Po obidva večery sála kultúrneho domu praskala vo švíkoch. Organizační a umeleckí vedúci súboru popredného folklórneho reprezentanta regiónu Gemer - Malohont Stanislava a Jaroslav Zvarovci pripravili galaprogram, v ktorom jednotlivé programové bloky boli venované všetkým tým, ktorí pre súbor vytvorili jedinečné dielo a v umeleckom spracovaní súboru priniesli originalitu a neopakovateľnosť ľudového umenia regiónu.

Úvodom mohli hostia galaprogramu zhliadnuť krátkometrážny dokumentárny film o súbore, ktorý zmapoval históriu organizovaného folklóru v obci Klenovec a činnosť FS VEPOR v Klenovci. Ďalej program pokračoval jednotlivými blokmi, v ktorých boli uvedené choreografie párových tancov, dievčenských a chlapčenských tancov, piesne mužskej a ženskej speváckej skupiny, vystúpenie malých gratulantov z DFS Zornička a Mladosť z Klenovca, heligonkárov ako aj vystúpenie fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca. Celý program hudobne sprevádzala Ľudová hudba FS VEPOR pod vedením primáša Jána Demeho.

V závere galaprogramu boli udelené ocenenia Predsedu Matice slovenskej jednotlivým členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Klenovci, ktorí sú zároveň aj členmi FS VEPOR, za dlhoročnú obetavú matičnú prácu, udržiavanie a propagáciu miestnych ľudových tradícií, obyčají a zvyklostí v regióne Gemer - Malohont, za osobitý prínos v rozvoji miestnej ľudovej kultúry: predsedníčke MO MS Klenovec Ľubici Husmanovej a členom MO MS Klenovec Stanislave Zvarovej, Jaroslavovi Zvarovi, Ľubomírovi Zvarovi a Elene Mináčovej.

V súbore hrá, spieva a tancuje viac ako 70 mladých i starších folkloristov, ktorí absolvujú ročne vyše štyridsať vystúpení doma i v zahraničí, či už ako jednotlivé zložky, sólisti alebo celý súbor. Súbor sa pravidelne prezentuje na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach - Klenovská Rontouka, do ktorej sa členovia súboru zapájajú ako dobrovoľníci pri technickom zabezpečení, aj pri realizácii Klenovského a Matičného dvora. Predstavujú sa na festivaloch vo Východnej, Detve, Heľpe, Terchovej, Očovej, Hontianskej Paráde v Hrušove, v Rejdovej, na Koliesku v Kokave nad Rimavicou, v Podzámočku, na Dedine ožíva v Drienčanoch, Novohradských folklórnych slávnostiach v Lučenci, Zamagurských folklórnych slávnostiach atď... Za 45 rokov sa súbor predstavil divákom v 17 štátoch Európy a to: v štátoch bývalej Juhoslávii - Srbsku, Chorvátsku, Čiernej Hore, ďalej Francúzsku, Španielsku, Luxembursku, Dánsku, Monaku, Grécku, Nemecku, Rumunsku, Taliansku, Ukrajine, Maďarsku, Poľsku a Čechách.

Za 45 rokov súbor získal množstvo ocenení na domácej i zahraničnej pôde, počínajúc rokom 1994, keď Ľudová hudba FS VEPOR získala titul Laureát ľudovej hudby, ďalej pokračovala v získavaní ocenení v Ciechocinku v Poľsku, v Berlíne na svetovom rómskom festivale a v celosvetovom folklórnom festivale v poľskom Zakopanom tretie miesto. Tanečníci a speváci súboru majú na konte aj ocenenia z okresných, krajských a celoslovenských súťaží napr. za choreografiu Klenovská svadba, Čardáš, v roku 2001 udelilo Národné osvetové centrum v Bratislave medailu Daniela Gabriela Licharda a v roku 2006 medailu Matice slovenskej, ako aj cenu obce Klenovec v roku 2012. Končiac rokom 2016 na regionálnej súťaži hudobného folklóru získal súbor šesť zlatých pásiem a na krajskej súťaži hudobného folklóru získali jej jednotliví členovia bronzové, strieborné a zlaté pásmo.

Tvorba Folklórneho súboru VEPOR je zameraná hlavne na spoznávanie svojej histórie, tradičnej ľudovej kultúry svojej obce a regiónu Gemer - Malohont. V repertoári majú okrem ľudových tancov, piesní a hudby z Klenovca a širšieho regiónu Gemer - Malohont aj tance z Terchovej na počesť Juraja Jánošíka, ktorý sa spája s Klenovcom, tiež Goralskú oblasť, nakoľko pod Veprom žilo 7 goralských rodín a na spomienku Novoklenovčanov, ktorí žili v Podkarpatskej Rusi, zachovávajú aj Rusínske ľudové piesne a tance. Z blízkych regiónov majú v repertoári aj tance z Horehronia a Podpoľania. Okrem tancov a piesní sa súbor zameriava aj na spracovania kalendárneho a rodinného obradového folklóru.
Želáme vám, milí súboristi - vepristi, do ďalších rokov a výročí vždy len úspechy, máte náš obdiv, vďaku a úctu.

Mgr. Ingrid Šulková
Fotografie Peter Poboček

{oziogallery 647}

Ale ja si myslím, že vo mne pod povrchom drieme niečo viac. A to túžba po dobrodružstve, túžba prekonávať limity, túžba prekonať samu seba. Sem - tam to dokonca presiakne na povrch. Mám rada turistiku a podarilo sa mi  pre ňu získať aj naše deti. Rada behám a dokonca som na to namotala aj toho môjho milovaného (lenivca) manžela.

Je tu ešte jedna túžba vlastne je to OBROVSKÝ sen. "Fjällräven Polar".

Fjällräven Polar je výzva, v ktorej dvaja Slováci majú jedinečnú šancu zúčastniť sa 300 km dlhého prechodu arktickou Nórskou pustinou na psích záprahoch. A viete, čo je na tom najlepšie, že nie je pre športovcov. ani pre mašerov. ale je pre obyčajných ľudí. Pre maminy s dvoma deťmi. Chce to len jedno - dobrodružnú dušu. A tú ja teda naozaj mám. 

Fjällräven Polar vyberá účastníkov tejto výzvy na základe hlasovania na Facebooku. A tu je práve ten moment, kedy by ste mi vedeli pomôcť.

Stačí zahlasovať pomocou tlačítka VOTE: http://polar.fjallraven.com/contestant/?id=435. Prípadne hodiť krátky post na Váš facebook s pár vrúcnymi slovami. A samozrejme aj s linkom, kde sa dá zahlasovať.

A čo keď uspejem? Nezachránim svet. Len ja, úplne obyčajná slovenská mama, budem najšťastnejšia. A verte mi, že ak, ... tak ten svoj obrovský kus šťastia rozdelím medzi všetkých.
Ďakujem,
Vaša Janka Ďurková, rodáčka z Muránskej Dlhej Lúky.

{oziogallery 648}

Fjällräven Polar 2016 - video

vyrobia denne okolo 8 000 kusov vianočných ozdôb. Výrobné družstvo Gemer v Štítniku je jediné stredisko na vianočné ozdoby pre Východoslovenský kraj. Takmer 90 percent produkcie expedujú do zahraničia - Maďarska, Juhoslávie, Švajčiarska, Rakúska, Francúzska, Belgicka, NSR, Talianska, Holandska, Dánska, Veľkej Británie, USA, Kanady a Tunisu. Ručne maľované výrobky majú síce vyššiu cenu oproti konkurenčným z Ďalekého východu (suroviny dovážajú zo zahraničia), ale zahraniční odberatelia si cenia ich prácu viac než strojovú od konkurencie. 

Mária Rusnáková je členkou BSP. Pracuje v družstve 15 rokov a patrí medzi dobré pracovníčky. Foto: archív TASR, autor A. Haščák (5. decembra 1973). Výrobné družstvo každoročne zvyšuje aj svoj export. Tento rok (1977) splnilo stredisko exportné úlohy za 2,5 milióna korún. 

Jozefína Ragošová, jedna z dlhoročných pracovníčok družstva. Foto: archív TASR, autor A. Haščák (18. októbra 1977). VD invalidov Gemer Sirk vzniklo v roku 1954. V čase najväčšieho rozmachu v ňom pracovalo 430 zamestnancov."

(Zdroj: vtedy.sk)

Poznámka: Dnes je situácia s výrobou vianočných ozdôb celkom iná. Výrobňa v Štítniku zanikla, množstvo ľudí z celej Štítnickej doliny, najmä žien stratilo uplatnenie. Ostali iba spomienky na krásu, ktorá putovala zo štítnickej výrobne skoro do každého domu a najmä pred a po Vianciach skrášľovala izby s vianočným stromčekom, pod ktorým si najmä najmladší členovia rodín našli od svojich blízkych darčeky. Krehkú krásu zdobenú šikovnosťou ženských rúk a umu možno ešte pripomínajú odložené výrobky Výrobného družstva invalidov Gemer zo Štítnika v niektorých domácnostiach. Aj u Vás?

(od)

{oziogallery 649}

v rámci výstavy MLYN 2016 konal ďalší zaujímavý galerijno-edukačný program – Metodický deň pre pedagógov pod názvom “Využitie interpretácie výtvarného diela v edukačných procesoch,” ktorý bol pripravený v spolupráci s Metodicko-pedagogickým centrom v Košiciach.

Úvodná teoretická časť prebiehala v Spojenej škole Zoltána Fábryho s vyučovacím jazykom maďarským v Rožňave, v rámci ktorej pedagógovia absolvovali prednášky o obsahovej a formálnej analýze výtvarných diel, teoretických východiskách a vysvetlení pojmov, metodike práce s umeleckým dielom, postupoch a možnostiach obsahovej a formálnej analýzy výtvarného diela ako aj rôznych spôsoboch interpretácie obrazu. Po absolvovaní teoretickej časti metodického dňa nasledovala časť praktická priamo na výstave v priestoroch galérie.

Praktické školenie v priestoroch Galérie Baníckeho múzea sa zameralo predovšetkým na možnosti výtvarných aktivít, animačných programov a ďalších alternatívnych foriem k vybranému umeleckému dielu ako aj kreatívne využitie výtvarných diel na základe tvorivej hry spojenej s edukačným procesom.

Pedagogický kolektív najprv sa oboznámil s múzejno-pedagogickými a galerijno-pedagogickými aktivitami múzea, ktoré im aj na základe aktuálneho projektu Živé múzeum priblížila múzejná pedagogička Baníckeho múzea v Rožňave Gabriella Badin.

Následne sa prítomní priamo vo výstavnom priestore učili čítať a interpretovať výtvarné dielo, pričom sa zamerali na jeho abstraktné kontúry, ktoré majú v postmodernom výtvarnom umením privilegované miesto. Pod vedením výtvarného pedagóga, Mgr. Szilárda Fecsóa, ktorý je zároveň aj zamestnancom metodicko-pedagogického centra a lektorom tohto programu, si rozdelili obrazy a jednotlivo si riešili načrtnuté úlohy (ako porozumeli téme obrazu, čo znázornil umelec, aké farby k tomu použil a ako možno samotné dielo kreatívne interpretovať). Neskôr takto definované popisy obrazov zmiešali a náhodne rozdali prítomným pedagógom, pričom mal každý podľa popisu spoznať ten-ktorý obraz.

Jednalo sa o veľmi zaujímavú aktivitu a zároveň výbornú ukážku toho, ako potom túto hru vedia v edukačnom procese učitelia využiť a naučiť deti správne porozumieť abstraktnému umeniu a ďalej s tým kreatívne pracovať.

Cieľom tohto metodického dňa bolo aktualizovať a prehĺbiť zručnosť plánovať a realizovať procesy výučby detí a žiakov na hodinách výtvarnej výchovy v galérii a v škole, práve so zameraním na interpretáciu výtvarného diela. Tento cieľ bol naplnený, pričom sa u nás pedagógovia zároveň príjemne zabavili, čo bolo cítiť aj počas záverečnej verbálnej diskusii k interpretácii zvoleného diela.

Aktívna účasť a organizovanie takýchto galerijno-edukačných metodických dní je pre nás mimoriadne dôležité, pretože múzeum tak získava nových perspektívnych návštevníkov, ktorí dielo nielen vizuálne vnímajú, ale ho aj správne interpretujú.
Gabriella Badin

 {oziogallery 650}

od ostravských. Na jednom pracovisku tu pracovali väčšinou dvaja baníci. Haviar a pomocník. Nakladalo sa všade ručne s motykou a železným košiarom, nazývaným „brotvan“. Pracoviská na rúbaní aj pri razení chodieb potrebovali na jednu smenu 10 až 14 prázdných vozov. Z toho dôvodu tu nebol taký nápor na banskú dopravu, ako to bolo v Ostrave. Na úseku Dedičná bolo osadenstvo na veľmi dobrej odbornej úrovní a pracovali veľmi svedomite. Boli hrdí na svoj banícky stav a vážili si svoju baňu.

Ja som mal na starosti revír Coburg, kde ložisko tvorili mohutné šošovky sideritu, metasomatického pôvodu. Dobývané boli metódou „Priečne výstupkové dobývanie s podsádzkou“. Dobšinskí baníci boli precízni pri vydrevovaní dobývky aj dlhých banských diel. Oni keď postavili výdrevu, mohlo sa to považovať za umelecké dielo. Také majstrovstvo v práci s drevom som už nenašiel na žiadnej bani, čo som v živote prefáral. V bani bola všade čistota a poriadok, lebo baňu oni považovali za druhý domov. Ja ako technik som sa cítil dobre, lebo moja práca už nespočívala iba v naháňaní ťažby. Na Dedičnej som musel kompasom zameriavať poruby, vyhotovovať porubové mapy, zakresľovať profily, tiež priebeh rudy, využívať znalosti z mineralógie a geológie a často riešiť tektoniku. Tieto znalosti a záznamy som potreboval, aby som predvídal situáciu rúbania pri novom zdvihu. Jedno veľké „mínus“ oproti Ostrave bol môj mesačný plat. Základný plat predstavoval dve tretiny z ostravského.

Neviem prečo ma v živote prenasledovala taká smola. Keď som sa už udomácnil v Dobšinej, obľúbil si baňu a aj pracovníci úseku ma prijali za svojho, prišiel blesk z jasného neba. V polovici októbra som dostal dopis z podnikového riaditeľstva GŽB, asi takého znenia: „ Z dôvodov tvorenia nového zborníka výkonových a technicko-hospodárských noriem, zúčastníš sa odborného kurzu normovania v Helcmanovciach. Po ukončení kurzu Ťa prekladáme na závod Drnava, do funkcie závodného ekonóma. Platové náležitosti Ti budú oznámené v prekladacom dekréte.“ No nazdar! Ja som nevedel čo je to ekonóm, ani čo budem robiť. Rozmýšľal som, čo sa deje. Je to irónia osudu, alebo zákon schválnosti? Preložili ma na závod, na ktorý som v Spišskej Novej Vsi odmietol nastúpiť na umiestnenku. Dôvod bol, že som neovládal maďarčinu. Hoci v novej funkcii mi podstatne zvýšili plat, nevedel som sa v úrade udomácniť. Urobili zo mňa „úradného šimľa“ na správe závodu GŽB v Drnave. To mi nevyhovovalo. Krt patrí do diery, do bane. V roku 1955 som mal rukovať na vojenčinu. Urobil som skalopevné rozhodnutie, že budem „úradný šimel“ do nástupu na vojenčinu a potom už nikdy viac.
(POKRAČUJEME)
Píše Marian Slavkay

Naším snom preto bolo vlastniť malé divadelné javisko, kde by sme mohli rozvíjať talent našich žiakov a hrať si divadielka len tak pre radosť.
Ako by to bolo včera, keď sa celou školu rozniesol chýr, že sme sa stali víťazmi skvelého projektu. Získali sme úžasných 14 000 eur od Prvej stavebnej sporiteľne, a. s., na to, čo je nášmu srdcu najbližšie. Vďaka humanitárnej pomoci, ktorú každoročne poskytujú, vyrástlo v priestoroch našej školy javisko, po ktorom sme tak túžili.

V stredu 16. novembra 2016 nastal deň D, kedy sme ho slávnostne otvorili. V našom skromnom gemerskom meste sme privítali aj vážených hostí z nášho hlavného mesta. V úvode sa všetkým prihovoril sám pán Zoch, ktorého duch je v našej škole dennodenne prítomný. Excelentne ho stvárnil Matej Stejskal, študent Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. Na túto našu slávnosť sme pozvali aj nášho rodáka, predsedu NR SR JUDr. Andreja Danka, ktorý sa ale zo zdravotných dôvodov ospravedlnil. Všetkých však nechal srdečne pozdravovať.

Skôr, než viedli prvé kroky na naše vytúžené dosky znamenajúce svet, srdečne sme v našej škole privítali predsedu predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., Ing. Imricha Béreša s jeho spolupracovníkmi a za krásne pódium sme sa mu zo srdca poďakovali.

Svojou prítomnosťou nás poctila aj primátorka mesta Revúca MVDr. Eva Cireňová a úprimné vďaka odznelo aj pre našu pani riaditeľku Mgr. Adrianu Kvetkovú za oduševnenosť a vytrvalosť pri realizácii celého projektu. Títo traja významní ľudia spoločne prestrihli pásku a prihovorili sa prítomným. Odzneli slová vďaky i prianí, a tak sa naši prví žiaci mohli ukázať na našom novom javisku v plnej kráse.
Ivan Branislav Zoch sa stal tvorcom dnešnej telesnej výchovy a spolu so žiakmi zušľachťovali svoje telo i ducha. Naši žiaci sa na chvíľu prostredníctvom pohybového predstavenia preniesli do obdobia, v ktorom žil a hostí určite zaujali ich gymnastické, tanečné i futbalové kúsky.

Ako je už známe, po príchode do Revúcej sa Zochovou srdcovou záležitosťou stalo divadlo. Neskôr sa stal aj režisérom ochotníckeho divadelného súboru a so svojimi zverencami uviedol na divadelné dosky rôzne divadelné hry. Našim hosťom sa predstavili žiaci Školského klubu detí pri ZŠ I. B. Zocha so svojím divadelným predstavením Macko Puf a predviedli v ňom svoje herecké majstrovstvo. No a o tom, že telocvik s divadlom sa dá dať krásne dovedna nás presvedčila milá ukážka našich prváčikov a druháčikov, ktorí s pomocou Perinbabkinej stuhy túžobne “zasnežovali” svet. Rozlúčili sme sa ľudovo. K tradíciám nášho mesta neodmysliteľne patrí ľudový súbor Lykovček, ktorý za celým programom urobil veselú bodku v podobe folklórneho pásma.

Veríme, že príjemné tóny z tohto významného dňa zneli v srdciach všetkých ľudí ešte veľmi dlho.
Mgr. Z. Kováčová, Mgr. Z. Kunštárová

 {oziogallery 651}

Tréner Július Strelka: Jesennú časť by som zhodnotil z môjho pohľadu za neúspešnú a to z dôvodu, že toto mužstvo má naviac čomu nasvedčoval aj začiatok sezóny. Aj keď nás opustili niektorí kľúčoví hráči (bratia Rochlovci, Dovčík kvôli škole, Strelka kvôli práci, takisto Dudra, Fabianovci kvôli práci), začiatok sezóny bol veľmi dobrý až do 7. kola. Hrali sme dobre takticky aj zodpovedne, trochu sme mali problémy s kondíciou, bolo nás niekedy málo, ale aj tak to šlo. Potom sme mužstvo doplnili o bratov Geldovcov, brankára Mišinu, dorastencov Langera a Greška, vrátili sa bratia Fabianovci, takže som si myslel, že to pôjde ešte lepšie, ale opak bol pravdou. V zápasoch v Turni a Períne sme si mali odviesť víťazstvo, avšak urazili sme asi šťastie a už sa to s nami viezlo. Mali sme aj smolu v niektorých zápasoch a aj zlé vylosovanie, toto však hráčov neospravedlňuje, lebo niektorí sklamali. Šťastie, že nám vyšiel posledný zápas vo Veľkej Ide a vlastne v tabuľke to nie je až tak zlé. Skončili sme so 4 výhrami 2 remízami a 8 prehrami a s najhorším skóre 28:47 s čím vôbec nemôžeme byť spokojní s ohľadom aj na to, že túto súťaž hráme dlhodobo. Je škoda stratených minimálne 12 bodov, lebo to mohlo byť, a spokojnosť by bola aj s posunom v tabuľke. Aj napriek nespokojnosti (mojej) chcem sa poďakovať chlapcom za hru, aj ostatným členom, ktorí sa starajú o futbal v meste. Príprava sa začína 2. 12. 2016 v telocvični, tak dúfam, že sa dobre pripravíme na odvetnú časť.
Súpiska Dobšinej: Štefan Potočný, Pavol Breuer, Štefan Mišina – Jerguš Barnák, Marcel Putnocký, Adam Gallo, Ján Gelda, Matej Gelda, Róbert Gotthardt, Peter Revay, Peter Fabian, Filip Fabian, Lukáš Greško, Michal Langer, Jaroslav Hutník, Matúš Martinko, Matúš Poliak, Miroslav Majerčák, Patrik Hutník, Marek Dovčík, Matej Dudra, Martin Strelka, Július Strelka, Jakub Rochl, Michael Delano – Baquero, Tomáš Turzák

Ing. Štefan Tomášik

a jeho témami budú: tanečná príprava vo folklórnom kolektíve, tanečný charakter obce Sirk, prvky a cifry - spôsob ich prevedenia. Nebude chýbať ani škola tanca, kde si účastníci spomínané tance osvoja a aby sa im to lepšie šlo zahrá im ľudová hudba Lykovček z Revúcej“ informáciu doplnila Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave. Účastnícky poplatok je 2 €. Podujatie finančne podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

M.F.

ktorý je zároveň umeleckým vedúcim akadémie. Výstavu otvoril riaditeľ múzea Pavol Lackanič spolu s kurátorkou výstavy Ágnes Kovács. Tá zároveň predstavila vystavujúcich umelcov ako aj obsah výstavy. Vernisáž obohatil melódiami zahranými na ninere hudobník Marcell Kovács.
Výstava Akadémie Rovás v rámci dlhodobej spolupráce zavítala do Baníckeho múzea v Rožňave už štvrtý rok v poradí. Aj tento rok k nám doniesli veľmi zaujímavú kolekciu obrazov a plastík, čo ocenila aj početná skupina účastníkov vernisáže. Kurátorka výstavy, Ágnes Kovács, predstavila tohtoročnú výstavu a vznik Medzinárodnej tvorivej skupiny – eNRA a v nej tvoriacich umelcov slovami: „Jedným z najdôležitejších pilierov Rovásu sú letné tábory, ktoré už 7 rokov organizujeme na troch miestach: v Sedmohradsku, v domácom prostredí a v Maďarsku. Po každom takomto letnom tábore sa usilujeme o to, aby sme novovzniknuté diela vystavili na vhodných miestach.
Každý rok sa väčšinou tí istí tvorcovia zaujímajú o naše tábory a takto sa teda vytvárajú úzke priateľstvá. Tento nárok na spolupatričnosť oprávnil vznik táborov eNRA. Na eNRU už máme jednu definíciu, čo pri každej príležitosti spomenieme. Znie nasledovne: eNRA preferuje voľné umenie a nezávislú kreativitu, čo nemôžu ovplyvniť aktuálne trendy, ani absencia odborných vedomostí. Za slovom voľné umenie chápeme ničím neobmedzenú nezávislú kreativitu, čo sa neskryje za pojmom „súčasného umenia” a nehľadá si alibi v subjektivizme.
Cieľom každého umelca, zúčastňujúceho sa na našich tvorivých táboroch, je vytvoriť diela na jednu samostatnú výstavu. Spolu tvoríme a tak sa aj nechcene navzájom ovplyvňujeme. K tejto tvorivej skupine sa môžu umelci pripojiť na jednotlivých miestach. K tomu sme vyzývali a vyzývame ďalších a ďalších umelcov, tým spôsobom vznikol jeden medzinárodný, no predsa väčšinou maďarský kolektív tvorcov, čiže eNRA.
Na prezentovanej výstave si možno prezrieť tvorbu dvoch umelcov vyznamenaných cenou Munkácsyho; a to diela umeleckého sochára Attilu Dienesa a akademického maliara Mártona Barabása. Celkovo tu vystavuje 28 umelcov zo Sedmohradska, Slovenska, Maďarska a Srbska. Všetci sú silné osobnosti a talenty, pre ktorých je odborná vedomosť rovnako dôležitá, ako umelecká hodnota. Tento dualizmus je jednou silnou stránkou eNRY.
Výstavu eNRA v Rožňave môžete navštíviť v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave do 26. januára 2017.
Gabriella Badin
Foto: Janka Vaisová

{oziogallery 652}

V upravenej programovej štruktúre sa budú pravidelné premietania konať vždy vo štvrtok od 19.00 a jedna nedeľa v mesiaci bude venovaná rodinným filmom so začiatkom o 16.00.

Decembrový program tvoria výnimočné filmy. Prvý z nich, Revenant: Zmŕtvychvstanie intenzívny megafilm s tromi Oscarmi, tromi Zlatými Glóbusmi a mnohými ďalšími oceneniami bude premietnutý 1. decembra 2016. Nadväzuje na indiánsku mytológiu a pripomína silu prírody veľkolepejšiu ako smrť. Aj pri dobrodružnej zápletke je to filozoficky hĺbavý a myšlienkovo čistý film. Prežívanie má síce mizernú cenu, no režisér Alejandro Gonzáles Iñárritu akcentuje vieru a upozorňuje na to, že kvôli láske sa stále oplatí nadýchnuť. Hviezdny Leonardo DiCaprio vo svojej životnej úlohe exceluje.

Druhá adventná nedeľa (4. 12.) je venovaná rodine. Pretože nielen pre deti je určená francúzska animovaná adaptácia klasického príbehu Malý Princ Antoina De Saint-Exupéry o priateľstve, láske a skutočnom šťastí. Prezentuje hodnoty, ktoré by sme si mali pripomínať nielen v predvianočnom čase.

V spolupráci s Asociáciou slovenských filmových klubov uvádzame nový, práve premiérovaný životopisný film Richard Müller: Nespoznaný (8. 12.) o legendárnom slovenskom spevákovi. Už 25 rokov na scéne znamená nielen lesk reflektorov, bulvár či okázalú tvár vystúpení, ale najmä tvrdú prácu, ktorá sa skrýva za úspechmi Richarda Müllera. Nekonečné cestovania, úsmevy pri rozhovoroch s cudzími ľuďmi, izolácia, stres, únava – aj to je cena za to, že môže robiť prácu, ktorú ma rád – hudbu.

Autor dokumentu Miro Remo sa o ňom vyjadril: „To bola frajerina čo urobil, takú guráž nemá žiadna iná slovenská celebrita. Každý sa bojí o svoj piesoček, ale on je otvorený človek, napriek chorobe, ktorá ho od ľudí izoluje. Aj napriek svojmu neutešenému stavu povolil nakrúcanie. Poskytol nám rodinný archív s úžasnými zábermi, pričom vôbec nevedel, čo na nich je. Bolo toho dvadsať hodín materiálu, z ktorého by bulvár žil päť rokov."

Posledný v decembrovej ponuke je Grandhotel Budapešť (15. 12.) rovnako niekoľkými Oscarmi, Zlatým Glóbusom a ďalšími cenami ovenčená nostalgicko - poetická alegória o Európe ako chátrajúcom hoteli. Vizuálne výpravný, nekonvenčný, bláznivý, gýčovitý a pritom harmonický príbeh plný absurdných scén s delikátnym humorom a bizarnými postavami v hviezdnom hollywoodskom obsadení.
Podrobnejšie informácie o programe na www.gos.sk a fb/kino.apollo.roznava.
Projekt kina Apollo finančne podporil Audiovizuálny fond a Košický samosprávny kraj.
A. Kleinová,
Gemerské osvetové stredisko

Po ukončení štúdia pracoval ako architekt a založil si svoju vlastnú firmu v Prahe. Avšak po niekoľkých rokoch nepretržitej práce a v podstate každodenného sedenia za počítacom prišli aj zdravotné problémy, ktoré ho prinútili zmeniť svoju životosprávu. Jedného dňa všetko zanechal, zarezervoval si letenku do New Yorku a s batohom na pleci sa vydal na cestu. Spočiatku cestoval s kamarátmi v prenajatom aute či vlakmi a autobusmi, ale nakoniec po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol cestovať prevažne peši či stopom. Dostal sa na zaujímavé miesta sveta kde začal fotiť ľudí. Vznikla z toho vzácna kolekcia portrétov ľudí, z ktorých vyše 1000 zverejnil na sociálnych siatiach, s cieľom sprístupniť ich príbehy ľuďom. Svoje fotky zásadne nepredáva, nakoľko je názoru, že speňažiť portréty ľudí, ktorých stretol je neetické na rozdiel od niektorých iných fotografov. Tvrdí že ho práve to cestovanie vyliečilo a práve počas cestovania sa cíti šťastný.

K jeho fotografiám patria aj príbehy, ktoré nám priblížil zaujímavým spôsobom. Jeho slová zanechali u prítomných študentov Gymnázia P.J. Šafárika pod vedením PaedDr. Gabriely Görgeyovej a zo Strednej odbornej školy technickej v Rožňave pod vedením Ing. Kataríny Mosnej, tak silný dojem, že sa rozhodli príbeh Gábora, ako aj jeho zahraničné architektonické práce, spracovať v rámci tohtoročnej stredoškolskej odbornej činnosti. Táto odborná činnosť na školách sa práve v týchto dňoch začína a preto sa stretnutie s Gáborom stáva znovu aktuálnym.

Stredoškolská odborná činnosť je súťažnou formou odbornej práce, ktorá má viesť nadaných študentov – stredoškolákov k odbornej práci v rôznych oblastiach. Zároveň je pre študentov vynikajúcou možnosťou prejaviť sa v problematike, ktorú chcú prezentovať a ktorej sú ochotní sa hlbšie venovať. Výsledkom práce je konečné dielo, ktoré hodnotí kolektív odborníkov. Študenti sa môžu v súťažiach prebojovať cez regionálne a krajské kolá až na celoštátnu úroveň. Najlepšie práce sa potom zverejňujú a zohrávajú dôležitú úlohu aj pri vysokoškolských prijímacích pohovorov. Príbeh Gábora bude v tejto oblasti pre nich zaiste zaujímavou inšpiráciou.

Gáborovi želáme veľa šťastia na jeho ďalších cestách a dúfame, že naša spolupráca nadobudne nové kontúry aj prostredníctvom jeho ďalšej prednášky, ktorá bude spojená s výstavou fotografií.
Jeho cestu môžete sledovať na nasledovných stránkach:
FACEBOOK - www.facebook.com/thepeopleimeet
INSTAGRAM - https://www.instagram.com/the.peopleimeet
Gabriella Badin
Foto: Gábor a Janka Vaisová

 {oziogallery 654}

Konzultácie, posudzovanie, overovanie, doplňovanie, komunikovanie s mnohými odborníkmi... Hrabať sa v minulosti, hľadať niečo čo odišlo a zachovalo sa len sem – tam. Nie je čo závidieť. Na pár riadkoch ani nie je možné všetko popísať, čo si taká práca žiada. A keď je všetko pripravené o zrodení diela rozhodujú financie. A nemalé.

Dosť popisovaniu o náročnosti. Dielo sa podarilo. To je rozhodujúce. Dôkazom toho bola sobota dňa 26. novembra v Rožňavskom Bystrom. Mgr. Ján Dávid slávnostným krstom zverejnil svoju knihu Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom. Motto krstu „Aj kniha je prameňom a studnicou poznania bohatstva histórie“ už naznačilo v akom duchu sa bude slávnostný akt uberať. 

Pozvaní hostia postupne zaplnili sálu. Čo sa nám zvlášť páčilo bolo, že v miestnosti sa to hemžilo hosťami, ktorí boli oblečení v nezabudnuteľných, neprehľadnuteľných baníckych uniformách. Samotný krstný otec Ing. Erik Sombathy, predseda Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska, mal na sebe unikátnu uniformu, ktorá sa len tak často nevidí. Výpočet všetkých pozvaných by zabral veľa priestoru. Verte, boli to milí a príjemní ľudia. Spriaznené duše.

Program začal tak, ako mnohí z vás predpokladajú, baníckou hymnou. Za ňou nasledoval príhovor autora knihy, v ktorom sa vyznal z motivácie, postupom práce, s radosťami i starosťami pri tvorbe knihy. Nezabudol poďakovať všetkým, ktorí mu pomáhali pri písaní a zvlášť sponzorom. Bez nich by kniha ostala len v šuflíku.

V rámci programu vystúpila folklórna skupina „Genšenky“ z Honiec. Pestré kroje, staršia i mladšia generácia prítomným ponúkla hlboký zážitok. Pekné piesne, vtipné vložky pobavili, rozosmiali. Odmenou im bol spontánny potlesk.

Zlatým klincom bol akt krstu knihy. Na javisku sa stretli traja ľudia. Autor knihy Mgr. Ján Dávid, krstitelia Ing. Erik Sombathy a Ing. Dušan Oravec, PhD. Určite chcete vedieť, čím sa krstilo. Pán Ing. E. Sombathy mal so sebou starú "karbitku", v ktorej sa nachádzal rozdrvený prach z rudných baní. Posypom naprieč celou knihou urobil prvý krok krstu. Akt ukončil Ing. D. Oravec, Ph.D. tým, že knihu trikrát poklopal „fokošom“.

Po chutnom občerstvení nasledovalo osobné venovanie knihy s podpisom autora. Mgr. J. Dávid prišiel za každým účastníkom krstu osobne a stručným vyjadrením vďaky odovzdal knihu s venovaním a podpisom. Čo si myslite, sa ďalej dialo. Po získaní knihy nikto neodolal tomu, aby si knihu hneď aspoň prelistoval. Pozreli sa texty, zaujali fotografie.

O zábavu bolo i naďalej postarané prostredníctvom ľudovej hudby Ondreja Hlaváča z Rožňavy so speváčkou ľudových piesní Máriou Brdárskou – Janoškovou z Rejdovej. Nastal čas nielen na kultúrne vyžitie, ale i na osobné rozhovory, debaty, vyjadrenie spomienok, zážitkov.

Na záver.

Milý Janko, stal si sa autorom knihy, ktorá sa zaoberá banskou činnosťou, ale najmä prácou a životom baníkov v tvojom rodisku. Vytvoril si hlbokú knižnú stopu v histórií Rožňavského Bystrého. Ukázal si, že ak sa niečo chce, tak sa to dá. Zahryzol si sa do toho, nevzdal si sa, vydržal si. Tí, čo sme vedeli na čom robíš sme ťa povzbudzovali, držali ti palce. Blahoželáme a ďakujeme.

-js-

 {oziogallery 656}

priniesli myšlienky a potrebu združovania sa z domovskej krajiny a vo svojej baníckej práci ju i praktizovali. Neboli to cechy, baníci svoje združenia nazývali bratstvami, ale ich charakter a štruktúra nasvedčujú tomu, že bratstvá fungovali na spôsob cechu.

Vyspelosť baníckych aktivít v Rožňave v európskom meradle potvrdzuje existencia rožňavského baníckeho cechu (bratstva, združenia na spôsob cechu).
Jozef Mikulik, prvý autor histórie Rožňavy, predpokladá vznik baníckeho cechu (uvádza slovo cech!) v období panovania kráľov z Anjou.

Existenciu takéhoto združenia potvrdzuje aj skutočnosť, že v mene baníkov dal bratský spolok v roku 1513 namaľovať obraz na znak sľubu vernosti svojej patrónke sv. Anne. Túto unikátnu tabuľovú maľbu neskorého stredoveku namaľoval neznámy umelec. V histórii umenia a v baníckej odbornej literatúre je toto dielo známe pod názvom Svätá Anna Samotretia, často je tiež označované latinskou skratkou Metercia. Obraz znázorňuje tri hlavné postavy – sv. Annu, Pannu Máriu a Ježiša a v pozadí výjavy zo súdobého baníctva a hutníctva v konkrétnej oblasti. Najcennejším prínosom diela je verné a realistické zobrazenie jednotlivých momentov baníckej činnosti. Objednanie Metercie svedčí o dobrej finančnej situácii združenia baníkov. Veď tabuľová maľba, ktorá bola určená ako oltárny obraz, musela stáť nemálo finančných prostriedkov.

Aj Ila Bálint v monografii Gömör megye (Gemerská župa) pri uvádzaní počtu baníkov spolu s baníckymi vdovami v počte 37, žijúcich v roku 1578 píše, že ich možno bolo aj viac, ale iba v Rožňave tvorili baníci väčšiu spoločenskú skupinu a len tu mali aj organizáciu na spôsob cechu.

Veľavravné sú zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva z prvej polovice 17. storočia. Jozef Mikulik uvádza, že cech baníkov obdaroval v roku 1633 novozvoleného richtára dvoma džbánmi vína, v roku 1637 pol toliarom a v roku 1652 jedným džbánom vína. Tieto skutočnosti poukazujú pravdepodobne na ochudobňovanie združenia baníkov. Po roku 1666 už nemáme o baníckom cechu žiadne správy, čo pravdepodobne súvisí s úpadkom baníctva v Rožňave.

Až začiatkom 18. storočia sa objavil údaj o existencii zvolávacej tabuľky baníckeho cechu z roku 1714 a o zástave baníckeho cechu z roku 1753. Banícky cech v tomto období mohol fungovať z časti z nostalgie. Do popredia sa začali dostávať bratské pokladnice, ktoré boli zriaďované v záujme sociálnych istôt.

Zvolávacia tabuľka a zástava sú v súčasnosti evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.

Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave

Fotografie: L. Ďurán, Š. Fábian

aj v našej škole sa uskutočnili rôzne športové a pohybové aktivity.
Žiaci ZŠ Ivana B. Zocha v Revúcej si v spomínaný týždeň zmerali svoje sily vo vybíjanej, zacvičili si na fitloptách, zaskákali na švihadlách, veľmi sa im páčilo šlapanie na steperoch aj krútenie s hola hop a to všetko pod vedením učiteľov telesnej a športovej výchovy. Sme veľmi radi, že naši žiaci sa pohybujú a športujú pravidelne, lebo ako sa vraví: „v zdravom tele zdravý duch“ a „zdravie nadovšetko“.
Veríme, že žiaci si so sebou odniesli pekné športové zážitky a prajeme im veľa chuti do ďalších športových aktivít.
Diana Fandáková

 {oziogallery 657}

hutníckeho spolku dňa 5. februára 1902 v Rožňave odznela na túto tému prednáška známeho banského podnikateľa Gustáva Eiseleho, ktorú do slovenčiny preložil Pavol Horváth, pracovník Baníckeho múzea, Rožňava a bola v preklade uverejnená v Montanrevue, ročník II, č. 2/jún 2009. V tejto prednáške k uvedenej ťažobnej banskej činnosti menovaný uviedol že:

Je nespochybniteľné, že pred osídlením mesta sa táto činnosť v meste vykonávala. Tiež uvádza že i známy historik Ladislav Bohuslav Bartholomaeidesz (1757 – 1854) bol tej mienky, že na území mesta sa baníctvu venovali už starí Kvádi a Jazygovia, a ktorý tiež vo svojom diele Notitia tvrdí, že mesto je postavené na mieste s množstvom podzemných chodieb.

Staré štôlne, vyhĺbené čakanmi kutajúcich baníkov sú známe z mestskej časti v minulosti nazývanej Klepuš (územie v okolí budovy polície pri starej nemocnici). Štôlne boli i na území dnešného námestia, na Brzotínskej (dnes Šafárikovej) ulici a pri potoku Drázus v priestore nad evanjelickým sirotincom (stál oproti hotelu Kras) Ďalej sa uvádza, že na Štítnickej ulici, v záhrade pána Jozefa Szontágha, odkryli podzemnú chodbu, tiež na Brzotínskej ulici v pivniciach domov s popisným číslom 75 a 76, kde sa našla i troska po úprave rudy a na tejto ulici sa prepadol priestor pred domom č. 139 pána Jozefa Farkasa. Mestská pivnica, nachádzajúca sa na námestí v tesnom susedstve rímskokatolíckeho kostola, sa tiahne ďalej v podobe tunela až popod Kalváriu a v ňom ukryli po potlačení povstania v roku 1848-1849 vojaci a domobranci svoje zbrane. Pri výkopových prácach na stavbe evanjelického gymnázia boli tiež odkryté chodby.

V posledných rokoch minulého storočia sa pri rekonštrukcii budovy oproti Malej tržnice, v blízkosti vstupu na námestie zo Šafárikovej ulice (PCH-03), pred telocvičňou Základnej školy na Zlatej ulici (PCH-09), pri stavbe Okresného kultúrneho centra (PCH-10), pri stavbe obchodného centra Lidl (PCH-10) tiež narazilo na staré chodby. Všetky boli stavbármi zasypané. Na staré chodby nás upozornil i p. Ing. O. Bolaček a to pri základnej škole na Zlatej ulici (PCH-08) a pri súčasnej budove polície (PCH-06). Jednotlivé lokality sú vyznačené v mapke, ale nemožno u niektorých vylúčiť že sa jedná o prepad nad starými pivnicami, resp. studňami. Súvislejšie prepojenie chodbami nie je zistené a je skôr možné v cirkevných budovách. Považujeme tu za nutné i uviesť, že významove môžeme použiť termín ako: baňa, banský, banská činnosť vždy len keď sa jedná o činnosť spojenú s prípravou otvárky resp. ťažby nerastnej suroviny. Ľudia majú tendenciu vždy keď sa niečo prepadne pod zem dať to do súvisu, najmä v regiónoch kde bolo množstvo baní, s banskou činnosťou čo vedie k mylným záverom. Pod povrchom nachádzame rôzne technické diela ako studne, kanalizačné chodby, pivnice a pod., ale i prírodné kaverny, dutiny. Tieto nemajú nič spoločné s nerastnou surovinou i keď sú technicky razené, hĺbené ako u banskej činnosti.

V tomto príspevku si dovoľujeme vyjadriť náš názor na túto tzv. „banskú ťažobnú činnosť“.

Rozhodujúcim faktorom pre výskyt nerastných surovín je geologická stavba Rožňavskej kotliny. Kotlina je na juhu, západe a z časti na východe obmedzená mezozoickým (druhohorným) vápencovým súvrstvim Juhoslovenského krasu a na severe horninami staršieho paleozoika (staršie prvohory). Kotlina je vyplnená treťohornými sedimentmi z obdobia neogénu (miocén – pont), ktorý leží na veľmi členitom podloží (cez Rožňavu prechádza veľký tektonický zlom V – Z smeru, tzv. rožňavská línia). Hrúbka sedimentov sa pohybuje cca. do 57 m, ale napríklad južne od súčasnej budovy Úradu práce na Šafárikovej ulici už v hĺbke 2-3 m možno naraziť na druhohorné bridlice spodného triasu, také ako poznáme z kopca Nyerges. V meste sú známe i ložiská kvalitných tehliarenských surovín, bývalá tehelňa v meste, ako i geologickým prieskumom overené ložiská tejto suroviny na sídlisku Juh ale i na mestskom cintoríne.

Nad týmito treťohornými horninami ležia štvrtohorné sedimenty, ktoré vznikli zvetrávaným hornín. Najväčšie zastúpenie majú ale riečne naplaveniny a to hlavne rieky Slanej a potoka Drázus. Tieto boli priplavené v období pleistocénu do kotliny a to ako štrky, hliny a iné balvanovité horniny. Rieka Slaná svojim mohutnejším tokom vytvorila ľavobrežné riečne terasy, ktoré vidíme i dnes až cca 10 m nad dnešnou úrovňou rieky - Vargove pole. Potok Drázus vytvoril náplavové kužele najmä v oblasti dnešného Baníckeho námestia. Hrúbka týchto sedimentov je rôzna, južne od Nemocnice Svätej Barbory smerom k námestiu dosahuje vrtom overených 30 m. Tu je nutné i uviesť že tieto zahlinené štrky nie sú veľmi zvodnelé napr. vo v spomínanom vrte je hladina spodnej vody v hĺbke 25 m. Tieto hydrogeologické pomery umožnili i budovanie veľkých pivničných priestorov pod meštianskymi domami a budovami biskupstva. Poznáme však i pramene vyvierajúce priamo na povrch vo východnej časti mesta ako napr. pod terajším sídlom Obvodného úradu životného prostredia, nad obchodným domom Tesco, alebo pri budovách na ul. Sama Czabana, kde tento prameň využívajú občania (nepovolene) ako pitnú vodu. Tieto výtoky vody vystupujú na povrch pozdĺž tektonického zlomu, ktorý ide až od sídliska Juh (pár desiatok metrov východne od 13 podlažných budov, kde sú tiež v čase väčších zrážok výtoky vody spôsobujúce záplavy tejto časti sídliska). Je tiež známe, že obyvatelia si hĺbili i studne pre svoje domácnosti.

Aké nerastné suroviny teda možno v tomto hľbkovom intervale cca. do 50 m v intraviláne mesta Rožňava očakávať. Uviedli sme už tehliarenské suroviny, ale z nerudných surovín to je všetko, pretože štrkové polohy sú veľmi zahlinené a teda ekonomicky ťažko využiteľné. Do tejto hĺbky je vylúčená prítomnosť rudných žíl. Jediné čo nám ostáva ako možný zdroj rudnej suroviny sú naplaveniny z potoka Drázus, v ktorých sa nachádzajú mikroskopické pliešky zlata. Tieto boli prinesené z oblasti Čučmy a Rožňavskej doliny, kde sa nachádzali ložiská s antimonitovou mineralizáciou, na ktoré je viazané i zlato. V Čučme sa zlato i získavalo, veď len v období rokov 1933–1938 sa ho tu z vtedy činnej úpravne získalo 730 kg. Je známe, že váhovo ťažké zlato sa z ložísk dostáva do vodných tokov a nimi je splavované do značných vzdialeností. Tak sa dostalo i do naplavenín v meste. Jeho množstvo v nich je veľmi malé a nikdy tu nebola „zlatá horúčka“. Aj dnes nájdeme stopy po ryžovaní v Majerskej a Rožňavskej doline. V týchto dolinách sa urobil koncom minulého storočia i prieskum výskytu zlata a to systematickým odberom vzoriek z vodného toku a ich ryžovaním. Zistené boli mikroskopické pliešky zlata, ktorých bolo podstatne viac v Majerskej doline. Možno sa podnikavci pokúšali nájsť zlato i v areáli mesta, ale rozhodne to nebola banícka činnosť pomocou podzemných banských chodieb súvisiaca s ťažbou.

Geologické prostredie v meste je do značnej hĺbky pre razenie chodieb veľmi nepriaznivé, razenie je veľmi náročné a vyžaduje náročnú vystuž proti ich zrúteniu. Zlato z týchto sedimentov možno získať len ryžovaním a k tomu je potrebné veľké množstvo vody. Vyťažená hornina veľkého objemu by sa musela odnášať na miesto kde je dostatok vody, teda buď ku potoku Drázus, alebo k rieke Slanej, kde by sa akumulovalo množstvo odpadu.

G. Eisele vo svojej prednáške tiež uviedol, že časť Vargového poľa smerom k rieke Slaná predstavuje haldu hlušiny. Je to však mylný údaj. Baníci veľmi dobre vedia, že do malej hĺbky pod povrchom je v každom prípade výhodnejšie ťažiť povrchovým spôsobom, ako podzemne. Nemožno ale vylúčiť že amatéri - hľadači rúd sa pokúšali niekde, kde boli vhodné morfologické podmienky hľadať rudy i štôlňami napr. ražbou chodby do svahu z údolia Slanej. Títo ale nemali znalosti o geologickej stavbe a určite boli neúspešní. Známe miesta zistených prepadlísk do chodieb resp. iných podzemných priestorov sú vyznačené v mapke.

Jednoznačne možno konštatovať, že v intraviláne mesta existujú staré, súčasne už prevážne zavalené chodby (napr. PCH-03, v ktorej sme spolu s RNDr. J. Ščukom boli a vyryžovali i pliešky zlata), ale ich razenie v žiadnom prípade nemožno spájať s ťažbou nerastných surovín.

Je tu teda otázka prečo sa tieto chodby vlastne urobili?. Možno to vysvetliť len dvomi možnosťami a to: buď sa jednalo o kanalizačný systém odvodu dažďovej a úžitkovej vody, ale ten sa málokde budoval. Túto možnosť jednoznačne vylučujeme.

Obyvatelia a cirkev každého mesta boli vždy ohrozovaní vpádmi nepriateľov a preto si budovali, ako je známe i z iných miest, podzemné úkryty a často i únikové podzemné štôlne. Je evidentné, že podzemné chodby sa našli väčšinou len v centre mesta, kde boli domy majetných mešťanov a v blízkosti kostolov a cirkevných budov. Teda boli podzemné chodby budované na tento účel? Domnievame sa, že áno. Samotný stred mesta nebol obstavaný hradbami, ale z historických dokumentov je známe, že námestie bolo obohnané palisádami, malo štyri vstupné brány a vodnú priekopu. Je tiež známe, že najmä v 16. a 17. storočí bolo mesto a občania v ňom vystavený nájazdom Turkov, ktorí pravidelne obyvateľov zabíjali, alebo odvliekli do zajatia. I vládca hradu Krásna Hôrka – Bebek nemilosrdne útočil na majetky mesta. Občania boli často vystavení nebezpečenstvu a ohrozovaní na životoch. Predpokladáme preto, že obyvatelia, aby sa vyhli týmto nebezpečenstvám a strate majetku, si budovali v podzemí úkryty, alebo i únikové podzemné chodby, ktoré niekde vyúsťovali na povrch.

V žiadnom prípade však tieto chodby neboli baníckymi chodbami pre ťažbu úžitkovej nerastnej suroviny.

Pre zistenie skutočného stavu priebehu chodieb by však bolo potrebné detailne preštudovať zachovalé archívne dokumenty. Tento výskum by sa mal týkať i známych unikátnych pivničných, niekedy až dvojpodlažných priestorov hlavne v širšom areáli Baníckeho námestia, pretože môžu mať súvislosť s chodbami.

Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník

23.11.2016 v Revúcej v priestoroch Domu kultúry pri MsKS v Revúcej, člen Predsedníctva OO JDS v Revúcej pán Igor Hock. Privítal poslancov BBSK - pani Evu Cireňovú, primátorku mesta, pána Júliusa Laššana a pána Petra Balogha, prednostu Okresného úradu v Revúcej. Zároveň privítal všetkých primátorov a starostov, zástupcov sponzorských spoločností, spoločenských organizácií a všetkých prítomných.
Toto krásne spoločenské podujatie organizuje OO JDS v Revúcej v spolupráci s mestom Revúca a MsKS v Revúcej, ktorého garantom je RZMO – Stredného Gemera s finančnou podporou BBSK.
Tohoročné „Stretnutie troch generácií pri pesničkách“ je už 12. ročníkom, ktorého sa zúčastnili seniorské súbory z okresu Revúca a Brezno, detské súbory a súbory dospelých. K prítomným seniorom sa prihovorili poslanci BBSK pani Eva Creňová a pán Július Laššan, pán Peter Balogh a predsedníčka OO JDS Zuzana Homoliaková. Poslanci BBSK vyzdvihli význam podujatia na zachovanie kultúrnych tradícií a obdiv seniorom k ich zanietenosti a chuti venovať sa takejto prospešnej záujmovej činnosti. Vyslovili prísľub, že aj naďalej budú podporovať seniorské projekty podané na BBSK. Popriali pekný kultúrny zážitok a radostné prežitie Vianoc plné pokoja a rodinnej pohody. Prednosta OÚ vyslovil potešenie, že tohto podujatia sa zúčastňujú aj jeho krajania z okresu Brezno a poprial všetkým príjemne prežitie popoludnia pri našich slovenských pesničkách. Predsedníčka OO JDS Z. Homoliaková zdôraznila, že stretnutie troch generácií je stretnutím priateľov. Cieľom seniorov je byť vzorom v tolerancii, úcty ku každému človeku, vedieť si vážiť priateľstvo a odovzdávať kultúrne tradície mladším. Vyslovila potešenie, že v okrese Revúca sa to darí. Dôkazom sú detské súbory zamerané na folklór i FS dospelých. V závere sa poďakovala funkcionárom RZMO - SG: predsedníčke pani Eve Cireňovej a podpredsedovi pánovi Milanovi Kolesárovi, ktorí boli garantami seniorských projektov podaných na BBSK a poslancom BBSK za ich schválenie.
Podujatie pokračovalo spomienkou na pána Jána Bendu, bývalého riaditeľa MsKS v Revúcej, člena predsedníctva OO JDS a člena výboru ZO JDS, ktorý nás navždy opustil 21.11.2015. Pri všetkých kultúrnych podujatiach sa aktívne podieľal na ich organizovaní. Spieval, hral a zabával seniorov na kultúrnych podujatiach s dychovkou Gemerčanka a s hudbou Rytmus 60. Pripomenuli sme si jeho účinkovanie videonahrávkami z jeho vystúpení a vystúpením spevokolu QUIRIN pri ZUŠ v Revúcej, ktorého bol členom.
Členka predsedníctva OR JDS pani Margita Mladšia uviedla ďalší kultúrny program slovami obdivu k naším ľudovým pesničkám, ktoré sú nenahraditeľným slovenským pokladom.
V kultúrnom programe vystúpili súbory: Deti z MŠ na Sladkovičovej ul. v Revúcej, DFS LYKOVČEK pri MsKS v Revúcej s gemerskými pesničkami i tancami. Seniorské spevácke súbory ZO JDS: Úsvit z Revúcej, LECHEM - cirkevný súbor a.v. z Chyžného, Luna z Revúčky, Super babičky z Tornale, Chabenec z Jasenia, Seniorky z Jelšavy, Ľahota z Muránskej Lehoty, Nezábudka – Mix z Lubeníka, Nádeje zo Závadky nad Hronom, trojgeneračný FS Revúška z Revúčky, Poľan z Muránskej Dlhej Lúky, Levenda z Muráňa. Svojim vystúpením potešili a obveselili prítomných ľubozvučnými slovenskými ľudovými i tanečnými pesničkami, ktoré seniori spievali spolu so súbormi.
Vedúcim súborov boli odovzdané Ďakovné listy a kytičky. Podpredseda OO JDS z Brezna Mgr. Ján Dianiš odovzdal primátorke mesta Eve Cireňovej a predsedníčke Zuzane Homoliakovej za spoluprácu s OO JDS v Brezne kytice kvetov. Poprial prítomným pekné Vianoce a pevné zdravie do ďalších rokov. Vyvrcholením programu bola spoločne zaspievaná pieseň Zahučali hory.....
Poďakovaním účinkujúcim súborom za krásne a príjemne prežitie popoludnia sa oficiálna časť podujatia ukončila.
Stretnutie seniorov pokračovalo v kaviarni ALFA, kde pekným prípitkom pozval a poprial dobrú chuť a pekné posedenie s priateľmi člen predsedníctva OR JDS pán Igor Hock.
Podujatia sa zúčastnilo 219 účinkujúcich, 27 pozvaných hostí a ďalších občanov mesta a okolia.
Z. Homoliaková
Fotografie Gejza Fabian

{oziogallery 658}

radičným spôsobom, bielkovou polevou. Vlastnoručne dekorovanými produktami si potom budú môcť autorky počas nastávajúcich Vianočných sviatkov skrášliť svoje domácnosti. Príprava Vianoc je takmer v každej domácnosti výsadou, či povinnosťou žien. Pripravovaným kurzom chce Gemerské osvetové stredisko v Rožňave pomôcť a spríjemniť tieto často hektické chvíle. Účastnícky poplatok: 5,00 eur (zahŕňa materiál a lektora). Počet účastníkov: obmedzený. Info a rezervácie: gos [zavináč] gos [bodka] sk, dana [bodka] lackova [zavináč] gos [bodka] sk.

A. Kleinová

s reprezentačným trénerom Borisom Lieskovským ml., Adamom Balčíkom (obidvaja Samurai Klub Košice) a Tiborom Figeiom (Falcon Rim. Sobota).

Na tatami nastúpil 35-ročný Tibor Figei v spojenej kategórii juniorov, seniorov a veteránov bielych až modrých pásov v športovom zápase s chocken morote (dlhý meč obojruč). Prebojoval sa až do finále, kde porazil japonského chanbaristu a stal sa tak historicky prvým majstrom sveta zo Slovenska v chanbare. Potreboval na to šesť víťazných zápasov. V jeho kategórii štartovalo okolo 40 pretekárov, zväčšia ázijského pôvodu. Nadviazal takto na svoj úspech z Majstrovstiev Európy z mája tohto roka, odkiaľ si odniesol taktiež prvé miesto v chocken morote.
Potešiť sa z fantastického úspechu všestranného talentovaného športovca prišlo 8. novembra pred Radnicu množstvo obyvateľov mesta aj fanúšikov a v obradnej sieni Radnice ho slávnostne privítalo a ocenilo vedenie mesta. Primátor JUDr. J. Šimko vyjadril hrdosť na to, že práve naše mesto „vychovalo“ svetového športovca a že v športe, ktorý je doménou tzv. Východu, zvíťazil Slovák a Rimavskosoboťan. Tiborovi sa poďakoval za výbornú reprezentáciu a poprial mu ešte mnoho ďalších krásnych víťazstiev. Na Radnicu Tibora sprevádzala aj jeho rodina a potešiť sa z jeho úspechu prišli aj malí falconisti z Rimavskej Soboty.
Chanbara je moderné športové bojové umenie, ktorého cieľom je naučiť sa bojovať so špeciálne upravenými športovými mečmi. Používa všetky pôvodné bojové disciplíny (nielen) Ázie.
Majstrovi sveta v chanbare Tiborovi Figeimu sme zablahoželali k úžasnému úspechu a zároveň sme mu položili aj niekoľko otázok:

Tibor, akému športu Ste sa začali venovať ako prvému a kedy?
Ako 12- ročný som sa začal venovať taekwondu (5 rokov som cvičil- modrý pás). Potom na vysokej škole som začal cvičiť wing tsun ( 12 rokov som svičil- čierny pás, inštruktor) a eskrimu (9 rokov som cvičil- inštruktor).

Akým druhom športu sa celkovo venujete?
Medzitým v roku 2008 som začal s dynamickou športovou streľbou, čo robím až dodnes. Stal som sa aj rozhodcom, ako národný rozhodca som sa zúčastnil aj ME v brokovnici 2009 v Čechách, MS v brokovnici 2012 v Maďarsku a ME v puške 2015 tiež v Maďarsku. Som 2-násobným Majstrom Slovenska a Maďarska v športovej streľbe IPSC a v Steel Challengi. Celkovo mám 15 medailí z Republikových šampionátov zo Slovenska a z Maďarska v rôznych zbraniach. Medzitým som už ale minulý rok pocítil túžbu vrátiť sa k bojovým umeniam, lebo posledné 2 roky už nebol čas sa im venovať, keďže mám aj rodinku a skoro trojročného syna. A na jednej sociálnej sieti som našiel propozície ohľadom Majstrovstiev SR v chanbare, písal sa november 2015. Po niekoľkých telefonátoch som zistil, že aj v našom meste je už pár mesiacov Chanbara a o 2 dni nato som už absolvoval prvý tréning. Na ďalší deň som už bol na spomenutých Majstrovstvách SR v chanbare v Košiciach. Vybojoval som tam jedno individuálne 4. miesto a 2. miesto v tímových súťažiach. A týmto sa to všetko začalo?

Čím je toto bojové umenie zaujímavé, príťažlivé, v čom spočíva jeho podstata?
Chanbara je veľmi dynamické športové bojové umenie s mečmi, bezpečné, keďže sa súťaží s nafúknutými mečmi, používajú sa prilby a chrániče rúk. Je veľmi zábavná pre všetky vekové kategórie. Ide o to, aby ste zasiahli súpera čo najrýchlejšie koncom meča, zásah musí byť ale čistý, to znamená z náprahu a musíte byť prvý, ktorý zasiahnete.

Môže toto umenie naučiť niečo človeka aj po ľudskej, psychologickej stránke?
Po psychologickej stránke určite, lebo tu máte len jednu šancu, hrá sa na prvý víťazný zásah a finále na dva. Takže Vás naučí koncentrovať sa na 100 percent a naučí Vás využiť prvú šancu a dať do toho všetko. Je to ako v živote, kde niekedy máte len jednu, max. dve šance a ak ju nevyužijete, možno prídete o niečo veľmi cenné. Táto filozofia pochádza od samurajov, ktorí bojovali len vtedy, keď museli a bránili česť rodiny. Po ľudskej stránke sú to tie cnosti, ktoré so sebou prináša, disciplínu, oddanosť a odovzdať zo seba maximum. Keď sa Vám to podarí, je možné všetko v živote.

Čo je na chanbare najťažšie, čomu je potrebné venovať najväčšiu pozornosť?
Musíme byť technicky dobrý, 100 percentne sústredený, nabudený v správnej chvíli a psychicky vyrovnaný.

Ako vyzerajú Vaše tréningy, z čoho pozostávajú?
Moje tréningy sú rôznorodé, záleží, v akej fáze prípravy sa nachádzam. Väčšinou sa venujeme precvičeniu základných techník s mečom v kihondose (súborné cvičenia) a datotsu (športový boj) s rôznymi druhmi mečov. Venujeme sa taktiež cvičeniam na rozvoj rýchlosti a výbušnosti, či už horných ale aj dolných partií tela. Ďalej je to taktika, psychologická príprava a kondičná príprava.

Aké úspechy Ste už v tomto športovom umení dosiahli?
Chanbare sa venujem presne jeden rok. Za ten čas som sa v máji v Paríži stal Majstrom Európy v disciplíne chocken morote (dlhý meč obojruč) a získal som taktiež jedno 3. miesto v tate kodachi (krátky meč-štít). V júni som bol v Taliansku v Salerne na medzinárodnej súťaži “Hirpinia Cup.” Napriek tomu, že mi neotvorili moju obľúbenú disciplínu som v konkurencii čiernych pásov vybojoval krásne 2. miesto v disciplíne tate chocken (dlhý meč- štít) a spolu s reprezentačným trénerom Borisom Lieskovským ml. sme v tímovej súťaži vybojovali jedno prvé a druhé miesto. A naposledy to boli Majstrovstvá sveta v Tokiu v Japonsku minulý víkend, kde som v disciplíne dlhý meč obojruč (chocken morote) vybojoval historicky prvý titul majstra sveta pre Slovensko. Súťažím v kategórii nižších pásov (biele až hnedé pásy).

Ako Vaše úspechy vníma Vaša rodina?
Moja rodina vníma moje úspechy veľmi pozitívne, podporujú ma. Počnúc od rodičov, cez manželku,
trénerov, kamarátov, sponzorov, môjho zamestnávateľa SOŠ Tornaľa a tiež pomohlo aj mesto Rimavská Sobota. Je to úspech kolektívu a nie jednotlivca. Ja nie som profesionálny športovec, neživí ma to, ani som nebol nikdy nejaký extra talent, mám svoju rodinu, prácu ako každý, a bez rodiny a všetkých, ktorých som vymenoval, by som takéto úspechy nedosiahol. Je to aj ich úspech.

Aké boli Vaše pocity bezprostredne po získaní titulu majstra sveta?
Pocity bezprostredne po získaní titulu boli trošku zmiešané. Najskôr som sa išiel poďakovať môjmu reprezentačnému trénerovi, ktorý ma povzbudzoval, ktorému môžem veľa ďakovať a tiež ostatným reprezentantom. Nemal som čas si ani poriadne vydýchnuť, prišlo na rad fotenie a potom na rad hneď prišli ďalšie disciplíny tímové. Všetko som si to uvedomil až o niekoľko dní neskôr.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Mám 35 rokov, myslím si, že ešte 2, 3 roky viem súťažiť na podobnej úrovni a chcem si to užiť maximálne, oddať sa tomu a odovzdať svoje skúsenosti mladším. Na budúci rok koncom júla budú po dlhých rokoch znova Svetové hry v Európe, konkrétne v Poľsku vo Wroclawe. Je to taká malá olympiáda pre rôzne bojové umenia, kde sa predstaví aj Chanbara. V novembri sa uskutočnia Majstrovstvá Európy v Taliansku. A o dva roky by som sa mal predstaviť znova na Majstrovstvách sveta v Tokiu, ak všetko pôjde podľa plánu.

Sponzori Tibora Figeia: RSnet, Theatro, Flavon, BestPatron
Tiborovi ďakujeme za rozhovor a prajeme mu ešte veľa ďalších úspechov!

(Zdroj: REGIONOVINY.SK)

Druhý rok v dopravnej čate som s T 111 valníkom a T 805 rozvážal rôzne náhradné diely a prístroje do lietadiel, po rôznych vojenských letiskách v ČSR.
Blížil sa termín odchodu do civilu. Rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo som mal už vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať v OKD Ostrava jednoročnú brigádu v stene s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto bigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na jednoročnú brigádu. Boli to prevažne Česi, chlapci z miest, ktorí o šachte vedeli iba toľko, že je tam tma a nie sú tam okná. Dobre som sa na ich siláckých rečiach bavil, keď ma začali nahovárať, aby som sa pridal do ich partie. Oni nevedeli, že ja som robil v baniach aj na uhlí aj na rude, no to som im nepovedal. Predbehovali sa vo vysvetľovaní o práci na šachte a povedali mi asi takto:
„Mariane, pojď s náma na ostravskú šachtu. Náš velitel čety, četař z povolání Mařík, se zná s ředitelem šachty. Vybavil, že dostaneme jednu stěnu, v kterej jenom my budeme dělat. Mařík bude předák. My se zaučíme. Na šachte nám zaručují minimálný výdělek 2500 korun. Ale my si vyděláme mnohem víc, 5 až 6 tisíc. Při nástupu dostaneme 500 korún náborový příspěvek. Sakra, když půjdem domů, tak si koupíme Čízu (motorka ČZ) a šaty z Darexu. Budú z nás frajeři. Tak neváhej. Mařík je skušený horník, on s tím ředitelem na šachte dělal.“ Pomyslel som si svoje, lebo som vedel, že v Ostrave sa platí dobre, ale za dobrú a tvrdú prácu a nie za známosť s riaditeľom. Nechal som ích snívať. Najviac ma zaujala podmienka, že za odpracovanie jednoročnej brigády nám šesťmesačné nadsluhovanie odpustia. Mám tu na vojenčine za 220 korún ešte slúžiť pol roka a riskovať, že na služobnej jazde budem mať nejakú nehodu, na ktorú iba doplatím. Jazdil som veľa. Do Prahy, Plzne, Čáslavi, Brna, Zvolena a mnoho iných miest, kde boli naše vojenské letiská. Boli dni, keď som v jeden deň najazdil aj šesťsto kilometrov. Vyhľadal som Maříka, ktorý mi to potvrdil a ukázal mi aj pripravené zmluvy. Tak som sa prihlásil. Neskôr sa z autoroty prihlásili aj Fero Rusnák, Zolo Fodor a Jano Melich. Do civilu nás pustili 8.9.1957.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marian Slavkay