K najväčším zaujímavostiam patria jaskyne, krasové jamy a škrapy, chránený areál Hikóriový porast, pôsobisko a miesto pochovania Pavla Emanuela Dobšinského, vodná nádrž Teplý vrch.

Chodník bol v roku 2015 zrekonštruovaný, obnovilo a zhustilo sa značenie, vymenili sa náučné panely a držiaky, lavičky na sedenie v časti náučného chodníka od Malej drienčanskej jaskyne k slnečným hodinám, zrekonštruovala sa aj vtáčia rozhľadňa pri vodnej nádrži a sprístupnila sa Malá drienčanská jaskyňa (s horizontálnymi a jedným vertikálnym otvorom, nachádza sa na ľavom brehu riečky Blh. Je dlhá 79 metrov a zaujme pôsobivými a dosť nevšednými oblúkovitými vstupnými otvormi).

Na trase náučného chodníka je 15 zastávok s informačnými panelmi: 1. Náučný chodník Drienčanský kras, 2. Hikóriový porast, 3. Vodné vtáctvo, 4. Drienčany, 5. Geológia Drienčanského krasu, 6. Drienčanská pevnosť, 7. Škrapy a zraniteľnosť krasu, 8. Polosuchá dolina, 9. Lesný ekosystém, 10. Krasové jamy (závrty), 11. Studňovitá krasová jama, 12. Veľká drienčanská jaskyňa, 13. Dolina Blhu, 14. Malá drienčanská jaskyňa, 15. Krasové jazierka.

V roku 2015 bola vybudovaná aj náučná trasa turistického chodníka Budikovany – Chvalová (5 km od Drienčan), ktorá je 15 km dlhá a vedie naprieč Drienčanským krasom.

Viac informácií:

http://www.driencany.sk/atrakcie/naucny-chodnik
http://www.regionmalohont.sk/naucne-chodniky/naucny-chodnik-driencansky-kras/

Pripravuje Marta Mikitová

ZUŠ v Rožňave.

Gabriella Badin,
Banícke múzeum v Rožňave

Pred ním kráčali dvaja chlapi, ktorí niesli ručnú pílu na drevo. Úplne vpredu štyria chlapi niesli drevený meter. Sprievod sa pohol od hlavnej budovy k autoparku. Pán biskup Šveda nám predspevoval: „Pane štábný, hergot sakra, přistavte nám študebakra,“ my sme spievali refrén „caria za pár, za pár jedem do civilu.“ Biskup: „Přistavte nám dvanáct tater, na vojnu vám kašlem z pater.“ My zase refrén. Takto došiel sprievod do autoparku. Tam pílou dvaja odrezali z metra stopäťdesiatku a uložili ju do vykopanej jamy. Všetci sme povinne museli odtrhnúť z nášho metra 150-ty centimeter a s nárekom sme to hádzali do vykopanej jamy. Emil vo svojom šťavnatom smútočnom prejave v spišskom náreči pochoval odrezky a na záver zakričal: „Máme to za stoštyridsaťdeväť.“ Ozvalo sa bojové „huráááá“. S dobrou náladou sme odišli na izby, popíjali sme pivčo, niekto doniesol aj niečo ostré, takže panovala dobrá nálada. Lampasák, ktorý mal deveťáka, takticky sedel v kancelárii a k nám sa nepribližoval, lebo vedel, že by to bolo strkanie holej ruky do osieho hniezda. Od tohto dňa sme každý nosili v malom vrecku nohavíc stočený krajčírský meter. Našou povinnosťou bolo, každý deň odtrhnúť z neho centimeter. Námatkové kontroly vykonával Emil Šveda. Večer zobral so sebou štyroch najsilnejších chlapcov z roty a robil námatkové kontroly. Kto mal strihanie metra zanedbané, tomu dali riadneho „hobľa“. Čas ubiehal. Z malého vrecka nohavíc mi visel meter z číslom 70. Začínal som častejšie uvažovať o tom, kde budem pokračovať v mojom baníckom živote. Drnava? Dobšiná? Ostrava? Bol to pre mňa veľký otáznik. Napokon sa to vyriešilo samo.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

člena DPO SR a predsedu DHZ Silica Ing. Tomáša Varádyho, PhD., tiež s ochotnými členmi DHZ Silica a poslancami obecného zastupiteľstva. Všetkým za každú vynaloženú prácu ďakujeme. Ráno 7.7.2018 všetky DHZO prichádzali po nahlásení sa na operačné stredisko HaZZ v Košiciach, do sústredeného miesta v Silici, odkiaľ pokračovali na miesto zásahu po povolaní veliteľom zásahu Mgr. Petrom Mátém (územný veliteľ ÚzO DPO SR Rožňava a veliteľ DHZ Rožňava). Všetky povolané DHZO boli včas na správnom mieste. Všetci sa ihneď ujali svojej práce na pridelenom stanovišti a vedeli, čo sa od nich požaduje, po dohovore cez spojovaciu techniku - vysielačky s veliteľom zásahu. Rozhodilo sa B-ečkové hadicové vedenie, ktorým sa prívod vody začal z vodného zdroja - Farárovej jamy. Na prvom úseku, teda pri čerpaní z vodného zdroja sa DHZ Rožňava a DHZ Lúčka rozhodli použiť plávajúce koše, ktoré im boli veľmi nápomocné.

Voda pokračovala vedením hadicami, cez čerpadlá Tohatsu v Iveco Daily, ktoré DHZ Gemerská Poloma, DHZ Čierna Lehota, ďalej DHZ Ochtiná a DHZ Betliar svojimi útočnými vedeniami tlačili ďalej a do útoku. DHZ Hrhov a na druhom útočnom vedení pokračovalo DHZ Jablonov nad Turňou, spolu s DHZ Rejdová a DHZ Slavošovce tlačili vodu cez vedenia do ďalších útočných vedení a CAS, ktoré už na požiarovisku hasili pomyselný oheň v poli. Hasiace práce realizovali svojimi CAS DHZ Plešivec, DHZ Silica, ktoré vlastne spozorovali oheň a ako prví boli na požiarovisku, ďalej hasenie vykonávali CAS-kami Tatrami 148 a 815 DHZ Vyšná Slaná a DHZ Vlachovo. Až do ukončenia potrebných prác pre uhasenie horiaceho poľa, všetko bolo pozorované VZ, ktorý cez vysielačky všetko koordinoval. Všetci zvládli svoju prácu bravúrne, a svoju pripravenosť pre takúto potrebnú prácu v prípade reálneho zásahu dokázali. Môžeme povedať, že súčinnosť DHZO je na výbornej úrovni. Na zhodnotení útokov a hasebných prác sa podieľali určení rozhodcovia SR - Štefan Máte, Mgr. Štefan Hronec, Ing. Slavomír Labuzík, Ladislav Jánošdeák a odborným okom riaditeľ OR HaZZ Rožňava pplk. Ing. Martin Kaprál a mjr. Ing. Radovan Ružik. Po vyslovených postrehoch a pripomienkach, ktoré si rozhodcovia na svojich úsekoch všimli, predseda ÚzO DPO SR Rožňava pán Marián Kapusta poďakoval a odovzdal Ďakovný list starostovi obce Silica Ing. Tomášovi Varádymu, PhD., tiež za organizáciu DHZ Silica, a za prípravu a spracovanie námetu pánovi Filipovi Revúckemu. Už teraz vieme, že nás takéto preverenie našich síl, prostriedkov a spolupráce čaká aj na budúci rok. Všetci si to pochvaľovali a túto účasť si každý zúčastnený DHZO začlení do svojho povinného ročného plánu vykonania TC na svojich zboroch, a považuje to za vykonané. Tešíme sa na takéto spoločné súčinnostné stretnutie a realizáciu, radšej nie reálnych zásahov (nech radšej viac iba cvičíme, ako musíme hasiť).

Mgr. Michal Terrai,
tajomník ÚzO DPO SR Rožňava

Foto: autor textu + Bc. Janka Ferenčíková 

Samotný náučný chodník začína pri horárni Pätina a meria 7,3 km s prevýšením 180 m. Na trase je sedem zastávok s informačnými panelmi, ktoré približujú Muránsku planinu a dolinu Hronec a ich prírodné krásy, opisujú bralný reliéf územia, zachované lesné spoločenstvá pralesového charakteru, pôvodné reliktné lesy smrekovca opadavého a výskyt viacerých vzácnych rastlín. Pri horárni Pätina je umiestnený prvý náučný panel v starom železničnom vagóne lesnej železnice, venovaný lesným železničkám a ochrane prírody. Ďalej sledujeme zelené značky náučného chodníka. Na ľavej strane sa rozkladá národná prírodná rezervácia Veľká Stožka, na pravej strane sa vypína Malá Stožka, výrazný vápencový vrch nad roklinou potoka Dudlavka. Pri horárni Stožky odbočíme doprava k pomníku venovanému pamiatke partizánskeho oddielu Stalin, okolo ktorého vedie trasa náučného chodníka spolu so žlto značkovanou trasou. Panel č. 5 je neďaleko zrubu, ktorý je v prípade potreby vhodný na núdzové prenocovanie. V sedle Randavica, odkiaľ je nádherný pohľad na obe Stožky, sa nachádza panel č. 6. Tu je možnosť odpočinúť si a doplniť zásoby pitnej vody z niekoľkých prameňov. Na tomto mieste opustíme žlto značkovanú trasu a po zelenej značke náučného chodníka zostúpime k lokalite Nad Mišárovou, kde sa nachádza posledný informačný panel. Od horárne Mišárová je pohodlný zostup k horárni Pätina a k horárni Klátna. 

Viac informácií:
https://cestovanie.sme.sk/c/1729592/naucny-chodnik-stozky-zaruci-pohodlny-vylet.html
https://turistika.oma.sk/-1707965

Pripravuje Marta Mikitová

doterajšiu i budúcu spoluprácu pri odhaľovaní a vyšetrovaní prípadov manipulácie futbalových stretnutí, na čom máme eminentný záujem, keďže tento negatívny jav je veľkou hrozbou pre podstatu futbalu a jeho základné princípy.

Keďže sme obdržali oficiálnu správu od NAKA, na tomto mieste zverejňujeme podrobnejšie informácie k predmetnému prípadu manipulácie zápasov v súťažiach riadených SsFZ.

Manipulácie stretnutí boli organizované najmä za účelom výhry zo športových dôvodov, nie v súvislosti so stávkovaním. Nižšie uvedené zápasy boli manipulované funkcionármi domácich klubov, ktorí boli počas policajnej akcie zadržaní a rovnako ako rozhodcovia a delegáti stretnutí sú obvinení z trestného činu športovej korupcie.

Konkrétne obvinenia z manipulácie sa týkajú týchto zápasov:

Na základe informácií od NAKA odovzdalo oddelenie integrity SFZ podnet disciplinárnej komisii SFZ, ktorá začala 12. júla 2018 disciplinárne konanie a predbežným ochranným opatrením pozastavila dočasne činnosť týmto členom SFZ - rozhodcom, delegátom a funkcionárom:

1. František Bán, 2. Ladislav Pásztor, 3. Ľubomír Bulla, 4. Oliver Doval, 5. Rastislav Gonda, 6. Milan Dolník, 7. Ján Grenčík, 8. Vladimír Ľupták, 9. Ľubomír Konečný, 10. Stanislav Kučera, 11. Vladimír Kosec, 12. Michal Chudý, 13. Dávid Šimonovič, 14. Ján Majsniar, 15. Štefan Bálint, 16. Róbert Kolka, 17. Juraj Randlisek, 18. Pavel Beťko, 19. Radovan Baník, 20. Dezider Ferenc.

Vyšetrovanie orgánov činných v trestnom konaní bude naďalej prebiehať paralelne s disciplinárnym konaním.

Disciplinárna komisia SFZ v súvislosti s týmto prípadom začala 12. júla 2018 disciplinárne konanie voči týmto futbalovým klubom:

1. TJ Santrio Láza

2. TJ Tatran Krásno nad Kysucou

3. TJ Sklotatran Poltár

4. ŠK Závažná Poruba

5. TJ Baník Kalinovo

6. MŠK Tisovec

V prípade preukázania uvedených obvinení bude SFZ presadzovať princíp nulovej tolerancie, čím zároveň reflektuje predpisy FIFA, UEFA i svoje vlastné aj pri vyvodení osobnej zodpovednosti konkrétnych osôb pri dokázaní viny, vrátane adekvátneho postihu."

(Zdroj: futbalnet.sk)

Pinďo mal pred ňou až neuveriteľný rešpekt. Bývali v novom bloku na sídlisku vzdialenom asi dvesto metrov od kasární smerom k mestu. Jeho neposednosť sa prejavovala tým, že vo voľnom čase prišiel na rotu, vyhnal nás do autoparku a už sa sťahovalo. Kde stáli cisterny sme premiestnili ťahače, na ich miesto išli technické vozidlá a menilo sa všetko dookola. Opakovalo sa to takmer každý mesiac. Často prichádzal na rotu a robil nám prehliadky v skrinkách aj v šuflíkoch nočných stolíkov. Bol zvedavý ako stará baba, keď niečo našiel, ihneď sa pýtal, načo to je. Nebol zákerný, ale pre jeho zbytočné buzerovanie sme ho mali plné zuby.

Začal náš druhý rok vojenčiny. Starí mazáci po treťom roku vojenčiny odišli do civilu. Medzi mazákmi odišiel do civilu aj čatár Laube. Základnú službu prežil v technickej rote, kde však nerobil nič iné, iba aranžéra práporu. Robil nástenky, výzdoby miestností, plagáty a výzdobu celých kasární na významné sviatky, ktoré sa v tom čase slávili. Mal vysokú obéznu postavu a jeho osobné vlastnosťi boli flegmatizmus, pomalosť a lenivosť. Ak si dobré pamätám, bol to nedoštudovaný vysokoškolák nejakého umeleckého smeru, ale s veľkým talentom na kreslenie a maľovanie. Zrejme pre jeho lenivosť nemali v civile pochopenie, nenašiel si jemu vyhovujúcu prácu, tak si spomenul na zlatú vojenčinu a po dvoch mesiacoch v civile sa k práporu vrátil. Prijali ho, a dostal hodnosť čatára z povolania. Nakoľko v slobodárni pre poddôstojníkov z povolania nebolo voľné miesto, pridelili ho k autorote a umiestnili ho na našu izbu, vo funkcii veliteľa izby. My sme sa s ním poznali a sme si tykali. Chlapci, ktorí si na vojenčine viedli pamätníky, doniesli mu ich, aby im na pamiatku niečo nakreslil. Jednému chlapcovi nakreslil do pamätníka karikatúru nadporučíka Hanouska, ako stojí na váhe a mierka, ktorou sa merala výška, bola na jeho hlave a šípka ukazovala na meradle 150 centimetrov. Pri šípke bola napísané „nejmenší vojenská míra“. V jednu nedeľu po obede sme ležali na posteliach. Laube ležal na posteli pri dverách a spal. Pamätník mal položený na nočnom stolíku. Potichučky do izby vstúpil Pinďo Hanousek. Ihneď ho zaujal pamätnik na stolíku a začal v ňom listovať. Nalistoval na stránku s jeho karikatúrou. Bola perfektná, takže sa spoznal. Chytil Laubeho za teplákovú blúzu a začal ním lomcovať. „Laube, to jste se splet, Laube, to jste se splet, já mám stopadesát jedna!“ Laube sa prebral a v polospánku ani neotvoriac oči sa opýtal: „Co jéé?“„Laube, to jste se splet. Já mám stopadesát jedna!“ Laube svojím typickým kľudným hlasom odpovedal: „No có, tak jsem se splet. Já vám ten centimetr přidelám a teď mne nechte spát.“ My sme sa do tej doby tvárili, že spíme, ale na túto reakciu Laubeho sme vybuchli smiechom. Hanousek zlostne hodil pamätník na stolík a zmizol z izby. Odvtedy sme si zapamätali, že náš veľký autonáčelník má 151 centimetrov. O celý centimeter presahuje predpísanú vojenskú mieru „a to už něco znamená, že jo!“

Nastala taká bláznivá doba, že stále boli poplachy ráno o piatej, kde ja som mal za úkol ako „spojka“ takmer z celého okolia pozvážať dôstojníkov do kasární. Prápor potom bol v ustavičnej pohotovosti. Čo sa týkalo našej služby, nikto nás nepreháňal, lebo vedeli, že úspech rýchleho nástupu práporu závisi na rýchlom a presnom plnení povinností nás šoférov. Mali sme aj dobrú kvalitnú stravu, ale nemali sme možnosť ísť do mesta, na dovolenku alebo na opušťák. Boli sme basistami v zlatej klietke. Podpisovať priepustky si vyhradil náš „malý“ veľký náčelník „Pinďo“. Keď odchádzal do civilu môj kamarát zo spišskej priemyslovky Milan Renčok, dal mi dobrú radu. Ak nám „Pinďo“ nepodpíše vychádzky na nedeľu, máme sa dvaja ustrojiť s páskou „Dozorčí roty“. Tak bez povolenia môžeme prejsť cez vrátnicu s odôvodnením, že ideme k autonáčelníkovi. S vypísanými priepustkami máme ísť do bytu a tam ho požiadať o podpísanie. Okamžite to podpíše, lebo jeho manželka mu vynadá, že priepustky nepodpísal. Po dlhom čase bez vychádzky som to povedal Cyrilovi Kyseľovi. On sa toho chytil. V jednu sobotu vyhlásil, aby si každý vypísal priepustku do kedy potrebuje. Väčšinou sme si vypisovali priepustky do 12-tej hodiny, ale niektorí, čo mali frajerky vo vzdialených obciach si vypísali až do štvrtej hodiny rannej. Ja s Cyrilom Kyseľom sme si dali na rukáv červenú pásku „Dozorčí roty a Pomocník dozorčího roty“. Na opasok útočné nože a s priepustkami sme sa vybrali k bytu autonáčelníka. Na vrátnici nebol problém, lebo tam slúžili chlapci z Technickej roty. Našli sme činžiak, vystúpili na druhé poschodie a zazvonili. Otvorila nám jeho pani. Príjemne sa usmievala a pozvala nás ďalej. Opýtala sa, či sme prišli za manželom. Prikývli sme, ona otvorila dvere jedálne a zavolala: „Miloši, máš návštevu.“ Pinďo vybehol v teplákoch a papučiach a ihneď sa vyplašene opýtal, čo sa stalo. Cyril mu vysvetlil, že tri týždne nikto z roty nebol na vychádzke. Šoféri pracujú celý deň a keď je potrebné aj v noci. Sťažujú sa, že žijú ako vo väzení. Ako staršina roty na domáhanie sa vojakov doniesol podpísať priepustky. Pinďova manželka, „česká máma“ so zásterou, si založila ruky v bok a káravým hlasom na neho zhúkla: „Miloušííí! Tys jím to nepodepsal?“ Vyplašený Pinďo vytrhol Cyrilovi zväzok priepustiek z ruky a previnilým hlasom rýchle vykrikoval: „Evičko , já to podepíšu, ihned to podepíšu.“ V rýchlosti vybral z kredenca plniace pero a bez kontrolovania podpisoval jednu priepustku za druhou. Za chvíľu podával balíček priepustiek Cyrilovi, ale s pripomienkou, že ako staršina roty má dohovoriť mužstvu, aby to neprehnali so starorežnou a s pivom, lebo môže byť poplach, a na každého vodiča čaká povinnosť, určená v rozkaze. Poďakovali sme sa a odišli. Počas cesty do kasární sme sa rehotali a opakovali jeho výkrik „Evičko, podepíšu, ihned to podepíšu“. Došli sme na rotu ako Cézar z úspešného ťaženia. Cyril mávajúc priepustkami vykrikoval „chlapci máme to!“ Rev, výkriky radosti a chlapci, ako keby bol poplach, za chvíľu boli obleční a vyfintení vo vychádzkových uniformách.

Organizovaný spoločný nepovolený odchod  cez plot, pod  dohľadom „dozorčieho autoparku“ (dolu s páskou na rukáve).		Veselá parta šoférov pred odchodom na zábavu.  Ja som za volantom. Číslo 180 na kapote "gazíka" vyjadruje koľko dní máme do civilu.

V Želatoviciach bolo posvícení (u nás odpust, hody). Tak sme sa vybrali na zábavu. Vychádzka a zábava dopadli veľmi dobre. Celý týždeň bola v rote dobrá nálada a prevládali pokriky „Evičko, podepíšu“, po týždni sa blížila nedeľa. Podľa porekadla „s jedlom rastie chuť“ si chlapci šoféri začali vypisovať priepustky až do rána. Prinútili nás znovu ísť s Cyrilom za Pinďom, dať podpísať priepustky. Znova ustrojení ako „dozorčí roty s pomocníkom“ sme kráčali k bloku nášho autonáčelníka. Cestou sme si robili posmešky, ako bude Hanousek vykrikovať „Evičko, podepíšu“. Prišli sme ku vchodovým dverám, vtom sa dvere otvorili a v nich stál zlomyseľne sa škeriací Pinďo. Bol ustrojený vo vychádzkovej uniforme s dohodou cez rameno (dôstojnícký opasok), dobre sme nespadli z nôh. Zmohli sme sa iba na salutovanie, vystretí ako sviečky. On sa nás so zlomyseľným úsmevom opýtal: „Copak kluci, co dobrého jste mi přinesli?“ Cyril sa zakoktal: „Chce... chce... chceli sme podpísať priepustky.“ „Jó. Proč né? Vždyť jste mladí.“ Vytrhol balíček priepustiek Cyrilovi z ruky a povedal, že ideme na rotu a do autoparku skontrolovať aký máme poriadok. Už sme vedeli, čo bude nasledovať. Bola to Sodoma-Gomora. Obsah našich skriniek sa ocitol na dlážke chodby. Keď to bude vzorne uložené, tak ho máme zavolať z kancelárie. Potom prišli na rad postele, umývanie nočných stolíkov. Asi okolo piatej sa išlo do autoparku a tam nás začal buzerovať zase s presunom vozidiel, dal nám pozametať celý autopark. Nervozita medzi nami rástla. Začali sa ozývať výkriky, ako „zajtra seriem ísť na jazdu, nech si jazdí Pinďo aj s Polákom“ a ešte aj iné nie najslušnejšie nadávky, ktoré si on vypočul. Nedal to na sebe poznať a pokračoval v buzerovačkách. Jeho túžba po pomste ho úplne zaslepila. Začal kontrolovať kabíny áut, a to nemal robiť. Otvoril dvere na Tatre osemstopäťke Janka Paraniča. Vyškrabal sa do kabíny a v zadnom čele bola plechová kapsa na doklady. Vybral z nej doklady a veľký mäsiarsky nôž. Janko vozil stráže na letisko a často im vozil aj stravu. Nôž potreboval na rozrezanie chleba. Paranič bol výborný chlapec, ale keď sa naštval, tak sa nekontroloval. Pinďo víťazoslávne začal Janovi ukazovať nôž a stále sa vypytoval: „Co je tohle, Paraniči, nač to máte při dokladech?“ Jano natiahol ruku a dosť drzo mu povedal, aby mu nôž dal. Keď mu ho Pinďo podal, namieril špic noža na jeho prsia a po východniarsky zlostne povedal: „Naco mi toten nož? Na to, že ked me dakto nasere, ta ho s totým nožíkom zarežem.“ Pinďo začal hlavou mykať zo strany na stranu, ako keby u nás okolo stojacich hľadal ochranu. My sme sa nezdržali a vybuchli do smiechu. Paranič červený v tvári, mu drzo vybral doklady z ruky a spolu s nožom to dal naspäť do kabíny. Potom sa obrátil k Pinďovi a povedal mu, že my máme právo aj na večeru aj na odpočinok. Keď nás mieni aj naďalej buzerovať, zajtra nenastúpime na jazdu. Potom zavelil, že sa ideme najesť. Húfne sme sa pohli k odchodu. Pinďo, keď sa prebral z ohúrenia, začal vykrikovať: „Jó kluci, už já jsem taky chtěl končit, běžte se najíst,“ ale ostal stáť pri osemstopäťke, asi sa bál k nám zaradiť.

Na každom večernom rozkaze sme čakali, aké dôsledky vyvodí voči Paraničovi. Dočkali sme sa až v piatok. Už sme boli vopred dohovorení, čo urobíme, keď mu uložia nejaký trest. Rozkaz čítal Moriak. Autonáčelník vyslovuje „dútku“ vojakovi Paraničovi, za nevhodné správanie sa a navádzanie mužstva k neplneniu rozkazu. Celá rota sme zrevali „slúžime ľudu“, čo sa zvyklo vykríknuť pri udelení nejakej pochvaly alebo povýšenia. Začali sme sa smiať. Moriak očervenel, ale nič nezmohol, iba fistulovým hlasom zaškriekal „pozor, rozchod“. Dali sme im najavo, že úkoly si vieme plniť, ale nie sme nejaké handry, aby sa na nás vyžívali v rôzných buzerovačkách. Od tejto pamätnej príhody v autoparku nás Moriak s Pinďom prestali vo voľnom čase buzerovať. Nároky na autodopravu boli u práporu veľké. Boli prípady, že museli jazdiť aj velitelia čiat a raz si pamätám ako z V3S-kou išiel aj Pinďo. Vo V3S boli pedále od sedadla veľmi ďaleko. Aj ja som potreboval riadne naťahovať nohu, aby som riadne vytlačil spojku. Pinďo na spojku vôbec nedosiahol. Keď chcel preradiť rýchlosť, zmizol pod volantom, stlačil spojku, zaradil rýchlosť a celý šťastný sa vyhupol na sedadlo. Bolo to komické a riadne sme sa z jeho krasojazdy nasmiali.

Neviem, čo spôsobilo situáciu v našom útvare, že sme mali sústavnú pohotovosť na rote, takže žiadne priepustky, opušťáky ani dovolenky sme zase nedostali. Také stavy pohotovosti vznikali pri sebamenšom svetovom napätí, napríklad nepokoje v Maďarsku v roku 1956, kríza pri Suezskom prieplave a niekedy stačil aj prelet nemeckého lietadla v blízkosti našej západnej hranice. Ihneď sme museli jazdiť so samopalmi v kabíne auta, vybavení dvomi zásobníkmi ostrých nábojov a jedným útočným granátom. Často sme tú výzbroj zabudli vrátiť staršinovi. Zbadali sme to až pri upratovaní kabíny. Mali sme potom ťažkú úlohu vyčistiť samopal, ktorý bol červený ako „líška“. Prišli veľkonočné sviatky. Do civilu nám ostávalo ešte 180 dní. Niektorému vysokopostavenému lampasákovi niečo preskočilo v hlave a vyhlásili pre autorotu počas sviatkov „trvalú pohotovosť“. Niektorí chlapci, čo mali frajerky v blízkom okolí, už sa pripravovali na oblievačku, a niektorí niekde na zábavu. Riadne nás to naštvalo. Rozhodli sme sa, že pôjdeme bez priepustiek na zábavu do Želatovíc a zabezpečili sme si, že v noci o druhej príde pre nás šofér s T-805, ktorý mal pohotovosť u Dozorčieho práporu. Vyobliekaní vo vychádzkových uniformách odišli sme do autoparku, kde sme medzi garážami mali urobený prechod cez plot. Ešte sme sa ako frajeri odfotili a potom húfne preliezli plot a kráčali sme po poľnej ceste do Želatovíc.

Zábava nám vyšla na jednotku s hviezdičkou. Bavili sme sa výborne, lebo v Želatoviciach boli veľmi dobrí ľudia. Veľká telocvičňa bola prekrásne vyzdobená na veľkonočný motív. Po stenách viseli obrazy znázorňujúce príchod jari, kuriatka, zajačiky, vajíčka a výjavy zo šibačky. V zadnej časti telocvične boli zhotovené z divadelných kulís dve izby. Smer príchodu ukazovali veľké šípky s nápisom „Očistec“ a do druhej „Peklo“. Ihneď pri vchode sa nás ujali starší chlapi usporiadatelia a priateľsky nás privítali. Potom nám povedali, že predtým, ako začne zábava, sa musíme ísť očistiť od hriechov do „Očistca“. Odviedli nás celú partiu do miestnosti, kde nás vítal Anjel s Čertom. Anjela predstavovala pekná dievčina, ktorá držala veľkú tácku, na ktorej rozvoniavali tradičné „Hanácke bochte“, ktorými nás ponúkala. Milo nás tým prekvapili. Nestačili sme ani zjesť buchtu, keď čert zobral so stola tácku, na ktorej boli „frťany“ (štamperlíky) Starorežnej. Spustil na nás typické čertovské „Brrrrrr! Brrrrr! Brrrrr! Zapijte to kluci pekelnou vodou, ať vám tý bochte nepoškodí.“ Každý z nás povinne vypil po dva štamperlíky. Boli sme v pomykove, chceli sme tie štamperlíky zaplatiť, ale usporiadatelia nám to nedovolili, povedali že sme ich hostia. Postúpili sme ďalej do pekla, kde nám dievčatá – čertice núkali papierové červené srdiečka s číslami. Každý sme si kúpili srdiečko a nevedeli sme, čo bude nasledovať. Vysvetlili nám, že zábava začína srdiečkovým tancom. Usporiadateľ bude vyvolávať pána a dámu s rovnakým číslom, a takto budú zostavené páry pre otvárací tanec zábavy. Dychovka, ktorá bola umiestnená na balkóne nad vchodovými dverami zahrala krátke fanfáry a usporiadateľ začal vyvolávať jednotlivých pánov a dámy podľa čísiel. Za malú chvíľu sa parket zaplnil. Hudba spustila valčík a potom ho striedala polka s foxtrotom. Na parkete sa točili páry rôzneho veku. Mladí, starší, ale bolo vidieť aj dedka s babičkou, ako si užívali zábavu. Potom mladí zorganizovali tanec s metlou, kde jeden mládenec bol navyše a tancoval s metlou. Hudba rázne prestala hrať a vtedy si mládenci museli vymeniť tanečnice. Na parkete všetko poplašene pobehávalo a ktorý mládenec si nestihol vymeniť dievča musel tančiť s metlou. Potom sa to zmenilo tak, že nadpočetná bola dievčina. Neskôr dobre naladený mladý manželský pár začal s organizovaním „hada“, ktorý sa sformoval a pozostával možno až z dvadsiatich párov. V tanečnom rytme sme vyšli von zo sály vchodovými dvermi a vrátili sme sa bočnými dvermi späť. Vodca rozpustil „hada“ a tančilo sa dalej. My „východniari“ sme si uvedomili, že zábava na Hanej je na vyššej kultúrnej úrovni ako u nás doma. V tom čase na východniarskych dedinách sa málokedy skončila zábava bez bitky, ku ktorej stačila hocijaká maličkosť. Stačilo, že niektorý mládenec rozkázal cigánom „totu hraj“ a bol oheň na streche. Zákonite nastala „mastenica“ a bili sa všetci hlava-nehlava. Čas nám rýchle ubiehal. Ani sme sa nenazdali a „šofér-bažant“ stál pri dverách sály. Ťažko sa nám lúčilo s milými dievčatami, poďakovali sme sa usporiadateľom a organizovane sme naskákali na „kocúra“ (Tatru osemstopäťku). Za päť minút už sme boli na rote. Všetko prešlo hladko. Nikto nás nekontroloval, nikto z nadriadených nič nevedel. Za niekoľko dní mi však „Pinďo“ povedal: „Slavkaju, vás videli na velikonoční nedeli na zábavě v Želatovicích.“ Odpovedal som mu kľudne, že ma nemohol nikto vidieť, lebo nám priepustky nepodpísal. Ten, čo vám to povedal, sa zrejme na zábave ožral a mal z toho mindráky alebo rôzne vidiny a bohvie koho videl. Len krútil hlavou a hrozil mi prstom s poznámkou Slavkaju, Slavkaju a odišiel. Na túto zábavu sme však všetci mali veľmi dobré spomienky. Patria medzi tie, ktoré ma aj dnes potešia.

(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

Čertovej jaskyni a prekonaní tiesňavy Čertova dolina sa náučná trasa vracia späť na Zbojnícky dvor cez lúky Pacherky a salaš v Galičke.

Dĺžka trasy je 4,7 km s prevýšením 268 metrov. Čas potrebný pre prechod náučného chodníka sú 3 hodiny v pevnej obuvi, lebo časť trasy vedie po skalách rokliny, po balvanoch a štrku, kde je mokro a šmykľavo. Drevenými rebríkmi sú zaistené len tri miesta, kde sa prekonáva skalný prah (s vodopádmi). V období silných dažďov a v zimnom období môže byť prechod tiesňavou Čertovej doliny nebezpečný!

Obsahové zameranie chodníka vychádza z bohatej zbojníckej minulosti lokality Zbojská, no priblíži aj miestnu históriu, tradičné spôsoby obhospodarovania a využívania územia, prírodné hodnoty i miestne technické pamiatky. Na trase sa nachádza 15 zastávok s náučnými panelmi: Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská) – štartovací bod trasy, Remetisko (povesť o mníchovi), Jaskyňa v Remete, Rizňa – drevený žľab na spúšťanie dreva, Zázračná studnička, Makovo koryto – s panelom o poľovníctve, Makovo koryto – s panelom o lesníctve, Masarykova cesta (cestný priepust popod teleso štátnej cesty „tunel“), Čertov viadukt – panel o ozubnicovej trati Pohronská Polhora – Tisovec, Vyvieračka – ústie Čertovej doliny (upravená studnička), Zbojnícka jaskyňa – Čertova jaskyňa, Čertova dolina (Zbojnícky vodopád, úžina Surovcov stisk, Malý vodopád, hate, úžina Posledná barikáda), Pacherka – panel o ovčiarstve a zbojníkoch, Galička – pravý karpatský salaš (koliba) s bačom, valachmi a ovečkami v košiari, Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská) – cieľový bod náučného chodníka.

Chodník je možné absolvovať aj so sprievodcom, ktorý prechod trasou spestrí zaujímavým výkladom. Sprievodcu je možné objednať v informačnom centre Zbojníckeho dvora, buď vopred, alebo priamo na mieste pred túrou (minimálne 4 osoby).

Projekt bol zrealizovaný v roku 2010 v spolupráci s NP Muránska planina, Speleoklubom Tisovec, Lesmi SR š. p. Banská Bystrica, obcou Pohronská Polhora a mestom Tisovec.

V tesnej blízkosti chodníka sa nachádza prírodná rezervácia Čertova dolina, technická pamiatka Ozubnicová železnica Tisovec – Pohronská Polhora, dva unikátne železničné viadukty (Čertov viadukt a Viadukt pod Dielom) a vyhliadková veža Zbojská. Salaš Zbojnícky dvor ponúka návštevníkom pravú atmosféru pastierskeho života, tradičné jedlá a výrobky a mnoho ďalších atrakcií.

Viac informácií:
http://www.zbojska.sk/aktivity/
https://horehronie.net/pl/aktivity/sport-na-horehroni/turistika/53-kategoria-sk-sk/turistika/154-naucny-chodnik-zbojnika-jakuba-surovca-v-certovej-tiesnave

Pripravuje Marta Mikitová

V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky. V roku 1863 sa rodina presťahoval do Košíc, kde sa Sándy stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na Evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 až do svojho penzionovania v roku 1891 pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Budapešti. Bol otcom architekta a staviteľa Júliusa Sándyho (1868 – 1953), ktorý je autorom prestavby reformovaného kostola v Rimavskej Sobote a autorom návrhu Ferenczyho mauzólea na bočnej stene tohto kostola.

Nielen rodinné väzby spájali Júliusa Sándyho s mestom Rimavská Sobota a regiónom Gemer-Malohont. Veľkým počtom svojich diel sa zúčastnil pamätnej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Väčšina týchto diel sa tematicky viazala k regiónu, a preto si múzeum kladie za cieľ monograficky zdokumentovať Sándyho tvorbu a tiež získať ďalšie jeho diela do zbierkového fondu.

Július Sándy spomedzi maliarskych žánrov azda najviac kultivoval krajinomaľbu. Mal veľkú záľubu v cestovaní a vďaka neskorším spomienkam a cestovným denníkom jeho syna sa dozvedáme o miestach, ktoré navštívili. Často a rád navštevoval Gemer-Malohont, jednak svojich príbuzných v Rimavskej Sobote, ale rovnako mal rád okolitú krajinu. Jedných z jeho obľúbených krajinárskych motívov boli hrady a hradné zrúcaniny.

Zachovali sa nám jeho stvárnenia hradov ako Šomoška, Salgó, Fiľakovo a tiež Muráň. Dve kompozície s námetom Muránskeho hradu, ktoré sa podarilo múzeu získať, sú vzácnym dokumentom podoby hradnej zrúcaniny a okolitej prírody v druhej polovici 19. storočia.

Tri olejomaľby z pozostalosti tohto maliara, ktoré múzeum získalo darom v roku 2016, sú do 29. júla 2018 vystavené v priestoroch múzea ako predmet mesiaca júl. V roku 2017 k nim pribudli dve krajinomaľby s motívom Muránskeho hradu. 

Akvizíciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Akvizíciu finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.

Mgr. Angelika Kolár
historička umenia GMM

z najstarších poriadkov, ktoré richtár a rada mestečka Jelšava potvrdili, boli výsady cechu kováčov udelené 6. júna 1568 muránskym kapitánom a provizorom Melicharom Maškom (Lehotská, D. - Orlovský, J.: Najstaršia jelšavská mestská kniha 1566 – 1710, Martin 1976, s. 214-216). Ďalším sú stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia udelené muránskym hradným kapitánom 9. marca 1585, potom stanovy hámorníkov muránskeho údolia z 30. novembra 1713 potvrdené v Lubeníku (Articule a puncta Muranskeg dolini panou štellerou – Anno 1713, ultima 9bris ) a stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia potvrdené vrchnosťou v Jelšave dňa 12. apríla 1755 (Puncta seu constitutiones cehac stelliriorum dominii Muranyiensis – A murány völgyi vashámoros céh uriszék által megerősített cikkelye, In: Heckenast, G.: Murány vashámoros céh szabályzatai, Történelmi szemle 1, 1958, s. 430-447). Z roku 1803 je tiež známy poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline (Žilák, J.: Poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline z roku 1803, Obzor Gemera-Malohontu, r. XXIV, 1993, 1, s.23-26). V ďalšom sa zmienime podrobnejšie o uvedených stanovách šteliarov z roku 1585, ktorých znenie je uvedené aj v knihe Sama Tomášika Staré povesti jelšavské a muránske, vydanej v Martine v roku 1827 na stranách 136 – 146. Artikuly šteliarov, uverejnené v tejto publikácii, napísané v slovenskom jazyku svojej doby, sú okrem úvodnej a záverečnej časti rozčlenené na 26 článkov (pozn.: historický názov šteliar je podľa slovníka slovenského jazyka majiteľ hámra; hámor – dielňa na výrobu a spracovanie železa).

Dobový nákres Muránskeho hradu		Revúcky železiarsky hámor z roku 1783

Nižšie uvádzame reprodukcie artikúl slovenského znenia z knihy, ktoré do určitej miery predstavujú aj lingvistickú pamiatku z oblasti železiarstva v predmetnom území:

Okrem tu prezentovaných artikúl šteliarov z roku 1585 existuje aj ich mutácia v nemeckom jazyku, ktorá je tiež, okrem iného, uverejnená v už citovanom príspevku G. Heckenasta z roku 1958.
Poznámky k artikuliam šteliarov platných od roku 1585:

V ich úvode Július – slobodný pán Herberstein Neupergu a Guttenhaagu (v listinách z roku 1595 sa ako pán Muráňa uvádza barón Július Herberstein von Neuperg und Guttenhaag), najvyšší komorník a tiež najvyšší stoličný Korutánska jeho jasnosti rímskeho cisára, tiež najvyšší kapitán Muráňa v Uhorskej zemi, praje zdravie a poslušnosť všetkým, ktorí toto naše vyjadrenie čítajú, alebo čítané počúvajú a odkazuje jeho cisárskej jasnosti, že pred nás predstúpili verní poddaní z mesta Jelšavy šteliari Mikuláš Benedik a Ďurík Emerichdiakov a predostreli svoje ťažkosti a krivdy, ktoré sú viac na škodu ako na úžitok nielen im obom, ale aj ostatným šteliarom, hutmanom, uhliarom a hámorným robotníkom, až tak, že pre neprávosti medzi nimi musela cisárska jasnosť konania zastaviť. Ďalej k tomu oznámili, že už ich predkovia mali medzi sebou listinou potvrdený kresťanský a cechový poriadok, v zmysle ktorého zjednali poriadok so zlými ľuďmi tak, aby sa jeden k druhému správali spravodlivo. Pre uvedené dôvody nás vyššie menovaní šteliari ponížene prosili a žiadali, aby sme im opäť poriadok či artikuly pre zabezpečenie spravodlivosti vydali a aj potvrdili. Po vypočutí ich problémov a slušnej žiadosti sme túto uznali za potrebnú a hodnotnú vec a vydali poriadok či artikuly, podľa ktorých by sa mali najprv k Pánu Bohu, potom k vrchnosti a medzi sebou chovať tak, aby mohli byť jeden s druhým na ďalšiu dobu v spokojnosti a ich konanie sa v spravodlivosti k jeho cisárskej jasnosti rozvíjalo. Preto tieto artikuly dôsledne doporučujeme a prikazujeme, aby boli zachovávané a dodržiavané.

spravodlivo konali, druhému nepriali nič zlého, ani falošne o ňom premýšľali alebo sa radovali z jeho škody. 

Každý hutman (pozn.: dozorca hute), ktorý sa na Vianoce zjedná a dohodne so šteliarom, nesmie inému nič dávať, alebo predávať, a to až do nasledujúcich Vianoc, aby sa vozy nevracali prázdne domov (pozn.: ide o povozy, ktorými dopravovali železné výrobky). Okrem toho, nesmie pred svojím šteliarom schovávať kvalitnejšie duté železo (pozn.: ide pravdepodobne o tzv. dúchadlové železo), alebo zatajovať pred ním prípadné krádeže a tiež nesmie iným, ako svojmu šteliarovi, predávať za vyššiu cenu ako dohodnutú, ako sa to už aj raz stalo. Každý týždeň musia preto dávať svojmu šteliarovi všetky svoje výrobky, a to bez ohľadu na to, či ich bolo málo, alebo veľa. V prípade, ak by jeho šteliarovi neboli veľmi potrebné a on by súhlasil, môže ich dávať iným, pretože Pán Boh nekáže klamať druhému, ani mu škodiť alebo pripraviť ho o živnosť. Preto každý šteliar v zime na Vianoce najprv ponúka najviac ako môže. Ak by niektorý šteliar dosvedčil, že niekto bez súhlasu iného Brata, dúchadlové železo a ešte aj v dobrej kvalite kúpil, čo je aj proti dobrým mravom, aj proti Pánu Bohu, správal by sa proti týmto artikulám a nedodržal by ich, musí byť Bratmi potrestaný.

XI. Robotníci v hámri a uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom a on ich príjme do práce, musia spravodlivo pracovať až do nasledujúcich Vianoc. Výnimkou je iba prípadná nemoc, ktorú by Pán Boh na niekoho dopustil. Ak by sa to niekomu po roku nepáčilo, má to štyri týždne vopred oznámiť svojmu šteliarovi a vyrovnať svoje prípadné dlžoby, ktoré mu zrazí z platu a iba tak môže podľa ľubovôle odísť pracovať inde.

XII. Každý robotník nemá konať svojvoľne, aby tak nespôsobil svojmu šteliarovi ujmu, ale je povinný každý pondelok ráno načas sa dostaviť do hámra. Ak podľa pokynov šteliara príde načas a nemal by s kým pracovať, alebo by chýbala surovina, má čakať na nasledujúci deň. Ak by prekážky pre vážnu príčinu neboli odstránené, môže od svojho šteliara žiadať peňažnú náhradu v nasledovnej výške: cechmajster 2 florény a 25 denárov, kováč 1 florén a 75 denárov, tovariš 1 florén a 25 denárov. Ak by sa správal inak, musí za trest zložiť 2 pinty vína (objemová jednotka 1 uhorská pinta je 1,697 litra).

XIII. Hámorník, ktorý má pole alebo lúky a namiesto práce v hámri by žal obilie, alebo kosil lúky, musí byť Bratmi príslušne potrestaný. Ak by však pri dojednaní so šteliarom mal aj dohodnuté, že týždeň alebo dva chce mať voľno na žatvu alebo kosbu, bude mu to dovolené.

XIV. Hámorník, ktorý bol uznávaný a kým vládal verne a spravodlivo šteliarovi slúžil, môže, v núdzi alebo v chorobe a starobe, keď už na ťažkú prácu v hámri nestačí, predstúpiť pred svojho cechmajstra i Bratov a požiadať ich o pomoc a podporu. Títo mu majú vyhovieť a pomôcť, tak ako to je v tovarišstve najlepšie možné.

XV. Pretože jedni umierajú a iní sa narodia a na zastávanie pracovného miesta je nevyhnutné sa učiť, nemôže sa prevádzka zaobísť bez učňov. Ak by sa učeň učil počas jedného roka, nie je povinný platiť cechové poplatky, ale jeho majster je za rok dlžný 1 florén.

XVI. Ak by sa niekto nechcel učiť rok, ale chcel by sa s majstrom dohodnúť, aby ho učil za peniaze, tak sa mu to dovoľuje. Keď sa mu podarí dojednať sa s ním výhodne, je to jeho úspech. Majster je povinný dôsledne sa mu venovať a prvé týždne s ním spolu pracovať. Z toho plynie povinnosť zaplatiť do cechu 1 florén. Ak by majster, alebo šteliar, zaučoval svojho syna, je povinný zaplatiť cechu 1 florén.

XVII. Ak by niekto z Bratov na pokyny cechmajstrov nebol k dispozícii, má byť potrestaný pokutou 2 denáre.

XVIII. Uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom, sú povinní zásobovať ho uhlím až do nasledujúcich Vianoc, a to nielen v zime, ale aj v lete, pričom musia spravodlivo nakladať a voziť uhlie (dodávať nie zuhoľnatené drevo, prach, alebo hrudy, ale kvalitné kusové uhlie, pretože zaň sú platení) tak, aby ani v lete nechýbalo. Kto by sa tak nezachoval, tomu hrozí za trest pokuta 25 denárov a povinnosť zaplatiť cechu 12 denárov, a to za predpokladu, že nepôjde o škodu nad 50 denárov, čo usúdia zainteresovaní.

XIX. Šteliari nemajú kupovať uhlie od iného uhliara, s ktorým sa nezjednali, ak by to bolo potrebné, musia to vopred oznámiť a vyžiadať si súhlas príslušného šteliara. Ak by konali inak, majú byť potrestaní.

XX. Šteliari majú tiež dozerať na cudzích uhliarov. Ak by niekomu iný uhliar priviezol uhlie, musia sa ho opýtať, prečo nedal uhlie svojmu šteliarovi. Je to preto, lebo sa stáva, že niekedy dovezú svojmu šteliarovi nekvalitné uhlie (t. j. so zuhoľnatenými kusmi dreva, prachom alebo hrudami), za čo ich on potrestá, pričom nahnevaný uhliar odvezie uhlie inému šteliarovi. Šteliari sa preto musia dôsledne opýtať iných uhliarov, prečo nedodali uhlie svojmu šteliarovi (tomu, s ktorým sa dojednali). Iní šteliari by nemali od „cudzích“ uhliarov prijímať uhlie, pretože títo dostávajú od svojho šteliara na Vianoce zálohu preto, aby mu dodávali uhlie až do nasledujúcich Vianoc. Ten, kto by sa tak nesprával, nevyhne sa trestu.

XXI. Aby cech a Bratstvo v zmysle spoločného súhlasu tvorili čo najpevnejší zväzok, ktorý by bol každému jednému Bratovi užitočný, bolo spoločne dohodnuté, aby sa raz mesačne schádzali s vyvoleným cechmajstrom, pričom každý musí do obecnej alebo bratskej pokladnice zložiť podporu 2 denáre. Šteliari, v dobe, počas ktorej pracujú, dlhujú za každý týždeň 6 šijnov (?).

XXII. Ak by sa cezpoľní (robotníci, ktorí majú bydlisko inde) nemohli pre iné práce dostaviť sa každý mesiac k cechmajstrovi, alebo medzi Bratov, nemá to byť priestupkom a nebudú potrestaní.

XXIII. Všeobecné zhromaždenie všetkých domácich aj cezpoľných Bratov sa má konať štyrikrát ročne, a to na Vianoce, na Fašiangy, v nedeľu po Veľkej noci a v nedeľu po Turíčnych sviatkoch, kde sa stanoví kto má aký poplatok zaplatiť do bratskej pokladnice, pričom sa povinnosť vzťahuje aj na cezpoľných a súčasne sa vyhodnotí aj jej hospodárenie.

XXIV. Ak by niekto tomuto poriadku odporoval, alebo sa správal svojvoľne, musia ho cechmajstri podľa pánskeho práva obžalovať, pretože toto má plnú moc neposlušných či neporiadnych súdiť a potrestať, ako aj rozhodnúť o ich zotrvaní v úrade alebo inom zamestnaní. Je potrebné im určiť robotu v súlade so záujmami cechu a iba tak môžu potom slobodne pracovať.

XXV. Najmladší dvaja učni, ktorí sa vyučili ako poslední, sú povinní slúžiť cechmajstrom a iným Bratom, a to až dovtedy, kým ich mladší učni nevymenia.

XXVI. Ak by cechmajstri zanedbávali svoje povinnosti, budú obžalovaní pred Jeho milosťou pánom kapitánom, alebo dvornou vrchnosťou ustanovenou Jeho milosťou, za to, že nedávali pozor na ľahostajných, neposlušných a zlých. Posúdeniu a trestu sa tak nevyhnú a podľa miery zavinenia, musia znášať trest.

Pre uchovanie a na potvrdenie dôležitosti tohto predpisu pre Bratstvo, My Július z Herbsteinu atď., najvyšší kapitán na Muráni, sme ho opečiatkovali a vlastnoručne menom podpísali.
Hore uvedené zo dňa 9. marca roku 1585

Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník

K najväčším zaujímavostiam patria jaskyne, krasové jamy a škrapy, chránený areál Hikóriový porast, pôsobisko a miesto pochovania Pavla Emanuela Dobšinského, vodná nádrž Teplý vrch.

Chodník bol v roku 2015 zrekonštruovaný, obnovilo a zhustilo sa značenie, vymenili sa náučné panely a držiaky, lavičky na sedenie v časti náučného chodníka od Malej drienčanskej jaskyne k slnečným hodinám, zrekonštruovala sa aj vtáčia rozhľadňa pri vodnej nádrži a sprístupnila sa Malá drienčanská jaskyňa (s horizontálnymi a jedným vertikálnym otvorom, nachádza sa na ľavom brehu riečky Blh. Je dlhá 79 metrov a zaujme pôsobivými a dosť nevšednými oblúkovitými vstupnými otvormi).

Na trase náučného chodníka je 15 zastávok s informačnými panelmi: 1. Náučný chodník Drienčanský kras, 2. Hikóriový porast, 3. Vodné vtáctvo, 4. Drienčany, 5. Geológia Drienčanského krasu, 6. Drienčanská pevnosť, 7. Škrapy a zraniteľnosť krasu, 8. Polosuchá dolina, 9. Lesný ekosystém, 10. Krasové jamy (závrty), 11. Studňovitá krasová jama, 12. Veľká drienčanská jaskyňa, 13. Dolina Blhu, 14. Malá drienčanská jaskyňa, 15. Krasové jazierka.

V roku 2015 bola vybudovaná aj náučná trasa turistického chodníka Budikovany – Chvalová (5 km od Drienčan), ktorá je 15 km dlhá a vedie naprieč Drienčanským krasom.

Viac informácií:

http://www.driencany.sk/atrakcie/naucny-chodnik
http://www.regionmalohont.sk/naucne-chodniky/naucny-chodnik-driencansky-kras/

Pripravuje Marta Mikitová

ZUŠ v Rožňave.

Gabriella Badin,
Banícke múzeum v Rožňave

Pred ním kráčali dvaja chlapi, ktorí niesli ručnú pílu na drevo. Úplne vpredu štyria chlapi niesli drevený meter. Sprievod sa pohol od hlavnej budovy k autoparku. Pán biskup Šveda nám predspevoval: „Pane štábný, hergot sakra, přistavte nám študebakra,“ my sme spievali refrén „caria za pár, za pár jedem do civilu.“ Biskup: „Přistavte nám dvanáct tater, na vojnu vám kašlem z pater.“ My zase refrén. Takto došiel sprievod do autoparku. Tam pílou dvaja odrezali z metra stopäťdesiatku a uložili ju do vykopanej jamy. Všetci sme povinne museli odtrhnúť z nášho metra 150-ty centimeter a s nárekom sme to hádzali do vykopanej jamy. Emil vo svojom šťavnatom smútočnom prejave v spišskom náreči pochoval odrezky a na záver zakričal: „Máme to za stoštyridsaťdeväť.“ Ozvalo sa bojové „huráááá“. S dobrou náladou sme odišli na izby, popíjali sme pivčo, niekto doniesol aj niečo ostré, takže panovala dobrá nálada. Lampasák, ktorý mal deveťáka, takticky sedel v kancelárii a k nám sa nepribližoval, lebo vedel, že by to bolo strkanie holej ruky do osieho hniezda. Od tohto dňa sme každý nosili v malom vrecku nohavíc stočený krajčírský meter. Našou povinnosťou bolo, každý deň odtrhnúť z neho centimeter. Námatkové kontroly vykonával Emil Šveda. Večer zobral so sebou štyroch najsilnejších chlapcov z roty a robil námatkové kontroly. Kto mal strihanie metra zanedbané, tomu dali riadneho „hobľa“. Čas ubiehal. Z malého vrecka nohavíc mi visel meter z číslom 70. Začínal som častejšie uvažovať o tom, kde budem pokračovať v mojom baníckom živote. Drnava? Dobšiná? Ostrava? Bol to pre mňa veľký otáznik. Napokon sa to vyriešilo samo.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

O znovuotvorení múzea pre verejnosť budeme informovať na webovej stránke múzea (www.gmmuzeum.sk).

(GMM)

Tŕstie, sedlo Korimovo, Voniacu, Kozí chrbát a i. Informačné panely informujú o geológii, histórii lesníctva, lesnom bohatstve, faune a flóre, na najvyššom bode v niekdajšom hradnom areáli sú informácie o vtedajšom opevnení. Hrebeň Hradovej poskytuje návštevníkovi impozantný výhľad na široké okolie, z vápencových skál sa otvárajú nádherné výhľady na dolinu Rimavy. Hradová (887 m n. m.)predstavuje jednu z najvýraznejších krajinných dominánt okolia Tisovca. Tento mohutný a rozložitý vrch z vápencových brál s početnými jaskyňami poskytoval ľuďom bezpečné bývanie už od mladšej doby kamennej. Stopy po pravekom osídlení dodnes nachádzame takmer po celom hrebeni. Vrchol Hradovej ukrýva aj zvyšky stredovekého hradu, opradeného množstvom legiend a povestí. Pre svoje nesporné prírodné hodnoty bola Hradová vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu. 

Trasa náučného chodníka je miestami pomerne náročná (pohyb po skalách nad hlbokými zrázmi vyžaduje opatrnosť) s prevýšením 475 m, oddychové miesta spestrujú osadené informačné panely a lavičky. Projekt Náučný chodník Hradová realizovalo Mesto Tisovec v spolupráci so Správou Národného parku Muránska planina a Lesmi SR, š. p. – závod Rimavská Sobota.

Viac informácií:
https://www.tisovec.com/navstevnik/tipy-na-tury/vystup-na-hradovu/?ftresult=N%C3%A1u%C4%8Dn%C3%BD

Pripravuje Marta Mikitová

Náučný chodník Hradová - video

významnému gemerskému folkloristovi, pedagógovi, ľudovému hudobníkovi, primášovi, spevákovi, zberateľovi a upravovateľovi ľudových piesní. K spestreniu kultúrneho programu prispeli hrou na banjo, Ľubo Trombitáš a ujo Dušan Čajko hrou na harmonike. Sprievodným programom bola aj prednáška Jána Zimana z Baníckeho cechu Dolina Veľký Krtíš, o histórii baníctva. Naše šikovné žienky spolu so šéfkuchárom Jarkom pripravili naše tradičné jedlo “Sirkovské gulky“, ktoré boli vynikajúce. Zákusky našich rodáčok sa strácali z tanierikov a príjemná atmosféra stretnutia pokračovala družnými rozhovormi. Veríme, že tradícia stretnutí bude pokračovať aj v budúcnosti.

Všetkým, ktorí sa na príprave a úspešnom priebehu Zrazu rodákov podieľali, úprimne ďakujeme.

Za Občianske združenie Sirkovanci
JUDr. Ján Frák

na tréningoch. Bude nám všetkým chýbať, zostane však v našich spomienkach.

Česť jeho pamiatke!

Členovia DHZ Jelšava

dobrým harmonikárom a môjmu doprovodu na gitare sme dokázali nacvičiť zopár skladieb, ktoré som poznal z nášho súboru Baník, v ktorom som pôsobil na PŠB v Spišskej Novej Vsi. Bola to Horehronská veselica, úúúú urezalam paľec... a ruská pesnička Suliko. Dosť dobre sme obstáli aj v prvom kole súťaže v Trenčíne, lebo tam bolo viac takých rýchlo pozliepaných súborov „na rozkaz“. Celkový prínos súboru bol pre nás hlavne to, že sme sa dostali trochu von z kasární, medzi ľudí. Neskôr sa nám program trochu obohatil o ľudového rozprávača a o pekné moravské pesničky. Chodili sme často vystupovať do okolitých obcí, hlavne na dožinky alebo na miestne sviatky „hodé“, čo u nás nazývame „odpust“. Ako súbor vznikol, tak aj zanikol. Rozkazom. Jedni „rozkazom“ odišli do civilu, niektorých „rozkazom“ preložili a niektorých to aj bez rozkazu omrzelo, lebo zo súboru ostalo iba torzo a účinkovanie v súbore stratilo význam. Napriek všetkému, nám na život v súbore ostali pekné spomienky. (POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

Na Aktíve III. ligy VsFZ bol aj šéf MFK Rožňava Michal Domik, ktorý takto vysvetlil, že klub nebude figurovať v novom ročníku III. ligy: „Oficiálne vám všetkým chcem oznámiť, že A-mužstvo MFK Rožňava končí. Rozpustili sme ho, čakáme už iba kým odídu poslední hráči, aby sme dostali nejaké peniažky na mládež, ktorej sa budeme venovať. Mesto Rožňava dalo klubu 180 eur na tri roky... Je mi veľmi ľúto, že sa tu musím s vami lúčiť. Chcel by som sa vám všetkým poďakovať za seriózne vystupovanie a korektnú hru. Dúfam, že aj vy ste sa v Rožňave cítili príjemne. Tretia liga je už naozaj o futbale a aj rozhodcovia boli na vysokej úrovni,“ čím definitívne potvrdil, že mesto nie je dvakrát naklonené futbalu.

Napokon, svoju skúsenosť má aj Richard Havrilla, ktorý o Gemeri hovorí ako o bielom mieste na mape umelých trávnikov na východe Slovenska. Ako je známe, rožňavský región potrebuje umelú trávu ako soľ. SFZ odklepol dotáciu na jeho výstavbu v Rožňave, rovnako tak i Košická župa. Čakalo sa už iba na finančnú injekciu mesta. „Od SFZ i z VÚC sme mali sľúbených 300 000 eur. Mesto malo podporiť projekt čiastkou 100 000 eur, no vyjadrilo sa záporne,“ podotkol Michal Domik. Pre Rožňavu je to obrovská škoda. Ktovie, kedy sa znova naskytne možnosť za takýchto výhodných podmienok postaviť ihrisko s umelým povrchom.

(Zdroj:Futbalnet.sk)

cítiť vôňu, rozlišovať tvary, línie, vnímať atmosféru, zamyslieť sa a hľadať fotografované, nájsť miesta z ktorých pohľad vznikol.

„Keď sa dvaja pozerajú na to isté, nikdy nevidia to isté.“

Andrea Gibasová
Fotoklub PIX-XL Rožňava

So svojou tvorbou sa predstavia členovia Fotoklubu PIX-XL Rožňava: Andrea Gibasová, Peter Henriczy, Pavol Horváth, Ivan Kerekeš, Štefan Kesi, Gejza Kolesár, Peter Maxin, Jaroslav Ujházy a Ladislav Viszoczky. Výstava Rožňava vo výtvarnej fotografii potrvá od 26.7.2018 do 25.9.2018 v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave, Námestie baníkov 25 Rožňava. Vernisáž výstavy sa uskutoční 26.7.2018 o 17:00 hod. O príjemnú atmosféru na vernisáži sa postarajú hudobní hostia Dušan Zatroch, Peter Henriczy a Marieta Roxerová.

Tešíme sa na Vašu účasť.