Výmoly a balvany na ceste umožňujú zjazdnosť len terénnymi vozidlami. Aj riadenie auta za pomoci servo-riadenia dá poriadne zabrať. Po takej namáhavej ceste nielen chvíľka oddychu je vítaná, ale žiada sa dlhší oddychový čas. Akceptuje ho fyziológia človeka.

Po dvoch hodinách oddychu Ečiho priatelia, poľovníci, vyšli do revíru, do dohodnutých lokalít. Jedni na postriežku, druhí si zvolili posliedku za zverou. Eči však zostal ležať na prični. Keď sa ho kolegovia pýtali - "a čo s Tebou, Ty nejdeš von?" - len tak ležérne odvetil: "potom, pozdejšie - Nejak sa mi nechce," odpovedal priateľom, "poležím si ešte, oddýchnem, som akýsi vyčerpaný". Vtedy ešte nikto netušil, že Eči "vždy fígle zbiera".
Možno ani nie pol hodiny po ich odchode sa Eči začal obliekať do poľovníckeho mundúra. "December bol už trochu chladný, treba sa obliecť teplejšie" -povedal si len tak pre seba. Rozhodol sa, že pôjde sa pozrieť na teplú stráň planiny, situovanú k svojej rodnej obci Slavec. Zaumienil si vystriehnuť muflóna s prestreleným ľavým rohom, čo mu spôsobil poľovník Tomka z Dobšinej. Na túto zver mal tiež povolenku. No rovnako mohol byť úspešný aj na diviakov, či jeleniu zver.

Odmietol myšlienku "piršovať", aby zbytočne nezaniesol ľudský pach do revíru. Rozhodol sa pre postriežku. Položil na kameň dvojmo prehnutý nepremokavý plášť a usadil sa. Puška opretá o kolená bola na dosah v prípade použitia. Zapálená cigareta, zdá sa, že ešte aj dnes atribút jeho osoby, poslúžila nielen na zistenie smeru vetra, ale aj na podvedomú prípravu duševna, na očakávané poľovnícke vzrušenie. Ako vždy predtým, aj teraz cigareta chutila. Pôžitkársky z nej poťahoval. Smer dymu napovedal, že v prípade približovania sa zveri od Plešivca, má dobrý vietor.

Čakal pokojne, bez pohľadu na hodinky odhadol, že uplynula pol hodinka. Vtom zachytil voľným okom ohýbajúci sa ker borievky. Netušil, čo to mohlo spôsobiť - no najskôr to bude srnčia zver – pomyslel si. Plynúce sekundy intenzívneho pozorovania vydali tajomstvo neoddeliteľnej vlastnosti hmoty – pohybu. Spoza borievky, škrapového poľa, povedľa drienky, typickej drevine na planine, sa vynorili tuľce muflóna. Skúsený poľovník Eči si ho v okamihu "prečítal", zhodnotil. Možno je to ten, ktorý mu spôsobil niekoľko mučivých, bezsenných nocí. Lovný, kruhu 360 stupňov zatočené rohy. Tak, to už hej!
Výstrel z guľovnice 7x64 bol presný. Aj keď sa hovorí, že muflón je na projektil "tvrdý", odolný, pri zásahu na krk to nemohlo inak skončiť. Zasiahnutý muflón sa skotúľal po skalnej stene. Eči si dobre uvedomil, čo by znamenalo dohľadávanie zveri na neschodných, príkrych svahoch planiny. Zručne ho vyvrhol, vložil do papuľky posledný hryz i zálomok na vstrelovú stranu. Zálomok pre strelca z borievky, zdobenej modrastými bobuľami, surovinou na výrobu borovičky, sa vynímal na takmer novom klobúku. Na bielu, sedlovú časť chrbáta položil nábojnicu voňajúcu spáleným pušným prachom a celé telo prikryl haluzím. Miesto zhasnutia, ktoré takmer korešpondovalo s nástrelom, mal zafixované v pamäti. Nemôže sa stať, že by po zavolaní kamarátov, za účelom prinesenia muflóna na chatu, nepotrafil.

Už po ceste na chatu začal spriadať figliarske plány, ako dobehnúť priateľov - poľovníkov. Keď prišiel na chatu, priložil do krbu niekoľko polien bukového dreva, vyzul sa a ľahol si na pričňu, akoby sa z nej za celé odpoľudnie ani nepohol.

Zvečerievalo sa. Priatelia sa po jednom vracali na chatu. Každý mal fixne určenú svoju pričňu. Poskladali zo seba výstroj a výzbroj a nadväzovali postupne rozhovor, kto čo videl. Až potom ich napadlo spýtať sa Ečiho. "A čo Ty, takto si preležal celé odpoludnie? Vieš ako bolo vonku príjemne?" - poznamenal jeden z nich. A furták Eči im dal za pravdu. "Viem, ako bolo vonku". "Ale veď si nebol ani na krok z chaty," poznamenal ďalší z priateľov. "A veru bol, aj som vystrelil a ešte som si stihol aj poležať," provokoval Eči svojich priateľov. "Azda len nie, Ty nás dozaista šiališ".

"Keď vás zavádzam, keď vás šialim," reaguje Eči, "tak dvaja poďte so mnou na dohľadávku". Neverili, no pre každý prípad išli s ním. Nad úlovkom naširoko roztvorené nielen oči pri svetle baterky, ale aj ústa priateľov dopísali tento nevšedný príbeh. Čo sa potom udialo na chate, domyslí si každý poľovník. Zbytočné popisovanie následného diania ušetrí riadky papiera. Gratuláciam a opisovaniu príbehu nebolo konca-kraja. Išlo o muflóna, ktorý spôsobil senzáciu.

Bodová hodnota trofeje s ôsmimi hlbokými ryhami na tulajkách uloveného muflóna bola stanovená na medzinárodnej výstave v Brne na 229,2 bodov. V tom čase to bola štvrtá najsilnejšia trofej na svete a prvá na Slovensku. Aj keď dĺžka rohov je len 889,6 cm, ich hrúbka v prvej tretine dĺžky - 24,8 cm je nevšedná. Takúto hrúbku nemá ani rekordná muflónia trofej. Nesmierna zvláštnosť. Nuž a fotografia rohov kapitálneho muflóna dopĺňa jedinečnosť tejto trofeje z Gemera. Nespadlo to samo od seba do lona. Stálo to veľa úsilia, námahy od prvých rokov introdukcie tohto druhu zveri na Plešivskú planinu. Úlovok a poľovnícky zálomok je odmenou za nevšednú starostlivosť o rozširovanie fauny planiny. Vďaka všetkým dlhoročným poľovníkom, ktorí boli pri genéze introdukcie muflónnej zveri na Plešivskej planine.
(Úryvok z knihy Ján Gallo: Poľovnícke zálomky z Gemera, Roven Rožňava, 1998)

MG-od

Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnanci múzea potrebujú nevyhnutne čerpať a získavať informácie a vedomosti z publikácií zameraných predovšetkým na históriu, národopis, baníctvo a hutníctvo, numizmatiku, jaskyniarstvo a iné oblasti z regiónu, bolo potrebné knižnicu rozšíriť o nové knižné tituly.
V súvislosti s touto potrebou a snahou bol na Fond pre podporu umenia v programe 6.1.3 Akvizícia knižníc podaný projekt na nákup nových odborných titulov. V rámci podpory projektu bolo do Knižnice Baníckeho múzea v Rožňave zakúpených celkovo 73 ks odborných kníh, ktoré poslúžia k odbornému rastu zamestnancov múzea; eventuálne aj študentom stredných a vysokých škôl, ktorí môžu so súhlasom vedenia múzea prezenčne využívať služby knižnice.
Janka Vaisová

Nevýhodou bolo, že neboli úplne presné, pretože boli závislé od počasia a nerovnomerného pohybu Slnka. Určili spravidla čas pre miestny poludník, pre dané časové pásmo. Slnečných hodín sa počas stáročí používalo viac druhov. V novoveku už boli vyrábané aj menšie, vreckové hodiny, ako napríklad aj predmet v zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea. Tieto vreckové slnečné hodiny sú však zvláštne v tom, že zároveň fungovali aj ako kompas. Boli vyrobené okolo rokov 1840 - 1850. Výrobca je neznámy, nie sú ani značené, len iniciálky majiteľa sú vyryté na ráme vreckových hodín vo forme AK. 

Majiteľom predmetu bol Adolf Kern, rimavskosobotský obchodník, ktorý vlastnil obchod so zmiešaným tovarom na hlavnom námestí v Rimavskej Sobote. Hodiny zakúpil vo Viedni, počas jednej pracovnej cesty. Múzeum predmet získalo 24. apríla 1908, kedy ho kúpilo od A. Kerna za 21 korún. Zbierkový predmet sa dostal do fondu starožitností a v prvej prírastkovej knihe múzea je zapísaný pod názvom „slnečné hodiny (vreckové hodiny)“.
Vreckové prenosné hodiny sú uložené do koženého tmavohnedého puzdra. Sú vyrobené z mosadze a na vrchnej časti sa nachádza výbežok s kolieskom na retiazku. Pod vydutým sklom sa nachádza dvojitý ciferník. Na spodnom ciferníku sú svetadiely a slúži na orientáciu v teréne. Na meranie času sa používal horný ciferník, na ktorom sú čísla od 1 do 12, umiestnené v tvare elipsy.
Autor tlačovej správy: Mgr. Anita Tóthová (historička GMM)

Taktiež pri tejto príležitosti vyhodnocujeme najúspešnejších pretekárov nášho klubu. Za rok 2016 sa naj pretekármi klubu na základe dosiahnutých výsledkov a vzornej reprezentácii klubu stali Pavol Halaj a Matej Herich, ktorí si prevzali ocenenie a vecné ceny. Nezabudli sme ani na ľudí, ktorí nám v našej ušľachtilej činnosti a napĺňaní našich cieľov pomáhajú, ocenenie sme odovzdali Ing. Jánovi Brunnerovi – konateľovi spoločnosti STEFE THS, rodičom našich členov – JUDr. Pavlovi Halajovi a Pavlovi Herichovi, aj touto cestou im srdečne ďakujeme.

Na Vianočnom turnaji sa predstavili okrem nášho klubu aj pozvané kluby z Centrál karate klubu Poprad, karate klubu Rožňava a karate klub Papradno.
Za početnej diváckej kulisy sa rozbehla súťaž začiatočníkov v súborných cvičeniach kata, po nich nasledovali kata – pokročilých a potom športový zápas kumite. Paralelne prebiehala aj súťaž klubov o krásne poháre. Na základe získaných medailí, premietnutých do bodovej podoby zvíťazil domáci klub, pred centrálom Poprad a rožňavským klubom.
Deti v jednotlivých kategóriách získali poháre, medaile, diplomy aj sponzorské reklamné predmety.

Medailová bilancia Karate Klubu Revúca:
Zlaté medaily získali: Matej Meriač, Tadeáš Sabol, Martina Székelyová, Štefan Koreň, Pavol Halaj, Matej Herich.
Strieborné medaily: Richard Bariš, Lukáš Kilik, Matej Herich, Štefan Koreň.
Bronzové medaily: Jakub Houška, Jakub Javorčík, Damián Pribilinec, Adam Brodák, Juraj Prč, Štefan Teyerl, Matej Meško.

Týmto sa chceme úprimne poďakovať všetkým reklamným partnerom a priateľom za pomoc a spoluprácu pri organizácii Vianočného turnaja 2016.
Keďže to bola posledná tohtoročná akcia z pohľadu Karate Klubu Revúca, želáme našim členom, rodičom, priateľom a všetkým čo nám pomáhajú v našej činnosti krásne a pokojné Vianoce, v Novom roku 2017 pevné zdravie, veľa šťastia a božie požehnanie.
Rashid Arpád Bunjatov
predseda klubu

 {oziogallery 707}

„Z toho veľkého množstva snímok, ktoré boli spracované sme pre verejnosť vybrali najmä skvosty z truhlíc prastarých materí, s ktorými sa bežne nestretávame na prehliadkach, slávnostiach či festivaloch,“ uviedla Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave. Koledy a vinše v rámci cyklu „U nás taká obyčaj...“ ešte pozdvihli sviatočnú atmosféru. Členovia folklórnej skupiny Hrabina z Nižnej Slanej svojím programom sprítomnili časy minulé, kedy si v gemerských obciach chodili všetci navzájom vinšovať a spievať. V závere sa Mgr. Helena Novotná, riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave, poďakovala všetkým priaznivcom, kolektívom i jednotlivcom, s ktorými počas roka organizácia spolupracuje, realizuje svoje podujatia a aktivity. Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstava bude prístupná do 31. januára 2017 v pracovných dňoch od 8.00 do 15.30 hodiny. Vstup voľný.
M. Ferenczová

 {oziogallery 708}

„Z toho veľkého množstva snímok, ktoré boli spracované sme pre verejnosť vybrali najmä skvosty z truhlíc prastarých materí, s ktorými sa bežne nestretávame na prehliadkach, slávnostiach či festivaloch,“ uviedla Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave. Koledy a vinše v rámci cyklu „U nás taká obyčaj...“ ešte pozdvihli sviatočnú atmosféru. Členovia folklórnej skupiny Hrabina z Nižnej Slanej svojím programom sprítomnili časy minulé, kedy si v gemerských obciach chodili všetci navzájom vinšovať a spievať. V závere sa Mgr. Helena Novotná, riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave, poďakovala všetkým priaznivcom, kolektívom i jednotlivcom, s ktorými počas roka organizácia spolupracuje, realizuje svoje podujatia a aktivity. Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstava bude prístupná do 31. januára 2017 v pracovných dňoch od 8.00 do 15.30 hodiny. Vstup voľný.
M. Ferenczová

 {oziogallery 708}

účastníčka Majstrovstiev sveta 2016 v Dubline. Najmladším športovcom bol Damián Glückner (6 rokov). Potom, počas posedenia pod jedličkou ŠK Leon Revúca poprial všetkým prítomným príjemné vianočné sviatky. Za pomoci sponzorov sme pripravili bohaté občerstvenie, ktorým ďakujeme. Vyhodnotili sme svoju sezónu za rok 2016. Získali sme 76 medailí, z toho 17 zlatých. Reprezentantom mesta sme poďakovali bývalej kapitánke Janke Gulákovej, súčasnej kapitánke Simonke Sokolovej, Stele Laurenčíkovej, Miriam Sokolovej a Alžbetke Teličákovej, ktoré sa zúčastnili na 16-tich športových podujatiach. Spomeniem z nich Majstrovstvá SR, Majstrovstvá Českej republiky (Praha), Svetový pohár v Innsbrucku (31 krajín), Slovak open (9 krajín), Budapešť World cup (33 krajín), Polisch open, MS Írsko - Dublin. Celkom reprezentovalo 14 reprezentantov. Kickbox Leon Revúca v celkovom hodnotení klubov Slovenska skončil na 5 mieste. Najbližšie nás čaká 1 kolo ligy 21.1.2017 v Košiciach.
Tréningy budú stále. Dnes (23.12. - piatok) skončil posledný ranný tréning, ďalší je po obede o 16,30 hod. Tréning bude aj v pondelok o 16,30 hod. Teším sa na vás takisto celý týždeň. /Nezabudnite, nechcem, aby ste vychladli.)
Po podarenej akcii, kde sme každému osobne popriali príjemné sviatky a šťastný nový rok prajem aj ostatným, ktorí neboli na ukončení.

S pozdravom Váš sport team

 {oziogallery 709}

Anjeli zleteli medzi nás,
na slame búva dieťa krásne,
chceme Ti namiesto maštalí
otvoriť srdcia nižnoslanské.

Budeme si Ťa kolembati
v kolíske z našich srdiečok.
Do Betléma sa ponáhľati,
rodáci spod hradu Muránčok.

V jasličkách spinká Jezuliatko
pod krídlami Márie a Jozefa.
Nech celý drahý slovenský národ
s anjelmi radostne zaplesá.

Daj Boh šťastia tejto zemi
našich prastarých otcov a mám.
Nový rok beží. Na kostolnej veži
bije zázračná hodina nám!

že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.

(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay

niesla opäť v duchu pomoci, ochoty a láskavosti voči iným. Okrem konania dobra doma či v škole sme sa spolu s deťmi z Katolíckej materskej školy podieľali na programe počas vítania Betlehemského svetla v našom meste.

"Pokoj tomuto domu a všetkým, čo v ňom pracujú. Nesieme Vám dobrú novinu. Za noci chladnej, keď Betlehem spal, ľuďom dobrej vôle anjel zvestoval: Sláva na výsostiach Bohu - dnes sa nám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ a Pán!" ozývalo sa hlavnou chodbou Mestského úradu v Revúcej. To sa malí koledníci prišli podeliť o radosť so zamestnancami, aby aj takýmto spôsobom priniesli dobrú novinu medzi ľudí. A všade vôkol znela známa veta: "Prajeme Vám všetkým, aby ste tieto sviatočné chvíle prežili v radosti a pokoji, ktoré nám prinieslo betlehemské Dieťa".
Mgr. Katarína Krištofová

"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.

Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.

Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.

Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.
Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala

Rano, okolo päťé, sä zišli pri chlavcoch šicí,, šva buli potrební gu zakáläške: bašíkó zäč, šva mal vilákač krmníkom z chliavcó z kukuricó, potom jich vnuk Martin, šva mav pripravič slamu na opalovania, f ruke trimav nvaž a nakonec Martinová mač, bašíková Hucová džiavka, šva mali trímač velkú misku na chitania krvi z krmníka.

Bašík Huco otvorili chliavec, ďe sä vivalovali dva krmniki. Edniho kceli vilákač na dvar, ale tomu sä dák nekcelo pohnúč z chliavcä, akobi bi bú cíčiv, ež tam ho šeká "zubatá s kosó". Darme ho lákali z kukuricó a ho aj škrobkali za ušima, vam ni a ni vinč vom. Bašík Huco už stračili trpezlivošč a ednó ranó do hlavi ho zložili. Hilznu vibrali z flinťi a šmarili f chliavcu do slami. A to nemali robič. Kim edniho krmnika na dvore opalovali zo slamó, druhí jim skoro zhorev f chliavcu. Ono, od ťé hlizni - nábojnici sä chičila horeč slama a oni neveďeli, šva majú skoré robič, ši opalovač toho zastreleniho krmnika, ši hasič ohen, ebi tot druhí krmnik nezhorev. Kim hasili a läli vodu na ohen medzi ťim sä dák prebrav gu životu tot zastrelení krmnik. Možno ho dák plano träfili gulkó, alebo ho málo spusčili z krvi, alebo mu bulo horúco pod tó zapálenó slamó, šva na neho Martin nakládó. Zodvihnul hlavu, postaviv sä na šitki ščiri nohi a puščiv sä behom vom zo dvora. Ešče dobre, ež bašík Huco mali pri ruke "duplóku". Rozbehli sä za nim a pri priakope pod pasťírnó ho skolili ednó ranó ag dakoďi dživäka.

Nakonec aj druhiho krmnika miseli zastrelič, lebo už aj tot bú f chliavcu kus pripešení. A tak mali u Hucó zakáläšku ni z ednim, ale z dvoma krmnikmí.
(Zdroj: O.Herich, J. Dacho: Šva sä stálo..., Polygrafia, s.r.o., Slavošovce, 2002)

tiež scénok, ktoré prinášali medzi všetkých prítomných pravé posolstvo Vianoc. Malí i veľkí priniesli na pódium radosť a do srdiečok pohodu a lásku. Naši anjelici – Lenka a Vlaďa – uvádzali číslo za číslom, a tak plynuli posledné školské minúty v roku 2016. Po záverečnej piesni a scénke v podaní ôsmakov sa už na pódium postavila riaditeľka školy Mgr. Adriana Kvetková, aby všetkým účinkujúcim poďakovala, popriala krásne sviatky, úspešné vykročenie do roku 2017 a vyhlásila dlho očakávané vianočné prázdniny.
Svetlo zhaslo, hudba stíchla, ... zo sály odchádzali všetci plní radosti z blížiacich sa najkrajších sviatkov roka, plní pocitov lásky, šťastia a pohody. Tak si spoločne poprajme tie najpohodovejšie Vianoce, úspešný vstup do nového roku a v ňom veľa šťastných krokov k splneniu tajných snov a prianí.
RNDr. Eva Vidová

 {oziogallery 710}

Jeho pôrod bol predčasný, nemocnica však robi všetko preto, aby bol zdravý. To mu želá aj webová stránka Maj Gemer. Matka je v poriadku. O tejto milej skutočnosti nás informoval hovorca Svet zdravia Tomáš Kráľ. 

Alexander Valuch, ďalej E. Iláš, J. Fígeľ, T. Šereda a iní. Stránku o športovom podujatí Maj Gemer informoval Juraj Galajda, predseda STK v Gemerskej Polome. 

Podľa propozícií turnaj sa začne o 9.30 v telocvični základnej školy s predpokladanými zápasmi semifinále o 14.30 hod. Súťažiť sa bude v kategórii dvojhra mužov, systém súťaže bude dvojstupňový. Najprv sa teda odohrajú zápasy v skupinách vyžrebované v I. stupni. Turnaj bude pokračovať druhým stupňom, ktorého zápasy sa už budú vyznačovať progresívnym K.O. systémom. 

Už tradične pre účastníkov gturnaja bude pripravené občerstvenie a guláš. 

Uhlie bolo tvrdé ako betón. Vrcholom nepriaznivých podmienok boli v počve malé dierky, priemeru 1 až 3 centimetre, z ktorých bublajúc vytekala voda. Každý pracovník celú smenu ležal vo vode. Pred kvapkajúcou vodou sa mohol človek uchrániť, ale pred vytekajúcou z počvy neunikol nikto. Celé osadenstvo vedelo od razičov, ktorí túto prerážku razili, aké sú podmienky v Paule. V čase, keď sme začínali stenu rúbať, v tvrdom uhlí sme v prvých smenách v jednom zube nedokázali viac vyrúbať ako 4 až 6 metrov pokosu. Pri fáraní mužstva nás naši nepriaznivci podpichovali, že sme vedeli fedrovať iba v mäkom uhlí vo Františke. Aron ich zahriakol. Povedal, že my si stenu urobíme tak, že znovu budeme fedrovať nad 600 vozov. Potom im vytkol do očí: „Vy, barabi, nenafoľuječe 600 vozů ani z připravené kopy písku.“

Po niekoľkých smenách zariadil s vedúcim, aby šramací stroj v poobedňajšej smene podšrámal celú stenu. Už sa to na ťažbe ukázalo, hoci sa ešte nepodarilo vyuhliť celý pokos. Problém bol ten, čo som mal v Regine na Bezruči. Postúpiť so stenou aspoň dvadsať metrov a vyvolať zával, aby uhlie dostalo tlak nadložia. Robil som v takom úseku, kde vyvierajúcej vody bolo veľa. Každodenné ležanie na boku v studenej vode mi spôsobilo, že ma rozbolel pravý bok tak, že som sa obával zápalu pohrudnice. Povedal som to Aronovi. Vysvetlil mi, že príčinou vyvierania vody je blízka tektonická porucha. Prerážka bola vyrazená v jej blízkosti. Ideme spôsobom „z poľa domov.“ Po väčšom postupe steny od poruchy sa voda stratí. Ak by som sa veľmi zle cítil, preloží ma do prekládky a neskôr sa môžem do ťažnej partie vrátiť.

Po vyfáraní na povrch, som na stene jednej budovy uvidel obrovský plagát: „Přijmeme střelcủ. Možnost preškolení. Potřebné skoušky před OBÚ. Zájemci ať se hlási u školního referenta.“ Uvažoval som. Na Bezruči som robil skúšky z bezpečnostných predpisov a mal o tom potvrdenie od OBÚ Ostrava. Okúpal som sa a stále uvažoval. Robiť strelca, to by sa mi páčilo. Je to viac zodpovedná ako ťažká práca. Prihlásil som sa u školského referenta. Ten ma uistil, že mi oznámi, kedy sa kurz začne. Ráno som sa hlásil pri okienku. Cachoval vedúci Dlouhý. Na mojej známke visel papierik. Podal mi ho so slovami, že sa mám hlásiť u riaditeľa. Išiel som vo fáračkách do budovy správy závodu. Ukázal som sekretárke lístok, povedala, že môžem vstúpiť k riaditeľovi. Dal som si dolu prilbu, vošiel a pozdravil. Miska zdvihol hlavu a chvíľu sme sa na seba pozerali. Potom vyhŕkol: „Tys je ten štajgr, co sme spolu fárali v Regine na Bezruči?“ Prikývol som. Čakal som, že ma priateľsky privíta. Namiesto toho zvýšil hlas: „Tuš kurva aleluja. Řekni mi, kdo tě vyštudoval? Robotnícka třída! My jsme na tebe dřeli, kurva, když si sedel v škole a teď?“ Už kričal: „Kurva, já nemám štajgrů a ty si sedíš v zubě.“ Moje meno si asi všimol na zozname záujemcov na strelmajstrovský kurz. Chcel som mu povedať, že som tu na brigáde, ale ukázal rukou na dvere a rozkazovačne mi povedal, aby som sa hlásil u vedúceho. Prišiel som k vedúcemu a ten mi podal papierik, aby som z lampárne doniesol lampy. Dal som lampárovi papierik. Vydal mi reflektor a benzínku. Ešte mi to nezaplo. Bol som presvedčený, že Dlouhý ide fárať do Pauly a poslal ma pre lampy. Doniesol som lampy a povedal mu, že sa musím ponáhľať, aby som stihol jazdu mužstva. Dlouhý sa pustil do mňa, že prečo som nepovedal, že som štajger. Veď Františka rúbala bez stáleho štajgra. Spoliehal sa iba na Arona, ale to všetko bolo iba na jeho zodpovednosť. Vtedy som si uvedomil, že k nám chodil iba starý revírnik Papoušek, ktorý nás iba popísal a odišiel. Iste mal aj druhé rúbanie. Preto asi Dlouhý tak často fáral do Františky a teraz aj do Pauly. Povedal mi, že lampy sú moje a budem ako revírnik fárať do Pauly. Pracovisko a osádku poznám, tak mi nemusí nič vysvetľovať. Arona už o tom informoval a on to povie osádke. Dal mi smenovničku, jednu tužku a to bolo všetko z jeho strany. Oponoval som mu, že som prišiel na šachtu ako brigádnik na jednoročnú brigádu. Zahriakol ma, aby som nešpekuloval, je to príkaz riaditeľa.

Sfáral som dolu a ponáhľal som sa do Pauly. Zďaleka som videl, že osádka sedi nad rúbaním. Čakali ma. Ako toto mám prežiť? Vedel som, že každý si brúsi jazyk na mňa. Ešte som nebol celkom pri nich, už začali: „Jen pojď. Tuš, kurva, Mariane. Seš malej, ale moc mazanéj. Kurva, vždyť tys byl u nás jenom na vyzvědy.“ Olda Sukop zakričal, že on to vedel, že som štajger, ale nikomu to nepovedal. Starý Vevjor sa čudoval, že som prišiel do rúbania za šlepra, o mesiac som sa stal „havíř“ a o dva mesiace revírnik. Nakoniec zakončil, že keď budem takto postupovať, o rok budem generálný riaďiteľ OKD. Chlapi sa rehotali, ale povinnosť im prerušila zábavu na môj účet, lebo museli sfárať do steny. Aron bol tiež prekvapený. Musel som mu podrobne vyrozprávať moju životnú cestu v baníctve. V rúbaní sa však nič nezmenilo. Ďalej prácu organizoval Aron, ja som bol technický dozor. Prevažne som bol na ťažnej chodbe a zabezpečoval prísun prázdných vozov. Koncom šichty som vyliezol vždy hore do rúbania. S Aronom sme sa dohodli na úlohách pre druhú smenu. Počas smeny som zaisťoval bezpečnostné opatrenia, aby pri motore a rozete bol priestor riadne vyrobený, aby nebola v blízkosti motorov a rozety horľavá výstuž. Pribudlo mi meranie plynov, starosť o prachové uzávery a zápisy do hrubých kníh, raport, dopravné trate, stav vetrania a iné bežné povinosti revírnika. Na úsek prišiel z niektorej karvínskej šachty revírnik v mojom veku František Ptáček, s ktorým sme sa veľmi spriatelili. Dozorom som bol poverený od polovice decembra. Dekrét revírnika som dostal až od prvého januára 1958. Veľmi ma nepotešil, lebo som dostal základný plat 1920 Kčs. Nakoniec som sa s tým zmieril. Keď som robil, nebol som spokojný, že za ťažkú drinu v rúbaní môj hrubý zárobok bol okolo 4000 korún. Daň mi stiahli 1600 korún. Vtedy daň pre slobodných a bezdetných bola 40 percent z hrubej mzdy. Z každej výplaty som si zakaždým niečo kúpil. Oblek, topánky, košele, zimník a iné potrebné veci na ošatenie.

Nepamätám si presne, asi vo februári alebo v marci prebehla nejaká reorganizácia na všetkých podnikoch v OKD. Bezruč patril do Trustu Sever. Kde patril Urx, to som nikdy nevedel. Výsledok tej reorganizácie bol, že viacerí prebytoční pracovníci z podniku boli zadelení na závody. Odrazu na Urxe bol až prebytok technikov. Na náš úsek pribudol jeden starší pán Kotuľa a jedna pekná slečna, ako sekretárka. Čuduj sa svete! Banský úsek a mal sekretárku, to bolo veľmi nezvyklé. Nebola potrebná, lebo styk s vedením závodu prebiehal iba telefónom, alebo nejaké potrebné veci sme si vybavili osobne. Slečna bola mladučká, peknučká, iná ani nemohla byť, lebo sa volala Milena Pěkná. Aby mala nejakú prácu, pripravovala vedúcemu smenovnice a potrebné podklady na mesačnú uzávierku. Najväčší jej prínos do života úseku bol ten, že sa s Frantom Ptáčkom do seba zaľúbili a nakoniec sa zobrali.

Pán Kotuľa bol človek nepríjemný, dosť namyslený, ale aj urážlivý. Na podniku zastával vysokú funkciu, na ktorú zrejme nemal vysokoškolské vzdelanie. Počítal však s tým, že na závode bude mať dobrú funkciu na správe závodu, ale riaditeľ ho zadelil na úsek. Ani nie za vedúceho, ale iba za zástupcu, a to ho žralo. Neobľúbili si ho ani baníci, lebo Kotuľa chodil na šachtu v bielej košeli s kravatou, denne oholený a navoňaný. Takých pánkov sme neznášali. Keď fáral do Pauly, stále do mňa vŕtal. Chcel si asi ukojiť svoju ješitnosť. Bol som slušný a starších som si vážil, ale po čase som zistil, že Kotuľa je voči mne až zákerný. Celý svoj život som mal problémy s vrchnosťou. Nikdy som sa nikomu nepodlizoval, ale už ako mladý som neznášal nespravodlivosť. Povedal som si svoj názor aj vtedy, keď som vedel, že mi to nadriadení vrátia aj s úrokmi. S Kotuľom som mal denne nejaké spory. Bol som mladý, tak si na mňa trúfal. Viackrát mi prikazoval urobiť niečo hlúpe. Drzo som mu povedal, že sa opýtam Dlouhého aký má na to názor. Tým som mu len naznačil, že ho vôbec neuznávam. Osudným sa mi stala zvada s ním nad rúbaním. Stále fáral ustrojený, ako by ho mali prísť filmovať. Na rukách kožené rukavičky (nie pracovné) vyblyšťané štajgerské kladivko. Nová biela prilba, ešte dobre, že nenosil do steny kravatu, skrátka herec. Nad rúbaním mi povedal, že stena je stočená do oblúku. Nech to zariadim, aby sme asi dvadsať metrov od vrchu steny začali stenu vyrovnávať a celý ten oblúk odkopali. Odpovedal som mu, že na také sračky v ťažnej smene nie je času, lebo „zadupeme fedrunk“. On vykríkol, že to je príkaz. Povedal som mu, aby dal príkaz predákovi. Na to si revírnik, aby si to zariadil, povedal. Aronovi na to nedáte príkaz, lebo vás pošle do riti. Vyrovnávanie môžeme urobiť v nedeľu na dokopávke. „Zařidite to zítra, je to příkaz.“ Praskli mi nervy. Tak som mu baníckym spôsobom ukázal „taký veľký“ a kýval som predlaktím. Zreval celý vyšinutý, že čo si to dovoľujem. Nevedel som sa ovládať a poslal som ho ešte do „teplých krajov“. Reakcia pána Kotuľu nedala na seba dlho čakať. Vyfáral som a po okúpaní prišiel na úsek. Zdeněk Dlouhý mi povedal, že som si to riadne zavaril, aby som očakával veľké disciplinárne dôsledky. „Ten „stary cyp“ odkedy prišiel na úsek, sedel na mne. Neustále do mňa vŕtal, akoby iba za tým účelom fáral do bane,“ povedal som. Vedúci podotkol, že teraz môže čakať, že sa pustí do neho. Je oveľa starší a nevonia mu, že je iba jeho zástupca. Po chvíli sa ozval Miska a v telefóne ma riadne „po havířsky“ zjazdil. V závere mi povedal, že Kotuľa sťažnosť postúpil až na podnik. Je možné, že ma preložia do robotníckeho stavu. Chválapánubohu, povedal som mu. Ešte mi vynadal do barabov a na záver mi povedal, aby som ostal robiť pri Aronovi. Celkove som nemal dojem, že Miska sa na mňa hnevá. Skôr som vycitil, že tí skrachovaní papaláši z podniku mu žerú nervy. Keď ich tu nebolo, bol na Urxe pokoj. Nezhody s prišelcami sa objavovali nielen na našom úseku, ale aj na iných úsekoch.Vyzeralo to, ako by tí premúdrelí skrachovanci chceli získať pre seba čo najlepšie miesta. Koncom mája ma preradili späť do robotníckeho stavu. Aron presadil, že som sa stal predákom v prekládkovej parte. V mesiaci jún osádka Pauly získala prvú cenu v súťaži. Aron zvolal schôdzu, na ktorú pozval aj mňa. Olda Sukop mi dávno rozprával, že na zájazdy prevažne chodili na Slovensko. U nás sa im páčilo. Schôdzu zvolal za účelom, aby sa osádka rozhodla, kde by chcela ísť na zájazd. Aron stál pred nami a svojím typickým spôsobom sa opýtal: „Tuš, cóó, kaj pojedžem?“ Havíři, to je taká typická spoločnosť, neradi rozprávajú. Vyčkávajú. Bolo ticho. Nakoniec Vevjor zahlásil „na Slovensko“. V tom momente polovica osádky vykrikovala, na Slovensko. Aron sa zmraštil, ako keby olízal citrón. Potom vyhrkol: „Na Slovensko, na Slovensko. Kurva, co pořad na tem Slovensku máče?“ Ticho. Nakoniec to Vevjor vysvetlil: „Arone, nám všem se to moc líbi, když na Slovensku tý hezky číšnice kolem nás obletují a pořad říkají. Nech sa páči, čo sa bude páčiť, čo si prajete, jsou to milé holky.“ Jeho napodobňovanie slovenských dievčat vyvolalo poriadny smiech. Aron to však za smiešne nepovažoval, lebo povedal, že zase každý mysli iba na chľast. Ohradzovali sa, že sa nemusia opiť, ale len si posedieť pri pivečku. „Jak bych vás neznal, barabi. Na Václaváku koně mlátit, řvát jak pominutí, že lidé čuměli a co na Slovensku? Měli jsme zakoupený vstupenky do Děmenovský jeskyně a co jsme videli? Velký hovno. Vstupenky propadli. Objevili jste Hotel Křiván v Mikuláši, kde jsme zasedli ráno o devíti a o hodinu už jste nebyli schopní navštívit jeskyni, nebo by jste byli popadali kajsi do propasti.“ Potom navrhol, že najlepšie bude, keď pôjdeme do Beskyd na Ostravicu. Tam je vraj jedna lúka a dva bufety. Tam na deke sa môžu váľať aj spievať, lebo tam chodí iba zopár turistov. Zabezpečí dobrý guláš, pivo, víno aj pálenku. Trvá však na tom, aby každý prišiel s manželkou, lebo zistil, že pri domácom policajtovi sú z nich celkom slušní chlapci. Nebudem opisovať podrobnosti, ale táto akcia mala podobný priebeh ako „Ples fúzatých“ v Bohumíne. Všetko bolo perfektne pripravené a cítili sme sa výborne. Aron bol organizátor, ktorý to vedel aj v rúbaní aj na výlete. Prežili sme krásnu nedeľu.

Ako predák v prekládke som robil dva mesiace stále nočnú smenu. Rúbacia partia chodila stále na rannú a často ostávali aj poobede. V časti steny šramali a v noci sme prekladali. Už som sa sťažoval, že celá partia odmieta chodiť bez prestávky na nočnú. Dlouhý to uznal, zložil novú partiu a nás porozdeľoval na iné pracoviská. Zadelil ma do prerážky. Blížilo sa k polovici septembra. Brigáda mi končila 15-teho, ale vedúcemu som povedal, že ostanem do konca mesiaca. Asi to Dlouhý povedal riaditeľovi. Miska si ma zavolal na pohovor. Opýtal sa ma, či ozaj chcem odísť zo šachty. Povedal som, že idem pracovať k Železorudným baniam v Rožňave. Začal ma prehovárať, aby som ostal, že za nejaký čas ma znovu zoberie do technického stavu. Vysvetľoval mi, že na železorudných baniach budem mať mizerný plat. Nemám tam perspektívu, lebo aj tam bola reorganizácia a miesto technika asi nedostanem. Ja som vedel, že je tam nedostatok technikov. Domov ma ťahalo dievča, s ktorým som mal vážne úmysly. Preto som mu povedal: „Jarku, ja se idú ženit.“ Zdvihol oči k nebu a zreval: „Kurva, vždyť mi tu v Ostravě máme děvuch dost.“ Pripomenul mi smenmajstra Mrázka na Bezruči. Ukľudnil sa a takým familiárnym tónom mi povedal, že v Koblove má závod domky. Jeden z nich mi dajú za 30 000 korún, na splátky. Ani nebudem vedieť ako to z výplaty splatím. Môžem si v Ostrave nájsť dievča, alebo tú svoju priviesť sem a mám vyriešené bývanie, s čím majú problém všetky mladé manželské páry v celej republike. Vysvetľoval som, že nejde len o dievča, doma mám mamku, brata, ale aj rodinu ujov, tety aj krásnu prírodu, ktorú mám rád. Opýtal sa, že či v Ostrave nežijú ľudia. Nakoniec mávol rukou a dosť nasrdene mi povedal: „Tuš si jdi. Kurva, uvidíš, že za krátkou dobu se vrátiš s pláčem.“ Potom mi podal ruku a poprial mi, aby mi to doma vyšlo podľa mojich predstáv. Na rozlúčku mi dal predseda ROH Eda Kľučka poukaz na deputát 10 metrákov čierneho uhlia, ktoré mi vydajú Uhoľné sklady hocikde v republike. Potešil som sa, že budeme mať s mamkou zabezpečené palivo na zimu. Rozlúčil som sa so všetkými spolupracovníkmi a odcestoval domov k mame do Drnavy.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay