Teta Gitka, oblečená v cudnej flanelovej nočnej košeli, ktorú si nedávno ušila z obliečky na perinu, s láskou načúvala šumeniu vody v splachovači novučičkej toalety. To vám je fajnová vecička, takto na jar, večer. Niežeby drevený domček diskrétne ukrytý za bazovým kríkom na konci dvora nemal svoje výhody, človek tam má stále čerstvý vzduch a výhľad na hviezdy, ale artritída je artritída.
„A to šicko zásluhó Mirky Potočnej,“ pousmiala sa teta Gitka, a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope toalety.
Mirku Potočnú poznal v dedine každý. Bola najkrajšou z troch dcér Antona a Mariky Potočných, ktorí v dedine žili síce v novom, ale donedávna neomietnutom dome zo sivých kvádrov. Mirka v dedine prežila celý život. S výnimkou troch rokov. Keď mala osemnásť, odcestovala na leto „aupairkovať“ do Anglicka. Chcela vidieť svet, naučiť sa jazyk, zarobiť trochu peňazí, niečo zažiť. Po troch mesiacoch sa plánovala vrátiť domov, čakali ju nielen rodičia, štúdium na pedagogickej fakulte, ale aj Marcel, chlapec, s ktorým chodila už od šestnástich, a ktorého nadovšetko milovala.
Z troch mesiacov sa stali tri roky. Mirka sa vrátila domov s tromi kuframi a veľkým bruchom. Z brucha sa narodil počerný okatý tmavovlasý chlapček s mihalnicami ako teliatko tety Gitky, ktoré si zamladi chovala. Na blonďavého kučeravého Marcela sa nepodobal ani náhodou. Ale Marcel už na Mirku aj tak dávno nečakal, stal sa otcom dvojičiek a do rodnej dediny sa vracal už len ako šofér autobusovej linky z okresného mesta. Mirkini rodičia sa dcére, vnúčatku aj novej omietke ako darčeku veľmi potešili. S pýchou vodili malého vnúčika do škôlky, a beda, aby niekto naznačil, že malý Jacob (Kubko) sa podobá skôr na Winnetoua ako na Jánošíka. Mirka tú pedagogickú nakoniec študovala diaľkovo a popritom učila v miestnej základnej škole angličtinu.
Teta Gitka bola s Mirkou a s rodinou Potočných spokojná. Boli to porädní ludé. Ešte keby sa pre tú Mirku nejaký ženích našiel!
„Ba možná se už aj najšól,“ dumala vtedy teta Gitka. Dedinský pán starosta mal veľké plány, a tak sa začal učiť po anglicky. Dvakrát do týždňa k nemu Mirka chodila na úrad a doučovala ho. Aj teta Gitka sa popri starostlivom polievaní kvetov v zasadačke a zametaní kancelárie vďaka načúvaciemu strojčeku všeličo naučila. „Verinajs,“ pomyslela si, keď spoza opony v kultúrnom dome zazrela, ako pán starosta dáva po skončení lekcie Mirke nanuky pre malého Kubka.
A keby to s tým pánom starostom nevyšlo, veď predsa len už nie je najmladší, bol by tu ešte Igor. Trochu zvláštny chlapec, žil sám na samote, ale porédný. A študovaný. Pracoval v meste s počítačmi, každý deň pešoval od svojho domu na samote pod lesom dva kilometre na autobusovú zastávku. A zdalo sa, že odkedy Mirka doučovala na úrade, aj on tam stále musel riešiť súrne počítačové problémy. A končil vždy práve včas, aby ju stihol odprevadiť pred bránu jej rodičovského domu. „Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka zakaždým, keď leštila sklo na telefónnej búdke pred obecným úradom.
Potom nadišiel deň, keď starosta miestnym rozhlasom oznámil svoje plány. Obec sa uchádza o získanie grantu na výstavbu kanalizácie. O tri týždne by mala prísť na prehliadku obce delegácia z Európskej únie. A možno aj televízia a nejakí ministri z Bruselu. Starosta preto poprosil občanov o spoluprácu pri skrášlení dediny. Bolo potrebné upratať okolie miestneho pohostinstva, pokosiť okolo potoka, vyzametať námestíčko. Milí spoluobčania by sa mali postarať o svoje predzáhradky a a aspoň toho šestnásteho júla nepúšťat na dedinu psy a sliepky. Starosta a predstavitelia obce by sa potešili aj kvetinovej výzdobe na verejných priestranstvách obce.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri klepaní kobercov zo zasadačky. „Teráz už vjam, preš se tot náš pán starosta kcel ušit po anglicky. Pre nás! Pre našo dobro! Zmo prece porädná dedina a jediňa, ša nám chýbá, je kanalizácia. Azdaj ho tá Mirka porädne naušila“.
Šestnásteho júla prišla delegácia. Traja chlapíci v rifliach a tričkách a jedna pekná tlmočníčka v kostýmčeku. Privítal ich ľudový súbor, v zasadačke obložené chlebíčky a domáci makovník. Starosta predložil projekt kanalizácie spolu s návrhom na jeho financovanie. Delegáti vysvetlili podmienky udelenia grantu. Medzitým dobehla zo školy Mirka, ktorú starosta zavolal, aby im pri prehliadke obce robila spoločnosť. Niežeby tej peknej tlmočníčke nedôveroval, ale ale našinec je našinec, mohla by tých ministrov nejako presvedčiť, že práve ich dedina ten grant potrebuje viac ako iné.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri prehliadke obce. „Ta taktok vyzerajú Európané? Tot blonďavý se volal Jerzy Kwasinski, ako hen spoza Tatroch každý druhý. Ten bledý s kostró na trišku bol Holanďan, a ten tretí, počerný, ktože via, skéd se nabral.“
„To je britský občan pakistanského pôvodu,“ povedal vtedy Igor, ktorý ktovie prečo tiež sprevádzal európsku delegáciu.
„Ta taktok vyzerajú Európané?“ opýtala sa vtedy teta Gitka pre istotu ešte raz. Igor jej už neodpovedal, zamyslene hľadel kdesi k lesu.
Delegácia si pozrela dedinu, zbalila nákresy plánovanej kanalizácie, posilnila sa domácou slivovicou, klobáskami a tlačenkou a za sprievodu ľudovej hudby odišla do ďalšej dediny.
Na druhý deň Mirka Potočná zmizla.
Neprišla vyzdvihnúť Kubka zo škôlky. Keď meškala viac ako hodinu, odviedla ho pani učiteľka cez most k starým rodičom. Ani tí nevedeli, kam by mohla Mirka bez toho svojho milovaného tmavookého lapaja odísť. A keď neprišla ani na druhý deň do školy, celá dedina vedela, že je zle. Prišli policajti, každého sa vypytovali a nič nezistili. Chceli počkať ďalších dvadsaťštyri hodín, kým začnú oficiálne pátranie po nezvestnej osobe. Také mladé a pekné dievčatá občas neprídu na noc domov, to sa stáva. „Ale ni našé Mirke,“ povedali si jej rodičia, teta Gitka, Igor, pán starosta aj Marcel. Povedali si to členovia poľovníckeho zväzu aj folklórneho súboru. A začala sa pátracia akcia. Učiteľky zo škôlky žeravili telefónne linky, starosta s poľovníkmi a ich psami prehľadávali okolie dediny, teta Gitka s kamoškami z klubu dôchodcov varili pre všetkých kávu a čaj a nalievali tuhé.
Mirka sa však nenašla. Polícia konečne vyhlásila pátranie po nezvestnej, malého Jakuba neutíšili ani hory sladkostí od dobroprajných dedinčanov.
Dvadsiateho prvého júla sa do dediny vrátila európska delegácia. Vypytovali sa na Mirku, dlho sa rozprávali so starostom, dokonca navštívili aj Mirkiných rodičov. Tentoraz im nikto nevenoval pozornosť, ani koláče. Všetci mali dôležitejšie problémy ako kanalizácia.
Len teta Gitka celú noc presedela v drevenom domčeku za bazovým kríkom, premýšľala, spomínala, vo svetle baterky na plagát so Sagvanom Tofim písala mená a zasa ich škrtala. „Našé Mirke by neublížil nichto. Ju má každý rád. Dachtorí azdaj až vécej ag by se patrilo.“
Dvadsiateho druhého júla ráno zatelefonovala teta Gitka z obecného úradu na políciu a oznámila im miesto pobytu hľadanej osoby.
Dvadsiateho druhého júla večer polícia vyslobodila Mirku zo skalnej pivnice v lese. Pivnica kedysi slúžila na skladovanie a dozrievanie vína. Mirka bola premrznutá na kosť a po piatich dňoch pobytu v tme trochu dezorientovaná, ale živá a zdravá a akosi … šťastná.
Vďaka tete Gitke polícia únoscu zadržala a okrem únosu ho obvinila aj z vydierania a ublíženia na zdraví. Igor sa na svoju samotu so starou vínnou pivnicou vráti najskôr o päť rokov. Ak ho vôbec dedina a teta Gitka prijmú späť.
Dvadsiateho štvrtého júla navštívili tetu Gitku Mirka s Kubkom a počerným mladým mužom z európskej delegácie. Prišli sa jej poďakovať.
„Zachránili ste me, teta Gitka,“ povedala Mirka so slzami v očiach. „Ak ste na to prišli?“
„Myslím, že po pár dňoch by te pustil, mojä. Igor ny je planý chlapec,“ vzdychla si teta Gitka. „Búl do tebe zalúbený a bars žérlil, kod na úrade zistil, že si pošítačuješ s Kubkovým otcom. Že ste obnovili kontakt. A že by si ho kcela predstavit rodine. Zašúla som to náhodó, viaš, kod som uťarala prach v starostové kancelárii a Igor tam práve daš montoval,“ povedala teta Gitka trochu previnilo.
„Ale jé som vóbec nevedela, že Ashok se chystá do našé dediny. Kcel me prekvapit, bol to pre mne šok, kod som ho videla s tó delegáció.“
„Igor videl jeho meno a fotografiu v starostových podkladoch k projektu a potom najšól jeho meno v tvojích imejloch, ši ak se to volá, no a kod ho potom uvidel u nás v dedine a zistil, že te predsaj lem nemaže mat, napadlo mu, že by za tebe aspoň mohol dostať výkupnia, ši daš takia. Odškodné za zlomené srdco. A tak te poškal pred školó, pozval te na návštevu a zvyšok už viaš z prvé ruky,“ zakončila teta Gitka.
„Škoda, že moje prekvapenie nevyšlo tak, ako som si predstavoval,“ povedal mladý počerný muž, ktorému Kubko akoby z oka vypadol. „Ale našťastie sa všetko dobre skončilo, ďakujem vám,“ usmial sa.
„Vy ste lepšé ak stará Marplová,“ preložila Ashokovu vetu Mirka.
„Verinajs,“ odpovedala teta Gitka. „Bars dobre.“
(POKRAČOVANIE)
Zuzana Široká
Súťaž spočívala vo vyhľadávaní odpovedí na otázky, na ktoré bežný človek odpoveď obvykle nepozná, ale každý zručnejší používateľ internetu je schopný si ich na internete vyhľadať. Na zodpovedanie otázok mali súťažiaci určený časový limit, samozrejme, šikovnosť a rýchlosť je v dnešnej dobe dôležitá, preto za ušetrený čas boli pripisované bonusové body. Súťaže sa tohto roku zúčastnilo až 129 žiakov školy, prvý rok sa do nej pokusne zapojili aj štvrtáci. Najviac sa darilo Tomášovi Bobkovi, Sebastiánovi Šaffovi, Eme Kapustovej, Tomášovi Kučerákovi a Dávidovi Pribilincovi.
Prijmite pozvanie do priestorov Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ul. Lipová 3, v čase výpožičných hodín na prehliadku diel svetových ilustrátorov detskej literatúry, ktorí 
"V kalendároch škrtajte, masky chystajte, brušká hladujte..." pozývajú organizátori fašiangového sprievodu v Nižnom Skálniku, do ktorého sa môže v sobotu 11. februára zapojiť každý, kto do obce zavíta. Po sprievode bude v kultúrnom dome nasledovať chasnovačka s občerstvením a hudbou. 
Do Revúcej zavíta bláznivá divadelná komédia Hľadá sa nový manžel. Ak si chcete oddýchnuť a výborne sa zasmiať, príďte v sobotu 18. februára na predstavenie plné originálnych nápadov a gagov.
ples v Rimavskom Brezove a Poľovnícky ples v Hnúšti. Štafetu zábavy preberie v piatok 17. februára Krojovaná fašiangová veselica, ktorá roztancuje Dom kultúry v Revúcej.
nadväzujúcich častí:
