Práve tieto lokality sa spomínajú aj v práve vychádzajúcej knižke. Gemer ponúka množstvo zaujímavých destinácií na výlety či dovolenky. Autorka nás nabáda, aby sme my, čitatelia, tejto zaujímavo spracovanej knižky odbočili zo známej turistickej trasy a okrem jaskýň Slovenského krasu, Slovenského raja, kaštieľa v Betliari či hradu Krásna Hôrka spolu so spomínanými príbehmi navštívili aj ospalé dedinky v horách, napríklad tie, kde žili postavy z knihy Jabloňové lásky, ale aj Pavol Dobšinský a Johanna Gyürkyová.
Pre tých, ktorí ešte nepoznajú Zuzanu Širokú, autorku knihy Jabloňové lásky, prezradíme, že je typický knihomoľ. Číta, kde sa len dá, a v jej žltom dome pod lesom nenájdete miestnosť bez kníh. Dve deti, sivá mačka a dokonca aj vlastné literárne postavy ju dennodenne presviedčajú o tom, že nezabudnuteľné príbehy sa odohrávajú aj v obyčajnej kuchyni. Autorka najradšej trávi čas so svojimi deťmi na peších či bicyklových výletoch alebo na potulkách po Európe. Chutí jej káva a červené víno, má rada škandinávskych spisovateľov, cestovanie vlakom a prírodu na Gemeri. Študovala na slovenských a zahraničných univerzitách marketing a manažment turizmu. Pracuje ako marketingová manažérka v mediálnej agentúre. Vo vydavateľstve Ikar jej vyšli úpešné novely Šťastie na mňa spadlo z neba (2013), Tiene bieleho orgovánu (2014), Polámané krídla (2015) a k nim pribudne i práve vychádzajúci román Jabloňové lásky.
Kým sa rozhodnete začítať do románu Jabloňové lásky, umožníme vám aspoň v krátkosti potvoriť stránky tohto románu. Tridsiatnička Simona stratila všetko, čo bolo pre ňu dôležité: nečakane jej zomrela matka, vzápätí prišla o prácu a opustil ju dlhoročný milenec. Chtiac-nechtiac zbalila svoj mestský život do kufra a presťahovala sa na vidiek, do starého penziónu uprostred jabloňového sadu, v ktorom vyrastala ona, jej matka, stará mama a rad prababičiek.
Denníky týchto žien, siahajúce viac než storočie dozadu, jej pomôžu pochopiť samu seba a objaviť svoje korene pevne vrastené do úrodnej pôdy.
Podarí sa Simone vykročiť z tieňa svojej jablone? Nájde lásku, otca pre dieťa, čo sa už čoskoro vypýta na svet, a zmysluplnú prácu?
Zuzana Široká o svojom najnovšom románe hovorí, že je doň votkaný genetický kód slovenských žien. Vraj sú ako jablone – pevne zakorené v rodinných sadoch, silné a neochvejné, aby dokázali poskytnúť oporu každému, kto ich potrebuje, pritom však jemné a nežné ako lupene kvetov, a aj trochu zvodné, šťavnato-sladké ako zrelé plody.
A presne taký je aj tento pôvabne napísaný príbeh – horkosladký a dojímavý, plný drám a smútku, ale i nádejí na novú jar. Nech už sa v okolitom svete robí čokoľvek, kým kvitnú a rodia jablone, majú ženy nádej. A kde je nádej, tam vzíde aj láska.

MG - od

Je to už druhé víťazstvo A. Valucha za sebou na turnaji, ktorý býva už tradične prvým stolnotenisovým turnajom na začiatku roku v SR. Agilní organizátori domáceho stolnotenisového klubu v Gemerskej Polome privítali za zelenými stolmi 32 účastníkov turnaja, medzi ktorými ani tohto roku nechýbali slovenskí reprezentanti, účastníci medzinárodných súťaží i najvyšších súťaží organizovaných SSTZ z rôznych oddielov, ako napr.: TB/ASV REGENSTAUF, HONTIANSKE TRSŤANY-DUDINCE, STO Spoje Ivanka, STK Košice – Čaňa, Geológ Rožňava, MŠK VSTK VRANOV NAD TOPĽOU, STK Sokol Stránske, MSTO DOBŠINÁ, STO Mokrance, ŠK JABLONOV NAD TURŇOU, STK PLEŠIVEC a domáceho STK GEMERSKÁ POLOMA.
Obidvaja finalisti sa v semifinále stretli so súpermi takto: A. Vaľuch - J. Figeľ - HONTIANSKE TRSŤANY-DUDINCE 3:0 (11-8,11-5,15-13) a J. Zelinka - STO MOKRANCE – E. Illeš HONTIANSKE TRSŤANY-DUDINCE) 2:3 (7-11,13-11,11-5,12-14,6-11).
Turnaj začal súbojmi hráčov rozdelených do 8 skupín, v ktorých sa hralo systémom každý s každým. Do II. kola systému KO nastúpili potom 16 hráči zostavení z každej skupiny po 2 najlepších.
Všetky výsledky zápasov 25. ročníka stolnotenisového turnaja v Gemerskej Polome O pohár starostu obce si môžete pozrieť v prílohe: 

Výsledky 25. ročníka stolnotenisového turnaja O pohár starostu obce Gemerská Poloma

MG od

a v tohtoročnom januárovom čísle uverejnili o. i. aj výročné ceny tohto vydavateľstva a redakcie spomínaného časopisu za rok 2016. Povedali by ste, že také ceny uverejňujú každoročne možno všetky vydavateľstvá na Slovensku. Ak sa pýtate, prečo takúto správu prinášame, tak vedzte, že medzi tromi menami, ktoré sú spomínané v tomto čísle, je aj meno našej rodáčky a už známej poetky píšucej aj pre deti a mládež pani Ivony Ďuričovej. Iste viete, že pochádza z gemerskej obce Rožňavské Bystré a pracuje v Bratislave. Okrem niekoľkých dosiaľ vydaných zbierok poézie pani Ďuričová svoju tvorbu ponúka aj rôznym časopisom. Vydavateľstvo DAXE a redakcia časopisu Maxík, v ktorom jej poéziu uverejňujú, po prvýkrát ocenilo výročnou cenou. Ocenená autorka si tento počin vydavateľstva veľmi pochvaľuje a zrejme jej pomôže pri ďalšej tvorbe obľúbenej aj deťmi.
V Maxíku som našiel aj rubriku pani Ďuričovej, nazvanú Čím budem?, kde deťom približuje formou básničiek rôzne povolania, ktoré sú zaradené podľa abecedy a postupne sú uverejňované od písmena A až po Z-et. Jednu z nich vám priblížim:

Ivona Ďuričová:

Inštalatér
Z kohútika voda kvapká,
všetkým doma uši píli.
Darmo skúša naša babka
otáčať ním z celej sily.

Nekonečné kvapky – kvapky,
do výlevky vyťukáva.
Netreba si hlavu trápiť,
v domácnosti sa to stáva.

Inštalatér zvoní, sláva,
na vodu je dobrý znalec.
Raz-dva chyby ponapráva,
dokvapkal náš vytrvalec.

(MG od)

Tak ako v Ostrave aj u nás sa podnikoví muži natlačili na správu závodu a na banské úseky, takže stav technických pracovníkov vysoko prekračoval plánovanú kvótu. Mne tieto podmienky neboli známe, preto s veľkou nádejou som sa išiel prihlásiť do práce na závod do Rožňavy. Riaditeľ Čilík sa so mnou veľmi nebavil, odbil ma tým, že má prekročený stav technikov aj robotníkov. Odišiel som od neho ako obarený. Prvé, čo mi prišlo na rozum boli Miskove slová „vrátiš se s pláčem“. Nechýbalo mi veľa, aby som sa rozplakal. Keby sme sa nedohodli s mojou dievčinou, že sa vezmeme, tak určite sadnem na rýchlik a do večera som v Ostrave. Chcem sa ženiť a z čoho budeme žiť? Na vojenčine som bol šofér, najazdil som veľa kilometrov s T 111 aj T 805. Rozmýšľal som, že pôjdem za šoféra do ČSAD.
Môj anjel strážny v najťažšej chvíli stál pri mne. Nedovolil, aby rodený krt odišiel z baníctva. V meste som stretol starého baníka Pali báčiho Dužíka. Sedel na motorke na námestí a chystal sa niekde ísť. Pozdravil som ho a začali sme sa rozprávať. Medzi rečou povedal, že už nerobí v bani, ale pracuje na okresnom výbore KSS. Mňa sa vypytoval na vojenčinu a tiež kde teraz pracujem. Porozprával som mu môj príbeh, že po vojenčine a ročnej brigáde v Ostrave ma Čilík nechce zobrať do práce, že chcem ísť za šoféra. „Ty za šoféra? Sadaj!“ Naštartoval motorku a išli sme na Rožňava Baňu. Bez ohlásenia vrazil do kancelárie riaditeľa a pustil sa do prekvapeného Čilíka: „Ty nechceš prijať do zamestnania tohoto súdruha? On bol banícky učeň, vyštudoval priemyslovku, robil technika, po vojenčine odpracoval jednoročnú brigádu v ostravských baniach a ty takého perspektívneho technika vyhodíš na ulicu? Vyhoď si svojich kamarátov, ktorí bez vzdelania zastávajú vedúce miesta! Toho chlapca zoberieš! Keď nie, tak prídeš na výbor a my si posvietime na to, ako robíš kádrovú politiku v závode.“ Čilík po takej kázni onemel. Keď sa spamätal, vyhŕkol: „Ja som nevedel čo je zač.“ Potom sa ma opýtal, že kde som robil pred vojenčinou. Normovača v Drnave, odpovedal som. Opýtal sa ma, že ktorého normovača z Rožňavy poznám. Na školení v Helcmanovciach so mnou boli Cirbus a Ďurék. Telefónom zavolal, aby prišiel k nemu vedúci OPM Lindák a tí dvaja normovači. Keď vošli do kancelárie Lindáka som nepoznal, ale Cirbus s Ďurékom mi podávali ruky a začali sme sa rozprávať. Keď Čilík videl, že sa dobre poznáme, Lindákovi svojím spôsobom povedal: „Chceš ho? Je normovač!“ Šéf OPM povedal, že normovačov má plný stav, ale že potrebuje časomerača, tak ma môže zobrať do robotníckeho stavu. Ostal som aj naďalej pracovať v baníctve. V živote som si veľakrát kládol otázku, ako by sa vyvíjal môj život, keby som v ten osudný deň nestretol Pali báčiho na námestí v Rožňave.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

(CR) predpokladá zmeniť zaužívané schémy myslenia. Súčasná náročnosť návštevníkov, účastníkov CR, mimochodom poznáme to z našich dovoleniek v zahraničí, kedy máme možnosť porovnávať i poučiť sa, núti prevádzkovateľov a poskytovateľov služieb v CR, výrazne profesionalizovať a skvalitniť predovšetkým ľudský domáci potenciál. Inými slovami, zvýšiť vzdelanostnú a odbornú kvalifikáciu všetkých, ktorí sa na poskytovaní služieb v CR v danom životnom priestore podieľajú. Podnikanie v cestovnom ruchu má svoje riziká a prináša aj nečakané neúspechy, ktorých príčiny môžu vzniknúť úplne inde, mimo náš životný priestor, a nemáme na nich žiadny dosah. Politická nestabilita, lokálne konflikty, hospodársky problémy atď. Neúspech, pokiaľ ho vnímame ako súčasť rizika podnikania, má pozitívny motivačný charakter a nie deprimujúci. Dlhodobé podnikanie je permanentné úsilie aj zápas o miesto na trhu, o meno, úspech a zisk. A v tomto systéme celoživotného podnikania sa nedá zbohatnúť zo dňa na deň, tak ako na jednotlivých aktivitách sa dá zarobiť a prilepšiť si, ale nie zbohatnúť.
2/ CR je pre okres Rožňava, ako súčasť širšieho historického regiónu Gemera-Malohontu, najvhodnejším a najprístupnejším spôsobom podnikania z dvoch daných dôvodov:
A – Bohatý a pestrý potenciál územia, jednotlivých dedín, mestečiek, mikroregiónov a regiónu ako celku.
B – Historické bohatstvo vytvorené ľudskou činnosťou – ľudová architektúra, hrady a ich zrúcaniny, kaštiele, kúrie, jedinečné kostoly a kaplnky vrátane ich originálnych interiérov, historické svetské stavby už zrekonštruované a ďalšie čakajúce na rekonštrukciu, banské a hutnícke stavby, hámre, kováčske dielne, miestne a okresné múzeá, galérie, pamätné izby, cintoríny, archeologické náleziská, svetské i cirkevné archívy s nesmiernym bohatstvom historických listín a dokumentov, čakajúcich na spracovanie a sprístupnenie.
Kto iný, ak nie domáci, by mali tento daný a dostupný prírodný a ľudskou činnosťou vytvorený potenciál využiť v rámci CR? Kto iný, ak nie, predovšetkým, domáci ľudský potenciál by mal z toho profitovať?
3/ Vzdelávanie a zdravý patriotizmus, tam niekde je skrytý potenciál všeobecnej kultúrnosti a úspešného podnikania aj v CR. Vzdelanie sa dá zreteľne zadefinovať v dvoch rovinách – všeobecnej, v ktorej miestne obyvateľstvo pozná a zaujíma sa o históriu svojej obce, mestečka, regiónu, a odbornej, to je manažment a profesionáli priamo sa podieľajúci na poskytovaní služieb v cestovnom ruchu. Vzdelávanie je nielen školský systém na všetkých úrovniach, ale aj mimoškolský systém na báze cieľavedomého, organizovaného a dobrovoľného vzdelávania najmä v miestnej a regionálnej histórii, v ovládaní cudzích jazykov, vo výchove miestnych a regionálnych sprievodcov CR, v príprave a pravidelnom celoživotnom vzdelávaní manažmentov a personálu subjektov podnikajúcich v CR, ale aj zástupcov samospráv, miestnej štátnej správy, cirkví, potencionálnych záujemcov o podnikanie v CR, občianskych združení v rámci celo regionálneho úsilia a aktivít „Pomôžme si sami“. Vzdelávanie a postupná realizácia poskytovania služieb v CR, marketingových aktivít, zodpovedajúcich ich úrovni, rozsahu a kvalite je cesta, ktorá dáva zmysel i prácu. Vízia, ktorá je pred nami ako nástojčivé volanie po sebarealizácii.
4/ Určite by pomohlo veci CR v regióne pripraviť a realizovať niekoľko cielených informačných konferencií alebo pracovných stretnutí zameraných na budúce projekty rozvoja CR, pod patronátom miestnej štátnej správy, samosprávy a KSK za účasti kvalifikovaných a erudovaných odborníkov z oblasti CR, psychológie, domácich i zahraničných fondov, ľudí z praxe orientovaných na spoluprácu v rámci existujúcich úspešných destinácií domáceho CR.
CR vo svojej podstate je nielen individuálnym umeleckým vystúpením jediného husľového virtuóza, ale a najmä, je to orchester desiatok, stoviek ba aj tisícov dobrovoľne zladených a spolupracujúcich individuálnych poskytovateľov služieb v CR v danom priestore. Je to spolupráca kultúrnych ľudí v rámci konkrétneho regiónu, ktorý si postupne dlhodobo a cieľavedome buduje meno, vytvára destináciu o ktorej sa hovorí, ktorá začína byť zaujímavá, hojne navštevovaná pre rozmanitosť, pestrosť, kvalitu a cenovú prístupnosť poskytovaných služieb. Destináciu v ktorej sa domáci i zahraničný hostia cítia dobre a sú spokojní s úrovňou a výberom ponúkaných služieb, aj prístupom personálu, súc presvedčení, že personál má skutočný záujem o spokojnosť svojich hostí. V neposlednom rade, že všetci, ktorí sa podieľali na vytvorení dobrého mena destinácie si prídu na svoje v podobe zisku, ktorý im zabezpečí slušnú životnú úroveň pre celú rodinu.
Nuž o kom a o čom to je? Je to o každom z nás, o našej všeobecnej kultúrnej úrovni, o našej odbornej a kreatívnej zdatnosti, cieľavedomosti, o našej výdrži a trpezlivosti vybudovať v našom životnom priestore dlho udržateľnú vyhľadávanú a prosperujúcu destináciu CR. Je to o úspešnom príbehu celých generácií. Zázraky sa nedejú na počkanie, iba ak v rozprávkach. „ Nedôveruj šťastiu bez námahy“, povedal mi otec v čase, keď sa vzďaľoval zo sveta dostupného zmyslom, do sveta nenávratna.
Ľ. J. Šomšák

Bolo krásne započúvať sa do prekrásnych melódií vyčarovaných z hĺbky svojich sŕdc od umelcov skupín Antico Moderno a Mojše Band. Tóny, ktoré sa rozoznievali po kostole, vrelé láskavé slová pána farára Miroslava Maťa, prekrásny spev spevákov Martinky Zagibovej, Evky Dovcovej, Stanislava Ďurského umocnili toto prekrásne podujatie organizované Cirkevným zborom evanjelickej cirkvi a.v. Gemerská Poloma, Ormis n. o. Gemerská Poloma a Vesna o. z. Gemerská Poloma. Záver podujatia patril slovku ĎAKUJEM. To slovo patrilo všetkým účinkujúcim, organizátorom, hlavnému iniciátorovi Štefanovi Liptákovi, všetkým, ktorí sa čo i len malým podielom pričinili k celému koncertu. Ale najväčšie poďakovanie patrilo práve rodine Maťovej, ktorá má nemalú zásluhu na organizovaní koncertov v kostole i na rozširovaní duchovnej kultúry v obci.
Tatiana Tomková

 {oziogallery 718}

Touto informáciou zároveň chceme prispieť k upevňovaniu kontaktov medzi našou Revúcou a moravskou Litovlou. Aj preto sme na úvodnú stranu pripojili video z vysielania mestského televízneho INFOKANÁLU, ktorý už niekoľko rokov pracuje v Litovli. 

Ako to bolo

Záznam o vzniku a priebehu družby nebol zrejme nikdy vytvorený. Stretávania, spolupráca a kultúrna výmena boli vždy záležitosťou jednotlivých organizácií, ktoré sa jej zúčastnili a samy si ju zabezpečovali.

Popri oficiálnych zástupcov mesta na čele so starostom (alebo skôr predsedom MNV) sa hneď od začiatku vytvorila spolupráca medzi oboma základnými školami a ich slovenské náprotivky. Od začiatku tiež prebiehali stretnutia a priateľské stretnutia medzi futbalistami, neskôr tiež volejbalistiek a stolných tenistov, TJ Tatran Litovel a Iskry Revúca. Priatelili sa pionieri, gymnázia aj učilište, kultúrne organizácie (v Litovli túto funkciu pred vznikom Mestského klubu vykonával Spojený závodný klub ROH Tesla), poľovnícke združenia, šachisti, spevácke a folklórne súbory ... Z akcií, ktoré zaznamenali mestské kroniky, sme vybrali pár ukážok ako doklad širokých možností spolupráce.

1974: Zástupcovia mesta Revúca pri oslavách 30. výročia Slovenského národného povstania vyznamenali Litovelské školy i niektorých funkcionárov za úspešnú družbu oboch miest.
1980: Sto cvičencov z družebného mesta Revúca sa zúčastnilo našej spartakiády. Oplatili tak návštevu 150 cvičencov z Litovelska na ich obvodné spartakiáde v Revúcej.
1992: V októbri prebiehla v múzeu výstava Revúca na starých pohľadniciach.
1997: Pri povodniach usporiadala Revúca zbierku pre Litovel. Prispela 20 000 Sk na opravu ZŠ Opletalova.
2006: Mesto Revúca odovzdalo starostovi MVDr. Grézlovi pamätnú plaketu a menovalo ho čestným občanom mesta Revúca.

Družba dnes

Spolupráca medzi jednotlivými organizáciami bola v rôznych obdobiach rôzne intenzívna. Niekedy sa na čas utlmila, aby sa neskôr zase obnovila. Tak je tomu napríklad v prípade ZŠ Jungmannova, ktorá na predchádzajúcu spoluprácu nadviazala pred dvoma rokmi. Prebiehajú výmenné návštevy pedagógov i detí zo ZŠ Hviezdoslavova. ZŠ Víťazná (predtým Opletalova) má od začiatku družbu so ZŠ Komenského a aj tá v súčasnosti prebieha veľmi intenzívne.
Od roku 2010 prebieha spolupráca medzi litovelským seniorklubem a seniorov z Revúce.
A nepretržitý styk udržujú zástupcovia oboch miest a radníc.

Oslavy

Celoročný plán osláv je zostavený z rôznorodých podujatí.
Úvodnou akciou je ples v Revúcej 14. januára 2017 za účasti predstaviteľov Litovle a Hanácké mozeke, po ktorom 20. januára nasleduje mestský ples v Litovli zastúpený slovenským folklórnym súborom Šumiačan a oficiálnou delegáciou na čele s Revúckou primátorkou MVDr. Evou Cireňovou.
Na ďalšie mesiace je plánovaná napríklad účasť Litovle na Revúckom divadelnom festivale, oslavách výročia založenia Prvého slovenského gymnázia, alebo Dňoch mesta Revúca. Litovelania pozvali slovenských kolegov zase na Litovelské slávnosti alebo Silácku Litovel.
Po celý rok budú v Litovelských novinách tlačené články od našich českých kolegov, ktoré Revúcu priblížia krásnym slovenským slovom i obrazom a ktoré budú uverejňovať aj na webe mesta. Od nás na oplátku poputujú príspevky o Litovli do Revúckych listov aj na web www.revuca.sk.

(Zdroj: litovel.eu)

kedy im artikuly potvrdili richtár a rada mesta Banská Bystrica. Pre mesto mal tento cech veľký význam a po výrobkoch tohto cechu bol obrovský dopyt. Mäsiari nielen spracovávali mäso a zásobovali obyvateľov mesta potravinami, ale vyrábali aj dôležité produkty pre činnosť baníkov – loj na svietenie v baniach a kožu na výrobu kožených nádob pre vertikálnu banskú dopravu a na zhotovenie fleku – koženej zástery, ktorá chránila odev.
Mäsiari patrili medzi najbohatších remeselníkov v Rožňave a voči mäsiarom z iných miest mali výsadné postavenie. Príkladom je skutočnosť, že mäsiari z cudzích miest nesmeli na trh dovážať porazený dobytok. Museli ho doviesť živý, ukázať ho zástupcom cechu a až po ich schválení ho mohli v zariadeniach miestnych mäsiarov za poplatok poraziť.
Rožňavskí mäsiari zrejme často pociťovali konkurenciu. Keďže cudzí mäsiari predávali svoje výrobky lacnejšie ako domáci, obrátili sa rožňavskí mäsiari na arcibiskupa Petra Pázmánya a žiadali, aby zakázal cudzím mäsiarom predávať mäso v Rožňave. Arcibiskup im v roku 1634 vyhovel, ale s podmienkou, že nebudú predávať mäso drahšie ako cudzí mäsiari, aby nepoškodili chudobných občanov. Rozdiel im malo uhradiť mesto.
Zaujímavá je aj skutočnosť, že podľa starodávneho zvyku sa cechy každoročne po voľbách predstavovali novozvolenej mestskej rade a richtárovi, ktorých pri tejto príležitosti obdarovávali rôznymi darmi. Mäsiari, hoci patrili k najbohatším cechom, sa pri tejto príležitosti nikdy neprejavovali.
Spomienkou na existenciu mäsiarskeho cechu v Rožňave sú cechové insígnie a písomný materiál, ktoré sú evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.
Veľmi zaujímavá je mosadzná zvolávacia tabuľka rožňavského cechu mäsiarov z roku 1774. Na tabuľke dominuje uprostred umiestnený, dosť nešikovne znázornený znak remesla - motív býka. Na zadnej strane je tabuľka opatrená schránkou štvorcového tvaru, ktorá je po obvode zdobená radom vyrytých hviezd. Schránka slúžila na uloženie správy.
Zachovali sa aj dve pečatidlá rožňavského mäsiarskeho cechu z rokov 1748 a 1847, na ktorých v pečatnom poli dominuje rytý znak remesla – hlava býka.
Vzácnym písomným prameňom je výučný list cechu mäsiarov z roku 1698.
Znaky mäsiarskeho cechu sú dnes viditeľné aj na budove, ktorá v minulosti slúžila ako administratívna budova Markovej manufaktúry na spracovanie kože. Umiestnené sú v rohoch nad vstupnými portálmi. Budova je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok obdobia klasicizmu na Slovensku. Dnes v nej sídli riaditeľstvo Baníckeho múzea v Rožňave.

Výučný list cechu mäsiarov, 1698 /voľný preklad/:

{oziogallery 720}

Sylvia Holečková

Cieľom výstavy je pripomenúť si víťazný postup Červenej armády od Stalingradu po Berlín. Na dobových čiernobielych fotoreprodukciách sú snímky zachytené priamo z bojových akcií vojakov v uliciach niektorých miest, napríklad Stalingradu, Leningradu, Sevastopoľa, ako aj zábery z oslobodenia Bratislavy, Viedne, Prahy, Československa.
Výstavu dopĺňajú autentické predmety, odevy, obuv a časti výstroje vojakov Červenej armády, ktoré zapožičalo Občianske združenie Prešovský klub vojenskej histórie Dukla.
Návštevníci si tak môžu pripomenúť všetky obete na ľudských životoch, ktoré si vyžiadali ťažké boje druhej svetovej vojny vedúce k víťazstvu nad fašizmom a novému životu v oslobodenej vlasti.
Výstava sa otvára v predvečer 72. výročia oslobodenia mesta Prešov Červenou armádou. Je priamo určená žiakom základných a stredných škôl. Zhromaždené informácie ale obohatia aj širokú verejnosť iných vekových skupín.
Výstava potrvá od 17.01.2017 do 15.05.2017.

D. Brisudová, SNM

pod vedením starostu pána Ľuboša Leštáka, ktorí nám turistom pripravili pekný zimný zážitok.
Martin Markušovský

 {oziogallery 724}

vo všetkých ukazovateľoch musí byť pre mňa zákon. Týchto zásad som sa držal počas celého môjho pôsobenia v baníctve. Po príchode do Rožňavy som sa dozvedel, že je zriadené večerné štúdium na priemyselnej škole baníckej, ako vysunuté pracovisko baníckej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Ihneď som sa prihlásil a študoval popri zamestnaní. Po maturite mi PR ŽB ponúklo štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach. Uvažoval som, lebo som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna. Nakoniec som ponuku prijal. Vyštudoval som odbor Hlbinné dobývanie. Po ukončení štúdia v roku 1967 som odmietol ponúkané miesto na správe závodu a uprednostnil som miesto vedúceho bane Malý Vrch. Aj vo vyššom veku som potreboval byť v styku s baníckou prácou. Najviac mi vyhovovalo miesto vedúceho výroby na závode v Smolníku, kde ma podnikový riaditeľ preložil. Bol som aj v zahraničí, na Kube som pracoval na Ministerstve baníctva a geológie. Po návrate som bol poverený koordináciou hĺbenia novej šachty Mária v Rožňave. V roku 1990 som odišiel do starobného dôchodku.
Napriek tvrdému baníckemu životu v Ostrave som na to mesto nezanevrel, skôr naopak. Na Ostravu som si zachoval tie najkrajšie spomienky. Po celý život v baníctve pri plnení mojich poviností technika mi pomáhali skúsenosti z Ostravy. Zachoval som si aj spomienky na tých úžasných ľudí, s ktorými som pracoval. Z Bezruča najviac spomínam na môjho vedúceho Ivana Bratčenkova, smenmajstra Mrázka, predáka Miša, Josku Měntla, Jirku Borteľa. Z Urxa sú to nezabudnuteľní Jaroslav Miska, Aron Plaček, Zdeněk Dlouhý a všetci spolupracovníci z Františky. Určite iba málokto z nich žije, lebo už ja, ktorý som bol z nich najmladší, dnes (2013), keď píšem tieto spomienky, mám 78 rokov.
Končím svoj príbeh, v ktorom som chcel poukázať na banícky život v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Odovzdali sme sa práci v presvedčení, že vybudujeme lepší život pre celú spoločnosť. Myslím si, že sa nám to aj podarilo. To iba niektorí politici robia zo seba trpiteľov, že v akom strachu oni žili za socializmu. Dnes z toho ťažia a dokázali rozpredať takmer všetko, čo sa v tom čase vybudovalo. Kto vtedy riadne pracoval, nemal strach a nikdy ho nikto neprenasledoval. Strach je dnes, keď robotníci nemajú istotu, či zajtra ešte budú mať prácu, alebo či za svoju prácu dostanú výplatu.
Tieto moje napísané spomienky venujem všetkým baníkom a „horníkům“ na území bývalého Československa, lebo tento dej sa tam odohrával. Tým, ktorí nás už navždy opustili, so smutnou spomienkou vyslovujem „Česť Vašej pamiatke!“
Banícky stav buď vždy velebený! Končím s naším baníckym pozdravom Zdar Boh!
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay

Priviezli so sebou aj Hanácku môzeku a súbor Hanačka, ktorí predstavili tradičný regionálny folklór a muziku. Hostiteľka večera, primátorka mesta Revúca Eva Cireňová, spoločne so starostom Litovla, krátkymi príhovormi, prípitkom a prvým valčíkom otvorili ples. Obaja vyjadrili radosť z tak dlhoročnej spolupráce oboch miest a vzájomných stretnutí, ktoré budú najmä v tomto roku veľmi intenzívne. Z. Potužák zároveň vyjadril potešenie s nadviazaním priateľských vzťahov nielen medzi zástupcami mestských úradov ale aj zástupcami spoločenských organizácií, podieľajúcich sa na kultúrnom a športovom dianí v meste. Dodal, že k nám sa vždy rád vracia a rád privíta našincov na pôde Litovla.

Tanečnú atmosféru navodili aj páry z Tanečného štúdia Happy Dance a Majstri Slovenska v latinsko-amerických tancoch Orsólya Farkašová a Tomáš Baka, ktorých vystúpenie bolo nezabudnuteľným zážitkom.
O hudobnú produkciu na plese sa postarala hudobná skupina Experience, o folklórnu hudobnú produkciu Hanácka môzeka. Nechýbala ani bohatá tombola, do ktorej prispeli aj Litovelčania.

Tohtoročný Gemerský ples je už minulosťou. Tešíme sa na ďalšie plesy v meste a iné družobné akcie. Najbližšou bude Slovenský ples v Litovli a vo februári u nás turistický zimný prechod Stolickými vrchmi.

Zdroj: Revuca.sk - Text a foto: Katarína Kvetková

{oziogallery 725}

Miestna akčná skupina MALOHONT ako koordinátor regionálneho značenia vyhlásila 9.9.2016 tretiu výzvu na predkladanie žiadostí o udelenie regionálnej značky a do 12.12.2016 v nej prijala 6 žiadostí. Všetky žiadosti boli na základe popisu produktov, podporných dokumentov a vzoriek produktov posúdené Certifikačnou komisiou, ktorá vo štvrtok 12. januára zasadala v Hrachove a rozhodla o pridelení značky všetkým 6 žiadateľom. Zoznam produktov so značkou regionálny produkt GEMER-MALOHONT sa tým rozšíril o nasledovné produkty:

 med a propolis - Jaroslav Kyzek, Hrnčiarska Ves
 mäso a mäsové výrobky - SHR Štefan Tankó Gazdovský dvor - Gazda udvar, Nižná Pokoradz
 oškvarkový a syrový pagáč domáci - Tatiana Longauerová, Rimavská Sobota
 ručne vyšívané obrazy - Rudolf Kamenský, Hrachovo
 prírodné mydlá s kozím mliekom, prírodné šampóny a šľahaný telový krém - Katarína Slaninová - KS PRÍRODNÉ MYDLÁ, Hrnčiarske Zalužany:
 drôtom opletaná keramika a drevené rezbárske výrobky - Július Bútora, Drienčany:

Súbežne s vyhodnotením žiadostí v tretej výzve prebiehala aj obnova certifikátov pre tých výrobcov, ktorí ako prví v roku 2015 získali regionálnu značku. „Najlepšou spätnou väzbou a dôkazom toho, že regionálne značenie produktov má význam, je fakt, že z pôvodných dvanástich výrobcov sa o značku opätovne uchádzalo desať.“ doplnila Miroslava Vargová, manažérka Miestnej akčnej skupiny MALOHONT. Po dvoch rokoch medzi certifikovanými produktmi ostávajú:

 ovocie, zelenina, 100 % ovocné šťavy, hrozno a víno - GEMERPRODUKT VALICE, OVD, Rimavská Sobota
 zelenina - SHR Stanislav Kišák, Hrachovo
 med a včelí peľ - Milan Krokavec, Kraskovo
 med, včelí peľ a propolis - MAJA-Majoros Jácint, Tornaľa
 med „MED veď“ z Liešnice - Dávid Turčáni, Kokava nad Rimavicou
 tkané ľanové výrobky - Ľubomíra Žilková, Kokava nad Rimavicou
 textilné výrobky s tradičnou výšivkou - Gabriela Medveďová, Hrachovo
 tkané výrobky z ovčej vlny - Ján Fotta, Klenovec
 úle pre včely - Milan Krokavec, Kraskovo
 úžitkové a dekoračné keramické výrobky - Dana Bakšová, Hrnčiarske Zalužany
 spoločenská hra GemerNation - Agentúra pre rozvoj Gemera

Certifikáty o udelení a obnovení platnosti značky regionálny produkt GEMER-MALOHONT budú výrobcom odovzdané 1. februára. Okrem oprávnenia k používaniu značky ich budú zároveň zaväzovať k označovaniu certifikovaných produktov, resp. predajných miest.
Dokopy je v súčasnosti certifikovaných už 20 skupín výrobkov. Okrem vyššie spomenutých je to aj cesnak od Dušana Sekeráša z Orávky, včelie produkty od včelára Viktora Vlčka z Kokavy nad Rimavicou a maľované obrazy či drevené rezbárske výroby od Evy Wilson z Revúckej Lehoty.

Ochranná známka, ktorou sú tieto produkty označované, je zárukou toho, že sú vyrobené v regióne Gemer-Malohont a okrem toho spĺňajú aj ďalšie kritériá, ktoré sú posudzované v procese hodnotenia každé 2 roky:

 pochádzajú od miestneho výrobcu
 uprednostňuje sa využívanie tradičných postupov alebo miestnych zdrojov
 obsahujú určitý podiel ručnej práce
 sú jedinečné vo vzťahu k regiónu

Hlavným cieľom regionálneho značenia je pomôcť miestnym živnostníkom, remeselníkom a malým firmám s propagáciou miestnych kvalitných výrobkov, a tým podporiť rozvoj regiónu a prispieť k jeho propagácii ako celku.
Ďalšie výzvy na predkladanie žiadostí o udelenie regionálnej značky sú naplánované až na budúci rok, resp. podľa záujmu miestnych výrobcov.

Ing. Miroslava Vargová, manažérka MAS MALOHONT

Kontakty na všetkých výrobcov, fotografie, informácie o produktoch a predajné miesta nájdete na web stránke www.gemer-malohont.sk v časti Katalóg produktov.

{oziogallery 727}

Mgr. Iveta Kyselová a pokračovala: „Pracovníci knižnice boli i sú nielen informačnými pracovníkmi, organizátormi aktivít, či bútľavými vŕbami pre svojich používateľov, ale aj vytrénovanými baličmi tisícov kníh, dokumentov. Zariadenie - regále pre náučnú literatúru dospelým boli už poznačené časom a tak sme sa rozhodli vymeniť ich za nové, kvalitné, stabilné, esteticky pôsobiace v dnešnej dobe“.
Knižnica podala žiadosť o poskytnutie dotácie z Fondu na podporu umenia. Vykonal sa prieskum trhu v zmysle zákona o verejnom obstarávaní. Dotácia bola plánovaná na získanie regálov vyslovene len na náučnú literatúru do oddelenia pre dospelých, preto boli oslovené stolárske firmy s požiadavkou na výrobu pevných regálov s vysokou nosnosťou. Na základe výberového konania bola oslovená firma TUGArt s.r.o. Rožňava. Objednaná bola výroba 34 ks regálov. Z Fondu na podporu umenia sme získali sumu 4.600,- € a dofinancovanie z knižnice bolo v sume 370,- €.
Vzhľadom na množstvo sťahovaní do rôznych priestorov v minulosti, bolo už nevyhnutné vynoviť a zatraktívniť priestory Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave náučnej literatúry pre dospelých. Vďaka Fondu na podporu umenia sa to podarilo a tak pri príležitosti 65. výročia založenia knižnice v Rožňave návštevníci a používatelia môžu využívať nové kultúrnejšie prostredie.
Tatiana Bachňáková

Po prezentácii Ing. P. Zapletal - predseda veliteľ DHZ privítal primátora mesta MVDr. M. Kolesára, delegáciu z rumunského Nadlaku, riaditeľku ZŠ s MŠ Mgr. V. Bardoňovú, zástupcov Územnej organizácie v Revúcej Ľ. Kisela, H. Nižníkovú, K. Karára a všetkých prítomných.
Na úvod bola zvolená volebná komisia v zložení Z. Švejkovský - predseda, Ľ. Koren a O. Žiga - členovia a návrhová komisia v zložení M. Gacko - predseda, I. Petro Zachar a M. Berki - členovia.
Návrhová komisia predniesla návrhy:

• na prijatie nových členov - N. Molnárová, Bc. R. Ormisová, O. Chlebuš a D. Samko,
• na zrušenie členstva - M. Brindzák, L. György, E. Kováčová a E. Žiga,
• za delegáta na Valné zhromaždenie Územnej organizácie - J. Moskáľ.

Všetky návrhy boli schválené.

Nasledovali správy o činnosti krúžku Plameň, hospodára, revíznej komisie, strojnej služby, protiplynovej služby, o činnosti DHZ za rok 2016.
Volebná komisia predniesla návrh na:
voľbu výboru DHZ Jelšava:

• predseda veliteľ Ing. P. Zapletal
• tajomník a referent mládeže G. Jakubecová
• hospodár a pokladník M. Kováč
• členovia výboru - strojníci J. Moskáľ a Z. Javorčík ml.
• voľbu revíznej komisie v zložení - M. Gacko - predseda, L. Horváth st. a I. Petro Zachar - členovia.

Návrhy boli schválené.

Na záver bol predložený Plán práce na rok 2017, ktorý bol taktiež schválený.

Pri príležitosti životných jubileí boli odovzdané:

• Pozdravné listy - N. Fertőovej, MVDr. M. Kolesárovi, J. Samkovi st., A. Žilkovi, L. Javorčíkovi, L. Horváthovi ml. a O. Žigovi.
• Ďakovný list - JDS v Jelšave.

Veliteľ DHZ ocenil za 518 zásahov M. Kováča.

V nedeľu 15. januára sme zahraničným hosťom ukázali techniku a na salaši Zbojská sme si pochutnali na bryndzových haluškách.
Aj touto cestou by sme sa chceli poďakovať primátorovi MVDr. Milanovi Kolesárovi za podporu DHZ, všetkým zamestnancom mesta a našim dôchodkyniam, ktoré nám pomohli pri realizácii našej výročnej členskej schôdzi.

Nemalé poďakovanie patrí aj tým, ktorí nám počas roka pomáhajú v rôznej podobe: SMZ, a. s. Jelšava, Attila Žilka Jelšava, Róbert Csatári Jelšava a Andrej Hudák Magnezitovce. Poďakovanie patrí aj všetkým členom DHZ Jelšava, ktorí sa celý rok zúčastňovali na rôznych podujatiach.
Gabriela Jakubecová

 {oziogallery 732}

Takto dvia parobšiská ťähali tot vozík a primáš Gusťík išó pred nim z husliškami, hrav a usmiavav sä na okoloseďäcich ludží.
To bulo ťesne pred ťím, koj nám mav fabrickí šofér Janko Rosiar pristavič trakor z vlečkó na odvoz na Železník. Janko už dlhší šäs stáv vo dveroch sáli a baviv sä na tom, šva Gustík s Pišta báčim vistrájäv. Až potom, koj sä dopopuku nasmäv, zahlásiv, ež nástroje mahemo nosič na vlečku. A tag zmo aj urobili. Potom zmo si posädali na drevänia ládžiški, kotria Janko naukladav na vlečku, ebi zmo celó cestó nemiseli stáč. Urobili zmo si "pohodlia" a podávali zmo si fläšku rumu z ruki do ruki. Poíjäli zmo, ebi zmo lepši znášäli do drganva na vlečke.
Pišta báči prehlásiv, ež vám vara basu nepoloží na vlečku, ale si jú postojäški bude trímač v rukách. Kí šärt mahó veďev, ež zo stĺpa od revúckiho bitungu, ponad cestu po ČSAD, je naťähnutí drvat. Koj ho Pišta báči zbášiv, už darme krišäv na šoférä: "hóóó"!!! Ag trímav basu bruchom napredok, drvat mu jú zachičiv za "hlavu", vitrhnú z rúk a tá sä zostála hompálädž zavesená na drvate nad cestó. Šicí zmo tŕpli, ež spadne a rozbije sä na cimpr-campr. To bi isťe Pišta báči nebú preživ. Poškali zmo kim sä prestane hompálädž a potom Janík Rosiar nacúvav z vlečkó pod basu a opatrne zmo ju zvesili. Pišta báči si jú viopcäval zo slzamí v ošoch. Vizliakó kabát, prestrú ho na vlečku a tag si sädnú vedlä jeho milované basi. Šitko sä šäslivo skonšilo.
(Zdroj: Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., Klub priateľov Muránskej planiny, Polygrafia S+O, Slavošovce 2002)

ktorá v oboch pretekoch dala „za nulu“ a nielen týmto skvelým streleckým, ale aj úžasným bežeckým výkonom predčila svoje súperky o celé dve minúty. Alexandra Štempelová si v kategórii 10-11 ročných žiačok vybojovala vďaka rýchlym nohám v sobotu striebro, v nedeľu už na ňu nestačila žiadna súperka a skončila na prvej priečke. V tej istej kategórii zaostala tesne za pódiovým umiestnením Veronika Šteczová a v obidvoch štartoch vybojovala cenné štvrté miesta. Nasadený nováčik Markus Sklenárik prekvapil v kategórii 10-11 ročných žiakov aj o rok starších súperov, ktorí už majú skúsenosti z minulej sezóny, a v oboch pretekoch vybojoval bronz. Darilo sa aj Adriánovi Ottingerovi, ktorý v tej istej kategórii obsadil dvakrát piatu priečku.
V sobotu sa strelecky darilo Samuelovi Simanovi, keď novou klubovou zbraňou strelecky napodobnil Emu Kapustovú a v kategórii 12-13 ročných žiakov si čistými ležkami vybojoval 8. miesto, na 10. priečke skončil Róbert Bíž. V nedeľu mal v tej istej kategórii dôvody na úsmev Tomáš Kuchta, keď sa po streľbe 1+0 posunul oproti sobotňajšiemu umiestneniu až od 11 priečok dopredu na deviatu priečku a vytvoril si tak osobné pretekárske maximum. Pre problémy s puškou sa menej darilo Tamarke Molentovej, ktorá aj napriek rýchlemu behu už nedokázala dohoniť stratu, ktorú nabrala kvôli technickým problémom zbrane. Prvé ostré štarty absolvovali aj vlaňajší prípravkári Lenka Repáková (najmladšia zo všetkých štartujúcich, 9. miesto) a Janko Levčák (11. miesto), ktorí sa v súťaži „oťukávali“, aby získali skúsenosti do ďalších štartov.
Medaily prišiel víťazom odovzdať primátor Banskej Bystrice, Ján Nosko. Šesť víkendových pódiových umiestnení, z toho tri zlaté, jedno strieboré a dve bronzové, sľubujú úspešnú sezónu Revúčanov. Ďalšie kolo pohára ich čaká už budúcu sobotu v Osrblí.
Všetkých priaznivcov revúckeho biatlonu pozývame na nedávno spustenú oficiálnu stránku klubu www.biatlonrevuca.sk
Andrea Tokárová

 {oziogallery 719}

Hradné zrúcaniny sú neodolateľným lákadlom, cibriacim predstavivosť a obrazotvornosť, jednak o výzore samotného hradu, ako aj o spôsobe života na stredovekom hrade.
V župe Gemer – Malohont je evidovaných celkom 37 opevnených sídiel - hradov a hrádkov. Na výstave sú prezentované archeologické nálezy z týchto hradov: Hodejov – Várhegy, Hajnáčka, Gemer – komitátny hrad, Jelšava – Hradovisko, Jestice – Várhegy, Muráň, Nižný Skálnik – Maginhrad, Rimavská Seč, Rimavská Sobota – Turecký hrad, Širkovce – Kapla, Veľký Blh a Tornaľa – Csonkavár.
Gemersko – malohontské hrady sú pomerne málo známe. V mnohých prípadoch, kvôli absencii pamiatkových výskumov nie je známy druh, rozsah a dispozícia opevnenia. Všetky hrady v Gemeri - Malohonte, okrem hradu Krásna Hôrka sú zachované v ruinoznom stave (napr. Muráň, Veľký Blh, Hajnáčka). Nezriedka po hrade nie sú zachované žiadne nadzemné konštrukcie (múry), len rôzne „prepadliny“ (stopy po zaniknutých objektoch) a rôzne terénne vlny, ktoré dávajú tušiť kde sa hradný areál rozprestieral (Širkovce – Kapla, Gemer – Várhegy). V niektorých prípadoch nie je celkom známe ani presné miesto lokalizácie hradu (Rimavská Seč).
Znalosti o gemersko – malohontských hradoch sú nedostatočné, nakoľko základnou metódou poznávania hradných zrúcanín je archeologický výskum. Archeologický výskum bol vykonaný len na niektorých hradoch, aj to zvyčajne len vo forme jedno až dvojsezónneho zisťovacieho výskumu. Z tohto dôvodu sú naše znalosti o hradoch v Gemeri – Malohonte obmedzené a neúplné. Aj napriek tomu sprístupnená výstava sumarizuje doterajšie výsledky archeologického a historického bádania o hradoch v Gemeri – Malohonte, predstavuje pôdorys hradov s predpokladaným rozsahom hradného areálu, oboznamuje návštevníka s eventuálnymi historickými fotografiami a pohľadnicami, ale aj so súčasným stavom hradu.
PhDr. Alexander Botoš,
archeológ GMM