Zobudili sme sa na krik starého fúzača Ráka, ktorý do každej izby kričal: „kerý jede na ranní směnu stávejče!“ Keď došiel do našej izby už sme boli oblečení. Rýchle sme niečo zjedli na raňajky, schmatli pod pazuchu montérky a pustili sa peši na šachtu. O malú chvíľu už prezlečení sme boli v budove, kde boli kancelárie jednotlivých banských úsekov. Bolo ich päť vedľa seba. Bočné dvere boli pootvárané, takže z prvej bolo vidieť až do poslednej. Každá mala malé okienko ústiace na chodbu, po ktorej sa chodili baníci hlásiť na smenu.

Keď sme vstúpili do kancelárie, privítal nás úžasný ruch a krik. Pýtali sme sa na smenmajstra. Ukázali nám ho, tak sme sa pobrali k nemu. Na pohľad to bol sympatický muž strednej postavy. Mal kučeravé, tmavohnedé vlasy mierne popretkávané šedinami. Volal sa pán Mrázek. Oslovili sme ho, otočil sa k nám, ale jeho pekné modré oči nám pripadali veľmi smutné. Chvíľu sa na nás pozeral a potom dosť podráždene na nás zhúkol: „co je?“ Vysvetlili sme mu, že po ukončení baníckej priemyslovky sme na základe umiestenky nastúpili na tunajšiu šachtu za revírnikov. Prijatie do zamestnania už máme vybavené na osobnom oddelení a riaditeľ pán Dědek nám povedal, aby sme sa ráno hlásili u neho. Odovzdali sme mu naše umiestenky a vysvedčenia z priemyslovky. Mrkol na papiere a štekol: „Kaj meškače.“ Ondro mal hodinky, pozrel sa na ne a povedal: „Pán smenmajster, nemeškáme, ešte je iba štvrť na šesť.“ Pokúsil sa pousmiať, prešiel na češtinu a povedal: „Já se ptám, kde bydlíte, když jste už tak skoro na šachtě.“ Odľahlo nám. Rýchlo sme mu vysvetľovali, že bývame v drevených barakoch v Michálkoviciach, v závodnej ubytovni. Niečo si zamrmlal a začal si prezerať naše papiere. Zdvihol zrak a povedal: „No vysvědčení máte pěkné, doufám že jste to vy, tí kluci co nám ty kolá roztočí.“ V posledných slovách bolo cítiť sarkazmus. Prstom ukázal na mňa a povedal: „Ty Slavkay, budeš mít Gizeľu a Ty, Lukačko, Oľgu.“ Otočil sa, odišiel a už sme počuli iba jeho krik vo vedľajšej kancelárii.

Ostali sme ako omráčení. Pochopili sme že meškač znamená bývať, ale čo za Gizeľu a Oľgu nám pridelil, to sme si nevedeli predstaviť. Nahlas sme sa navzájom opytovali čo to môže byť, so smiechom sme hovorili, že za dobré vysvedčenie nám pridelil nejaké dievčatá. Vtom čase v baniach pracovali aj ženy. Zrejme naše táraniny počul nejaký baník alebo technik, lebo keď išiel okolo nás povedal nám: „Kluci, to jsou rubani na pátych horách, tu v Ostravě jsou tak pojmenovaný sloje. Většinou jsou to ženská jmena. Tu sú nizke sloje a na stene se delá ležmo, tak aspoň máme to potešení, že celú šichtu ležime na nejaký holce a kopeme uhlí,“ a smial sa na celé ústa. Vedeli sme že v Ostrave sa dobýva „stenovaním“. Teoretický sme to ovládali, ale nový problém bol „páte hory.“

V kanceláriách s pribúdajúcim časom sa hluk stupňoval. Hučalo to ako v úli. Krik, hluk, rev, búchanie po stole a za každým slovom bolo „kurva“, niekedy zdupľované „kurva, aleluja, kurva“. Bolo to zadeľovanie do práce v rannej smene. Boli sme z toho takí vyvalení, že stále sme čakali, kedy sa strhne bitka. Mali sme už za sebou prax, pretože sme pracovali v rôznych baniach na Slovensku ako učni a aj na priemyslovke sme takmer každú sobotu chodili pracovať do baní v Rudňanoch, Slovinkách, na Gretli, do Kišoviec - Šváboviec, dokonca ešte aj do Maria Huty na Grendzef, čiže už nejakých pár zadelení sme prežili, ale také aké bolo tu, sme si nedokázali predstaviť ani v najhoršom sne. My v takomto blázinci máme robiť? Čas však plynul, blížilo sa k šiestej. Vedeli sme, že už je jazda mužstva na šachte.

Vybrali sme sa bojazlivo za smenmajstrom. Ten mal pred sebou trasúceho sa muža v čiernom, na ktorého reval, že „něco zdupal“, domysleli sme si, že niečo neurobil v nočnej smene. Čas nás prinútil premôcť ostýchavosť. Využijúc chvíľu keď lapal dych, opýtali sme sa ho: „Pán smenmajster, kto nás na naše pracoviská zavedie?“ Prekvapene na nás vyvalil oči, akoby neveril tomu čo počul, zaklonil hlavu a pohľadom do neba začal fistulovým hlasom škriekať: „Kaj to ja jsem kurva, na šachče, nebo v detský školce? Kurva aleluja kurva, kdo kdy videl, aby ja jsem revirniky za ruku do rubaní vodil.“ Nasratý sa na nás pozrel a zreval: „kurva synci, školy mače, mapy jsou oto ľe,“ prstom ukázal na mapy visiace na stene, „tuž se kurva na to podživejče, aby jste vjedželi kaj máče isč.“ Obrátil sa a pokračoval v „sprdávaní“ pred ním trasúceho sa revírnika.

Oblial nás pot, stáli sme tam bezradní a beznádejní v čistučkých montérkach, so zápisníkom a ceruzkou, ako aj čistým kapesníkom vo vrecku. Vyzerali sme ako dve holubie mláďatá medzi kŕdľom čiernych havranov. Hovorí sa "keď je núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Naša božia pomoc prišla v osobe starého pána revírnika, ktorý dianie sledoval, pristúpil k nám so slovami: „Synci, ja Vás tam zavedu. Ja fáram na páte hory.“ Nám sa starý pán javil ako náš anjel záchranca a veľmi sa nám uľavilo. Vypísal nejaký lístok a odišiel ho dať podpísať smenmajstrovi. S lístkom v ruke sa vrátil a povedal: „jedžem pro lampy.“ Šli sme za ním do lampárne, tam odovzdal lístok a lampár nám vydal reflektor a benzínku, spolu s plechovou známkou, ktorú nám podal do ruky s poučením, že na túto známku si budeme vyberať lampy pred každodenným fáraním. Potom známku zavesil do príslušnej priehradky a po odovzdaní lampy nám známku vráti.

Takto vystrojení sme sa pobrali so starým pánom k šachte. Tam sa nám predstavil, že sa volá Dyľuš, to boli takmer posledné slová, ktoré sme rozumeli. On dosť šušlal, pretože nemal zuby, a prepol na tú šušlavú „slezskú ostravčinu“. Priateľsky sme sa len usmievali a prikyvovali hlavami. Keď sme klietkou sfárali na páte hory, hneď sme si uvedomili že páte hory nie je pohorie, ale banský obzor alebo horizont, ktorý názov sa používa u nás v baniach. Keď sme vystúpili na nárazisku, vybral kožené vrecko a začal nás núkať: „Synci, dejče si na šprajc.“ Dovtípili sme sa, že nám núka žuvať tabak, tak sme to slušne odmietli. „Je to z bagem,“ povedal hrdo. Hlavami sme záporne pokrútili. Začal si napchávať strašne zapáchajúci tabak do úst a prekvapene zašušlal: „Tuš co u vás haviři nebagujú?“ „Nie, u nás fajčia,“ odpovedali sme. Teraz on vyvalil na nás okále: „Cóóó, u vás na šachče neni plyn?“ „Nie, u nás sú rudné bane a tam plyny nemáme,“ slušne sme mu odpovedali. Neveriacky krútil hlavou, nevedel pochopiť ako je možné, že baňa je bez plynu. V tom čase v OKD nebola ani jedna šachta, na ktorej by sa nevyskytoval silne výbušný plyn metán. „Tuš vám se to tam delá,“ povedal a vopchal si smradľavé vrecko do kabáta. Potom ukázal rukou na koniec náraziska, „tam pojedžem“ a začal kráčať tým smerom. Pobrali sme sa za ním. Na nárazisku sa hemžili ľudia, hučali lokomotívy a búchali banské vozy. Preplietali sme sa pomedzi vagóny, prekračovali rôzny materiál ležiaci na zemi, výstuž, drevo, rôzne stočené laná, až sme sa dostali do chodby hlavného obzoru, ústiacej na nárazisko. Za pánom Dyľušom sme pochodovali ako vojaci, jeden za druhým. Každým krokom sa nám hluk náraziska vzďaľoval. Neustále nám niečo rozprával s napchatým bagom v ústach a tvárou obrátenou v smere chôdze. Absolútne sme mu nič nerozumeli. Aby sme sa mu trochu zavďačili, sem-tam sme prikývli hlavou a súhlasne povedali „áno, áno, je to tak.“ Lenže raz to bolo asi nevhodné, zastal, obrátil sa s vážnou tvárou k nám a povedal: „Kdepak kluci, to by bylo proti předpisům.“ Nevedeli sme o čo ide, tak sme iba previnilo stáli so zvesenými hlavami. Odpľul si a pokračovali sme v chôdzi. Potom sa sem-tam k nám obrátil a niečo sme porozumeli. Dozvedeli sme sa, že bol baníkom, robil v stene, potom bol na nejakom školení a robil revírnika v stene. Teraz má zaprášenie pľúc, tak môže robíť iba koľajového dispečera. Na obzore chodí po jednotlivých pracoviskách. Podľa situácie usmerňuje a dohliada na zásobovanie pracovísk prázdnymi banskými vozmi.

Kráčali sme od šachty už viac ako polhodiny, keď sme začuli nám známy hukot vŕtačky a zbíjačiek. Bola to predzvesť, že sa blížime k banským pracoviskám. Po krátkej chvíli hukot silnel a už som rozoznal, že striedavo tam pracuje viac ako desať zbíjačiek. Prišli sme k veľkej diere na ľavej strane spodku chodby. Z diery sa valili kúdoly pary a uhoľného prachu, ako aj smrad, taká zmiešanina pachu potu, oleja a surového banského dreva. Zrazu pán Dyľuš zastal, obrátil sa a povedal: „Slavkay, oto ľe je tvoje rúbani. Ja nemohu jet s Tebu dolu, protože mám záprach plic. Dej si pozor, protože Gizeľa má jazyky a často zavali. Tuž Zdař Bůch!“ Obrátil sa k Ondrovi so slovami: „Ty pojdž, pojedžem dál do Oľgy,“ a odišli.
Zostal som sám stáť nad škeriacou sa čiernou dierou. Čo to za jazyky má Gizeľa, za tak krátky čas toľko záhad, že mi už hučala z toho hlava. Začal som svietiť reflektorom do diery, ale kužeľ silného svetla neprenikol cez kúdole prachu a pary valiacich sa z rúbania. Mal som malú výhodu, že ako učeň som pracoval v Kišovciach a Švábovciach na ložisku so slojom mangánovej rudy, veľmi podobným uhoľným slojom, pretože tiež vzniklo sedimentárnou činnosťou. No čo teraz? Veď si baník, tak poďme do diery.

Jedného, čoho som sa bál, bola moja benzínka. Teoreticky sme to ovládali, bola to prakticky lampa na meranie koncentrácie metánu v banskom ovzduší. Podľa výšky aureoly v milimetroch, teda zdvihnutia plameňa, odhadovalo sa množstvo metánu v percentách, lenže takú lampu som doteraz v rukách nemal. Vedel som, že šachta Petr Bezruč patrí medzi najviac zaplynené na Sliezskej Ostrave. Ako mám teraz niesť túto lampu, s ohňom za sklom a drôtenou sieťkou, v sloji vysokom asi 50 - 60 cm, kde sa možno pohybovať iba poležiačky. Pustil som sa do diery, ktorá mala profil 160 cm široký a 50 - 60 cm vysoký, po úklone nohami dopredu. Ležal som na ľavom boku a benzínku som pomaly ťahal za sebou po počve (spodku), ktorá bola hladká, ako najkrajšie vyhladený betón na mestskom chodníku. Zliezol som asi desať metrov a zazrel som rozvešané svetlá pracujúcich baníkov pozdĺž steny. Na vrchu steny pracoval svalnatý baník, po ležiačky váľal zbíjačkou uhlie do oceľových žľabov tvaru L, pribitých na drevených stojkách, tvoriacich výstuž rúbania. Keď zbadal blikať svetlo môjho reflektora, prestal zbíjať a obrátil sa ku mne. Priplazil som sa k nemu a podával som mu ruku. Chvíľu bol v rozpakoch, zrejme na takéto spôsoby nebol zvyknutý, potom mi podal ruku aj on. Predstavil som sa mu a povedal, že som nový revírnik. „Tuš, kurva, vitej.“ Hneď na to sa ponáhľal, aby ventilom zastavil stlačený vzduch v potrubí. V tom momente hukot zbíjačiek stíchol.

Ticho trvalo iba tri sekundy, a zdola sa začalo ozývať: „Kurva, co je s tím vzduchem, proč si to kurva zavřel?“ Môj prvý známy baník sa nadýchal do mohutných pľúc a zareval smerom dolu: „Kurva, zavřiče pysk, volejče dolu ať předák přijedže nahoře, protože je tu novej štajger“. Táto správa bola podávaná od jedného baníka k druhému, vzdialených od seba po desiatich metroch, po celej dĺžke asi 80 metrovej steny. Keď volanie doznelo môj haviar mi povedal: „Štajger, vlez si do závalu a lez dolu. Předák pojede závalem nahor, tuš se střetnete.“ Pustil vzduch do potrubia, nedočkavo schmatol zbíjačku a opäť začal váľať uhlie do žľabov. Stena mala ideálny úklon, takže uhlie samospádom kĺzalo do smaltovaných žľabov a po nich až do vozíkov na ťažnej chodbe. Doprava v stene bola praktický vyriešená, bez nároku na energiu. Nevýhodou však bola veľká prašnosť v rúbaní. Prašnosť vznikala tým, že pri rýchlom kĺzaní sa uhlie nárazmi veľmi drobilo.

Po niekoľkominútovom plazení v závale, zbadal som prebleskovanie reflektora zo spodku steny. Vedel som, že je to predák, lebo keď nám dávali v lampárni lampy, pracovník povedal, že reflektory dostávajú iba štajgri, strelci a predáci. Ostatní baníci mali masívne ťažké akumulátorové lampy, ktoré sa ľudovo volali päťkiláky. Po chvíli sme sa s predákom stretli. Pravdepodobne nevedel presne o čo ide. Zadýchaný a spotený z lezenia do vrchu podráždene zreval: „Kurva co jé, odkuď seš?“ Ja som nový revírnik, odpovedal som. „Jak tó, mne Bratčenkov nic neřikal.“ Nevedel som, kto je Bratčenkov, preto som mu povedal, že mňa tu zadelil smenmajster pán Mrázek. Keď si uvedomil, že rozprávam po slovensky, peknou slovenčinou sa ma opýtal: „Ty si Slovák?“ Prikývol som a on nato, že tiež je Slovák. „Som Mišo“ a podal mi ruku. „Ja som Marian,“ radostne som mu ju stisol.

V Mišovi som našiel veľmi dobrého kamaráta, v mojich začiatkoch na šachte mi veľa pomohol svojimi viacročnými skúsenosťami. Ja som mal v tom čase osemnásť a pol roka, Mišo mal asi dvadsaťosem. Na tejto šachte začal pracovať ako vojak od roku 1945 a po vojenčine už zostal tu. Oženil sa a stal sa z neho „ostraviak“. Potom som sa od neho dozvedel, že vlastne patrím do tretieho úseku a spomínaný pán Bratčenkov je náš vedúci. Trochu sa čudoval, že taký mladý a už štajger. Porozprával som mu, že ako banícky učeň som po prvom ročníku študoval na priemyslovke. Po ukončení mi dali umiestenku na túto šachtu. Povedal som mu o blázinci v kancelárii, ako nás pán Mrázek prijal, tak sa iba zasmial. „Na to si zvykneš“ a začal mi rozprávať prečo je to tak.

Pán Mrázek je veľmi dobrý človek, aj ostatní technici. Príčina tohoto blázinca tkvie v tom, že predošlý riaditeľ naháňal vysoko plniť plán ťažby, až na stotridsať percent, vyrúbal zásoby, pričom zanedbal prípravy nových blokov na rúbanie. Za vysoké plnenie plánu ťažby postúpil na vysokú funkciu na riaditeľstve podniku. Následkom toho na šachtovej veži Petr Bezruč zhasla červená hviezda. Vtedy v revíre Ostravsko - karvinské doly (OKD) každý závod, ktorý plnil plán, mal na šachtovej veži rozsvietenú červenú hviezdu. Keď sa prestal plniť plán, znamenalo to stratu prémii, rôznych príplatkov za plnenie plánu, ako u robotníkov, tak aj u technikov. Vyšší technici boli neustále na „koberčeku“ u riaditeľa, ten zase na podniku, čo bol vtedy Trust Sever. Tak vznikala dusná atmosféra, v ktorej často padali a rodili sa nové tváre vo vedení závodu, od riaditeľa až po najnižšieho technika. Teda v tom je príčina blázinca počas zadeľovania pri striedaní smien.

Mišo sa stále usmieval a pokračoval: „Tu každý na každého reve, každé druhé slovo je kurva, no hociako sa povadíme nikdy sa to neprenáša za bránu závodu. Po šichte zvykneme ísť na pivo do hostinca „Na špici“ oproti šachte a z hádky na „dole“ sa iba smejeme, že „kurva ale sme se chytli v rúbani“ a je to v poriadku. Môžeš vidieť aj na chlapoch v stene, že robia s veľkým nasadením, normy a plán sú našpanované, každý využíva pracovný čas, aby čo najskôr svoj úsek prekopal, a načas vyfáral. Často ostávame až do tretej alebo až do piatej, aby stena bola prekopaná o „pokos“, čo znamená postup steny o 1,6 metra. Potom sa preložia žľaby, vzduchové potrubie, hráňe a cyklus sa opakuje. Za šichtu sa nakope tristo až štyristo vozov uhlia a to sa treba riadne obracať. Uvidíš to za nejaký čas, keď si to osvojíš, potom si na ten blázinec zvykneš.“ Uvedomil som si, že mal som šťastie natrafiť na takého rozumného predáka. Bol to on, ktorý mi popísal povinnosti revírnika v rúbani. Spolu s predákom som mal povinnosť dávať pozor na bezpečnosť pracoviska, organizovať dopravu, hlavne prísun prázdnych vozov do rúbania a ostatné organizačné záležitosti pre hladký priebeh ťažobných prác v smene. Povedal, že na šachte pracuje cez dvetisíc ľudí, ale mám si dávať pozor, lebo tu .pracujú aj väzni, schopní napadnúť človeka. Potom mi nadiktoval hlásenie pre druhú smenu. Mal som ísť k šachte, aby som o jednej hodine stihol „Obháňku“, čo bola osobná doprava pre technikov, strelmajstrov a ostatných ľudí, ktorí mali písomné povolenie pre predčasné vyfáranie z bane. Mal som vyhľadať pána Bratčenkova a zreferovať mu stav prác na rannej smene a predniesť požiadavky, čo má urobiť druhá smena v rúbaní.

Zliezol som po závale dolu na ťažnú chodbu, na ktorej som v živote nebol. Kde je cesta k šachte, vľavo, či vpravo? Čo teraz? Mám sa opýtať baníkov, ktorí zo sypu napúšťali uhlie do vozov? Uvažoval som. Technik sa pýta baníka, že kde je šachta? To by mala srandu celá osádka. Preto som sa opýtal, koľko vozov s uhlím už naplnili. Zapísal som si to a pozoroval, ktorým smerom idú plné vozy, iba to môže byť smer k šachte. Podľa toho som sa smelo pustil kráčať k šachte. Po piatich minútach ma môj optimizmus prešiel, prišiel som na križovatku. Chvíľu stojím a rozmýšľam. Po ľavej ruke v diaľke som zbadal kolísajúce svetielko, ako keď ide opitý človek s lampášom. Vďaka mojim skúsenostiam v bani som vedel, že je to banská lokomotíva. Rozhodol som sa ju počkať, lebo podľa toho aké vozy ťahá, môžem určiť smer k šachte. Keď ťahá prázdne ide od šachty, keď plné tak k šachte, uvažoval som a čakal jej príchod. S hlasným odfukovaním sa približovala a usúdil som, že je to lokomotíva s pohonom na stlačený vzduch. So zvedavosťou som ju očakával, lebo taká mi bola známa iba z obrázkov v Stočesovej učebnici „Baníctvo“.
Takéto lokomotívy sa používali v baniach s veľkým výskytom výbušného plynu, metánu. Keď prechádzala popri mne, lokomotivár mávol rukou na pozdrav, aj ja som mu kývol a zvedavo čakal na vozy. Zo tri prvé vozy boli naložené rôznym materiálom, ako hadice, zbíjačky, debny a v jednom voze bol nejaký motor alebo čerpadlo. Za nimi "huráááá", vozy naložené krásnym lesklým uhlím. Čakal som kým neprejde celý vlak, potom som za ním začal kráčať k vytúženej šachte. Na poslednom vagóne, podľa bezpečnostných predpisov, bolo umiestnené červené svetlo, takže som mal bezpečného sprievodcu na mojej ceste. Mal som nutkanie vyskočiť a postaviť sa na nárazník posledného vozíka tak, ako sme to robili na našom závode ako učni. Za tieto nezbednícke kúsky nás naši inštruktori a technici veľmi karhali a v opakovanom prípade preložili pracovať na povrch. Bol to pre nás trest. Uvedomil som si, že teraz som ja ten, čo musí dbať na dodržiavanie bezpečnostných predpisov pri práci. Kráčajúc za poskakujúcim červeným svetielkom som prechádzal križovatkami, z ktorých sa odbočovalo do štyroch až šiestich chodieb. Uvedomil som si, že keby nebolo môjho „fučiaceho a hrkotajúceho sprievodcu“ postihli by ma úžasné ťažkosti s orientáciou a určite by som poblúdil.

Cesta sa mi zdala byť nekonečná, keď zrazu zbadám svetlo z náraziska. Chodba sa rozšírila na dvojkoľajku s bočným chodníkom pre ľudí. Obišiel som spomaľujúci vlak a po chodníku som došiel k šachte. Tam už stálo asi dvadsať ľudí, veľmi čiernych. Všetko na nich bolo čierne, aj tváre, v ktorých sa leskli iba oči a červené pery, ktoré usilovne omývali prúdom slín, čo neustále odpľúvali zo žuvaného smradľavého baga. Postavil som sa k nim. Stáli sme tam ticho, nepohnute, s pohľadom upretým do tmavej šachty, očakávajúc, kedy sa v nej objaví klietka, aby nás dopravila na povrch na denné svetlo. Medzi čakajúcimi iba sem-tam padlo nejaké slovo. Zrazu zo skupiny čakajúcich vystúpil jeden chlap s čiernou tvárou a pohol sa smerom ku mne. Na remienku mu na prsiach visel reflektor a v rukách držal benzínku. Drzo mi zasvietil do očí a v polkruhu ma začal obchádzať. Stále sa na mňa pozeral a sem-tam mi bleskol s reflektorom do tváre.

Začal som mať obavy. Spomenul som si na Mišove slová „daj si pozor na ľudí, pretože tu pracujú aj väzni“, ale uvedomoval som si, že sú tu aj iní ľudia. Pre istotu som v pravej ruke stisol reflektor s odhodlaním, že keď sa ku mne priblíži tak ho ním ovalím. Z napätej situácie ma vyslobodila klietka, ktorá zastala na obzore. Vyšli z nej dvaja statní chlapi, narážači, jeden z nich zvýšeným hlasom oznamoval: „Můžu isč enem štajgři a střelci, též tí, kerí mají písemné povolení od směnmistra.“ Začali sme pomaly nastupovať. Narážači každého pozorovali. Poznali všetkých ľudí, hoci boli v tvári čierni ako uhoľ. Keď som sa priblížil ku klietke, vystrel predo mňa ruku, ako rampu na železničnom priecestí a zhúkol: „Tys je kto?" Ukázal som mu reflektor a benzínku a povedal, že som nový štajger z Gizely. Nato ma pustil. Ponáhľal som sa prejsť na zadnú stranu klietky, pretože môj prenasledovateľ sa snažil dostať bližšie ku mne. Dosiahol som to, že v klietke medzi nami stáli dvaja chlapi. On však aj počas jazdy hore, cez medzery medzi chlapmi, stále mi poblyskoval reflektorom do tváre.

Zastali sme na povrchu. Slnko presvitalo do budovy šachty. Keď sa otvorili dvere klietky, videl som ako chlapi pred sebou tlačili môjho „prenasledovateľa“ von z klietky. Ja som náročky zaostával. Kráčal po nádvorí medzi ostatnými, ale stále sa obzeral. Po pätnástich metroch zastal, obrátil sa a čakal. Neostávalo mi nič iné, len ísť k nemu. Na dennom svetle sme sa spoznali. Bol to Ondro. Začali sme sa strašne rehotať. Dusiac sa smiechom vykrikoval: „Ja som ťa spoznával, ale nebol som si istý“. „Ja som ťa vôbec nepoznal,“ odvetil som, „pretože si strašne čierny.“ „Len keby si sa ty videl, ako vyzeráš,“ smiali sme sa ďalej. A takto pobavení, plní nových poznatkov a zážitkov z prvej smeny, pobrali sme sa hľadať naše úseky aj našich vedúcich. Po ceste sme vybrali zápisníky, zopakovali si poznačené údaje, ktoré mali byť predmetom hlásenia. Ja som začal hľadať Tretí a Ondro zase Piaty úsek.

Vošli sme do budovy, kde boli kancelárie. Ráno sme tam dostali také „vrelé privítanie a zadelenie“ od pána smenmajstra. Ondro povedal, že pôjdeme po chodbe popri okienkach, pri ktorých sa hlásia baníci pred a po smene. Tam pri okienku musia byť vyznačené čísla úsekov. Mal pravdu. Nebola to nijaká veda nájsť úsek, pretože kancelárie boli za sebou od jednotky po päťku, a za päťkou bolo okienko, kde nápis označoval „Povrch“. Vošiel som do kancelárie tretieho úseku, Ondro sa pobral ďalej. Kancelária bola väčšia miestnosť s masívnym stolom a asi šiestimi stoličkami. Bola to kancelária revírnikov. Vedľa už spomenutého okienka bola na stene čierna skrinka, ktorá sa dala roztvoriť tak, že vyzerala ako roztvorená veľká kniha. Vo vnútri skrinky boli v radoch nabité klince – háčky, na ktorých viseli plechové známky. Zápis do smeny, tu volali „cachovani“. Baníci prichádzali po chodbe k okienku, zahlásili svoje číslo a revírnik známku s jeho číslom zavesil na háčik v rade, kde bolo vyznačené jeho pracovisko. Druhá kontrola bola v lampárni, kde na svoju známku dostal lampu. Po vyfáraní, keď lampu odovzdal, dostal známku späť. Tretiu kontrolu robil revírnik priamo na pracovisku, zápisom pracovníka do svojej smenovničky. Tieto znalosti som nadobudol až neskoršie, keď som sa na úseku udomácnil.

V zadnej stene miestnosti boli dvere kancelárie vedúceho úseku, hrdo nesúce menovku Ivan Bratčenkov. Nesmelo som zaklopal. Ozval sa zvučný hlas „vstupte“. Vošiel som do kancelárie. Pri stole stál vysoký päťdesiatnik silnej postavy. V rukách držal nejaké papiere. Pozdravil som naším pozdravom Zdar Boh. Obrátil sa ku mne a češtinou s ruským prízvukom mi povedal: „Ty jsi ten Slovák, co tě smenmistr zadelil do Gizeli za revirnika? Ja nevím proč tě ráno neposlal za mnou?“ Mávol rukou do vzduchu a začal sa ma vypytovať, ako prebiehala smena v rúbaní. Otvoril som notes a vyrapotal jedným dychom, koľko bolo plných vozov, keď som odchádzal a pokyny pre druhú smenu, čo mi nadiktoval predák Mišo. Zdalo sa mi, že bol spokojný s mojím hlásením. Zo mňa spadla napätosť a nervozita nováčika. Zrazu sa ma opýtal: „Nemrazilo se to na odhone v rubáni, nebylo třeba kutat?“ Nerozumel som z toho nič. Videl však, že som sa pozeral na neho vyjavene, zase len mávol rukou a povedal mi, aby som sa išiel okúpať. Potom nech prídem k nemu.

Odišiel som do veľkej kúpelne, kde nám ráno kúpeľník pridelil háky na retiazke na zavesenie šiat. Prišiel aj Ondro. Vyrozprávali sme si, ako sme dopadli u vedúcich úsekov. Boli sme spokojní, že sme v prvej šichte ako-tak obstáli. Vykúpali sme sa. Boli sme čistí, iba oči, hocijako sme ich vytierali, stále boli okolo rias čierne. Predbehli sme dobu. Už vtedy sme mali oči s čiernym tieňom, čo je dnešná móda žien. Na hák sme zavesili naše čierne montérky, košele a háky vytiahli hore. Nemali sme visiace zámky na uzamknutie háku, ale kúpeľník nám ich ochotne požičal. Pobrali sme sa na úsek.

V kanceláriách už bolo plno ľudí. Opakoval sa ranný scenár, vrava, krik a hlas pána Mrázka vynikal nad všetkými. Prešmykol som sa medzi ľuďmi do Bratčenkovej kancelárie. Našiel som ho sedieť za stolom. Pred ním bolo rozložených asi päť hrubých zošitov. Zase niečo čítal. Zdvihol na mňa zrak a povedal mi, že z osobného oddelenia mu poslali kópiu môjho dekrétu. So záujmom sa ma opýtal, akú mám školu a či vôbec som už bol v bani. Porozprával som mu, že som bol banícky učeň a podal som mu moje „Vysvedčenie na odchod“ z priemyslovky. Dlho sa do neho díval a skonštatoval, že na dvojročnú školu sme mali veľa odborných predmetov, čo sú dobré základy pre prácu banského technika. Niečo si sám hundral a potom mi povedal: “Vás měli nechat zmaturovat a né vyhnat vás do tak drsnej havířny. Vy ještě jste měli být u maminky, né na ostravské šachče.“ Postavou bol ako zápasník, ale bol to veľmi citlivý človek. Kamarátsky sa ma opýtal, že aké rudy sa u nás ťažia. Začal som menovať siderit, on ihneď vyhŕkol FeCO3, baryt, on zase BaSO4, menoval som pyrit, rumelku, hematit a on ihneď povedal vzorec. Bol som zberateľom minerálov a vedel som všetky tie vzorce. Zistil som, že to ovláda. Opýtal som sa, ako sa na uhlí naučil vzorce minerálov? Zosmutnel, ale mi odpovedal: „Chodil jsem na Vysoku školu báňsku. Už jsem byl ve štvrtem ročníku, ale jsem to nedokončil.“ Naivne som sa ho opýtal prečo. „Proč, proč, tuž kurva. Už jsem se cítil frajer, chytil jsem se ďevuch a kořalky /pálenka/ a už bylo po inženírstvi.“ Prvý raz v rozhovore použil ostravské slovko, kurva. Bolo na ňom vidieť, že ešte aj po rokoch ho tento poklesok riadne mrzí. Mávnutím rukou ukončil túto tému našej debaty.

Potom moju pozornosť obrátil na pred ním ležiace knihy. Začal mi vysvetľovať, že toto sú knihy, kde revírnik musí zapisovať všetko, čo počas fárania na pracoviskách zistil. Do knihy Raport sa píše o všetkom, čo sa počas smeny na pracoviskách robilo. Ďalšie knihy boli vetracie cesty, dopravné cesty i predfáranie. Všetky knihy boli zošité šnúrkou, na konci zviazanou a zalepenou lepiacou páskou, na ktorej boli razítka a podpisy zodpovednej osoby. Upozornil ma, že z knihy sa nesmie nič vytrhávať, omyl sa môže iba preškrtnúť. Potom som za jeho dohľadu popísal potrebné hlásenia do kníh. Bolo toho písania oveľa viac, ako na pol hodiny. Naša prvá smena sa skončila. Odchádzali sme na ubytovňu unavení a hladní. Blížilo sa už k štvrtej hodine poobede, keď sme obedovali.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian SLAVKAY

Návštevníci si výstavu budú môcť pozrieť do 30. novembra 2016.

Na výstave budú prezentované cechové insígnie rimavskosobotského krajčírskeho cechu (cechová zvolávacia tabuľa, cechová zástava, pečatidlo, kalamár) a typické krajčírske pomôcky, ako aj šijacie stroje slávnych výrobcov z rôznych období. Návštevníci si budú môcť prečítať dvojjazyčný slovensko-maďarský text o dejinách krajčírstva v Rimavskej Sobote, doplnený o fotografie.

Krajčírstvo bolo stále dôležitým remeslom a aj v minulosti patrilo medzi základné povolania. Ako samostatné remeslo sa vyčlenilo okolo 13. - 14. storočia a po vzniku cechového systému vznikali aj krajčírske cechy. V Rimavskej Sobote vznik takéhoto cechu môžeme, na základe zachovalých písomných prameňov, datovať na koniec 16. storočia, resp. na začiatok 17. storočia.

V zbierkovom fonde múzea sa nám zachovalo množstvo významných cechových predmetov, ktoré dokumentujú fungovanie miestneho krajčírskeho cechu.

Spočiatku sa krajčíri združovali s halenármi do spoločného cechu. Halenári sa zaoberali šitím halien, t.j. dlhých kabátov, prevažne z bieleho súkna pre vidiecke obyvateľstvo. Halenársto však ako samostatné remeslo od konca 19. storočia postupne zaniklo.
Krajčírstvo prežívalo svoj rozkvet na prelome 18. a 19. storočia, a tiež v 19. storočí, kedy vynašli šijací stroj, čo pre predstaviteľov tohto remeselníckeho odvetvia znamenalo obrovskú zmenu.

Rozvoj továrenskej výroby a industrializácia znamenali pre cechovú výrobu úpadok a tak cechy, ako aj rimavskosobotský krajčírsky cech, v druhej polovici 19. storočia zanikli. Krajčíri a krajčírky však naďalej vyrábali odevy a v meste otvárali módne salóny, osobitne pre ženy a pre mužov.
Tlačovú správu napísala: Mgr. Anita Tóthová, historička

mesta Mgr. Petra Antala a s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.
Celoslovenskú prehliadku spev súborov otvorila moderátorka Silvia Hlošková peknými myšlienkami o slovenskej piesni z poézie Milana Rufusa. Na úvod podujatia zaspieval zmes slovenských piesni mužský spevácky súbor Sekera zo Žiaru nad Hronom a zatancoval tanečný súbor zo ZUŠ v Žiari nad Hronom. Moderátorka privítala prednostku okresného úradu Mgr. Andreu Žiakovú, zástupcu primátora MUDr. Ladislava Kukolíka, predsedu JDS Ing. Jána Lipianského, predsedu KO JDS Banská Bystrica Jána Hlaváča, prítomných primátorov, starostov, predsedov krajských a okresných organizácii JDS, všetkých prítomných seniorov a členov speváckych súborov. Po privítaní požiadala predsedu KO JDS Jána Hlaváča o príhovor, ktorý pozdravil prítomných, v krátkosti oboznámil o cieľoch a úlohách JDS a poprial pekný zážitok a pohodu na podujatí. K prítomným hosťom a seniorom sa prihovoril aj zástupca primátora mesta MUDr. Ladislav Kukolík. Prítomných privítal na pôde mesta, poprial pekný deň, vyjadril potešenie nad bohatou účasťou na podujatí, vyslovil obdiv k seniorom, za zanietenosť a chuť s ktorou spievajú krásne ľúbozvučné pesničky a udržujú naše ľudové tradície.

Na XVII. celoslovenskej prehliadke sa predstavili spevácke súbory zo všetkých slovenských krajov, ktoré moderátorka predstavila výstižnými slovami o ich činnosti. V programe vystúpili spevácke súbory, ktoré sa snažili čo najlepšie reprezentovať svoj kraj:

• LEVÁRANKY ZO JDS Veľké Leváre, Bratislavský kraj
• DUDVÁH ZO JDS Križovany nad Dudváhom, Trnavský kraj
• KLAPKA GYORGY ZO JDS Komárno, Nitriansky Kraj
• ILAVČAN ZO JDS Ilava, Trenčiansky kraj
• POĽAN ZO JDS Muránska Dlhá Lúka, Banskobystrický kraj
• TIŽINKA ZO JDS Dolná Tižina, Žilinský kraj
• SPEVÁCKY SÚBOR ZO JDS Vyšná Slaná, Košický kraj
• PODTATRANSKÍ ALEXANDROVCI ZO JDS Svit, Prešovský kraj
• SENIORI OPTIMISTI ZO JDS Žiar nad Hronom, Banskobystrický kraj

Po skončení kultúrneho programu boli odovzdané vedúcim súborov a predsedom krajských organizácií JDS Ďakovné listy, upomienkové darčeky a kvety, ktoré odovzdávali predseda Ú JDS Ing. Ján Lipiansky, zástupca primátora MUDr. Ladislav Kukolík, predseda KO JDS Ján Hlaváč. Po odovzdaní Ďakovných listov predseda Oblastného výboru SZPB Jaroslav Bulko odovzdal speváckemu súboru Seniori optimisti zo ZO JDS Žiar nad Hronom MEDAILU Milana Rastislava Štefánika III. stupňa za dlhoročnú spoluprácu s organizáciou SZPB v Žiari Nad Hronom a poprial súboru veľa úspechov v činnosti.

V závere podujatia predseda JDS Ing. Ján Lipiansky poďakoval spoluorganizátorom za príkladne pripravené podujatie a sponzorským organizáciam za podporu pri činnosti seniorov na všetkých stupňoch. Poďakoval sa základným organizáciam a ich funkcionárom, pretože celá činnosť JDS zavisí na ich aktívnej práci. Poprial všetkým veľa úspechov v ďalšej činnosti a aby sme sa stretli i na ďalších podujatiach, ktoré budú organizované. V Bardejove na celoslovenskej prehliadke ZLATÉ RUKY a v Nitre na celoslovenskej prehliadke v prednese poézie a prózy.

Zuzana Homoliaková

Foto: Ján Pullman

 {oziogallery 566}

slniečka hriali nielen ich chrbty, ale aj srdiečka. Po príhovoroch, zablahoželaní jubilantom a chutnom občerstvení, súťažili medzi sebou družstvá žien a mužov. Najprv to boli "zábavné" športové disciplíny, potom vedomostná súťaž o Slovensku. Tentoraz sa lepšie darilo mužom. Veľmi príjemnú atmosféru dolaďovali melódie z reproduktorov M. Klimeka a nezabudli si zaspievať, okrem iného aj "lehvatskú" hymnu. Pri slávnostnom prípitku zvlášť vyzdvihli 70-ročného jubilanta - Dušana Pavláka, ktorý pred dvoma dňami vystúpil na Gerlach. 
Zo stretnutia odchádzali prítomní spokojní a vďační za zorganizovanie takéhoto podujatia.
Napísala: Margita Mladšia, predsedníčka ZO JDS

 {oziogallery 567}

Prečo oslavujeme tento deň? Je to príležitosť: zvýšiť povedomie o veľkej rozmanitosti jazykov v Európe, podporiť kultúrnu a jazykovú rôznorodosť, podporiť ľudí všetkých vekových kategórií, aby sa učili jazyky – znalosť viacerých jazykov zvyšuje šance nájsť si zamestnanie a pomáha podnikom rásť.

Žiaci našej školy v tomto školskom roku už po 4.krát dostali príležitosť spoznať rôzne európske jazyky. Súťažná úloha bola na pohľad jednoduchá, ale v skutočnosti veľmi náročná a zaujímavá – rozlúštiť, v akých európskych jazykoch je napísaná veta „Hovoríš so mnou?“. A bolo ich naozaj veľa – až 37. Na vyhľadávanie správnych odpovedí žiaci využívali hodiny informatiky, samoštúdium doma či pomoc rodičov a starších kamarátov.

V Roku čitateľskej gramotnosti je našou prioritou viesť žiakov aj k správnemu vyhľadávaniu informácií. Všetci mali možnosť si uvedomiť, že znalosť cudzích jazykov je vstupenkou do spoločnej Európy.

Mgr. Jaroslava Koňuchová

ŠTK vyzýva mužstvá prípraviek skupina B (Vyšná Slaná, Vlachovo,Dobšiná) a C (Gemerská Poloma, Honce, Nižná Slaná,BEMIFO), aby nahlásili výsledky turnaja prípraviek.

ŠTK oznamuje termín konania turnaja prípraviek:
Skupina A: Rudná, Jablonov, Slavošovce
Skupina B: Vyšná Slaná, Vlachovo, Dobšiná
Skupina C: Gemerská Poloma, Honce, Nižná Slaná, BEMIFO
Skupina D: Dlhá Ves, Gemerská Hôrka, Kružná
Termíny pre jesennú časť: 2. kolo - 1.10.0016, 3. kolo - 8.10.2016, 4. kolo - 15.10.2016.
Termíny pre jarnú časť: 5. kolo - 6.5.2017, 6. kolo - 13.5.2017, 7. kolo - 20.5.2017, 8. kolo - 27.5.2017.
UHČ: sobota 9.30hod
Štart hráčov: V súťaži štartujú hráči narodení po 1.1.2006 a mladší na súpisku potvrdenú lekárom a klubom. ŠTK upozorňuje, že mužstvá prípraviek sú povinné štartovať na platné RP.
Systém turnaja: Hrá sa v skupinách každý s každým, dvojkolovo (jar/jeseň) na základe vyžrebovania, resp. dohody klubov, ktoré si dohodnú FK a oznámia na ŠTK. Na turnaje budú delegovaní kvalifikovaní rozhodcovia.
Odmena /+cestovné/ pre R činí čiastku 21€, ktorú hradia kluby zúčastnené na turnaji(21/3 alebo 21/4), vypláca sa na mieste.
Hrací čas: 1x25min
Výsledky turnajov nahlasovať emailom na obfzroznava [zavináč] stonline [bodka] sk

Zo zasadnutia DK dňa 28.9.2016

Zastavenie činnosti za ČK
DK11-16/17 – Jozef Karalo /1315969/ OTJ Honce 45/2a 1 zápas nepod. +10€
DK12-16/17 – Ján Pástor /1146427/ OTJ Honce 4 týždne od 28.9.2016 – 26.10.2016 nepod. 48/2b +10€
DK13-16/17 – Patrik Mičinsky /1278410/ TJ Zlatý Klas Dlhá Ves 37/2 1 zápas nepod. +10€.

DK začína disciplinárne konanie voči TJ FO Vlachovo na základe podania TJ Baník Nižná Slaná podľa čl.71. DK žiada TJ FO Vlachovo o predloženie písomnej dohody klubov a doklad o zaplatení odstupného za hráčov: Miloš Svarc r.č.:1257239, Libor Urban r.č.:1321478. Doklad predložiť na DK do 7 dní.

MRK ObFZ upozorňuje FK na nový Registračný a prestupový poriadok SFZ platný od 7.2016. Viac na www.futbalvsfz.sk. V novom RaP poriadku SFZ Vás upozorňujeme na oblasť: transfer - výchovné - odstupné - registračné obdobie - štart hráčov.
ObFZ Rožňava

Aj po takej dlhej dobe pôsobí väčšina veľmi realisticky, ako živé. Sú medzi nimi aj modely takých druhov, ktoré sú kriticky ohrozené, chránené, alebo veľmi vzácne a nájsť ich v prírode je už dnes raritou. V Baníckom múzeu v Rožňave boli prezentované naposledy v roku 1996. 

Zámerom výstavy je predovšetkým prezentácia tejto unikátnej, na Slovensku ojedinelej zbierky modelov húb. Popritom ale poskytuje na informačných baneroch aj základné informácie k danej tematike – Čo sú huby, Huby a hubári, Liečivé huby, Jedovaté huby, Ohrozené druhy húb, ako aj informácie o autorovi modelov, Karlovi Vonešovi.

PhMr. Karel Voneš vyštudoval Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského Praha. Pracoval ako vedúci lekární v Prahe, Jihlave a nakoniec, 24 rokov, v Měříne na Vysočine. Mykológii sa začal amatérsky venovať ešte za svojho pôsobenia v Prahe, v roku 1930, kde sa nechal ovplyvniť známymi mykológmi Františkom Smotlachom a Rudolfom Veselým. Postupne sa vypracoval na významného mykológa, uznávaného nielen v bývalom Československu, ale aj v zahraničí.

Vernisáž výstavy Rozmanitý svet húb sa uskutočnila 13.9.2016. Na otvorení sa zúčastnil aj mykológ Ing. Ján Pardovič z Košíc, ktorý spolupracoval pri jej príprave ako odborný konzultant. Súčasťou vernisáže bola aj mykologická poradňa a určovanie prinesených húb.
Rozmanitý svet húb je prezentačnou výstavou, nemá snahu nahradiť informáciami odborné mykologické publikácie a atlasy. Pevne veríme, že napriek tejto skutočnosti si z nej každý odnesie zaujímavé poznatky. Či už hubári – začiatočníci, nadšenci, odborníci, školská mládež, alebo jednoducho milovníci prírody.

Kurátorka výstavy: Gabriela Kolesárová, odborná pracovníčka Baníckeho múzea v Rožňave
Autori fotografií: Ing. Karol Tomány, Gabriela Kolesárová, archív Juhočeského múzea České Budějovice a Mestský úrad Měřín
Odborný konzultant: Ing. Ján Pardovič, mykológ
Výstavu si môžete pozrieť v Galérii Baníckeho múzea, Námestie baníkov 25, do 15.11.2016.

Gabriela Kolesárová

{oziogallery 574}

Tento ročník oproti predchádzajúcim priniesol niekoľko zmien. Začal sa už vo štvrtok v priestoroch Domu tradičnej kultúry Gemera v Rožňave, kde v rámci nového projektu GOS „Osobnosti Gemera“ odznela prednáška historičky Mgr. Edity Kušnierovej „Rozpravy a melódie Gotickej cesty“, sprevádzaná peknou hudbou na flaute a gitare v interpretácii Mariety Roxerovej a  Petra Henriczyho.

Piatkové otvorenie festivalu a úvodný koncert tentokrát nezačal v štítnickom kostole, ale konal sa v  Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. Moderátor Juraj Genčanský po poetickom úvode predstavil komorné zoskupenie Sinfonietta Bratislava, ktoré pod vedením Pavla Bogacza ml. so sólistami - speváčkou Katarínou Ďurdinovou a flautistom Martinom Záhorom v programe „Slávni barokoví velikáni“ predstavilo diela Antonia Vivaldiho, Johanna Pachelbela, Johanna Sebastiana Bacha, Georga Fridricha Händla, Giovanni Battistu Pergolesiho a Giulia Cacciniho.

Sobota sľubovala výnimočný zážitok v priestoroch evanjelického kostola zo 17. storočia v Brdárke, v malej horskej obci v okrese Rožňava, známej svojou zachovalou ľudovou architektúrou, pamiatkovo chráneným kostolom a prekrásnou polohou v panenskej prírode Stolických vrchov. No avizovaný organový koncert sa nekonal, neznámy páchateľ totiž vzácny novo reštaurovaný barokový organ z roku 1762 odcudzením niekoľkých vnútorných píšťal poškodil, a tým aj vlastne znefunkčnil. Napriek tomu sa v brdárskom kostole konal náhradný program s neformálnou a zaujímavou prednáškou Mgr. Edity Kušnierovej, ktorá prítomných podrobne oboznámila s históriou, pamätihodnosťami a interiérovou výzdobou kostola a boli predstavené aj vzácne rukopisné partitúry zo 17. a 18. storočia, objavené v evanjelickom kostole v Štítniku. Nakoniec organ aj kratučko, na pár minút zaznel, keď sa Daniel Gdovin predsa len pokúsil vylúdiť z ponechaných píšťal zopár melódií. Aj z tohto pokusu bolo jasné, že zážitok z koncertu by bol neopakovateľný. O obnovu a rekonštrukciu kostola, vzácneho dreveného polychrómovaného oltára z roku 1754, spomínaného organu, ktorý je jedným z najcennejších nástrojov svojho druhu na našom území, a celého interiéru i exteriéru sa zaslúžilo Združenie pre záchranu kostola v obci Brdárka a jeho „najzaslúženejší“ členovia Mgr. Edita Kušnierová a Ing. arch. Roman Škantár.

V nedeľu 25. septembra sa program presunul do priestorov Domu tradičnej kultúry Gemera v Rožňave. V spoločenskej sále gitaristi Timotej Závacký a Miguel Antonio Garcia Rangel z Mexika zaujali nielen divákov festivalu, ale aj účastníčky IX. ročníka Medzinárodného workshopu paličkovanej čipky pod názvom „Paličkovanie, csipkeverés, koronki“, ktorý sa práve konal v týchto priestoroch. Radosť bola pozerať na rýchle prepletanie a klopkanie drevených paličiek, ale aj na vystavené mnohé výsledky šikovných rúk čipkárok. Podvečer nadaná dvojica gitaristov - Slováka a Mexičana pripravila svojou hrou skladieb J. K. Mertza, J. S. Bacha, L. Legnaniho, Š. Raka a F. Sora príjemný umelecký zážitok aj v Reformovanom kostole v Čečejovciach.

Nedeľný večer pokračoval v nádherne vynovených priestoroch Letohrádku Dardanely v Markušovciach a patril barokovému duu Duet le anam zo Slovenska. Klaviristka Zuzana Králiková Pohůnková a violončelistka Karolína Zivalíková podmaňujúcou hrou skladieb A. Vivaldiho, J. S. Bacha, G. Ph. Telemanna, J. Ph. Rameaua a N. Ticciatiho potešili početných divákov a vďačných poslucháčov.

Ars Antiqua Europae in Via Gothica sa vždy končí v Kaštieli v Betliari, ktorý však pre rekonštrukciu nie je sprístupnený, preto tento 15. ročník sa slávnostne ukončil v pondelok 26. 9. v Evanjelickom kostole v Štítniku so Symfonickým orchestrom Lyra z Maďarska, ktorý pod vedením dirigenta Józsefa Balogha vystúpil s programom „Na európskych cestách“. Skladby J. P. Rameaua, H. Purcella, J. S. Bacha, G. F. Händla a M. Kocsára sa krásne niesli pod klenbou vzácneho gotického kostola a boli pôsobivým ukončením festivalu, ktorý uzavrela dvojica moderátorov Zuzana Bobriková a Juraj Genčanský poetickým slovom a viacerými citátmi významných osobností o sile a význame hudby a umenia v živote človeka.
Marta Mikitová

{oziogallery 575}

Vernisáž výstavy sa uskutočnila 8. septembra 2016 v priestoroch Galérie. Autorkou výstavy je PhDr. Klaudia Buganová, etnologička Východoslovenského múzea v Košiciach. V Rožňave je výstava doplnená o fajky z fondov Baníckeho múzea v Rožňave.

Fajčenie sprevádza životom mnohé generácie ľudí. Avšak pred 4 a pol storočiami naši predkovia ešte fajčenie nepoznali. Európania odpozorovali fajčenie od amerických Indiánov a v krajinách západnej Európy sa rýchlo ujalo. Prvými remeselníkmi na výrobu fajok boli Angličania. Počas tridsaťročnej vojny priniesli fajčenie do habsburskej ríše cudzí žoldnierski vojaci, ktorí dostávali tabak ako súčasť žoldu. Už v prvej polovici 17. storočia sa v Uhorsku vo veľkej miere rozmohlo pestovanie a predaj tabaku.

Na prelome 17. a 18. storočia sa začali fajky vyrábať aj na našom území. Zhotovovali ich hrnčiari v dielňach sústredených v strediskách výroby keramiky. Hlinené fajky boli krehké, preto ich začali nahrádzať drevené fajky. V 18. storočí sa do pozornosti dostali fajky z morskej peny a tiež porcelánové fajky, ktoré vyrábali nemecké porcelánové manufaktúry. Od polovice 19. storočia sa dostali fajky do úzadia a postupne ich nahradili cigary a cigarety.

Výstava Východoslovenského múzea v Košiciach s názvom Historické fajky je v priestoroch Galérie sprístupnená do 31. októbra 2016.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave

 {oziogallery 576}

svoj kraj, okres a samozrejme aj základnú organizáciu a obec. Za Košický kraj dostal túto príležitosť reprezentovať súbor “Vyšnoslanky“ z Vyšnej Slanej. Už cesta z domova bola plná očakávania. No tak ako náš súbor, tak nesklamal ani jeden, ktorý prezentoval zvyky a obyčaje svojho regióna. Hodnotne strávený deň s ľudmi, ktorí spevom a tancom vyjadrujú slová „Ničoho sa staroba nesmie vystríhať väčšmi ako nečinnosti.“  Touto cestou sa chcem v mene predsedníctva KO JDS poďakovať starostovi obce Ing. Dušanovi Gallovi, ako aj celému súboru z Vyšnej Slanej. „Vyšnoslanky“ svojou prezentáciou horného Gemera dokázali, že „vek je len číslo, ale človek srdcom ostáva stále mladý.“
Text a foto: LF

 {oziogallery 578}

v tomto kole nebodovali, hoci Gemerskohôrčania neboli od toho ďaleko. Dobšinčania sa však predstavili ako pohostinní klub a Sokoľanom umožnil vsietiť sedmičku gólov i zisk troch bodov. Mladší futbalisti súťažiaci v I. triedach ukončili jesennú časť 5. kolom, ktoré bolo v dorasteneckej súťaži pre chlapcov Baníka Rožňavské Bystré veľmi úspešné. Zvíťazili najvyšším rozdielom v tomto ročníku, keď súperovi z Dobšinej zaťažili konto osemnástimi gólmi a okrem toho budú zimovať aj na 1. priečke tabuľky. To iste nečakal nikto z nich pred začiatkom súťaže ani počas nej. Veď vlaňajšieho majstra porazili na jeho pôde 7:3! Počas víkendu boli zaznamenaní dvaja  vylúčení (Zatroch) po udelení druhej žltej karty v zápase Dlhá Ves - Betliar a A. Krága v zápase Čoltovo - ŠK Baník Štítnik.

DOSPELÍ

IV. LIGA JUH 1.10.2016 11. KOLO:

MFK Rožňava - Medzev 3:2 (2:1). G: M. Gere (33´PK), F. Kovács (37´), J. Figúr (77´) - F. Varga 2 (23´, 56´). ŽK: T. Hajdúk (29´), M. Róth (64´) - R. Gogoľ (20´), T. Palko (30´), V. Herczeg (34´), R. Szalka (34´), E. Čierny (35´), Sz. Bortnyák (88´). R: D. Mano – S. Bíro, M. Fedák. DS: P. Koščo. Di: 150.

FK Geča 73 - FK Krásnohorské Podhradie 7:1 (4:0). G: D. Papcún 2 (1´, 9´PK), M. Figura (28´), M. Pach (31´), P. Varhoľák (54´), Ľ. Leško (85´), J. Bartok (88´) - R. Kuzma (73´), M. Almáši nepremenil v 12 minúte PK. ŽK: Ľ. Leško (12´) - M. Almáši (20´), L. Héger (71´), J. Erdofalvi (88´). R: M. Filipák - D. Mati, L. Dzivjak. DS: J. Tornay. Di: 100.

V. LIGA K-G 2.10.2016 9.KOLO

FK Košická Nová Ves – FK Gemerská Hôrka 2:1 (0:1). G: T. Bujnovský (71´ PK), R. Papaj (80´) - D. Bodnár (27´), ŽK: E. Slatina (69´) - D. Betík (58´), R. Ferdinand (75´), A. Izák (80´), T. Kardoš (81´), Š. Tóth (84´). R: P. Knap – J. Baldovský, M. Godžák, DS: P. Guľko. Di: 100.

MFK Dobšiná - FK Tatra Sokoľany 0:7 (0:5). G: D. Varga 3 (4´, 10´, 43´), G. Majoroš 2 (64´, 80´), M. Pida (38´), M. Miškovič (45´). ŽK: M. Dudra (23´), D. Barnák (38´) - 0. R: J. Pavlovský - M. Zoričák, G. Svat. DS: J. Čelovský. Di: 100.

I. TRIEDA – 9. KOLO

II. TRIEDA 7. KOLO 

DORASTENCI

III. LIGA 9. kolo

FK Hrhov – FK Krásnohorské Podhradie 2:1 (1:0). G: G. Šmajda (11´), T. Szakács (61´) - R. Grosmann (88´ vlastný). ŽK: 0 – T. Doboš (90´). R: V. Tóth. Di: 40.

Baník Drnava – FK Kechnec 4:1 (1:1). G: R. Kováč 2 (70´, 80´), D. Tisza (42´PK), T. Lipták (66´) - D. Moščák (2´). ŽK: D. Fodor (61´) - L. Gungl (35´), J. Darjanin (37´). R: V. Gallo. Di: 20.

MFK Rožňava - KAC Jednota Košice 1:2 (1:1). G: M. Bakoš (44´) - D. Pástor (17´), M. Durkáč (86´). ŽK: M. Bakoš (8´), J. Hovorka (40´), Z. Répási (64´), M. Laven (21´) - P. Orémus (32´). R: V. Gallo. Di: 25.

I. TRIEDA 5. KOLO

ŽIACI

II. LIGA - 9. KOLO

Starší žiaci
KAC Jednota Košice - MFK Rožňava 6:0 (3:0). G: M. Simon 2 (24´, 53´), M. Sabol (29´, 65´), D. Sekeľský (21´), B. Gazdag (45´). ŽK: bez kariet. R: P. Berta. Di: 50.

Mladší žiaci
KAC Jednota Košice - MFK Rožňava 9:2 (2:2). G: N. Hrab 4 (13´, 50´, 52´, 55´), M. Bidulský 2 (39´, 53´), P. Forrai (34´), F. Gajdoš (43´) - S. Bizik 2 (1´, 22´). ŽK: bez kariet. R: P. Berta. Di: 30.

I. TRIEDA – 5. KOLO

(MG od)

{oziogallery 579}

všetky zostavy dospelých vo všetkých prípravných aj majstrovských zápasoch a tiež informácie ku každému zo zápasov dospelých. Rovnako má zdokumentované všetky zostavy žiackeho mužstva a informácie k zápasom. Z kategórie dorastu má tiež zaznamenané niektoré zostavy. Ako uvádza v predhovore svojej publikácie, najvýraznejšie mu k nej pomohli Dušan Vandrášik st., Dušan Vandrášik ml., Jaroslav Plačko, Ing. Ján Krak a Július Turcsányi. Novinkou oproti jeho predošlým publikáciám je tiež spracovanie tejto publikácie v typografickom systéme Latex. Futbalovú publikáciu FK Baník Nižná Slaná v sezóne 2001 - 2002 nájdete vo formáte pdf  a v úplnom znení aj ako prílohu v tomto príspevku.

PUBLIKÁCIA

MG od

Napríklad keď rúbanie za mesiac urobilo 22 cyklov, znamenalo to smerný postup steny okolo 35 metrov. Prípravné a otvárkové práce museli riadne švihať, aby udržali potrebný predstih pred rúbaním. Dennodenne celý kolektív išiel na svoje pracovisko s vedomím, koľko vozov treba vydať, aby bol splnený plán ťažby. Každá porucha nám spôsobovala výpadok v ťažbe, či to bol nedostatok vozov alebo porucha na strojnom zariadení, alebo niečo iné, vôbec nepredvídateľné. Stačil hodinový prestoj a výpadok bol 40 - 60 vozov uhlia. Najhoršie na tom bolo, že za to nás čakal „sprdunk“ od nášho vedúceho, alebo ešte horšie, od smenmajstra Mrázka. Ten v prípade veľkého výpadku ťažby dostal až hysterický záchvat. Vtedy kričal a búchal autorizovanými knihami o stôl, až z nich lietali listy, ktoré sme potom museli do kníh nazad zalepovať. Pomaly, ale isto, sa taká nervozita začala prejavovať aj u nás. Osvojovali sme si ostravské nadávky a keď sme k ním pridali naše „vybrané“ slová, tak škála našich nadávok bola pestrejšia ako používali domáci.

Dispečing v bani bol pre nás ohromujúci vynález. Ten umožnil technikovi komunikovať s dispečerom, alebo s hociktorým pracoviskom na povrchu či v bani. Ligifóny boli rozmiestnené po celej šachte v dosť hustej sieti, takže v prípade poruchy, úrazu, alebo inej potreby sa mohol každý dovolať urýchlenej pomoci. V jednej rannej smene sme, pre nedostatok prázdnych vozov v rúbani, stáli asi hodinu. Vedel som, že zase budem stáť pred smenmajstrom na koberčeku ako posratý. Viackrát som volal dispečera, aby nám poslal do Gizeli vozy, že stojíme. Odbil ma jednoducho: „Vím to, zařidim“ a vypol. Prešlo ďalších 15 minút a vozy neprichádzali. Odišiel som na hlavnú obzorovú chodbu vyzerať, či nejde lokomotíva s prázdnymi vozmi od šachty. Nevidel som žiadne svetielko. Začal sa do mňa vkrádať strach až hrôza, keď som si pomyslel, aký katastrofálny výpadok ťažby budeme mať. Stratil som nervy. Ako blázon som sa rozbehol hľadať najbližší ligifón. Našiel som ho po chvíli a nedočkavo som stisol ovládací gombík. Ozval sa hlas dispečera, ktorý práve jedol a rozprával s plnými ústami. Ja v zlosti som vykríkol: „Ty skurvený dispečer, len sedíš si na riti, napchávaš sa a moja osádka v Gizeli už dve hodiny sedí, lebo nie sú prázdne vozy. Ty pôjdeš domov a my sa tu budeme srať do večera do piatej, alebo aj dlhšie, až kým neprekopeme. Je vás ako psov tam hore a koľajových dispečérov tu dolu a neviete zabezpečiť prázdne vozy pre rúbanie. Kurva aleluja i s takú robotu.“ Moja slovensko-ostravská skomolenina mala dobrý účinok. Neodpovedal mi, ale nechal zapnutý ligifón, takže som počul ako dáva príkaz koľajovému dispečerovi s patričným krikom „Kurva, dej tomu slovačiskovi ihned vozy do Gizeľi. Už tam stoja dvě hodiny. Kurva, každou chvíli tu volá a řve jak býk.“ Mne povedal, že za chvíľu budem mať prázdne vozy a vypol.

Odišiel som k rúbaniu. S Mišom a osádkou sme sa dohodli, že ostaneme aj poobede pokým neprekopeme, lebo taký veľký výpadok by ohrozil aj mesačné prémie všetkých z rúbania. Na naše prekvapenie asi za štvrť hodiny prišla lokomotíva a priviezla prázdne vozy. Vedel som, že pretiahli nám vozy z nejakého blízkeho pracoviska, lebo od šachty by tak rýchlo neprišli. Mišovi som povedal, že vyfáram s „obháňkou“ a budem informovať Bratčenkova o tom, že ostávame poobede až do prekopania pracoviska, aby zabezpečil na dispečingu dostatok prázdnych vozov na našu predĺženú smenu. Mišo ma aj posmelil, aby som sa nebál a povedal, že neostávame preto, aby sme sedeli, ale že chceme čo najskôr prekopať, aby sa mohlo v rúbani prekladať. S úsmevom povedal, že v prilbe sa ťažba vyniesť nedá.

Vyfáral som značne naštvaný a pobral som sa za vedúcim. Čo čert nechcel, v cachovni nášho úseku stál „směnmistr Mrázek“. Pozdravil som, ani mi neodpovedal, iba vyhŕkol, že aká bola ťažba. Zahlásil som, že keď som odchádzal z rúbania, bolo vyťažených 220 vozov, čo bolo asi o 140 vozov uhlia menej ako bol plán. N-tá repríza jeho každodenných výbuchov sa začala. Zdvihol oči k nebu a spustil: „Kurva aleluja kurva. Co já mám dělat?“ Pozrel na mňa a po ostravsky pokračoval: „Mám isč na hřbitov vykopač staré revírniky co vjedželi fedrovač. Vždič kurva to není možný tak zadupač fedrunk.“ Bol som naštvaný a vynervovaný, tak som podráždene vybuchol a začal som slovensko-ostravský škriekať: „Tuž kurva, keď stojíte dva hodiny proto, že vám nedajú prázdne vozy, tak ako môže byť fedrunk. Do pí...,. v prilbe ťažbu nevynesiem. Dispečeroch je ako nasraté aj vonku, aj kolejových na dole a vozov v rubaní niet. Kolejoví, tí sedia na nárazisku, iba bagujú a spľúvajú. Za celú smenu sa neprídu pozrieť, koľko vozov je na pracovisku a koľko ešte budeme potrebovať. Chodte na dispečing a urobte tam poriadok! Ja idem nazad do Gizeli, lebo zostaneme až do prekopania steny. Nezostaneme na to, aby sme v rúbaní sedeli, potrebujeme prázdne vozy!“ Vyhŕklo to zo mňa s dlho nazbieraným hnevom. Prišiel som trochu k sebe a zistil som, že celý čas mávam prilbou ako šibnutý. Smenmajster zostal v nemom úžase. Vyvalil na mňa oči a iba sa pozeral. V tej chvíli na náš krik vyšiel z kancelárie pán Bratčenkov. „Co se tu děje?“ opýtal sa. Smenmajster sa prebral prvý a na moje veľké prekvapenie mu normálnym hlasom povedal: „Slavkay v Gizeľe měl problem, dvě hodiny stáli protože neměli vozy, tak ani stěnu nepřekopali.“ Obrátil sa ku mne a povedal mi, aby som sfáral do rúbania, že on dohliadne na to, aby sme mali dostatok vozov. Sfáral som naspäť prvou klietkou na „páte hory“ a ponáhľal som sa do rúbania. Plazil som sa po závale dolu. Zisťoval som stav rúbania steny. Jednotliví haviari mali medzi sebou už iba poldruha až dvojmetrové piliere, ktorým sme hovorili „kozy“. Odhadoval som, že okolo štvrtej by to mohlo byť prekopané. Medzitým už došla aj prekladacia partia, ktorá nám začala pomáhať pri prekopávaní steny.

Môj výstup so smenmajstrom mi pripadal trochu trápny. Začal som mať výčitky. Mrzelo ma, že som sa dal uniesť hnevom a dovolil si kričať na smenmajstra. Nás vychovávali tak, aby sme si uctili starších. A ja? Osemnásťročný sopliak, ktorý bol aj s cestovaním iba mesiac na šachte sa opováži dávať smenmajstrovi „príkaz“, aby urobil poriadok s dispečingom? Mrzelo ma to veľmi. Zliezol som až na ťažnú chodbu. Mišo pomáhal pri plnení. Tlačil prázdne vozy po koľaji až k zadnej výhybke. Uhlie sa valilo zo sýpu, takže voz bol za malú chvíľu plný. Na chodbe vládol pracovný ruch, hukot vozov, búchanie a fučanie posunovača vozov sa miesili s výkrikmi chlapov spod sýpu. Zablikal som reflektorom na Miša a zavolal ho k sebe. Odišli sme trochu ďalej, aby sme sa mohli spokojne porozprávať. Vyrozprával som mu o mojom výstupe so smenmajstrom a povedal som mu, že ma to veľmi mrzí. Mišo ma upokojoval. Povedal mi, že som mal úplnú pravdu. Potom sa zasmial a povedal, že ten môj „výstup“ mal priaznivý účinok, pretože smenmajster sedí na dispečingu, diriguje dodávku vozov do rúbania. Už dva razy Miša volal k ligifonu, pýtal sa na situáciu v rúbani a koľajový dispečer behá ako posratý, každú chvíľu si preveruje situáciu s dodávkou prázdnych vozov. Keby sme mali zabezpečenú takú dodávku vozov v každej smene, tak splníme plán rúbania nad 110%. Obavy nemusíš mať. Mrázek sa Ti nepomstí. On je dobrý človek a iste zistil, že si mal pravdu. Také výstupy sú u neho na dennom poriadku, nie je to len tvoj prípad. Blížilo sa k štvrtej poobede. Niektorí haviari už mali prekopané a pomaly vyliezali z rúbania. Ostalo prekopať už len jednu „kozu“ tesne nad sýpom, pretože tam bolo potrebné ďaleko hádzať uhlie s lopatou.

Predák prekládkovej partie zastavil vzduch do rúbania. Zakričal haviarovi čo tam pracoval: „Pojdž dolu, my už začneme překladač. Moji lidži to překopu. Mače už dosč od rána.“ Haviar zo spodného zuba s radosťou prijal túto výzvu, zliezol na chodbu a medzitým čo sa oprašoval, obrátil sa k predákovi z prekládky so slovami: „Tuž kurva, máš u mne pivo na „Špici.“ Na to sme sa pobrali celý kolektív k šachte. Cestou ešte k nám doľahol krik predáka z prekládky, ako vydáva rozkazy svojim chlapom. Išli sme spokojní, pretože stenu sme mali prekopanú a vyťažili sme dosť vozov. Celková ťažba z Gizeli za túto smenu bola asi 390 vozov. S tým musí byť spokojný aj smenmajster Mrázek.

Vyfárali sme niečo po piatej. Okúpal som sa a hoci unavený a hladný, musel som ešte popísať všetky požadované zápisy do kníh. Vošiel som do kancelárie. Všetky bočné dvere na kanceláriách boli pootvárané, takže bolo vidieť až do poslednej. V kanceláriách bolo ticho, nevidel som nikoho. Podišiel som k stolu. Keď som odťahoval stoličku a chcel si sadnúť, vtedy som ho zbadal. Pred otvoreným oknom vo vedľajšej kancelárii sedel na stoličke nepohnute a díval sa do nekonečna smenmajster pán Mrázek. Hrmot stoličky ho prebral z letargie, obrátil sa ku mne a tichým hlasom povedal, aby som si zobral stoličku a prišiel si k nemu sadnúť. V tom momente mi zovrel kŕč môj vyhladnutý žalúdok a srdce sa mi rozbúšilo. So stoličkou som pomaly prešiel do vedľajšej kancelárie. Zastal som pred ním. Otočil sa ku mne, ale ja som sa ozval prvý: „Pán smenmajster, prepáčte mi, že som si dovolil s vami rozprávať takým spôsobom na rannej šichte. Bol som z tej situácie v rúbaní vynervovaný a neovládal som sa.“ Môj vlastný hlas mi znel cudzo, akoby vychádzal z pivnice a v hrdle sucho. Usmial sa a povedal miernym familiárnym tónom: „Synku, cos měl delat, vždyť taková situace vyvede z míry i starých skušených štajgrů. Musím uznat, žes měl pravdu. Podal jsem si dispečery a řek jsem jím, jestli nenastane v dispečingu pořádek, tak půjdou kopat uhlí do rubáni, ať to skúsi jak se tam vydeláva na chleba. Ja Tebe aj Lukačka sleduji. Vždyť vy ani nežijete. Od páte raní jste v šachte do páte odpolední. Vždyť vy jste ješte mladí kluci. Jiní kluci ve vaším věku odpoledne kopou fodbal, nebo chodí do kina s děvuchama. A co vy? Jenom v šachtě bez oběda. Potřebujete řádne jíst, nebo dostanete tuberu. Já bych se měl vám omluvit, že po vás řvu. Nejradeji bych se vzdal této funkce. Mne též už rodina nepozná, protože chodim domú jenom spávat.“

Vtedy som zistil, aký je pán Mrázek dobrý človek, tak ako mi to povedal Mišo. Bol chytený do víru bláznivého pracovného tempa, medzi ľuďmi sa tomu hovorilo že „jedeme na veľký hup“. Uznal som mu, že má ťažkú úlohu. Aby som ho trochu potešil, tak som mu povedal, že situácia sa trochu zlepšila, pretože keď sme nastúpili na šachtu plán sa plnil na 88% a teraz už kolíše okolo 96 až 98 %. Povedal mi, že je to dobre, že si všímam plnenie plánu ťažby, a že k pravidelnému plneniu plánu ťažby je potrebné dať do prevádzky jednu, alebo dve nové steny. „Veď už máme pomaly pripravenú stenu Reginu,“ povedal som, takže by mohla dodať množstvo ťažby potrebné na 100 % plnenie. Len pokýval hlavou a povedal, že to bude potrebovať dva až tri týždne, pokým nabehne stena na plnú kapacitu ťažby. „Udělej zápisy do kníh, běž se najíst a vyspát, nebo ráno je třeba vstávat skoro. Ja už též jdú domú. Zdař Bůh.“ Vstal a odišiel.
Ja unavený, hladný, ale šťastný a spokojný som popísal zápisy a „davaj“ behom domov na ubytovňu. Hoci to nebolo ďaleko od šachty, poháňal ma hlad. Pri bráne som ledva vybral zátačku a poď ho rovno do jedálne, ktorá fungovala systémom nonstop od včasného rána až takmer do jedenástej večer. Keď sa našli oneskorenci z odpoludňajšej smeny, tak jedlo im dali v obedároch na vrátnicu, kde vládol starý fúzač Rák. Najedol som sa, potom v našej izbičke s Ondrom sme sa dlho rozprávali o problémoch na šachte. Tiež mal problémy v „Oľge“. Gumené dopravné pásy mal už prehnité, stále sa trhali, bolo treba ich niekoľko ráz cez smenu zošívať. Z toho titulu mal stále výpadky v ťažbe. Náš život dostal rytmus. Smena v rúbaní, vydržať sprdungy, popísať raporty, najesť sa, spať a na druhý deň znova od pondelka do soboty. Nedeľu nám spestrili tým, že nám pridelili „Předfáraní“. Museli sme prefárať celý revír, na každom predku sa podpísať kriedou na železnú výstuž, zmerať plyny, čistiť prachové uzávery od uhoľného prachu a hlavne zapísať, že pracoviská sú bez plynov, bez závalu a že mužstvo môže v pondelok ráno sfárať do bane. Za toto sme museli ručiť vlastným krkom, ako sa ľudovo hovorí.

Časom sme si začali s Ondrom uvedomovať, že vlastne nám boli pridelené ťažobné osádky v dôležitých poruboch na Bezruči. V tom čase bol ostatný technický personál na šachte prestárnutý a niektorí technici nemali ani potrebné odborné vzdelanie. Často sme počuli, keď smenmajster alebo vedúci úseku telefonický zdôvodňoval nesplnenie ťažby, používal argument, že v najproduktívnejších rúbaniach má zadelených mladých technikov, ktorí majú elán aj odborné školy, tak čo ešte má urobiť, aby sa plán plnil? My sme slúžili ako ich „alibi“ na zdôvodnenie neplnenia ťažby. Starší revírnici radšej chodili do prekládky, lebo mali už čiastočné zaprášenie pľúc, a tým sa vyhli ťažkostiam pri ťažbe, ako aj každodennému „sprdávaniu“ od smenmajstra. My sme však brali naše zadelenie ako samozrejmosť a prijímali sme náš „krst ohňom“ bez reptania. Čím boli naše smeny v rúbaní ťažšie, tým rýchlejšie sme sa v našej práci udomácňovali. Merať metán sme sa naučili tak, že sme to odpozorovali od strelca, pred odstrelom v slednej chodbe. Pred odstrelom vždy musel merať benzínkou, či nie je tam plyn. Vo voľnom čase sme si čítali na izbe bezpečnostné predpisy pre uhoľné bane. Tým sme si prehlbovali a upevňovali naše odborné vedomosti. Ešte jednu dôležitú vec sme sa naučili - „po havířsky mluvič“, tak presvedčivejšie sme vedeli zdôvodniť naše ťažkosti na pracovisku. Raz som vyfáral načas. Vedúcemu Bratčenkovovi som podal hlásenie - befel. V rúbaní sa nám darilo, ťažba bola k spokojnosti všetkých. Tváril som sa dôležito ako „zábradlí u hajzlů“, ako to zvykol povedať predák Mišo. Keď som skončil, išiel som sa okúpať. Vrátil som sa potom do kancelárie. Vedúci zdvihol zrak od papierov a spýtal sa ma: „Kaj se vy myjete, hledal jsem vás v koupelni a vás tam nebylo.“ Povedal som mu, že my máme háky vo veľkej kúpelni pre mužstvo. Na to mi povedal, že na konci chodby je kúpelňa pre technikov. Sú tam voľné skrinky, nech si prenesieme veci tam, ale nech to oznámime kúpeľníkovi. Musí vedieť, že naše háky má voľné. Povedal som to Ondrovi a spolu sme išli pre svoje veci. Oznámili sme kúpeľníkovi, že si nesieme veci do kúpeľne pre revírnikov. Bol to starý baník, ktorý utrpel v bani ťažký úraz, takže mu amputovali nohu, a preto nosil drevenú protézu. Zo zvyku z bane žuval „bago“ a vypľúval okolo seba. Vyvalil na nás oči a udivene sa spýtal: „Vy jste revírnici?“ Keď sme prikývli, zalomil rukami a spustil: „Túš kurva, takí synci a revirnici a já myslel že jste ňáky chachaři, brigadnici. Revírnici, revirnici a s holú řiťu chodite do kopalní, kurva vždyť nemáté ani pořádné kaľaty. Když jsem já byl havíř, to revírnici byli starší vážení pánove, kterí měli kaľaty aj kabát obšitý koženými fľeky. Mosazné benzínky se jim leskli jako ze zlata a vy v roztrhaných kaľatách, že vám z nich prdeľ svíti.“ Mal pravdu, pretože naše modré montérky boli rozdriapané na franforce v priebehu jedného mesiaca. Potom nám takým vážnym hlasom povedal, že on nám ušije nohavice z vetracieho plátna aj s koženými „flekmi“ na kolenách aj na zadku. Nohavice že ušije za také tri dni a že na výplatu mu dáme peniaze. Takému návrhu sme sa potešili, pretože sme nohavice potrebovali a financie sa nám scvrkli. Preniesli sme si svoje veci do štajgrovskej kúpeľne. Boli sme veľmi spokojní, lebo sme mali po dve skrinky. Jednu na čisté a jednu na špinavé šaty. Už si nepamätám s kým fáral Ondro do Oľgy, ale so mnou fáral Joska Měntel a Přecechtél. Joska Měntel bol asi tridsiatnik, maturant Ostravskej baníckej priemyslovky. Bol to veľký fešák, dobrý kamarát a dobrý odborník, ale tiež tak, ako povedal Bratčenkov, mal rád děvuchy a kořalku. Přecechtel bol Žid, ktorý mal veľké šťastie, že prežil koncentrák. Stále mi vyprával, že v koncentráku si našiel veľkú lásku. Po oslobodení sa zobrali, sú z nich manželia a spolu už majú deti. Keď sme fárali v klietke, alebo sme išli po chodbe, baníci na neho vykrikovali: „Ona už nechtela, kurva, ale ty si Přecechtěl.“ To sú také banícke zvyklosti z niekoho si uťahovať, aby sa mohli zasmiať. Obidvaja boli už skúsenejší technici. Často mi pomáhali pri riešení problémov, ktoré sa mi vyskytli na pracovisku.

V štajgrovskej kúpeľni sme sa zoznámili aj s technikmi z ostatných úsekov a kúpali sa tam aj strelmajstri, jednoducho nazývaní „střelci“. Medzi strelcami bol jeden chlapík, taká veselá kopa, volal sa Frída Mácha. Stále sa smial, žartoval a spieval. V dobrej nálade v kúpeľni vyvádzal ako malý chlapec. Rozprával rýchlo a originál „so šľenskú ostravčinu“. Pomaly sme si na to zvykli. Už nám nerobila až také strašné problémy ako na začiatku. Raz som bol pod sprchou, keď do kúpelne vošiel Frída Mácha. Bol nahý, od uhoľného prachu celý čierny, vlasy rozstrapatené, vyzeral ako čert. Strčil hlavu pod sprchu a vtom ma zbadal. Jeho šibalské oči mu od radosti zažiarili a vykríkol: „Marino jo či zašpivom“ a ihneď začal: „kury, geňši kačice divoky přestali jajkanič, tam na horním šľunsku, dupjunč po stojunčku, při krásným měšuňčku. Marino, to či je šľenská aria. Jo či chtěl byč opěrním spěvakem.“ S takou áriou by si mohol vystupovať aj v Národnom divadle v Prahe, povedal som mu so smiechom. „Jo či znám i klasické arie. Posluchej.“ A začal spievať Toreadora. S mydlom v ruke začal pochodovať popod tečúce sprchy, voda mu spod nôh vystrekovala do výšky, šermoval rukami a jeho „čierny pimpel“ mu poskakoval do taktu. Cítil sa ako na javisku veľkého divadla a spieval silným zvučným hlasom. Voda zo spŕch mu urobila na tvári a na celom tele také čierno-biele maskovanie, že by to nenapodobnil nijaký maskér na svete. Ja som od smiechu dostal žalúdočné kŕče a v ušiach som mal zaľahnuté, ako keby mi pri hlave bola vybuchla bomba. Nakoniec som zatlieskal a povedal som mu, že má na to, aby spieval operu. Bol celý uveličený a opýtal sa ma, či sa mi to páčilo. Prisvedčil som a on celý natešený sa začal pod sprchou umývať. Obliekol som sa a odišiel do kancelárie. Revírnici, ktorí písali zápisy do kníh sa ma ihneď pýtali, či mal Frida v kúpelni vystúpenie, pretože až tam ho bolo počuť. Povedal som, že som videl a počul Toreadora. Zatlieskal som mu, že bol z toho na mäkko. Oni ma sprdli, že keď ho budem chváliť, bude mi dovtedy spievať, pokým z toho nezblbnem. Ja som však mal zmysel pre Frídove bláznovstvá a často, keď som mal zlý deň v bani, mi vedel napraviť náladu. Spriatelili sme sa a neskôr často robil odstrel aj na mojich pridelených pracoviskách, ale nikdy sa nenaučil vysloviť moje meno ináč ako Marino Šlafka.

Začal som písať „Zápis“. Do kancelárie vošiel starý kúpeľník a doniesol nám novučičké pracovné nohavice. Boli zhotovené z hrubého bieleho ľanového plátna. Na zadku a kolenách boli našité kožené fleky z peknej žltohnedej kože. Starý kúpeľník sa po úraze rekvalifikoval na šustra a privyrábal si opravou topánok, ako aj šitím pracovných nohavíc a kabátov. Doplnil ich potrebnými koženými flekmi na prácu v nízkych ostravských slojoch. Niekto si povie, čo toľko treba rozprávať o pracovnom oblečení. Ale v týchto podmienkach to bola spolu s prilbou najdôležitejšia ochranná pracovná pomôcka. Naše nohavice boli ušité perfektne. Kúpeľník si bol toho vedomý. Hrdo stál a nohavice držal v ruke ako na výstave. Nohavice v kancelárii vyvolali veľký záujem u ostatných technikov. Zbehlo sa tam zo desať chlapov. Každý ich obdivoval, „odborne“ obchytával, prezeral a chválil. Starý kúpeľník od radosti rástol. Tváril sa dôležito. Opýtal sa ma, kde je Ondro. Povedal som, že v druhej kancelárii. Odišiel som ho zavolať. Potom nám dal nohavice so slovami, že si ich musíme vyskúšať. Bolo to také malé divadlo. Dali sme si dolu naše nohavice a obliekli nové „kaľaty“. Kúpeľník mal ešte jeden tromf. V ruke držal dva nové kožené remene z tej istej kože ako boli fleky. Mali lesklé masívne pracky. Podal nám ich so slovami, aby sme nohavice nosili riadne na opasku, nie ako niektorí haviari, ktorí majú nohavice opásané hrubým odpaľovacím drôtom. Veď sme „štajgři“. Remene však boli robené na riadnych chlapov preto dierky nám nepasovali. Starý s tým počítal. Poznačil si, kde má byť dierka, vybral z vrecka dierkovač, niekto mu podal štajgrovské kladivko a na podlahe nám vysekal dierky na potrebnú veľkosť. Konečne sme mali nohavice na sebe podľa predpisu. Pokúsili sme sa v nich kráčať, ale plátno bolo také tvrdé, že len horko ťažko sme v nich mohli ohnúť kolená. Cítili sme sa ako stredovekí rytieri v brnení. Starý nás ubezpečoval, že v šachte nám nohavice za tri dni zmäknú. Potom nám oznámil, že na výplatu mu máme dať 240 Kčs. Dve stovky za nohavice a po 40 korún za remene. Na tie časy sa nám suma zdala byť dosť vysoká, ale boli sme veľmi radi, že už nebudeme mať odraté zadky. Konečne sme mohli tie naše potrhané montérky odhodiť. Už mali veľké diery, ktoré sme zošívali iba drôtikom z elektrických palníkov. Vďaka týmto nohaviciam sme začali byť už Ostraváci. Spokojný bol aj kúpeľník, lebo kvalita ušitých nohavíc, ako aj následná „módna prehliadka“ v kancelárii mu priniesla viacero objednávok od niekoľkých prítomných technikov. Pri rozlúčke nám povedal:. „Synci,vám je třeba dužo ješč kurva, vždič vy šče jak plaščíny (dosky). Ja velkým psúm větší obojek ďelám, jak váš řemen do kaľat. Ty kaľaty vám vydrží i dva roky v havířni, tak si jich uživejče.“ Spokojný odkrivkal z kancelárie do svojej kúpeľne.

Nasledujúci deň ráno sme išli fárať vyobliekaní v nových bielych nohaviciach. Na nárazisku pri šachte čakalo na sfáranie do bane osadenstvo rannej smeny. My v bielych nohaviciach sme sa stali stredobodom pozornosti. Boli sme pre baníkov veľmi vďačný terč na uštipačné poznámky. Niektorý z nich vykríkol: „Džívejče še ľe, ty mladé štajgři se budú ženič, když se tak svatečne obľekli do bílich kaľat.“ Ďalší pridal: „Lukačko si bere Oľgu a ten malej Gizeľu.“ Niekto zaškriekal: „Synci nezapomente, že mladý ženáč má za povinost dupač a né zadupač fedrunk. Jen dobře přetáhnite ty svoje děvuchy, tak pětkrát z hora na důl a z dola nahoru. Uvidite jak po takove dupačce se vám bude dobře spát.“ Mysleli tým plazenie po stene hore - dolu. Všetky tie poznámky vyvolávali smiech u čakajúcich baníkov. My sme tieto zvyky poznali, tak sme sa len usmievali. Ľudí na nárazisku ubúdalo, klietky na Bezruči boli dvojetážové a naraz sfáralo okolo tridsať ľudí. Z klietky ešte niekto vykríkol na Miša, ktorý stál poblíž šachty: „Mišo tuš kurva, Ty budeš dnes svadebným otcem, tuš kurva chystej si peníze, že na špici neco zaplatíš.“ Prišiel rad aj na nás s Ondrom. Vošli sme do klietky. Keď nás začali spúšťať, zo spodnej etáže klietky sme začuli rozhovor: „Kurva jo či řeknu, že Tí mladí štajgři ze Slovenska se či dobře zapracovali na šachče a předáci řikali, že oni tý haviřine rozumí“. Druhý mu odpovedal: „Rozumí, rozumí, kurva vždyč mají na to školy.“ „Jenom v škole se haviřinu nenaučíš,“ vysvetľoval ten prvý „oni to su či horníčti učni. Robili na šachče a potem šli do školy. Sú to smělí synci, ten menší Šlafka zdupal dispečery, když mu nedali prázdne vozy a Lukačko sebral celou osádku z Oľgy, v černem vrazili k řediteli a třískali mu prohnitými gumenými pásy po stole, že nemúžu fedrovač, protože se trhají a pořad musi je zošívat s nýlosami. Vybojoval to, že rúbani dostalo nové pásy.“ Takto sme si vypočuli ako nás na Bezruči pochválili. Potešilo nás, že ľudia nás vnímajú ako schopných mladých technikov.

Vystúpili sme s Ondrom na nárazisku piateho obzoru a kráčali k našim rúbaniam. Prišli sme ku Gizele, Ondro pozdravil a kráčal ďalej do Oľgy. Moja osádka sedela na chodbe na provizórnych lavičkách z plaštín. Pozapisoval som ich do mojej smenovničky, nadviazali na predchádzajúce podpichovanie na nárazisku hore pri šachte. Začali starší haviari. „Tuš štajger. Napozitři je vyplata. Tuš, kurva, jak se patří na pořadneho našeho vedouciho, musiš něco zaplatit jako vstupné, že sme tě tak přatelsky medzi sebe přijali a tež i proto, že nam ten fedrunk už jde dobře.“ Na dlhé debaty nebolo času a vedel som, že sa z toho nevyšmyknem, tak som len vyhŕkol: „No dobre, nejaké to pivo na špici vypijeme. Teraz však poďme do steny, aby sme to načas prekopali.“ Bez slova sa zdvihli a jeden po druhom vkĺzali do diery a šmýkajúc sa po úklone smeroval každý na svoj úsek do steny. S Mišom sme si rozdelili úlohy tak, že on ide s mužstvom do rúbania, vymeria každému úsek ktorý má prekopať a bude dozerať, aby haviari vybrali všetky stojky pustené po žľaboch do rúbania. „Havíř v zubě“ - to ti je hlavička prešibaná a prešpekulovaná. Keď sa púšťa drevo do rúbania, tak preberá. Stojka aby nebola krivá, lebo sa ťažšie stavia, aby nebola hrubá, lebo treba veľa rezať. Na plaštiny má tiež svoje kritériá. Vyberie to najlepšie, a to horšie pošle kamarátom čo pracujú pod ním. Sú drevá, ktoré sa nepáčia nikomu, tak ich nechajú prebehnúť celým rúbaním. Potom to drevo sa vzprieči a spôsobuje zápchy na odhonoch (miesto, kde sa mení smer žľabov), alebo aj v samotnom sýpe. Odstraňovanie takých situácii si vyžaduje veľa času, čo spôsobuje nežiadúci výpadok ťažby. Preto som nariadil, aby sa všetko drevo vybralo v rúbani. To nevyhovujúce sa môže použiť na pomocné stojky medzi riadnou výstužou (tzv. plot). Ja som ostal pri drevároch (chlapi, čo mali na starosti prípravu a dopravu dreva do rúbania) a dozeral som na to, že akonáhle dostaneme pokyn z rúbania, aby sme urýchlene pospúšťali stojky a plaštiny, potrebné na zabudovanie pokosu. Takto rozdelený dozor na pracovisku sa nám osvedčil, pretože čím rýchlejšie sme mali do steny dopravené drevo, tým skôr sme mohli začať kopať. Týmto malým organizačným opatrením sme dosiahli, že stena bola pravidelne prekopaná a keď sem-tam vznikol výpadok, už to nebolo také strašné ako predtým.

Po doprave dreva som preliezol a skontroloval celú stenu. Zliezol až na šiesty obzor. Tam som sa venoval zabezpečovaniu prázdnych vozov. Keď som videl, že už máme menej vozov, ihneď som bol pri ligifóne a vŕtal som do dispečerov. Dozvedel som sa, že niektorí predáci alebo revírnici boli kamaráti s dispečermi, alebo aj rodina. Oni im sem-tam niečo zaplatili na Špici, tak im prednostne dávali prázdne vozy. Ja som bol cudzí a podľa nich sopľoš, tak sa na mňa vykašľali. Po poslednej potýčke si však dávali pozor. Bol som na nich drzý ako opica. Zneužíval som to, čo mi povedal smenmajster pán Mrázek. Dispečerom som povedal, že pôjdu kopať do rúbania. Keď sa vykrúcali, že nie sú vozy, tak som im už s takou skomoleninou povedal: „Kurva jen se ser, víš co tě čeka, pújdeš kopač do rúbani, kurva a ja tě dostanu do Gizeli. To si píš! Jen se neboj. Také místo ti nájdu v stene, že lampu tam nepostavíš, tak si jen budeš ležet a kopat. Tuš kurva, to ti bude fajn.“ Takéto moje podpichovania mali niekedy až neuveriteľný úspech. Za malú chvíľu som počul fučať lokomotívu, čo mi do rúbania doviezla prázdne vozy. Okolo dvanástej som opäť vyliezol do rúbania, aby som skontroloval stav steny, prekonzultoval s Mišom pokyny pre druhú smenu a pobral sa k šachte. Tých problémov s prekopaním steny ubudlo, aj osádka rúbania si uvedomila, že bez zbytočných „průserov“ sa lepšie robí a výsledky museli tešiť každého, lebo mohol čakať lepšiu výplatu, za ktorú sa oplatí do šachty fárať. 

Nadišiel pre nás veľký deň. Deň výplaty. Bolo to okolo 15-teho augusta. Vyfárali sme s Ondrom z rannej smeny obháňkou. Rýchle sme sa okúpali a ponáhľali sa písať tie dennodenné litánie do hrubých kníh. Prefáral som tie a tie pracoviská, stena prekopaná, ťažba toľko, ale najdôležitejšie bolo, že pracoviská sú bez plynu a závalu a nakoniec záverečný podpis. Ten podpis ťa zaväzoval, že ručíš za životy ľudí, ktorí idú fárať do bane. Ručíš aj vtedy, keď už doma spíš.

Keď sme dopísali všetky tie hlásenia, pozrel som sa von oknom na dvor. Uvidel som Miša asi s piatimi staršími haviarmi, ako si pofajčievali a stále pozerali do okien kancelárie. Vedel som že vyzerajú mňa. Pobrali sme sa s Ondrom cez dvor k okienku pokladne, kde vydávali výplatu. Pokladníčke sme nadiktovali číslo známky a úsek. Ona vyhľadala lístok a dala nám ho podpísať. Celí vzrušení ani sme nezaregistrovali, aká suma je na lístku napísaná. Podala nám obálky. Odišli sme od okienka a začali prezerať obálku. V údajoch na obálke sme sa ešte nevyznali. Nakoniec do očí nám padla kolónka „k výplate“, cifra nás úplne omráčila. Bola tam suma cez 1100 Kčs. Mimoriadnu zálohu sme dostali 600 Kčs a z toho sme žili jeden a pol mesiaca. Dostali sme strach, či nedošlo k omylu. Ticho sme sa medzi sebou dohovárali, či potom nebudeme musieť peniaze vrátiť. Nevedeli sme aký máme mesačný plat, pretože v dekréte bolo napísané „plat dle dokumentu“. Čo to znamená neskôr nám Joska Měntel vysvetlil, že platy v OKD sú určené dokumentom vlády. V našich očiach to bola obrovská výplata, pretože po „výmene peňazí“ nám zo závodu dávali mesačné štipendium iba 300 Kčs na mesiac. Nestačilo to ani na internát a stravu, takže sme si museli niečo privyrobiť na brigádach v bani. Nakoniec sme povedali, že keď dávajú, tak ber a keď bijú, utekaj. Bude ako bude a išli sme vyplatiť kúpeľníkovi „kaľaty“. Idúc po dvore, Mišo s nedočkavou partiou začali po mne vykrikovať, aby som sa už ponáhľal. Povedal som im, že ešte minútku, lebo musíme vyplatiť kúpeľníkovi za nohavice. Vedeli o tom, preto ďalej nenaliehali. Odišli sme do kúpeľne, zaplatili a náležite vychválili jeho „kaľaty“. Starý bol veľmi spokojný a poprial nám, aby nám dobre slúžili v „kopalni“. Z obálky som vybral stovku a zbytok dal Ondrovi, aby mi peniaze zobral domov na izbu, lebo som sa bál, že pri pijatike ich môžem stratiť. Rozlúčili sme sa a s menšími obavami som kráčal k nedočkavej partii z Gizeli.

Zobrali ma medzi seba, ale keď ma uvideli umytého zblízka, musel som si vypočuť ich poznámky, že som iba taký holobriadok s mliekom na brade, ktorý im v rúbani rozkazuje a že niekedy na nich aj reve. Mišo im ihneď začal vysvetľovať, že ako učeň som robil v rudných baniach a na učňovskom pracovisku som bol predákom. Toto najviac docenili, pretože predák bol pre nich pojem. Dobre, že sa neopýtali, koľkí sme na pracovisku robili. Pretože ich ostravská predstava o predákovi bola iná. Tu predák v stene riadil partiu okolo štyridsať ľudí. Keď k tomu Mišo pridal, že mám aj banícku priemyslovku, tak mi udelili oprávnenie byť štajger. Pomaly sme došli do krčmy „Na Špici“. Bola na druhej strane ulice oproti závodnej bráne. Krčmárkou bola staršia pani, vdova po baníkovi z Bezruča. Najstarší haviar Arnold Barvík sa ujal vedenia partie, nakoľko sa dobre poznal s pani krčmárkou. Obrátil sa ku mne s otázkou: „Tuš štajger, co budeme pít, pivo nebo kvit?“ Nevedel som čo to je, ale Mišo mi to so smiechom vysvetlil, že tak tu volajú pálenku. V tom čase na Slovensku pivo veľmi neletelo a zjavne zaostávalo za kvalitou českých pív, tak som zažartoval a povedal, že „ako vstupné zaplatím po poldeci a sme kvit.“ Barvik vybavil s krčmárkou, že si dáme dva stoly spolu. Pokým oni robili úpravu stolov, ja som objednal pre každého po poldeci a k tomu pivo. Vtedy bola v móde Starorežná. Stará pani nám to doniesla na stôl, priniesť pivá jej pomohol niektorý z chlapov. Štrngli sme si, pripili na dobrú spoluprácu, aby sa nám v práci darilo. Mišo vstal, odišiel k pultu, niečo sa s krčmárkou dohováral, a znova si prisadol k stolu. Debata sa väčšinou točila okolo roboty, dostával som otázky, ako sa dobýva ruda, tak som im vysvetľoval aj kreslil rôzne dobývacie metódy u nás. Výstupok, šikminy, na skládku a najnovšie komory, ktoré sa práve začínali zavádzať v Rudňanoch. Boli to pre nich novoty, lebo na Bezruči bolo známe len stenovanie. Barvík uznal, že mám prehľad v baníctve a povedal: “Tuš kurva štajger, vždyť si jenom synek a už máš také vědomosti z horníctvi, tuš kurva z tebé múže být aj inženir.“ Iba som sa zasmial, pretože som to v tom čase pokladal za nemožnosť. Nemal som ani matúru. Medzitým pani volala na Miša, odišiel k výčapu a na veľkej tácke priniesol obložené žemle, aké som dovtedy nejedol. V rozrezanej žemli bol vložený asi jeden centimeter hrubý kus šunkovej salámy. Mišo keď videl, že sa tomu čudujem, vysvetlil mi že takéto žemle sa volajú „Poľoky“. Bol to dobrý ťah z Mišovej strany, lebo každý z nás mal prázdny žalúdok. Pustili sme sa s chuťou jesť poľoky. Boli výborné. Hoci som ja mal platiť „vstupné“, ďalšiu rundu mi už nedovolili objednať. Kázali mi svoje zaplatiť
krčmárke, čo som urobil a ďalšie rundy začali nosiť ostatní. Mne tá kombinácia starorežnej a silného piva nesedela a asi po treťom poldeci som Mišovi povedal, že mi je z toho zle. Bol som vyšťavený z náročnej roboty a nepravidelného stravovania. Nebol som zvyknutý na takú veľkú pijatiku. Bolo už okolo pol piatej, keď Mišo zavelil dopiť, končíme. Partia by ešte chcela ostať, ale poslúchli predáka. Neochotne sa zdvihli a pobrali sme sa domov. Pred krčmou sme sa rozlúčili. S Mišom a ešte dvoma baníkmi sme mali spoločnú cestu do Michalkovíc. Šťastie, že ma Mišo chytil okolo pliec, lebo iste by som sa bol tackal zo strany na stranu. Ja som býval od šachty najbližšie. Odprevadili ma až na izbu. Nešiel som už ani na obed ani na večeru, ale zaľahol som do postele a spal až do rána.
Ráno som vstal spolu s Ondrom, vypytoval sa ma, ako bolo na Špici, či som veľa vypil. Porozprával som mu, že sme neboli veľmi dlho, ani veľa sme nevypili, ale že z takej kombinácie starorežnej s pivom mi bolo zle, ale som nezvracal. Naše posedenie v krčme malo prínos v tom, že ma v partii na pracovisku prijali za svojho a po druhé, že som už potom nikdy nepil starorežnú ani inú pálenku s pivom. Keď som sfáral do bane, mal som obavy, či ma partia nebude vysmievať. Prišiel som na naše miesto na výdušnej chodbe a robil zápis. Niektorí z tých, čo neboli s nami na Špici, sa zo zvedavosti opýtali ako bolo včera. Barvík iba stroho odpovedal: „Tuš co, štajger zaplatil pořadnú rundu, popili jsme, pokecali trochu a šli jsme domů.“ Tým sa všetko skončilo, potom sa už nikto na nič nevypytoval. Skončil som zápis a už takou ostravčinou som povedal: „Výplatu máme doma, tuš jedžem do rubáni a čepejče, dokuť to nebude překopáno, aby na měsic byla výplata ješte lepší.“ Chlapi stáli v zástupe a začali sa jeden po druhom spúšťať do diery. Pripadali mi ako takí čierni parašutisti, ktorí padajú cez otvorené dvere lietadla. Práca v rúbaní sa celkom skonsolidovala. Je to možné aj tým, že keď vznikol problém, už som nepociťoval bezradnosť, ale som vedel nájsť skôr riešenie na jeho odstránenie. Veľmi mi pomáhalo aj to, že môj vedúci pán Bratčenkov sa mi začal viac venovať a chodil častejšie fárať do Gizeli. Boli to smeny, kedy mi robil zaujímavé prednášky z dobývania stenovaním. Naučil ma, ako mám v rúbaní usmerňovať vetry, buď vetracím plátnom a neskôr, keď začneme raziť výdušnú slednú chodbu, bude mi treba začať robiť rebro. Všetko mi ukázal priamo v rúbaní a doplnil to nákresmi v zápisníku. Tešil som sa keď povedal, že ide fárať do Gizeli. Obľúbil som si ho, ale aj on sa správal ku mne tak otcovsky. Veľa som sa od neho naučil priamo v bani. Boli to pre mňa cenné vedomosti, o ktorých som ani netušil.

V prvej dekáde októbra sa konečne začal plniť závodný plán. Na šachtovej veži sa rozsvietila červená hviezda. Baníci by neboli baníkmi, keby si zo všetkého neurobili srandu. To by ste mali počuť tie reči hore na nárazisku pri ranom fárani. “Tuš kurva, hvězda už svíti, už mohla dávno svítit, ale neměli specialni červenu žárovku. To museli ji přinest až z Moskvy, to tedy trvalo, asi ten co šel pro ní, se tam ožral z Moskovské vodky.“ Vykríkol ďalší. Prvý pokračoval: „Ale né kurva, to či poslali toho starýho guvňara s tú dřevěnu nohu, co tý hajzle vynášel ze šachty. Šel enem pěšky, protože nejsou peníze na služební cesty. Tuš mu to trvalo, kurva.“ Hoci sa posmievali, ale vo svojom vnútri sa tešili, že zase budú brať viaceré prémie, za cyklus, za rovnomerné plnenie plánu ťažby v rúbaniach počas dekád aj za mesiac a rôzne iné príplatky. Bude to mať veľký vplyv na budúce výplaty robotníkov aj technikov, a kto by sa netešil na väčšiu výplatu. Vtom čase jednotlivé závody medzi sebou súťažili v plnení plánu ťažby. Naším súťažným súperom bola najbližšia šachta oproti Michálka, ktorá neplnila plán. Haviari, ktorí chodili z Bezruča domov peši okolo Michálky, kriedou na plechovú bránu napísali: „Na Bezruči hvězda svíti, na Michálce tma jak v řiti.“ Bol to rehot na nárazisku pri šachte pri ranom fáraní. Jeden chlap so smiechom oznámil, čo prečítal na bráne Michálky keď išiel do roboty. Odpoveď však nedala na seba dlho čakať. Jedno ráno sme prišli na šachtu a na hlavnej bráne bolo s bielou olejovou farbou napísané: „Svíť hvězdičko svíť a Vy haviři z Bezruče, polibte nás v řiť. Havíři z Michálky“. Chlapi sa z toho rehotali, ale strážnici na vrátnici nadávali ako šibnutí, lebo dostali za úlohu nápis z brány odstrániť. Nešlo to celkom ľahko, farba už trochu prischla, tak to drali drôtenými kefami, pokúšali sa to zmyť aj nejakými riedidlami a zoškrabať špachtľami.
Obrovské rozmazané biele fleky na bráne stále zostávali, preto na druhý deň dostali príkaz bránu premaľovať. Chlapi ich potom naťahovali, že sú dobrí maliari a pozývali ich domov natierať brány. Za tie posmešky si od strážnikov vyslúžili poriadne nadávky. Boli to všetko vyslúžili starí „havíři“, ktorí si tiež nekládli servítku pred ústa. Každé čudo na šachte trvá iba dva dni, lebo každodenná naháňačka v práci a riešenie závažnejších problémov vo výrobe odtlačí nevýznamné udalosti do zabudnutia. Neskôr sa na to spomínalo iba ak pri pive, aby sa partia zasmiala.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marián Slavkay

A každý z nás, raz za čas 
odsunie preč všetky povinnosti 
vráti sa domov pohladiť ruky svojej matky. 

Pozdravte všetci svojich blízkych 
a šírte dobré meno Honiec, svojej dediny, 
veď tu máme všetci kus svojho domova, svojej domoviny. 

Na malom kúsku zeme, kde rodičia deťom vytvorili raj, aby sa mali kde vracať a nikdy neopustili svoj kraj sa po tretí raz zišli rodáci a ich priatelia, aby spoločne zaspomínali, zabavili sa 24. septembra 2016 na Rodáckej zábave v Honciach. Ženská spevácka skupina „Genšenky“ z Honiec privítala všetkých obyvateľov našej obce, rodákov žijúcich mimo našej obce. Členov FS Dubina z Rožňavy a členov FSk Hrabina z Nižnej Slanej, ktorí svojim vystúpením obohatili príjemný večer. Ďakujeme im a na poli folklóru sa tešíme na dobrú spoluprácu. Veselí, zabávajúci sa ľudia vytvorili príjemnú atmosféru. Do tanca hrala hudobná skupina SAKO z Vlachova. Veľké „Ďakujem" posielame našim sponzorom, ktorí nemalou mierou prispeli k zdarnému priebehu nášho podujatia: 

Nad ránom sme sa rozchádzali v dobrej nálade s pocitom, že o rok sa stretneme opäť.

Mária Lukáčová,
ved. ŽSS Genšenky - Honce

 {oziogallery 585}

Od pondelka do piatku (03. - 07.10.2016) na Vyšnom Skálniku pri rybníku vzniknú pod rukami rezbárov ďalšie drevené sochy, ktoré budú neskôr osadené na náučnom chodníku Po stopách Maginhradu. V piatok 7. októbra o 15:00 hod. vyvrcholí Rezbárske sympózium výstavou zhotovených diel. 

Po súťaži vo varení kapustnice, ktorá sa konala 1. októbra v Hnúšti za účasti 16 súťažných družstiev, si milovníci tradičných jedál prídu na svoje aj v Kokave nad Rimavicou, kde sa 8. októbra uskutoční Regionálny gurmánsky deň.

Záver októbra bude už tradične patriť symbolickému ukončeniu pastierskej sezóny pod názvom Slovenské mitrovanie. Okrem ukážok prác na salaši, kultúrneho programu a súťaže vo varení bude súčasťou programu aj slávnostný sprievod ovčiarov z Gemer-Malohontu a Podpoľania. Večerná atmosféra odpočtu salašníckej sezóny umocnená fakľami, signálnymi nástrojmi, gajdami, trombitami, ľudovými hudbami a vinšmi vyvrcholí vyúčtovaním s majiteľmi oviec a tancovačkou, ktorej súčasťou bude aj škola tanca. Počas dňa čakajú na návštevníkov viaceré sprievodné aktivity ako jarmok, výstava v mlyne, drevené atrakcie pre deti a nebude chýbať ani dobré jedlo.

Jedinečné koncerty

Súčasťou 36. ročníka Hudobnej jesene v Rimavskej Sobote je aj koncert bratov Babjakovcov. Operní speváci Martin a Ján vystúpia v Katolíckom kostole sv. Jána Krstiteľa v stredu 5. októbra, kde ich bude na klavíri sprevádzať Daniel Buranovský. Na koncerte odznejú známe skladby z operiet, muzikálové melódie, náboženské i ľudové skladby.

Pop operu, ktorá spája populárnu hudbu a operný spev, si budete môcť vypočuť v jedinečnom podaní zoskupenia La Gioia v sobotu 15. októbra v Kultúrnom dome v Hnúšti. Svojim repertoárom, ktorý tvoria nielen skladby svetovej hudobnej scény, ale najmä pozoruhodné úpravy známych slovenských a českých hitov, sa postarajú o nevšedný hudobný zážitok.

O deň neskôr (16.10.) v Kokave nad Rimavicou sa o to isté pokúsia Kandráčovci s ľudovými piesňami vo svojráznom etno podaní a s nezameniteľným sprievodným slovom.

Módna prehliadka

Tri dni (13. - 15.10.2016) plné módnych trendov, inšpiratívneho umenia a užitočných informácií - to sú Teatro Fashion Days. Najväčším lákadlom bude módna prehliadka, na ktorej vystúpia v netradičných úlohách modelov Zuzka Mikulcová a futbalisti MŠK. Rovnako zaujímavá bude aj kolekcia mladej úspešnej výtvarníčky Henriety Kurčíkovej, ktorej hlavným motívom je čepiec a na móle sa objavia zvučné značky, ktoré nájdete už aj v regionálnych predajniach. Súčasťou programu sú aj vizážistické kurzy, diskusie o móde či tanečná šou.

Výstavy

Výstava Pohľad do minulosti, ktorej vernisáž sa koná 4. októbra v priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, predstaví dejiny krajčírstva v Rimavskej Sobote v období od vzniku krajčírskeho cechu pravdepodobne na prelome 16. a 17. storočia až do polovice 20. storočia. Návštevníci si budú môcť výstavu pozrieť až do 30. novembra 2016.

Z iného, ale rovnako zaujímavé súdka je vernisáž výstavy artefaktov z 31. ročníka letného tábora umenia Letavy, ktorá sa koná v sobotu 8. októbra v Galérii Ganevia v Rimavskej Sobote.

V dňoch 15. a 16. októbra sa v obci Čerenčany uskutoční už 20. ročník oblastnej a 31. ročník miestnej výstavy drobných zvierat, na ktorej si budete môcť pozrieť, ale aj nakúpiť čistokrvné chovné zvieratá ako hydinu, králiky, holuby a iné drobné zvieratá.

Divadelné predstavenia

Do Rimavskej Soboty zavíta aj divadelná komédia Mafiánske historky, a to v utorok 11. októbra. Na javisku Domu kultúry vás zabaví skvelá herecká štvorica: Peter Batthyány, Peter Sklár, Martin Vanek a Igor Adamec.

Pri príležitosti 200. výročia narodenia a 160. výročia úmrtia Ľudovíta Štúra sa uskutoční v Revúcej tematický divadelný festival Slovenské kortyny 2016. Festival začína v sobotu 1. októbra otvorením výstavy Jar Slovenského národa, ktorá je zameraná na život a dielo Ľudovíta Štúra. V stredu 19. októbra pokračuje divadelnou situačnou komédiou Národný cintorín v podaní Slovenského komorného divadla v Martine, pričom významnú zložku predstavenia bude tvoriť autorská hudba Daniela Heribana, Mareka Geišberga a Róberta Mankoveckého. Nasledujúci deň (20.10.) ponúkne festival dramatickú kompozíciu Hlas k rodákom.

Výročie zubačky Tisovec - Pohronská Polhora

Od vzniku ozubnicovej železničnej trate medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou ubehlo už 120 rokov, čo si môžete pripomenúť spolu s organizátormi počas oslavy tohto výročia v sobotu 22. októbra. Parný vlak sa počas tohto dňa vydá na cestu z Pohronskej Polhory, zastaví sa v stanici Zbojská a odtiaľ bude pokračovať až do Tisovca. Tu bude pre návštevníkov pripravený kultúrny program a výstava historických železničných vozidiel, ako aj možnosť navštíviť múzeum ozubnicovej železnice.

V mene organizátorov Vás na všetky podujatia srdečne pozývame.
Ďalšie podujatia pripravované v tomto roku v našom regióne a jeho okolí, ako aj kontakty na organizátorov nájdete v Kalendári podujatí na web stránke turistického sprievodcu regiónom Malohont: www.regionmalohont.sk.
Zmena termínov a programu podujatí vyhradená!

Ing. Miroslava Vargová
manažérka MAS MALOHONT

predovšetkým však tanierov – úžitkových i dekoračných, ktoré sa vyrábali v najväčšej miere. Teší nás, že výstava Baníckeho múzea v Rožňave bola inštalovaná nie len v Košiciach, ale aj v múzeách v Banskobystrickom kraji – v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Mestskom múzeu v Jelšave a v súčasnosti v Hradnom múzeu vo Fiľakove. Na výstave sú prezentované zbierky Baníckeho múzea v Rožňave, Východoslovenského múzea v Košiciach, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a rožňavské kameninové výrobky zo súkromných zbierok. Banícke múzeum výstavou Poézia kameniny prezentuje časť bohatej história mesta Rožňava. Štvrtá repríza výstavy bude vo Fiľakove inštalovaná do 13. novembra 2016.
Sylvia Holečková, autorka výstavy

 {oziogallery 587}

na Vajanského nábreží v Bratislave od 5. októbra 2016 do 2. apríla 2017.

„Potrebujete rady. Zariaďujete nový byt moderného človeka. Vrchný riaditeľ Jan Vaněk vám poradí a zariadi váš byt moderným nábytkom... Ak sa naozaj zaujímate o typové zariadenie bytu, navštívte našu vzorkovňu.“
Jan Vaněk, text z reklamy z roku 1929

Začiatok 20. storočia sa vyznačuje nebývalým nárastom civilizačných foriem. V oblasti životného štýlu sa do popredia dostávajú požiadavky hygieny a účelovosti. Nastáva obdobie zmien v myslení a celej koncepcii interiérovej tvorby. Nábytok prestáva byť architektúrou v malom, stáva sa „nástrojom bývania“ čo najúčelnejším a najprimeranejším vo vzťahu k interiéru. K výrazným osobnostiam nového smeru patrí Jan Vaněk (1891 – 1962).

Třebíčsky rodák J. Vaněk zveľadil rodinný podnik, ktorý sa v roku 1921 stal základom Spojených uměleckoprůmyslových závodů (UP) – neskôr najväčšej nábytkovej firmy v Československu a nositeľky najprogresívnejších trendov vo výrobe nábytku. Tu Vaněk realizoval svoje návrhy základných prvkov pristavovacieho nábytku – počiatku neskorších slávnych variabilných nábytkových zostáv. Neskôr v Brne a od roku 1934 v Prahe Vaněk založil vlastné podniky spojené s bytovým dizajnom: SBS. Brno = Standard bytová společnost Brno, PMB Praha = Poradna moderního bydlení, DDZ Praha = Dílny pro dům a zahradu. Vydávanie jeho periodika Bytová kultura je dodnes považované za jeden z najpokrokovejších počinov v presadzovaní moderných smerov v interiérovej tvorbe.

Jan Vaněk spolupracoval s množstvom domácich a zahraničných osobností, ako: Bohuslav Fuchs, Jan Kotěra, Jaroslav Grunt, Adolf Loos, Le Corbusier, Ludwig Mies van der Rohe, Bruno Paul, Amédée Ozenfant, Walter Gropius. Realizoval vzorové malometrážne domy v Čiernej Hore (1925), Brne (1925 – 1926) a obytnú kolóniu v Rybitví (1939 – 1941). Navrhol adaptáciu a prístavbu objektov detského liečebného ústavu Zdravá generace v Choceradoch (1934 – 1935) a s Ferdinandom Fenclom sa podieľal na projekte Masarykovo sanatorium Dobříš. Bol autorom urbanistickej štúdie, komplexu výrobných prevádzok a správnej budovy Spolku pro chemickou a hutní výrobu v Prahe (Východočeské chemické závody, dnes firma Synthesia, a. s.) v Rybitví (1938 – 1941). V rokoch 1939 – 1944 prednášal na Škole umenia v Zlíne, riešil architektonické poňatie a koncepcie výstavných projektov pre pražské Uměleckoprůmyslové museum (1937 – 1941) a Baťovu zlínsku školu (1940 – 1944). Po vojne sa zúčastňoval na formovaní novej koncepcie rozvoja a výroby podnikov drevospracujúceho priemyslu.

Výstavný projekt v Slovenskom národnom múzeu je venovaný životu a tvorbe tohto architekta, teoretika, publicistu, vydavateľa, pedagóga a podnikateľa, ktorý parí ku generácii umelcov, ktorí sa priamo podieľali na zrode modernej dizajnérskej činnosti a v celej koncepcii interiérovej tvorby medzivojnového obdobia. Návštevníkov prenesie do atmosféry „prvorepublikového“ bývania, inšpiruje originalitou dobovej bytovej reklamy, kvalitou a nadčasovosťou samotného nábytku.

Okrem autentického mobiliára z pražského bytu Jana Vaňka a obrazu od známej maliarky Toyen sú na výstave inštalované Vaňkove jedálne, obývacie izby, spálne a jednotlivé solitéry – kreslá, stolíky, taburety ako aj originál lavice z vily Tugendhat, a iné. Prezentovaný bude aj filmový dokument Životná a tvorčia cesta Jana Vaňka v premenách času. Jeho autorom je český scenárista, režisér a kameraman Tomáš Řehořek.
Autorom výstavy je Mgr. Jindřich Chatrný, vedúci oddelenia dejín architektúry Muzea mesta Brna.

Dagmar Brisudová

V úvode slávnostných služieb Božích sa zhromaždeniu prihovorila sestra zborová dozorkyňa Marta Lajčáková, slovami zo 48. žalmu. V zaplnenom chráme Božom privítala: dôstojného brata biskupa, vedenie GES, velebného br. administrátora CZ Jána Gdovina, ako i velebných bratov farárov, v minulosti pôsobiacich v cirkevnom zbore, Slavomíra Galla a Jána Galla. Slávnosti sa zúčastnili i predstavitelia obcí, starosta Rakovnice Ľubomír Lešták a starostka obce Rožňavské Bystré Želmíra Gonosová, presbyteri a presbyterky z matkocirkvi Rožňavské Bystré, ako i hostia z iných cirkevných zborov. Prítomných privítala a krátko sa k domácim viery i hosťom prihovorila i zborová kaplánka Zuzana Poláková. Kázňou slova Božieho k výročiu posvätenia chrámu, z ktorej sa nám dostalo povzbudenia, potešenia i nasmerovania, poslúžil dôstojný brat biskup VD.

Z chrámu Božieho sa v slávnostnom sprievode oltárnych bratov, zhromaždený zástup presunul k priestorom obnovenej modlitebne, kde program posviacky vyvrcholil posväcujúcou rečou, ktorá zaznela z úst vznešeného brata administrátora seniora GES Jerguša Olejára. Pekným doplnením celého programu boli piesne v podaní rodiny Birkovej z Rakovnice a mužskej vokálnej skupiny 4G z Rožňavy. Z priestorov obnovenej modlitebne máme veľkú radosť, nakoľko ponúkajú možnosti rozšírenia aktivít v našom cirkevnom zbore.

Zuzana Poláková
kaplánka CZ Rožňavské Bystré

Fotografie: dr. J. Sabo

{oziogallery 588}

Gemerská podkovička je celodenným podujatím, v rámci ktorého sa v dopoludňajších hodinách majú možnosť aj žiaci revúckych základných škôl zúčastniť folklórnych tvorivých dielní, od 17,00 hod. všetkým záujemcom v divadelnej sále Kultúrneho domu v Revúcej predvedú výsledky svojej činnosti detské folklórne súbory z celého regiónu.

Podujatie Gemerská podkovička, ktorého tradícia začala už v roku 2009, je venované spomienke na významnú postavu folklórneho života v regióne Gemer-Malohont, dlhoročnú vedúcu detského foklórneho súboru Lykovček, folkloristku Evu Skalskú.

Súčasťou projektu Gemerská podkovička je aj školenie pre vedúcich, choreografov a členov folklórnych kolektívov, pedagógov i záujemcov pre folklór, ktoré sa uskutoční koncom novembra.

Festival detských folklórnych súborov Gemerská podkovička i jeho sprievodné podujatia podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Mgr. Kristína Lendvorská