Postavil sa ku okienku a pokračoval v cachovaní. Ja celý popletený som sa pobral do kancelárie vedúceho. Vošiel som dnu. Bratčenkov, ako obyčajne, stál pri stole a rozprával sa s jedným chlapom v obleku, sediacim vedľa na stoličke. Bol to urastený plecnatý chlap s hustými, dozadu sčesanými vlasmi a drzým výrazom tváre. Vedúci ma predstavil: „To je náš revírnik Slavkay ze Slovenska.“ Chlapík ma prebodával ostrým pohľadom, vstal a podal mi ruku, zároveň vyštekol: „Jsem Miska.“ Sadajúc si, hádzal pohľadom raz na mňa, raz na vedúceho a znova vyštekol: „Kurva, taková žába je revirnikem.“ Bol som malý vychudnutý chlapec, ani som sa nečudoval, že ma v takom svetle videl. Bratčenkov ma ihneď začal obhajovať a vysvetlil mu, že som bol banícky učeň a potom som študoval na baníckej priemyslovke, po jej skončení som prišiel na umiestenku na Bezruč a dobre som sa zapracoval v rúbaní. Miska sa zasmial a znova tým svojím spôsobom povedal: „Kurva, vždyť ja nic proti tomu nemám, kurva, enem ať nám to na doľe, spolu dobře kľape.“ Mal svoju typickú reč, v ktorej dominovalo ostravské príslovko „kurva“. Rozprával dosť rýchlo, pripadalo mi to ako krátke dávky vystreľované zo samopalu. Bratčenkov sa obrátil ku mne a začal mi vysvetľovať. Súdruh Miska, ako prvý v Československu, dostal štátne vyznamenanie „Rád republiky a Laureáta Štátnej ceny“ za jeho vynikajúce ťažobné výsledky v rúbaní, ktoré dosiahol svojou komplexnou metódou uzavretých cyklov na jame Trojica. Povedal som, že je mi známa jeho dobývacia metóda, ktorá pozostáva z vyuhlenia, preloženia dopravného zariadenia a zaistenia rúbania počas jednej smeny. Povedal som, že nám to prednášal profesor Ing. Bari, a že sme videli aj dokumentárny film natočený priamo na pracovisku súdruha Misku s celým jeho kolektívom. Obrátil som sa k Miskovi a povedal som, že som ho nespoznal, lebo vo filme bol celý čierny a žuval bago. On sa schuti zasmial a vyhŕkol: „Kurva, tak to kurva, mne už i na Slovensku znají?“ Vedúci potom začal vysvetľovať prečo ma zavolali. Familiárne ma oslovil: „Posluchej Mariane, chceme založit mladežnícku úderku. Bude pozostávat z mladých havířu, kteří jsou členmi Československého svazu mládeže. Ty jsi též svazák, tak budeš v tom kolektívu revírnikem. Dostanete novopřipravené rúbaní Regina a soudruh Miska vás zaučí pracovat komplexnou dobývaci metódou. Doufam, že mladí lidé nás nesklamete, protože do této akce vkladáme velké nadeje. Místo tebe revírnikem v Gizeli, byl pověřen Joska Měntel. Teď pojedem do jednací místnosti ROH, kde nás čeká vybraná osádka.“
![]()
Pobrali sme sa cez dvor do spomínanej miestnosti. Keď sme sa priblížili k dverám, bolo počuť hlasitú vravu. Vošli sme dnu. Vrava stíchla. Pri malých stoloch sedeli po štyroch mladí chlapi. Bolo ich asi tridsať. Na náš pozdrav zborovo odpovedali „Zdař Bůh“. Zvedavé pohľady nás sprevádzali, až kým sme si nesadli za stôl na pódiu, pri čelnej stene. Slova sa ujal pán Bratčenkov a v krátkosti vysvetlil, že v Regine chceme rúbať metódou uzavretých cyklov, zároveň aj zaviesť bezprašnú dopravu uhlia v rúbaní. V rúbaní už bol zmontovaný „panceř“. Za predáka určil Juru Žvaka a za jeho zástupcu menoval Jirku Bortela. Potom predstavil mňa, že tam budem revírnikom. Ďalej povedal, že o novej metóde nám niečo povie Jaroslav Miska. Prevažná časť osádky ho poznala, začali mu nadšene tlieskať. Miska ich pohybom ruky utíšil. Začal veľmi pútavo rozprávať, ako na túto myšlienku započať dobývanie komplexnou metódou prišiel. Ako musel presvedčiť svojich nadriadených a získať dôveru u haviarov. Ako dobrý haviar a skúsený predák známy svojou výrečnosťou presvedčil všetkých. Rozprával o obrovských počiatočných ťažkostiach i o tom, ako od osadenstva na šachte utŕžil dennodenné posmešky. Nevzdávali sa. Zo začiatku im cyklus trval viac ako 10 hodín. Vyfárali o štvrtej, alebo až o piatej. Keď sa okúpali, vypotení a vysmädnutí išli na pivo a tam rozoberali, čo ešte musia zlepšiť, aby dosiahli stanovený cyklus. Domov však prichádzali neskoro a manželky haviarov začali reptať. Ovplyvnené rečami neprajníkov nakoniec začali viniť jeho. Už počas zavádzania tejto metódy dosiahli vyššie plnenie plánu. Chlapi z jeho partie nosili „hrubšie“ výplaty domov, ale ženy to neuspokojilo. Spolčili sa, a v jeden deň prišli na šachtu. Počkali si na nich, kedy vyjdú z bane. Keď vyfárali, ženy ako osy sa vrhli na neho, vykrikovali mu, že ich okráda o mužov a deťom berie otcov. Márne sa im snažil vysvetliť, že jeho záujem je pomôcť rodinám, ale rozvášnené ženy nevedel utíšiť.
Každý napäto počúval ako rozprával tým šťavnatým sliezsko - ostravským nárečím a svojou majstrovskou výrečnosťou. Pokračoval: „Kurva, co Vám mám vykladač, vždyč jste Ostraviaci a znače jake sú ostravske roby. Převažne jste z havířských rodžin a víte, že otec havíř si múže hubu pustit na špacír enem v kopalni. Doma vládne roba - máma. Je to tak, có?“ Jeho reč v prítomných vyvolala smiech a hlasitý súhlas. Potom pokračoval: „Tuš kurva, ja Vám řeknu, že tý roby byli tak rozvášnený, že mi šermovali rukama před nosem, enem jsem čekal, kerá mi řně v pysk.“ Ďalej pokračoval, že po chvíli sa ženy uspokojili a on sa dostal k slovu. Rodený ostravák však dobre vedel, že ostravské ženy sú aj hrdé. Keď ich niekto urazí, vybuchnú a pritom stratia svoju rozvahu. Preto im povedal, že keď chcú byť spolu s chlapmi, tak nech prídu na jednu šichtu do rúbania, aby vedeli prečo niekedy treba v rúbaní ostať aj dlhšie. Nakoniec vybral svoj tromf, na ktorý vsadil a povedal im „přece nejste enem nejaké posery“. Ženy vzbĺkli a jedna cez druhú začali vykrikovať, že nie sú o nič horšie ako chlapi, že na tú šichtu prídu. Dostal ich tam, kde ich chcel mať.
![]()
Na správe závodu našiel pochopenie a dostal povolenie, aby manželky haviarov mohli fárať do rúbania. V tom čase to nebolo niečo nezvyklé, lebo vtedy v bani pracovali aj ženy. Spoločnú brigádu si naplánovali na jednu nedeľu. Vedenie úseku pripravilo pre ne fáračky (šaty), prilby a lampy. Rúbanie bolo pripravené tak, aby bolo všetko zabezpečené, aby bolo riziko úrazu znížené na minimum. Okrem revírnika fáral aj bezpečnostný technik, poučil ženy o základných bezpečnostných predpisoch v bani. Ženy si priniesli pod prilby šatky, aby si chránili svoje krásne účesy. Keď už boli všetci prezlečení, pobrali sa k šachte. Ženy sem-tam vykrikovali „tuš co, když to chlapi vydrži, my se též neposerem“. Takými silnými rečami sa navzájom posilňovali a povzbudzovali, možno že tým zakrývali zobúdzajúci sa strach. Nebolo to však na nich vidieť. Povinnosťou narážačov bolo robiť námatkové kontroly fárajúcich do bane, či niekto nemá pri sebe zápalky a cigarety. Veselá partia došla k šachte. Narážači si už mädlili ruky, aká bude teraz sranda. Jeden z nich vyhlásil: „Havíři to vědí, že se do šachty nesmí nosit zápalky, vás však musíme skontrolovat.“ Darmo ženy vykrikovali, že ani jedna nemá zápalky, narážači povedali, že je to ich povinnosť. S veľkou svedomitosťou im začali ohmatávať vrecká na nohaviciach, aj na kabáte. Ženy vykrikovali, niektoré pišťali a jedna statná roba vykríkla: „Kurva, barabo, co mne makáš, makej si doma svojí starou.“ Otočila sa dozadu a kričala na muža: „Arnoľde, ty se jenom dživaš, jak mne ten baraba přede všemi omakáva a nic nedeláš.“ Manžel jej so smiechom odpovedal: „Kdyby to bylo po tmě tak bys neřvala, ale bys stála jak dřevěný sloup.“ Bolože to smiechu, až sa niektorí dusili.
Nakoniec partia sfárala a šľapali k rúbaniu. Ženy obdivovali nárazisko, páčila sa im aj obzorová chodba vystužená oceľovou TH výstužou, nazývanou hajcmany. Niektorá povedala, že to je ako veľká pivnica, tak čo je na tom také strašné a ťažké. Prišli k prerážke, ktorá vyúsťovala na chodbu. Uhoľný sloj bol len 60 až 70 centimetrov vysoký. Keď predák Miska vyhlásil, že tadiaľto pôjdeme, začalo sa ich hrdinstvo pomaly vyparovať. Liezli do rúbania každá so svojím manželom. Haviar išiel napred a žena za ním. Tie objemnejšie „roby“ museli manželia v tesnejšom priestore poťahovať za nohu. Každý pár sa usadil vo svojom zube. Haviar mal nového pomocníka (šlepra), vlastnú manželku. Ženy dostali lopaty, chlapi chytili zbíjačky a začalo sa kopať. Hluk, prach a teplo. Chlapi zbíjačkami váľali uhlie a ženy ho hádzali do žľabov. Po hodinovej práci „hrdinské havířske robky“ boli už vyšťavené. Pri zabudovaní pokosu drevom si iba trochu vydýchli, ale keď videli, že chlap znovu berie do ruky zbíjačku, na tvári sa im objavila bolestivá grimasa. Okolo jedenástej sa už žienky začali pýtať von, že už majú toho dosť. Miska ich trochu potrápil a povedal, že ešte rúbanie nie je prekopané. Vedel, že stenu nemôžu prekopať, ale dosiahol čo chcel, aby ženy vedeli aká je práca v rúbaní. Vedel, že odteraz sa budú na manželovu prácu ináč pozerať. Ešte ich trochu potrápil a potom zastavil v potrubí vzduch. Partia zliezla na ťažnú chodbu. Niektoré žienky chceli ísť k šachte. Niektoré boli také unavené, že si vyžiadali čas na oddych, aby sa mohli trochu povystierať. Chvíľu posedeli a potom sa pobrali k šachte. Dolámané ženičky horko-ťažko ťahali nohy za sebou a netúžili po ničom inom, ako sa jedna vyjadrila: „...jenom vyjsť z té skurvené kopalni na světlo boží.“
Vyfárali na povrch. Každý utekal do svojej kúpeľne. Ženy sa skoro pozobliekali a postavili pod tečúce teplé sprchy. Dlho tam stáli a vyžívali sa príjemnou masážou s teplou vodou. Trochu pookriali a opäť prišli k sebe. Chlapi, už vykúpaní a oblečení, čakali na dvore, pofajčievali a ticho sa bavili o tom, ako so ženami zatočili. Miska s chlapmi to všetko predvídali a mali pripravené pokračovanie. Ženy konečne vyšli z kúpeľne, vyčesané, vyčačkané, skrátka ako ženy, iba oči mali na čierno vymaľované uhoľným prachom z rúbania, ktorý sa nedal zmyť. Miska mal dobrú náladu, prvý bod programu sa vydaril. Vychádzajúcich žien sa opýtal: „Tuš co, děvuchy, teď by bodlo dobré vychlazené čapované pivo?“ Ženy zajasali „to víš že jo“, tak ako predpokladal. Pozval celú partiu, aby šli za ním. Za rohom budovy ich čakal pristavený závodný autobus a v jednej peknej reštaurácii objednané stoly a výborné jedlo. Odviezol ich do reštaurácie, kde dobre pojedli, trochu popili a výborne sa pobavili. Zakončil to svojsky: „Tuš, kurva, mělo to moc dobrý výsledek, protože roby si uvědomili že chlapi do havířny nechodí med lízat.“ Bol to majster hovoreného slova. Mal výrečnosť najprešibanejšieho advokáta. Ten jeho talent sa potom o pár rokov prejavil, keď pracoval vo vysokých funkciách, nakoniec ako generálny riaditeľ OKD.
Na záver jeho príhovoru niektorí mládežníci mali rôzne otázky, ale divil som sa, že takí sopľoši mu tykali. Bolo to samé „posluchej Jarku, jo, či řeknu Jarku“. Až neskôr som sa dozvedel, že títo mladí chlapci boli z baníckych rodín a Miska ich poznal od malička. Na Ostravsku sa „havířina“ dedila a bolo samozrejmosťou, že keď chlapec dorástol, otec ho bral na šachtu. Je to dobre zachytené v jednej peknej ostravskej pesničke: „Až dítě doroste v muže, rozkvětou mu černé růže a jako havířům v podzemí den se mu v noc promění.“
Svoj príhovor ukončil slovom k mládežníkom, že keď chcú dokázať, akými sú už chlapmi, musia vo svojej práci vydržať a nie ujsť pri prvom neúspechu. Kto si mysli, že nemá na to, alebo sa mu tá akcia nepáči, nech radšej odíde teraz. Nikto mu to zazlievať nebude. Keď opustí partiu v rozbehnutej robote, to sa berie ako zrada kolektívu. Povedal, že v jeho kolektíve robil Jura Žvak a môže im dopodrobna porozprávať, aké ťažkosti museli prekonať na Trojici, pokým nabehli na rovnomerné uzatváranie cyklov v smene. Jeden mladý haviar vstal a začal kritizovať veľmi komplikovanú dopravu v rúbaní. Poukázal na to, že Miskova partia mala lepšie podmienky, lebo mali jednoduchšie dopravné zariadenie, ako je „panceř,“ s ktorým v rúbaniach na Bezruči nie sú žiadne skúsenosti. Minulý týždeň bol ešte s dvoma chlapmi pridelený k zámočníkom skladať tento dopravník. Skladali ho viac ako dve šichty. Nakoniec zakončil: „Jarku, a ty chceš překopač a přeložič za jednú směnu, tuš, kurva, to jsem zvědav jako to dokážeme.“ Miska začal partiu presviedčať, že robota sa nemôže začať s tým ako sa to nedá urobiť, ale človek musí rozmýšľať a nájsť spôsob, ako sa to dá urobiť. Vedúci Bratčenkov povedal, že tu pri stole to nedoriešime, ale ideme sa pozrieť na pracovisko. Povedal, aby sa každý rýchlo prezliekol a o 15 minút budeme pri šachte.
Partia sa rozbehla do šatní. My sme sa tiež obliekli do baníckeho čierneho „gala“ a pobrali sa k šachte. Cestou som premohol ostýchavosť a opýtal som sa vedúceho, čo je to „panceř.“ Vysvetlil mi, že je to miestny názov pre hrabľový dopravník a tak už som bol doma, lebo celý čas som musel čušať, nakoľko som si nevedel predstaviť, čo to môže byť. Miskovi som stále vykal a správal som sa k nemu úctivo. V šachtovej budove sa ku mne obrátil, podal mi ruku a povedal: „Ja jsem Jaroslav a říkaji mi Jarek. Tuš, kurva, nevykej mi jak bych byl starej deda. Tu v Ostravě se to nevede.“ „Ja som Marian,“ a stisol som mu ruku. Ťažko sa mi zvykalo na tykanie s ním. On mal v tom čase 32 rokov, takmer dvakrát toľko ako ja. Nakoniec sme sa spriatelili a bol som rád, že som sa stretol s takým významným človekom v baníctve ako bol on. Presvedčil som sa, že je to človek vtipný, veselý, ale tiež veľmi rozumný a dôsledný, ktorý keď sa zahryzne do problému, tak ho tvrdošijne rieši, až pokým ho neprekoná. V tom čase som nevedel, že sa v živote ešte raz stretneme, ale za celkom iných okolnosti, na šachte Eduard Urx. Opíšem to však neskôr. Sfárali sme na 4. obzor. Mladá partia vyskákala z klietky na nárazisko a hnaní zvedavosťou sa pustili svižným krokom za svojím predákom do rúbania. Bolo ich asi tridsať. Zo svetielok lámp vytvorili pred nami poskakujúceho svietiaceho hada. Išli sme za nimi. Ja som kráčal posledný za Miskom a Bratčenkovom.
Prišli sme k rúbaniu. Mládenci si už posadali, kto kde mohol a čakali na nás. Vedúci len v krátkosti vysvetlil, že rúbanie je prakticky iba prerážka s vykopanou uličkou. V prerážke je uložený hrabľový dopravník. Obrátil sa k Miskovi a povedal mu, aby si s partiou prezreli pripravené rúbanie a pouvažovali, ako sa bude s prácou postupovať. On že so mnou zlezie dolu na 5. obzor, aby mi ukázal pracoviská z príprav, ktoré budem mať na starosti. Mne povedal: „Mariane, polezeš pode mnou a když se kajsi zamrazím, tak mne potáhneš za nohu.“ Môj vedúci bol veľký chlap. Nebol on bruchatý, ale silného vzrastu. V nižších stenách mal problémy s lezením. Prvých osem metrov sme zliezli bez problémov. Potom sme prišli k dopravníku, kde pre pohon (motor s prevodovkou) dopravníka bolo pribraté aj z kameňa, takže bol tam vyšší priestor, v ktorom sme sa mohli posadiť. Tu začínal ten slávny „panceř“. Bol nový novučičký, červenohnedo nastriekaný, ako z výstavy. Vedúci mi povedal, že na urobenie miesta pre pohon mám dať zodpovedného haviara, na ktorého sa môžem spoľahnúť, že pripraví úsek tak, aby sme bez problémov mohli preložiť pohon pri prekládke. Začali sme sa spúšťať dolu po prerážke. Až vtedy nastal problém. Takmer polovicu profilu prerážky zaberal oceľový dopravník. Môj vedúci nemohol liezť dolu ani sa obrátiť na bok, pretože stiesnený profil mu to nedovolil. Viac ako polovicu steny ležal na chrbte, ruky vystreté nad hlavou, ako by sa vzdával na vojnovom bojisku a ja som ho zo všetkých síl ťahal za nohu, dolu po prerážke. Konečne sme sa doplazili na „mezipatrovú“ chodbu, na ktorej boli položené natriasavé žľaby, ktoré tu volali „Konvior“. Na tieto žľaby vyúsťoval presyp z hrabľového dopravníka. Začal som mať zlý pocit z toho pracoviska. Opýtal som sa, kde je ťažná chodba. Povedal, že toto „mezipatro“ je asi 18 metrov po úklone nad ťažnou chodbou. Pokračovali sme skrčení popri žľaboch asi 20 metrov k úpadnici, ktorá bola tiež malého profilu. V nej po úklone boli uložené pevné smaltované žľaby, ktoré už ústili do sýpu na ťažnej chodbe.
Zišli sme na ťažnú chodbu. Bratčenkov sa konečne mohol povystierať a ja, celý spotený a unavený z ťahania vedúceho, som si sadol na provizórnu lavičku, urobenú z plaštín pri sýpe. Po malej chvíli som mu povedal svoj názor na túto akciu. Hlavne to, čo sa mi na tom nepáčilo. Začal som vymenúvať problémy nasledovne: „Hrabľový dopravník je zostavený z masívnych dvojitých oceľových dielcov, z ktorých jeden váži možno aj trikrát toľko ako jeden vinklový smaltovaný žľab. Ten preloží jeden človek. Pri rozoberaní stačí vytiahnuť iba jeden klinec a po preložení ho jedným klincom opäť pribiť k stojke. A „panceř“? Stiahnuť reťaz, rozskrutkovať jednotlivé dielce. Preložiť ich pomedzi výdrevu do vyuhleného pokosu bude problém. Potom to poskladať, zoskrutkovať, natiahnuť reťaz, tak to bude tiež fuška.“ Ďalej som mu povedal, že sa mi nepáči ani tá komplikovaná doprava, panceř, konvior a pevné žlaby, že ku presypom bude treba nejaký dozor, lebo tam sa môže niečo vzpriečiť a zastaviť dopravu uhlia, čo vyvolá prestoj a výpadok z ťažby. Pokračoval som, že neviem pochopiť prečo to tak komplikujeme, keď sme mohli položiť pevné L žľaby od vrchu steny až na ťažnú chodbu a bolo by to bez problémov. Bratčenkov sa usmial a povedal, že keby záležalo iba na jeho rozhodnutí, tak už Regina dávno ťaží. Celá akcia je riadená z Trustu Sever, do ktorého šachta Bezruč patrí. V rámci opatrení znižovania prašnosti bol zakúpený hrabľový dopravník. Je to najnovší výrobok Ostroju Opava, n. p. Tento dopravník v rámci rozvoja mechanizácie dobývania nízkych slojov má byť vyskúšaný na našom závode. Dopravník je vyrábaný v určitých dĺžkach, závislých na výkone hnacieho motora. Preto nie je položený po celej dĺžke steny až na ťažnú chodbu. Z toho vznikla takáto komplikovaná doprava. Ukončil to krátko: „Je to vyšší moc.“ Vtedy som pochopil, že niekedy človek musí držať hubu a krok a robiť veci, ktoré sú mu proti srsti. Potom pokračoval, že vedúci pracovníci na Truste Sever chcú získať aj trochu slávy, že jednou ranou získajú až tri úspechy. Zníženie prašnosti pri dobývaní, zavedenie novej techniky a mládežnícku úderku, ktorá už pracuje novou pokrokovou dobývacou metódou. Keď tá akcia vyjde, tak sú „Oni“ pripravení vypnúť hruď na medaily, a keď to nevyjde, tak si to zlížeme my na závode.
Odpočinuli sme si. Vedúci mi vysvetlil, čo odo mňa požaduje. V tomto revíre na 5. obzore sa robia prípravné práce. Jedná sa o dve prerážky v uhlí a o razenie chodby na otvárku sloja Karol. V duchu som si pomyslel, že aspoň jedno mužské meno pre sloj. Vtedy som netušil, čo mi ten „Karol“ neskôr prinesie. Vstali sme a pobrali sa na uvedené pracoviská. Bratčenkov bol vo svojom živle. Vystretý naťahoval dlhé nohy, takže som niekde za ním poklusával, aby ma nestratil. Prišli sme na križovatku hlavnej obzorovej chodby. Z druhej strany ústila do križovatky stará sledná chodba z bývalých rúbaní Makra a Osmana. Zasvietil lampou do chodby, bola asi dvadsať metrov zatopená vodou. Spoza tej veľkej kaluže sa ozýval piskot unikajúceho stlačeného vzduchu. Vedúci vedel o čo ide. Povedal, že vzadu je piestové čerpadlo, ktoré sa zaseklo. O toto čerpadlo sa musím starať a pri pochôdzke doplniť olej. Keď sa zasekne, dať ho do pohybu. Je to dôležité, aby voda nezaplavila hlavnú chodbu. Pustili sme sa kráčať ku čerpadlu. Upozornil ma, aby som sa držal pravej strany chodby, lebo tam je urobený chodník z dosák, ktorý je zaplavený vodou, a preto ho nie je vidieť. Nasledoval som ho a pridržiaval som sa TH výstuže chodby. Došli sme ku čerpadlu. Bolo to piestové dvojvalcové čerpadlo, ale asi spred prvej svetovej vojny. Na odliatkoch malo odliate všelijaké ozdoby a nápisy nejakej nemeckej firmy, ešte aj skrutky vo vrchnej časti trčiace z otvorov, kde sa nalievala voda a olej, tvorili postavičku nejakého zvieratka. Malo to však svoj účel, že človek mohol skrutku iba rukou pevne utiahnuť. Patrilo skôr do múzea ako na šachtu. Nezdržal som sa smiechu a výsmešne som sa opýtal: „To čerpadlo poslala ako dar pre Bezruč ešte Mária Terezia? Pri akej príležitosti?“ V ňom sa prejavil ten pravý ruský zmysel pre humor a začal sa smiať až sa zadúšal. Po chvíli vyhŕkol: „Kurva, Mariane, vypadá to tak. Nemjeli jsme žádný čerpadlo. Zámečnici to vyhrabali kajsi v šrote, dali to do pořadku a nasadili dočasne, pokuď neseženem jiné. No a už to funguje přes rok.“ Nové čerpadlo sa nezháňa, tomu sa hovorí „prevádzková slepota“. Chodíte okolo nejakej prevádzkovej poruchy aj rok a nič s tým neurobíte. Zvyknete si na to, lebo riešite iné závažnejšie problémy. Začnete sa s tým zaoberať až keď tam vznikne vážný problém.
Zastavili sme pištiaci vzduch. Nad čerpadlom, na železných hákoch, viseli dve veľké plechovky od znojemských uhoriek s urobeným drôteným uchom. Na treťom háku visela oceľová špica do zbíjačky. Vedúci sa ujal názorného vyučovania a previedol mi rýchlokurz obsluhy predpotopného banského čerpadla. Odkrútil skrutky z nádržky na zalievanie čerpadla. Nabral vodu do plechovky a pomaly zalieval čerpadlo. Počkal, pokým vybuble vzduch, potom otvor skrutkou pevne uzavrel. Nalial olej do rozvodovej skrine šupátka (posúvača). Zvesil špicu a „vysoko odborne“ s ňou začal búchať po rozvodovej skrini šupátka. Keď skončil tento ceremoniál, s napätou tvárou pustil stlačený vzduch. Čerpadlo sa pohlo. Puf, puf... puf, puf. Tvár mu skrášlil radostný úsmev a spokojne mi povedal, že nie je to žiadna veda starať sa o toto čerpadlo. Potom sme sa vybrali pozrieť spomínané prerážky. Obidve boli vyrazené asi do výšky pätnásť metrov po úklone od boku chodby. Neboli obsadené, ale namontované ventilátory boli v chode. Opýtal som sa, prečo prerážky nie sú obsadené? Odpovedal mi, že nemá revírnika, lebo revírnik, starý Křiž, už nadrábal dva roky. Rozhodol sa definitívne ukončiť prácu a ostať doma. Predtým „prípravné banské práce“ tvorili samostatný úsek. Po reorganizácii prípravy pripadli úsekom, v ktorých revíre sa tieto robili. Od budúceho týždňa prerážky obsadíme. Pred vstupom osádky na pracovisko musím ja ísť prvý a zmerať, či sa v prerážkach nenahromadili plyny.
Následne sme sa pobrali pozrieť chodbu pre otvárku sloja Karol. Blížili sme sa k čelbe. Bolo počuť zvuk nakladača, ako usilovne nakladajú. Po našom príchode osádka zastavila prácu. Bratčenkov ma predstavil osádke ako revírnika. Pracovisko bolo vedené ako „zákľuk do Karla“, ale uhlie v profile nebolo. Celý profil chodby bol v jalovine. Vedúci mi to vysvetlil, že momentálne je to prekop nasmerovaný na sloj. Keď na sloj narazíme, urobíme zákľuk a budeme sledovať uhlie až na hranicu, ktorú tvorí známa zlomová porucha. Na dosiahnutie sloja potrebujeme vyraziť 20 až 25 metrov. Predák pracoviska bol rozvážny chlap, tak okolo päťdesiatky, volal sa Kráľ. Mal dvoch pomocníkov, takých chlapov ako môj vedúci. Boli to silní chlapi, brigádnici, vo veku asi tridsať rokov. Predák ich chválil, že sa veľmi dobre zapracovali. Vedúci sa ich opýtal, ako sa im páči práca v bani? Veľmi si pochvaľovali, že môžu pracovať u takého rozvážneho a rozumného predáka. Budú sa v práci snažiť, aby mohli ostať aj naďalej pracovať s ním. Na začiatku, keď prišli na šachtu, boli zadelení do rúbania k prekládke. V rúbaní sa nevedeli ani poriadne otočiť a to, že sú silní chlapi im nepomohlo, práca v chodbe im vyhovovala lepšie.
Po ukončení rozhovoru sme odišli z pracoviska. Na križovatke sa vedúci so mnou rozlúčil, odišiel k šachte a ja som sa pobral opäť do Reginy. Celá partia spolu s Miskom sedela na „medzipatrovej“ chodbe a búrlivo diskutovala. Prišiel som k ním a zistil som, že Miskovi už mládežníci zdvihli adrenalín. Skočil niektorému do reči a zvýšeným hlasom zreval: “Kurva, už zavřiče pysk, pořad jen tvrdíte, že se to nedá, kurva, pohnite rozumem a přemýšlejče jak by se to dalo udělat. Ani jste to neskusili, enem lamentujete.“ Obrátil sa ku mne a povedal mi, že od zajtra rána začneme kopať stenu. Máme kopať aj uličku, aby sa chlapom lepšie vtínalo do zuba, tiež aby uhlie dostalo trochu tlak nadložia a tým trochu zmäklo. Zo začiatku musíme počítať s tým, že uhlie bude tvrdé. Máme prekopať šesť až sedem pokosov a potom sa príde na nás pozrieť. Dovtedy získame trochu skúsenosti s prekládkou aj s vyuhlením pokosu. Potom môžeme diskutovať o tom, či dokážeme pracovať metódou uzavretých cyklov. Ešte sme nevydali ani tonu a už mudrujeme o tom, aké budú ťažkosti pri dobývaní. Je to mlátenie prázdnej slamy. Mládežníci prestali diskutovať na tému dobývania, ale vytiahli pre nich pálčivejšiu tému, zárobky. Niektorí z nich už boli ženáči a začali vykrikovať, že robili v dobre fungujúcich rúbaniach, kde mali zaistené slušné zárobky. Akú majú teraz istotu, že nepôjdu domov s tenkou obálkou? Miska im povedal, že v tomto rúbaní prvé tri mesiace bude nízka norma, z dôvodu zavádzania novej metódy a techniky. Tiež bude znížená z dôvodu počiatočného roztínania steny. Podrobnosti o zárobkoch im vysvetlí vedúci úseku. Ja som sa tiež zapojil do diskusie a povedal som im, že mne sa sloj Regina páči, pretože je o máličko vyššia ako Gizeľa, ale hlavne že mocnosť je rovnomerná, nekolíše ako v Gizeli, kde sa niekde zníži aj na 40 centimetrov. Nepáči sa mi tá komplikovaná doprava, ale poučený vedúcim som im vysvetlil dôvody tohoto riešenia. Chlapi sa trochu upokojili a keďže už bolo niečo po dvanástej, pobrali sme sa pomaly k šachte. Túto smenu mali zaplatenú v časovej mzde, takže mali „Pánsku šichtu.“
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
Pobrali sme sa cez dvor do spomínanej miestnosti. Keď sme sa priblížili k dverám, bolo počuť hlasitú vravu. Vošli sme dnu. Vrava stíchla. Pri malých stoloch sedeli po štyroch mladí chlapi. Bolo ich asi tridsať. Na náš pozdrav zborovo odpovedali „Zdař Bůh“. Zvedavé pohľady nás sprevádzali, až kým sme si nesadli za stôl na pódiu, pri čelnej stene. Slova sa ujal pán Bratčenkov a v krátkosti vysvetlil, že v Regine chceme rúbať metódou uzavretých cyklov, zároveň aj zaviesť bezprašnú dopravu uhlia v rúbaní. V rúbaní už bol zmontovaný „panceř“. Za predáka určil Juru Žvaka a za jeho zástupcu menoval Jirku Bortela. Potom predstavil mňa, že tam budem revírnikom. Ďalej povedal, že o novej metóde nám niečo povie Jaroslav Miska. Prevažná časť osádky ho poznala, začali mu nadšene tlieskať. Miska ich pohybom ruky utíšil. Začal veľmi pútavo rozprávať, ako na túto myšlienku započať dobývanie komplexnou metódou prišiel. Ako musel presvedčiť svojich nadriadených a získať dôveru u haviarov. Ako dobrý haviar a skúsený predák známy svojou výrečnosťou presvedčil všetkých. Rozprával o obrovských počiatočných ťažkostiach i o tom, ako od osadenstva na šachte utŕžil dennodenné posmešky. Nevzdávali sa. Zo začiatku im cyklus trval viac ako 10 hodín. Vyfárali o štvrtej, alebo až o piatej. Keď sa okúpali, vypotení a vysmädnutí išli na pivo a tam rozoberali, čo ešte musia zlepšiť, aby dosiahli stanovený cyklus. Domov však prichádzali neskoro a manželky haviarov začali reptať. Ovplyvnené rečami neprajníkov nakoniec začali viniť jeho. Už počas zavádzania tejto metódy dosiahli vyššie plnenie plánu. Chlapi z jeho partie nosili „hrubšie“ výplaty domov, ale ženy to neuspokojilo. Spolčili sa, a v jeden deň prišli na šachtu. Počkali si na nich, kedy vyjdú z bane. Keď vyfárali, ženy ako osy sa vrhli na neho, vykrikovali mu, že ich okráda o mužov a deťom berie otcov. Márne sa im snažil vysvetliť, že jeho záujem je pomôcť rodinám, ale rozvášnené ženy nevedel utíšiť. 
Na správe závodu našiel pochopenie a dostal povolenie, aby manželky haviarov mohli fárať do rúbania. V tom čase to nebolo niečo nezvyklé, lebo vtedy v bani pracovali aj ženy. Spoločnú brigádu si naplánovali na jednu nedeľu. Vedenie úseku pripravilo pre ne fáračky (šaty), prilby a lampy. Rúbanie bolo pripravené tak, aby bolo všetko zabezpečené, aby bolo riziko úrazu znížené na minimum. Okrem revírnika fáral aj bezpečnostný technik, poučil ženy o základných bezpečnostných predpisoch v bani. Ženy si priniesli pod prilby šatky, aby si chránili svoje krásne účesy. Keď už boli všetci prezlečení, pobrali sa k šachte. Ženy sem-tam vykrikovali „tuš co, když to chlapi vydrži, my se též neposerem“. Takými silnými rečami sa navzájom posilňovali a povzbudzovali, možno že tým zakrývali zobúdzajúci sa strach. Nebolo to však na nich vidieť. Povinnosťou narážačov bolo robiť námatkové kontroly fárajúcich do bane, či niekto nemá pri sebe zápalky a cigarety. Veselá partia došla k šachte. Narážači si už mädlili ruky, aká bude teraz sranda. Jeden z nich vyhlásil: „Havíři to vědí, že se do šachty nesmí nosit zápalky, vás však musíme skontrolovat.“ Darmo ženy vykrikovali, že ani jedna nemá zápalky, narážači povedali, že je to ich povinnosť. S veľkou svedomitosťou im začali ohmatávať vrecká na nohaviciach, aj na kabáte. Ženy vykrikovali, niektoré pišťali a jedna statná roba vykríkla: „Kurva, barabo, co mne makáš, makej si doma svojí starou.“ Otočila sa dozadu a kričala na muža: „Arnoľde, ty se jenom dživaš, jak mne ten baraba přede všemi omakáva a nic nedeláš.“ Manžel jej so smiechom odpovedal: „Kdyby to bylo po tmě tak bys neřvala, ale bys stála jak dřevěný sloup.“ Bolože to smiechu, až sa niektorí dusili. 
