aj žiaci zo Základnej školy J. A. Komenského v Revúcej a to vďaka Nadácii Volkswagen Slovakia.

Aj touto cestou Vás znovu prosíme o Váš hlas za naše projekty realizované nadáciou. Momentálne sa nachádzame na treťom mieste z desiatich organizácií. Zaberie Vám to len 10 sekúnd .
Ďakujeme .
Link na hlasovanie Nadácie Volkswagen: https://poll.fbapp.io/regiony

ZŠ

Rimavskej Soboty, postúpil s ním do II. národnej ligy. Opäť sa vrátil do Hajnáčky, následne šiel do Bátky, neskôr prebral lučenský tím, znova v Rimavskej Sobote a zas seniorov Lučenca. Odskočil si do Tornale a opäť bol šéftrénerom mládeže v Rimavskej Sobote. Požiadali ho o záskok pri áčku a keďže bol úspešný, pokračoval, získal s tímom historické 6. miesto v lige. Začali ho nahovárať na profesionálnu trénerskú kariéru. Súhlasil a potom neskôr vyhodnotil, že to bola chyba... Po vypadnutí Rimavskej Soboty v klube vládla napätá atmosféra, on robil šéftrénera mládeže. Z futbalu chcel úplne odísť, presvedčili ho, aby robil prezidenta futbalového klubu Rimavskej Soboty. V tejto funkcii pôsobil takmer dva roky.
Vo štvrtok 7. júna 2018 rodák z Biskupíc pri Fiľakove odišiel na večnosť.

Česť jeho pamiatke!

Posledná rozlúčka sa koná v pondelok 11. júna o 14:00 v Dome smútku v Rimavskej Sobote.

(Zdroj: futbalnet.sk)

trávil každú voľnú chvíľu. Po mojom odchode do baníckeho učilišťa prevzala letisko armáda a v jeho blízkosti vystavali kasárne, ktoré pozostávali z dvoch veľkých murovaných budov. V jednej z nich bola kuchyňa s jedálňou a v druhej sídlil štáb s hlavným veliteľom útvaru, plukovníkom Duľom. Na ubytovanie mužstva boli postavené montované drevené baraky, s ktorými sa v tomto povojnovom čase riešila potrebná urýchlená výstavba v celom Československu. Do jedného z týchto barakov nás ubytovali. Bola tam predizba, WC s umyvárkou a sklad na zbrane. Zbytok baraku tvorila jedna veľká izba, v ktorej boli pripravené pre nás postele. Na vykurovanie slúžila malá piecka, známy „Petrík“. Kúriť sme v nej mohli iba do ôsmej hodiny večer. Po tomto čase musela byť piecka odstavená, vyčistená, popol a zbytky uhlia vynesené. Na každej večernej prehliadke dvierka pece boli otvorené a šuflík na popol vytiahnutý. V predizbe bol stolík pre službu, ktorú vykonávali tamojší vojaci. Okrem iného mali za povinnosť prikladať nám do piecky, keď sme boli na skúšobných jazdách. Často sme ich museli podplácať cigaretami, aby pri návrate z jazdy bolo v izbe teplo. Každý z nás si v novej ubytovni našiel svoje miesto. Začali sme si postieľať postele a vybaľovať svoje veci. Do izby došiel zavalitý čatár, ktorý sa nám predstavil ako náš veliteľ čaty počas trvania kurzu. Keď sme sa ako-tak usalašili, čatár nás dal nastúpiť a odpochodovali sme na obed. Jedáleň bola priestranná a bolo v nej zima ako v psinci. Vôbec nefungovalo ústredné kúrenie, ktoré poškodili veľké mrazy. Iba máličko tepla vychádzalo z kuchyne cez otvorené okienko na vydávanie stravy. Na stole boli pripravené taniere a hlboké misy s polievkou. Potom sme s tanierom išli k okienku pre druhé jedlo. Neboli sme z toho nadšení, ani z ubytovania, ani z kvality stravy. Nedalo sa to prirovnať k našim kasárňam v Přerove.

Na druhý deň sme začali kurz v priestrannej učebni. Vo vedľajšej miestnosti boli umiestené perfektné trenažéry, ktoré boli zostrojené z vyradených vozidiel takmer všetkých typov používaných v armáde. Tento kurz bol organizovaný na vysokej technickej úrovni. Rozširoval naše vedomosti o vojenské predpisy, jazdy v kolónach, nočné jazdy s bojovými svetlami. Svetlá boli zakryté plátenými poťahmi, na ktorých bola špára 2 krát 10 cm, cez ktorú mohlo preniknúť tlmené svetlo reflektora, čo veľmi slabo osvetľovalo cestu. S takýmito svetlami sme robili v noci presuny, čo bolo veľmi náročné. Učili nás aj prácu regulovčíkov, za denného svetla aj v noci. Našu výučbu nám sťažovala tuhá zima, akú sme dovtedy nezažili. Teploty v noci poklesli až pod mínus 25 stupňov a cez deň to nebolo o nič lepšie. V takejto treskúcej zime sme chodili na cvičné jazdy, ktoré boli organizované na celý deň. Budíček o piatej, raňajky o šiestej, pri ktorých sme dostali suchú stravu na obed. Na dvore bola pristavená kolóna z vozidiel: 2 T- 111, 2 T- 128, 2 Praga V3S, 1 GAZ 69 a 1 bojový Škoda tudor. Každý účastník kurzu dostal rozpis jázd, kedy a na ktorom vozidle bude mať jazdu. Stojedenástky Tatry a Vetriesky mali plachty. Bolo nám povedané, aby sme sa teplo obliekli, lebo na korbe auta nám bude zima. Aby sme si zobrali deku z postele. Viac hláv, viac rozumu. Uvedomovali sme si, že v takej zime na korbe auta nebude nijaká slasť. Preto sme sa dobre poobliekali. Teplé gate, nohavice z vychádzkovej uniformy, na ne sme si natiahli nohavice pracovnej uniformy, pod blúzu sme si obliekli teplákovú blúzu a zimný plášť. Veľmi zlé to bolo s obutím. Na nohy sme si nemohli obuť hrubú vrstvu ponožiek, aby nám noha v baganči nebola tesná, lebo vtedy noha skôr omrzla. Preto sme si na teplé podkolienky natočili iba tenké onuce. Takto ustrojení sme naskákali na korby áut a zabalili sa do deky. Kolóna sa pohla. Naša trasa bola Prešov – Michalovce – Stropkov – Bardejov a cez Sabinov späť do Prešova. Vyrazili sme ráno pred siedmou a vrátili sme sa večer o deviatej. V intervaloch jeden a pol, až dve hodiny kolóna zastala a uskutočnila sa výmena vodičov. Čas strávený na korbe auta, pri mínus 20 stupňoch, bol na nevydržanie. Každý sa tešil, keď vyšlo na neho poradie jazdiť. Rýchle sme si museli zobliecť zimný plášť a sadnúť do kabíny. Boli sme skrehnutí, tak sme si museli šúchať ruky, aby sme mohli vôbec zaradiť rýchlosť a pohnúť sa s vozidlom. Za malú chvíľu sme sa v teplej kabíne začali potiť, lebo sme boli teplo oblečení. O to horšie bolo nasadať späť na mrazivú korbu auta.

Pamätám si na jeden večer, keď sme sa vrátili až o desiatej z jazdy. Premrznutí a hladní sme sa ponáhľali do jedálne na večeru. Nejaká premúdrená vojenská hlava nariadila službe, aby nám prichystali večeru do tanierov. Na stole nás slávnostne čakali v tanieroch zemiaky na kyslo s fašírkou. Naložené v čase večere, asi o šiestej hodine večer. Do nášho návratu v nevykúrenej jedálni všetko zamrzlo. Na povrchu omáčky sa utvorila lesklá vrstva ľadu. Pri okienku na výdaj stravy sedel driemajúci kuchár. Oznámil nám, aby sme prišli ku okienku so zamrznutou večerou, že nám tam cvrkne trochu teplého prívarku, aby sa nám ľad v tanieri rozpustil. Veľmi to jedlu pomohlo, asi tak, ako mŕtvemu okuliare. Ľad nám chrúpal v ústach, ale náš hlad si veľmi nevyberal. Poctivo sme to každý do seba napchali, za doprovodu vulgárnych poznámok na vojenskú múdrosť našich drahých „lampasákov“. Mohli sme si to dovoliť, lebo keď naši dôstojníci pri návrate zistili situáciu v jedálni, predvídavo sa z nej vytratili, ako prd z gatí. Na druhý deň sme sa v učebni sťažovali na neľudské podmienky v mrazoch na korbe auta a na zamrznutú večeru. Veliteľ šoférskeho výcviku nám to s oduševnením vysvetlil, že si musime na bojové podmienky zvykať. Nadšený svojou múdrosťou použil výrok slávneho ruského vojvodcu Suvorova „ťažko na cvičisku, ľahšie na bojisku“. S ľahkým úsmevom tam stál víťazoslávne, v domnienke, ako nás uzemnil. Možno by mu zmrzol úsmev na tvári, keby bol počul nami šomrané nadávky, okrem tradičných slovenských, získal aj mená rôznych zvierat z africkej džungle.

Mrazy neustupovali, ale nadobúdali na sile. Blížil sa deň cvičnej jazdy. Keď sme si pomysleli na mrazivé galeje na korbe auta, dohovorili sme sa, že deň pred jazdami nafilmujeme epidémiu chrípky. Ráno na rozdelení sa dve tretiny z nás prihlásili na vyšetrenie k doktorovi, pre príznaky chrípky. Dohovorili sme sa, že sa budeme sťažovat na malátnosť, kašel, bolenie hlavy a niektorí sa pokúsia aj nafilmovať zachrípnutie. Náš čatár nás odviedol v pochodovom útvare na ambulanciu lekára. Doktor nás bral dnu po piatich. Posadili sme sa na stoličku, lapiduch (ošetrovateľ) nám dal pod pazuchu teplomer a za prísneho dohľadu nám merali teplotu. Nikto z nás nemal ani len zvýšenú teplotu. Zrejme doktorovi už volal náčelník kurzu, lebo na stole mal pripravené dve veľké uhorkové fľaše plné bielých piluliek. Doktor vypočul naše ťažkosti a dal si to dokopy, tak mu to mohlo pripadať, že sme sa naučili zborovú recitáciu na tému „epidémia chrípky“. Pokým sme sa obliekali, už vchádzali noví maródi, ktorých usadil a už sa ich nepýtal aké majú ťažkosti, ale sa ich opýtal: „Hejže ťa bolí hlava, kašleš, pichá ťa v pľúcach,“ a dopodrobna vymenoval všetky nami prednesené ťažkosti. Každého z nás vyprevadil z ambulancie takto: „Večer si naber v kuchyni horúci čaj a zoberieš tieto pilulky.“ Trhal kúsky z papiera, rukou nabral hrsť piluliek z uhorkovej fľaše, a „úhľadne“ pokrčený balíček podával každému z nás so zlomyseľným úsmevom na tvári. Ako sme vychádzali z dverí ambulancie, hádzali sme papierové gundže s pilulkami do snehu so šťavnatými nadávkami. Náš tlstý čatár si uštipačne z nás uťahoval: „Ježišmaria, stal se zázrak. Stačilo vám vidieť doktora s lapiduchom a už jste uzdravení.“ Aj jeho sme s mrmľaním posielali do teplých krajov.

Prišiel piatok a scenár cvičných jázd sa opakoval. Maličký prínos malo opatrenie, že výmeny vodičov vozidiel sa skrátili na jednu hodinu. Zima bola krutá. V našom baraku zamrzol odtok z kúpeľne aj zo záchodov. Na veľkú potrebu sme chodili do WC pri jedálni a v noci sme „čúrali“ od vchodových dverí do WC, rovno na podlahu. Odtok to nemalo, tak sa z moču utvorilo príšerne zapáchajúce jazierko. Prišli nejakí inštalatéri v gumákoch a snažili sa odtok prepchať. Nepodarilo sa, lebo odtokové potrubie bolo zamrznuté vonku v zemi. Zapáchajúce jazierko nám prinieslo aj malú výhodu, lebo na večernú prehliadku nechodili dôstojníci, iba náš tĺsťoch čatár. Ten na naše sťažnosti mal pripravenú odpoveď: „Vyčkejte do března, když led roztaje.“ Pre krutú zimu sme mali tichý súhlas kúriť v „Petríku“ aj v noci. Pod piecku sme podložili pozinkovaný plech, celý plát 2 krát 1 meter. Zodpovednosť za bezpečnosť pri vykurovaní mal Cyril Kyseľ, ktorého určili za veliteľa izby. Odpadli nám poobedňajšie „trenírovky“ a podobné buzerovačky, lebo ani veliteľom sa nechcelo behať v dvadsaťpäť stupňových mrazoch. Čas mimo učební sme trávili na izbe rôzne. Niektorí spali, viac partií hralo karty a našli sa aj šachisti. Bol to trochu jednotvárny život. Aby sme sa nenudili, spestril nám ho Emil Šveda z Markušoviec. Nám pripadal trochu utiahnutý a taký samotár. Nevedeli sme, že za maskou skromného chlapca sa skrýva čertovo rebro, výmyselník-pekelník. Cyril Kyseľ bol chlapisko ako hora. Pochádzal z nejakej dedinky blízko Krompách. Jeho otec bol bača. Dostal výhodnú prácu baču v Čechách, kde sa celá rodina presťahovala. Cyril sa tam vyučil za zámočníka, takže ovládal perfektne češtinu. Bol to veľmi kamarátsky chlapec a mal tiež taký „ampliónový hlas“, veľmi vhodný na velenie. Mal však svoju slabosť, tvrdý spánok, že by ho nezobudil ani výstrel z kanóna pri posteli. Pri rannom budíčku sme ho za ruky potiahli do sedu. Ostal sedieť ako Budha a nevnímal, čo sa s ním deje. Na zborový krik „vstávaj“ horko-ťažko otvoril oči. Trvalo mu to určitý čas, pokým úplne precitol. Túto jeho vlastnosť využil Emil, ktorý s Cyrilom začal predvádzať hotový cirkus. Cyril si poobede ľahol na posteľ a zaspal. Emil ho na skúšku poťahoval za ruky, za nohy a keď zistil, že na to vôbec nereaguje, tak začal vyvádzať s ním všelijaké vylomeniny. Raz mu zubnou pastou namaľoval na tvár okuliare, do uší naušnice, aj fúzy s bradou. Druhý raz na podobný úkon použil čierny krém na topánky. Cyril sa potom každého vypytoval, kto mu to urobil, ale nikto nič neprezradil. Každý sa vyhováral, že nič nevidel, lebo spal. Nemohli sme Emila prezradiť, lebo bol malý špunt a Cyril by ho bol zlomil na dve polovice. Začali sme Emilovi dohovárať, že stačilo, aby už dal Cyrilovi pokoj. On iba spokojne odpovedal: „Ta co, šak še umyje, šak sranda muší byc.“ Emilovi sa už vymazávanie Cyrila málilo. Neviem, kde zohnal dva klince a pribil Cyrilovi papuče k podlahe. Ten, keď vstal, vsunul nohy do papúč a keď chcel vykročiť spadol ako podťatý strom v lese. Vrchol však bol posledný Emilov kúsok, keď jedno poobedie spiacemu Cyrilovi navliekol na ruku baganču a slamkou mu začal šimrať popod nos. Dvere nechal otvorené, aby mohol utiecť. Cyrila prebudilo šteklenie pod nosom a inštiktívne si rukou chcel chytiť nos a s bagančou si zasadil boxerský pravý hák. Na nešťastie mu podkovička na baganči rozťala vrchnú peru. Emil vybehol von do predizby. Cyril vstal, krv sa mu z pery rinula. Keď úplne precitol, sčervenel od zlosti. Chodil od jedného k druhému, chytal nás pod krk, triasol nami a chcel z nás vypáčiť, kto mu tie svinstvá robí. Oborili sme sa na neho, že sme tiež spali, odkiaľ to máme vedieť. Nič sa nedozvedel. Ináč kamarátsky Cyril sa uzavrel do seba a s nikým sa nerozprával, iba odmerane služobne z pozície veliteľa izby. Emilovi sme povedali, že stačilo. V prípade, že mu ešte niečo urobí, už ho nebudeme chrániť, ale povieme mu všetko. Po tomto incidente sa Emil utiahol do svojho pôvodného samotárčenia. Prešiel týždeň, nič zvláštneho sa neudialo. Bola večerná prehliadka. Podľa vojenských predpisov sme všetci boli v dlhých bielych nočných košeliach. Keď z prehliadky odišli, postávali sme okolo piecky, z ktorej vôkol sálalo príjemné teplo a rozprávali sa o všeličom. Cyril spachtoš nás ignoroval, ľahol si na posteľ a za malú chvíľu spokojne odfukoval. Pekelník Emil si to všimol. Prišiel s nápadom, že vie Cyrila vyvolať, že bude v spánku chodiť po izbe. Oponovali sme mu, že je to nemožné a dohovárali mu, aby dal Cyrilovi pokoj. On nám oduševnene začal vysvetľovať, že mu nič zle nespraví, iba zoberie zrkadlo a zapálenú sviečku. Sviečku dá pred zrkadlo, odrazené svetlo nasmeruje Cyrilovi do očí a bude ho volať po mene, aby šiel za ním. Povedie ho po izbe, nazad ho privedie k posteli, do ktorej si on ľahne a bude spať ďalej až do rána. Ráno nebude vedieť, že v spánku chodil po izbe. Nám to pripadalo nemožné, iba sme sa z toho smiali. Emil vybral z nočného stolíka sviečku a zrkadlo. So zapálenou sviečkou pred zrkadlom, začal spiacemu Cyrilovi svietiť do očí a tichým hlasom ho začal vyzývať „Cyril, poď! Cyril, poď!“ Stále to potichu opakoval. Zrazu nám mráz prešiel po chrbtoch, lebo Cyril sa posadil na posteli, postupne vstal a začal pomaly kráčať za cúvajúcim Emilom. Ten mu stále svetil do očí a opakoval „Cyril, poď!“ My všetci v nemom úžase sme išli húfne za nimi. Nikto z nás ani nemukol. Pripadalo nám to ako nejaká čierna mágia. Niekto rýchlo otvoril dvere do predizby. Emil cúvajúc vyvádzal Cyrila von. Priblížili sa k otvoreným dverám záchodu. V tom momente Cyril chytil milého Švedu za driek, nadvihol ho a ako vrece zemiakov ho hodil do zapachajúcej mláky v záchode. Emil padol na zadok, sviečka a zrkadlo skončilo v mláke moču. Emil nevedel rýchlo vstať, lebo ležal na chrbte, musel sa v mláke moču otočiť. My sme až po chvíli vybuchli v obrovský rehot. Ten sa ešte znásobil, keď Cyril Emilovi zakričal: „Teraz ty poď von, bez sviečky aj bez zrkadla.“ Z Emila močovka stekala. Vyšiel z WC ako vodník. Strašne zapáchal. Cyril ho nepustil takého na izbu. Nahnal ho do umyvárky, aby sa riadne umyl a prepláchol nočnú košeľu. V umyvárke tiekla iba ľadová voda, v ktorej bol nútený sa celý poumývať. Prišiel na izbu v Adamovom rúchu, zuby mu drkotali a pery mal až fialové od zimy. Poobliekal sa do teplákov a ľahol si do postele. Ešte aj odtiaľ bolo počuť drkotajúce zuby. Ráno sme vstávali so smiechom, keď sme si spomenuli na príbeh včerajšieho večera. Už sme boli ustrojení a čakali na raňajky. Cyril sa zrazu pohol a smeroval k Emilovi. Stŕpli sme, aj Emil zbledol ako stena. Pristúpil k nemu a povedal: „Konečne som ťa chytil pri čine, ty zasraný prcku.“ Emil sa začal scvrkávať a očakával, že teraz od Cyrila schytá poriadne zaucho. Cyril ho však objal okolo pliec a kamarátsky sa opýtal: „Tak čo, bude ešte poď, poď?“ Emil s úsmevom odpovedal, že už asi všetkého stačilo. Podali si ruky a ostali dobrí kamaráti. Od toho času sa v našom kolektíve, medzi príslušníkmi autoroty, počas celej našej služby nevyskytol žiadny incident. Boli sme veľmi dobrý kolektív a navzájom sme si pri výkone našej služby pomáhali.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

za 1,5 hodiny. Nachádza sa na ňom sedem náučných tabúľ, ktoré podávajú základné informácie o Rejdovej, jej histórii, konkrétnych kultúrnych pamiatkach, tradíciách, folklóre, zvykoch i typických ľudových remeslách, tiež o rastlinstve okolitých lúk a lesov, ale aj o zvieratách, biotope a ochrane prírody z úrovne sústavy Natura 2000, ktorej hlavným cieľom je zachovanie prírodného dedičstva a zabezpečenie ochrany najvzácnejších a najviac ohrozených druhov voľne rastúcich rastlín, voľne žijúcich živočíchov a prírodných biotopov vyskytujúcich sa na území štátov EÚ.

Náučný chodník tvorí okruh, štart i cieľ sú na jednom mieste. Začína pred Obecným úradom v centre Rejdovej, kde sa nachádza prvá informačná tabuľa a smeruje nahor ku kostolu sv. Michala. Potom chodník vychádza z obce a pokračuje krajom rozľahlej lúky. Pri prechode do lesného porastu za piatou tabuľou sa chodník stáča, pokračuje lesom, až sa dostane na druhú stranu tej istej rozľahlej lúky. Na jej okraji sa nachádza šiesta informačná tabuľa o krajine a jej biotopoch. Trasa ďalej smeruje na okraj Rejdovej, kde siedma tabuľa informuje o živočíšstve tunajšieho okolia. V závere značky vedú späť ku kostolu sv. Michala a pred Obecný úrad.

Názvy informačných panelov: 1. Základné údaje o obci a trasa náučného chodníka, 2. História obce Rejdová a kultúrne pamiatky, 3. Tradície, zvyky, folklór, remeslá, 4. Rastlinstvo, 5. Natura 2000, 6. Krajina, 7. Živočíšstvo.

Viac informácií:
https://gemer.vucke.sk/trip/gemer/gemer/turistika/pesia-turistika/naucny-chodnik-obce-rejdova.html
http://www.rejdova.sk/-naucny-chodnik-v-obci

Pripravuje Marta Mikitová

nepochodila v Šarišských Michaľanoch a utrpela tvrdú porážku. Za to v dobrom kurze pokračujú štvrtoligové FK Krásnohorské Podhradie, ktoré v tomto ročníku si udržalo súťaž aj na budúci rok. Najlepší futbal v VI. lige po celý rok produkujú futbalisti OFK Vyšná Slaná, ktorá doteraz neprehrala zápas a pred druhým Betliarom má bezpečný 14 bodový náskok. Kto však bude náš región reprezentovať v V. lige je stále vo hviezdach... Z nižších mládežníckych ligových súťaží nám radosť robia dve dorastenecké mužstvá - MFK Rožňava a FK Hrhov. Obe sú na prvých miestach vedľa seba s rozdielom iba 2 bodov. Lepší sú na tom Rožňavčania, ktorí chcú zažiť ešte tohto roku súťaže II.ligy. Rozhodujúce slovo však povie posledné kolo. Už dávno poznáme víťaza dorasteneckej 4. ligy, ktorým sa druhýkrát za sebou stalo mužstvo dorastencov Baníka Rožňavské Bystré. Za celý rok prehralo iba jeden zápas vonku a pred druhým v tabuľke získalo náskok 6 bodov. Príkladne si počínajú i žiaci 3. ligy ObFZ Rožňava reprezentujúci TJ Papiereň Slavošovce. Tabuľka vás o tom presvedčí.

D O S P E L Í

TIPOS III. LIGA VÝCHOD 29. KOLO 10. 6.2018 17.00

OŠFK Šarišské Michaľany - MFK Rožňava 5:2 (3:1), G: P. Cicman, D. Hreha, J. Luterančík (z 11m), A. Tkáč, T. Mikluš - J. Figúr, P. Sappanoš, ŽK: bez kariet, R: E. Anguš - M. Lipták, T. Baksay, DS: J. Kmec, Div.: 150.

MFK: G. Pulen – J. Ďuríček, Zs. Istók (81. D. Duczman), M. Gere, J. Korfanta, Y, Koretskyy, R. Szkokan (56. V. Babik), P. Sappanoš, T. Duczman (71. P. Husár), P. Štyvar (C ), J. Figúr. Tréner: L. Dávid.

Keď Peter Sappanoš z mužstva hostí znížil v 62. Minúte stav zápasu na 2-3, zdalo sa, že Rožňavčania ešte podniknú niekoľko útok na zmenu skóre či zisk bodu. Na ihrisko prišiel Peter Husár, ktorý vymenil v 71. minúte Tomáša Duczmana, ale ani to nepomohlo. Domácim sa podarilo v priebehu 3 minút zvýšili stav ma 5:2 a bolo "vymaľované", ako sa hovorí.

IV. LIGA JUH 29. KOLO

FK Krásnohorské Podhradie – FK Čaňa 3:1 (1:1). G: T. Revúcky 2 (1 z 11m), J. Rencsok – P. Kuruc. ŽK: A. Vaško, L. Héger - M. Stankovič, Š. Sarka, M. Klimek. R: M. Ginda – J. Nosáľ, M. Hudák, DS: P. Bačanský, Div.: 100.

PODHRADIE: D. Džačár – J. Erdofalvi (C ), T. Revúcky, Š. Kun (68. R. Madarász), K. Zubrický, M. Róth, M. Pollák (79. L. Héger), J. Rencsok (85. A. Hanzlík), T. Hajdúk, A. Vaško, M. Mészner. Tréner: P. Džačár.

Futbalisti spod hradu Krásna Hôrka zvládajú záver súťaže príkladne. Darí sa im aj pod novým trénerom Džačárom, ktorý prevzal mužstvo iba pred mesiacom. Odvtedy získali v 5 zápasoch 10 bodov.

VI. LIGA ObFZ ROŽŇAVA 25. KOLO:

Vyšná Slaná - Krh. Dlhá Lúka 6:2 (2:0). G: G. Keršák 2, D. Kalis, Š. Domik, O. Kračún, M. Gallo – T. Hegedus, A. Rigó. ŽK: bez kariet. R: D. Počmák - M. Szilágyi, A. Farkaš, DS: J. Šmelko. Div.: 80.

OFK: R. Lindák - M. Hadár (C ), F. Gallo, M. Laurinc (46. A. Rogos), A. Gallo, G. Keršák, Š. Domik (65. R. Revúcky), Jer. Barnák, D. Kalis (75. J. Sentpétery), Joz. Barnák, O. Kračún (52. M. Gallo).

JEDNOTA: M. Máté – K. Albert, A. Kovács, J. Gebe, N. Barczi, J. Čižmár, M. Lovas, Š. Bodnár (C ), T. Zagiba, A. Rigó, T. Hegedus.

Vyšná slaná stále dokazuje, že nie je nadarmo lídrom súťaže. Doteraz ešte neprehrala a nedala sa prekonať ani v poslednom domácom tohtoročníkovom zápase s bývalými prenasledovateľmi v ostatných ročníkoch z Krásnohorskej Dlhej Lúky. Tí však prišli bez niekoľkých hráčov základnej zostavy, ale ani to nemení nič na tom, že neboli domácim zďaleka rovnocenným súperom.

OTJ Honce – Sokol Bohúňovo 0:0, ŽK: bez kariet. R: J. Szor – T. Gyenes, L. Gyenes, DS: O. Vysoký. Div.: 50.

OTJ: T. Fandák – N. Boldi, J. Sklenár (C ), L. Varga, J. Kamenský, J. Hric, L. Hajdu, D. Forgáč, D. Gere, N. Gere, M. Mogyoróši .

SOKOL: Š. Jankóšik - Sz. Gergely, F. Király, M. Lukáč, L. Kovács (C ), G. Šušán, R. Kulik, K. Csotó, Š. Gergely, K. Illés, K. Gergely (75. M. Fandák).

Domáci, na prekvapenie, nezískali s Bohúňovom tri body, ako sa očakávalo. Nastúpili bez stabilného brankára, ktorého musel zastúpiť hráč z poľa, a tiež najlepšieho hráča Ota Vargu, čo sa odzrkadlilo i na výsledku.

ZK Dlhá Ves – Gemtex Rudná 7:1 (3:0). G: A. Orvos 3, Cs. Flander, G. Ferdinand, L. Novák, R. Ferdinand – M. Dusza (vlastný). ŽK: 0 – F. Čapó + ČK. R: G. Rási - J. Molnár, J. Ďuríček, DS: G. Gašpar. Div.: 100.

ZLATÝ KLAS: G. Pomaj – G. Beke, G. Ferdinand, A. Orvos, P. Mičinsky, D. Novák, M. Dusza (C ), M. Makkai (68. L. Novák), Cs. Flander, A. Labina, R. Ferdinand.

GEMTEX: L. Fabian – L. Šimon, R. Ulbrik, O. Sanisló, P. Kontra (C ), S. Székely, R. Štefán, A. Gyombér), Cs. Óvary, L. Dávid, F. Čapó.

Hostia sa nepreukázali ako mužstvo z najvyšších priečok tabuľky. V predchádzajúcich kolách zíkali dostatok bodov a teraz rozdávajú body tomu, kto im je bližší. Domáci to využili a Rudňania utŕžili v Dlhej Vsi poriadny debakel.

Apex Kružná - BANÍK Rožňavské Bystré 1:1 (0:1), G: O. Kerekes - P. Kubej, ŽK: R. Ragan – F. Čapo, P. Kubej, R: P. Galík - D. Poťmák, R. Mikulec, DS: P. Béreš, Div.: 50.

APEX: M. Ruszó - J. Rusnyák, L. Mezei, M. Szabó, R. Dókus (40. M. Doboš), O. Kerekes, Att. Kerekeš, P. Fabián, M. Podracký, O. Kočiš, R. Farkaš.

BYSTRÉ: M. Uhrin - M. Molnár, R. Jakab, F. Čapó, O. Ujházi, M. Tóth, Š. Dorkin (C ), J. Lipták-Giba, P. Kubej, M. Polyák, P. Minčík.

Hostia neprišli do Kružnej v optimálnej zostave. Mužstvo z Bystrého však bojovalo a bolo i bližšie v zisku troch bodov. Teší sa však aj z jedného pred záverečným derby zápasom doma s Honcami, s ktorými si môžu vylepšiť postavenie.

ŠK Štítnik - Tatran Betliar 4:2 (0:1), G: Ján Rochl 2, R. Kolesár, J. Kolesár - I. Lorinc, T. Handlovič, ŽK: J. Kolesár, Jak. Rochl, R: J. Szor – R. Farkaš, T. Gyenes, DS: F. Drenko, Div.: 100.

ŠTÍTNIK: T. Kandalík - J. Kolesár, A. Rochl, J. Bakeš, Ján Rochl, G. Tomi, M. Gallo (C ), Jak. Rochl, R. Rochl, R. Kolesár, M. Sivok.

TATRAN: S. Cirbus – M. Arvay, M. Marciš, L. Poťmák, D. Szilardi (79. D. Poťmák), Ľ. Lukáč (79. P. Boroš), T. Handlovič, M. Oravec, I. Lorinc (C ), M. Ďuríček, R. Fabián.

 VII. LIGA ObFZ ROŽŇAVA 21. KOLO

D O R A S T

III. LIGA K - G 25. KOLO 

4. LIGA ObFZ ROŽŇAVA Dohrávka 8. kola 8. jún 2018 o 17.00

Ž I A C I

3. liga ObFZ ROŽŇAVA 13. KOLO 10.6.2018 10.30

(MG od)

života. Múzeum je aj pamätníkom zavraždeným Židom zo Slovenska, pričom len táborom v Seredi ich prešlo približne 16 000, z ktorých bola väčšina zavraždená počas holokaustu. Návšteva múzea bola pre našich žiakov silným a emotívnym zážitkom a pripomenutím si toho, aký krásny a bezstarostný život žijú.

ZŠ

Okrem písania ju bavilo aj čítať, za týždeň dokázala prečítať aj 5 kníh.

„Správna chvíľa na písanie nastáva vtedy, keď mám dej takmer celý premyslený, od začiatku až do konca. Obsah mám premyslený v okamihu, ako začnem písať, ale konkrétne dialógy a opisy vznikajú, samozrejme, za pochodu. Písanie mi ide veľmi pomaly, dej nikdy nemením,“ prezradila o sebe Katarína Gillerová. „Prvý román Láska si nevyberá som písala celkom bez poznámok, celý dej som mala v hlave a odtiaľ som ho premiestňovala rovno do počítača. Vtedy som ešte nevedela, či mi ho niekto vydá. Inšpiruje ma sám život a príbehy ľudí okolo mňa. Je toľko neuveriteľných osudov ľudí, že niektoré by si ani sám autor nedokázal vymyslieť,“  dodala spisovateľka.

„Na stretnutie so spisovateľkou pozývame všetkých, nielen ženy, ktorí chcú aspoň na chvíľu uniknúť z reality každodenného života a vypočuť si niečo o osudoch iných ľudí, ktoré sa naozaj stali, len autorka ich dotvorila“ prihovorila sa k čitateľom i náhodným návštevníkom knižnice pracovníčka knižnice Helena Eleková a pokračovala „Veď každému z nás sa v živote prihodilo niečo veselé i smutné a možno prostredníctvom niektorej z hlavných postáv románov Kataríny Gillerovej môžeme nájsť spôsob riešenia tých našich problémov. Preto, tešíme sa i na Vás v stredu 13.júna 2018 o 17:00 hod. v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave na besede so slovenskou spisovateľkou Katarínou Gillerovou.“ Podujatie sa uskutoční v rámci projektu Tajomstvá v literatúre II, ktoré z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia www.fpu.sk a je hlavným partnerom projektu. Vstup je voľný.

Tatiana Bachňáková

ŠTK schvaľuje po vzájomnej dohode klubov odohrať zápas 22. kola 7. ligy dospelí Dobšiná – Mladosť Brzotín 16. 06. 2018 o 16:00. 

ŠTK ObFZ Rožňava

Dobre naladených seniorov pozdravili predseda OO JDS p. Daniel Kianica, primátor mesta a prednostka OÚ, ktorí povzbudili seniorov k ďalšej aktívnej činnosti vo všetkých kultúrnych i športových oblastiach.

Po príhovoroch oboznámil moderátor s postupom prehliadky a predstavil porotu s predsedníčkou p. Alenou Fačkovou.

Na prehliadke sa zúčastnilo 26 seniorov, ktorí sa prezentovali v próze, poézii a vo vlastnej tvorbe. Náš okres Revúca reprezentovali: panie Klára Hrvolová zo ZO JDS Lubeník v próze, Emília Lábajová zo ZO JDS Muránska Dlhá Lúka v poézii, Želka Štefánková zo ZO JDS Muránska Dlhá Lúka a pán Juraj Kochjar zo ZO JDS Muráň vo vlastnej tvorbe.

Chceme sa im poďakovať za veľmi dobrú reprezentáciu OO JDS a celého nášho okresu. Porota konštatovala, že všetci boli víťazmi, pretože prekonali trému, ukázali svoj talent a iste podnietili ďalších prítomných seniorov, aby sa v budúcnosti zapojili a nabrali odvahu k prednesu.

V závere podujatia boli odovzdané Ďakovné listy účinkujúcim a kvety, ktoré odovzdávali Predsedovia KO a OO JDS, prednostka OÚ a predsedníčka poroty.

Na záver sa všetkým, ktorí sa podieľali na príprave podujatia poďakoval predseda KO JDS Ján Hlaváč a Zuzana Homoliaková, ktorá odovzdala kyticu prednostke OÚ a uzavrela podujatie slovami: Dnes v Synagóge odznelo mnoho slov - slovo má však veľkú moc môže potešiť, povzbudiť, zarmútiť i uraziť, preto ich správne využívajme.

Dnes vyslovené slova v prednese učinkujúcich nás mnohých rozosmiali, navodili príjemnú atmosféru, dali nám podnet na zamyslenie ale niektoré nám pripomenuli smutné udalosti a mnohým sa zaleskla slza v oku.

G. Fabian

v závere v stúpaní chodníkom k hornej stanici lanovky na Geravách. Odtiaľ žltou značkou k rázcestiu Malé Zajfy, z rázcestia stále cestou popri potoku žltou značkou k rázcestiu Veľké a Malá Zajfy. Ďalej zelenou značkou náučného chodníka k Stratenskej Píle. Odtiaľ červenou značkou po chodníku popri priehrade Palcmanská Maša, neskôr v stúpaní cez les, v závere klesaním do obce Dedinky.
Má 6 zastávkok, ktoré opisujú jednotlivé lokality – Zejmarskú roklinu na južnom okraji plošiny Geravy s krasovými javmi a vodopádmi, krasovú planinu Geravy s krasovými jamami a škrapmi, dolinu Malé Zajfy so zachovalými prirodzenými mokraďovými spoločenstvami, Stratenskú pílu a vodnú nádrž Palcmanská Maša.

Prostredníctvom svojich 10 informačných panelov oboznamuje o flóre, faune, roklinách, vodných plochách, ako aj o orientácii v teréne v tejto časti Slovenského raja: 1. Dedinky – Hnilecká vodná nádrž, 2. Biele vody, 3. Zejmarská roklina, 4. Geravy, 5. Malé Zajfy, 6. Občasný prameň, 7. Havrania skala, 8. Stratená, 9. Stratenská píla, 10. Dedinky.
Prevádzkovateľom je Správa Národného parku Slovenský raj.

Viac informácií:
http://www.slovensky-raj.sk/?objekt&oid=214&eid=&
https://kamnahory.sk/Turistika/Slovensky-raj/Dedinky-Zejmarska-roklina-Male-Zajfy.html

Pripravuje Marta Mikitová

aby prišli svoje deti povzbudiť a potešiť, odchádzali rovnako pyšní.

Divadlom sa u Zocháčov školský deň neskončil, v treťom bloku divadielok už medzi nás pribudli aj hostia, ktorí prijali pozvanie na oslavy 30.výročia založenia školy. Bývalí riaditelia našej školy, bývalí zamestnanci, kolegovia z iných škôl, sponzori a zástupcovia mesta spolu s pani primátorkou sa na pár hodín stali súčasťou nášho veľkého dňa.

Aký by to ale bol Deň detí, ak by deti nedostali žiaden dar? Deň bez učenia je super, sladkosti sú tiež fajn, ale tento rok naši najmenší dostali ešte jeden veľký neobyčajný dar - detské ihrisko v priestoroch školy, ktoré si budú môcť užívať.

Slávnostný deň sme ukončili poslednou oslavou - prvým plesom našich deviatakov. "Susedia" z ranného divadla sa zmenili na krásne dámy a galantných pánov, ktorí svojim rodičom a učiteľom predviedli, čo sa naučili v tanečnej škole.

Veríme, že tí, ktorí s nami strávili tento krásny deň, si domov odnášali príjemné zážitky a spomienky. My sa tešíme, že sme úspešne zavŕšili rok osláv 30.výročia založenia našej školy a dúfame, že do ďalších osláv sa nám podarí spolu so zamestnancami, rodičmi, žiakmi a zriaďovateľom školu naďalej zveľaďovať a vylepšovať.

Mgr. Katarína Krištofová

nepriateľské delostrelectvo. Na najbližšej skúšobnej jazde sme na vlastnej koži zažili jazdu s mjr. Dedičom. Do pristavenej kolóny pribudla T-111, v ktorej ako inštruktor sedel mjr. Dedič. Striedal som kolegu, ktorý s ním hodinu jazdil. Vychádzal z kabíny, prevrátil oči k nebu a ticho zahrešil. Značilo to, že „major“ mu jazdu riadne znepríjemňoval.

Zahlásil som sa a s obavami si sadol za volant. Kolóna sa pohýnala, chcel som naštartovať. Rozkričal sa na mňa, že mi nedal pokyn. Kolóna odišla a on si spokojne niečo zapisoval do zápisníka. Následne sa ma začal vypytovať, čo som robil v civile a prečo chcem byť vodič. Rozprávali sme dosť dlho a potom mi zadal úkol. Opísal mi moju situáciu. Pre nutnú opravu auta som zaostal za kolónou a nachádzam sa v oblasti, kde sú nepriateľské partizánske jednotky. Preto mám čo najrýchlejšie dobehnúť kolónu. V kolóne sa jazdilo rýchlosťou 40 až 60 km za hodinu. Na vyššie rýchlosti s Tatrou stojedenásť som nebol zvyknutý. Pridal som plyn a tachometer ukazoval 70-tku. Začal na mňa revať, že ako chcem touto rýchlosťou dobehnúť kolónu. Musel som pridať. Tatra išla 90-tkou.

Oproti išiel konský povoz. Keď kočiš videl rútiaci sa kolos oproti nemu, zatiahol voz s koňmi do priekopy a prežehnával sa. Ja s očami prilepenými na prednom skle, som mal tiež zadok stiahnutý od strachu. Nemal som dostatočné skúsenosti jazdiť s veľkým autom takou vysokou rýchlosťou. Po pol hodine sa pred nami objavila, plaziaca sa kolóna vozidiel. Spokojne som si vydýchol, ale trochu predčasne. Prikázal mi za kolónou zastaviť. Zadal mi novú situáciu, v ktorej sa nachádzam s vozidlom. Počas našej jazdy v partizánskej oblasti naše vozidlo zasiahla strela, ktorá poškodila prevodovku tak, že môžem jazdiť iba s prvým a štvrtým prevodovým stupňom. Mám naštartovať a dobehnúť kolónu. V hlave mi vírilo tisíc myšlienok, ale všetky odmietali možnosť preradiť z jednotky do štvorky. To by šlo, ale iba dolu s kopca. Rozkaz sa splniť musí. Aký povel, taký úkon. Veď ja ho presvedčím, že je to hlúposť. Zaradil som jednotku a pohol som sa. Pridal som plný plyn a snažil som sa rozbehnúť vozidlo na čo najvyššiu rýchlosť. Motor reval a celé vozidlo sa triaslo, vtlačil som radiacu páku so škripotom do štvorky. Po vypustaní spojky sa stalo to, čo som očakával. Tatra začala šklbať, podskakovať a bol som rád, že sa prevodovka naozaj nerozsypala. Rýchlo som vypol spojku a zastal. Obrátil som sa na majora a povedal, že sa to nedá, že môžeme naozaj poškodiť prevodovku.

Rozkričal sa na mňa, že vôbec nerozmýšľam, že som ešte veľmi slabý vodič. Bol som trochu urazený, lebo na jazdách som od inštruktorov dostával stále dobré známky. Boli so mnou spokojní. Odrazu vyskočil z kabíny, ako keby ho do zadku pichla včela. Obehol kabínu, mňa vyhnal spoza volantu. Povedal, aby som sledoval, či sa to ozaj nedá. Naštartoval, dal jedničku, urobil rozbeh. Tešil som sa, ako bude vozidlo skákať, keď zaradí štvorku. On však zaradil pridanú prevodovku na terénny chod a vložil štvorku. Vozidlo plynule pokračovalo v jazde a po väčšom rozbehu zaradil tzv. „silničný chod“ a pokračoval plynulo v jazde na normálnu štvorku. Pridal plyn a za chvíľku už mal na tachometri 90-tku. Zastal a oboril sa na mňa. Sadni a čo najskôr dobehni kolónu. Pri rozjazde som urobil všetko tak ako on. Už som išiel na normálnu štvorku a naberal na rýchlosti. V tom čase boli cesty dosť úzke. Nebola všade asfaltka. Niekde boli aj prašné cesty. Hoci nebolo v premávke toľko veľa áut ako dnes, často som stretával konské povozy. Kočiši, keď videli veľkou rýchlosťou blížiacu sa Tatru, zastávali na krajnici a postavili sa pred kone, ktoré utišovali, aby sa nesplašili. Major iba sedel a nedal mi pokyn spomaliť. Konečne som zbadal kolónu. Moje napätie začalo ustupovať. Predčasne som sa tešil, lebo major sa nevzdával a pokračoval vo svojich výmysloch. Keď som trochu ubral plyn, aby som znížil rýchlosť, nariadil mi rozkazovačne „predbehni kolónu“. Bol to ešte väčší šok ako predtým. Ako nájsť vhodný úsek na predbehnutie sedem nákladných áut? Hoci sa kolóna pohybovala iba päťdesiatkou. Na moje šťastie som pred sebou uvidel rovný úsek cesty. Buď-alebo. Zaťal som zuby s myšlienkou, že major je „ťuk-ťuk-ťuknutý“, zošľapol som plynový pedál až na podlahu. Míňal som jedno auto za druhým. Všimol som si, že môj nárazník auta na pravej strane nebol vzdialený od predbiehaných áut viac ako 20 cm. Nemal som pri predbiehaní čas, všímať si majora, ako sa tvári.

Predbehli sme kolónu asi o dvesto metrov, až potom mi kázal zastaviť. Zastavil som a zbadal, že major sa drží obidvomi rukami za spodok sedadla. Bol som presvedčený, že tiež mu to nebolo jedno, ako dopadne moje predbiehanie kolóny. Potom už takýto príkaz nikomu nedal, asi si to uvedomil, že tu ide aj o jeho „zuby“. Vystúpil a zastavil kolónu. Takmer s trasúcimi rukami som mu podal podpísať záznam o jazde. Bez záujmu mi to podpísal a precedil cez zuby, že keď budem pol roka jazdiť, bude zo mňa niečo. Bol som vynervovaný, tak som ho v myšlienkach poslal tam, kde by som ho najradšej videl. Zasalutoval som a neviem, či som sa nepotácal k autu, s ktorým som mal pokračovať v jazde.

Kolóna na čele s vozidlom majora Dediča sa pohla. Po krátkom čase kolóna stúpala do strmého kopca so stúpaním cez 12%. Asi každý už mal zaradený druhý rýchlostný stupeň a pomaly sme sa plazili do strmého kopca. V prvom vozidle, v strešnom otvore kabíny sa objavila majorová postava s červenou zástavkou v ruke, s ktorou dával signál „zastaviť a motory vypnúť“. Podľa predpisu každý vodič zastavil, vypol motor, vsunul jedničku a zatiahol ručnú brzdu. Čakali sme, čo bude nasledovať. Môj inštruktor podriemkával v kabíne a bez záujmu sa opýtal, čo sa deje. Povedal som, že major zastavil kolónu. Zamrmlal iba, že major sa bude srať celý deň, lebo niekedy predtým sa zúčastnil na skúšobných jazdách a bolo to príšerné, čo všetko dokázal navymýšľať, a driemal ďalej. Nevidel som dopredu, čo sa robí. Zbadal som ho, až keď došiel k druhému vozidlu pred nami. Pri zadných kolesách auta si kľakol na cestu, kriedou na pneumatiku aj na cestu urobil čiaru a dal pokyn vodičovi, aby sa pohol. Keď vodičovi pri pohýnani do strmého kopca vozidlo skĺzlo o desať centimetrov dozadu, začal na neho revať. Na fronte, keby si ťahal delo, už by si hlavňou dela rozbil okno na vozidle stojace za tebou. Reval a hlasno nadával na inštruktorov, že nás za celý kurz nenaučili riadne jazdiť. Keď prišiel ku mne, povedal, že vozidlo sa musí pohnúť tak, aby neskĺzlo ani jeden centimeter dozadu. Musel som sa premáhať, aby som sa nezasmial. Nohavice vychádzkovej uniformy, od kolien dolu, mal veľmi zablatené aj s poltopánkami. Obdivoval som však jeho zápal a snahu nás naučiť jazdiť aj v nepredvídaných situáciach. Ja už poučený z jazdy s ním, zaradil som terénny chod, dal jedničku a pridal plyn. Ručnú brzdu som povolil, až keď som cítil, že spojka už zaberá. Pohol som sa bez sklzu. Vykríkol: „Dobre, už ti to začína myslieť.“ Nakoniec sme došli do kasární a na túto jazdu hádam nikto z nás ani dodnes nezabudol.

Na izbe prepukla veľká debata, ohľadom jazdy s mjr. Dedičom. Aj skúsení šoféri, ktorí už v civilu jazdili, nadávali na jeho výmysly. Jeden z nich, Albert Duľa z Hrabušíc, sa rozčuľoval: „Nech un idze do rici. Ked mne štreľa do prevodovky, ta olej z nej vyceče a po páru kilometroch prevodovku zadreš. Možeš akurát vyskočic z voza a ucekac za kolónu, ne nahaňac ju z jednotku a zo štvorku.“ Mal pravdu, ale nezbavilo nás to obavy, čo bude s nami, keď nás na záverečných skúškach bude takto buzerovať.

Na úplný záver kurzu major vymyslel ešte jednu akciu. Ráno sme všetci odišli na železničnú stanicu do Prešova. Pod vedením našich inštruktorov sme museli zo železničných podvalov postaviť nakladaciu rampu. Pristavili vagón a každý musel z T-111 vyjsť na vagón, upevniť vozidlo drevenými klinmi. Major to skontroloval. Keď úlohu splnil, vodič musel z vagóna vycúvať a vozidlo zaparkovať na určené miesto. Major to hodnotil, lebo úloha bola súčasťou záverečnej skúšky. Našťastie nikto z rampy alebo z vagóna s vozidlom nespadol. Vagónovanie vozidiel sme zvládli všetci. Vyšťavení sme sa vrátili do kasární na letisku. Po večeri sme mali povolené zaľahnúť a spať. Takto sme zakončili praktickú časť vojenského vodičského kurzu. Čakala nás už len záverečná skúška z vojenských predpisov pre prevádzku motorových vozidiel. Dva dni pred skúškami sme boli v učebni, kde sme si s prednášajúcimi opakovali dopravné predpisy a konzultovali nejaké sporné otázky.

Prišiel veľký deň „D“, záverečné skúšky. V učebni každý zaujal svoje miesto. Na pódiu vpredu, za dlhým stolom sedela skúšobná komisia. Boli to naši prednášatelia, vyšší dôstojníci zo štábu a jeden civilný skúšobný komisár. Prebehol nám mráz po chrbte, keď sme zbadali, že tam sedí aj major Dedič. Jednotlivo sme predstupovali pred komisiu. Boli sme dobre pripravení, takže skúšky prebiehali pomerne rýchlo. Na naše počudovanie, náš postrach mjr. Dedič bol najlepším členom komisie, ktorý nás obhajoval. Sršal vtipom a dobrou náladou. Komisii doporučoval, aby naše odpovede považovali za vyhovujúce s nejakou poznámkou, že v čom sa ešte trochu má dotyčný zdokonaliť, ale je predpoklad, že bude dobrý šofér. Po zložení skúšky niekedy dával otázky, také šoférske chytáky. Jednému chlapcovi dal otázku, že keď ide s autom 60 km rýchlosťou v zatáčke, ktoré ozubené koleso sa na vozidle netočí. Zmätený a vynervované vodič začal vymýšľať všelijaké teórie, že môže to byť planétové koliesko v diferenciále, alebo spiatočka v rýchlostnej skrini. Major ho prerušil a povedal, že všetky sa točia, iba výsuvné ozubené koliesko štartéru stojí. Všetci sa zasmiali a napätie z nás opadlo. Skúšky sme všetci urobili. Huráááá!
(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay

Zvolen a Metropolitu Štefana Stratimiroviča zo Srbska, spolu s detským folklórnym súborom Zrkadielko z Hnúšte, v Dome kultúry J. Francisciho Rimavského v Hnúšti. V piatok 22. júna 2018 od 15:00, až do nedele 24. júna 2018 bude miestom slávností už tradične obec Klenovec.

Roztancované ulice a námestie v Klenovci vytvoria členovia detských folklórnych kolektívov, ktorí sa predstavia v detskom programe od 15:30, pod názvom Bohatým brať, chudobným dať i bohatstvo otcov zachovať, v réžii Matúša Ivana. Účinkujú DFS Hájik a Lieskovček z Rimavskej Soboty, Lykovček z Revúcej a DFS Zornička a Mladosť z Klenovca. Program sprevádza herec Marek Rozkoš zo Zvolena. Od 15:00 sa chceme pokúsiť počas 24 hodín utkať čo najdlhší pokrovec. Pozývame všetkých, ktorí sa chcú o tento rekord pokúsiť s nami, aby sa zapojili a prišli, tkáme aj v noci, s našou odbornou garantkou Ľubkou Žilkovou z Kokavy nad Rimavicou. V tomto čase sa bude konať aj vernisáž jedinečnej výstavy v Múzeu súkenníctva a gubárstva (kolešňa v parku), a to Krojované bábiky Anny a Rastislava Bellovičovcov z Lukáčoviec, v spolupráci z o. z. Slnienko z Fiľakova. Od 17:00 sa koná vernisáž výstavy Rukami majstrov, kde autorka výstavy Anetta Cvachová predstaví regionálnych remeselných majstrov - gubára Jána Fottu, rezbára Milana Stieranku, košikára Michala Dovalu z Klenovca, bičiara Ľubomíra Majana z Rimavskej Soboty, fujaristov Milana Katreniaka z Tisovca, Dušana Cebera z Vyšnej Pokoradze, so šúpolienkami Evu Dolinajú a medovnikárku Evu Manicovú z Tisovca, výrobcu drevených palíc Pavla Ferdinandiho z Revúcej, drotára Júliusa Bútoru z Drienčan, Gabrielu Medveďovú z Hrachova s krojovanými bábikami a Ladislava Hedvigiho s kyjatickými hračkami. Od 17:30 bude priestor kultúrneho domu patriť komornému programu Roztratené zrnká, ktorý vznikol na základe terénneho výskumu. V tomto roku predstavíme obec Klenovec, jej históriu, ľudí, ktorí nám priblížia život našich predkov. Účinkovať budú klenovčania a novoklenovčania s Folklórnou skupinou Šajava z Kráľa a s členmi FS Vepor z Klenovca, v réžii Alenky Ďurkovičovej, príprava Stanislava a Jaroslav Zvarovci a Viktor Brádňanský. Programom bude  sprevádzať Katarína Kovačechová. Od 19:00 účinkujúce folklórne kolektívy roztancujú námestie v rámci slávnostného otvorenia 40. ročníka Gemersko – malohontských folklórnych slávností – Klenovská Rontouka. Večerný program bnude  patriť dvom malohontským obciam v podaní FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou a FS Vepor z Klenovca, v réžii Romana Malatinca. na príprave sa podieľajú Ján Blahuta a manželia Zvarovci. Hostia naši je názov programu, v ktorom sa predstavia zahraničné kolektívy z Belgicka a zo Srbska, v réžii Vladimíra Petrinca. V Očovej doma je názov programu Folklórneho súboru Očovan z Očovej, ktorého autorom je Pavol Hossa. Záver večera bude patriť ľudovej veselici s Ľudovou hudbou Roberta Michalíka a Muzika z Detvy.

Celú noc tkáme pokrovec aj s Vašou pomocou a sobotné ráno nás pozdravia pozývačkami po obci účinkujúci slávností. Od 9:30 bude prebiehať pri Klenovskej izbe škola spevu s Jankou Porubiakovou z Kružna. Od 10:00 – 12:00, 14:00 - 16:00, bude v Klenovskej izbe prebiehať lektorovaná výstava na tému Zvyky pri narodení dieťaťa, s lektorkami Ľudmilou Pulišovou a Martinou Oštrom Marekovou z Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote. V priestoroch pri Baptistickom kostole bude v tomto roku nová scéna, na ktorej sa od 10:00 predstavia heligonkári na prehliadke pod názvom Klenovská heligónka. Presne na poludnie bude ukážka Lapačka Jánošíka, v ktorej sa predstavia Hornoliptovskí kuruci, Portáši a členovia folklórnych kolektívov v réžii Viktora Brádňanského. Od 13:00 Vás pozývame na súťaž Starostkin dukát, v ktorom si svoju šikovosť a zručnosť overia členovia zúčastnených folklórnych kolektívov v réžii Jarky Lajgútovej. Od 13:45 bude scéna patriť detským folklórnym súborom Hájiček a Podkovička z Rimavskej Soboty, Čížiček z Tisovca, Zrkadielko z Hnúšte, Šafáriček z Tornale, Zornička a Mladosť z Klenovca a Lykovček z Revúcej, pod názvom Kolo, kolo mlynské, v réžii Lucii Zvarovej. Z novovytvorenej scény sa o 15:00 presunieme na scénu na Námestí Karola Salvu, kde sa nám predstavia FS Technik z Bratislavy, zahraničné kolektívy Zvolen a Metropolitu Štefana Stratimiroviča zo Srbska, Drieske Nijpers z Belgicka a citaristi z Maďarska. Od 16:00 bude scéna patriť ľudovým huddbám folklórnych kolektívov Technik, Goral, Vepor a Ľudovej hudbe Martinky Bobáňovej z Terchovej v súťažnom programe Drótova nôta, kde sa zároveň dozvieme aj výsledky rekordu v tkaní pokrovca. Podvečer podujatia od 17:00 v programe Jánošíkovým chodníčkom v réžii Mariana Čupku sa predstavia Terchovec z Terchovej, Goral zo Suchej Hory, Kýčera z Čierneho Balogu a Mužská spevácka skupina FS Vepor z Klenovca. Z Gemera do Malohontu je názov regionálneho programu v réžii Jaroslava Piliarika a Stanislavy Zvarovej, v ktorom sa predstavia folklórne kolektívy Háj, Rimavan a Nový Gemer z Rimavskej Soboty, Lykovec z Revúcej, Levenda z Muráňa, Revúška z Revúčky, Spod Kohúta z Muránskej Zdychavy a Revúčky, Haviar z Rožňavy, Ženská spevácka skupina Skaliny z Hnúšte, Vepor z Klenovca, fujaristi Milan Katreniak, Roman Košičiar z Tisovca a Dušan Ceber z Vyšnej Pokoradze, s moderátorom Jurajom Genčanským. Večerný program od 20:00 bude patriť Folklórnemu súboru Technik z Bratislavy  pod názvom 65 rokov v réžii Igora Hajdúčika a Ľubici Meškovej.

O 21:00 sa presunieme na scénu pri Baptistickom kostole na koncert rusínskeho miš – maš v podaní Rusín Čendeš Orchestra z Banskej Bystrice.

Od 22:00 scéna na námestí bude patriť Folklórnemu súboru Lúčnica z Bratislavy s programom Z tvorby profesora Nosáľa.

Záver sobotňajšieho večera bude patriť Roztancovanému námestiu so zúčastnenými kolektívmi. Nedeľné ráno, po skončení Služieb Božích v evanjelickom kostole, zaznie posledný program 40. ročníka Gemersko – malohontských folklórnych slávností Klenovská Rontouka a to Slzy neviest v réžii Andrei Jágerovej, v podaní Folklórnej skupiny Dobrona z Dobrej Nivy, Ženskej speváckej skupiny Marína zo Zvolena, Ľudovej hudby Jara Hazlingera z Detvy a Pavla Martinku.

Počas slávností v piatok a v sobotu bude prebiehať Jarmok remesiel, Tradičné dvory gastronomických špecialít – Klenovský, Francúzsky, Chovateľský, Starých mám, MAS Malohont, Drienčanský, Teriakovský, štrúdľový, v sobotu pribudne dvor Jelšavský. Počas soboty budete môcť ochutnať tradičné špeciality - strúšky z Revúšky, klenovské pirohy, halušky, Jelšavské guľky a Muránske buchty.

Sobotňajší deň bude patriť aj tvorivým remeselným dielňam, s remeselnými majstrami a lektormi z Gemersko – malohontského osvetového strediska z Rimavskej Soboty, Novohradského osvetového strediska z Lučenca, z Gemerského osvetového strediska z Rožňavy, Pohronského osvetového strediska zo Žiaru nad Hronom a Detviansky tulipán z Detvy.

Slávnosti sa realizujú s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja, z 2% kampane o.z. RODON a obce Klenovec, z verejných zdrojov podporil partnerom Fond na podporu umenia. Ďakujeme reklamným partnerom: Jánovi Figulimu, Coca – Cola, Zlatý bažant, Kofola, Kongo, Pekáreň Bobro Hriňová.

Poďakovanie patrí aj mediálnym partnerom RTVS Rádio Stred, TV Rimava, rimava.sk, jankohrasko.sk, folklorista.sk, echoviny.sk.
Tím 40. ročníka Gemersko - malohontských folklórnych slávností sa teší na Vašu účasť a stretnutie s Vami na Klenovskej Rontouke.

Stanislava Zvarová, dramaturgička slávností

PLAGÁT - KLENOVSKÁ RONTOUKA 2018

žiakov. Ocitli sme sa nie v múzeu plnom zaprášených exponátov, ale v modernom interaktívnom prostredí. Presne v takom, do akého patria žiaci Základnej školy J. A. Komenského, a to všetko vďaka Nadácii Volkswagen Slovakia, za čo sme neskutočne vďační. Hlavným cieľom návštevy vedeckého parku bolo našim žiakom – žiakom Základnej školy J. A. Komenského sprostredkovať zážitky, ktoré v nich prebudia zvedavosť a túžbu dozvedieť sa viac o svete okolo nás. Verím , že sa nám to aj podarilo.

ZŠ

CRONOSTONE z Rimavskej Soboty. Tento vynikajúci hodinár, ktorý špecializáciu získaval nie len v európskych krajinách, ale i v Spojených štátoch amerických sa zvlášť špecializuje na takéto vzácne kusy. To, že sa tieto hodiny dostali na to správne miesto nám dokazujú už niektoré kompletne zreštaurované a spojazdnené hodiny. Žiaľ, podľa jeho slov, z 27 kusov hodín sa podarí kompletne zreštaurovať a spojazdniť len desať. Dáva to za príčinu mechanickému stavu väčšiny hodín. Aj keď jeho mottom je: „všetky hodiny sa dajú opraviť, také nie sú, ktoré by sa nedali“. Veď ani nie v tom je problém, ale mechanizmy týchto hodín už nie sú originálne a tak investovaná práca a súčiastky sú neadekvátne k hodnote, ktorú by po oprave predstavovali. Preto bude zbytok len reštaurovaný, ale abstinovať bude ich kompletné mechanické spojazdnenie. Napriek tomu, však pokladáme tento úspešný projekt za víťazstvo, po ktorom opäť bude zachránený nemalý kus našej histórie. Tieto tykajúce skvosty si potom určite bude môcť pozrieť v plnej kráse v Baníckom múzeu v Rožňave, či už na dočasnej výstave, alebo ako súčasť stálej historicko-národopisnej expozície.

Martin Kováč

dôvodov, ale v tichej chvíľke sme si spomenuli aj na tých, ktorí nás už predišli do večnosti.

V úvode prítomných pozdravila sestra zborová dozorkyňa Marta Lajčáková, ktorá svoj príhovor, v ktorom citovala aj slová známej spisovateľky Alice Pipperovej, smerovala k posilneniu viery konfirmandov. Sme radi, že sme mohli na pôde nášho cirkevného zboru privítať aj brata seniora GES Mgr. Radovana Gdovina, ktorý v rámci služieb Božích poslúžil zvesťou slova Božieho, spievanou liturgiou a prisluhovaním velebnej sviatosti Večere Pánovej. Administrátorka CZ ThDr. Zuzana Poláková odovzdala jubilantom pri oltári konfirmačné rozpomienky, ktoré im budú pripomínať tento slávnostný deň, a prítomných následne povzbudila aj krátkym príhovorom ku Večeri Pánovej. Báseň s názvom Pamätáš?..., ktorú sestra farárka napísala pri tejto príležitosti, predniesla presbyterka Helena Šoltésová. Za konfirmandov vystúpila s vrúcnym poďakovaním sestra Mária Sabová, ktorá Pánu Bohu ďakovala v mene všetkých konfirmandov, za všetko požehnanie, lásku a pokoj, ktoré prebývajú v ich srdciach, za milujúce rodiny, ale i za tento svet a prírodu okolo nás. Modlitbu konfirmandov prečítala sestra MUDr. Marta Hlaváčová a povzbudivé slová zazneli i zo slov modlitby, ktorú za cirkevný zbor predniesla sestra Ružena Hudecová.

Po skončení služieb Božích bol pre konfirmandov, ich rodinných príslušníkov a presbyterky CZ pripravený spoločný obed v sále Kultúrneho domu v Rakovnici. Predsedníctvo CZ týmto ďakuje všetkým, ktorí sa na príprave stretnutia podieľali. Nech im ich nezištnú ochotu Pán Boh vynahradí svojím požehnaním.

Zuzana Poláková
administrátorka CZ Rožňavské Bystré

práci so žiakmi ich spolupatričnosť a úctu k vlastnému národu, vlasti. Ich námety a myšlienky boli veľmi podnetné a motivujúce. 

V našom príhovore sme sa zamerali na to, čo my považujeme za vyjadrenie patriotizmu – náš slovenský jazyk. Ako mesto, v ktorom sa za dramatických okolností bojovalo za vyučovanie v spisovnom slovenskom jazyku sme si pokladali za česť, že môžeme o ňom hovoriť na medzinárodnej pôde. V prezentácii sme medzi iným ukázali aj fotografie budovy Prvého slovenského gymnázia – našej prvej slovenskej školy. Hovorili sme o prínose významných osobností nášho národa ako bol Ľudovít Štúr či zberateľ slovenských ľudových rozprávok Pavol Dobšinský. Na spestrenie sme pripravili aj nahrávku recitácie slovenskej ľudovej rozprávky v podaní našej žiačky a krátke video divadelného vystúpenia školského divadelného súboru PORTÁL. Týmto sme chceli poukázať na to, že hoci sme malou krajinou uprostred Európy, Revúca je kultúrnym mestom kde si vážime náš slovenský jazyk a prajeme si, aby sa jeho krása zachovala a naďalej prenášala z generácie na generáciu.

Milým spestrením našej krátkej návštevy v Ledzinách bolo aj stretnutie so zástupcami mesta a vedením našej partnerskej Základnej školy č. 4 na ulici Golawieckej. Zistili sme, že priateľstvo nekončí úspešne ukončeným projektom. Pravé priateľstvo pokračuje ďalej a naše stretnutie bolo o to radostnejšie. Za pracovným stolom sa nám podarilo navrhnúť plán ďalšej spolupráce, ktorá už teraz stojí na pevných základoch vzájomného porozumenia. Dúfame, že sa nám v našej snahe bude dariť naplniť naše očakávania vo vzájomných partnerských výmenách žiakov našej školy. V budúcnosti by sme radi pokračovali v našej úspešnej vzájomnej spolupráci, a tak predstavili našim žiakom nie len inú krajinu, zvyky, tradície, národ a jazyk ale aj čo v praxi znamená úcta, hrdosť a vzájomná spolupatričnosť. Lebo: „Vlastenectvo je láska k vlastnému národu, nie nenávisť k iným.“

Ďakujeme nášmu mestu za možnosť vycestovať do Ledzín a zúčastniť sa spomínanej konferencie.

ZŠ

a táto sedacia súprava tvorila súčasť vybavenia interiéru ich salónu. Nábytok spolu s ďalšími predmetmi darovali členovia rodiny vtedajšiemu Gemerskému župnému múzeu začiatkom 20. storočia. Zámerom projektu bolo reštaurovanie sedacej súpravy a doplnenie stálej expozície múzea o ukážku historického nábytku, ktorý doposiaľ nebol prezentovaný.

Realizátorom reštaurovania bol Tibor Kováč z Liptovského Hrádku, člen Reštaurátorskej komory na Slovensku, ktorý za necelých 5 mesiacov prinavrátil jej niekdajší vzhľad. Z jednotlivých kusov sedacej súpravy boli postupne odčalúnené jednotlivé vrstvy – ozdobné šnúry, poťahová látka, pôvodné vrstvenie ako bolo konské vlásie, africká tráva, juta riedka, juta hustá. Po odstránení týchto vrstiev boli jednotlivé pružinové kostry s jutovými popruhmi povysávané od hrubých nečistôt a parazitov. Pružinové kostry boli očíslované a uvoľnené, vrátane jutových popruhov z drevených kostier pohovky, kresiel s podrúčkami a malého kresielka.

Trojmiestna pohovka, kreslá s podrúčkami a malé kresielko bolo na pomery užívania do veľkej miery poškodené mechanicky. Jednotlivé konštrukčné spoje, ako bolo začapovanie nôh, boli ulomené, predné sústružené nohy chýbali. Zadné nohy na trojmiestnej pohovke chýbali. Predné sústružené nohy boli napadnuté drevokazným hmyzom, až do takej miery, že boli konštrukčne nevyhovujúce. Dyhovanie na zadných profilových nohách na kreslách s podrúčkami boli mechanicky a vplyvom nadmernej vlhkosti značne poškodené. Spoje v lakťových podrúčkach boli ulomené a neplnili svoju funkciu. V hornej operadlovej časti pohovky a jedného kresla s podrúčkami chýbala ozdobná štylizovaná rezba.

Pri reštaurovaní sedacieho kompletu, z obdobia druhej polovice 19. storočia, bola snaha o prinavrátenie hmotnej podstaty a pôvodného vzhľadu tohto sedacieho nábytku. Tieto nábytkové kusy, vďaka finančným zdrojom Fondu na podporu umenia, sú odteraz súčasťou stálej vlastivednej expozície Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktoré návštevníci môžu obdivovať od 1. júna 2018.

PhDr. Éva Kerényi, PhD.

V tomto roku to bol jubilejný ročník a preto bola súťaž rozšírená z pôvodných päť častí na šesť. Pribudlo jedno kolo pod názvom „Vysvetli pojem“. Okrem toho sa v súťaži ukrývalo aj niekoľko ďalších prekvapení, ktoré súťaž spestrili a odľahčili. Súťažiace družstvá prezentovali svoje vedomosti z piatich odborov, ktoré odrážajú skladbu zbierkových fondov múzea. V dvoch odboroch sa odpovedalo ústne (žiaci si ťahali otázky, každé družstvo jednu) a v troch odboroch písomne (súťažiace družstvá písali test). Aj nové ústne kolo súťaže prebehlo formou ústnych odpovedí na otázky, ukrývajúce sa pod vyžrebovanými číslami. Odpovede jednotlivých družstiev hodnotila odborná porota (odborní pracovníci, kurátori fondov múzea), jej predsedkyňou bola riaditeľka múzea PhDr. Oľga Bodorová. V odbornej porote je už tradične prítomný aj hosť z MsÚ Rimavská Sobota (z oddelenia školstva, mládeže a športu), v roku 2018 to bola PaedDr. Dana Spišáková.

Víťazné družstvá získali okrem diplomov i zaujímavé vecné ceny, udelené boli aj dve špeciálne ocenenia za individuálne položené otázky. Tou najhlavnejšou je však to, čo sa súťažiaci naučili nad rámec povinností v škole o regióne v ktorom žijú. Potešujúce je, že v posledných ročníkoch súťaže sa do súťaže hlásia aj školy so vzdialenejších lokalít okresov Rimavská Sobota, Poltár a Revúca. Tento rok to boli školy z Tisovca, Klenovca, z Tornale a z Jesenského.

Do súťaže sa v roku 2018 zapojili 2 základné školy z Rimavskej Soboty a 4 základné školy z iných miest regiónu Gemer-Malohont. Do súťaže sa pôvodne prihlásilo spolu 10 družstiev. Dve družstvá sa počas prípravy odhlásili (jedno zo ZŠ Jesenské a jedno zo ZŠ P. Dobšinského Rimavská Sobota), a súťaže sa nakoniec zúčastnilo osem družstiev, s nasledovným umiestnením:

stojanček. Robilo sa to z úsporných dôvodov, lebo keby sa lietadlo presúvalo vlastnými motormi, na tomto presune by spotrebovalo 300 až 400 litrov paliva. Technická čata mala aj ďalšie vozidlá – sanitku, žeriav, hasičák, chemickú cisternu a pojazdnú dielňu. Dopravná čata mala asi 50 vozidiel – valníkov všetkých druhov, aj osobné vozidla Škoda-tudor, GAZ 69 a Citroen 170. Boli to osobné vozidlá veliteľa práporu a jeho zástupcov. V dopravnej čate jazdili prevažne „starí mazáci“. Z našich radov začali k dopravnej čate zadeľovať až v auguste, keď sa už mazáci začali chystať do civilu. Mňa zaradili do cisternovej čaty. Po príchode na izbu sme si museli ísť ponapchávať slamníky slamou, ktorá bola dovezená na jednej kope za budovami. Buzerovačka od staršinu roty, ktorým bol veľmi nepríjemný čatár Čeňek Červený, pokračovala v tom, že sme si museli umyť nočné stolíky, potom vydrátkovať a napastovať parkety v izbe. Červený bol v civile učiteľ. Mal taký úlisný, nepríjemný spôsob jednania. Nekričal, ale s takým úškľabkom na tvári, tichým lahodným hlasom povedal: „Miláčku, ty mi chceš říct, že si ten stolek umyl? V jakém to chlívě doma bydlíte, když to považuješ za čistý? Ješte jednou umýt a pořádne!“ Rozprával vám to do tváre, zo vzdialenosti tridsať centimetrov. Keby mi to povedal v civile, tak počítam, že by prišiel o pár zubov, ale ako bažanti sme to museli znášať. My sme tiež neboli padnutí na hlavu. Keď nás po druhom umývaní stolíka posielal ho znovu umyť, tak sme si posedeli v umyvárni, pofajčili, potom vedrom vody obliali stolík a išli sme mu to ukázať. On nás vytrvale posielal znovu umývať stolík a my sme vytrvale kecali na umyvárke a oblievali stolík vodou. Asi po piatom opakovaní povedal, že sme to mohli tak poriadne umyť už prvý raz. Platila vojenská poučka „čo je mokré, to je čisté“. V duchu sme mu nadávali a vyslúžil si u nás prezývku „červený had“.

Nasledujúci deň sme v autoparku preberali vozidlá od mazákov. Ja som prebral cisternu od desiatnika Bělohlávka. Odovzdával mi to ako „rýchlovku“: „Doklady máš v kabine, klíče v spínaci skřince, montážní klíče a nářadí jsou zde, kanystre zde, rezervné pneu jsou namontovány vzadu, čerpací zařízení je v pořádku. Když něco chybí, máš dva roky na to, aby si to posháněl,“ podstrčil mi preberací protokol na podpis. Čo som mal robiť? Podpísal som to a on zmizol s papiermi v kancelárii technického zástupcu veliteľa roty npor. Valáška. Vedľa mojej ošumelej a vyblednutej cisterny stála cisterna, ktorú preberal Jožo Gažúr z Jelšavy. On sa už trochu vyznal v T-111, lebo v civile robil závozníka na Tatre stojedenástke v Magnezitke v Jelšave. Niečo sa tam dohadoval s odovzdávajúcim, ale nakoniec ho tento tiež prinútil podpísať protokol. Potom sme obidvaja začali kontrolovať, aké náradie vo vozidle máme. Zhruba sme mali všetko, čo tam malo byť. Jožo sadol za volant a naštartoval motor. Ja som tiež skúsil naštartovať. Keď som zapol kľúčik, nerozsvietila sa žiadna kontrolka. Potlačil som gombík štartéra, nič ani neťuklo. No nazdar! Čo teraz? Jožo práve dvíhal kapotu motora a volal ma k sebe. Ukázal mi vstrekovacie čerpadlá, kde mám do nich nalievať olej, aby som ich nezadrel, lebo mi ich dajú k náhrade. Otvoril som kapotu na svojej cisterne a úplne som zmeravel. Nemal som tam motor. Od strachu ma chytili žalúdočné kŕče.

Utekal som vyplašený za npor. Valáškom, zahlásil som sa a povedal, že som prebral vozidlo a motor chýba. Zvihol hlavu od papierov na stole a s kľudom angličana vyhlásil: „von tam někde musí bejt.“ Asi som vyzeral veľmi vyplašene, lebo s úsmevom vstal od stola a veľmi priateľsky povedal, že sa ideme po motore poobzerať. Išli sme po autoparku, nazrel pod otvorenú kapotu mojej cisterny a povedal, že Bělohlávek je riadne „mazanej“, lebo ani neohlásil nepojazdnosť vozidla. 

Namieril si to rovno do autodielní. Nad dverami bol červený nápis TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Vedúci bol čatár z povolania Walter Holik, ktorý nám vysvetlil, že motor je v oprave, menia tesnenia pod hlavou, zabrúsenie ventilov a dostane aj nové vstrekovacie čerpadlá. Akumulátory sú pri nabíjačke. Na druhý deň si môžem pre ne prísť a namontovať ich do auta. Neskôr som pochopil, že pred civilom mazáci vymysleli niečo, aby urobili auto nepojazdné, aby už nemuseli jazdiť. Sem-tam už popíjali a nechceli niesť riziko, že na koniec vojenčiny budú mať búračku alebo inú nepríjemnú príhodu. Aj my sme to potom, pred odchodom do civilu, tiež tak praktizovali. Keď sa všetko okolo mojej cisterny vyjasnilo, npor. Valášek povedal, že na svojom vozidle nič nemôžem robiť, preto ma zaviedol do jednej garáže, kde stála T-805, aby som ju spojazdnil. Bolo potrebné dať do poriadku zapaľovanie, lebo motor nechce naskočiť. Povyberal som všetky sviečky, našiel som aj náhradné, vyčistil, nastavil im elektródy, preskúšal atie najlepšie som namontoval do jednotlivých valcov. Nastavil som odtrh, predzápal a vďaka mojím vedomostiam z prešovského kurzu som zistil, že niekto poprehadzoval káble v hlave rozdeľovača, čím zmenil poradie zapaľovania, valcov, takže motor nemohol naštartovať. Dal som to všetko do poriadku a keď som naštartoval motor, ten naskočil a bezchybne bežal na nízke aj vysoké obrátky.

Pre istotu som urobil s vozidlom skúšobné kolečko v autoparku, zacúval do garáže a výsledok som išiel oznámiť npor. Valáškovi. Potešil sa. Povedal, že dva dni na tom robil starý mazák a nevedel motor dať do chodu. Ani nemohol, povedal som. Pravdepodobne nevedel poradie zapaľovania u T- 805, preto mu motor nenaskočil, iba strieľal do výfuku. Opýtal sa ma, či by som nechcel robiť v autodielni. Mňa to však nelákalo. Slušne som odmietol s tým, že chcem jazdiť. Opravám sa priučím aj pri údržbe a menších opravách vozidla. Za dva dni som už mal moju cisternu spojazdnenú.
Absolvovali sme rozsiahlu inštruktáž k obsluhe a údržbe čerpacieho zariadenia cisterny.

O niekoľko dní bol vo večernom rozkaze vyhlásený „letový deň“. Na technické zabezpečenie letového dňa boli určené vozidlá z cisternovej a technickej čaty. Medzi určenými na letový deň som bol aj ja. V každom vozidle bol určený za veliteľa vozu ten starý mazák, od ktorého sme vozidlo prevzali. Bolo to dobré, lebo my sme nevedeli, čo všetko máme robiť na letovom dni. Ku mne sa dostavil desiatnik Bělohlávek. Ráno sme vstávali o tretej hodine. Rýchlo sme sa obliekli a utekali do autoparku, kde podľa pokynov dozorčieho parku sme vychádzali po ceste smerom k vrátnici a utvorili kolónu. Prvé vozidlo bola T-805, ktorá sa pristavovala pre dôstojníka, ktorý riadil lietanie. Obyčajne to bol vyšší dôstojník z radu pilotov. Za prvým vozidlom sa zoradili cisterny, potom ťahače, za nimi išla sanitka, hasičský voz, žeriav a chemický voz, čo bola cisterna s vodou na podvozku V3S, nazývaný aj „hovnocuc“. Všetky vozidlá boli vyblýskané, napastované, lebo ako bažanti sme sa snažili mať všetko v poriadku. Kolóna sa pohybovala pomaly, takou štyridsiatkou.

Na prvej veľkej križovatke sme mali odbočiť doľava smerom na Bochoř, kde bolo letisko. T-805-ku riadil starý mazák, ktorý rýchlo prešiel križovatkou a vzďaľoval sa od kolóny. Prvú cisternu riadil Lacko Cselényi z Plešivca. Bol to dobrý vodič, ale vedúci vozu, starý mazák začal na neho revať v križovatke, aby pridal plyn. Cisterna bola plná paliva, takže volantom bolo potrebné točiť silou, aby vybral deväťdesiat stupňovú zatáčku v križovatke. Laco vytlačil spojku a natáčal volant. Mazák na neho stále reval. Zrazu sa mu noha zo spojky zošmykla a v tom pridal plyn. Cisterna podskočila a  vyhupla na chodník. Laco stihol zabrzdiť tak, že zastal dvadsať centimetrov pred výkladom Cukrárne. Chvalabohu, nič vážneho sa nestalo. Zacúval a pokračoval v jazde. Na vojenčine sranda musí byť. Pýtali sme sa ho, načo chcel ísť s Tatrou do cukrárne. Nazlostený odvrkol, že na zmrzlinu. Preto dostal prezývku „zmrzlinár“. Keď sme ho chceli naštvať, stačilo mu ukázať rukou a jazykom ako sa líže zmrzlina. Dorazili sme na letisko. Veliteľská 805-ka nás zaviedla až na autostojánku, (parkovisko áut a lietadiel na letisku), kde sme podľa pokynov technika lietania zaparkovali. Rozhliadli sme sa dookola. Boli sme z toho veľmi prekvapení.

Na stojánke stálo asi 15 bombardérov sovietskej výroby IL-28. Boli to obrovské strieborné lietadlá s rozpätím krídiel asi 22 metrov, poháňané dvomi prúdovými motormi (foto na titulnej strane). Vpredu boli dve kabínky pre letca a šturmana (navigátora), vzadu pod smerovkou bola kabínka, kde sedel obrátene k smeru letu strelec-radista, ktorý obsluhoval dvojicu guľometov, aby chránil bombardér pred útokom nepriateľských lietadiel zozadu. Z toho všetkého sme mali taký zvláštny pocit, na ktorý sme si museli zvyknúť. Bola to taká nezvyčajná atmosféra letiska, ktorá sa začala do nás vstrebávať a počas ďalšej služby neustále narastala. Tá práca na letisku, hoci bola veľmi ťažká, pomaly, ale isto nám prirástla k srdcu. To sme pocítili až vtedy, keď sme odchádzali do civilu, že nám ten ruch letiska bude chýbať.
(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay