Peter Ferdinandy budovaniu tejto jedinečnej zbierky venoval niekoľko desaťročí svojho života. Význam a hodnota zbierky spočíva predovšetkým v jej štruktúre a ucelenosti, ktorá poskytuje komplexný pohľad na problematiku potápačskej techniky, jej vývoj a sprostredkovane i na históriu potápania ako takého. Poskytuje prierez potápačskou výstrojou od hadicového zásobovania vzduchom z hladiny, až po potápačskú výstroj umožňujúcu nezávislý pohyb potápačov pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, v najrozličnejších jej podobách.

Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády (ČSĽA). Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40.

Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, bývalého ZSSR, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórei a samozrejme bývalej Československej socialistickej republiky, Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách.
K najstarším prvkom zbierky patria: oživovací prístroj Titan (výrobca V. Horák, Praha) z roku 1936 alebo záťažové topánky výrobcu Dräger (Nemecko - okolo roku 1920). K najrozmernejším prvkom patria: nafukovací čln Gryf (Poľsko - 1980) so závesným motorom Moskva (ZSSR – 1972). Unikátmi sú napríklad: jediný zachovaný exemplár potápačského pogumovaného obleku pre výskum pod vodou – výrobok z roku 1962. Zaujímavé sú potápačské okuliare vyrobené v 60. rokoch 20. storočia Dr. Petrom Áčom z automobilovej pneumatiky, alebo prototyp dýchacej automatiky od firmy Sea Hornet, Australia.

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote po niekoľkoročnom snažení vďaka podpore Fondu na podporu umenia získalo zbierku, ktorá nemá v slovenských múzeách obdobu. Jej hodnota a význam postupom času bude narastať. Ide zároveň o uchovanie tejto výnimočnej zbierky pre kultúrne dedičstvo Slovenska.
Jedinečnosť zbierky však neostane skrytá očiam návštevníka. Už 23. februára 2017 o 15.00 hod. sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea uskutoční vernisáž výstavy, ktorá bude venovaná práve novonadobudnutej zbierke potápačskej techniky.
RNDr. Ján Aláč

Potápač Peter Ferdinandy - video

Teší nás, že v rámci vynikajúcej, niekoľko desaťročí trvajúcej spolupráce rožňavského Baníckeho múzea a Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, sa podarilo inštalovať v našich priestoroch túto hodnotnú výstavu a priblížiť tak Rožňavčanom i návštevníkom nášho mesta doterajšie výsledky archeologického a historického bádania o hradoch v Gemeri – Malohonte.
Ďakujeme žiakom Základnej umeleckej školy v Rožňave, ktorí vystúpeniami pod vedením svojich pedagógov spestrili toto podujatie.
Výstava bude v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave sprístupnená do 23. 3. 2017.
Sylvia Holečková,
Banícke múzeum v Rožňave
Foto: J. Vaisová

ktorý obohatí vybavenie hvezdárne a umožní realizovať aj výjazdové pozorovania v rámci regiónu. Snahou Gemerského osvetového strediska je priblížiť astronómiu a jej najnovšie objavy a poznatky širokej verejnosti, žiakom a študentom základných a stredných škôl.

"Sám slávny Albert hovoril, že ak vedeckej teórii neporozumie aj malé dieťa, tak ju treba nahradiť lepšou. Hovorili o ňom, že jeho teórii nikto nerozumel. A predsa sa stala najrozumnejším, ale aj najneuveriteľnejším a najslávnejším popisom sveta, aký vôbec máme," hovorí Karol Petrík, astronóm a autor prednášky a pokračuje, "dnes jeho teórii naozaj dokáže porozumieť i malé dieťa a jeho teórie sú tak blízke realite bežného života, že by sme o nich mali vedieť. Ukážeme vám, že relativitu používame bežne doma, napríklad aj pri ceste na dovolenku. Pozrieme sa na Einsteina a jeho fantastickú intuíciu inak. Garantujeme vám dobrú zábavu, ale aj zázračný pocit tajomna z časopriestoru okolo nás, v ktorom sa gravitácia mení na geometriu a kocka na hyperkocku. Staneme sa kúzelníkmi vyššieho rozmeru s úžasnými efektami v našom 3D svete, zohrejeme milióny šálok kávy a budeme padať s lietadlom voľným pádom, aby sme vytvorili úžasne jednoduchú a krásnu jedinú rovnicu vesmíru."

V prípade priaznivého počasia sa na nádvorí uskutoční aj pozorovanie nočnej oblohy novým ďalekohľadom.
Vstup voľný.
Anežka Kleinová

Slova sa ujal aj zástupca primátora Mesta Rožňava, Dionýz Kemény, ktorý odovzdal všetkým prítomným pozdrav od pána primátora Pavla Burdigu. Edita Kušnierová prítomným priblížila osudy mesta a pamiatkových objektov, ktoré sa aj napriek snahám o ich likvidáciu podarilo zachrániť. O príjemné spestrenie vernisáže a kultúrny program (povesť o vzniku mesta Rožňava a banícka hymna) sa postarali študenti gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave pod vedením pani Evy Kardošovej a Márie Csobádiovej.

Samotná výstava je inštalovaná podľa časových období v troch výstavných miestnostiach. Každá z nich mapuje samostatné obdobie mesta, a to najmä jeho stavebnú premenu. Prvá miestnosť je venovaná obdobiu monarchie. Druhá miestnosť približuje medzivojnové obdobie mesta – Rožňavu v 1. ČSR, ale aj po jej začlenení do Maďarska po roku 1938. Tretia miestnosť poukazuje na Rožňavu v povojnovom období – v období, kedy prešla svojou hádam najväčšou stavebnou premenou. Na výstave môžete vidieť 250 kusov kópií historických fotografií a pohľadníc, ktoré boli pre potreby výstavy upravené do jednotného formátu A3. Zábery pochádzajú z bohatej zbierky Klubu priateľov starej Rožňavy a Fotoarchívu Baníckeho múzea v Rožňave. Výstava je vhodne doplnená o zbierkové predmety Baníckeho múzea v Rožňave, ale aj o predmety zo súkromných zbierok Rožňavčanov – nadšencov. Ide o dobové tlače, knihy, listiny, domové tabuľky, odznaky, mapy mesta, ale najmä originálne fotografie, albumy a pohľadnice Rožňavy. Medzi nimi vyniká fotoreprodukcia donačnej listiny kráľa Ondreja III. z 3. februára 1291 – prvej písomnej zmienky o Rožňave.

Touto cesto by sme sa chceli poďakovať všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o to, aby táto výstava mohla byť realizovaná v prezentovanej podobe. Naše poďakovanie patrí aj sponzorom výstavy: Mestu Rožňava, Pavlovi Hricovi z Jablonova nad Turňou, Gabrielovi Šikúrovi z Rožňavy, JUDr. Zoltánovi Gallovi z Rožňavy, firmám Dobart s. r. o. - Dionýzovi Dobošovi z Rožňavy a Laax – veľkoobchod s papierom, Ladislavovi Mihálikovi z Rožňavy.
Výstavu si môžete pozrieť v Galérii Baníckeho múzea každý pracovný deň do 12. apríla 2017.
Petronela Bodnárová
Foto: G. Badin a J. Vaisová

 {oziogallery 768}

V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody sbehlo potokami, mnohé udalosti odohraly sa, ktoré zapadly do mlhy zabudnutia, mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce Rochovce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva." To sú autentické slová písané s dávnejším pravopisom, ktoré v roku 1933 napísal kronikár Ján Miklóšik úvode Pamätnej knihy obce Rochovce. Spomínam ich v súvislosti so zoskenovaním a spracovaním tejto vzácnej knihy do webovej verzie, ktorú uverejnil na oficiálnej stránke obce začiatkom februára 2017. Informoval ma o tom starosta hornogemerskej obce Rochovce Ing. Stanislav Levrinc.
Ján Miklóšik bol nielen kronikárom obce, ale zároveň bol v obci aj učiteľom. Narodil sa 24. mája 1902 v Betliari. Po absolvovaní učiteľského ústavu v Prešove a vykonaní vojenskej základnej služby nastúpil na miesto učiteľa v tejto obci. Postupne vykonával aj iné zodpovedné funkcie v rámci rožňavského okresu. Zomrel 26. septembra 1994 v Rožňave vo veku 92 rokov. Zozbieral a sčasti publikoval tiež materiály a ľudovú slovesnosť o gemerskom zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi. Vzácne sú ním spracované „Zvyky a obyčaje v Betliari“. Cennú prácu zanechal po sebe aj v Rochovciach v podobe spomínanej Pamätnej knihy.
Keďže obec v minulosti patrila medzi dôležité usadlosti na Štítnickej doline, spojené s náleziskami aj nerastného a iného bohatstva, prejavilo sa to i v zložení jej obyvateľov. Mnohí z nich zanechali po sebe i bohatú zbierku rôzneho písomného materiálu, ktorý sa potom spracovával i do podoby, akou sa môže pochváliť spomínaná Pamätná kniha. Mohli by sme ju nazvať i kronikou, pretože ju jej autor dôsledne spracoval tak, že dáva prehľad o založení obce, jej obyvateľoch, ich sociálnom zložení, bývaní, obliekaní, ľudových zvykoch, slávnostiach, cirkevnom i spoločenskom živote, majetkových pomeroch, výstavbe domov, pracovných podmienkach, nerastnom bohatstve atď.
Má 400 rukou písaných strán, ktorých obsah je dnes už k dispozícii pre záujemcov aj prostredníctvom webovej stránky obce. Obohacuje ju množstvo starých fotografií, rôzne kresby tak poľnohospodárskych nástrojov ako i ľudových krojov z minulosti. Zachytené sú tiež rôzne príhody ľudí, ktoré zažili pri styku s úradmi. Tieto sú vyrozprávané v pôvodnom rochovskom nárečí, používanom v každodenných rozhovoroch v obci. Mnohí čitatelia tejto knihy spoznajú nielen mená občanov Rochoviec, ktorí žili v dávnej minulosti, ale aj mená niekdajších richtárov, notárov a farárov ako i učiteľov obce, až kým nedošlo k zániku základnej školy v Rochovciach. Na túto Pamätnú knihu upozorňujem kvôli informácii pre všetkých tak domácich, ako aj tých, ktorí sa zaujímajú o históriu našich obcí a zaoberajú sa jej spracovávaním.

( MG - od -)

Zamastený prešívaný kabát mu na ľavej strane visel až po zem, jeho cípom zametal štrk na okraji cesty. Na pravej strane mu siahal iba čosi niže kolená. Pod ním mal zelené tesilové nohavice, aspoň o dve čísla väčšie, zastrčené do vojenských bagančí, ktoré vyzerali napodiv dobre zachovalé, ba dokonca vyleštené. Bol čerstvo oholený a umytý, len zlepené pramienky vlasov dávali tušiť, že rannú hygienu nevykonal v teplej sprche plnej voňavej pary, ale skôr niekde v potoku, v najlepšom prípade v dedinskej studni.
          "Pán Boh pomáhaj,“ pozdravil slušne.
          „Pán Boh uslyš,“ odvetila teta Gitka primerane hlasno. „Hledáte dakoho?“
          „Nikoho nehľadám, iba sa tu tak prechádzam, je tu krásne,“ povedal a odšuchtal sa smerom von z dediny, do poľa.
          Teta Gitka ho ešte chvíľu pozorovala a uhládzala pri tom šatovú zásteru a utierku na riad zavesené na žinke. Teta Gitka prala každý deň, keď nič nebolo, tak aspoň pančuchy, nejaký ten uterák a sáčok od pečiva. Prala aj spoďáre, samozrejme, ale tie sušila, v zime - v lete, nad pecou v kuchyni.
          Vošla do domu, poriadne všetko upratala, lebo veď človek nikdy nevie, kto príde na návštevu, zamiesila na pirohy a pobrala sa na obecný úrad. Tam o cudzincovi ešte nevedeli, ale starosta si pri kávičke a štolverkách všetko pozorne vypočul a sľúbil, že sa so situáciou oboznámi osobne.
          V priebehu dňa pribehli na úrad ešte dve ďalšie obozretné starenky, poštárka a Joži z Kopca, ktorí videli podozrivú osobu na cintoríne za dedinou, pred kostolom a v búdke na autobusovej zastávke. Pán starosta ich upokojoval, že je to len turista, ktorý si prišiel pozrieť krásy prírody a že len čaká na autobus. Autobus však prišiel i odišiel, za ním druhý aj tretí, a turista neodišiel, posedával na zastávke a na lavičke pred cintorínom už tri dni. Okoloidúcich vždy pekne pozdravil, pani učiteľke Mirke Potočnej-Sakhrani dokonca podal knihy, ktoré jej popadali z igelitky, na ktorej sa jej just rovno pred ním odtrhlo ucho.
          Potom ho deti z osady videli, ako niečo hľadá v kontajneri na odpadky pri bývalej vlakovej stanici.
         „Asi hledá daš ša by zjadól,“ pomyslela si teta Gitka, ktorá situáciu a pohyb podozrivej osoby pozorne sledovala. „Ale niš nenajde, ša nezjedé ludé, to dostanú psy, a to, ša ani psom nešmekuje, ostane pre kury. Určite je hladný, neborák!“
         A potom teta Gitka dospela k závažnému poznaniu.
        „Je to bezdomovec!“ povedala Jožimu z Kopca.
        „Je to bezdomovec!“ povedal Joži z Kopca poštárke.
        „Je to bezdomovec!“ povedala poštárka každému, komu niesla dôchodok, Nový Čas alebo poštové známky.
        „Bezdomovca zmo tu ešte nemali,“ povedal starosta, „je to sociálny problém a treba ho riašit.“
Sociálnych problémov mali v dedine viac než dosť; mali tri slobodné matky, dvoch alkoholikov, sedemnásťpercentnú nezamestnanosť a Jožiho z Kopca. V riešení sociálnych problémov sa starosta vyznal. Bezdomovec však bol slušný, vždy pekne pozdravil, nikoho neobťažoval, nerobil výtržnosti a ani tak veľmi nesmrdel, takže riešiť nebolo čo.
          Postupne si na neho dedina zvykla. Teta Gitka, sociálne cítiaca osoba, si každé ráno kúpila v obchode namiesto dvoch rožkov tri, a jeden vždy dala bezdomovcovi.                    „Pánboh zaplať!“ bezdomovec sa vždy krásne poďakoval a neraz pomohol tete Gitke s nákupom.
          Pani Marika mu darovala nejaké oblečenie po svojom nebohom mužovi a starosta mu dovolil prespávať v požiarnej zbrojnici. Dedinčania mu priniesli teplé prikrývky a on za to pomohol vyplieť zarastený záhon pred pamätnou tabuľou na cintoríne, namastil škrípajúcu bránku pred kostolom alebo si aspoň podiškuroval s osamelými dôchodcami na mostíku pred obecným úradom. A diškurovať teda vedel!
          „Je to ušený človek,“ povedala teta Gitka každému, kto si to náhodou ešte nevšimol.
          Len jediné nikomu pri tých diskusiách neprezradil, svoje meno. Teta Gitka však začínala čosi tušiť.
Jedného novembrového dňa, keď už poriadne primŕzalo a kopce nad dedinou sa zabeleli snehom, bezdomovec zmizol. Neprišiel pred obchod na svoj pravidelný rožok a lôžko v požiarnej zbrojnici ostalo nedotknuté. Prikrývky na ňom boli pekne uložené na okraji, na debničke od zemiakov ostalo prasknuté zrkadlo aj vypraté nohavice od nebohého manžela pani Mariky.
„On sa isto vrátí, asi mu bulo zima,“ povedal pán starosta. „Žédon bezdomovec by neodišól bez takých fajnových teplých nohavicoch.“
Lenže bezdomovec sa nevrátil ani na druhý deň, ani na tretí a ani v nedeľu do kostola neprišiel, a to už bolo naozaj čudné, lebo odkedy sa bezdomovec zabýval v dedine, nedeľné služby Božie nikdy nevynechal.
          Bezdomovec naozaj odišiel.
          Neodišiel ďaleko, ale odišiel navždy.
Našli ho deti z osady zamrznutého v kontajneri na odpadky pri bývalej vlakovej stanici. Lenže on nebol iba zamrznutý, bol zastrelený!
          Zavraždený!
Vražda v dedine sa nestala už poriadne dlho. A vražda poriadneho človeka ešte absolútne nikdy. Lebo ako to už býva, len čo bezdomovec odišiel zo sveta, stal sa poriadnym človekom, ktorého mal každý rád a s ktorým bol každý kamarát.
          Do dediny prišla polícia. Preverila majiteľov strelných zbraní, tých bolo v dedine rovných štrnásť, všetko členovia poľovníckeho združenia. Lenže bezdomovca nezastrelili poľovníckou puškou ani mäsiarskou pištoľou. Starosta, Joži z Kopca, poštárka a ani dve miestne učiteľky nevedeli polícii povedať nič dôležité.
Bezdomovec bol slušný človek, každý ho mal rád.
          Teta Gitka by polícii niečo dôležité povedať vedela. Ale tentokrát u nej príslušníci nezaklopali.
A teta Gitka im na dvere zasadačky kultúrneho domu, v ktorom si zriadili dočasnú pátraciu centrálu, sama zaklopať nešla.
TetaGitka zaklopala na iné dvere.
          „Miro, viam, že si tu, ta otvor!“ kričla teta Gitka už od kovovej bránky pred domom Mira Kováčika, ktorý sa rád pozeral na dno pohárika. Veď aj mal dôvod, pred rokmi ho opustila žena a vzala so sebou aj syna. A pri tom ich ani veľmi nebil.
          „Zober otcovú partizánskú pištol a choj se priznat polícii, bo inak to za tebe urobím jä!“ prikázala mu teta Gitka, len čo vyšiel v trenírkach a teniskách pred dvere.
          „Ša, stará? Ša to tárete?“ poškrabal sa Miro špinavými nechtami na hrudi. „Dajte pokoj a chotte iným otravovať vzduch!“
          Už už jej zatváral dvere pred nosom, ale teta Gitka bola rýchlejšia. Strčila do nich francúzsku barlu, ktorú používala ani nie tak zo zdravotných, ako z imidžových dôvodov.
          „Miro, ludé ti všeliša prebášili, ale že si Andreja zňasol zo sveta, to sa prebášit nedá. To je Boží hriach. Ak máš aspoň kúska hrdosti v tele, pajdeš na tú políciu sám. Ak ny, ši kcem, ši nekcem, pajdem a udám te. A nemysli si, že se te bojím. Na mne ruku nezodvihneš!“ kričala teta Gitka a hrozila päsťou. Tvárila sa neohrozene, ale nebolo jej všetko jedno.
          Ale bola si istá.
          Už dávno vedela, že bezdomovec je Andrej Spiško, ktorý pred rokmi poslúchol volanie Boha a odišiel do kláštora v Hronskom Beňadiku. Jeho mamku, vdovu, to tak zničilo, že po pár rokoch, keď už bolo jasné, že jej jediné dieťa kutňu neodloží, sa k Pánu Bohu porúčala aj ona. Prečo sa nakoniec nestal mníchom a prečo sa vrátil do rodnej dediny, teta Gitka tušila, ale neprezradila.
Za všetkým bola žena.
Boženka Strýčková, ktorú Andrej miloval a jeden jediný, prvý a poslednýkrát vo svojom živote aj pomiloval.
          Ale oženil sa s ňou Miro. Andrej sa oženil s Bohom a do dediny nevkročil dvadsať rokov. A keď sa nakoniec vrátil, Boženku ani svojho syna nenašiel. Odišli ktoviekam, skrývali sa pred tyranským Mirom, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že Boženka nepriniesla do manželstva nič, ničové nič, iba to hnusné okaté decko. A tak ho mlátil ako žito, mlátil aj Boženu, a keby sa ten sviniar pánbožkovský neskryl ako potkan v diere v tom plesnivom kláštore, zmlátil by ho tak, že by sa ani prežehnať nevedel.
          Musel čakať dvadsať rokov, kým prišiel ten bezzubý zničený tulák. Videl ho položiť kvety na hrob jeho matky a vedel, že jeho alkoholické prosby boli vyslyšané. Nemal chuť dotknúť sa toho všiváka ani len hánkami, a tak si na neho posliedil pri kontajneri a odbachol ho ako besného psa. Rana z hrdzavej pištole po otcovi ho odhodila rovno medzi plastové fľaše a vrecká od vysávačov. Neľutoval, hodil do neho ešte zopár plechoviek od pečeňovej nátierky, odpľul si a odkráčal domov otvoriť novú fľašu plánkovice.
A teraz tu stojí táto stará striga a hrozí mu bakuľou.
Poradil si s jedným, poradí si aj s druhou.
          „Ty Miro, sluchaj, ak se nepriznáš sám, šickym v dedine poviam…, poviam im, že nemažeš, že se ti… hm, že sa ti hrebianok nezdvihne. Že už od svadby iba mlandravú špekáčku namiasto tvrdé klbásky po vešeroch...“
„Čuš, striga stará!“ zvrieskol Miro a zaplesol jej dvere pred nosom.
          Teta Gitka dôstojne odkráčala do svojej predzáhradky a spokojne bez náhlenia začala ukladať zamrznutú bielizeň do žltého plastového lavóra. Dosuší ju nad pecou.
         Ešte ani nedotriedila štipce podľa farieb, a už videla Mira ako s hrdo vztýčenou hlavou, točiac starú pištoľ na ukazováku, mieri k obecnému úradu.
          „Ta vera, rašé vrah ako impotent. Typický chlap!“ zahundrala si teta Gitka spokojne popod riedke fúziky.

Píše Zuzana Široká

(POKRAČUJEME) 

Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik

Poznámka OD: 

Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je v na stránke pretranskriptovaný podľa súčasných pravidiel.

Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.

Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä. 

Do tanca hrala hudobná skupina EMMA. Zábava bola ako vždy výborná o čom svedčia aj pripojené fotografie z tejto milej udalosti.
Výbor spolku pozdravuje svojich krajanov žijúcich v Gemeri, ale aj inde vo svete.

(OV)

 {oziogallery 771}

Mladý Juraj vyrastal v rodine, kde sociálne cítenie bolo súčasťou každodenného života, pomoc iným a spolupatričnosť k dedine bola veľká. Mal svoje predstavy, túžby a očakávania, ktoré si chcel naplniť. Bol dobrým žiakom a študoval na strednej škole v Dobšinej. Kraj „bulinerov“ – prisťahovalcov z Nemecka, ktorí prišli pred rokmi ako dobrí odborníci na spracovanie železnej rudy a pracovali aj v baniach na Júliuse i v Dobšinej pri spracovaní železnej rudy. Vtedy ešte netušil, že práve to sa mu v budúcnosti môže stať osudným.
Mladý Juraj chodil na strednú školu v Dobšinej. Začala II. svetová vojna a potom vypuklo Slovenské národné povstanie. Keďže Dobšina a Vyšná Slaná boli od centra povstania vzdialené cca 70 km, cez kopec bol Šumiac, Telgárt, bola to oblasť, kde sa pohybovali partizáni rovnako ako aj v lesoch pri Vyšnej Slanej a okolí, o odozvu ideálov povstania nebola núdza. Mladý Juraj sa nadchol pre myšlienky ideálov SNP začal sa viac zaujímať o partizánov, mnohokrát partizáni prišli aj do mlyna po múku a iné potraviny, a keďže jeho otec tiež nebol proti, pomáhali, ako sa dalo. Mladý Juraj často bol v lese s partizánmi a vedel aj o veliteľovi Adlerovi, ktorého neskôr chytili Nemci a obesili v Dobšinej na námestí.
Juraj sa možno v škole aj zdôveril kamarátom o svojich tajomstvách. Lenže v triede s ním boli aj chlapci, spolužiaci z Dobšinej, ktorí mali blízko k Nemcom a mnohí s nimi aj spolupracovali. Jedného dňa sedel Juraj doma za stolom a videl ako uličkou do mlyna kráčajú ozbrojení Nemci a spolu s nimi jeho spolužiak z triedy Hans Jensen. Keď to videl otec, povedal mu, aby cez okno a záhradu ušiel do neďalekého lesa, ktorý bol len pár metrov od mlyna. Juraj, mladý 18 ročný, vôbec nepočítal s tým, že by ho spolužiak udal. Odmietol otcovo upozornenie a hovoriac: „Ja som nič neurobil, nemám prečo utekať,“ ostal doma. To bola jeho osudná chyba.
Nemci vošli do domu a okamžite Juraja zatkli. Odviedli ho na vyšetrovanie do Dobšinej a spolu s ním aj ďalších mužov zo Slanej. Jeho otec, keďže ako mlynár mal kamarátov a známych, si myslel, že ho dostane zo zajatia. Po niekoľkých dňoch z Dobšinej mužov previezli do Spišskej Novej Vsi. Aj tam šiel otec orodovať za syna, ale bezvýsledne.
Juraj, mladý muž, ktorý sa fyzickej práce nebál, spolu s ostatnými mužmi bol poslaný na nútené práce do Nemecka. Najsamprv do Bergen-Belsenu a potom do Dachau. Podmienky boli v koncentračných táboroch známe a vieme o nich už teraz takmer všetko.
Juraj, v apríli 1945 na prahu oslobodenia, v koncentráku Dachau zomrel. O jeho pôsobení a smrti porozprával jeden cigán zo susednej dediny, ktorý mal to šťastie, že prežil a po príchode domov všetko povedal.
V Dachau v tom období nielenže Nemci zabíjali svojich zajatcov a väzňov, ale väzni umierali aj z vyčerpania, podvyživení a do toho všetkého prišli choroby. Aj tam väzni zomierali na týfus. Podľa výpovede spoluväzňa, ktorý mal to šťastie, že prežil, aj keď potom neskôr zomrel aj on, ale už doma a v oslobodenej krajine, v jedno ráno Juraj zoslabnutý, hladný, chorý s horúčkou odmietol vstať z prične. Po príchode z práce už spoluväzni Juraja tam nenašli. Skončil niekde zastrelený v spoločnom hrobe s ostatnými spoluväzňami. Bolo to len pár dní pred tým ako Američania oslobodili Dachau.
Keď som sa oženil a môj svokor Ján, brat Juraja, ako aj brat Ondrej a celá rodina rozprávali, čo sa s Jurom stalo. Veľmi ma to zaujalo, pretože história a najmä vojnová ma veľmi zaujíma. Aj keď rozprávanie bolo zaujímavé a zároveň smutné, vždy boli odlišnosti o tom, kde Juro zahynul, zomrel. To mi vŕtalo v hlave a dal som sa do hľadania pravdy.
Napísal som list na Slovenský Červený kríž, oddelenie pátracej služby a na moje veľké prekvapenie mi prišla odpoveď o tom všetkom, čo už napísal.
Mňa stále prenasledovala myšlienka, že chcem byť na mieste kde Juraj, strýko mojej ženy chodil, žil a prežil posledné mesiace svojho života.
Otvorili sa hranice a my sme spolu so švagrom Janom, mojím synom a zaťom vycestovali do Dachau. Plní očakávania čo uvidíme a či naozaj nájdeme poslednú stopu nášho Juraja. Po príchode do Dachau sme navštívili miesta, kde stál koncentračný tábor, prešli sme ešte miesta, ktoré sú určené na exkurziu a prehliadku. Zašli sme na miesto, kde prichádzajú všetci návštevníci, aby vzdali úctu tým, čo zomreli v Dachau, zapálili sme sviečky a uctili si pamiatku zomretých.
Potom sme sa vybrali do archívu a tam nám dali záznamy o tom, kedy kto zomrel, odkiaľ pochádzal a všetko, čo o ňom mali. Juraj bol v zaisťovacej väzbe. V knihe všetkých zomretých, ktorá sa nachádza v akejsi pamätnej izbe koncentráku, sme našli aj jeho meno.
Najviac sme boli prekvapení z toho, že každý štát, ktorého občania tam zahynuli, mal svoju pamätnú tabuľu a čuduj sa svete!, pamätnú tabuľu občania SR tam nemali. Boli sme z toho smutní. Po návrate domov som to napísal ministrovi zahraničných vecí (p. Lajčákovi) a odpoveď od neho znela, že sa vynasnažia, aby tabuľa tam bola. Nebol som tam teraz, ale azda pán minister splnil, čo sľúbil. (Bolo to v roku 2014.)
Dňa 7.10.2015 som písal na informačné stredisko v Dachau a odpovedali mi, že tabuľa slovenským občanom tam nie je umiestnená.

Ivan Pajtaš, Humenné

Desiatky pracovných stretnutí a zapojené stovky ľudí
Stratégia miestneho rozvoja pod názvom Srdcom spätí s Malohontom, jeho rozvoj je naším mottom bola spracovaná za aktívnej účasti zástupcov samospráv, podnikateľov, občianskych združení a ďalších aktívnych organizácií i jednotlivcov z územia MAS MALOHONT pod vedením miestnych odborníkov. Proces prípravy stratégie prebiehal v rokoch 2014 - 2015 s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja a z príspevkov obcí zahrnutých do územia MAS.
Od 13. februára 2014 do 15. decembra 2015, kedy bola stratégia predložená na Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, sa stovky miestnych ľudí zapojili do rôznych pracovných stretnutí a aktivít:

• 43 zasadnutí obecných/mestských zastupiteľstiev v roku 2014, ktoré boli oboznámené so zámerom spracovania stratégie a vyjadrili súhlas so zaradením obce/mesta do územia MAS aj na ďalšie programové obdobie 2014 - 2020 (316 účastníkov)
• 43 verejných stretnutí vo všetkých obciach zahrnutých do územia MAS v roku 2014 k spracovaniu analýzy silných a slabých stránok, príležitostí a ohrození (446 účastníkov)
• 306 projektových zámerov od obcí, združení a podnikateľov, ktoré boli zozbierané v rokoch 2014 - 2015 
• dotazníkový prieskum názorov a potrieb občanov v 43 obciach MAS, ktorého sa zúčastnilo 2 715 respondentov, čo predstavuje návratnosť 40,7 % zo všetkých 6673 rozdaných dotazníkov
• 4 verejné pracovné stretnutia k zostaveniu vízie a identifikácii problémov (Hrnčiarska Ves - 05.02.2015), k stanoveniu cieľov, priorít a opatrení (Rimavské Zalužany - 23.02.2015) a k návrhu podporovaných projektov prostredníctvom MAS (Rimavská Baňa -14.04.2015 a Hnúšťa - 04.06.2015)
• 2 stretnutia pracovnej skupiny k dopracovaniu strategickej, implementačnej a finančnej časti stratégie CLLD (Hrachovo - 08.09.2015 a Hnúšťa - 14.10.2015)
  

V rokoch 2014 - 2015 prebiehala zároveň aktualizácia analýzy miestnych zdrojov, ktorá bola spolu s výstupmi z uvedených stretnutí a aktivít spracovaná do stratégie miestneho rozvoja na roky 2016 - 2023. Prostredníctvom nej budú finančne podporované projekty, ktoré budú prispievať k naplneniu 3 prioritných oblastí s cieľom zatraktívniť región Malohont pre obyvateľov, podnikateľov i návštevníkov. Ich stručný prehľad nájdete TU.

Čo sa udialo od predloženia stratégie na ministerstvo
Vo februári 2016 bolo vyhlásené tzv. 2. kolo výzvy na predkladanie žiadostí o schválenie stratégie a udelenie štatútu MAS, v ktorom sa malo definitívne rozhodnúť o podporení, resp. nepodporení stratégie, a to na základe výsledkov hodnotenia z 1. kola výzvy. To nám bolo doručené 11. marca 2016 v podobe pozitívnej hodnotiacej správy. Žiadosť o schválenie stratégie a udelenie štatútu MAS sme teda predložili 17. marca 2016 na Pôdohospodársku platobnú agentúru a 19. septembra 2016 nám bolo doručené potvrdenie o registrácii našej žiadosti.
Stačilo si teda počkať už len na definitívne rozhodnutie, ku ktorému však nedošlo, nakoľko o 4 dni neskôr bola uvedená výzva zrušená. Jedným z dôvodov bolo zvýšenie pokrytia územia SR miestnymi akčnými skupinami, čo pri rovnakom finančnom balíku znamenalo zníženie požadovanej finančnej podpory na stratégiu. V prípade našej MAS to znamenalo zníženie požadovanej sumy z 3,88 mil. € na 3,23 mil. € pri zachovaní podpory pre všetky pôvodne vybrané opatrenia.
Takto upravenú stratégiu sme spolu so žiadosťou o schválenie stratégie a udelenie štatútu MAS opätovne predložili na Pôdohospodársku platobnú agentúru 02. decembra 2016 a odvtedy opäť čakáme na rozhodnutie o podporení, resp. nepodporení stratégie.
Napriek všetkému pevne dúfame, že sa to v tomto roku už rozbehne a my budeme môcť opäť podporiť množstvo zaujímavých projektov obcí, podnikateľov i občianskych združení, ktoré posunú život v našom regióne vpred.

Kedy začneme s podporou projektov cez MAS
Od predloženia stratégie nie je snáď týždeň, kedy by sa potenciálni žiadatelia z územia MAS neinformovali o možnostiach a termínoch podpory prostredníctvom stratégie miestneho rozvoja. Ak by išlo zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a Pôdohospodárskej platobnej agentúry všetko tak, ako malo, dnes by sme už mali vyhlásené prvé výzvy na predkladanie projektov. Realita je však iná a naše možnosti zmeniť to, sú minimálne.
Prvoradou podmienkou je schválenie stratégie a udelenie štatútu MAS, k čomu dodnes ešte nedošlo. Potom bude nasledovať ešte predloženie žiadostí na chod MAS, bez ktorého ani tá najlepšie spracovaná stratégia nemá šancu na úspešnú realizáciu a zrejme až potom príde na rad dlho očakávané vyhlásenie prvej výzvy prostredníctvom MAS v programovom období 2014 - 2020. Kedy a či to bude ešte v tomto roku, to žiaľ nevieme.

Poďakovanie
Ďakujeme všetkým členom a dobrovoľníkom MAS MALOHONT, ktorí napriek tomu, že realizácia stratégie mešká, nestrácajú dôveru v naše spoločné ciele a naďalej sa podieľajú alebo iným spôsobom podporujú aktivity MAS. Obrovská vďaka patrí aj obciam, ktoré sa k podpore rozvoja regiónu postavili tak, ako sa má a finančne prispievajú na činnosť MAS aj v období, kedy nie sú k dispozícii dotácie na podporu rozvoja vidieckych regiónov. Môžu byť príkladom aj pre ostatné obce na Slovensku.

Ing. Miroslava Vargová
manažérka Miestnej akčnej skupiny MALOHONT

{oziogallery 773}

„Pavel Ferdinandy sa výrobe pastierskych palíc, betlehemských kyjakov a ozembuchov venuje už desiatky rokov. Svoje výrobky predstavuje po celom Slovensku, ale jeho dielam sa tešia aj zahraniční nadšenci našej ľudovej kultúry. Umelecký rezbár prezradí cenné poznatky o metódach výroby rôznych druhov ľudových umeleckých výrobkov zo samorastov, ktoré nadobudol na salašoch od pastierov oviec, hovädzieho dobytka predovšetkým v oblasti Gemera a Malohontu. V priebehu večera sa dozvieme o tradičných technológiách spracovania dreva, o materiáloch, ktoré sa pri výrobe najlepšie používajú a v neposlednom rade aj o tom, akú symboliku v sebe nesú samotné výrobky,“ uviedla Mária Hlaváčová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave.

Folklórny súbor Dubina má vo svojom repertoári spracovaných mnoho tancov z prostredia obce Rejdová. Na základe archívnej nahrávky zo šesťdesiatych rokov v cykle Zem spieva, spracovali tanečníci súboru Palicový tanec z Rejdovej. S hudobným sprievodom gájd, ktoré patrili známemu gajdošovi Jankovi Králikovi z Čiernej Lehoty, zatancujú chlapci z FS Dubina spomínaný tanec na pastierske motívy.
Vstupné: 2,-€

Mgr. Mária Hlaváčová

Na jar 2015 sa odhlásili z 1. triedy až 2 mužstvá a to Štítnik a Lipovník. Už pred jesennou časťou v roku 2015 sa odhlásila z V. ligy Gemerská Poloma, v priebehu jesene Dedinky z 1. triedy, v roku 2016 z 2. triedy Plešivec a Slavošovce. Najnovším je odhlásenie Nižnej Slanej pred sezónou 2016 – 2017.

Príčinami boli i sú finančné dôvody, či problémy s nedostatkom hráčov.

Vezmime si príklad Nižnej Slanej. Príčiny s hráčmi treba hľadať už v roku 2014, keď hrozilo, že sa klub do súťaže neprihlási. Postupne z kádra vypadli domáci hráči: Tomášik, O. Junger, Leštach, D. Hajči, P. Slovák a Cangár nastupoval iba občas. Napokon sa situácia vyriešila príchodom hráčov z Gemerskej Polomy, o ktorých nemal miestny Družstevník záujem, hoci mal problémy s kádrom. V roku 2016 už jarná časť súťaže naznačila, že dochádzka niektorých hráčov na zápasy nebola taká aká by mala byť. Naviac z kádra by vypadol Dušan Valko, ktorý je v zahraničí, v úvodných kolách by nebol k dispozícii ani Ján Gelda. Tieto straty sa nepodarilo nahradiť a tak predseda klubu odhlásil mužstvo zo súťaže.

V Družstevníku Gemerská Poloma sa postupne káder po postupe do V. ligy doplňoval, ale o hráčov z iných obcí, ale aj o bývalých hráčov Štítnika K. T. . Prakticky už od roku 2008 veľmi málo hráčov, ktorí končili v doraste prechádzalo do mužstva dospelých. V roku 2010 sa síce vytvorilo B mužstvo, kde práve hrávali hráči, ktorí skončili v doraste, ale do kategórie dospelých neprešli. Nič menej mužstvo sa v priebehu jari 2011 odhlásilo zo súťaže. Po komunálnych voľbách došlo v Gemerskej Polome k zmene vo vedení obce. Finančná podpora FK bola menšia. Už jar 2015 naznačila problémy s kádrom (zápas v Sokoľanoch, zápas v Kokšove – Bakša - musel nastúpiť aj Marián Ferenc), naviac aj v príprave na novú sezónu sa v zostave objavovali dorastenci. Určite svoju úlohu zohral aj nový prestupový poriadok, niektorí hráči klub opustili.

V Plešivci už po vypadnutí z V. ligy dochádzalo k zmenám vo vedení klubu a v hráčskom kádri, naposledy bol predsedom Róbert Kováč, ktorý chcel futbal oživiť, čo sa nepodarilo, pre nezáujem hráčov bol klub odhlásený zo súťaže. Veľkou stratou bol odchod Adriána Szaniszla z postu nielen hráčskeho, ale aj funkcionárskeho. V určitom období bol predsedom aj Ondrej Skokan.

V prípade odhlásenia Lipovníka z V. ligy K – G zohrali svoju úlohu finančné problémy. Klub už nemal dostatok peňazí na jarnú časť a tak mužstvo prakticky nemalo ani zimnú prípravu.

V prípade Dediniek išlo o problém s nedostatkom hráčov, mužstvo už dvakrát nevycestovalo na zápas, keď sa zišlo málo hráčov. Podobný problém mali aj v Slavošovciach, mužstvo dvakrát nevycestovalo na zápasy za súperom, po jesennej časti sa teda odhlásili zo súťaže. Podobný prípad bol v Rakovnici v roku 2012, klub mal síce dostatok financií, ale pre nezáujem hráčov musel predseda odhlásiť mužstvo zo súťaže.

Mnohé z týchto mužstiev hrali vyššiu súťaž ako okresnú.

Pripomeňte si aspoň ich kádre:

Káder Lipovníka 2011: Skokan – Vávra, L. Varga, M. Varga, Bollo, Szücs, Kardoš, B. Milko, Lörinc, Milata, Erdelyi, Zagiba, Kelemen, Kočiš, Barczi, Németh, Podracký, Farkaš, Zupko.

Káder Gemerskej Polomy počas účinkovania v V. lige K - G:

2011 – 2012: Mišina, Cirbus – Hatvaník, Gunár, P. Rogos, Kalina, Mihalík, Horváth, Boroš, Kakalejčík, Miloš Gallo, Chochol, Benedik, Ďuriček, R. Greško, Z. Greško, Klement, Dorčák, Šimon, Fecko, Lipták, Kováč.

2012 – 2013: Mišina – Hatvaník, Gunár, Miloš Gallo, Maroš Gallo, Boris Milko, Benedik, Chochol, Ďuriček, R. Greško, Z. Greško, Dorčák, Milko, Kalina, Kováč, Boroš, Marchevský, Kakalejčík, Grác, Gallo ml., Klement, Urban.

2013 – 2014: Mišina, Tomášik, Paliha – Hatvaník, Grác, Boris Milko, Miloš Gallo, Maroš Gallo, Fecko, Chochol, Benedik, Marchevský, Rupp, Mészner, Ďuriček, Kakalejčík, Novek, Urban, Šimon, Boroš, Z. Greško, R. Greško, Šubovič.

2014 – 2015: Mišina – Hatvaník, Miloš Gallo, Maroš Gallo, Ďuriček, Macák, Remiáš, Chochol, Benedik, Lipták, Jakub Rochl, Ján Rochl, Jasenka, Boroš, Adam Rochl, Šebajl, Krága, Kakalejčík, Dorčák, Madarász, Grác, Šubovič, M. Ferenc, Galata

Káder Dediniek v V. lige: M. Ogurčák, Lacika – Korfanta, M. Chabada, J. Chabada, Smrek, Brnčík, Varga, Čarnoký, Laurinc, Surovský, Novák, Franko, Čisár, Kalkahus, P. Ogurčák, S. Ogurčák, Kún.

Súpiska Štítnika K. T. 2003 - 2004: Martin Stankovič, Ján Dorkin (od jarnej časti) – Vladimír Kolesár, Vladimír Valent, Pavol Lukáč, Miloš Leng, Erik Herchl, Peter Milko, Michal Gallo, Ladislav Ikri, Marek Macko, Marek Turcsányi, Ján Fatľa, Szilárd Drenko, Adrián Danielis, Ján Gonosz, Miroslav Kubus (hosťovanie z Tisovca, jesenná časť), Mikuláš Ištók (hosťovanie z Jelšavy, jesenná časť), Boris Milko (ukončené hosťovanie v Sp. Novej Vsi), František Beke, Vladimír Dovalovský, Róbet Zdechovan, Jaroslav Gonos, Ján Gonos, Ján Zdechovan, Zoran Zdechovan (všetci piati jarná časť), Ján Čižmár (jarná časť, zo Sp. N. Vsi), Attila Ragyina, Marek Kuzma, Zsolt Liptai, Marián Kupec.

Súpiska Štítnika K. T. na jeseň 2004: Ján Dorkin, Marcel Čipka - Miloš Leng, Pavol Lukáč, Marek Macko, Michal Gallo, Ladislav Ikri, Szilárd Drenko, Vladimír Marchevský, Boris Milko, Ján Fatľa, Marek Turcsányi, Ján Gonosz st., Jaroslav Gonos, Ján Čižmár, Zsolt Liptai, František Beke, Július Szöllös, Ladislav Krága, Ján Zdechovan (z Betliara), Miloš Gallo (zo Zlatých Moraviec), Milan Brdársky (z FC Košice).

Káder Štítnika K. T. na jar 2005:
Príchody: Adrián Čatlóš (z hosťovanie z Revúčky), Oto Varga (zo Slavošoviec)
Odchody: Ján Gonosz st. (do Revúčky)
Súpiska: Ján Dorkin - Zoran Zdechovan, Pavol Lukáč, Zsolt Liptai, Milan Brdársky, Michal Gallo, Marek Macko, Róbert Krága, Miloš Leng, Róbert Zdechovan, Ladislav Ikri, Adrián Čatlóš, Boris Milko, Ján Fatľa, Ján Čižmár, Július Szöllös, Ján Zdechovan, Marek Turcsányi, Miloš Gallo, Oto Varga, František Beke, Vladimír Valent, Marek Turcsányi.

Súpiska Štítnika K. T. 2005 - 2006: Ján Dorkin, Marcel Čipka - Zoran Zdechovan, Pavol Lukáč, Milan Brdársky, Milan Barna, Ján Čižmár, Michal Gallo, Maroš Gallo, Ľubomír Orabinec, Ján Fatľa, Boris Milko, Július Szöllös, Miloš Gallo, Oto Varga, Marek Turcsányi, Dušan Gajdoš, Ján Žiga, Vladimír Valent, Marek Putera, Zsolt Liptai (jesenná časť).

Káder Štítnika K. T. 2006 - 2007: Ján Dorkin, Štefan Koncz (jesenná časť) - Zoran Zdechovan, Milan Brdársky, Milan Barna, Pavol Lukáč, Ján Čižmár, Boris Milko, Ján Fatľa, Tomáš Hadžega, Michal Figúr, Filip Pollák, Ján Žiga, Vladimír Valent, Dušan Gajdoš, Maroš Gallo, Miloš Gallo, Oto Varga, Róbert Krága, Tomáš Pavlík, Jaroslav Kizek, Dávid Fatľa

Káder Štítnika K. T. na jeseň 2007: Ján Dorkin - Michal Figúr, Milan Brdársky, Milan Barna, Pavol Lukáč, Ján Čižmár, Boris Milko, Ján Fatľa, Maroš Gallo, Miloš Gallo, Oto Varga, Jaroslav Kizek, Dušan Gajdoš, Vladimír Valent, Tomáš Hadžega, Filip Pollák, Zoran Zdechovan, Tomáš Pavlík, Ján Žiga, Marek Turcsányi, Tomáš Danko, Dávid Fatľa.

Káder Štítnika K. T. na jar 2008: Ján Dorkin, Róbert Szobonya, Lukáš Majtányi, Ondrej Skokan - Milan Barna, Zoran Zdechovan, Pavol Bábela, Ján Čižmár, Zoltán Vrškový, Tomáš Leng, Miloš Leng, Boris Milko, Miloš Gallo, Maroš Gallo, Michal Fecko, Arpád Juhász, Csaba Juhász, Oto Varga, Tomáš Hadžega, Dávid Fatľa, Rastislav Greško, Ján Fatľa.

Súpiska Štítnika K. T. 2008 - 2009 : O. Skokan (prvé 4 kolá), L. Majtányi, M. Rodák - M. Barna, J. Čižmár, P. Konček, P. Bábeľa, Z. Vrškový, R. Greško, Z. Zdechovan, T. Leng, M. Fecko, D. Fatľa, M. Marchevský, M. Leng, Mar. Gallo, Mil. Gallo, Cs. Juhász, O. Varga, M. Mészner.

Súpiska Štítnika K. T. 2009 - 2010 : Marek Rodák, Lukáš Majtányi - Milan Brdársky, Ján Čižmár, Ján Fatľa, Maroš Gallo Barnák, Miloš Gallo Barnák, Oto Varga, Zoran Zdechovan, Milan Gallo, Pavol Bábeľa, Miloš Leng, Tomáš Leng, Michal Fecko, Rastislav Greško, Csaba Juhász, Dávid Fatľa, Peter Konček, Matúš Mészner, Tomáš Pavlík, Boris Milko, Erich Herchl, Martin Sivók, Ján Rochl, Florián Szepesi – Peprík, Dušan Barboriak, Dominik Kakalejčík , Z. Greško( 1 mesiac v jesennej časti) A. Urban, Grác, T. Hadžega, M. Kuzma, M. Marchevský, Z. Vrškový, M. Putera (jarná časť).

Súpiska Štítnika K. T. 2010 - 2011: Rodák, Majtányi (jesenná časť) – Čižmár, Grác, T. Leng, Zdechovan, Konček, M. Leng, Maroš Gallo, Miloš Gallo, Varga, B. Milko, Mészner, F. Pollák, Sivók, Rochl, Kakalejčík.

Káder Nižnej Slanej v V. lige 2001 - 2002: Lindák, J. Plačko – G. Keršák, Ruszó, M. Dovec, Š. Dovec, Bobrík, J. Keršák, Krak, Kováč, Turcsányi, Gunár, Grančák, Karas, Hlaváč, Valentko, Adam, Cangár, Bober, Vieloha.

Súpiska Plešivca 2004 - 2005: Ondrej Skokan, Ivan Krnáč, Marián Leng (zo Štítnika K.T.) - Norbert Kubík, Milan Kakalejčík, Richard Macho (zo Štítnika K. T.), Róbert Pásztor, Adrián Szaniszló, Csaba Hegedüs, Martin Kubík, Leonard Horváth, Alexander Kovács (z Gem. Polomy), Attila Kovács, Viktor Kováč, Attila Pulen, Igor Poštár, Štefan Pásztor, Jozef Mikuš, Róbert Csobádi, Gustáv Keršák, Ján Keršák (obaja z Nižnej Slanej v jesennej časti), Roman Lipták (z Dobšinej do konca jesene), Alexander Viola (od jarnej časti, návrat z Kružnej), Martin Lipták, Zoltán Laven, Roland Volčko (všetci z dorastu), Arpád Tomi.

Súpiska Plešivca 2006 - 2007: Ondrej Skokan, Zsolt Vidinszky, Štefan Koncz (jarná časť) - Milan Gallo, Leonard Horváth, Alexander Kovács, Viktor Kováč, Martin Kubík, Zoltán Laven, Martin Lipták, Roman Lipták, Richard Macho, Jozef Mikuš, František Nemčok, Róbert Pásztor, Igor Poštár, Attila Pulen, Adrian Szaniszló, Kornel Takács, Arpád Tomi, Zoltán Tomi, Roland Volčko, Roman Znak, Szilárd Drenko, Martin Balog, Marek Macko, Viliam Gallo (jarná časť).

Súpiska Dediniek 2005 - 2006: Milan Ogurčák, Maroš Lacika - Marek Laurinc, Kamil Brnčík, Jozef Chabada, Martin Chabada, Peter Kalkahus, Miloš Kollárik, Ondrej Kopkáš, Maroš Korfanta, Slavomír Kuchár, Ján Kún, Miroslav Majerčák, Jaroslav Novák, Peter Ogurčák, Stanislav Ogurčák, Ľuboš Pamula, Ivan Smrek, Roman Soják, Ivan Tőkőly, Marián Varga (jesenná časť), Dušan Franko, Štefan Surovský (od jarnej časti), Pavol Čisár (od jarnej časti), Maroš Korfanta, Pavol Čarnoký, Ľuboš Duda, Miloš Chochol (od jarnej časti).

Pripravil: Ing. Štefan Tomášik

Maďarskí fašisti odvliekli z obce 15 mužov Slovákov, 50 dní pred oslobodením obce.

Po založení ZO SZPB v Čiernom Potoku sa napriek vzdialenosti z miesta bydliska prihlásil práve z úcty a pamiatke svojho otecka a ďalších 14 mužov z obce a okolitých osád, aby osobne svojimi spomienkami a skúsenosťami oslovoval mladších členov o potrebe pôsobenia takej organizácie ako je SZPB, ktoá svoju činnosť zakladá na uchovávaní, pripomínaní odkazu SNP a protifašistického odboja.

Členovia výboru ZO SZPB v Čiernom Potoku za dlhoročnú aktívnu prácu navrhli pánovi Štefanovi Kapcovi oceniť jeho prístup a aktivizu v SZPB k udeleniu vyznamenania, ktoré bolo ÚR SZPB schválené a dňa 4.8.2016 medailu M. R. Štefánika II. stupňa mu osobne odovzdal v Čiernom Potoku pri pamätníku obetí zavlečených do koncentračného tábora predseda ÚR SZPB Pavol Sečkár.

V deň jeho 85-tich narodenín mu predseda výboru ZO SZPB spolu s revizorom ZO SZPB, Ing. Jánom Sebíňom boli dňa 25.1.2017 zablahoželať k jeho okruhlému vyročiu v mieste trvalého bydliska v Kalinove. Spoločne s jeho dvomi dcérami a zaťmi mu popriali pevné „Sibírske zdravie a Kavkazskú dlhovekosť“, aby nám mladším svojimi spomienkami, najmä dnes, odovzdával osobné skúsenosti z realneho fašizmu, ktorý ako mladý chlapec prežil.

JUDr. Jozef Pupala
predseda ZO SZPB v Č. Potoku

Po nej zarecitovala časť básne venovanej oslobodeniu Utekáča jej dcérka Margarétka.
V slávnostnom príhovore predseda ObV SZPB v Lučenci RSDr. Jozef Cerovský ocenil činnosť ZO SZPB a starostovi obce poďakoval za dobré vzťahy k organizácii. Pripomenul, že počas oslobodenia okresu Lučenec padlo 1918 príslušníkov Červenej armády. Toto suché číslo však skrýva slzy tisícov rodinných príslušníkov vojakov, ktorí položili svoje väčšinou mladé životy ďaleko od svojich domovov. Zármutok zasiahol aj 11 rodín z miestnej obce, ktorí stratili vo vojne svojich príbuzných. Zdôraznil, že je dôležité v dnešnej dobe pripomínať najmä mladej generácii, kto Slovensko oslobodil. Na rozdiel od niektorých politikov, ktorí tvrdia, že nás oslobodili „spojenci“, nanajvýš pripúšťajú, že „spojenci z východu“, jednoznačne zdôraznil, že nás oslobodili vojaci Červenej armády bývalého ZSSR. V jej radoch sa na oslobodení stredného a južného Slovenska podieľali aj vojaci 4. rumunskej armády v rámci 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála ZSSR R. J. Malinovského. Východné a severné Slovensko oslobodzovali v rámci Červenej armády aj príslušníci l. československého armádneho zboru v ZSSR, v ktorého radoch bojovali Česi, Slováci, ale aj tzv. Volynskí Česi.
V oblasti Utekáča bolo organizované aj silné partizánské hnutie, v ktorom boli zapojení aj robotníci miestnych sklární. V tejto oblasti operovali oddiely partizánskej brigády Chruščov pod velením legendárneho Alexeja Michajloviča Sadilenka, ktorý je aj čestnýmn občanom Utekáča. Utekáčskej verejnosti a jej okoliu je však najznámejší Nikolaj Deteriev Chmelnickij, ktorý ako kapitán ČA prišiel bojovať do slovenských hôr. Na začiatku bol komisárom pionierskeho práporu gen. Svobodu a neskôr veliteľom oddielu, ktorý niesol jeho meno a pôsobil v rámci partizánskej brigády Chruščov. Medzi miestnymi bol proste „NIKOLAJ“. Žiaľ, ani Chmelnickij sa slobody nedožil. Mladý odvážny veliteľ nedocenil so svojou skupinou dôkladný prieskum obce Drahová a pri prestrelke v strede obce ich napadli od chrbta Nemci, ktorí čakali v prvých domoch na začiatku obce. Keď raneného Chmelnického niesol spolubojovník Andrej Krátky, ďalšia guľka z nepriateľského samopalu vyhasila obidva životy.
Po N. D. Chmelnickom je pomenovanie údolie, v ktorom položil so svojimi druhmi svoj mladý život (mal iba 24 rokov). Na mieste, kde vyhasol jeho život, obyvatelia Utekáča-Drahovej postavili pamätník s jeho menom.
Po skončení príhovoru pána starostu predsedníčka vyzvala všetkých účastníkov spomienkového zhromaždenia, aby k pamätníku obetí 2. svetovej vojny položili pripravené sviečky. Túto dôstojnú tradíciu zaviedli Utekáčania.

JUDr. Jozef Pupala

{oziogallery 774}

v súťaži a ochutnávke ovocných destilátov, pričom tentokrát sa jej záber rozšíril na celý Banskobystrický kraj,“ priblížil ochutnávku Jozef Mitter z organizačného výboru súťaže.
Ak chcete teda poznať kvalitu svojho ovocného destilátu, pošlite jeho vzorku (nie staršiu ako 5 rokov) do súťaže Lukovišťský kalíščok 2017 najneskôr do 30. apríla a nechajte si ju posúdiť degustátormi s medzinárodnými skúsenosťami. Súťaží sa v 6 kategóriách, a to slivka, hruška, jablko, čerešňa/višňa, záhradná zmes a iné zaujímavé destiláty. Všetky prihlásené vzorky, ktoré splnia podmienky súťaže, budú ohodnotené a podľa kvality zaradené do zlatého, strieborného alebo bronzového stupňa, resp. umiestnia sa bez ocenenia.
O výsledkoch hodnotenia, ktoré osvedčí Slovenský Rád rytierov destilátov, sa súťažiaci dozvedia 15. júla na ochutnávke ovocných destilátov v Lukovištiach, kde si na svoje prídu aj milovníci pálenky z radov verejnosti. „Okrem koštovky čaká na návštevníkov podujatia posedenie pri ľudovej hudbe a miestnych špecialitách. Súčasťou programu bude aj odborný seminár,“ doplnila pozvanie Alena Segedyová, starostka obce Lukovištia.
Miroslava Vargová

         Najprv bolo počuť iba tiché šušťanie suchých fazuľových strukov a jasné drnčanie strakatých bôbov padajúcich na dno emailového lavóra. Tety mlčali, jesenné slniečko a maďarský burčiak rozohriali ich artritické kĺby a ich šikovné prsty sa mihali v pravidelnom rytme práce. Rozjímali. A spomínali.
         „Pamätáte na pána Pavla?“ prerušila posvätné ticho Irenka spoza kostola, „furt šekám, že príde, opre si palíšku o plot, prisedne si gu nám na obrátenia vedro od studny ...“
          „A bude tam sedet až do vešera a poslúchat, o šom tu my, staria ženy, diškurujemo,“ dokončila pani Marika.
          „Búl to dobrý šlovek, ušený a skromný,“ zadívala sa teta Gitka do diaľky a nenápadne odžmurkala slzičku v kútiku oka. „Ten Benka mu zlomil srco.“
          „Akýže Benka? Umrel na starobu, pobral se za tou svojó Marínó. Dlúho vydržel, vyše devädesátky, tot náš pán Pavol.“
          Rozhovor zmĺkol a staré dámy, každá ponorená v meditatívnom zvuku šuštiacej fazule, spomínali na pána Pavla.
         Pán Pavol, rodák z dediny, sa na staré kolená prisťahoval z Bratislavy späť domov. Privítal ho brat Lacko s celou širokou rodinou, a hoci pána Pavla a jeho neborkú pani Marínu pánbožko neobdaril vlastnými deťmi, našiel tu celú kopu synovcov a vnúčat. Väčšina z nich ešte stále žila v dedine a na hrobe pána Pavla nikdy nechýbali kvety a sviečky.
          „Dobrí lude sú to, fajnoví sesedé,“ pomyslela si teta Gitka a strčila do vrecka na zástere za hrsť mimoriadne tučných fialových bôbov. Na jar ich zasadí.
         „Ak ste to mysleli s tým Benkom? Nebúl to dajaký malér? Neckete azdaj pódat, že pán Pavol by se z dákým umelcom zapliatol. Veď on nebúl, oný. Té svojé pani grófke každia rano zapálil sviešku a pred jej obrázkom vždy stála váza zos lúčnými kvetmí alebo šešinó. Teta Gitka, ta ved lem netárajte!“ rozčuľovala sa Irenka spoza kostola.
         „Pán Pavol naisto nebúl oný. A homosexuál určite ťaž ny. Na to búl príliš vzdelaný,“ mosúrila sa teta Gitka. „Pamätáte sa, ak ho vtody vykradli? Ukradli mu obraz od Benku a odvtedy to z nym išlo dló z kopca.“
          „Tak toho si asi pamätám,“ pridala sa pani Marika a vybrala z vreca hrsť suchých strukov.
          „Obraz väčší ak pokrovec, rovno nad posteló.“
          „Á, už viam, taký modrosivý kopec búl na nom, hnedá lúka, ludé s kosamí a hrablemí.“
          „Ženy v krojoch.“
         „Kopy sena.“ Dôchodkyne sa predbiehali v spomínaní na detaily obrazu. Žiadna z nich sa nepozastavila nad tým, že aj ostatné videli spálňu starého pána a dokonca mali čas dôkladne si pozrieť umelecké diela.
         A tých veru nebolo málo. Teta Gitka si odpila z burčiaka v plecháči a na chvíľu zatvorila oči. Predstavila si domček pána Pavla, starú stajňu zrenovovanú podľa predstáv mestského intelektuála. V dobe, keď umakartové kuchynské linky, koženkové rohové lavice a nylonové závesy predstavovali vrchol vkusu a sovietskeho luxusu, pán Pavol vyzdobil svoj domček ovčími kožami, modranskou keramikou a ručne hlobeným dreveným nábytkom.
          „Dokonca staria hrable a lopatu na chleba si zavesil na stenu,“ zaspomínala pani Marika a nostalgicky zdvihla plechový hrnček smerom oblohe.
         Niekedy sa teta Gitka zastavila u pána Pavla na kus reči a ako to už na dedine býva, najprv sa pozdravili ponad latkový plot, potom pri otvorenej bráničke inšpicírovali puky na jabloni vo dvore, čochvíľa už viedli rozhovor s bryndzovým posúchom od pani švagrinej v ruke a piatimi či šiestimi deckami zo dvora a z dediny všade naokolo na podstienku, a onedlho už stála teta Gitka uprostred izby a načúvala láskavej prednáške o obrazoch od Majerníka, Benku a Galandu, ktoré zdobili každé voľné miesto na vápnom obielenej stene. Teta Gitka nikdy nebola v múzeu, ale domček pána Pavla by určite tromfol aj Galériu Mesta Bratislavy, myslela si v kútiku duše.
         „A akže to bulo s tyma zbojníkmí?“ napriadla reč pani Marika. Niežeby sa na to nepamätala, ale povedačky pri lúskaní fazule majú svoje rétorické pravidlá. „Nigdaj sa neprišlo na to, kto to búl, ta ny?“
          „Vera ny, a poistovna mu niš nevyplatila, bo obraz nemal poistený samostatne.“ Irenka spoza kostola rázne kopla do plného vreca. „A nevedel dokázat, že mu patril.“
          „Ša nepódáš!“
          „Svinstvo je to, rovno povecte,“ paprčili sa tetky na zlodejov, ktorí zlomili srdce jedinému dedinskému intelektuálovi.
          „Museli ho poznat, zbojníci hnusní. Presne vedeli, kody je dvor prázdný.“
         Každý deň a za každého počasia chodil pán Pavol na prechádzku do lesa a bral so sebou aj poľovníckeho psa, ktorý patril jeho synovcovi Paľkovi. V tomto čase bolo vo dvore ticho, brat Lacko podriemkaval vo svojom dome nad Churchillovým životopisom, teta Irenka obchádzala kamošky a ich vnúčatá behali po dedine s kŕdľom iných deciek.
          „Museli si tým klúšom otvorit, ša visel na hášiku za hojdacím kreslom na stianke.“
          „Hej, taký farebný sloník búl na nom.“
         „No ta ale kod my viamo, kde mal zavesený klúšik od chyžky, ta to tu nás aj vtedy musel vedet každý.“
         „To nebúl nikto od nás,“ prehlásila teta Gitka a odpľula si do pivónie pred lavičkou.                  

         „Naší kradnú zajéce, grúle z pola, dakody ti benzín z auta vytéhnú ...“
         „No ta ved mne minúle duchnu zo žinky čorkli,“ pritakala pani Marika.
         „A mne vtedy klbásu z údérny,“ pýši sa zážitkom Irenka spoza kostola.
         „Ta práve, naš by búl naším dáký starý obraz. Any se z neho nenaješ, ani sa s ním nezakryješ.“
         „Vera, ani v peci dlúho nevydrží. To tiato strúšky vysušené vystašé do Krašúna na podkúrenia.“
         „Teta Gitka, nože se neondite, povecte, ša viate,“ Irenka spoza kostola doliala burčiak.
         „Koby som daš naisto vedela, hned by som šla na políciu, suseda, to mi verte!“
         „Ale daša lem tušíte, pravda, vy ste taká informovaná,“ zalieča sa pani Marika.
         „Tuším, ďavšetá, vera tuším, a vlastne som si calkom istá. Len nemám dôkazy, ak se hovorí.“
         Teta Gitka s vážnym výrazom odložila hrnček a sprisahanecky sa naklonila bližšie k priateľkám.
         „Pán Pavol už ten obraz nepotrebuje, tam kde je, vidí krajšia veci. Ale spravodlivos je spravodlivos a jä si to tajomstvo nekcem zobrať do hrobu.“
        Pani Marika a Irenka sa letmo prekrižovali, dali hlavy dokopy a fazuľu nechali fazuľou. Teta Gitka, či už vďaka burčiaku alebo na základe starostlivo premysleného plánu, sa pustila do rozprávania. Rozprávala o tom, ako raz, iba jediný raz stretla nebohú paničku pána Pavla; ešte za bratislavských čias sa s ňou prišiel na týždeň zrekreovať do rodnej dediny. Teta Gitka, vtedy ešte mladica, čerstvá dôchodkyňa, sa s jemnou pani Marínou dala do reči, keď sa stretli na lúke za záhradami. Teta Gitka zbierala repík, pani Marína lúčne kvety do kytice. A ako to už s tetou Gitkou býva, o chvíľu už sedeli pod orechom a pani Marína rozprávala o tom, ako sa kedysi zaľúbila do chudobného bankového úradníka a proti vôli svojej bohatej rodiny s modrou krvou sa za neho vydala. Mala zvláštny hlas, tichý ako vánok, ale zreteľný a melodický.
        “Rodyna jú vydedila, jediňa, ša si z rodné vily do bytu na Palisádoch odňasla, búl obrovský obraz od Martina Benku, ša jej osobne venoval sám pán malér. Ale život bez rodiny, hoci aj po boku milovanyho muža, je težký, šicky viamo. Za zmiereňa s rodinó by dala šicko. Hoci aj vzácny obraz.“
         „Ta ale ona im ho azdaj nedala, bola už dávno pod zemó, kod sa sem pán Pavol aj s obrazom prestehoval.“
         „Ta to ny, ale tá nóbl fajnová rodinka si robila na obraz po jej smrti nároky. Rodyňa peneze se rozkotúleli, trhová ekonomika darmožrášom nepréla, a taký vzácný obraz by se dal pod rukó výhodne spenežit.“
         „Ale skéd viate, že ho aj ukradli?“ pýtala sa pani Marika zádumčivo hľadiac do prázdneho hrnčeka. „Tu ich nygdaj nykto nevidel. Mohól to but hockto.“
        „Mohól, ale hocikto by nezatelefonoval den po lúpeži a nepýtal sa na zdravia pána Pavla. Viate, vtody ešte nebuli tiato mobily, a telefón tiaž nemali v každom dome. Kod chcel pán Pavol telefonovat, išól, tak ako my ostatní, na obecný úrad, zavolal a vhodil päťkorunu do prasétka. A ráz za mesec, furt dvanástyho, o jedenástej, mu volával na úrad jeho bratislavský kamarát. Lenže vtody nebulo dvanástyho a kamarát bo už dávno tam, skéd sa nevolává.“
         „Ta kto to búl? A skéd o tom viate?“
         „Bola som práve na úrade povysávat a popretat. Pán starosta si vynšól von, aby nemusel dýchat tot prach a práve vtody zazvonil telefón. Zdvihla som, furt to tak rabím, ša koby to búl dajaký poplach?“ teta Gitka sa teatrálne chytila za srdce.
         „Ten hlas by som spoznala všét. Tichý ako viatrík, ale zretetný melodický.“
         „Marínina mladšé sestra!“ zvolali tetušky jednohlasne.
        „Ta vera hej, asi ju hrýzlo svedomia. S pánom Pavlom se nerozprávela tricet roky, a zrazu zavolá a pýté se, ak se má, ši mu slúží zdravia a ši ešte furt telo šítá. Pódala som jéj, že zavolám pána Pavla, nak pošká a on jej šicko osobne zreferuje,“ vráska medzi obočím tety Gitky sa ešte viac prehĺbila, ako sa snažila spomenúť si na každý detail.
         „Kod som gu nemu dobehla, a vera, bežala som ak strela, nebúl doma. A tak som zas bežela gu telefónu, že poviam té milostivé, ša si o né myslím, ale zo slúchátka se ozývalo už lem píp. Pánu Pavlovi som o tom telefonáte negdaj nepódala. Tak dák se mi zdalo, že by se mu ešte pritežilo.“
         „Dobre ste urobili, Gitka, múdro,“ upokojila svedomie tety Gitky Irenka spoza kostola.
         „Veru dobre, aj jä by som tak jednala,“ pritaká pani Marika. „Ale teráz to tak nenechámo. Pán Pavol z hrobu nevstane, ale….,“ pani Marika stíšila hlas a pritúlila sa bližšie ku kamarátkam.
        To, čo potom nasledovalo, by v bulvárnych plátkoch alebo televíznych seriáloch nazvali telefonickým terorizmom, stalkingom alebo aspoň obťažovaním. Teta Gitka, jej kamarátky a spoluobčania to nenazývali nijako. Pretože sa predsa nič nedialo, nikto o ničom nevedel a vôbec, čo si to tí ľudia dovoľujú, staré ženy očierňovať. O ničom nevedel ani pán starosta, ani predavačka v obchode, a aj poštárka sa dušovala, že veru ona všetko o všetkých vie, ale o tejto nepríjemnej záležitosti veru nič. My nič, my muzikanti.
         Ktovie prečo v istej domácnosti v Bratislave začal každú dennú i nočnú hodinu zvoniť telefón. A keď ho zdvihli, ozval sa vždy iný hlas, ktorý povedal iba „Martin Benka“, trochu zakašľal, zafučal, raz sa im dokonca zdalo, že v telefóne to krochká a mňauká, a potom zložil. Najprv sa to účastníci danej telefónnej linky snažili ignorovať, a hoci telefón zvonil aj tridsaťkrát za deň, nezdvihli ho. Priatelia a známi ich začali obviňovať z namyslenosti a povýšenectva. A tak zasa ten telefón začali zdvíhať. A zasa sliepky, papagáje a malé deti opakovali slová „Martin Benka“. Bolo to na zbláznenie. Potom sa začali v ich poštovej schránke a často aj pod ňou objavovať výstrižky z novín, výstupy z počítača, okopírované state z časopisov a kníh a iné dokumenty s informáciami o tvorbe a diele Martina Benku. Nasledovali anonymné telefonáty a zásielky na pracoviská jednotlivých členov rodiny, dokonca do domova dôchodcov, kde sa vyberanej starostlivosti a opatere tešila babička. Nepomohla ani zmena a utajenie telefónneho čísla. Martin Benka ich mátal naďalej.
         Babičkin syn si nakoniec zaobstaral výpis prijatých hovorov a zistil, že hovory prichádzajú z množstva telefónnych prípojok v tej istej obci. (Bolo ich presne dvadsaťosem, vrátane čísla miestneho obecného úradu, obchodíka s potravinami a pohostinstva.) A čudujte sa, meno obce sa mu zdalo známe. A práve preto sa neobrátil na políciu.
        Mladý pánko a jeho syn či vnuci niekoľkokrát telefonovali na čísla, z ktorých volával fanclub Martina Benku. Zdvorilo aj menej zdvorilo žiadali vysvetlenie. Ale nikto nič nevedel, nikto nič nepočul a už vôbec, ale vôbec nikto netelefonoval do Bratislavy. Za také nehorázne peniaze si to predsa poctivý dedinčan nemôže dovoliť. My nič, my muzikanti.
      Telefonický terorizmus však neprestával. Poštové schránky naďalej praskali vo švíkoch pod tiahou náučných textov o najvýznamnejšom slovenskom maliarovi, a bratislavskú prominentnú rodinku s modrou krvou začali mátať nočné mory. Aj babičku v nóbl starobinci mátali nočné mory oblečené v krojoch, poletujúce nad pokosenými lúkami a modrosivými kopcami.
        A potom prišiel september. Čas lúskania fazule. U tety Gitky sa, vyzbrojené vrecami s fazuľou, rôznorodými veľkoobjemovými nádobami a plechovými hrnčekmi, zišlo okrem pani Mariky a Irenky spoza kostola zo dvadsať tetušiek v polyesterových šatových zásterách. Najprv bolo počuť iba tiché šušťanie suchých fazuľových strukov a jasné drnčanie strakatých bôbov padajúcich do hrncov. Tety mlčali, šibalsky sa usmievali, jesenné slniečko a maďarský burčiak rozohriali ich artritické kĺby a ich šikovné prsty sa mihali v pravidelnom rytme práce.
          „Dobrý den, babky teroristky!“ ozvalo sa spoza latkového plota.
          „Dobrý, pán starosta, dobrý,“ odpovedal tridsaťhlasový kánon. „Donesli ste to?“
         „Doňasol, doňasol, pre každú tri kópie.“ Starosta si otvoril bráničku a vošiel do slnkom prežiareného dvora. V ruke niesol štôs prekopírovaných článkov z mienkotvorných novín a bulvárnych časopisov. Všetkým kraľovali titulky ako: Múzeum Martina Benku v Martine ďakuje neznámemu darcovi, alebo Obraz státisícovej hodnoty sa vrátil domov.
          „Nože si prisednite, pán starosta. Tuto na vedro,“ pozývala ho teta Gitka.
          „Lem hybajte, hybajte,“ pridali sa aj ostatné starenky a pani Marika hneď nalievala z demižóna.
          „Už zmo se báli, že aj tohtorošia fizole budemo muset predat na trhu. Nekrestensky drahia sú tia telefónia účty!“
          „Aj poštovné.“
          „A obálky,“ predbiehali sa tetušky vo vyrátavaní výdavkov.
          „Ešteže zmo tia fizole tak dobre predali.“
          „Vera,“ prisvedčil starosta, „mech vylúskaných strakatych fizoloch za dvestotisíc šesdesát eur, to je naozaj skvelý kšeft. Žeby som se gu vám pridal, dámy?“
Píše: Zuzana Široká
(POKRAČUJEME)

Dňa 10.10.1942 narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Po osemmesačnom výcviku 28. júna 1943 boli vyslaní ako spojenci Wehrmachtu na východný front. Prvou zástavkou bol Geničesk v Krymskej oblasti. Tu boli rozdelení a Jožko Špitál sa dostal na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Koncom októbra dostasli rozkaz k ústupu a ustúpili až k Novej Askánii pri Dnepri. Väčšina slovenských vojakov nechcela bojovať proti slovanským bratom. Tak sa začali jednotlivci, ale aj celé roty „tratiť“.

Tak aj skupina 42 vojakov, medzi nimi aj Jožko Špitál s dvomi dôstojníkmi, jedným z nich bol zástupca veliteľa Alexander Mucha, nad ránom 1. novembra 1943 prešla bez boja cez frontovú líniu k Červenej armáde. Keď veliteľ Červenej armády zistil, že sa jedná o Slovákov a chcú bojovať s nimi proti Nemcom, pridelil im vojaka na koni a ten ich odviedol do dedinky Timošenka, kde nasadli na vlak a po 21 dennej ceste vlakom dorazili do zberného tábora Usmaň, kde boli už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli už skôr. Tu strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944, ďaleko od svojich rodín. Tu ich navštívil aj z Československého veľvyslanectva v Moskve Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen. V Usmani ich hlavnou náplňou bolo rúbanie dreva v lese a zásobovanie tábora drevom, pretože bola tuhá zima a zásobovať sa museli sami.

Začiatkom januára boli odtransportovaní do Jefremova a pridelení do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Dňa 17. januára 1944 bol im vydaný prvý rozkaz, ktorý prene určoval zmysel a ciele prarabrigády. Napriek tuhej zime započal tvrdý výcvik, včítane zoskokov s padákom. Každý musel absolvovať minimálne 7 zoskokov. Počas základného výcviku brigáda absolvovala viac ako 13.500 zoskokov.

Následne paradesantnú brigádu presunuli k Proskurovu. To zmnamenalo, že domovina bola zasa bližšie. Tak bojová cesta jubilanta viedla až k Dukle. Tu sa dozvedeli, že budú nasadení do boja cez Dukliansky priesmyk, aby Červená armáda čím skôr prenikla na Slovensko na pomoc SNP. Do priamých bojov bola brigáda nasadená 8. septembra 1944 a za 9 dní krvaných bojov postúpila len o 20 km. Brigáda stratila v bojoch viac ako 600 vojakov. Pri dobýjaní kóty 534 Jožko Špitál spolu s Jožkom Repiským dostali za úlohu nadviazať rádiové spojenie s velením práporu. Pri presune ich zasiahol delostrelecký granát. Veliteľ bol na mieste mŕtvy, Jožko Špitál bol ranený a tlaková vlna mu naviac pretrhla ušný bubienok a od tejto udalosti na jedno ucho nepočuje. Po dobytí kóty bol prápor brigády stiahnutý k odpočinku. Počas oddychu im bolo oznámené, že 1.500 príslušníkov brigády bude presunutých na pomoc SNP letecky na letisko Tri Duby.

Dňa 1.10.1944 časť brigády po niekoľkokrát odloženom štarte pre zlé počasie konečne pristála na Troch Duboch. Po sformovaní pri Badíne bola rota pod velením Jána Tótha, v ktorej bol začlenený aj Jozef Špitál, presunutá ku Kalnej nad Hronom k posilneniu obrannej línie. Počas obranných bojov sa neraz aj na Jožka pozerala smrť. No šťastie a odhodlanie mu priali, a tak po potlačení povstania jeho skupina prešla do hôr a pripojila sa k partizánskej brigáde kpt. Jegorova a Jozef Špitál bol zaradený do skupiny por. Gajdina. Skupina operovala za častých presunov v Slovenskom Rudohorí a slobody sa dočkala pri Brezne, kedy sa spojila s rumunskými vojakmi, bojujúcimi v rámci 2. ukrajinského frontu. No cesta v uniforme mu skončila až 12.12.1945, kedy bol preradený v Levoči do záloh.

No civilný život v mieri sa s Jožkom Špitálom nemaznal a pripravoval mu vždy nejaké nástrahy. Po skončení v armáde sa zamestnal najskôr vo Svite ako robotník v Chemosvite. Tu si postupne rozširoval kvalifikáciu v rozličných profesiách. V roku 1947 sa oženil so svojou priateľkou Rozáliou Svinčákovou zo Zákamenného. Spoločne mali 3 deti – Martu, Jožka, Štefana. V roku 1953 manželka náhle zomrela. Ako muž sa musel s výchovou troch detí dosť obracať. Jožko Špitál sa oženil druhý raz s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale žijúcej v Rimavských Janovciach. V roku 1955 sa zosobášili a mali spolu ešte Marienku a Yvetku. Svadba bola aj dôvodom, že v roku 1961 sa presťahovali do okresu Rimavská Sobota. Zamestnal sa v SLZ v Hnúšti, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.

Pri našich stretnutiach vždy zdôrazňoval, že nebol žiadny hrdina, lebo on „bojoval za vlasť“! Preto som si dovolil tieto jeho slová použiť ako nadpis článku.
V lete 2016 Jožka navždy opustila milovaná manželka. Jej stratu znáša ťažko, čo sa pričinilo aj na zhoršení jeho zdravia.
Milý Jožko, aj touto cestou všetci Tvoji priatelia, blízki, antifašisti Ti prajeme k Tvojim krásnym 95. narodeninám pevné zdravie a veľa elánu do ďalších rokov života.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda HoDoK ObV SZPB Rimavská Sobota

Takéto šťastie sme mali aj my. Dostala som 50 eur a mala som kúpiť našim deťom to, čo ešte nemali. Tak sme s druhákmi diskutovali, prebrali sme všetky predstavy a túžby detí a ani neviem ako, dostali sme sa k vareniu a následne k celoškolskej súťaži „Moja trieda varí lepšie ako tvoja.“ Pán riaditeľ nám to odsúhlasil, ostatné triedy sa pripojili a mohli sme začať. Pravidlá boli nasledovné – každá trieda si vylosuje deň a druh jedla, ktoré bude variť. Na výber bolo mäsové, zeleninové, cestovinové a sladké jedlo, dezert a 10 eur pre každú triedu. Po vylosovaní sa trieda dohodla, čo budú variť. Povinné boli štyri súťažné porcie pre porotu, ktorú tvorili ďalšie triedy. Súťaž odštartovali v pondelok štvrtáci so svojimi lievancami plnenými nutelou a džemom, poliate s horúcim ovocím a dozdobené jahodami. V utorok tretiaci pripravili skvelý dezert Dunajské vlny. Chutný, lahodný, časovo nenáročný dezert ozdobili šľahačkou. Streda patrila prvákom a ich zeleninovému leču s klobáskou. Deti zvládli pokrájať veľké množstvo paradajok a papriky, ich výborné lečo chutilo všetkým. Vo štvrtok naši najmladší uvarili trojfarebné cestoviny a výbornú šunkovo-syrovú omáčku. Koniec týždňa patril druhákom, autorom myšlienky súťaže vo varení. Deň vopred si pripravili kuracie mäso, aby prešlo všetkými chuťami a po jeho tepelnej úprave ním naplnili zemiakové placky. Zeleninovú oblohu ladili farebne podľa vlastnej fantázie.
Kto vyhral? Je to vôbec dôležité? Každá trieda mohla prideliť za jedlo 10 bodov. Ďalšie body prideľoval pán riaditeľ. Netaktizovalo sa, moji najmenší mali tendenciu pridávať body. Možno je to tým, že ich numerické predstavy sú zatiaľ relatívne. V piatok dokonca pridelili 300 bodov. Takže, verte mi, o zábavu bolo postarané.
A čo nám táto súťaž dala? Nové teoretické aj praktické zručnosti, spoluprácu a koopertívne učenie, zážitok a skúsenosť. Plánovanie harmonogramu a rozpočtu, množstvo zábavy a dobrej nálady. Nechýbali ani športové výkony – umyť riad čo najrýchlejšie, dovariť, kým zazvoní, poroznášať jedlo na jednej ruke tak, aby nespadlo. Bol to náročný, no nezabudnuteľný týždeň, spoločne sme to však zvládli. O našich deťoch, žiakoch Základnej školy v Muránskej Dlhej Lúke, budete ešte počuť veľa pozitívneho a motivujúceho.

Monika Podolinská

 {oziogallery 775}

„Súťaž Vansovej Lomnička sa každoročne koná na počesť významnej spisovateľky, redaktorky, prekladateľky, zástankyne práv žien Terézie Vansovej,“ povedala koordinátorka okresného kola Tatiana Baranová z OO ÚŽS a dodala „V tomto roku to bude 50. ročník prednesu a ja verím, že sa do toho zapoja aj nové súťažiace. Oslovili sme ženy, ktoré sa venujú prednesu i písaniu, ale aj pedagógov stredných škôl.“
Terézia Vansová (18.4.1857 Zvolenská Slatina, 10.10.1942 Banská Bystrica) spisovateľka, redaktorka, predstaviteľka ženského hnutia pochádzala zo šľachtického rodu Medveckých. Narodila spolu s bratom, dvojčaťom Ďurkom ako siedme dieťa evanjelického farára Samuela Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine, v malej dedinke s čulým národným životom. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Práve dvaja poslední – Čajak a Dobšinský – boli postupne manželmi Adely, najstaršej dcéry Medveckých. Dobšinský neraz Terézii poskytoval cenné rady vo veciach literárnych.
Súťaž je postupová a má celoslovenskú pôsobnosť (okrem vlastnej tvorby). Bližšie informácie záujemkyne nájdu aj na webovej stránke knižnice. Tešíme sa na Vás 10. marca 2017 v priestoroch Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ul. Lipová 3, kde okresné kolo umeleckého prednesu poézie, prózy a vlastnej tvorby – 50. ročník Vansovej Lomnička má začiatok o 14-tej hod.
Tatiana Bachňáková