookola haly bolo zábradlie. Všetko bolo vyrobené zo vzácneho tmavého dreva. Z dverí na vrchu schodišťa vyšla pani Hájková, v hodvábnom župane s japonským motívom. Zvítala sa milo s manželom a mne podala ruku. Pozdravil som ju a predstavil som sa. Hájek ju poprosil: „Maminko udělej nám kafíčko.“ Odišla do kuchyne. Medzitým Hájek odišiel do izby a doniesol fľašu koňaku, štamperlíky a pod pazuchou stískal čiernu krabicu, v akej býva príbor. Položil všetko na stolík. Pani Hajková nám už niesla kávu. Položila pred nás voňavú kávu a vyhlásila, že nás dlho do noci čakala a iba nedávno si ľahla, preto si pôjde ešte „schrupnúť“. Vypili sme po dva štamperlíky a potom Hájek roztvoril krabicu. Na bordovom zamate boli vkusne rozmiestnené rôzne medaily. Bolo ich tam asi dvadsať. O každej mi s takou trochu smutnou hrdosťou rozprával, ktorú a za čo dostal od armády a tri z nich priamo od kráľa Juraja VII. Mal aj medaily, čo dostal od prezidenta Beneša, ktorý tam bol v exile, spolu s Čsl. vládou.

Dopili sme kávu. Hajek zobral telefón, zavolal npor. Polákovi, aby na moju Tatru v autoparku dohliadal „strážny“ a má zabezpečiť, aby som sa mohol nerušene vyspať, lebo som jazdil celú noc. Vonku už bolo slnečné včasné ráno. Hájek ma vyprevadil až k bráne. Na rozlúčku mi povedal, aby som nerozprával o tom, čo sa na služobnej ceste udialo. Domov mám ísť pomaly a opatrne. Došiel som do kasární, zaparkoval Tatru pod oknami dozorčieho autoparku a zaľahol na izbe. Počul som, ako Polák dáva príkaz dozorčiemu roty, aby ma nikto nerušil. Hoci som bol veľmi unavený, nevedel som zaspať. Keď som zatvoril oči, stále sa mi mihala cesta pred očami. Naštvaný som vstal a išiel som do Army (bufet) vypiť pivo Hanáka 12-ku. Potom som zaľahol a spal ako dudok do tretej hodiny poobede. Mal som kľud, lebo kamaráti z izby boli na letovom dni a vrátili sa až o deviatej večer.

Poobede som vyložil náklad v LTZ sklade. Hájek mal tam zamestnaných troch čatárov z povolania, ktorí často boli určovaní, ako moji velitelia vozu pri dovoze nejakého leteckého materiálu. Cestu do hlavného skladu v Prahe si však pán kapitán Hájek nedal ujsť. Po čase sa ukázalo, že tetičku mal aj v Čáslave, v Kutnej Hore, ale aj v Prostějove. Všade, kde sme boli spolu, sa o mňa postaral a mal som sa pri ňom veľmi dobre. Často sa stávalo, že som jazdil sám. Boli to náročné jazdy. Niekedy v kuse aj tri dni. Naložili mi materiál v našom sklade s tým, že ho mám odviezť do Časlavi. Tam mi naložili nejaké debny a poslali ma do Brna. Odtiaľ som mal ísť do Zvolena a doviezť niečo pre nás do Přerova. „Moriak“ Polák strácal na mňa dosah, lebo príkazy na cesty mi vydával sám autonáčelník npor. Hanousek. Stávalo sa, že som mal niekedy jeden až dva dni voľna. Vtedy som sa postavil do garáže a dával som si vozidlo do poriadku. Jedine s dobre pripraveným autom som sa spokojne vydal na cestu, o ktorej som často nevedel, že kde pôjdem a kedy skončím. Polák často prišiel do garáže a „čmuchal“, že čo robím. Stále špekuloval o tom, ako by ma mohol využiť, že keď mám voľno, tak by som mohol odviezť stráže na letisko, alebo ku kuchyni na dovoz potravín. Ja som mu však tak ležérne odpovedal, že kľudne, to pre mňa nie je problém. Keď však dôjde požiadavka na jazdu 800 až 1000 kilometrov, odmietnem ísť s nepripraveným vozidlom a potom nech pošle iného vodiča. Nakoniec nech si to vybaví s autonáčelníkom, lebo on ma zadeľuje na jazdy. Sčervenel, ako obyčajne, a bez slova odišiel. Bol však v mojom prenasledovaní veľmi vytrvalý. Vo večernom rozkaze mi bolo určené, že mám odcestovať vlakom do Trenčína, kde bola Celozväzková rozdeľovňa vozidiel a prebrať novú Tatru 111, valník. Po príchode do Přerova ju mám v garáži, kde boli Ereny, postaviť na špalky (podložiť kláty z dreva, aby auto nestálo na pneumatikách). Tak mi pribudol ďalší voz. Cítil som sa ako „majiteľ“ malého dopravného podniku, so siedmimi motorovými vozidlami. Po nejakom čase pre Ereny cisterny si prišli Zväzarmovci, ktorým som to s radosťou odovzdal. Cítil som sa odbremenený a šťastný.

(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

Tvorivé dielne budú prebiehať dvojhodinových blokoch od 9.00 do 11.00 hod. a od 13.00 do 15.00 hod. Začíname už 4.7.2018 v hrnčiarskej dielni výrobou hlinených venčekov, srdiečok a v textilnej dielni tkaním koberčekov na drevených krosienkach. 

Aktivity sú určené deťom od 9 rokov, menšie deti prijímame iba v doprovode dospelej osoby. Poskytujeme zľavu pre súrodenecké dvojice, ako aj pre dvojice rodič-dieťa do 9 rokov.

Tematické zameranie letných stried:

18.7. textilná dielňa: maľba na sklo; hrnčiarska dielňa: výroba misiek
25.7. textilná dielňa: voskované kvietky; hrnčiarska dielňa: hlinené ovečky, zvieratká
1.8.   textilná dielňa: plstenie; hrnčiarska dielňa: mydelnička, súprava do kúpeľne
15.8. textilná dielňa: tkaničky, zápästky; hrnčiarska dielňa: slniečko, mesiačik
22.8. textilná dielňa: maľba na textil; hrnčiarska dielňa: anjel

Počet účastníkov je limitovaný, zmena programu vyhradená.

Podujatie Letné stredy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

_________________________________________________________________ 

Letné stredy
Termíny: 4.7.,18.7., 25.7., 1.8., 15.8. a 22.8.2018
Miesto: Dom tradičnej kultúry Gemera, Betliarska č. 8, Rožňava
Účastnícky poplatok za dvojhodinový blok:
dospelí a deti od 9 rokov 4,00 €; súrodenecká dvojica: 7,00 €; rodič + dieťa 6,00 €
(v cene je práca lektora, materiál, pracovné pomôcky a pitný režim)
Informácie: R. Kseničová, E. Čabrová, 0917 419 259, www.gos.sk, gos [zavináč] gos [bodka] sk

Valéria Munková

Na štyroch panelových vežiach sa okoloidúci budú môcť zoznámiť s príbehmi 14 ľudí, ktorí prežili totalitné režimy na vlastnej koži. Patrí k nim aj príbeh vojenského pilota, plukovníka Imricha Gablecha (1915 - 2016), ktorý so skupinou letcov uletel z územia niekdajšieho Slovenského štátu, aby spoločne bojovali proti nacistom. Ďalší z panelov patrí napríklad Valérii Slezákovej (1923), ktorá prežila koncentračné tábory v Osvienčime aj Birkenau, či Štefánii Lorándovej (1919 – 2012), ktorá výrobou falošných dokladov zachránila stovky ľudí.

Všetky príbehy boli zaznamenané v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý je jednou z hlavných aktivít neziskovej organizácie Post Bellum SK.

„Vyhľadávame a dokumentujeme príbehy pamätníkov dôležitých udalostí minulého storočia. Našou snahou je osloviť čo najviac ľudí, ktorí si pamätajú a nechcú zabúdať na nedemokratické režimy minulého storočia. Na ich príčiny aj následky,“ hovorí riaditeľka organizácie Sandra Polovková.

Pri príležitosti uvedenia výstavy, vzhľadom na nedávne dianie na zasadnutí mestského zastupiteľstva Rimavskej Soboty, sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea dňa 12. júla 2018 o 18.00 hod., uskutoční verejná diskusia na tému: Sú Príbehy 20. storočia minoritnou históriou?

Pozvanie diskutovať prijali: Eva Mosnáková a Lydka Piovarcsiová, dámy, ktoré prežili 2. svetovú vojnu a holokaust; Ján Lunter, predseda BBSK; Konrád Rigó, štátny tajomník Ministerstva kultúry SR; Sandra Polovková, Post Bellum SK a zástupcovia iniciatívy Rimavská kaviareň. Diskusiu bude moderovať Soňa Gyarfášová.

Výstava je realizovaná v projekte "Bez pamäti niet identity", ktorý ako hlavný partner podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Za Post Bellum SK, Martin Hnát

Pozdravil som ho a po východniarsky povedal: „Súdruh nadporučík, ta naco berece totych vojakoch na preteky, co neznajú štriľac. Zoberce mňé, bo ja som starý pytľak.“ Zasmial sa, prižmúril oči a povedal, že uvidíme. Ja som si v streľbe bol dosť istý, lebo ako dvanásťročný som dostal od rodičov vzduchovku, s ktorou som získal veľkú prax v streľbe. Pred rukovaním boli na rožňavskej strelnici preteky poľovníkov. Na malej strelnici, kto mal záujem, mohol strieľať za poplatok 5 Kčs z malorážky na terč o vecné ceny. Strieľalo sa na terč hlucháňa na vzdialenosť 50 metrov. Vystrieľal som druhú cenu, čo bola pollitrovka výbornej slivovice, takže s kamarátmi z Drnavy sme mali na večernú zábavu o občerstvenie postarané. Na ten náš rozhovor s Kálmanom, som už zabudol. Vracal som sa poobede asi o štvrtej s cisternou T 111 zo služobnej cesty z letiska Mokraď pri Liptovskom Mikuláši, kde som bol pre benzín do lietadiel. Išiel som cez Makov. Bola nedeľa. Preto si to tak dobre pamätám, lebo som bol hladný ako túlavý pes. Stále som myslel na kamarátov, ako si na nedeľnom obede pochutnávajú na „rízkoch so zemiakovým šalátom“. Po dobrom obede popíjajú v Arme dobré hanácke pivo. Hlad ma prinútil zastaviť na vrchu nad Makovom, pri chate Bumbálka a kúpiť si aspoň obloženú žemľu. Konečne som došiel na rotu. Chlapci mi veľkým krikom oznamovali, že v pondelok mám ísť s npor. Kálmanom na strelecké preteky do Trenčína. Veľmi ma to zarazilo. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Začal som si vytýkať, že načo som zase otváral ústa a vyťahoval sa. Večer prišiel nadporučík na našu izbu. Usmial sa a povedal mi, že zajtra sa ukáže či som „kecal“ alebo či ozaj viem dobre strieľať. Ráno o piatej mám prísť do zbrojného skladu, zoberieme si výstroj a výzbroj. Pristavené auto nás odvezie na železničnú stanicu ku rýchliku. Ráno vyparádený vo sviatočnej uniforme som sa dostavil ku Kálmanovi. Všetko už mal zabalené v dvoch väčších taškách. V stojane boli uložené malorážky. Kázal mi, aby som si jednu vybral. Vyskúšal so zopár a vybral som si jednu, u ktorej najľahšie fungovala spúšť. Rýchle sme sa umiestnili v aute a za chvíľu sme už nastupovali do rýchlika, čo smeroval na Slovensko. Po ceste mi Kálman vysvetľoval pravidlá streľby z ľubovoľnej malorážky 3 krát 40 rán na medzinárodný terč 20 krát 20 centimetrov. Keď mi povedal aké sú časové limity na jednotlivé polohy „v leže, v kleče a ve stoje“, tak som bol presvedčený, že od desiatej, kedy preteky mali začínať, budem strieľať až do večera. Začal som mať obavy, že to asi nezvládnem. Zo stanice v Trenčíne sme mestským autobusom došli do Trenčína-Kubry, kde už boli pristavené dva autobusy. Pri nich čakalo asi päťdesiat prevažne vyšších dôstojníkov. Zaradili sme sa medzi čakajúcich. Kálmana mnohí poznali. Oslovovali ho priateľsky ako kovboj, čarosrelec, ostrostrelec a pýtali sa ho, či aj teraz je rozhodnutý vyhrať svoju disciplínu. Usmieval sa, prižmuroval oči a zamrmlal, že uvidíme po skončení streľby. Nastúpili sme do autobusov, ktoré nás odviezli na strelnicu. Ja som ešte takúto strelnicu v živote nevidel. Boli tam očíslované búdky, ktoré slúžili pre strelca a sekundanta. V búdke bola stolička, poličky na náboje, stojan na zbrane a terč na označovanie zásahov strelca. Všetko vôkol bolo pre mňa nové, tak som sa vypytoval Kálmana na všetko ako malý chlapec, na čom sa on bavil a stále sa usmieval. My s nadporučíkom sme boli oblečení vo vychádzkových uniformách a v čiernych poltopánkach. Ak si dobre pamätám, bol som iba ja jediný vojak základnej služby. Ostatní účastníci boli vyšší dôstojníci z rôznych leteckých útvarov. Rozhodca nám oznámil, kto v ktorej búdke bude strieľať. Strecha autobusu starej škodovky – uhorky (medzi ľudmi tak nazývaná) bola zaplnená veľkými kuframi, debnami a rôznymi škatuľami, ktoré vodič autobusu podával okolo stojacim dôstojníkom. Tí ich horko-ťažko terigali do svojich streleckých búdok – strieľní. Opýtal som sa Kálmana, čo všetko tí oficieri majú v debnách. Zasmial sa hlasito a povedal, že za chvíľu uvidím pravých cirkusových klaunov a všelijaké príšery z hororového filmu. Zložili sme dve tašky v našej búdke a pobrali sme sa ku stolíku, kde boli vystavené ceny pre jednotlivé strelecké disciplíny. Z ľubovoľnej malorážky, z pištole na pevný terč a rýchlopalnej pištole. Prvá cena pre rýchlopalnú pištoľ bola hrubá kniha „História našich hradov“. Bola to vzácna kniha, ktorá v tom čase mala cenu asi 90 Kčs, čo bol dosť veľký peniaz. Ako druhá cena bola nádherná drevorezba jeleňa naháňaného poľovníckými psami, do ktorej boli vkusne uložené štamperlíky z brúseného skla so zlatým okrajom. Ja som odhadoval, že to mohlo stáť okolo 500 Kčs. Nechápavo som sa obrátil na nadporučíka, že tu asi došlo k omylu a kartičky na cenách sú položené opačne. Kálman sa schuti zasmial. Vysvetlil mi, že tak je to na každých pretekoch. On stále vyhrá prvú cenu, čo je prevažne kniha a plukovník, veliteľ leteckého okruhu si vystrieľa stále iba druhú cenu. Preto je druhá cena oveľa hodnotnejšia. Organizátori – pätolízačí možno chcú nalákať Kálmana, aby zámerne urobil pri streľbe chybu, aby získal oveľa hodnotnejšiu druhú cenu, čím by sa plukovník dožil vytúženeho prvého miesta v rýchlopalnej pištoli, ktoré Kálman pravidelne obsadil. Na orientačnej tabuli sme sa dočítali, že na týchto pretekoch sa bude strieľať z ľubovoľnej malorážky iba polovičný štandard, to znamená 3 krát 20 rán. Čas v jednotlivých polohách bol 40 minút v ľahu, 50 minút v kľaku a 60 minút v stoji. Povedal som Kálmanovi, že za 40 minút vystrieľam všetky polohy. On sa zasmial. Podotkol, že športová streľba nie je partizánska vojna, kde sa strieľa bezhlavo. Tu každú ranu musíš zvážiť, kedy ju vystrelíš. Keď nie si si istý, že urobíš dobrý zásah, radšej polož pušku a oddychuj. Potom skús znovu presne namieriť, až potom vystreľ. Možno ti bude ten predpísaný čas aj krátky. Nechcelo sa mi to veriť, ale som čušal. Potom mi vyložil pravidlá, ako sa streľba hodnotí. Terč sú kružnice od jedna po desať. Strela sa hodnotí, ktoré pole strela zasiahne. V prípade, že poruší čiaru sa počíta hodnota kružnice, ktorú porušila. Keď priestrel v terči je dlhší ako 12 milimetrov (nepamätám si presne), rana sa nepočíta. Keď je v terči viac rán ako je predpísané, za každú nadpočetnú ranu odpočítajú najlepší zásah. Vracali sme sa z našej krátkej prechádzky a pri strieľňach som uvidel poobliekaných dôstojníkov, ktorí vyzerali ako strašiaky v kapustnisku. Niektorí mali kožené bundy, obuté lyžiarske topánky. Iní zase boli oblečení v prešívaných pracovných šatách (pufajky). Niektorí mali ľavé oko zalepené leukoplastom, alebo mali čiernu pásku cez oko, že vyzerali ako piráti. Nevedel som sa zdržať smiechu. Kálmana som sa opýtal, či sú to preteky alebo maškarný ples. Iba sa usmial. Vysvetlil mi, že oblečenie má eliminovať prenos chvenia ľudského tela na pušku pri zameriavaní. Dobre som sa na tých „šašoch“ pobavil a pomohlo mi to trochu odbúrať narastajúcu trému pred pretekom. Usadili sme sa v mojej búdke. Kálman vybral z plechového púzdra trojnožku a tubusový ďalekohľad. Zmontoval ho a zamieril na môj terč. Na poličku postavil dvadsať nábojov. Dva razy ich prepočítal. Položil tam aj krabičku špendlíkov s farebnými guľkovými hlavičkami. Pred búdkou, asi dva metre, bola vápnom vyznačená palebná čiara.

Konečne od rozhodcovského stola vyhlásili začiatok pretekov, polohou „v leže“. Pred pretekom bolo určené päť nástrelných rán. Zaľahol som, zamieril na stred čierneho kruhu a vystrelil. Kálman mi povedal, polož pušku a poď do búdky. V terči na stene búdky bol zpichnutý špendlík s červenou hlavičkou v sedmičke 45 stupňov vpravo hore. Potom mi kázal pozrieť ďalekohľadom na terč. Povedal som mu, že puška zanáša. Musím mieriť na ľavý spodný okraj čierneho kruhu, pod tým istým uhlom. Lakonicky povedal, že teraz sa ukáže, či viem strieľať, alebo naozaj puška zanáša. Zaľahol som a namieril som týmto spôsobom, ako som uvážil. Po výstrele som zo zvedavosťou otočil hlavu. Kálman mal prižmúrené oči a smial sa. Dosť nervózne som sa opýtal, čo som strelil. Povedal, aby som strieľal ďalej, že mám desiatku. Ďalšia rana znovu desať. Moje nadšenie spôsobilo, že som vystrelil ostávajúce dve rany rýchlo za sebou. Vstal som a išiel k búdke. Kálman naštvaný sa pustil do mňa, že čo si myslím, či som na fronte, alebo na pretekoch. Odpovedal som, že mi to išlo dobre, tak som myslel, že strely budú dobre. Naštvaný mi ukázal na ďalekohľad, aby som sa pozrel, čo som urobil. Pozrel som na terč, bola tam deviatka a osmička. To nič, to sú len nástrelné, povedal som. Vysvetlil mi, že dobrý nástrel si môže pretekár ponechať, ale ten môj sa mi teraz ponechať neoplatí. Ľutoval, že mi dal všetkych päť nábojov, keďže som taký rýchlik, na pretek mi bude podávať po jednom náboji, podľa toho, ako predchádzajúcu ranu strelím. Poukázal mi na ostatných pretekárov, ako sa po vystrelenej rane prechádzajú, cvičia, ako na rannej rozcvičke. Ja som za šesť minút vystrieľal nerozvážne všetky rany. Teraz sedím, hoci som mal ešte deväť minút času na streľbu. Pri preteku musím sledovať, či sa nezmenilo počasie, či sa nezdvihol vietor, alebo či sa mi od slnka neblyští muška na puške. Všetko musím zvážiť, až potom vystreliť. Bol som neskúsený a jeho argumenty mi pripadali smiešne. Čo môže urobiť závan vetra s vystrelenou guľkou? Let guľky je iba zlomok sekundy, tak ju závan vetra nemôže vychýliť. Až oveľa neskôr som začal chápať všetky atribúty okolo streľby, ktoré sa mi v počiatkoch zdali veľmi nepodstatné. Kálman sa môjmu mudrovaniu iba smial. Po výmene terčov sa začali preteky na ostro. Išlo mi to dosť dobre. Po výstrele som sa pozrel na Kálmana, keď sa usmieval, vedel som, že som strelil desiatku alebo deviatku. Potom vstal a podal mi náboj. Už som došiel na to, že keď som nemal istotu pri mierení, tak som nestrelil. Ku koncu preteku v leže mi ušla jedna rana do sedmičky. Asi som strhol pušku. Nedal mi náboj, ale vyhnal ma na prechádzku. Mal som asi pätnásť minút na tri výstrely. Vrátil som sa a Kálman mi šepkal do ucha: „Strelíš ešte tri rany do svojho terča. Potom ti podám jeden náboj. Od svojho terča vľavo odpočítaš tri terče a strelíš ranu do bieleho, jedničku alebo dvojku. Nepýtaj sa prečo. Keby ťa náhodou vyšetrovali, nepriznaj sa ani keby ťa ťahali na škripec.“ Vystrelil som svoje tri rany a ostal som ležať na palebnej čiare. Po chvíli mi pokynul, aby som strieľal. Namieril som na vrchný okraj čierneho kruhu a prásk. On to ďalekohľadom skontroloval a kývol na mňa, aby som prišiel do búdky. Nechal som pušku s otvoreným záverom na palebnej čiare a odišli sme do blízkeho stánku na malinovku.

Za chvíľu bol vyhlásený koniec streľby. Rozhodcovia prezreli odstavené malorážky a trojčlená komisia zberala všetky terče označené číslom pretekára, ktoré sme pred pretekom dostali. Pomocný personál už dával do stojanu nové terče, aby boli pripravené na pretek „v kleče“. Odišli sme k veľkej tabuli, kde už stálo a čakalo množstvo tých prapodivných strašidiel, čakajúc na zápis výsledkov z prvej disciplíny. Medzi čakajúcimi stál jeden chlap-obor, s hlavou ako futbalová lopta, s vlasmi červenými ako oheň, zostrihnutými na ježka. Tvár mu okrášľovala špicatá červená brada. Oblečený v koženej bunde so zalepeným okom a s hlasom ako hlásna trúba. Viedol hlučnú debatu s ostatnými „ťažkoodencami“ na tému kvality malorážiek nemeckých, francúzskych aj ruských. Ukazoval im aj náboje, ktoré vraj u nás nie sú povolené. My s Kálmanom sme stáli bokom a boli sme asi sami iba v uniformách a poltopánkach. Kálman sa usmieval. Kývnutím hlavou k „červenej brade“ mi potichu povedal, že tento červenovlasý „golem“ je major. Bol veliteľom dôstojníckej školy, ktorú on navštevoval. Charakterizoval ho ako bezcitného surovca, ktorý ich šikanoval, preháňal, dokonca aj bil, takže vyradenie zo školy bolo pre nich vykúpenie a oslobodenie. Surovec, ktorý im urobil z dôstojníckej školy peklo. Povedal mi, že uvidím, čo sa tu bude diať o chvíľu. Už som začal tušiť, načo bola tá jedna rana naviac do susedného terča. Takmer všetci pretekári sa zhromaždili pred informačnou tabuľou. Major „ryšavec“ bezohľadne odstrkoval ostatných, tvrdými lakťami sa dostal až tesne pred tabuľu. Došli dvaja rozhodcovia a krikom si uvoľňovali cestu k tabuli, aby mohli zapísať výsledky pretekárov v prvej disciplíne. Stojaci dav „vyšších dôstojníkov“ ich až nedôstojne pritlačil k tabuli, že sa nemohli ani pohnúť. My s Kálmanom sme kľudne stáli za tlačiacim sa davom. Povedal som mu, že školské deti by boli disciplinovanejšie ako títo „ťažkoodenci“. Usmial sa a podotkol, že to sú tí, ktorí od podriadených prísne vyžadujú dodržiavenie disciplíny. Rozhodcovia dopísali výsledky a horko-ťažko sa dostali von, z tej masy tlačiacich sa pretekárov. Ryšavec sa pretlačil k tabuli. Zistil svoj výsledok a zreval ako ranený byvol. Obrátil sa a mohutnými rukami si robil cestu medzi tlačiacim sa davom. Svoj bojový pochod podporoval šťavnatými nadávkami na rozhodcovský zbor. Jeho rev vystrašil pretekárov vzadu, ktorí zo strachu už uskakovali z cesty a utvorili uličku ako pre víťaza pretekov. Revom dorazil až k rozhodcovskému stolu a začal vykrikovať, že ho obrali o osem bodov. Zlosťou sa až zadúšal. Hlavný rozhodca ho zahriakol a vyzval ho, aby nereval, lebo ho vylúči z pretekov. Opýtal sa číslo jeho postu pri streľbe. Podľa toho vybral jeho terč. Tentokrát zvýšený hlas mal rozhodca, ktorý mu oznámil, že v terči má 21 rán, preto podľa pravidiel mu bola odobraná jedna desiatka. Proti rozhodnutiu poroty sa nemôže odvolať. „Tým som skončil, môžete odísť,“ rozhodne povedal hlavný rozhodca, ktorým bol plukovník z veliteľstva zväzku. Znelo to ako rozkaz. Ryšavec zbledol, otočil sa a mamutím behom sa ponáhľal ku svojej búdke. Už zďaleka začal revať na svojich susedov, nadávajúc im do volov, obviňoval ich, že oni mu omylom strelili do jeho terča. Tí jeho nadávky opätovali a posielali ho typickým českým „do prdele“. Jeden mu aj vytkol, že ako taký blbec môže byť veliteľ dôstojníckej školy, ktorý si nevie spočítať náboje do dvadsať. Možno by sa boli tam aj pobili, keby ich hádku nebol ukončil hlas z ampliónu, ktorý otvoril ďalšiu streleckú disciplínu „streľbu v kleče“. Výkriky stíchli a začal sa ozývať veselý praskot malorážkových výstrelov. Pred započatím mojej streľby som dostal od Kálmana kázeň. V prvej vete mi s úsmevom povedal, že ryšákovi som strelil dvojku. V mojom terči však nechce vidieť ranu nižšej hodnoty ako sedem. Musím sa sústrediť na výstrel. Zvážiť ho tak, ako by som si s tým mal zachrániť život. Keď dlho mieriš a nevieš sa rozhodnúť, pušku polož a choď sa prejsť. Povedal, že mi nebude hovoriť čo som strelil, ale dá mi pokyn strieľať ďalej alebo urobiť prestávku. V nástrelnom terči som mal tri desiatky, deviatku a osmičku. Rozhodli sme sa nástrel si ponechať. Potom som strieľal podľa jeho pokynov. Blížilo sa k poludniu a slnko začalo silne žiariť. Strelil som tri rany – desiatku deviatku a osmičku, ale iba do kružnice so susediacou sedmičkou. Kálman vyskočil ako uštipnutý hadom. Po slovensky zahrešil, že či to chcem na koniec dosrať. Bol vážne nasrdený. Rozpačito som sa ospravedlňoval, že som mieril ako stále. Schamtol malorážku a priložil si ju k lícu: „Do riti, veď ty máš lesklú mušku.“ Zobral pušku do búdky a zápalkou mi začadil mušku aj „hledí“ (cieľnik) a podal mi ju s tým, že mám s ňou opatrne manipulovať, aby sa sadza nezotrela. Strieľal som ďalej, keď som sa obrátil, Kálman mal zavreté oči, úsmev od ucha k uchu, čím naznačoval, že mám v streľbe pokračovať. Vystrelil som poslednú ranu, položil pušku s otvoreným záverom na palebnú čiaru a postavil sa. Zrazu nadporučík vyskočil zo stoličky, chytil ma rukami okolo pása, nadvihol a potriasal ma so slovami: „Bažant, vystrieľal si tretiu výkonnostnú triedu v tejto polohe.“ Mal úžasnú radosť. V tom momente sa viac tešil ako ja, lebo som si ešte neuvedomoval, čo som vlastne získal. Aby som ten môj prvý pretek ukončil, nebudem to preťahovať. V „stoje“ som nestrieľal najlepšie. Nadporučík sa hneval. Nadával mi ako „špaček“. „Do riti, bažant. Strelíš dve desiatky a za tým sedmičku. Ty stále nevieš pochopiť, ako ti vzácne body utekajú?“ Bola to už únava, možno aj v podvedomí snaha čím skôr to mať za sebou. Ukázal mi terč, kde značil zásahy a asi štyri sedmičky boli v spodnej časti kružnice. Z toho usúdil, že pušku pri výstrele som strhol dolu, lebo zanášala hore. Nakoniec zmierlivo povedal, že na prvé preteky som obstál výborne a starým mazákom, čo chodili s ním na preteky predo mnou, ukázal, ako má vojak strieľať. Doma v kasárňach vyberieme lepšiu pušku, alebo na tejto upravíme mušku, na presné mierenie. Aj mňa zachvátila radosť, hlavne preto, že som sa obával, že v prípade neúspechu by ma kamaráti vysmievali, ako my palubných strelcov, čo boli v Prahe. Celkovo som skončil na ôsmom mieste a asi desiati sme dostali tretiu výkonnostnú triedu. Niektorí dosiahli kompletnú tretiu výkonnostnú vo všetkých polohách, ale prevažne dosiahli tak ako ja iba v jednej polohe. Ako sme tak stáli nastúpení, iba ja som bol vojak základnej služby. Keď mi hlavný rozhodca pripínal odznak tretej výkonnostnej triedy v streľbe na uniformu, mal som dojem, že som vyrástol asi o desať centimetrov. Dostal som diplom a knihu s venovaním od veliteľa zväzku.

Prvý deň pretekov sa skončil. Autobus nás o štvrtej odviezol do kasární, kde nás čakal výborný obed, lepšie povedané predčasná večera. Každý to hltavo jedol, lebo na strelnici sme dostali iba desiatový balíček, chlieb s maslom a niekoľko krúžkov salámy. Po jedle sme si s nadporučíkom vyšli do mesta na prechádzku. V malej reštaurácii sme si posedeli pri pive, dobre sa baviac na zážitkoch z pretekov. Kálman sa až zadúšal smiechom, ako „ryšavec“ vyvádzal a nakoniec streľbu zbabral tak, že sa neprestrieľal ani do prvej desiatky.

Druhý deň nás čakali preteky v streľbe z pištole na pevný terč a rýchlopalná pištoľ na otáčavé terče. Mňa pripravil na funkciu sekundanta, ako mám značiť zásahy, ako podávať nabité zásobníky a iné podrobnosti, potrebné počas priebehu pretekov. Ráno sme sa zobudili skoro. Kálman si začal vybaľovať svoju výstroj. Mal dva pištole. Na pevný terč mal pripravenú služobnú pištoľ 7,62 ČZ, akou boli vyzbrojení všetci dôstojníci našej armády. Cela úprava služobnej pištole na preteky spočívala v zafarbení mušky na bielo a cieľnik na červeno. Na disciplínu rýchlopalnej pištole mal pripravenú pištoľ „nemeckú parabelu“, ktorú zohnal niekde na východoslovenskej dedine. Po prechode fronty sa tam v okolitých lesoch nachádzalo veľa rôznych zbraní. Hlaveň však bola poškodená hrdzou. Vyrobil si novú hlaveň z hlavne nášho samopalu vzor 24, ktorými sme my boli vyzbrojení. Mal na to odbornosť. Bol zbrojár. Na stôl rozprestrel veľký kus ľanovej látky a rozobral obidve pištole. Súčiastky vyutieral a namazal jemným olejom. Povedal, že najväčšie obavy pri rýchlopalnej pištoli sú, že pri rýchlej streľbe urobí „zádržku“. Znamenalo to skríženie náboja, a tým zaseknutie záveru, čo znamenalo pre pretekára koniec preteku. Po raňajkách nás autobus odviezol na strelnicu. Pretek „veľkorážna pištoľ“ pozostával z dvoch častí, a to 30 rán na pevný terč veľkosti 1 krát 1 meter v strede s čiernym kruhom asi 50 centimetrov. V druhej časti preteku sa strieľalo na otáčavé terče 30 rán na päť terčov. Terč predstavoval stojacu figúru so stredom na prsiach. Terče sa otáčili na čas od desať až po šesť sekúnd. Pri poslednej sérii piatich výstrelov to bolo takmer nad ľudské sily, vystreliť ich za šesť sekúnd. Strieľalo sa zo vzdialenosti 25 metrov. Kálman prvú časť streľby vyhral, ale považoval to iba za rozcvičku. Jeho srdcová záležitosť bola rýchlopalná pištoľ na otáčavé terče. Ostatní pretekári zase boli poobliekaní ako ťažkoodenci, iba náš nadporučík, ako najväčší „frajer“ vo vychádzkovej uniforme s brigadírkou na hlave. Jediná jeho úprava pri streľbe z rychlopalnej pištole bola, že si stiahol šilt brigadírky tesne nad oči. Ten „kovboj“ nadporučík, po štyroch sériách mal iba samé desiatky a deviatky. Ani jednu osmičku. Tešili sme sa, že Parabela strieľala bez zádržky. Pri poslednej sérii ja som mal takú trému, že som si zapchal uši, aby som nepočul výstrely, lebo som sa bál, že mu pištoľ zlyhá. Napäto som pozeral na terče, ako sa otočili, počul som tlmené bum, bum, bum, bum, bum. Vtom mu ruka s pištoľou vyletela nad hlavu a ľavou rukou vyhodil brigadírku do vzduchu. Ja som utekal k nemu, aby som mu gratuloval. Natešení sme sa vrátili do búdky a zaznamenali výsledky poslednej série. Ešte sme počkali na streľbu veliteľa zväzku, plukovníka, ktorý o značný počet bodov zaostal za naším Kálmanom. Spokojne sme si pobalili veci a čakali na odovzdávanie cien. Kálman na najvyššom stupni mával knihou „Naše hrady“. Obecenstvo z pretekárov mu nadšene tlieskalo a pokrikovalo „bravo, Kálman“. Plukovník obdržal hodnotnejšiu druhú cenu, ktorú kŕčovito zvieral pravou rukou v obave, aby mu nespadol na zem štamperlík z brúseného skla. Obecenstvo si to všimlo a odmenilo plukovníka mdlým povinným potleskom. Ten so svojím vyrezávaným jeleňom si bol toho podrazu na víťazovi pretekov vedomý, preto bol červený ako paradajka v plnej zrelosti.

Preteky sa skončili. Dostali sme slávnostný obed, po ktorom sme sa pobrali k rýchliku. Po príchode do Přerova k útvaru, sme v rozkaze dostali pochvalu od veliteľa práporu. Pre mňa v rozkaze bolo uvedené, aby mi zbrojár vydal do držby malorážku a tisíc nábojov na jeden rok. Po ukončení zamestnania mám povolené neobmedzene trénovať na kasárenskej strelnici, pri dodržaní príslušných bezpečnostných predpisov. Po nejakom čase mi npor. Kálman zadovážil novú pretekársku malorážku Brno 4 s dioptrom, na ktorý som si pri streľbe nevedel nijako zvyknúť. V príslušenstve boli priložené otvorené mieridlá. Preto som ich na pušku namontoval. Bol som zvyknutý na klasickú mušku a hľadák. Kálmana som tým nepotešil. Vytýkal mi, že mám využívať moderné zariadenia pri streľbe. Ja som mu povedal takú poľskú skomolenú definíciu dobrej pušky: „Puška muší mač ľufu, co má na koncu muchu. Potem muši mač hľedži, dze še hľedží, či tá mucha na koncu šedží,“ pri tom som mu to na malorážke ukazoval. V tejto definícii pušky Poliaci nijaký diopter neuvádzajú. Kálman sa smial a povedal mi, že som šašo, že zo všetkého si robím srandu. Ešte sme boli spolu na viacerých pretekoch. Neskôr ma prinútil strieľať aj „armádnu pušku“. Zadovážil mi dlhú ruskú pušku „Wintovku“. Bola to nádherná zbraň. Strieľala presne ako malorážka, ale kopala ako silný štajerský kôň. Moje najväčšie úspechy som dosiahol na pretekoch v Pardubiciach, kde som s novou malorážkou vystrieľal kompletnú tretiu triedu vo všetkých polohách a obsadil šieste miesto. V armádnej puške som sa umiestnil v prvej desiatke.

Keď som začal jazdiť pri LTZ skladoch, celé týždne som bol na cestách. Nemohol som sa zúčastňovať na streleckých pretekoch. Kálman bol z toho smutný. Začiatkom októbra narukovali bažanti. Pri previerkach som zistil, že jeden bažant, Jaro Vestenický z Topoľčian výborne strieľa. Porozprával som sa s ním. Povedal mi, že doma vo Zväzarme sa venoval športovej streľbe z ľubovoľnej malorážky. Doporučil som ho Kálmanovi, ktorý sa potešil, že má nového spoločníka. Chodili spolu na preteky. Kálman mi raz povedal, že Jaro je dobrý strelec a precízny v príprave na preteky, lenže je veľký trémista. Keď mu ujde rana, znervóznie a trvá mu dlho, pokým sa z toho spamätá. Nemá zlé výsledky, ale vykonnostnú triedu ešte nevystrieľal. Ja som Jarovi odovzdal terčovnicu Brno 4. Kálman mi dal štandardnú malorážku a nábojov, koľko som chcel. Na strelnicu som chodil už zriedkavejšie. So streľbou som však mal všelijaké zážitky, na ktoré som mohol aj riadne doplatiť. Čo sa dá robiť, keď zakázané ovocie chutí najlepšie. Na vojenčine, asi z takej vnútornej nespokojnosti, nás stále lákalo urobiť nejakú vylomeninu, niečo zakazané. Nazývali sme to „prúšvih“ alebo „prúser“.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

„Leto je pred nami, a ak nechcete počas príjemných dní sedieť doma a zároveň patríte medzi milovníkov filmov, práve vám patrí naše pozvanie do letného kina. Gemerské osvetové stredisko v areáli rožňavskej hvezdárne pripravilo opäť ponuku letnej zábavy pre prázdninujúcich, dovolenkujúcich, oddychujúcich Rožňavčanov, ale aj návštevníkov nášho mesta," pozýva riaditeľka GOS Helena Novotná a pokračuje, „naším záujmom je, aby mládež počas letných prázdnin mala možnosť zmysluplne tráviť voľný čas a hvezdáreň nad mestom je ideálne miesto. Zoberte priateľov a pozrite si filmy netradične – pod nočnou oblohou plnou hviezd."

PROGRAM:

Premietanie začína po zotmení, teda v júli o 21.00 hodine a v auguste od 20:30 na rožňavskej hvezdárni (Lesná 1, Rožňava).

Vstupné je 2 € (prijímame aj kultúrne poukazy).

Organizátori si vyhradzujú právo na zmenu programu.
Aktuálne a podrobné informácie na www.gos.sk, alebo na fb.me/kino.apollo.roznava

Anežka Kleinová

PROGRAM LETNÉHO KINA

životného prostredia nazvaného "Živá príroda" a vytvorila ho pracovná skupina s názvom Tri lopúchy zo Sirka za pomoci pracovníkov Lesnej správy Ratková.

Na trase dlhej 4,3 kilometra, ktorá začína v obci Rybník je 8 zastávok s týmito informačnými panelmi: 1. Náučný chodník Drienok, 2. Geologická stavba územia, 3. Lesné hospodárstvo, 4. Krasové útvary, 5. Živočíšstvo, 6. Rastlinstvo, 7. Hrad Drienok, 8. Environmentálna výchova.

Zaujímavosťou LNCH Drienok je krasová priepasť, ktorá je hlboká 9 m a zrúcaniny hradu Drienok z 13. storočia, ktorého nepatrné zvyšky základov ležia na južnom svahu vrchu Rúbaň (479 m n. m.) nad potokom Drienok.

V samotnej obci Rybník, ktorá sa nachádza 25 km od Revúcej a 12 km od Teplého Vrchu, je významnou kultúrnou pamiatkou evanjelický ranogotický kostol z druhej polovice 13. storočia, upravovaný, v interiéri kostola sa nachádzajú gotické nástenné maľby zo 14. storočia, maľované drevené vnútorné zariadenie z 18. storočia, interiér je v barokovom slohu z 18. storočia.

Viac informácií:
http://www.lesy.sk/showdoc.do?docid=3791
https://turistika.oma.sk/-7401288

Pripravuje Marta Mikitová

Tu sa zaoberal predovšetkým maliarstvom. Neskôr sa usadil vo Viedni, ale často sa zdržiaval aj v Uhorsku. V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky. V roku 1863 sa rodina presťahoval do Košíc, kde sa Sándy stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na Evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 až do svojho penzionovania v roku 1891 pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Budapešti.

Sándyho rodinné väzby spájali s mestom Rimavská Sobota a regiónom Gemer-Malohont. Veľkým počtom svojich diel sa zúčastnil pamätnej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Jeho meno tiež figuruje v zozname účastníkov XII. Zasadnutia uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa uskutočnilo v roku 1867 v Rimavskej Sobote.

Vo svojej tvorbe sa venoval najmä krajinomaľbe a portrétom, ale dodnes sa nám zachovalo len torzo jeho diel. Veľká časť bola zničená alebo značne poškodená pri bombardovaní Budapešti v roku 1945. 

Tri diela, ktoré prešli komplexným reštaurovaním, daroval múzeu v Rimavskej Sobote pravnuk Júliusa Sándyho, známy maďarský výtvarník Tamás Konok. Pre ich nepriaznivý stav ich doposiaľ nebolo možné prezentovať verejnosti. Výskumom sa okrem iného podarilo zistiť, že autorom jedného z týchto diel nie je priamo Július Sándy, ale jeho žiačka Emma Tomasek (1844 – 1934). Obraz však bol rovnako súčasťou Sándyho pozostalosti a zobrazuje jeho päťročného vnuka s plyšovým medvedíkom. Ďalším dielom je Sándyho maľba s podobizňou trojročného syna- Júliusa Sándyho mladšieho (1868 -1953), ktorý sa neskôr stal významným architektom na prelome 19. a 20. storočia. Tretím zreštaurovaným dielom je zobrazenie alegorickej postavy Poézie, ktoré je Sándyho kópiou podľa obrazu Rafaela.

Autorom reštaurátorských prác je Mgr. art. Miroslav Janšto z Vidinej. Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je aj hlavným parterom projektu. Spolufinancovanie projektu bolo zabezpečené zo zdrojov Banskobystrického samosprávneho kraja.

Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Reštaurovanie finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj

Mgr. Angelika Kolár

Tieto práce boli doručené na DPO SR v Bratislave.

Dňa 16. 06. 2018 boli odovzdané medaile pre všetky deti, ktoré sa zapojili do výtvarnej súťaže z MŠ a zo ZŠ v Jelšave a zo ZŠ v Tornali. Pri príležitosti ukončenia školského roka boli odovzdané medaile 24. 06. 2018 aj v ZŠ J. A. Komenského v Revúcej a ZŠ S. Tomášika v Lubeníku. Dúfame, že v roku 2019 sa zapojí do súťaže ešte viac škôl v okrese.

Gabriela Jakubecová

od fantázie a tvorivosti učiteľa a žiakov. To znamená, že okrem učiacich prvkov mohli účastníci vidieť priebeh vyučovacích hodín priamo v záhrade. Pani učiteľka bioĺógie, Stanka Skruteková, predviedla, ako sa dá Keltský kalendár využiť na spoznávanie drevín. Matematiku hrou ukázala pani učiteľka Horváthová a hodinu fyziky pri jazierku pani učiteľka Mihalidesová. Pani učiteľka Kolesárová zase pripravila v záhrade pre žiakov úlohy z anglického jazyka. Počas celej prehliadky nielen žiaci, ale aj hostia plnili aktivitu, ktorú si pre nich pripravila pani učiteľka Houšková. Jej cieľom bolo vyplniť tajničku, čo všetci hravo zvládli.

Po tom, ako si hostia postupne prezreli jednotlivé prvky i výučbu v záhrade, presunuli sme sa do našej triedy v prírode v podobe záhradného altánku, kde bolo pripravené občerstvenie. Keďže tento rok je našou prierezovou témou programu Zelená škola koncepcia Jedlá zmena s prioritnou témou Potraviny, občerstvenie bolo z lokálnych surovín s využitím byliniek z našej bylinkovej špirály.

Potešilo nás, že naše pozvanie prijali pán primátor mesta Jelšava, MVDr. Milan Kolesár, pracovníci rôznych inštitúcií mesta Jelšava, ale aj základných škôl z okresu Revúca. Ďakujeme všetkým hosťom za príjemne strávené chvíle. Ďakujeme aj všetkým pedagogickým i nepedagogickým pracovníkom za pomoc pri organizovaní tejto peknej akcie. Ale najväčšie poďakovanie patrí hlavne našim žiakom, ktorí boli, a sú zapojení do navrhovania a budovania všetkých učiacich záhradných prvkov. Bez nich by naša Záhrada, ktorá učí, nevznikla.

Martina Štullerová 
ZŠ s MŠ Jelšava

 Športový zápas Kumite:

1. miesto - Radoslav Roško, Matej Herich.
2. miesto - Tadeáš Sabol.
3. miesto - Štefan Koreň a Juraj Prč.

R.B.

Úspechy však neostali len pri spokojnosti pretekárov. Naši pretekári využili domáce prostredie a postarali sa o veľmi pekné výsledky.

V sobotu boli na programe rýchlostné preteky, keď nezostrelenie terča znamenalo predĺženie trate o trestné kolo. V kategórii dorastu a dospelých v tejto disciplíne získali medaily Radovan Humeník (bronz) a Anna Košinárová (2. miesto). V tej istej disciplíne žiackych vekových kategórií zažiarila Tamara Molentová ziskom zlata, v tej istej vekovej kategórii Veronika Šteczová obsadila pekné piate miesto. Darilo sa aj Lenke Repákovej, ktorá po 4 mesiacoch vynútenej prestávky siahla po bronze.

Po sobotňajších pretekoch sa konali aj preteky prípravky (5-9 ročných detí), do ktorých sa tento rok zapojil rekordný počet detí. Boli to dokonca preteky s medzinárodnou účasťou, pretekali deti aj z Českej republiky a Maďarska. Blahoželáme Revúčanovi Jakubkovi Nagypálovi k víťazstvu v kategórii 4-6 ročných detí.

V nedeľu boli na programe dorastu a dospelých vytrvalostné preteky s časovou penalizáciou za nezostrelené terče. Anka Košinárová sa presadila aj v tomto type pretekov a zopakovala si sobotňajšie umiestnenie.

Všetci štartujúci žiaci sa premiérovo zúčastnili nového typu pretekov – pretekov obratnosti v biatlone. Okrem klasického behu a streľby boli na trati pridané aj disciplíny obratnosti, ktoré bolo potrebné zvládnuť v čo najkratšom čase. Tamara Molentová vďaka výbornej streľbe a rýchlym nohám opäť vybojovala zlato. Po štyroch víťazstvách zo štyroch pretekov tohtoročnej letnej sezóny si tak Tamarka v najpočetnejšej žiackej kategórii upevnila pozíciu vedúcej pretekárky rebríčka a je v súčasnosti našou najúspešnejšou pretekárkou. Markus Sklenárik napravil zaváhanie zo soboty a potvrdil svoje kvality ziskom zlata, Lenka Repáková aj v týchto pretekoch vybojovala bronz.

Na stupienkoch víťazov stáli počas víkendu aj ďalší Revúčania, naši odchovanci – Ema Kapustová (2x 1. miesto), Lukáš Ottinger (1. a 2. miesto) a Tomáš Sklenárik (2. a 1. miesto), v súčasnosti pretekári ŠK Železiarne Podbrezová.

Ocenenia najúspešnejším pretekárom odovzdávali prezident SZB Tomáš Fusko, predseda KB Magnezit Revúca Jozef Molent a primátorka mesta Revúca Eva Cireňová, ktorá víťazom seniorských kategórií odovzdala aj knihu Dušana Dubovského Revúca – jej športovci, majstri Slovenska, Európy a sveta.

Klub biatlonu Magnezit Revúca sa aj touto cestou chce poďakovať všetkým svojim členom za skvele odvedenú prácu pri organizácii pretekov.
Srdečné poďakovanie patrí aj sponzorom, bez ktorých by sme preteky nemohli uskutočniť na takej vysokej úrovni. Naše poďakovanie patrí týmto spoločnostiam a organizáciám: SMZ, a. s. Jelšava, Mesto Revúca, Slovmag, a. s. Lubeník, Majster Papier Revúca s. r. o., Herman Slovakia, Mestské Lesy Revúca, Coop Jednota Revúca, Lesy SR – závod Revúca, SK Magnezia Trade, Obec Muráň, Obec Muránska Dlhá Lúka, obec Mokrá Lúka.

Rozsiahlu fotogalériu z pretekov nájdete na FB stránkach klubu.

Najbližšie preteky čakajú našich pretekárov 8.-9.9.2018 vo Vyhniach, dovtedy absolvujú letnú prípravu v domácom prostredí, aj na sústredeniach v Starej Lesnej a Osrblí.

KB Magnezit Revúca

V roku 2016 bola v Revúcej realizovaná úvodná etapa projektu „Náučná ekotrasa Gemerská zelená cesta“ ako pilotná 4 km dlhá etapa k využitiu pozostatkov nedobudovanej gemerskej železnice ako špecifického turistického produktu. Zámerom mesta Revúca bola realizácia prvej časti tejto jedinečnej ekotrasy cez mesto Revúca a potom lesom smerom na Muránsku Dlhú Lúku. Ekotrasa je určená pre peších, cyklistov, rodiny s deťmi a chodcov s paličkami (Nordic Walking).

Trasa začína na námestí v Revúcej, odkiaľ pokračuje cez železničné priecestie smerom k bývalým revúckym kúpeľom a je vedená po násypoch a technických objektoch nedobudovanej železničnej trate. V roku 2017 tu bolo osadených 8 informačných panelov v slovenčine a angličtine so zameraním na históriu a súčasnosť nedobudovanej železničnej trate Revúca – Tisovec; 29 orientačných smerovníkov; spracovanie a osadenie 2 špecifických mapových tabúľ na nástupných bodoch – na námestí a pri železničnej stanici v meste – jeden mapový panel je zameraný na mesto a blízke okolie, druhý opisuje a propaguje širší región s ponukou pre viacdňové pobyty návštevníkov v území.

Viac informácií:
http://tic.revuca.sk/gemerske-zelene-cesty.phtml?id3=88030
https://cyklotrasa.oma.sk/-7258505
https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/000654-Gemerske-spojky/
https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/000981-112-vyrocie-trate-Plesivec-Muran-alebo-Zamracene-pod-Kohutom/

Pripravuje Marta Mikitová

Je pravdou, že dejiny tvoria ľudia, preto sa zamýšľam, koho pri takejto udalosti, ako je 700. výročie, treba spomenúť a od akého obdobia začať. Tak ako v armáde platí, že boj sa vyhrá len s dobrými generálmi, treba si spomenúť na vedenie obce, richtárov, predsedov, tajomníkov a starostov. Každý,  kto sa tu narodil, tu žil, alebo prežil len časť života, pre obec aspoň kúsok dobrého vykonal. Obec bola vždy hrdá na tých rodákov, ktorí v obci začali a potom pokračovali svojou cestou ďalej. Každý rodák si na nich rád spomenie: „Áno, toho som poznal,  pamätám sa na neho, veď sme chodili do tej istej základnej, obecnej či ľudovej školy. A teba kto učil, ten, čo aj mňa?“ Preto je na mieste spomenúť a poďakovať všetkým tu pôsobiacim učiteľom, pedagógom, ktorí nám rodákom dali základ vzdelania, alebo niektorých aspoň naučili písať a čítať.

Netreba zabúdať na našich miestnych kňazov ev. a. vyznania, ktorí pomáhali pri výchove mládeže a vštepovali nám lásku a morálku. Pamätám sa na ev. a. v. farára pána Tarnócyho, s ktorým sme chodili lyžovať, hrávať hokej a skúšať iné športy. Z ďalších tu pôsobili ev. farári páni Šoltés a Miroslav Hvožďara st., s ktorými sme radi ako študenti viedli filozofické úvahy a diskusie. Nezabúdajme ani na staršieho pána farára Kuzmányho, ktorý tu pôsobil ešte pred menovanými a podieľal sa na intervencii o záchranu slavošovskej fabriky. Možno uviesť, že u nás pôsobili aj ďalší farári a farárky, no v Slavošovciach neboli tak dlho.

Nezastupiteľnú úlohu v živote každého z nás majú lekári, ktorí strážia naše zdravie. Spomeniem okrem iných MUDr. L. Kišša, †, ktorý ako zať pána Sojáka st. prežil skoro celý plodný život medzi nami rodákmi a vykonával všeobecnú medicínu od pôrodníka cez detského, interného, chirurga, zubného, röntgenológa až po patológa v Rožňave.

Pri tomto jubileu musím načrieť troška do nie tak dávnej histórie. Miestni občania, tí naši rodáci, naši rodičia nachádzali obživu v roľníctve, alebo ako remeselníci, menej v službách, niektorí v lesoch, ale hlavne v miestnych chýrečných papierňach. Papierne, založené v roku 1817 ochtinskou rodáčkou Johannou Gyürkyovou Markušovou, živili nielen celú našu dolinu, ale neskôr peši tu dochádzali za prácou aj zo susedných dolín. Prečo to spomínam? Vyšliapané chodníky ako gecelovský (obec Koceľovce), markušský, hankovský, rejdovský, koprášsky a jelšavský už zarástli a sú nepriechodné, málokto ich pozná a pamätá sa na ne. Pešiu dochádzku postupne nahradila verejná a osobná doprava. Bolo to obdobie najväčšieho rozvoja výroby papiera a jeho následnej úpravy. Papier sa vyrábal na deviatich papierenských strojoch a finalizoval sa od hladeného papiera cez rotačný novinový papier pre zošity, obrúsky, vatový. Výrobky sa expedovali do celého sveta. Nová doba, obdobie privatizácie, znamená postupnú likvidáciu základnej výroby papiera, ktorú prežil len jeden papierensky stroj a pridružila sa aj likvidácia spracovania zošitového papiera. Došlo ku zmene výrobného sortimentu, chvalabohu, ostala inovovaná výroba papiera pre obrúsky a ich moderné zhodnotenie potlačou, ktorá dnes vo fabrike hrá prím. Krásne moderné stroje a technológie majú len jednu neresť, výrazný pokles zamestnancov a vznik hladovej doliny. Dejiny sa vraj opakujú, asi je to „pravda“, v povojnových rokoch ľudia za prácou dochádzali, dnes ľudia za prácou odchádzajú za lepším zárobkom aj za hranice. SHP, a. s. Slavošovce zamestnáva menej ako 300 ľudí. Ako študent – brigádnik v dobe rozvoja fabriky si pamätám na číslo vyše 1000. Chcem ešte pripomenúť, že výroba zošitov v Notes, a. s. Slavošovce prebieha v Betliari, s riaditeľom Ing. J. Gazdíkom, ktorú tam znova rozbehli aj vďaka technickej zdatnosti nášho rodáka J. Kočiša, ktorý tam denne dochádza. Konkurencia v tejto oblasti je veľká, ale výroba a predaj ide naďalej pod registrovanou značkou Notes, a. s. Slavošovce, včítane označenia „tri zvony“. Premiestnením historickej výroby zošitov zo slavošovskej papierne do Betliara odišla zo Slavošoviec aj značka „tri zvony“. Je ale na škodu tradície, že súčasné výrobky SHP Slavošovce, už nie našej tradičnej papierne, prišli o dlhodobý symbol „tri zvony“ a museli prevziať jednotný symbol „labuť“ zo SHP Harmanec v rámci svojho začlenenia. Naši otcovia vedeli ubrániť papierne v krízových rokoch 1927 pred demontážou strojov a nedali sme si preslávené aj vo svete známe tri zvony. Veď tie „tri zvony“ symbolizujú naše tri zvony na Slavošovskej túrni, ktoré zvonia aj dnes, už vyše 600 rokov. Nová doba akosi všetko zmenila, alebo všetko sa prispôsobilo dobe. Záverom moja spomienka a úcta patrí všetkým doterajším riaditeľom a riadiacim pracovníkom, ktorí udržali chod papierní dodnes a pokračujú ďalej.

Ďalej si chcem spomenúť na rodákov od nás starších, ktorí ostali v našich srdciach a mysliach, na generáciu našich rodičov a prarodičov. Nemali také možnosti študovať ako my. Môj otec mi stále prízvukoval, uč sa synu, študuj, nech dačo dosiahneš. On chcel, no bol sirotou, vyučil sa preto za stolára, aj keď pri výbornom prospechu mal ponúkané tzv. chudobné svedectvo pre ďalšie štúdium.  Boli to obyčajní, ale pracovití ľudia z tejto dediny, nielen muži, ale aj ženy. Známi gazdovia, menovite rodiny Hanesko (poslanec parlamentu), Bodnárik, Šestákovci, Balcovci, Kováčovci, Ďuričík, Hronec, Tomes, Klenovič, Brdár, Jakobej, Fogaš, Benedikty, Vilim, Soják (vodný mlyn a píla), O. Štefanko (ovocinár) a ďalšie známe rodiny. Historicky je známy Spolok slavošovských gazdov, s pôvodným názvom Welko Slabossovská Sedácká Cecha, založený v roku 1842, ktorý je uznávaním priekopníkom v družstevníctve a trval tri generácie. Veľmi pekne a dôstojne o ňom píše náš dlhoročný pedagóg, historik a kronikár PaedDr. Milan Sajenko aj na internetovej stánke Maj Gemer, ktorá už dlhšiu dobu reprezentuje náš Gemer. Je to vďaka zakladateľovi a tvorcovi stránky pánovi Ondrejovi Dobošovi, rodákovi z Rožňavského Bystrého.

Ku gazdom patria aj remeselníci, ktorí sa v malom venovali aj roľníctvu. Boli to hlavne pretrvávajúce remeslá stolárov, tesárov, kolesárov: V. Šúbert st., J. Benedikty st., J. Koreň st., O. Klimko, J. Sedlák, O. Lipták, L. Oravec st. Obuvníci: P. Oravec st., P. Bartók st., M. Sekerka st. Áno, doba je iná, nemáme v obci už ani jedného živnostníka, vykonávateľa týchto remesiel.

V novodobých dejinách medzi roľníkmi by mal zaujať čestné miesto Ondrej Tomes, †, ktorý celý život zasvätil rozvoju poľnohospodárstva v obci a v poľnohospodárskej veľkovýrobe dobre gazdoval ako agronóm a predseda miestneho JRD. Sem patrí aj jeho dlhoročná spolupracovníčka, neskôr predsedníčka JRD Ing. Milada Homolová. Na prosperite družstva sa podieľali všetci členovia a zamestnanci družstva. Ondrej Tomes sa po zániku roľníckych družstiev zaslúžil o navrátenie súkromného vlastníctva našim občanom. Pomáhal im pri obnovovaní vlastníctva lesov, pasienkov a ornej pôdy. Je zakladateľom Lesného družstva Slavošovce, ktoré združuje všetkých vlastníkov lesa. Raz mi bol rozprával, ako sa mu podarilo nájsť dôležitú evidenciu bývalých vlastníkov. Bola „schovaná“ na pôjde u Čižmáre. Vo vedení LD pokračuje R. Pažítka.

Už v tej dobe v našej obci kultúrna činnosť, ale aj organizované hasičstvo bolo na vysokej úrovni. Dnes nám zostali len hasiči. Spomienku si zaslúži verejná nahrávka folklórneho pásma: Ide káčor dolinou... v Československom rozhlase, kde sa dedinčania prezentovali v krojoch, ženy, muži a deti. Veľa bolo v tom čase divadelných domácich ochotníkov, pravidelne sa nacvičovalo, hrávalo sa divadlo a konali sa estrády. Žiaci ZŠ svojím speváckym a recitačným prednesom obohacovali každú slávnosť, či zhromaždenie. Slávna a nezabudnuteľná bola závodná dychovka, ktorá sa preslávila na rôznych podujatiach, súťažiach a nechýbala ani pri posledných rozlúčkach zamestnancov fabriky. Prišla nová doba, skončila sa éra dedinských divadiel aj folklórnych súborov, posledným bol asi náš Gemerčan, a niet už ani dychovky.

Áno, zmenila to nová doba, rozvoj filmovej produkcie, hlavne televízie a únik mladých ľudí za prácou a vzdelaním.

Dobrovoľné hasičstvo bolo silne zastúpené od žiakov až po dospelých, no nemalo také podmienky ako dnes, ani technické vybavenie, ale zbor bol funkčný. Bola to forma upevňovania vzájomného priateľstva, cvičilo sa, pretekali sme, starí aj mladí. V období žatvy a mlatby nezabudnem na nočné stráženie a prevenciu pred požiarmi. Každú noc sa striedala rozpísaná služba hasičských hliadok a mužov obce. Iste, bolo to obdobie mláťačiek a po nástupe kombajnov to skončilo, tak ako skončilo spoločné obrábanie pôdy. Zaniklo aj spojené miestne JRD. Orná pôda sa zmenila na pastvy pre ovce a dobytok. Zo starších hasičov sa pamätám na veliteľa O. Paličku, strojníka O. Kišaja, ďalší z nich P. Oravec, J. Benedikty st., J. Adámi, J. Balco st., O. Macko, všetci už nežijú, Petrovičovci, Kováčovci a mnoho iných mladších.

Následne chcem pospomínať na žijúcich a nežijúcich rodákov, absolventov vysokých škôl s rôznym miestom pôsobenia, pre ktorých je „alma mater“ dnešná Základná škola Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach, ktorá nesie meno najslávnejšieho rodáka obce od roku 1964. Všetci absolventi sme hrdí na našich pedagógov a máme ich v úcte. V dedine si starší ľudia vždy mladších zvlášť všímali a sledovali ich pôsobenie a ako sa im darí. Hovorili, áno to je ten, tá, z našej Slavošky. Preto tu menovite uvádzam rodákov, ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie, kde a na akej škole študovali a kde pôsobili, v takom rozsahu ako sa mi podarilo zistiť:

Ing. arch. Ján Huťťan, absolvent SVŠT Bratislava, Stavebná fakulta, tvoril a žije v Bratislave. Vytvoril veľa výrobných návrhov pre nábytkársky priemysel. Je spoluautorom priemyselných vzorov a patentov. Venuje sa architektúre interiéru.

Ing. Ján Fogaš, absolvent VŠP Nitra, Agronomická fakulta, pôsobil v miestnom JRD, potom bol riaditeľ CHKO Slovenský kras, †.

Ing. Ondrej Vilim, absolvent VŠP Nitra, Agronomická fakulta, pôsobil na miestnom JRD, †.

Mgr. Albína Vinclerová Hroncová, absolvent PI Košice, kombinácia matematika – fyzika, pôsobila ako pedagogička na ZŠ v Michalovciach, žije v Prahe.

Ing. Pavol Hronec, absolvent VŠT Košice, Strojárska fakulta, pôsobil v strojárstve v Trenčíne, †.

Ing. Eva Dzureková Huťánová, absolvent VŠE Bratislava, fakulta PE, pôsobila v aplikácii výpočtovej techniky, výpočtové stredisko OSN v Bratislave, žije v Pezinku.

Ing. Miroslav Líner, absolvent VŠP v Nitre, Agronomická fakulta, venoval sa melioráciám na východnom Slovensku a vodohospodárskej činnosti v Slavošovských papierňach, prácu ukončil na odbore výstavby v Rožňave, kde aj žije.

Ing. Pavol Antalík, absolvent SVŠT, Elektotechnická fakulta, Bratislava. Pôsobil ako stredoškolský pedagóg v Braislave, †.

RSDr. Arpád Koreň, CSc., pôsobil v okresných funkciách v Rožňave, †.

MUDr. Ondrej Slíž, absolvent Lekárskej fakulty UPJŠ Košice, pôsobil ako primár gynekologického oddelenia v Nemocnici s poliklinikou Revúca, žije v Muránskej Dlhej Lúke.

Ing. Ján Benedikty, CSc., absolvent SVŠT, Chemickotechnologická fakulta, makromolekulová chémia, vedecký pracovník VÚCHV vo Svite, 17 udelených patentov (AO ), realizované 12 vo výrobách syntetických vlákien, jedna predaná licencia a 2 udelené patenty v NDR a Švajčiarsku; vedúci vedecký pracovník VVZ v Chemosvite; generálny riaditeľ a zakladateľ spoločnosti Sun Chemical, s. r. o. Svit, Slovakia, dcérska spoločnosť Sun Chemical Corp., NJ, USA. Žije vo Svite a často prichádza do rodnej obce.

Doc. Ing. Edita Farkašová Šestáková, CSc., absolvent VŠE Bratislava, fakulta podnikovohospodárska, pôsobila ako vysokoškolský pedagóg na TUKE, Ekonomická fakulta, katedra ekonomických činností v Košiciach.

Ing. Milada Homolová Antalíková, absolvent VŠP v Nitre, fakulta agronomická, dlhoročný predseda miestneho JRD a súčasne konateľ Agro Slavošovce, s. r. o.

Ing. Edita Línerová, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobí v oblasti obchodu na okresnom úrade v Nitre kde aj žije.

Ing. Mária Bodnáriková, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobila v poľnohospodárstve a na OÚ Slavošovce, žije v Senci.

Ing. Angela Kolesárová, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobila ako ekonóm na miestnom JRD a súčasne ako ekonóm v Agro Slavošovce, s. r. o.

Mgr. Peter Petrivalský, absolvent UK v Bratislave, fakulta hydrogeológie, pôsobil v tomto odbore v Košiciach a v štátnej správe Košice, kde aj žije.

PaedDr. Alena Korimová Kišajová, absolvent UK Bratislava, fakulta pedagogiky, pôsobila v špeciálnej pedagogike v Prahe a pokračuje ako pedagóg na ZŠ v Bratislave, kde aj žije.

Mgr. Eva Nováková Garanová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ v Jelšave a žije v Revúcej.

Mgr. Mária Kymlová Petrovičová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobila ako pedagóg na ZŠ v Sedlčanoch u Prahy, kde aj žije.

PaedDr. Alžbeta Zuzulová Koreňová, absolvent UJPŠ Košice, Pedagogická fakulta, pôsobila ako pedagóg a riaditeľka ZŠ v Poprade, sídlisko Západ.

Mgr. Dáša Došeková Kyselicová, absolvent UPJŠ Košice , fakulta prírodných vied, pôsobí vo farmácii v Prievidzi, kde aj žije.

Mgr. Alica Kočišová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ v Revúcej, kde aj žije.

Mgr. Martina Nosálová Kočišová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského v Slavošovciach.

Ing. Lýdia Huťťanová Klobušníková, absolvent TU Košice, fakulta geológie a kartografie, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.

Mgr. Veronika Šándorová Klimentová, absolvent UMB Banská Bystrica, pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.

Mgr. Viera Vavreková Sklenárová, absolvent PU Prešov, Filozofická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.

Mgr. Ida Kaczianová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.

Mgr. Eva Abrahámová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.

Mgr. Dušan Antalík, absolvent UK v Bratislave, fakulta prírodovedecká, pôsobil ako pedagóg na SPŠ v Rimavskej Sobote,†.

Ing. Igor Závodný, absolvent Vysokej leteckej školy v Košiciach, vojak z povolania vo výslužbe.

MUDr. Peter Závodný, absolvent Lekárskej fakulty UPJŠ Košice, pôsobí ako všeobecný a posudkový lekár.

Mgr. Tibor Krištof, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobil ako pedagóg, riaditeľ ZŠ v Rejdovej, okresný školský inšpektor, žije vo Vyšnej Slanej.

Ing. Martin Klobušník, absolvent TU Košice, fakulta manažmentu, pôsobí v oblasti IT v Košiciach, kde aj žije.

Ing. Marian Kyselica, absolvent VŠT Košice, fakulta elektrotechnická, aj fakulta stavebná, úspešný podnikateľ v energetickom stavebníctve, žije v Košiciach.

Ing. Koloman Huťťan, absolvent VŠE Bratislava, pôsobí a žije v ČR.

Ing. Ingrid Nágelová Šikúrová, absolvent VŠT Košice, fakulta hutnícka, pôsobí v a. s. Železiarne, Podbrezová, žije v Banskej Bystrici.

Mgr. Veronika Holovárová, absolvent UMB Banská Bystrica, fakulta filológie, pôsobí vo farmácii v Bratislave, kde aj žije.

JUDr. Milan Sajenko, absolvent právnickej fakulty UPJŠ Košice, pôsobil v justícii.

Mgr. Helena Klenovičová, absolvent Pedagogickej fakulty, pôsobila ako pedagóg na ZŠ vo Vyšných Ružbachoch, †.

Mgr. Maria Bartóková, absolvent Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ.

Ing. Ján Karcági, absolvent VŠBM v Košiciach, promoval tohto roku.

Vysokoškolské pedagogické vzdelanie dosiahli aj pedagógovia Ondrej Čierny, Etela Čierna Kurianová, †. a pôsobili na základnej škole v Medzeve spolu s Evou Eibenovou Jankovičovou, žijúcou v Medzeve. O. Čierny pôsobil aj v ZŠ v Spišskom Bystrom, kde ako riaditeľ a pedagóg pôsobil aj Peter Palička. V Košiciach pôsobila pedagogička Elena Lietavová Krištofová, kde aj žije.

Nakoniec býva to najlepšie, spomínam si na Slavošovciam vernú a žijúcu pedagogičku Belu Sklenárovú Brašovú a dlhodobo pôsobiaceho riaditeľa základnej školy PaedDr. Milana Sajenku a jeho zástupcu, pedagóga Ondreja Závodného, †. Pôsobil tu aj ako riaditeľ ZŠ PaedDr. Ján Gallo, potom školský inšpektor a nakoniec pôsobil ako riaditeľ odboru na ministerstve školstva v Bratislave, †.

Z už nežijúcich starších učiteľov spomeniem pani učiteľky M. Stromčekovú, K. Stahlovú a M. Kostkovú. Nezabúdam a spomínam na môjho triedneho, chemika a biológa V. Fandáka. Prvé chemické a biologické pokusy sme vykonali spolu s ním a so spolužiakom O. Slížom, s ktorým som sedával celých 12 rokov v jednej lavici. Pán učiteľ Fandák, priateľský a vždy usmievavý, nám otvoril cestu pre úspešné štúdium chémie a medicíny.

Záverom sa prihováram k vedeniu ZŠ P. E. Dobšinského, osobitne dlhoročnej pani riaditeľke PhDr. Darine Labošovej a celému kolektívu učiteľov a zamestnancov školy. Od našich čias sa kolektív riadne rozrástol, čo je primerané počtu žiakov a súčasnej dobe.

Čo myslíte, je nás dosť absolventov? Bilancia za uplynulých 60 rokov hovorí v prospech viac ako 50 vysokoškolsky vzdelaných dedinčanov. Je to krásna spomienka pri významnom jubileu našej obce. Je to aj môj prvý krok, ako si verejne pripomenúť aj starších rodákov, absolventov VŠ, ktorí tu v Slavošovciach absolvovali základnú školu bez tých vymožeností, aké má škola a žiaci dnes a možnosti štúdia vôbec. Už dávnejšie to bola dobrá škola, základ školy života, ale aj dobrý školský systém, aj keď sme nemali ani telocvičňu ani štadión.

Nech tieto riadky poslúžia dnešným obyvateľom Slavošoviec, lebo z tých, čo toto môžu potvrdiť, žije už len málo. Neuškodí to ani tým, ktorí tu žijú, alebo sa sem prisťahovali, pomôže to určite mladšej generácii, tým, ktorí prídu po nás a budú chcieť osláviť najbližšie jubilejné 750. výročie.

Záverom mi dovoľte, aby som sa ospravedlnil všetkým, na ktorých moja pamäť nedosiahla, rád to napravím a doplním. Mojím cieľom je zorganizovať spoločné stretnutie rodákov – absolventov vysokých škôl. Už dnes ste všetci pozvaní.

Z príležitosti 700. výročia osláv prvej zmienky o vzniku našej obce sa prihovoril váš rodák

Ing. Ján Benedikty, CSc.

Júl, 2018.

V družných rozhovoroch mnohí prítomní spomínali na vlańajšie "turistické" stretnutie, ktoré sa konalo u nás v Revúckej Lehote. Ďakujeme organizátorom za príjemné chvíle a pohodový deň.

Text a foto: M. Mladšia,
predsedníčka ZO JDS

Stretli sa v ňom s futbalistami Tatrana Betliar. Obidve mužstvá sa poznajú zo súperenia v majstrovskej súťaži VI. ligy, v ktorej naposledy obidva zápasy vyhrali Betliarci (1:0, 3:1). V turnaji na neutrálnom mieste na ihrisku MFK v Rožňave sa stretli 29. júna 2018 o 18.00 v inej súťaži. Privítala ich hŕstka divákov, ale rozhodcovia do zápisu o stretnutí uviedli takú návštevnosť, aká nebývala tohto roku ani na zápase Tipos III. ligy, v ktorej Rožňavčania hrali - 600 divíkov. Prítomní sa z tohto údaja iba pousmiali. Veď okolo ihriska sa dalo narátať sotva 60 fanúšikov verných futbalu.

Aj keď favoritmi zápasu boli Betliarci, chuť vyhrať Pohár mal aj omladený celok Baníka z Rožňavského Bystrého. Zápis zo stretnutia prezrádza, že vedenia sa ujali už v 9. minúte hostia gólom Ivana Lörincza. Tento stav vydržal až do konca 1. polčasu, ale len do 46. minúty, keď z kopačky Martina Arvaya sa ujala strela a Tatran viedol už 0:2. Baníci začali striedať a namiesto mladého Riška Ďurského, prišiel ďalší mladý hráč Gábor, ktorému sa podarilo aj znížiť stav na 1:2. To ale bolo zo strany Bystranov všetko. Na konečný stav 1:4 upravil v 74. minúte Ladislav Lörincz a ďalší gól v 90 minúte zapísali rozhodcovia ešte Martinovi Árvayovi. Vyhral tak zaslúžene celok z Betliara, ktorý tak po 2. mieste v uplynulej sezóne dosiahol ďalší úspešný výsledok.

Pre zaujímavosť pripájam priemerný vek hráčov súťažiacich mužstiev. Baník Rožňavské Bystré v zápase nastúpil so 14 hráčmi, ktorých priemerný vek bol 23 rokov. Betliarsky Tatran predstavil 13 svojich hráčov s priemerným vekom 27 rokov. Z tohto porovnania vidieť, že obidve mužstvá mali pomerne mladú vekovú skladbu hráčov. Najmladšieho hráča mali Bystrania, za ktorých nastúpil 16-ročný Peter Milko. V zápase odohral 80 minút. Potom ho vystriedal bystranský najstarší hráč - 44-ročný Peter Minčík.

Na záver pochváľme ObFZ v Rožňave, že dal príležitosť v podobe turnaja vyskúšať mužstvám v podobnom súboji ako má Slovnaft Cup s mužstvami vyšších súťaží preveriť si svoje sily a vyplniť voľné miesta na odohranie futbalových zápasov. Bude však v ďalších ročníkoch potrebné zdokonaliť túto súťaž v niektorých slabších miestach, napr. aby na zápasy nebol delegovaný jeden rozhodca a každé kolo bolo vyhodnotené podobne ako majstrovské zápasy. Podporovať Fair - Play medzi súpermi a získať pre turnaj viacerých sponzorov. Spraviť všetko pre to, aby do turnaja sa zapojilo viac mužstiev a turnaj sa nehral až po skončení súťažného ročníka.

(MG od)

TABUĽKA FUTBALOVÉHO TURNAJA O POHÁR PREDSEDU ObFZ ROŽŇAVA 2018

ktorá už dlho patrí do veľkej rodiny Zocháčov.

V školskom roku 2017/2018 získalo od riaditeľky školy až 106 žiakov pochvalné uznania za výborný prospech, vzorné správanie, schopnosť spolupráce a ochotu pomôcť iným, za prístup k vyučovaniu a reprezentáciu školy v predmetových a športových súťažiach.Okrem pochvalných uznaní sme žiakom udeľovali aj naše významné školské ocenenia, ako sú Osobnosť školy, Cena školy a Rytier školy.

Najvyšší III. stupeň ocenenia Osobnosť školy pozostáva z červenej stužky a medaily Osobnosť školy, ktoré navrhuje hlasovaním pedagogická rada. V závere tohto školského roka získalo toto ocenenie 14 žiakov našej školy, ktorí splnili všetky kritériá. Sú to žiaci: Lívia Dorková, Lukáš Ganaj, Marek Hrivnák, Emma Murková, Emanuela Šoučíková, Kristína Anna Vajdová, Emma Zlatnická, Kristína Spišáková, Adam Vaľko, Lenka Kožejová, Viktória Sendreiová, Samuel Skybjak, Diana Koniarová a Jakub Miartin.

Ďalším významným ocenením je Cena školy, ktorú v tomto školskom roku získali dve naše deviatačky - Ema Kapustová a Vladimíra Kucháriková - za dosahovanie veľmi dobrých výsledkov a za šírenie dobrého mena školy reprezentovaním v športových i vedomostných súťažiach na všetkých úrovniach.

Po niekoľkoročnej prestávke sme udelili aj významné ocenenie Rytier školy. Všetci vieme, že rytiersky čin je záslužný čin, čin nápomocný inému v núdzi, čin poskytujúci ochranu. O takýto čin sa zaslúžila Vladimíra Kucháriková, žiačka IX. B triedy, a získala sošku rytiera za duchaprítomnosť a odvahu konať v okamihu, keď bolo treba pomôcť mladšej spolužiačke a ochrániť ju pred útokom psa.

Koniec školského roka znamená aj koniec jednej životnej etapy pre deviatakov, ktorí sa s nami krásne rozlúčili a nám ostalo už len popriať im veľa šťastia na ich ďalšej ceste životom. Nelúčili sme sa však len s deviatakmi, ale aj s našou drahou kolegyňou Helkou Peniakovou, ktorá odchádza do vytúženého dôchodku. Patrí jej naša veľká vďaka za roky života venované našim žiakom, ktorých vždy s nekonečnou láskou a trpezlivosťou učila novému a nepoznanému. Lúčili sme sa aj do tretice s našou pani zástupkyňou Jarkou Koňuchovou, ktorá už v ďalšom školskom roku nebude vykonávať túto funkciu. Novou zástupkyňou pani riaditeľky bude od septembra pani učiteľka Evka Vidová.

V závere nášho stretnutia pani riaditeľka vyslovila tú vytúženú vetu a rozišli sme sa do tried, kde si žiaci prevzali vysvedčenia z rúk triednych učiteľov a vybehli v ústrety novým prázdninovým dobrodružstvám.

Mgr. Z. Jakubejová

metrov od palebnej čiary, my sme chodili strieľať po piatich, tak si toho nikto nevšimol, že ten malý falošný čatár má stále iné meno. Bol som prekvapený z mazákov, že nevedia strieľať, ale aj z nášho ročníka sa našli takí. Napríklad „čarostrelec“ Lacko Vrábeľ z Tulčíka za celú vojenčinu do terča trafil iba raz. Strieľali sme z pušky na terč „kľačiaceho“ strelca. Náhodou trafil figúru do hrdla. Laco z toho úspechu dostal až šok. Behal s terčom v ruke od jedného k druhému a ukazoval svoj úspech. Spisovnou šarištinou každému vykladal: „Kukaj tu, trafel som ho do hardla. Hňed by bulo po nim,“ bolo to pre neho neuveriteľné, že trafil terč.

Vrátim sa ku previerkam. Naša rota skončila na výbornú. Polák, ktorý moju výpomoc v streľbe videl, ma po previerkach zavolal do kancelárie. Chválil ma, že aj mojou zásluhou bola autorota hodnotená na výbornú. Potom vyslovil pre mňa osudnú vetu: „Slavkaju, já z vás chci mít četaře.“ Nebol by som to ja s mojou rebelantskou papuľou. Uvedomil som si dlhodobé šikanovanie z jeho strany, preto som mu dosť hrubo odpovedal: „Ja sa vám môžem na vášho „četaře“ tak z vysoka ... Svoju povinnosť vojaka si splním dobre, chcem byť dobrý šofér aj schopný vojak a nie vojenský „šašek“. Teším sa do civilu, na šachtu, kde chcem robiť banského technika po celý aktívny život. „Četaře“ môžete dať vášmu poskokovi a donášačovi desiatnikovi Fabenovi, ktorý by sa potešil aj tretej páske, lebo má na to veľké predpoklady. Jeho nadanie na vzorného vojaka sa dá posúdiť z jeho vykrikovania „čitac, pisac neznam, aľe vojnu vám spravím“, čo nám adresuje a vám to až veľmi vyhovuje mať takého hlupáka. Od nás už dostal nejaké „uznanie“ vo forme „deky“ za donášačstvo vám a ešte mu môžeme sem-tam nejaké „povýšenie“ na tú jeho špicľovskú papuľu pridať.“ Pozdravil som a odišiel.

Reakcia Moriaka nedala na seba dlho čakať. Stále sa stupňovala a vydržala mu až do konca vojenčiny. Zistil, že sa mám dobre pri kpt. Hájkovi. Niekde som povedal, že s kpt. Hájkom mám možnosť spoznávať mestá a historické pamiatky po celej republike. Tak ma preložil ako zásobovacie vozidlo na letisko ku kuchyni L-normy, kde varili pre letcov. Vo svojej zaslepenosti nevedel, že ma preložil do pozemského raja. Takú stravu nemal možno ani prezident. Keď sa neskôr dozvedel, že si tam žijem ako gróf, že kamarátom hocikedy na izbu doveziem zmrzlinu, pudingy, čokolády a iné dobrôtky, ktoré už letci nechávali na stole. Začalo ho to škrieť. Stretol ma v autoparku a začal mi vytýkať, že vynášam z kuchyne na letisku rôzne čokolády a nosím to chlapcom na izbu. To sa vraj môže považovať za krádež. Povedal som mu, že môžem doniesť čokoládu aj jemu, ak má záujem a ja to nekradnem, mne to dávajú kuchári. Pozberajú to zo stolov, keď upratujú jedáleň po ukončení obedu. Očervenel, ako obyčajne, a povedal, že to nahlási veliteľovi jedálne. „Poslúžte si, aspoň sa na vás dobre zasmeje. Už ste to raz spoznali na letisku. ako majú radi letci takých dôstojníkov, ako ste vy.“

Po čase som si vyrobil jednu nepríjemnú príhodu. Mladosť je pochabosť. Je to stará pravda. Neviem, prečo nás tešilo to, keď sme mohli vyviesť niečo nedovolené. Ujsť na vychádzku, hoci iba na jedno čapované pivo, alebo aj na tanečnú zábavu. Uliať sa z nejakého hlúpeho nástupu na politické školenie a pod. Možno to bolo z takého vzdoru, urobiť niečo, čo ja chcem. Tá príhoda však veľmi zaváňala basou, možno aj prokurátorom. Môj veľmi dobrý kamarát Vilo Ryš, robil automechanika v autodielni. Mal pridelenú skriňovú V3S-ku, ktorá bola zariadená ako pojazdná autodielňa. Zaparkovaná bola pri autodielni tak, že vstupové dvere do dielne boli obrátené k plotu. Jeho starší kolega bol desiatnik Staněk. Raz v autoparku prišli za mnou títo dvaja výmyselníci na „dôverný rozhovor“. Oznámili mi, že za plotom autoparku po skosenej lúke sa „špacírujú“ bažanty - kohúty. Na Hanej v tom čase bolo neuveriteľne veľa bažantov a prepelíc. Nahovorili ma, aby som doniesol malorážku a z vnútra skriňovej autodielne môžem zastreliť niekoľko bažantov, pritom vonku nebude ani počuť výstrel. Váhal som. Nakoniec ma prehovorili. Poobede asi o piatej som si vybral so skladu malorážku a náboje, že idem trénovať na kasárenskú strelnicu. Došiel som do autoparku, v ktorom už okrem nich nebol nikto. Staněk si predvídavo zobral funkciu dozorčieho parku. Ostal pri bráne do parku a my s Vilom sme vošli do skriňovej V3S-ky. Cez okno dverí sme pozorovali dianie na lúke. Bažanty sa tam prechádzali hore dolu, ako sliepky po hnojisku. Jeden sa priblížil na dostrel. Vilo otvoril dvere a ja som vystrelil. Bažant klesol ako podťatý. Zavreli sme dvere a čakali. Pozorovali sme, či sa neobjaví niekto na blízku. Nič zvláštneho sa nedialo. O chvíľu sa priblížil druhý bažant. Zastrelil som ho tak, ako prvého. Znovu sme čakali a pozorovali okolie. Keďže bol kľud, odišiel som z autoparku na rotu. Staněk mi povedal, aby som okolo siedmej večer prišiel na ochutnávku, že oni bažantov pripravia. Nikomu som nepovedal nič o pripravovanej hostine z bažantov v autoparku, aby sa tá správa o našej poľovačke nedostala na verejnosť. Po večeri som sa vytratil a išiel do autoparku. Horel som zvedavosťou, lebo som v živote nejedol pečeného bažanta, iba som počul, aká je to výborná pochúťka. Pri rampe som nenašiel nikoho. Od dielní sa šíril akýsi zápach, nie veľmi príjemný. Bola to zmes pachov benzínu, spálenej farby a nejakej polievky. Obišiel som budovu dielne a tam som ich našiel. Vilo so Staněkom sedeli na zemi, každý z nich mal pred sebou kotlík zhotovený z vojenskej prilby. Vnútorné remence vybrali a na vrch prilby privarili tri nôžky z guľatého železa. Postavili to na nôžky a mali z toho kotlík. Ako zdroj tepla mali zapálené samodujné benzínove lampy. Napäto pozerali do kotlíka, v ktorom bol očistený bažant a vriaca voda riadne bublala. Nezdržal som sa smiechu. Pripadali mi ako žaludné esá, zobrazené na hracích kartách. Opýtal som sa, ako stoja s hostinou. Staněk mi ochotne odrezal stehno z bažanta a položil na dosku, ktorá slúžila miesto taniera. Trochu vychladlo, pokúsil som sa ho ochutnať. Smrdelo a chutilo tak, ako kus spálenej pneumatiky. Bolo aj také tvrdé. Bol som sklamaný, povedal som im. že sa to nedá jesť. Povedali, že to už varia dve hodiny a je to stále tvrdé. Bolo aj na nich vidieť veľké sklamanie. Neviem, čo s bažantmi potom urobili, asi ich dali strážnému psovi, ktorého strážny púšťal po desiatej večer do autoparku. Bol som rád, že „hostina“ im nevyšla, lebo stratili chuť na bažantie mäsko a už ma viac neotravovali, aby som im strieľal bažantov. Uvedomil som si, že pre takú hlúposť som veľa riskoval. Mohol byť z toho aj trestný čin.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay