Dňa 8. marca 2017 v čase od 08.00 do 11.00 hodín sa uskutočnila v Tornali už jedenástykrát „GEMERSKÁ KVAPKA KRVI K MDŽ“! Kvapku krvi organizujú samotní darcovia krvi v spolupráci s Národnou transfúznou službou SR, pracovisko Banská Bystrica, Mestským úradom v Tornali a dobrovoľníkmi, ktorí boli ochotní podieľať sa na tejto ojedinelej humanitnej akcii podieľať a podporiť ju.
Ak bola v prvých rokoch tradícia, že darcov krvi a personál NTS prišiel pozdraviť štatutárny zástupca mesta a dokonca prispel na upomienkové darčeky pre darcov krvi (v kvapke krvi k MDŽ, pre ženy darkyne karafiátom), v poslednom období sa akoby Mestský úrad od takejto akcie „dištancuje“!
V posledných odberoch museli organizátori uvedenej akcie „žiadať MsKS v Tornali o povolenie „organizovať tieto akcie v jeho priestoroch. Pritom jeho štatutárny zástupca „pán generálný riaditeľ MsKS v Tornali“, sa ani raz neunúval osloviť, pozdraviť darcov krvi, ktorí svojím počinom reprezentujú bezplatne mesto Tornaľa ako on, napriek tomu, že je za svoju funkciu platený.
Darcovia krvi spolu s MÚ Tornaľa pritom túto akciu, ako aj akciu „Gemerská kvapka krvi slobody“ pri príležitosti oslobodenia mesta Tornaľa, organizovali nezištne s cieľom, aby spoluobčanom, ktorí potrebujú krv k obnove zdravia, alebo záchrane života potrebujú túto životodárnu tekutinu organizovali pre svojich spoluobčanov.
Tento rok sa stal výnimkou. Pán riaditeľ MsKS v Tornali na obvyklú písomnú požiadavku o poskytnutie priestorov k uskutočneniu spomenutej akcie odpovedal, že z „dôvodu organizovania MDŽ mestským úradom“ to nie je možné a odporučil iný termín.
Nuž, v ustretí darcom krvi vyšiel Dom socialných služieb v Tornali, ktorý poskytol bezúplatne a ochotne priestory k realizácii tejto akcie. Takže, „GEMERSKÁ KVAPKA KRVI K MDŽ“, jej XI. ročník sa uskutočnil v ďaka pochopeniu a ochote Domu socialných služieb v Tornali v pôvodnom termíne. Termín odberu je dohodnutý s NTS minimálne pol roka dopredu, čiže zmena termínu na poslednú chvíľu znamená neuskutočnenie akcie.
Napriek uvedeným problémom na poslednú chvíľu prišlo darovať krv 34 ochotných rarcov ktorým po lekárskom vyšetrení odobrali krv 29-tim. Boli to: Erika Dobiašová, Beata Šimonová, Póša Róbert, Peter Nociarik, Anna Labodová, Vladimír Slovenčiak st., Vladimír Slovenčiak ml., Jaroslav Szoltz, Štefan Tóth, Renáta Kovácsová, Kristian Rácsi, Slavomír Skalák, všetci z Tornale, Mária Bibláková zo Stárne, Veronika Nágelová zo Žiaru, Július Foltán, Bc. Zsolt Trenka zo Včeliniec, Martin Spodniak, Štefan Koszár z Aboviec, Tibor Demeter, Csaba Csókoly z Kráľa, Kornélia Innadvárová z Kečova, Attila Cselényi, Ján Budaj z Gemera, JUDr. Jozef Pupala z Čierneho Potoka, Gergély Pál z Tácht, Renáta Volomiová, Marek Edôsi z Figy, Pavel Galko z Držkoviec, Róbert Lenkey z Lenky, Róbert Štefan Országh z Vlkyne, Tibor Volgyi, Róbert Gál, Bronislava Mináriková z Rimavskej Soboty.
Z uvedených darcov krvi prvýkrát darovali krv Veronika Nágelová, Póša Róbert,Kornélia Molárová, Róbert Stefan Országh, Attila Cselényi, a Renáta Volónyiová. Zo zdravotných dôvodov z uvedených darcov nemohlo krv darovať päť darcov.
Všetkým darcom krvi, organizátorom kvapky krv k MDŽ, vedeniu a personálu Domou socialných služieb v Tornali a všetkým, ktorí prispeli k úspešnosti uvedenej akcie patrí úprimné poďakovanie.
Organizátori akcie darkyniam krvi a všetkým ženám, ktoré sa podieľali na úspešnosti uvedenej akcie venovali k MDŽ symbolický karafát. K úspešnosti akcie okrem uvedených subjektov prispeli Ing. Štefan Juhász z Chanavy, Jozef Legát a Juraj Gyorfi z Tornale.
Foto autor príspevku:
JUDr. Jozef Pupala
{oziogallery 794}
2015 – 2016 – víťaz Krh. Dlhá Lúka
časti Gemera, znamená hovoriť predovšetkým o folklóre a piesňach pochádzajúcich z tejto rázovitej obce, ale aj o zvykoch i obyčajoch. Celý svoj život sa teta Brdárska, ako ju oslovujú jej rodáci, venovala týmto aktivitám, ktoré sa stali súčasťou jej života. Dlhé roky sa venovala folklórnemu súboru Hôra, kde sa prejavila nielen ako speváčka, ľudová rozprávačka a autorka viacerých zvykových a obyčajových pásiem, ale aj ako jeho vedúca. Poznajú ju návštevníci rôznych významných folklórnych slávností, nielen vo Východnej, ale aj v iných častiach Slovenska. Ako sólistka ľudových piesní sa zúčastňovala na rôznych celoštátnych súťažiach, kde sa pravidelne umiestňovala na prvých a popredných miestach, v roku 2003 vydala CD A v Rejdovej pri kostele, má za sebou niekoľko nahrávok pre rozhlas i televíziu. Je nositeľkou viacerých významných ocenení, diplomov a pamätných listov.
„Spomínaná fanúšička sa volá Jarka Vaculčiaková. Mamku kdesi počula spievať, zohnala si kontakt na ňu cez obecný úrad a zistila neuveriteľné veci: že sa narodila v ten istý deň ako moja mamka, čiže 14. marca a ešte aj rok narodenia majú podobný – mamka 1937 a Jarka 1973. Tých zhôd, či ako by som to nazvala, našla Jarka viac. Tiež majú obidve po tri deti, tiež milujú folklór nadovšetko, tiež sú sólistky, manžela má Petra a môj otec sa narodil v deň menín Petra. Už si ani poriadne nepamätám, čo ešte všetko našla Jarka spoločné s mamkou. Ale že vraj jej starký sa volal Jánoš, Jánošík, či tak nejako, ako mamkin. No, po tomto jej neverte, že obdivuje našu mamku. My jej vravíme, že je naša, reikarnovaná." 
„Určite zaujímavé pre divákov bude česanie dievčat priamo počas večera. Samotná úprava vlasov žien bola závislá od stavu a veku ženy, vydaté ženy nosili vlasy „do kiki“, mladuchy do zapletaných vrkočov. Program doplnia ďalšie zaujímavé ženy, konkrétne nositeľka tradícií pani Zuzana Dovalovská známa aj ako remeselníčka, ktorú navštevuje celé Slovensko v potrebách šitia a obliekania rejdovského kroja, vzácna bude aj návšteva pani Márie Vilimovej, ktorá si ako jediná v dedine pamätá autentické zapletanie vlasov do „pletiek“. Ďalším hosťom bude členka Folklórneho súboru Borostyán Iveta Répássy, ktorá predstaví formy odievania sa a úpravy žien v maďarských obciach Gemera. V tento večer si porovnáme staré, ale aj nové metódy tvorby účesov dievčat, žien mladých či starých na dedine,“ uvádza Mária Hlaváčová, manažérka kultúry GOS v Rožňave. 
predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Celý život sa zapájal do spoločenskej a kultúrnej práce v obci, dosiaľ je poslancom v Obecnom zastupiteľstve v Slavošovciach. 
Výsledný kríženec bol pôvodne určený iba pre kráľovský dvor Habsburgovcov, ale vďaka svojej nenáročnosti spopulárnel, až sa zakrátko stal jedným z najviac rozšírených plemien svojej doby v Uhorsku. Pre masívne rozšírenie nového plemena boli vhodné podmienky, nakoľko po dlhoročnej tureckej okupácii boli stavy ošípaných potlačené na úkor iných hospodárskych zvierat. Turci totiž pre svoju moslimskú vieru nepodporovali chov prasiat. V zlatej ére mangalice ste ju mohli nájsť takmer v celom Rakúsko-Uhorsku, teda v dnešnom Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Slovensku, Česku, Chorvátsku, Bosne a Rumunsku. Postupne sa jadro chovu tohoto plemena stiahlo na územie Maďarska, kde boli najvhodnejšie klimatické podmienky pre jeho chov. Časť populácie ostala aj na území Rakúska v oblasti Burgenland, ktorá do roku 1921 patrila Maďarsku.
Plemeno na „odstrel“
Mangalicový búúúm
Čo ste o mangalici určite nevedeli
Vzkrieseniu Ježiša Krista je zasvätený najväčší kresťanský sviatok Veľká noc, ktorá tento rok pripadá práve na apríl. Drobná plastika meria 16 cm a predstavuje postavu Krista odetú v bedernej rúške s tŕňovou korunou ako sedí na skale a pravou rukou si podopiera sklonenú hlavu. O okolnostiach nadobudnutia tohto predmetu do zbierok múzea sa dozvedáme z dobového periodika Gömör-Kishont z dňa 12. marca 1905. Sošku múzeu daroval lekárnik József Kishonti, ktorý mal v prenájme lekáreň „U leva“ na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote. Pôvodne však soška patrila známemu maďarskému básnikovi a spisovateľovi Imre Madáchovi (1823 - 1864), o čom svedčí nápis „Madách Imre ereklyéje“ (Relikvia Imre Madácha). Básnik Imre Madách sa narodil aj zomrel v Dolnej Strehovej, kde sa dnes v kaštieli Madáchovcov nachádza expozícia venovaná jeho životu a dielu. Bol známy najmä dramatickou básňou Tragédia človeka, v ktorej vyjadril svoje sklamanie z porážky revolúcie 1848/49. Posledné roky svojho života strávil v rodinnom kaštieli v Dolnej Strehovej, kde bol u neho častým hosťom aj miestny katolícky farár Gusztáv Divald. A práve jemu Madách daroval túto malú drevenú sošku so slovami: „Svätý otče táto vzácna relikvia viacej prislúcha Vám, uchovajte ju verne.“ Divald na konci svojho života sošku prenechal už spomínanému lekárnikovi József Kishontimu, ktorý ju v roku 1905 daroval vtedajšiemu Gemerskému župnému múzeu.
každoročne prichádza čoraz viac návštevníkov, aby si uctili jeho pamiatku. Záujem je aj z radov žiakov základných škôl, stredných škôl a v poslednom čase rodičov s deťmi z celého Slovenska. Sú medzi nimi školy, ktoré do toho, dnes už Regionálneho múzea prichádzajú pravidelne a stále nachádzajú niečo nové o čom svedčia zápisy v 2 pamätných knihách, medzi ktorými nechýbajú spisovatelia, ilustrátori a ďalšie významné osobnosti ako majster Štefan Pelikán – sochár, laureát Európskej únie, jeho družka spisovateľka a zahraniční hostia. V druhej časti spomienkových osláv pozval prítomných do zasadačky Obecného úradu pán starosta obce. Aká by to bola spomienková slávnosť, keď by sa účastníci spomienkových osláv nepresunuli na prehliadku interiéru Rodného domu, čo zdokumentovali zápisom do pamätnej knihy. 
nielen do dejín nášho národa ako slovenský Homér a svojim dielom predznačil to, čo sme v minulosti zabúdali. Vo svojom konaní bol rozhodný, plný životnej energie a sily, ktorá bola neskôr poznamenaná onemocnením hlasiviek a ciest dýchacích, čo bránilo v jeho kazateľskej činnosti. Vážime si a ctíme si jeho odkaz aj v tieto dni. Dobšinský bol príkladom a vzorom nášho ľudu, neodcudzil sa svojmu odkazu v ktorom zdôrazňoval potrebu bojovať za pravdu a krásu jazyka, ktorú zvečnil vo svojom odkaze v prostonárodných slovenských povestiach. Dobšinský väčšinu života prežil v Drienčanoch, ktoré v prítomnosti zveľaďujú areál fary kde má posledné miesto svojho odpočinku. Zomrel 22. októbra 1885, krátko pred polnocou. Vraciame sa k jeho odkazu na nápise na náhrobnom kameni pri kostole v Drienčanoch: „Boj večný bojoval, vieru zachoval“. / Ep. II. K.tim. 4.V.7:
za šírenie krásneho odkazu Dobšinského v sobotnej prílohe Dobšinského rozprávok. 
