a predseda Spolku slovenských spisovateľov, zakladateľská osobnosť modernej sloven­skej lyriky, vedúci predstaviteľ slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu, sa narodil v rodine maloroľníka Jána Botta a matky Rozíny, rod. Balážovej, v gemerskej obci Lukovištia.

Rodný dom Ivana Krasku v Lukovištiach

Bol menovcom a vzdialeným príbuzným popredného slovenského romantického básnika a štúrovca Jána Botta (* 1829 – † 1881), autora Smrti Jánošíkovej, ktorý bol treťostupňovým bratancom jeho pramatky.

Ivan Krasko (stojaci 2. zľava) v kúpeľoch Luhačoviach

Roku 1912 sa oženil s Ilonou Kňazovičovou (* 1892 – † 1986) z Dolného Kubína. Svedkom na svadbe mu bol básnik Pavol Országh Hviezdoslav, druhým svedkom švagor nevesty, evanjelický farár v Istebnom a národopisec Ján Miloslav Hroboň. S manželkou mali tri deti, syna Jaromíra Bottu, a dcéry Evu, vyd. Mňačkovú, a Annu Vieru, vyd. Zvaríkovú.

                                       Ivan Krasko s manželkou Elenou a synom Jaromírom

Pod svoje diela sa podpisoval viacerými pseudonymami: Janko Cigáň; Janko C.; J. C.; Bohdana J. Potokinova; Ivan Krasko; -o; študent K. B.; -tt-. Prvý pseudonym Janko Cigáň si zvolil sám, pretože sa v ich rodine sa tradovalo ústnam podaním, že jeden ich predok hral na husliach krásne ako Cigáň. Pseudonym Ivan Krasko, pod ktorým potom vychádzalo aj celé jeho knižné dielo, vymyslel s jeho súhlasom Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal prvú zbierku básní (meno Ján poruštili na Ivan a priezvisko je podľa obce, ktorá susedí s jeho rodiskom – Kraskovo, s čím súhlasil aj preto, že z rodokmeňa, ktorý si vyskúmal, zistil, že jeho koreňe siahali do rodu Kraskovcov (resp. podľa inej hypotézy zo strany Vajanského mohlo ísť aj pri priezvisku o rusofilský motív, keďže po rusky kraska znamená farbu).

Ivan Krasko v Dome slovenských spisovateľov
v Budmericiach v roku 1956 s dcérou Evou
(ktorá sa vydala za spisovateľa Ladislava Mňačka)

Štúdiá a vzdelanie

Ľudovú školu vychodil v rodných Lukovištiach, kde ho učil A. H. Škultéty. Študoval na zjednotenom protestantskom maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (slovenské gymnáziá boli v tom čase zrušené), kde absolvoval prvých päť tried. V tom období absolvoval aj súkromné hodiny u slovenského spisovateľa a národovca, evanjelického kňaza Michala Bodického, ktorý pôsobil na fare v Pondelku (okres Poltár). Ako „pansláv“ pokračoval v stredoškolských štúdiách na národne slobodnejšie gymnáziá v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) – jeden rok (šk. r. 1893/1894) na nemeckom evanjelickom gymnáziu – v Sibiu a posledné dva ročníky na rumunskom na pravoslávnom gymnáziu v Brašove (Rumunsko), kde aj zmaturoval (1896).

Ivan Krasko v mladšom veku

Neskôr študoval chemické inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe (1900 – 1905). Počas pôsobenia v Čechách (v Klobukoch a Slanom) absolvoval tri semestre na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky z histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte na Právnickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave. Venoval sa i vedeckej práci v oblasti chémie, udeleli mu titul doktor technických vied (1923).

 Ivan Krasko v strednom veku

Pôsobenie a verejná činnosť

Po stredoškolských štúdiách sa vrátil na Slovensko a niekoľko rokov pomáhal v rodnom kraji príbuznej rodine J. Kováča na Teplom Vrchu pri podnikateľských aktivitách, kde pracoval dozorca mlyna a vo voštinárni (1896 – 1897). Absolvoval jednoročnú vojenskú službu (1897 – 1898) ako dobrovoľník v Tridente (dnes Trento, Taliansko), v Tirolsku a vo Viedni (Rakúsko). Pôsobil ako inžinier – technický asistent a adjunkt – v cukrovare v Klobukoch (1905 – 1912; okr. Kladno, Čechy) a vedúci chemickej továrni Slanom (1912 – 1914; takisto okr. Kladno). V Slanom skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol patentovaný, prácu na treťom vynáleze prerušila prvá svetová vojna (napísal tam aj doktorskú dizertáciu z technickej chémie, ktorú obhájil roku 1923).

Ivan Krasko – Ing. Ján Botto (piaty zľava) so svojimi spolupracovníkmi v cukrovare v Klobukoch v roku 1905. Vpravo fotografia Ivan Krasko – Ing. Jána Bottu na ceste do chemickej továrne v Slanom (fotografia v hnedom tóne 9 x 6 cm, 1908, Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 L 11, K 12/46)

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval na východný front (1914 – 1918), bol nadporučíkom 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici, potom v Haliči (vtedy Rakúsko-uhorsko, dnes Poľsko), v Taliansku a na Podkarpatskej Rusi (dnes Ukrajina). Pre pľúcnu chorobu sa viackrát liečil v rozličných vojenských nemocniciach. Na konci roku 1918, po návrate z vojny sa prihlásil do štátnych služieb vzniknutej Česko-slovenskej republiky. Ako prívrženec česko-slovenskej štátnosti sa zapojil aj do politického života, stal sa členom revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1919 – 1920), poslancom Národného zhromaždenia ČSR (1920 – 1929) a neskôr senátorom NZ ČSR (1929 – 1939) za agrárnu Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Bol tajomníkom ministra Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave (1918 – 1927). V tom čase sa venoval i odbornej práci v oblasti chémie. Potom pracoval v Krajinskom úrade (1927 – 1938). Žil v Bratislave, roku 1938 odišiel do dôchodku. Neskôr sa presťahoval do Piešťan (1943), kde žil a tvoril. Tam privítal aj porážku fašizmu, oslobodenie a obnovenie ČSR. Roku 1946 mu udelili titul národný umelec. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave vo veku takmer 82 rokov. Pochovaný je v rodných Lukovištiach.

Básnik, národný umelec Ivan Krasko pri podpisovaní
Výzvy Svetovej rady mieru vo svojom byte v Piešťanoch
8. 3. 1955. Foto: archív TASR, autor: F. Kocian

Bol zakladajúcim členom Spolku slovenských spisovateľov (1923), členom predsedníctva prípravného výboru SSS (ďalší členovia Jozef Gregor Tajovský a Tido J. Gašpar), riadnym členom i predsedom SSS, ktorý sa neskôr, po obnovení v povojnových časoch, stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov (ZČSS) ako jeho slovenská sekcia (1949). Bol členom Čs. akadémie vied a umení.


Smútočný sprievod v Bratislave vyprevádza Ivana Krasku 6. 3. 1958
na jeho poslednej ceste. S národným umelcom sa prišli rozlúčiť
tisícky slovenských občanov. Foto: archív TASR, autor: V. Přibil

Literárne začiatky

Jeho prvé básne inšpirované slovenským ľudovým slovesným umením vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií v Sibiu a Brašove (Sedmohradsko, dnes Rumunsko), kde vytvoril prvú časť svojho básnického diela. Publikovať sa ich však odhodlal až po maturite, keď Jozefovi Škultétymu poslal štyri básne (Mamka sladká, mamka..., Sami sme v hore, Tajné moje piesne a Pieseň nášho ľudu), pritom si zvolil pseudonym Janko Cigáň.                                     

                                Rukopis básní Ivana Krasku Vesper dominicae a Pieseň nášho ľudu, podpísaných ešte pseudonymom Janko Cigáň.

Z nich Škultéty vybral do Slovenských pohľadov len Pieseň nášho ľudu a uverejnil ju pod pseudonymom Janko C. (1896). Pieseň nášho ľudu napísal ešte na nemeckom gymnáziu v Sibiu roku 1893 (je to najstaršia z jeho prvotín) a vzdal v nej hold slovenskej ľudovej piesni, ktorú mal nesmierne rád. Neskôr mu poslal básne Deň spásy a Za búrnej čiernej noci (1899), tie však Škultéty uverejnil znovu pod skratkou, tentoraz J. C., až roku 1902. Počiatočné publikačné neúspechy ho však od básnickej tvorby neodradili, naopak, učili ho náročnej sebakritickosti i trpezlivosti. Väčšina básnických textov z tohto obdobia vyšla až v prvom súhrnnom vydaní Kraskovho Diela (1954), ešte za jeho života. Rovnaký osud postihoval aj jeho preklady poézie rumunských básnikov, ktoré vyšli až na sklonku jeho života v knižnom vydaní prekladov Tiene na obraze času (1956). Ako mladého básnika, keď sa vrátil domov po maturite na rumunskom gymnáziu v Brašove, ho očarila „sila“ a „rozmach“ poézie P. O. Hviezdoslava, bol ňou nadšený, túžil stať sa rovnako veľkým básnikom ako on. Následne napísal báseň Hviezdoslavovi (1896), v ktorej si už však uvedomuje, že jeho poslanie je iné. V lyrických prvotinách teda nenasledoval Hviezdoslavo „deklamačný“ verš a štýl vedúcej osobnosti tých čias, ale sa prikláňal k štúrovskej melodickosti ľudovej piesne, ktorej poetiku vedel svojsky využiť. Zrejme väčšmi vyhovovala jeho prirodzenému sklonu k stíšenej lyrickej „dume“ a k subjektívnej nostalgickosti.
Nové podnety pre formovanie jeho osobnosti a dozrievanie básnického talentu mu poskytlo obdobie štúdií v Prahe (1900 – 1905). Vtedy sa aktívne zapojil do činnosti slovenského študentského spolku Detvan, bol jeho funkcionárom i aktívnym účastníkom v diskusiách, v ktorých sa preberala široká škála nielen literárnych a kultúrnych, ale aj spoločensko-ekonomických problémov v duchu „realistického“ kriticizmu.

Členská legitimácia spolku Detvan Jána Botta (Ivana Krasku)
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 M 20)

Ako svojho „najintímnejšieho priateľa“ z tých čias uviedol Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v rokoch 1901 – 1904 predsedom Detvana. Viaceré z jeho priateľstiev, napr. s Vavrom Šrobárom, pretrvali aj po ukončení štúdií.

Pohľadnice, ktoré Jánovi Bottovi (Ivanovi Krasovi) posielal M. R. Štefánik zo svojich ciest, majú často úsmevné texty. (Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 H 4)

V období pražských štúdií sa spriatelil sa aj s ďalším predstaviteľom slovenskej literárnej moderny Ivanom Gallom. Zblížil sa s príslušníkmi mladých hlasistov a svoje verše a preklady publikoval v ich tlačových orgánoch. V Prahe sa intenzívne zoznamoval s modernou českou poéziou básnikov Březinu, Hlaváčka, Sovu, Bezruča či Tomana, a cez české preklady poézie prijímal aj impulzy zo súvekej svetovej poézie, napr. z francúzskeho symbolizmu. Všetky tieto podnety však vedel využiť tak, aby sa čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a aby našiel umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného, vtedy neslobodného, národa. Aj keď napísal, že býval častým hosťom „u stola cudzích kultúr“, nikdy nebol iba ich napodobovateľom, ale toto pohostinstvo využil na svoje poslanie slovenského básnika. Objektívnym historickým obsahom tohto poslania bola úspešne naplnená úloha vytvoriť po Hviezdoslavovi novú etapu vo vývine modernej slovenskej poézie.

Básnické dielo, prózy a preklady Ivana Krasku

Podstatu jeho básnickej tvorby tvoria dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), ktoré v nových vydaniach mierne rozšíril o nové básne a verše predtým publikované iba časopisecky. Jeho skutočný nástup do slovenskej poézie bol na prelome rokov 1905 – 1906, keď v Dennici vyšiel cyklus deviatich básní pod názvom Lístok, ktorým spôsobil rozruch aj v radoch slovenských literátov. Nikto nevedel pravé meno autora modernej poézie. Až keď redaktor Slovenského týždenníka František Votruba uverejnil pod menom Janko Cigáň vlastnú báseň, Ing. Ján Botto reagoval anonymným listom, a tak redaktor podľa adresy odoslania zistil meno jediného predplatiteľa Slovenského denníka a odhalil záhadu debutujúceho autora. Od začiatočných básní so znakmi folklórno-romantickej, parnasistickej a novoromantickej poetiky sa postupne vyvíjal smerom k symbolizmu. Písal verše, z ktorých vystupovala do popredia nová symbolistická tematika a poetika, obohacujúca staré realistické postupy o moderné sugestívne a nostalgické prvky. Podstatnú časť svojho diela vytvoril v klobuckej samote (1905 – 1912, Klobuky, okr. Kladno, Čechy). Jeho prvá básnická zbierka Nox et solitudo (1909) vyšla už pod pseudonymom Ivan Krasko. So zámenou pseudonymu z Janka Cigáňa na Ivana Krasku, ktorú mu navrhol redaktor knihy S. H. Vajanský, súhlasil, ale s výhradami redaktora voči názvu zbierky nesúhlasil, a ako autor si svoj výber obhájil, a tak jej mottom zostala noc a samota. Zbierka Nox et solitudo je výpoveďou o vzťahoch moderného človeka a básnika, ich prekonávaní bolesti i smútku a trpkých životných sklamaní. Noc je u neho aj symbolom vypätej duchovnej krízy intelektuála 20. storočia a samota je u neho aj stavom lyrického subjektu i predmetom básnikovej reflexie. Touto zbierkou nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku individuálneho človeka.

KRASKO, Ivan: Nox et solitudo. Turč. Sv. Martin 1909.
(venovanie autora M. R. Štefánikovi)

V druhej a zároveň poslednej básnickej zbierke Verše (1912) sa prelína intímna lyrika s lyrikou domova, podanou v sociálnej až buričskej polohe. Je vystupňovaním lyriky noci a samoty a súčasne prelomením ich kruhu. Volanie osamoteného jednotlivca po ľudskej komunikácii, porozumení, dôvere, príchylnosti, láske možno označiť za jeho podstatnú intenciu. Vyvrcholením tejto tematickej línie jeho poézie sú básne Otrok, Otcova roľa a Baníci, ktoré majú v druhej zbierke ideovo dominantné postavenie. V ich významovej štruktúre zaujíma popredné miesto alegoricko-symbolický motivický plán, sprostredkujúci čitateľovi hĺbkový myšlienkový obsah básne. A ten dosahuje v Baníkoch až monumentálnu podobu profetickej predpovede príchodu slobody pre porobený národ a s ňou aj vyslebodenia človeka z duchovných trýzní. V roku 1909 uplatňuje však symbolistické básnické postupy aj v intímnej lyrike a tento nový estetický vzťah umenia a skutočnosti si overuje i prekladom dvoch teoretických statí nemeckého básnika R. Dehmela (Vôľa k činu, Prúdy, 1910, a najmä Príroda, symbol a umenie, 1911). Týmto vzopätím sa vývin jeho básnickej tvorby vlastne skončil. Bezprostredne po vydaní Veršov napísal ešte historický cyklus troch básní História, Pribina a Svätopluk, ktoré sú reflexiou a vzťahu dávnych dejín slovenského národa a jeho súčasnosti a azda mali byť záladom väčšieho tematického cyklu. Protivojnovú básnickú skladbu, ktorú zamýšľal napísať, nedokončil, vyhotovil z nej len úvodnú kapitolu – fragment pod názvom Eli, eli, lama sabachtani!?. Jej námetom je príbeh dedinského učiteľa bojujúceho na fronte 1. svetovej vojny, ktorý po zranení „vidí“ po druhý raz umierať Krista, rezignujúceho nad nepoučiteľnosťou ľudí. V prvom súbornom vydaní oboch svojich zbierok Básne (1936) uverejnil na záver Veršov báseň Kritika, ktorá mala byť zrejme aj záverom celej jeho básnickej tvorby s tým, že v nej uvádza: „Blahoslavení sú, ktoré hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.“ Napokon sa predsa ešte raz vrátil k básnickej tvorbe: na samom sklonku života napísal niekoľko subjektívne ladených lyrických improvizácií, ktoré vyvreli z nečakaného citového zážitku (boli uverejnené až po jeho smrti v 1. zv. Súborného diela Ivana Krasku v roku 1966). Aj z týchto akokoľvek sporadických pokusov o nové básne po roku 1912 vidno, že hoci si zvolil osud „odmlčaného básnika“, jeho spojenie s tvorbou sa vlastne neprerušilo. Dosvedčuje to aj fak, že sa pri nových knižných vydaniach svojich zbierok správal k starším textom autorsky aktívne a že ešte za života dovoliL, aby sa do súborných vydaní jeho tvorby Dielo (v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, v edícii Naši klasici, 1954) a Lyrické dielo (1956) zaradili aj viaceré verše dovtedy publikované iba časopisecky alebo aj dovtedy nepublikované básne, ktoré zostali v jeho rukopisnom archíve.

Rukopis Kraskovej básne proti vojne – za mier Eli, Eli, lama...
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 J 6)

Okrem poézie napísal i niekoľko umelecky pozoruhodných prozaických útvarov symbolisticko-autobiografického charakteru, ktoré uverejnil časopisecky pod ženským menom Bohdana J. Potokinova. V próze Naši s podtitulom, „portrétové štúdie“ (Slovenský obzor, 1907), ktorá má dokumentárne zameranie, s realistickou presnosťou zachytáva prostredie slovenského vysokoškolského života v Prahe, najmä v spolku Detvan, pritom zobrazuje s dávkou nostalgie nemotivované stroskotanie citového vzťahu dvoch mladých ľudí – poslucháča inžinierstva a poslucháčky filozofie. Aj ďalšie dve prózy Sentimentálne príhody 1, 2 (Dennica, 1908; pri uverejnení v Diele v roku 1954 im dal názov Svadba a Almužna) sú skôr „štúdiami“ oblomosky nerozhodného charakteru človeka ako dejjovo rozvinutými poviedkami. v ďalšej (a poslednej) próze List mŕtvemu (Slovenské pohľady, 1911) nad nerozvinutým dejovým podložím (tragická smrť mladého Cigáňa Tóna na nejakej stavbe a pokusy oživiť ho elektrošokmi) dvíha oblúk istej významovej symboliky autobiografického charakteru.

Prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov (Tiene na obraze času, 1956). Preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Kompletne jeho preklady vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku 2 (1993).
Posmrtne vyšlo Súborné dielo Ivana Krasku 1 (1966), neskôr Súborné dielo Ivana Krasku 2 (1993), ktoré obsahuje pôvodnú poéziu, prózu, preklady a i.
Niektoré z jeho básní zhudobnili významní slovenskí umelci Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň a iní. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov, jeho básne vyšli v prekladoch do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných antológiách.
V medzivojnovom období sa venoval aj vlastivednému výskumu, zaoberal aj štúdiom dejín rodnej obce a jej blízkeho okolia. Napísal štúdiu o časti freskovej výzdoby interiéru významnej architektonickej pamiatky svojho rodného kraja, stredovekého kostolíka v dedine Kraskovo, ktorú vydal pod názvom Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole na Kraskove (Slovenské pohľady, 1932) a uverejnil štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1937).
Vedecké články z odboru chémie publikoval v Chemických listoch.
Jeho literárna pozostalosť je uložená v Archíve literatúry a umenia (ALU) Matice slovenskej v Martine, dnešnom ALU Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Tematické zameranie a charakter Kraskovej poézie

Vo svojich dielach sa tematicky venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Vyjadruje v nich aj svoj osobný smútok, pritom za sklamaniami nevidí len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Zaoberá sa i rozorvanosťou náboženskej orientácie – zápasom viery so skepsou. Jeho básne sa vyznačujú silným sociálno-etickým pátosom. Je v nich prítomná Hollého hrdinskosť, Chalupkova mravnosť, Bottova vzbura, a to všetko je však vyjadrené kraskovsky. Jeho poézia skrýva v sebe záhadné tajomno.

Rukopis básne Nepýtajte sa ma... Vpravo národný umelec – básnik Ivan Krasko

Imulzy zo súvekej modernej českej a svetovej poézie z vyspelých umeleckých kultúr, najmä z francúzskeho symbolizmu, vedel spracovať svojbytne tak, aby sa aj ich prispením čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného neslobodného národa. Osobitnú pozornosť venoval aj tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom neboli básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Javy objektívnej skutočnosti zobrazoval prostredníctvom citlivého reflexívneho lyrického hrdinu. Jeho lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne zúčastňuje na utváraní sémantiky básne. Zo žánrového hľadiska jeho lyriku charakterizuje najmä pieseň, balada, žalm (modlitba), sonet, básnický list a báseň v próze. Spevný verš, s ktorým prišiel Janko Jesenský, u neho nadobudol symbolistický charakter. Prejavil výnimočný zmysel pre sémantiku zvukového tvarovania básne. V novej významovej funkcii využil daktylské a daktylotrochejské veršové rozmery a osemslabičnému trochejskému veršu vtlačil melancholický ráz. Funkčne využíval uvoľňovanie pravidelného verša. S jeho niektorými básňami sú spojené začiatky slovenského voľného verša.

List Ivana Krasku – Ing. Jána Bottu napísaný v roku 1909 v Klobukoch (Čechy), ktorý sa týka korektúr jeho básní

Význam a dosah Kraskovho básnického diela

Čo do rozsahu pomerne skromné, ľudsky však o to hlbšie prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo Ivana Krasku patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Svojím závažným životným obsahom i čistým estetickým tvarom hlboko poznačilo vývin slovenskej poézie v celom 20. storočí. Vnieslo do nej analytický hĺbkový ponor, týkajúci sa subtílnosti, senzitívnosti, empatickosti, reflexie individuality a osobnosti moderného človeka. Významne ovplyvnilo nielen básnickú generáciu, ktorá sa v slovenskej literatúre etablovala po vzniku prvej ČSR, v medzivojnovom období (E. B. Lukáč, J. Smerek, V. Beniak, L. Novomeský a i.), ale aj generáciu, ktorá vstupovala do slovenskej poézie v čase druhej svetovej vojny a po nej (M. Kraus, V. Mihálik, M. Rúfus, M. Válek, J. Ondruš a i.), ako aj ďalšie generácie slovenských básnikov. A ustavične k sebe priťahuje nové básnické i čitateľské generácie.

Pamiatky pripomínajúce život a dielo Ivana Krasku

V Lukovištiach je jeho rodný dom, náhrobný pomník (1965) a pamätník s bustou Ivana Krasku (1966) od sochárky Aliny Ferdinandy. V Piešťanoch je Baneologické múzeum – Pamätná izba Ivana Krasku, ktorej expozícia je umiestnená v jeho byte a skladá sa z dvoch častí – pracovne a spálne s pôvodným zariadením a výstavy približujúcej jeho život a tvorbu. V Piešťanoch je aj Nábrežie Ivana Krasku. Vo viacerých mestách a obciach na Slovensku sú na počesť Ivana Krasku pomenované ulice. V Rimavskej Sobote je Gymnázium Ivana Krasku.

Pri 100. výročí jeho narodenia roku 1976 vyšla známka ČSSR č. 2185 s názvom Ivan Krasko (1876 – 1958), ktorej autorom bol akad. maliar Albín Brunovský a rytcom J. Herčík. Medzinárodná astronomická únia 8. 3. 2010 pomenovala na počesť zakladateľa slovenskej literárnej moderny Ivana Krasku asteroid s názvom Ivankrasko (33129), ktorý objavili 1. 2. 1998 P. Kolény a L. Kornoš na Astrononomickom geofyzikálnom observatóriu v Modre (pomenovanie navrhli P. Rapavý a M. Jutková). Slovenský literárny fond, dnešný Literárny fond v Bratislave udeľuje na jeho počesť Cenu Ivana Krasku za najlepší literárny debut roka. V Nadlaku (Rumunsko) pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá aj vydáva slovenské knihy.

Spracoval: ŠTEFAN CIFRA

Zdroje:

FERKO, Miloš: Ivan KRASKO – Sila a slabosť mlčania. In: Slovenské národné noviny [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Digitálna knižnica a digitálny archív [online]. Uverejnené: 12. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O. [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 337 – 339.
Ivan Krasko. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Malá Encyklopédia Slovenska. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 1987, s. 253.
Ivan Krasko: Chvíľu s nimi pobudnúť. In: Rádio Devín [online]. Uverejené: 8. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016]. 
KRASKO Ivan. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 250 – 252.
Valová, Mária, Mgr.: Životopis. Tvorba. In: Gymnázium Ivana Krasku Rimavská Sobota. [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
ZAMBOR, Ján: Ivan Krasko: Príťažlivý básnik noci a samoty. In: Žurnál Pravda [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Sto slávnych Slovákov. [Zostavil Milan Ferko]. Martin: Matica Slovenská, 1995. ISBN 80-7090-353-8, s. 119.

V zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave evidujeme 3 kusy takýchto tanierov s priemerom 22 cm, 21,8 cm a 21,9 cm. Značenie: D. 6. MURANY 1. Na území Gemera pôsobili dve kameninové manufaktúry – v Rožňave a v Muráni. Muránska kameninová manufaktúra bola založená v roku 1823 a pôsobila do roku 1912 (1910).

Sylvia Holečková

súperom iba jeden gól a nazbierali 5 gólov do vlastnej siete. Oveľa lepšie začali skúsenejší hráči MFK Rožňava, ktorí pokračujú v dobrých výsledkoch dosiahnutých v jarnej časti. Pretavili ich hneď v dvoch úvodných zápasoch, ktoré hrali na ihriskách súperov. Minule sme ich pochválili za vynikajúci výsledok, ktorý dosiahli vo Veľkých Kapušanoch kde vyhrali 8:1. Teraz svoju kvalitu potvrdili v zápase u nováčika v Parchovanoch, kde vyhrali takisto vysoko 0:6. Štrnásť gólov a 6 bodov za dva zápasy je pre MFK Rožňava vynikajúci výsledok.

Družstevník Parchovany – MFK Rožňava 0:6 (0:2). Góly: F. Kovács (29´), L. Strelka (31´), L. Drobňák (49´), J. Ďuríček (81´), J. Figúr (84´), P. Husár (89´). ŽK: bez kariet. R: M. Jasečko - L. Tóth, D. Kostrtáb. DS: A. Szabó. DIV: 200. Zostava MFK: Š. Mišina - M. Róth, J. Ďuríček, M. Gere ©, P. Gere, Á. Lippai, L. Drobňák (66´ P. Sappanoš), L. Strelka (78´ T. Hajdúk), F. Kovács (82´ P. Husár). Parchovany sa v prvom domácom zápase snažili uhrať čo najlepší výsledok s lídrom súťaže, ten však strelecký potenciál rozložil na šiestich hráčov a najmä v závere zápasu príležitosti na skórovanie dokonale využil.

FK Krásnohorské Podhradie – FK Pokrok SEZ Krompachy 0:2 (0:1). G: R. Gibala (29´), E. Hamrák (80´). ŽK: bez kariet. R: L. Bucko – M. Baloga, M. Hrebeňár. DS J. Tornay. DI: 200. Prvý majstrovský zápas domácich v 4. futbalovej lige videlo pod Krásnohorským hradom okolo 200 divákov. Fanúšikovia však videli iba dva góly, ale škoda, že iba v sieti krásnohorského brankára. Nováčik narazil na silnejšieho súpera, ktorý vlaňajšok ukončil na 4. mieste tabuľky, čo sa prejavilo väčšími skúsenosťami z majstrovských bojov aj v tomto zápase. Bude potrebné, aby domáci vydržali veľký tlak silných súperov a pkúsili sa využiť na zisk bodov čo najskôr nasledujúce zápasy.

Foto: M. Vávrová (Facebook)

Ostatné výsledky 2. kola:

Bodva Moldava n/B - Kalša 1:5, Rudňany - Strážske 1:1, Sobrance - Veľké Kapušany 2:0, Geča - Veľký Folkmar 6:0, Gelnica - Čaňa 4:1. 

TABUĽKA IV. LIGY PO 2 KOLÁCH

MG od

podnietila rozvoj hrnčiarstva. Výstava prinesie prostredníctvom fotografií výsledky prác účastníkov keramického sympózia – Fenomén Gemer, ktoré reflektujú minulosť a súčasnosť využitia hliny a oživujú zabudnutú slávu hrnčiarstva v súčasnom, modernom ponímaní.

„Fenomén Gemer“ je názov mladého keramického sympózia, ktorého sa zúčastňujú výtvarníci a študenti, so zameraním na keramiku, zo Slovenska i zahraničia (Česká republika, Poľsko, Nemecko, Anglicko, Ukrajina), vo veku 18 až 35 rokov.
Sympózium sa usporadúva každý druhý rok, prvý ročník sa konal v roku 2009.
Organizátorom je Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, OZ kRaj a Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote. Organizačný tím vedú akad. sochár Rudolf Malacký, Mgr. art. Michal Kušík, Mgr. art. Veronika Selingerová ArtD.
Centrálou sympózia je Zelený mlyn v Ožďanoch a výtvarné práce prebiehajú na ložiskách Breznička, Gregorova Vieska a Vidiná.
Zámerom sympózia je vytvorenie priestoru pre tvorbu mladých výtvarníkov v regiónoch Gemer-Malohont a Novohrad, ktoré sú na Slovensku známe bohatými náleziskami keramických ílov. Sú keramickým srdcom východnej Európy. Z pohľadu keramiky boli tieto regióny aj oblasťou významných stretov kultúr východnej Európy.
Cítenie krajiny, materiálu, hliny i farebného spektra a národností tu sa stretávajúcich (Slováci, Maďari, Rusíni, Rumuni, Poliaci, Česi, Nemci) sa odzrkadlili v tvorbe a výrobkoch miestnych hrnčiarov.
Keramické ložiská v týchto lokalitách sú malé, ale neobyčajne pestré, najmä chemickým zložením, farbou a vlastnosťami. To, čo nachádzame v tzv. geologicky starých krajinách rozložené v okresoch, nájdeme tu v jednej utešenej dolinke naskladané vedľa seba alebo nad sebou. Preto nosnou ideou mladého keramického sympózia je oživenie ducha Gemera-Malohontu a Novohradu v súčasnom ponímaní.
Hlina je materiál, ktorý ožíva dotykom ľudskej ruky. Keď ste dostatočne vnímaví, dokáže sa s vami aj rozprávať. Keď sa po daždi prechádzate bosí po hline, hladká vám nohy a máte pocit, akoby ste chodili po koži obrovského živého tvora.
Hlina bývala pre tých, ktorí sa jej vedeli dotýkať, zdrojom obživy, často aj strechou nad hlavou. Ale dnes už takí ľudia z krajiny vymizli, už neprichádzajú, aby sa jej dotýkali, len raz za čas prídu bagre a nákladné autá, aby z nej odkrojili a zase zmiznú.
Účastníci mladého keramického sympózia sa svojimi prácami snažia poukázať na históriu a súčasnosť keramiky a poukázať na rozdiely vo využívaní materiálu z ložísk.
Snažia sa oživiť zabudnutú slávu gemersko-malohontského a novohradského hrnčiarstva a ukázať ľuďom, že tieto ložiská majú ešte stále dostatok materiálu na túto tvorbu. Podstatou a zároveň výnimočnosťou akcie je výtvarné diela vznikajú priamo v teréne, v kermických ložiskách pod holým nebom, aby sa tvorca lepšie vžil s prostredím a materiálom. Poznatky o histórii hrnčiarstva v regióne hľadajú v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Výstava „Fenomén Gemer, retrospektíva“ je reflexiou na doterajšie ročníky, ktoré sa konali v rokoch 2009, 2011, 2013 a 2015. Ich výsledky budú prezentované prostredníctvom veľkoformátových fotografií. V rámci tejto retrospektívnej výstavy sa pripravuje aj vydanie katalógu, ktorý verejnosti jeho tvorcovia predstavia v závere výstavy. Výstava potrvá do 30. septembra 2016.
Mgr. Martina Mareková

DK trestá FK Pap. Slavošovce finančnou pokutou 50€ pre TJ Krásnohorská Dlhá Lúka B za neúčasť na zápase II. triedy Krh. Dlhá Lúka – Slavošovce (8.kolo). Doklad o zaplatení predložiť na DK do 14 dní.

DK trestá FK Pap. Slavošovce finančnou pokutou 50,- Euro pre Baník Rakovnica za neúčasť na zápase II. tr. / 1. kolo/ Rakovnica- Slavošovce. Doklad o zaplatení predložiť na DK do 14 dní.

MRK ObFZ upozorňuje FK na nový Registračný a prestupový poriadok SFZ platný od 6.2016. Viac na www.futbalvsfz.sk V novom RaP poriadku SFZ Vás upozorňujeme na oblasť: transfer - výchovné - odstupné - registračné obdobie - štart hráčov.

TMK ObFZ Oznam pre FK a trénerov
Nahlásiť záujemcov na seminár trénerov UEFA-C licencia do 30.6.201.

ObFZ Rožňava

tejto obci, kde som uzrel svetlo sveta. Som Šarišan, preto budem v niektorých dialógoch používať naše nárečie, aby to vyznelo originálne.

Chlapec v ružovom

Bol ôsmy január 1935 na Severína. Vlády sa ujala trojkráľová zima. V noci napadal sneh takmer po kolená a ráno riadne mrzlo. Ženičky v bielych filcových kapcoch, zababušené vo veľkých vlnených šatkách, sa brodili v hlbokom snehu, išli do obchodu so zmiešaným tovarom. Potrebovali si nakúpiť veci do domácnosti a tiež sa dozvedieť nejaké noviny z dediny. Keď čakali pokiaľ obchodník jednu z nich obslúži, využili čas na klebety. Začala prvá: „Čuli sce ženy, že pani notariuška še má každú minutu rozsypac (porodiť). Druhá na to: „Nehvar, šak som ju vonehdy (nedávno) vidzela a nebulo vidno žeby mala veľký bruch.“ Prvá žena sa nedala: „Ta na nej to nevidno, bo ona noší taký gerok (kabát) co je ušitý do zvona, že na nej nezbačiš, že je v druhým stave. Ja vidzela babu Merkačku ku nej isc aj včera, aj dneška ráno, bizovne už prišol jej čas.“ Druhá žena trochu ustúpila a zmierlivo povedala: „Šak co, jedného hlopčika majú, už chodzi, šak už má dva roky.“ Prvá jazyčnica si nedala zobrať prvenstvo svojej informovanosti a pokračovala: „Ešči nemá dva roky, šak rok mal na žniva, ta až v ľece budze mac dva. Šumné dzecko. Má také žolte vlásky jak slama, na macer še podalo.

Teraz čekajú dzivčatko. Ja bula v sklepe (obchode) u Žida a pani kupovala šicko ružové pre dzecko, a aj povedzeli, že še budze volac Magduška.“ Každá zo žien prispela k problému svojou neodškriepiteľnou znalosťou veci. Po nákupe sa spokojne pobrali domov, obohatené novými správami z dediny.

Tie klebety sa zakladali na pravde. Naozaj, v dome notára čakali každú chvíľu dieťa.

Miestnosti v dome boli vykúrené a v kuchyni na šporáku stál veľký hrniec, v ktorom sa hriala voda. Na diváne v izbe bolo rozložené ružové oblečenie pre bábätko - dievčatko. Na stole bola pripravená vanička, plachty, uteráky a iné veci, ktoré boli potrebné ku pôrodu. Na všetko dohliadala „Baba“, tak nazývali v dedine pôrodnú asistentku. Nadišiel večer. Baba podriemkavala v kuchyni na stoličke. Už sa blížilo k desiatej, keď sa pôrod začal. Za malú chvíľu som sa škrekľavým plačom prihlásil na svet. Celý pôrod prebehol bez komplikácií.

Baba, držiac ma v rukách, trochu ľútostivým hlasom oznámila: „Pani, ta tota Magduška má pimplíka. Mace chlopčika. Je mocný a zdravý, s čarnýma vlasami, jak jeho ocec.“ Otec, ktorý nervózne sedel vo vedľajšej izbe, začul môj hlas, pribehol dnu, chvíľu si ma poobzeral, potom prikľakol k posteli a objal mamku. Vedel, že je trochu sklamaná, že sa nenarodilo dievčatko, tak ju začal utešovať. Dohováral jej: „Hlavná vec, že ste obidvaja zdraví. Pán Boh nám dal chlapca, tak sa mu musíme tešiť.“ Mamka sa upokojila, vzala si ma k sebe. Otec vybral z kuchynského kredenca pálenku, nalial Babe aj sebe pohárik a pripili mne aj mamke na zdravie. Baba ma vykúpala, poobliekala do pripraveného ružového oblečenia a uložila do kolísky. Meno pre chlapca nemali pripravené. Keď sa otec opýtal aké meno mi dajú, mamka povedala: “Ja som Mária, tak nech sa volá po mne Marian.“ Odvtedy sme vyrastali spolu, dvaja bratia Miro a Marian. Každý už bol unavený z ťažkého dňa, preto sa všetci pobrali spať.

Dom stíchol, nastal kľud. Keď prišla polnoc, do domu potajomky vošli tri sudičky, aby mi predpovedali moju budúcnosť. Ako bábätko som ich nevnímal, ale teraz keď to píšem, viem presne čo mi povedali.

Mám 78 rokov, stačí keď si pozriem môj celoživotný film. Hovorí sa, že po vojne je každý generál múdry. Tak je to aj so mnou, veď viem čo som prežil. Vráťme sa však ku sudičkám.
Podozrievam ich, že keď išli ku mne, v kuchyni na stole našli fľašu pálenky. Riadne si z nej potiahli, pretože takýto životný osud aký mi predpovedali, nemôže vyjsť z triezvej hlavy.

V Šariši máme svoje sudičky a to sú také ako my „Vychodňare“. Prišli ku kolíske a začali sa veľmi smiať. Prvá sudička vykríkla: „Ta kukajce, chlopčik a v ružových šatečkoch. Ja ešči take čudo nevidzela. Aj čapečku má ružovú. S totym chlapcom je to také šmišné, ta ja mu za to dávam do života, žeby ho šmích a dobrá nálada neopuščila v calým živoce.“ Druhá sudička nebola až tak dobre naladená, preto povedala: „Ja tak vidzím, že un nebudze mac ľehký život.

Jemu budze istotne treba dobrý rozum, vytervalosc a zodpovednosc v roboce. Budze mac češku a nebezpečnú robotu. Tyž budze, jak každý Východňar dakus šaľený, ta pridzeľme mu dobreho strážneho anďela, naj da na ňeho pozor. Toto šicko mu budze treba, bo ľem zo šmichu nevyžije.“ Tretia sudička mala veľmi zlú náladu, lebo keď išli k nám bola tmavá noc, zle stúpila, pošmykla sa a spadla. Riadne sa poudierala. Bola najstaršia a všetko ju bolelo.

Preto dosť zlostne spustila: „Naj un tyš (tiež) chodzi v živoce veľo po cme, a naj týš dakedy zakopne a spadne.“ Kamarátky jej začali dohovárať, aby mi neželala všetko zlé, tak potom zmierlivo dodala: „no, ta naj še dožije staroby a v penzii nech už má spokojný život.. Ich poslanie sa týmto skončilo. Ešte ma popľuli, aby sa mi z očí nestalo a pobrali sa preč. Vonku bola treskúca zima, tak si v kuchyni ešte z fľaše chlipli a pobrali sa nevedno kam, možno k druhému bábätku.

Môj otec bol v Brezovici notár. Na druhý deň po mojom narodení odchádzal do úradu s fľašou koňaku v aktovke. U matrikára, pána Šafára, to riadne oslávili. Zapísali ma do matriky.

Marian Oliver, chlapec, narodený 8. januára 1935.

Z útleho detstva si nepamätám, kedy sme odišli z Brezovice. V roku 1939 sme sa zo Sabinova presťahovali do Prešova, kde som v roku 1941 začal chodiť do ľudovej školy. V r. 1943 otca preložil na notariát v obci Svinia, kde sme sa odsťahovali. Táto dedina je od Prešova vzdialená asi 9 km. Život v nej, na okolí s krásnou prírodou, sme si veľmi obľúbili. Radi sme s bratom Mirom chodili do lesov na huby, jahody, maliny a často sme zbierali aj poľné kvety pre mamku, lebo ich mala veľmi rada. Oproti notariátu bývala roľnícka rodina Sedláková.
Mali tri dievčatá, staršie ako my, jedného dospelého mládenca Janka a dvoch chlapcov, našich rovesníkov, Fera a Vinca. S týmito chlapcami sme sa skamarátili a často sme s nimi chodili pásť kravy, alebo sme im pomáhali pri prácach okolo domu. Vojnové roky boli veľmi ťažké. Po prelome fronty na Dukle, v januári 1945 prišli do dediny ruskí vojaci, zobrali viacerých chlapov za kočišov, alebo na iné práce. Zobrali aj uja Sedláka so synom Jankom. Na veľkom gazdovstve ostala tetka Sedláková s deťmi. Polia sa museli obrobiť, aby bolo čo jesť.

Robila celá rodina, my s bratom sme im chodili pomáhať. Bolo treba kosiť, okopávať, drevo rúbať, skrátka všetko, čo vyžadovalo roľnícke hospodárstvo. S bratom Mirom sme sa týmto prácam priučili a tieto znalosti sa nám v živote neskôr zišli.

V januári 1945 povolali do armády aj nášho otca. Bol nadporučík v zálohe, špecialista ženista - míner. Po narukovaní sa zúčastnil bojov pri Liptovskom Mikuláši. Po skončení vojny ho odvelili s jeho jednotkou na východ republiky, odmínovať mínové polia na Dukle, v Kružľovskej hute, na Dargove, v okolí Humenného a Sečoviec. Domov do civilu sa vrátil až v lete v roku 1947. Dosiahol hodnosť štábneho kapitána, a za zásluhy Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 19. júla 1946 mu udelilo „Rad za hrdinstvo v práci II. triedy“. Bola to vyčerpávajúca práca a domov sa vrátil s veľmi podlomeným zdravím.

Po návrate do civilu bol vymenovaný za notára v obci Tuhrina, ležiacej v Slánskych vrchoch, vzdialenej asi 22 km od Prešova. Budova notariátu stála na začiatku dediny vo veľkej záhrade, v ktorej bolo veľa ovocných stromov. V budove boli v dvoch miestnostiach kancelárie, ostatné miestnosti boli naším bytom. Boli to dve veľké izby, priestranná kuchyňa s tehlovým šporákom, na spodku ktorého bol „pekárnik“ – pec na pečenie chleba. Pri kuchyni bola špajza. Na dvore stála maštaľ s chlievmi pre ošípané a hydinu. Dva veľké stromy pri plote boli moruše, ktoré sme my nazývali „stromové jahody“. Neskôr, keď mamka chovala kačky a ráno im nasypala kukuricu, ani si ju nevšimli. Utekali pod moruše a hostili sa na popadaných „jahodách“. Až potom sa vrátili ku kukurici. Tuhrinu sme si úplne zamilovali. V obci nebola zavedená elektrina a nebolo ani autobusové spojenie. Boli tu však veľmi dobrí ľudia.

Hoci trochu odrezaní od sveta, našli sme tam nový domov. Po ťažkých vojnových rokoch sme boli zase všetci spolu. Nemuseli sme sa báť o otca, že kde je, či žije, či sa ešte vráti. Bol s nami, hoci bolo vidieť, že má za sebou ťažké obdobia života. Postupne sa zotavoval a stával sa pokojnejším. Zlepšila sa aj naša finančná situácia, pretože aj mamka pracovala na notariáte ako matrikárka. Počas školského roku sme s bratom bývali v Prešove v študentskom internáte. Po vyučovaní sme chodili do krúžku leteckých modelárov. Tam sme sa veľa naučili. Mali sme výborných inštruktorov, ktorí ovládali všetko o lietadlách, spaľovacích motoroch, elektrike, či o meteorológii. Skrátka, boli to všestranne odborne vzdelaní ľudia, prevažne amatérski piloti.

Keď sme raz náhodou povedali, že doma nemáme rádio, lebo v dedine nie je elektrický prúd, poradili nám ako máme urobiť rodičom jednoduché rádio - kryštálku. Asi to spôsobila povojnová situácia, že veľa ľudí prišlo o rádioprijímače a nové boli cenovo nedostupné. V mestách aj na dedinách boli zničené elektrické siete. Do módy prišlo robenie kryštálok. V obchodoch s rádio-potrebami bolo možné kúpiť potrebné veci na jej urobenie. Rozhodli sme sa s Mirom, že na Vianoce rádio rodičom urobíme. Niektoré veci sme zohnali na letisku z vyhodených starých prístrojov z lietadiel. Slúchadlá nám daroval inštruktor pán Andrejkovič.

Detektor s kryštálom sme kúpili v obchode. Rozmýšľali sme, do čoho ju namontujeme. Kúpili sme peknú drevenú nástennú soľničku, odrezali sme z nej držiak a tak sme získali úhľadnú skrinku na „rádio“. Navinuli sme dosť veľkú cievku, do víka skrinky sme navŕtali diery pre mosadzné zdierky na slúchadlá, anténu a na uzemnenie. Podľa schémy sme to pospájali a rádio - kryštálka bola na svete.

Boli to prvé Vianoce v Tuhrine, na ktoré asi nikdy nezabudneme. Neviem, kto mal väčšiu radosť pod vianočným stromčekom, my, či rodičia. My sme dostali veľa pekných darov, ktorým sme sa potešili, ale tešilo nás aj to, že sme veľkú radosť urobili rodičom. Dali sme im kryštálku. Pozerali sa na to dosť nedôverčivo, ale keď začuli v slúchadlách vysielanie, ich radosť nemala konca-kraja. Naučili sme ich s rádiom narábať, a tak sa veľmi tešili, že si môžu popočúvať správy, hudbu alebo vysielané divadelné hry. Keď sa to dozvedeli ľudia v dedine, niektorí k nám začali večer chodiť počúvať rádio. Bolo to pre nich niečo neuveriteľné. Neraz nám povedali: „Také mladé chlopci a už znáce zrobic radio. Ta z Vás budú dajaké majstre. Ta to vidno že sce školované.“

Jediným spojením dediny so svetom bol ujo Koscelník, ktorý chodil raz za týždeň pre poštu do Prešova. V tom čase mal asi 50 rokov. Bol nízkej postavy a telesne bol postihnutý, mal hrb. Plecia mal však dosť široké, ruky vyťahané od roboty, hompáľali sa mu až takmer po kolená. Mal ľahký voz, ktorého zadná časť korby bola vypletená prútím, aby mohol v ňom voziť aj nejaké balíky. Do voza zapriahal menšieho špinavo-bieleho koníka, ktorého volal Beľuš. Často zobral na voz 2 až 3 osoby, ktoré si niečo potrebovali vybaviť v meste. Cestovné nevyberal. Stačilo, keď mu niečo v krčme zaplatili.

Najhoršie to bolo v zime, keď napadlo niekedy až cez meter snehu a vznikli záveje. Vtedy sa nedalo ísť do mesta ani vozom ani saňami. Kôň sa do snehu boril až po brucho. Neostávalo nič iné len ísť na lyžiach, alebo pešo. Starý by to nezvládol, ale jeho syn Ander na lyžiach to stihol od rána do poobedia. Bol to šikovný mladý muž, vyslúžený vojak. Vtedy mohol mať okolo dvadsaťšesť rokov. Chodil s batohom na chrbte, v ktorom doniesol iba noviny, dopisy a dôchodky pre dôchodcov. Zimy boli v tých rokoch tuhé a trvali niekedy až do konca marca.

Preto sme domov v zime chodili iba na sviatky a na polročné prázdniny. Z Prešova do Tuhriny sa dalo v zime ísť iba na lyžiach, alebo úzkokoľajkou Lesného závodu na Sigord, potom peši do Zlatej bane a pokračovať peši cez les. V lete peši, alebo na bicykli po ceste, alebo s ujom Koscelníkom na voze. Za tie roky sme si užili všetky spôsoby cestovania.

Najradšej sme chodili s ujkom Koscelníkom. So „starým“, ako sme ho medzi sebou nazývali, bolo vždy veselo. Raz sme mali ísť domov na turíčne sviatky. Otec nám zavolal telefónom do internátu, že vybavil so Starým, aby nebral nikoho na voz iba nás a že nás bude čakať na trhovisku. Po skončení vyučovania sme sa v internáte rýchlo naobedovali, pobalili košele a spodnú bielizeň na vypranie domov a ponáhľali sme sa na trhovisko. Keď sme tam prišli, medzi ostatnými vozmi sme zbadali koníka Beľuša. Bol priviazaný k zadnej časti voza a veselo sa kŕmil senom. Rozhliadli sme sa, ale Starého sme nevideli. Vedeli sme, že ho máme hľadať vo Furmanskej krčme. Vošli sme dnu, porozhliadli sa. Dym v krčme sa dal krájať. Horko-ťažko sme ho zbadali. Pri jednom stole sedeli traja chlapi a náš Starý stál. Vtedy mali všetci pri stole hlavy v jednej rovine a rozprávali sa. Stál s pohárom piva v ruke, poldecák mal na stole.
Podišli sme k nemu a pozdravili. Otočil sa k nám a celý rozradostnený zvolal: „šak mojo chlopci už su tu.“ Mal dobrú náladu, bolo na ňom vidieť, že vypil už niekoľko poldeci. Obrátil sa k chlapom pri stole a začal im vykladať: „To sú chlopci našeho notariuša, oni chodzá do gymnázia, to budú fiškaľe jak jích ocec.“ Potom zobral poldecák, štrngol si s chlapmi, vypil a zapil pivom. Podal každému ruku a pobrali sme sa von.

Došli sme k vozu, Beľuš radostne zaerdžal. Starý sa mu kamarátsky prihovoril: „Ta co, Beľuš, pujdzeme domu?“ Odviazal ho, previedol dopredu a zapriahol do voza. Vyškriabal sa na voz, sadol na sedadlo: „Poce tu, šednice sebe ku mne,“ povedal nám. Položili sme si tašky do korby voza a prisadli k nemu. Chytil do rúk liace, šibol bičom do vzduchu, zavelil „hijó“. Koník sa pohol. Sám, bez dirigovania sa preplietal uličkami, až sme došli na výpadovku. Starému celú tú dobu pokyvkávala hlava a cestu príliš nevnímal. Keď sme došli za mesto, podal nám liace a povedal: „Možece ho poháňac, aľe ho nedurce, on už zná dze má ísc.“

Zliezol zo sedadla, v koši voza si ľahol na seno a za chvíľu už chrápal. My sme natešení začali Beľuša dirigovať. On naše povely ignoroval. Bol to starý veterán, ktorý vedel čo má robiť. Keď sme došli k rádiovému vysielaču pri Záborskom (predtým Haršág), sám odbočil doľava. Asi po kilometri začalo stúpanie. Koník sa začal silno zapierať do ťahania, lebo vedel, že ináč voz na kopec nevytiahne. Pod vrcholom stála hospodárska budova, v ktorej bola krčma. Keď sme sa k nej priblížili, koník majstrovsky stiahol voz na pravý okraj cesty a s presnosťou na jeden centimeter pred vchodom do krčmy zastal. Stíchol škripot kolies a klopkanie kopýt o cestu.

Ticho zobudilo starého Koscelníka. Sadol si vo voze a obzeral sa dookola. Na klobúku aj na šatách mu viali steblá sena. Vyzeral ako vodník v rozprávkach. Trvalo chvíľu kým úplne precitol, ale keď zbadal, že stojíme pred krčmou, oči mu zažiarili. Zliezol z voza, otrepal si klobúk aj šaty od sena, zatiahol brzdu na voze a povedal: „Poce, chlopci, idzeme dnuka, bo kuň sebe muší odpočinúc.“ Poslušne sme nasledovali starého dovnútra. V miestnosti nebol nikto. Po chvíli pribehla krčmárka, veselo sa so starým pozdravili ako starí známi. On potom rozkázal: „Mne čistú a chlopcom kracherlík“ (čistá bola vodka a kracherlík malinovka v patentnej fľaši).

Sedeli sme za stolom a popíjali dobrú chladnú malinovku. Starý obrátil do seba poldecák, pohárik položil na stôl. Zdvihol ruku s vystretým palcom hore. Krčmárka bez slova zobrala fľašu, podišla k stolu, naliala mu do poldecáka „čistú“. Potom viedli pestrú debatu o počasí, úrode, chove hospodárskych zvierat, čiže všetko na roľnícku tému. Po polhodine starý vstal, zaplatil, pozdravili sme a odišli k vozu. Beľuš pokojne čakal. Starý zaliezol znovu do sena a my sme sadli na sedadlo. Odkrútili sme brzdu, stačilo nám povedať hio a koník sa pohol. Za vrcholom kopca nasledovala dlhá rovina. Cesta prechádzala cez pekný dubový les. Beľušovi sa uľavilo, takže sa sám pustil do mierneho klusu. Na hrboľatej ceste voz začal nadskakovať, čo zobudilo starého. Kľakol si vo voze, mal dobrú náladu zdvihol ruku hore, ako mládenec a začal spievať: „A na hure beťar štrelil, do valala /dediny/ hlas uderil...“ Potom na naše veľké prekvapenie vytiahol z vrecka nohavíc pištoľ a trikrát vystrelil do vzduchu. Zbadal naše vyvalené oči, hrdo sa vypol a povedal: „Chlopci, to je služobný revolver. Ja ho muším nošic, bo dakedy vožím aj veľo peňeži, ta muším mac zbraň, žeby me dakto neokradol.“ Nepovedali sme nič, ale pomysleli sme si, že keď takto spí vo voze, tak peniaze môžu ukradnúť aj s ním dokopy. Nestalo sa to nikdy, pretože ľudia v tomto horskom regióne si svoje nedali, ale cudzie nežiadali. Skôr si pomáhali ako ubližovali. Pomaly sme prišli do Žehni. Scenár spod kopca sa zopakoval. Pri krčme Beľuš vybočil doprava, zatiahol voz k stene a zastal. Starý šikovne zoskočil z voza, vošiel do krčmy a na naše počudovanie o chvíľu bol von. Sadol si na svoje miesto kočiša a pohli sme sa. Už sa začalo zvečerievať. Pred nami bol najťažší úsek cesty. Vyjsť vozom na „Huru“. Stúpanie bolo tak veľké, že sme museli zísť z voza a ísť vedľa neho peši, aby koník vládal voz vytiahnuť až na vrch. Tam sme zastali. Z Beľuša sa parilo.

Starý vybral z voza deku a starostlivo mu zakryl chrbát. „Muší dakus vychladnúc, bo by mohol dostac zápaľ pľúc.“ Chvíľu sme stáli a on nám začal rozprávať: „Vidzice toto zburenisko,“ ukázal na ruiny budovy na pravej strane cesty, „to bula dakedy karčma. Jóój. Bars (veľmi) dobrá karčma to bula. A bars šumná karčmarka. Ku každému bula milá a zos takýma cickami.“ Dlaňami na svojich prsiach naznačil gule, veľké ako hlávky kapusty. My sme sa začervenali, ale on si to nevšimol, lebo sa so zasneným pohľadom pozeral na ruiny starej krčmy. Dolu kopcom – Úvozom zbehnúť už nebol taký problém. Od úpätia „Hury“ do dediny boli asi tri kilometre. Keď sme sa priblížili k dedine, Beľuš sa pustil do svižného klusu. Za chvíľu sme zastali na kraji dediny. My sme už boli doma. Zobrali sme si tašky a poďakovali mu za odvoz. Koník sa rezko pohol, starému sme zakývali na rozlúčku a pobrali sme sa kráčať horee cestou domov.

Doma nás rodičia už netrpezlivo čakali. Báli sa, či sa nám po ceste niečo zlé neprihodilo.
Porozprávali sme im priebeh našej cesty, tak sa len smiali. Otec povedal, že sa to dalo čakať, pretože ujo dostal výplatu na pošte. Mamka nás čakala s dobrou večerou, najedli sme sa, umyli a unavení z cestovania si ľahli spať. Na tieto turíčne sviatky veľmi rád spomínam a hlavne na tie výborné domáce jedlá, ako pečená kačka, kuracia polievka, zákusky, puding a tiež už zrelé včasné čerešne z našej záhrady. Zle sa nám potom odchádzalo z domu pri pomyslení na internátnu stravu.

Postupne sa začali meniť podmienky života na dedine. Otcovi sa podarilo na okrese vybaviť zriadenie autobusovej linky do Červenice a potom do Tuhriny. Na linku Prešov – Tuhrina bol pridelený starý autobus Sauer-Diesel s rovnako starým fúzatým šoférom. Ten každému vysvetľoval: „Toto sú najľepše autobusy do veľkých kopcoch. To muši motor poradne cahac. Tote autobusy chodzá vof Švajčarsku, bo tam sú ešči vekšé kopce jak Hura medzi Tuhrinu a Žegňu.“ Pre domácich obyvateľov to bol zázrak techniky, lebo od nepamäti sa do „mesta“ chodilo peši, alebo s konským povozom. V dedine postavili veľkú garáž pre autobus. Na otvorenie autobusovej linky bola väčšia oslava ako na odpust (hody). Garáž aj autobus posvätil aj pán farár. Prišli aj nejakí predstavitelia z okresu a predniesli svoje príhovory.

Cigánska kapela potom spustila hudbu, jedlo sa, pilo a spievalo. Ľudia sa zabávali. Bol to veľký sviatok a Tuhrinčania ani netušili, že týmto dňom sa začne meniť ich spôsob života.
Po krátkom čase bol do obce zavedený elektrický prúd. V Tuhrine to prinieslo obrovské zmeny. Romantická malá dedinka, v objatí Slanských vrchov, začala meniť svoju rázovitosť.

Doprava a elektrina naraz otvorili veľké možnosti hlavne mladým ľuďom. Otvoril sa im nový svet. Mladí začali študovať na školách v okresnom meste, niektorí sa začali učiť remeslu, čiže už neboli viazaní iba na tradičné roľníctvo, ktoré po dlhé roky dedili po svojich otcoch. Na druhej strane sa začali strácať dlhoročné zvyky a krásne nedeľné popoludnia na dedine. V letných mesiacoch, po celotýždennej drine na poli, sa schádzali mladé dievčatá. Každá s vrkočmi, vyobliekané v pekných krojoch. Kroje pozostávali z viacerých sukní a z pekného lajblíka. Okolo krku mali biele koráliky, tváre mali ružovolíce, bez umelých farbičiek. Každú nedeľu poobede sa so spevom prechádzali po dedine. Prechádzka končila na cestnom betónovom moste pred krčmou. Tam sa pochytali do kruhu, spievali si a tancovali „karičku“.
Parobci, ktorí popíjali v krčme pivo, vyšli na most a pozorovali tancujúce dievčatá. Medzi sebou sa potichu rozprávali, pochytali sa za plecia a spustili ťahavú pieseň: „Co še stalo Tuhrinčanom, beťárom“. Premeny v Tuhrine mali rýchly spád. „Dzivky aj parobci še preblekli“ – znamenalo to postupné zanikanie nosenia krojov. Do života dediny sa tlačili rádiá, neskoršie tranzistory, televízory, ba aj motocykle a autá. Zmenil sa aj výzor dediny. K domčekom pokrytým slamou pribúdali moderné domy s garážou a pekným oplotením.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay

Nižná Slaná bola dobrou baštou futbalu na Slanskej doline už niekoľko desaťročí a tak táto informácia je stále pre mnohých prekvapujúca. Mali sme pripravený článok o tom, ako si mužstvo v I. triede počínalo v majstrovských zápasoch uplynulého ročníka. Napriek tomu, že už sa futbalisti dospelých zaregistrovaní v Baníku Nižná Slaná v novom ročníku neobjavia ani na okresných trávnikoch, uverejňujeme takýto článok ako na rozúčku s nižnoslanským futbalom. Dokedy, ukáže čas a ľudia v Nižnej Slanej. 

Tabuľka I. triedy po jeseni 2016                                                Konečná tabuľka I. triedy

Komentár: Mužstvo dospelých v rámci prípravy absolvovalo turnaje vo Vyšnej Slanej a v Betliari. V kádri nedošlo k veľkým zmenám – odišli Miloslav Ďurán a Slavomír Sabadoš, ktorí toho veľa v predošlej sezóne neodohrali. V priebehu súťaže mužstvo posilnili skúsení hráči Maroš Gallo a Peter Lipták. Do kádra sa vrátil Ján Gelda po ročnom pôsobení v Dobšinej, hosťovanie v Dolných Obdokovciach skončilo P. Slovákovi, ktorý však odohral iba dva zápasy v jarnej časti. Mužstvo prezimovalo na dvanástej priečke, zo súťaže však zostúpiť nemohlo, lebo sa z nej odhlásili Dedinky. Niekedy malo zápas rozohraný dobre, ale vlastnými chybami sa pripravilo o zisk bodov. Doma stratilo body s Rožň. Bystrým, Drnavou a Rudnou. Do jarnej časti už nezasiahli Cangár a Gallo. V kádri však bolo 19 hráčov a dvaja brankári. Napriek tomu hráčom sa nevyhli zranenia a karty a tak niekedy mužstvo nastupovalo v oslabenej zostave. V základnej zostave došlo k zmenám, pravým útočníkom bol Bodnár a pravým záložníkom Gelda, ktorý bol na jeseň v útoku. Obrana sa tiež často menila, stopér Urban odohral iba tri zápasy v jarnej časti. Preto občas hral v obrane aj Olexa. 

Mužstvo viackrát vonku podľahlo vysokým rozdielom. Doma sa mu podarilo zdolať iba Dlhú Ves, Jablonov a Vlachovo. Ďalšie body získalo za domácu remízu s Hrhovom a výhru v dohrávke z jeseni v Honciach. Pred novou sezónou však predseda klubu zistil, že v kádri je málo hráčov, ktorí by pravidelne chodili na zápasy a tak sa rozhodol odhlásiť mužstvo zo súťaže.

Prípravka

Podmienkou účasti dospelých v I. triede bolo mládežnícke mužstvo. Napokon bolo vytvorené mužstvo prípravky. Trénermi boli Milan Petergáč a Miroslav Maťo. Príchodom Karola Kováča zo zahraničia sa však situácia zmenila. Mužstvo trénuje viackrát do týždňa, pričom samostatne alebo s ním trénujú aj iní hráči, ktorí nie sú na súpiske, napr. Martina Steinhublová alebo iní futbalisti z Nižnej Slanej – napr. 4.8. 2016 Filip Bafi (hráč Gemerskej Polomy), Kristián Bafi (hráč Betliara), Michal Seman (hráč Rožňavy), Denis Turzák (hráč Rožňavy), Roman Jacko, alebo bývalý hráč dospelých Štefan Tomášik.

Súpiska prípravky

Karol Kováč – Marek Cerva, Róbert Gono, Jakub Tomášik, Peter Tomášik, Ivan Steinhubl, Marián Čipka, Matúš Čipka, Samuel Petergáč
Tréneri: Karol Kováč, Milan Sura

Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Foto: Ladislav Székely, Ing. Štefan Tomášik

záložníkom domácich bol Strelka. Domácim sa pri rozcvičke zranil hráč Ďuriček, ktorý iba striedal. Pred začiatkom zápasu si diváci a hráči uctili pamiatku zosnulého trénera Emila Bezdedu, s ktorým v roku 1995 Rožňava postúpila do II. ligy.

Domáci začali útočne. Prvú strelu mal Pavol Gere, tú však gólman vyrazil. Domáci pokračovali v nátlakovej hre. Vypracovali si 4 čisté strelecké príležitosti, ktoré však nepremenili: dvakrát vykopával loptu z bránkovej čiary obranca, alebo hostí podržal brankár. Dve strelecké pokusy mal Strelka, ale boli nepresné. Hostia odpovedali dvoma brejkami po pravej strane, ktoré však nepremenili. Najväčšiu šancu mali hostia po strele z priameho kopu, keď hosťujúci hráč nastrelil spojnicu žrde a brvna. M. Gere mal prienik po ľavej strane. Z rohov domáci veľa nevyťažili. Domáci hrali pomerne agresívne, viacerí hráči videli žlté karty.

Druhý polčas začali Sobrance náporom, ktorý domáci ustáli. Domáci mali brejk po pravej strane (Figúr), ten však zastavil obranca. Nasledoval roh po ktorom sa zo skrumáže presadil P. Gere. Domáci pokračovali vo svojej hre, ale v ich hre boli nepresnosti. Hostia začali hrať ofenzívnejšie a z ojedinelej akcie po pravej strane vyrovnali. 1:1. V ďalšom priebehu mali prevahu domáci, ale veľké šance si nevytvorili. Obaja brankári museli riešiť situácie včasným vybehnutím. Najlepším hráčom bol ukrajinský brankár súpera, ktorý kryl centre, alebo si poradil so strelami domácich a umne čítal hru. Strelka mal nepresnú strelu. Hostia mali k dispozícii priamy kop po spornej situácii. Rovnako mali aj prienik po ľavej strane. Hra bola prerušená aj pre zranenie hráča Sobraniec. Brankár Mišina hráčovi nepomohol, ale dával ho za čiaru, za čo videl žltú kartu. Tréner hostí umne striedal až v závere zápasu, čím rozkúskoval hru. Zo záverečného tlaku Rožňava nevyťažila nič a tak sa body delili.

Gól dal Michal Gere, ale...
Bratia Gereovci si dresy vymenili a hoci je uvedené v zápise, že gól strelil Michal Gere, skutočným strelcom ale bol Pavol Gere, čo potvrdil aj hlásateľ. 

MFK Rožňava - MFK Sobrance 1:1 (0:0). M. Gere (50´) - M. Hreško (59´). ŽK: Z. Breuer (7´), L. Strelka (37´), M. Gere (68´), T. Hajdúk (73´), Š. Mišina (80´) - M. Hreško (9´), S. Kundryk (75´), R. Kostič (80´), M. Viňanský (82´), P. Ličko (86´). R: V. Paulišin - P. Karafa, I. Havrila, DS: R. Tóth. Di: 200.

Zostava Rožňavy: Mišina – Sappanoš, M. Gere, Breuer, Hajdúk – Drobňák, Strelka, P. Gere, Lippai, Kovács – Figúr. Striedali Roth, Ďuriček
Ing. Štefan Tomášik

že aj v druhom kole Slovnaft Cupu, ktorý bude 10. augusta na ihrisku v Rožňave svojich divákov nesklamú. Zatiaľ do správneho tempa ssa nedostal nováčik z Krásnohorského Podhradia a 3 kole vonku prehral. Dobrý nástup do súťaže V. ligy zaznamenali Dobšinskí futbalisti ziskom troch bodv s Veľkou Idou. Prijateľný výsledok uhrala aj Gemerská Hôrka v Sokoľanoch a treba pochváliť aj dorastencov, ktorí nás reprezentujú v III. lige skupiny K-G. Ani jedno mužstvo z nich neprehralo, ba Rožňavčania si priviezli tri body z Kechneca. Veľkí záujem diváci prejavili aj o zápasy 1. kola mužstiev hrajúcich v I. triede. Chod narušilo iba odstúpenie zo súťaže nižnoslanských Baníkov, ale v našom regióne sme si na podobné prejavy zvykli. I tak to bude na škodu pre mládež celej nižnoslanskej doliny. Vedia o tom už rozprávať aj Polomci. Zaznamenali sme troch trojgólových strelcov, ale aj dvoch hráčov, ktorí po udelení červenej karty, rsp. Druhej žltej nedohrali zápas a poškodili seba i mužstvo. U žiakov MFK Rožňava sme zaznamenali prvé neúspechy v súboji so súpermi, obidve na domácom ihrisku. Ale futbal je aj taký.

DOSPELÍ

IV. Liga JUH 6.8.2016 – 3. kolo:

MFK Rožňava - MFK Sobrance 1:1 (0:0). Podrobnejšie v samostatnom príspevku Sobranciam vychytal bod v Rožňave brankár Liutnianskyi 

FK Slovan Veľký Folkmar – FK Krh. Podhradie 6:1 (3:1). G: M. Belej 3 (34´, 50´, 57´), J. Drozd (18´), R. Školník (29´PK), V. Turek (62´) - L. Héger (38´). ŽK: 0 – L. Héger (28´), J. Piater (54´). R: Z. Lang – Vl. Michalík, M. Baloga. DS: M. Černica. Di: 150. Hostia neprišli do Veľkého Folkmára s veľkými očami. Dva predchádzajúce zápasy im dali pocítiť, do akej súťaže a medzi aké kluby prišli. Navyše sa im zapísal iba jeden strelec L. Héger, ktorý zatiaľ dal dva góly, ale čakalo sa že mu ešte v tomto smere bude nápomocnejší. Hlavné slovo tak mali domáci, ktorí nováčikovi z Gemera dobre zaťažili konto obdržaných gólov. Fanúšikovia však zatiaľ sú trpezliví a veria, že sa to bude musieť so ziskom bodov v nasledujúcich zápasoch prelomiť.

V. liga K-G 1. kolo 7.8.2016

MFK Dobšiná - ŠKO Veľká Ida 3:1 (0:1). G: R. Gotthardt (52´), M. Martinko (56´ PK), M. Putnocký (76´) - D. Vereščák (30´). ŽK: M. Dovčík (47´), J. Barnák (82´), M. Poliak (87´) - J. Olajoš (62´). R: S. Zemčák - I. Sedláčková, M. Greš. DS: V. Gavalier. Di: 100. Prvý majstrovský zápas piatoligistov v novom ročníku preveril najmä domácich, ktorí 1. polčs prehrali 0:1 gólom, ktorý zinkasovali v 30 minúte. V druhom polčase zabrali a zefektívnili najmä strelci svoju hru. Vyrovnali stav zápasu krátko otvorení hry a potom sa už len tešili z ďalších dvoch gólov, z ktorých jeden padol z pokutového kopu.

FK Tatra Sokoľany - FK Gemerská Hôrka 2:1 (1:0). G: R. Lumtzer (45´), G. Majoroš (65´) - D. Bodnár (79´). ŽK: D. Varga (55´), G. Kocsis (72´), J. Kerekeš (75´) - Š. Tóth (45´). R: M. Bajo – M. Jančár, J. Čisárik. DS: J. Feckanin. Di: 80. Domáci vlani mali namierené do vyššej súťaži, kde rok predtým ešte hrali. Očakáva sa, že rovnaký postup budú voliť aj v tomto ročníku, preto sa netrpezlivo očakávalo ako dopadne vlani slabá Gemerská Hôrka. Nič zvláštne sa však nedialo, hostia síce prehrali, ale dosiahli prijateľný výsledok. Potešila aj početná lavička, čo vlani nebývalo. Len aby sme ich "nezariekli".

1 trieda 1. kolo 7.8.2016

FK Sokol Bohúňovo - Zlatý klas Dlhá Ves 0:2 (0:1). G: V. Ferdinand (17´), P. Mičinsky (85´). ŽK: L. Kovács (31´), K. Illés (41´), M. Demko (53´), P. Kubík (85´) - D. Zsóri (37´), Cs. Flander (39´), A. Labina (50´), M. Pavlínyi (77´). R: M. Uharček - L. Marton, DS: Z. Kovács. DFi: 80. Súboj týchto súperov sprevádzala najmä nervozita, ktorá sa prejavila v množstve žltých kariet. Dokonca domáci ani nepremenili pokutový kop zahrávaný Patrikom Kubíkom v 50 minúte. To už domáci prehrávali gólom zo 17-ej minúty, čo by v opačnom prípade znamenalo vyrovnanie gólového pomeru. Na prekvapenie hosti si odviezli po dlhom čase z Bohúňova tri body. Do troch bodov si zapísali i premenený pokutový kop 5 minút pred koncom zápasu.

Vyšná Slaná - OTJ Honce 3:1 (1:1). G: P. Zabrel 3 (25´), (72´), (87´) - S. Dzureň (36´). ŽK: V. Baluch (36´) - 0. R: L. Gyenes – V. Martinko, P. Gálik. DS: F. Drenko. Di: 50. Domácim v zápase chýbal tvorca hry a to sa prejavilo v ich hre najmä v prvom polčase. Hostia z Honiec dlho držali krok s Vyšnoslancami a 1. polčas napovedal, že sa môže zrodiť prekvapenie. Stav skóre ukazoval nerozhodne 1:1. Tabuľu však vo Vyšnej slanej na ihrisku nemajú, nebolo ju treba ani mazať, lebo v poslednej dvadsaťminútovke hry pridal ešte dva góly jediný strelec domácich Peter Zabrel a po prekvapení nebolo nič. I tak hostia uhrali s týmto súperom prijateľný výsledok.

FK Baník Drnava – FO Vlachovo 6:1 (3:0). G: K. Šoltés 2 (38´, 76´), J. Kovács 2 (78´, 89´), J. Čeľovský (7´), K. Bakoš (29´) - M. Gál (55´). ŽK: 0 – R. Sýkora (72´), J. Matula (89´). R: J. Molnár - A. Farkaš, R. Mikulec, DS: J. Šmelko. Di: 100. Na prvý majstrovský zápas v novom ročníku zrejme netrpezlivo čakali fanúšikovia, ktorých sa tu zišlo okolo sto. Možno boli zvedaví aj na hostí, ktorí si vlani v súťaži počínali dosť dobre. Zázraky sa však teraz nediali a domáci pohodlne získali nielen tri body, ale dosiahli i najvyššie skóre kola po výhre 6:1.

FK Hrhov – Gemetex Rudná 4:3 (3:0). G: T. Szakács 3 (37´, 45´, 55´), M. Hranyó (22´) - L. Dávid (60´), M. Chochol (75´PK), V. Konček (90´). ŽK: Z. Halász (74´) - M. Galajda (81´), F. Čapó (84´). R: J. Szor – T. Gyenes, M. Nemčko. DS: Š. Bodnár. Di: 70. Hrhovčania najmä v prvom polčase začali hrať veľmi dobre a vtedy najviac zaťažili gólmi aj brankára hostí. Dokonca v 55. minúte bol stav jednoznačný pre domácich 4:0! Potom prevzali strelecké opraty hostia a postupne znižovali, až v 90. minúte upravili stav na konečných 4:3. Strelecky sa darilo Hrhovčanovi Szakácsovi, ktorý sa v novom ročníku zapísal tromi gólmi do súťaže strelcov.

Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka - Jablonov n/T 6:2 (5:0). G: R. Klinko 2 (2´, 32´), Cs. Korintuš 2 (20´, 28´), Š. Bodnár (42´), K. Albert (51´) - F. Rohály 2 (54´, 76´). ŽK: K. Albert (51´), I. Bošela (66´) - 0. ČK: 0 - P. Hutník (60´). R: D. Poťmák - L. Šalamon, Š. Iglai, DS: O. Vysoký. Di: 200. Najvyššiu návštevnosť kola v I. triede zaznamenali na tomto zápase. Diváci okrem 8 gólov videli aj jednu červenú kartu a dve žlté. Zaujímavé, že okrem červenej karty hostia neobdržali žiadnu inú. Dlholúčania zrejme potešili divákov a budú aj tohto roku útočiť na najvyššiu priečku. Ako víťaz uplynulého ročníka nevyužili možnosť postupu do vyššej súťaže a posilniť tak dvojicu hornogemerských klubov.

Tatran Betliar - Baník Rožňavské Bystré 4:0 (1:0). G: M. Ďuríček 3 (58´, 63´, 90´), I. Lorinc (11´). ŽK: M. Ďuríček (16´) - F. Čapo (10´, 67´), O. Šomšák (36´), M. Szilágyi (50´), R. Bubenčík (81´). R: J. Gyenes – M. Šimčák, R. Farkaš. DS: P. Béreš. Di: 100. Už dlho si hráči Bystrého nepamätajú, kedy naposledy v úvodnom kole súťaže tak vysoko prehrali. Zrejme tomu napomohla nová zostava mužstva a začiatočná nesúrodá spolupráca spoluhráčov. Ale aj druhá žltá karta Čapovi, ktorý v 67 minúte oslabil svoje mužstvo. Hosťom nepomohli ani striedania potrebné na skorigovanie výsledku. Strelecky sa uviedol domáci Martin Ďuríček, ktorý si zapísal prvý hatrick.

MG od

víťaz výberového konania Ministerstva kultúry SR na projektové zabezpečenie komplexnej revitalizácie hradu.
Priebeh doterajšieho procesu obnovy národnej kultúrnej pamiatky hradu Krásna Hôrka po devastujúcom požiari v roku 2012:
V rámci prvej etapy obnovy Slovenské národné múzeum zachraňovalo muzeálne zbierky a predmety a mapovalo rozsah vzniknutých škôd. Bolo zhotovené provizórne zastrešenie všetkých objektov hradu, uskutočnil sa jeho achitektonicko-historický výskum.
V rámci druhej etapy obnovy bola urobená demontáž strešných konštrukcií havarijného prestrešenia hradu a boli zrealizované nové konštrukcie trvalých krovov a striech. Strechy boli doplnené medenými remeselne vyrobenými  atypickými  strešnými  doplnkami. V rámci tejto etapy obnovy hradu boli urobené aj nové protipožiarne opatrenia, napríklad sanácia komínových telies, boli novo vymurované protipožiarne steny, pribudol aktívny bleskozvod, bola prečistená dažďová kanalizácia.
V súčasnosti sú odstraňované skryté vady z prvej etapy, ktoré sa prejavili po odovzdaní diela v záručnej dobe, napríklad nesúdržné murivo novo vybudovaných korún. V tomto období sa začali aj práce na obnove hradnej kaplnky.
V čase požiaru bolo na Krásnej Hôrke umiestnených 4 229 zbierkových predmetov. Oheň poškodil a zničil 352 z nich. Väčšinu zachránilo Technické múzeum v Brne, ale s ich obnovou pomohli aj Hradné múzeum Istvána Dobóa v Egeri a Maďarské múzeum v Budapešti. V septembri minulého roka boli do kaplnky nainštalované nanovo odliate zvony.
Slovenské národné múzeum na rekonštrukciu hradu Krásna Hôrka a reštaurovanie vybraných zničených zbierkových predmetov doteraz vynaložilo 4 776 508,- eur z poistného plnenia a 18 498,- eur z verejnej zbierky.
Po vypracovaní projektovej dokumentácie obnovy hradu Ing. Arch. Kucharovičom bude nasledovať schvaľovací proces v zmysle stavebného zákona č. 50/1976 v znení neskorších zmien a doplnkov. Ten bude ukončený právoplatným stavebným povolením, na základe ktorého bude vypracovaný realizačný projekt. Potom bude nasledovať obstarávacia fáza, to znamená zabezpečenie zhotoviteľa realizácie komplexnej revitalizácie NKP v zmysle zákona o verejnom obstarávaní č. 25/2006 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov. Komplexná realizácia revitalizácie NKP hradu Krásna Hôrka bude zakončená prebratím stavby investorom a jej kolaudáciou.
Dokončenie obnovy hradu Krásna Hôrka zaradila vláda SR ako jednu zo svojich priorít do svojho programového vyhlásenia na toto volebné obdobie. Termín sprístupnenia hradu verejnosti bude známy po súťaži na zhotoviteľa stavebných prác a expozície.
Dagmar Brisudová

ktorá prítomných previedla životom oboch insitných vystavujúcich umelcov, ale aj o Kovačickej škole insitného umenia. O Kovačici ako takej a o činnosti Slovákov v nej informoval prítomných podpredseda Matice Slovenskej v Srbsku, Pavol Baláž. Slova sa ujali aj vystavujúci umelci Ján Žolnaj a Jozef Haviar, ktorí poďakovali nie len Baníckemu múzeu v Rožňave za možnosť vystavovať, ale aj prítomným za ich čas. Vernisáž obohatil o hru na fujare a harmonike Štefan Lipták. Vznik Galérie insitného umenia v Kovačici môžeme datovať do tridsiatych rokov minulého storočia. Ako Galéria insitného umenia pôsobila od roku 1955 do roku 2008. Od roku 2008 pôsobí ako Galéria insitného umenia Kovačica. Ako členské dostáva galéria každoročne jeden obraz od každého člena, toho času vlastní už 521 obrazov. Pod pojmom insitné umenie (naivné umenie) chápeme kategóriu neprofesionálneho výtvarného prejavu. Jeho vznik môžeme datovať do začiatku 20. storočia vo Francúzsku. Z lona Kovačickej školy insitného umenia v Srbsku vzišiel veľký počet plodných umelcov. Sme radi, že po minuloročnej výstave predstaviteľov tejto maliarskej školy, Jána Cicku a Jozefa Hajka, vám môžeme predstaviť ďalších významných umelcov Jána Žolnaja a Jozefa Havjara.

Ján Žolnaj sa narodil 1. novembra 1953 v Kovačici. Maliarstvom sa začal zaoberať v roku 1974. Známy je najmä prenášaním hudby na plátno. Okrem olejomalieb robí aj grafiky a používa aj pastelovú techniku. Cieľom jeho kresieb je zanechať mladej generácii to čo nevidela a nezažila. Preto svoju inšpiráciu čerpá v slovenskom folklóre, ľudových piesňach a v každodennom živote obyčajných ľudí v Kovačici. Z jeho tvorby cítiť zmysel pre cit, kompozíciu, detail. Pozornosť upútava najmä svojím intenzívnym koloritom. Členom Galérie insitného umenia sa stal v roku 2008.

V roku 1953 sa v Kovačici narodil aj Jozef Haviar. Sporadicky sa maliarstvom zaoberal už od roku 1975, od roku 1995 sa mu venuje vážnejšie. Maľuje olejomaľby aj techniky suchý pastel, tuš a ceruzka. Niekdajší spôsob života Kovačičanov, ako sedliacke práce a domáce zvieratá, či príbehy z detstva, no najmä krajinky – zimné krajinky podnietili jeho tvorbu. Členom Galérie insitného umenia je od roku 1999. Výstava potrvá do 8. septembra 2016.

Petronela Bodnárová, Gabriella Badin

Foto: Janka Vaisová

 {oziogallery 484}

12. – 13. júla a v auguste bude zo stredy na štvrtok 10. – 11. augusta 2016.
Každý detský tábor je niečím jedinečný a je posadený do určitého prírodného prostredia. Tábor na rožňavskej hvezdárni využije možnosti a tradície miestnej
solárnej astronómie, ako aj praktikum nočného pozorovania oblohy ďalekohľadmi.  Desiatka táborujúcich detí bude striedavo hvezdármi, konštruktérmi a modelármi, skautmi, športovcami, stopármi či lukostrelcami. Na hvezdárni sa nachádza slnečná pec, ktoré v prípade dobrého počasia môže nahradiť klasické ohnisko. V peci možné opekať chlieb, či klobásu. Takto v tábore deti na hvezdárni prežijú malú robinsoniádu s minimálnym využitím výdobytkov civilizácie, na ktorú budú určite radi spomínať. Pre obmedzenú kapacitu odporúčame prihlásiť sa včas.
Účastnícky poplatok (zahŕňa obed, poistenie) za 1 dieťa: 8 €.
Termín začiatku táborov môže byť posunutý z dôvodov aktuálneho počasia. GOS prijíma kultúrne poukazy.
J. Lörinčík

zo všetkých rojov sú práve Perzeidy tie najpozorovanejšie.
Tohoročné maximum meteorického roja Perzeíd pripadne na noc z piatka na sobotu 12. - 13. augusta 2016, preto sa pozorovatelia v Európe môžu tešiť na tento pravidelný nebeský ohňostroj v ideálnom období konca pracovného týždňa.
Pozorovanie pre verejnosť v areáli rožňavskej hvezdárne sa začne v piatok 12. augusta 2016 o 20. hodine a skončí sa východom Slnka okolo 6. hodiny v sobotu ráno. Ozdobou piatkovej večernej oblohy bude najskôr Mesiac dva dni po prvej štvrti, potom planéty Mars a Saturn. Vytrvalci napočítajú ešte viac meteorov po polnočnom západe Mesiaca.
Pozorovaním Mesiaca a planét z kupoly hvezdárne a laserovou prehliadkou oblohy sprevádza Mgr. Juraj Lörinčík, pracovník úseku astronómie GOS Rožňava.
Záujemcom o celonočné pozorovanie organizátor odporúča teplé oblečenie, izolačné podložky na pozorovanie ležmo a vlastné občerstvenie.
Vstupné na hvezdáreň: 1,- €/osoba.

Hrá sa s mäkkými koženými loptami plnenými sypkým materiálom. Boccia je určená pre všetkých bez rozdielu: zdravých, mentálne postihnutých, seniorov, deti, ťažko telesne postihnutých, pričom je zaujímavá tým, že stiera hranice dané zdravotným hendikepom a všetci účastníci môžu medzi sebou hrať rovnocennú hru. Podrobnejšie informácie o turnaji nájdete v priložených informačných materiáloch: plagát, propozície, herný systém, mapky.
Prihlášky na turnaj organizotor turnaja očakáva do 7.9.2016 na adresu info [zavináč] parahry [bodka] sk, alebo telefónom na +421 949 737 543. Maximálny počet prihlásených tímov je 21. V turnaji súťažia trojčlenné tímy, pozostáva zo skupinovej a finálovej fázy. Účastnícky poplatok je 15,- € na tím. Pre účastníkov je zabezpečený obed a občerstvenie. Športová hala je vybavená bezbariérovo. V prípade záujmu o ubytovanie v Rožňave a okolí kontaktujte organizátora súťaže.
Na turnaj pozývame aj zástupcov miestnych úradov a firiem. Príďte podporiť svojou účasťou šport boccia a dozvedieť sa viac o tomto paralympijskom športe.
Zároveň vyzývame sponzorov, ktorí by chceli podujatie podporiť, aby kontaktovali organizátorov. Ďakujeme za akúkoľvek formu podpory.
Viac informácií nájdete na stránke turnaja: http://www.parahry.sk/boccia-roznava-2016/.
Ondrej Bašták Ďurán
riaditeľ turnaja

Plagát

Propozicie turnaja 

Mapka

Hrací systém

Prihláška

Rozmiestnenie kurtov

že tam treba veľa rysovať, čo mi „nevoňalo“, moje nadšenie rýchlo vyprchalo. Nasledoval ďalší zápal pre výber povolania, učiť sa za automechanika. Toto však nevoňalo mojej mamke, ktorá chcela aby som šiel študovať na vyššiu strednú školu. V jeden pekný deň prišli na našu školu vojenskí dôstojníci a robili nábor na vojenské školy. Ihneď som mal prihlášku za leteckého mechanika do Popradu. S vyplnenou prihláškou som trielil domov, aby mi ju rodičia podpísali. Nepochodil som, lebo podľa nich to bolo nebezpečné povolanie. Nakoniec všetko vyriešil brat Miro. On vtedy končil piaty ročník II. štátneho gymnázia v Prešove. Keď sme prišli domov, v nedeľu oznámil rodičom, že sa prihlásil za baníckeho učňa v rámci náboru „Lánskej akcie,“ ktorú vyhlásil vtedajší prezident republiky Klement Gottwald. Mamka prvá oponovala, že má ešte 3 roky, aby zmaturoval. Potom môže ísť študovať na akúkoľvek vysokú školu. V podstate mala pravdu, ale brat sa nedal. Mal už 17 rokov a vedel rodičom vysvetliť, aké sú podmienky v baníckom učilišti, koľko trvá učebný pomer, čo všetko banícky učeň dostane a tiež aké sú možnosti ďalšieho štúdia po vyučení. Nedal sa od svojho rozhodnutia odhovoriť. Tvrdošijne trval na svojom. Otec vidiac, že si s ním neporadí, povedal, že pôjde do Prešova na úrad práce poinformovať sa o tejto štátom podporovanej akcii. Zistil, že je to presne tak, ako im to vysvetlil Miro. Rodičia sa snažili mu to ešte vyhovoriť, ale nepochodili. Mirovou typickou vlastnosťou je, ísť za svojím rozhodnutím. Táto vlastnosť ho sprevádzala celý život. Aj preto sa stal uznávaným odborníkom a vedcom v odbore geológie.

Ja som túto situáciu využil. Keď som videl, že rodičom dochádzajú argumenty, nečakane som vyhlásil: „Keď ide Miro, idem aj ja za baníckeho učňa.“ Debata opäť vzbĺkla. Mamka začala znovu nariekať, že obaja budeme v nebezpečnej práci ryť pod zemou ako takí krtkovia. Zlé správy o banských nešťastiach sú na dennom poriadku. Dochádza k zavaleniu ľudí aj k rôznym ťažkým úrazom. Začali sme ju presviedčať, že spolu nám bude lepšie, lebo si budeme nápomocní. Dva roky rýchlo prejdú a potom budeme pokračovať v štúdiách. Nakoniec po dlhej debate sa s tým zmierili a s našim rozhodnutím stať sa „krtmi“, súhlasili.

Pre nás začala nová fáza v živote. Začali sme si samostatne vybavovať všetky náležitosti potrebné pre prijatie do baníckeho učilišťa. Na úrade práce v Prešove sme vyplnili prihlášku, museli sme absolvovať lekárske vyšetrenia, predložiť potrebné potvrdenia zo školy a keď sme to všetko vybavili, ihneď sme dostali pozvánku na dvojtýždennú rekreáciu do Oravského Podzámku. Nástup v polovici júna. Predčasne sa nám skončil školský rok. Bola to radosť, hlavne moja. Hoci som sa dobre učil, ten posledný mesiac sa mi zdal nekonečný. V škole som stále pozeral von oknom, pretože bol prekrásny čas a ja som túžil túlať sa v prírode. Možno to spôsobilo aj pekné dievčatko, ktorú volali Babuľa. Ja som na ňu stále myslel. Učitelia môj nezáujem spozorovali a stále ma okríkali, že nedávam pozor na vyučovaní.

Domov sme došli s veľkým nadšením, mávajúc mamke s pozvánkami na rekreáciu. Oznámili sme jej, že na rekreáciu odchádzame v polovici júna. Pre nás to bola radosť a pre mamku nová starosť. Potrebovala nám vyprať, vyžehliť a pobaliť veci, ktoré boli v pozvánke uvedené. Cestovala do Prešova, aby nám mohla niektoré veci dokúpiť. Pobalila nám všetko do nových kufríkov, s ktorými sme sa v určený deň vydali k rannému autobusu do Prešova. Vystúpili sme na „veľkej“ železničnej stanici. Tam už čakalo asi 40 chlapcov. Pred nimi stál starší pán s papiermi v ruke. Dovtípili sme sa, že to bude nejaký vedúci. Prihlásili sme sa u neho. Pohľadal si nás v zozname a poznačil našu prítomnosť.

Veľa chlapcov sme poznali zo školy a z internátu. Čo nás zarazilo, bola medzi nami skupina asi desiatich dievčat. Ako správni puberťáci, začali sme si ich s veľkým záujmom obzerať a následne aj doberať. „Vy chcete ísť robiť do baní? Veď tam je tma a nie sú tam ani zrkadlá, aby ste sa mohli do nich stále pozerať.“ Dievčatá sa povzniesli nad naše nevydarené posmešky a pokojne nám odpovedali: „My ideme do baníckeho učilišťa do Sloviniek, kde je zriadený ročník pre úpravárky ťažených rúd.“ Tým nás odzbrojili. Nevedeli sme ani čo je úprava rúd, ani kde sú Slovinky. Tvárili sme sa však naďalej dôležito. Dievčatá nám vyprávali celý proces úpravy rudy, ktorá sa vyťaží z bane, až po finálny produkt, ktorý už ide na hutnícke spracovanie v taviacej peci. Posmešky nás prešli. Zistili sme, že tieto dievčiská vedia viac o tom do čoho idú, ako my. Naše vedomosti spočívali v tom, že v bani je tma a že práca v nej je len pre riadnych chlapov.

Za chvíľu prišiel vlak. Na pokyn vedúceho sme nastúpili. Poučil nás, že v Kysaku budeme prestupovať na vlak idúci z Košíc, v ktorom budeme mať rezervované vozne. Po prestúpení v Kysaku sme sa pohodlne usadili s tým, že pocestujeme až do Kraľovian. Tam potrebujeme znovu prestúpiť na vlak smerom na Oravu. Do Kraľovian sme došli v poobedňajších hodinách. Vystúpili sme a čakali na prípoj. Konečne prišla očakávaná „motorka“, ktorá nás mala odviesť až do Oravského Podzámku. Železničná trať viedla po brehu rieky Oravy. Cestou sme sa kochali krásnou prírodou, do ktorej zapadala pekná, bystro tečúca rieka Orava. Jeden starší cestujúci nám začal vyprávať, že v tejto rieke žije aj kráľovná našich vôd, hlavátka. Kusy tu dorastajú až cez 15 kg a že v minulosti boli ulovené aj väčšie. Vtedy som si predstavoval hlavátky ako hlaváča. V Liptovskej Sielnici sme ich ešte ako deti chytali vidličkami nášmu ujovi, ktorý ich používal ako návnadu na veľké pstruhy. Mal som jednoduché vysvetlenie, keď hlavátka, tak musí mať veľkú hlavu. Dnes je Liptovská Sielnica zatopená priehradou Liptovská Mara. Až keď sme neskoršie navštívili múzeum na Oravskom hrade, videl som vypreparovanú veľkú hlavátku, ktorá vyzerala ako obrovský pstruh a vôbec nemala veľkú hlavu.

Konečne sme dorazili do Oravského Podzámku. Vystúpili sme z vlaku a obzerali sa dookola. Páčil sa nám hrad, týčiací sa na vysokej skale, a pod ním učupené mestečko. Bolo to pre nás všetko nové. Už dosť unavených z celodenného cestovania nás vedúci horko-ťažko usporiadal do akéhosi husacieho pochodového útvaru. Pomalým krokom sme sa vydali smerom k rekreačnému stredisku, od mesta vzdialeného asi jeden kilometer. Keď sme tam dorazili, ocitli sme sa v stanovom tábore. Rozkladal sa na veľkej lúke, dookola obklopenej lesom. Stany boli rozmiestnené do kruhu. Uprostred tábora boli dva stany, veľké ako menší domček, ktoré slúžili ako jedáleň a večer na kultúrne podujatia. Pred týmito stanmi bolo ohnisko, v jeho strede bola pripravená pyramída zo štiepaného dreva na táborovú vatru. Vonku pred stanmi nás čakali štyria muži a jedna staršia pani. Medzi stanmi pobehovali chlapci nášho veku, ktorí prišli do tábora pred nami. Zastavili sme sa. Náš vedúci podišiel k čakajúcemu personálu. Zvítali sa, podali si ruky a chvíľu medzi sebou ticho rozprávali. Potom jeden z mužov predstúpil pred nás, predstavil sa ako vedúci tábora a ostatných nám predstavil ako vedúcich našich skupín. Predstavil nám aj staršiu paniu ako zdravotníčku, ktorá bude pôsobiť v tábore. Na ňu sa máme obrátiť v prípade našich zdravotných ťažkostí. Následne nás oboznámil s režimom pobytu v tábore a tiež s vyhliadkovým plánom akcií, ktoré počas pobytu budeme absolvovať. Po prejave vedúceho sa ujali slova vedúci skupín. Nahlas prečítali, kto patrí do ktorej skupiny. Podľa zadelenia sme utvorili zástupy, každý za svojho vedúceho. Potom každý vedúci svojej skupine prečítal, v ktorých stanoch kto bude bývať. Po tomto zadelení sa každý pobral hľadať číslo prideleného stanu.

Prvou úlohou bolo uložiť si veci a postlať postele. Boli to šesťmiestne vojenské stany s nízkymi posteľami, na ktorých boli pripravené plachty a deky ako prikrývky. Miesta bolo dosť, iba ulička v strede bola úzka a tiež trochu zavadzal aj dosť hrubý kôl v strede stanu, ktorý držal stanovú plachtu dobre napnutú. Využili sme ho ako vešiak, kde sme si na nabité klince na noc vešali košele, kabáty a tepláky. Keď sme mali všetko uložené, vyšli sme pred stan. Vonku nás už čakala skupina chlapcov a dievčat, ktorí prišli pred nami. Zistili sme, že sú to Zemplínčania. Rozumieť sme si rozumeli, lebo sme východniari, ale predsa nám ich nárečie pripadalo trochu smiešne a naše zase im. Za každým slovom povedali „vecka“ (potom) a namiesto „som“ povedali „mi“. „Išol mi do varoša“, alebo „Užal mi“. Začali sme ich volať „veckare“. Oni na odplatu nás volali v celej republike dobre známou prezývkou „koňare“. Rýchlo sme však nadviazali priateľstvá a o hodinu to už bolo medzi nami, ako keby sme sa poznali roky. S mnohými chlapcami sme neskôr pôsobili v baníckom učilišti v Spišskom Štiavniku. V tábore sme prežili dva krásne týždne. Chodili sme na výlety po okolí, boli sme na Oravskom hrade, stojacom pyšne na vysokom skalnom brale nad mestečkom Oravský Podzámok. Boli sme na exkurzii na Oravskej priehrade, ktorá v tom čase bola vo výstavbe. V každodennom programe nechýbal šport ako futbal, volejbal, preteky v behu a rôzne iné športové hry. Hlavne krásne večery pri táborovom ohni so spevom a kultúrnym programom, ktorý sme si nacvičili s vedúcimi našich skupín. K celkovej pohode prispela aj výborná strava a večerné opekanie špekáčikov alebo slaniny.

Všetko má svoj koniec. Končila sa nám táto nádherná dovolenka. Na posledný večer sme pripravili obrovský táborák, pri ktorom vedúci tábora vyhodnotil náš pobyt. Bol s nami spokojný, pretože počas celého pobytu sa nevyskytli žiadne mimoriadne udalosti, ani nijaké priestupky v chovaní členov letného tábora. Bolo nám trochu smutno, že sa rozídeme. Na záver však vyhlásil, že ešte neodchádzame domov, ale pôjdeme do Prahy na pozvanie nášho prezidenta Klementa Gottwalda. Vybuchli sme v jasot, ktorý nemal konca-kraja. Keď sa mu podarilo utíšiť nás, pokračoval: „Do Prahy pôjdete zvláštnym vlakom s ostatnými učňami z ďalších miest. Vaši vedúci skupín a pani zdravotná sestra pôjdu s vami. Počas cesty a pobytu v Prahe sa chovajte disciplinovane, aby nedošlo k mimoriadnej udalosti. V Prahe sa zdržíte asi týždeň a nakoniec vás prijme pán prezident vo svojom letnom sídle v Lánoch.“

Vedúci ostával v tábore, lebo čakal druhý turnus rekreantov, ktorí mali prísť o niekoľko dní na rekreáciu. Celá vec sa nám zdala byť neuveriteľná. My pôjdeme do Prahy, hlavného mesta našej republiky? Dnešné deti to nikdy nepochopia, pretože už v útlom veku navštívili nielen Prahu, ale aj niektoré prímorské štáty, kde boli na dovolenke. V tej dobe nikto z celého kolektívu nebol ďalej ako v okresnom meste. Iba niektorí sa chválili, že boli už aj v Košiciach. Na ranný budíček sme rýchlo vyskočili z postelí a nebolo nás treba naháňať. Poumývali sme sa a ponáhľali na raňajky. Pri raňajkách sme dostali na cestu suchú stravu. Včas ráno sme odchádzali do Kraľovian, kde sme čakali na rýchlik do Prahy. Na stanici hrala dychovka. Na peróne boli školské deti a mávali nám so zástavkami. Cítili sme sa povznesene a dôležito.Ešte sme neboli ani v učilišti a už nám vzdávajú takúto poctu. Konečne sme zbadali blížiaci sa vlak. Za malú chvíľu sa do stanice prirútila vyzdobená fučiaca parná lokomotíva a na nástupišti rýchlik.

Viaceré vozne už boli plné chlapcov, budúcich baníckych učňov. Ozývali sa z nich pesničky a vrava. Nastúpili sme do rezervovaných vagónov. Rýchlik sa pohol a my sme sa tešili, že už cestujeme. Na každej stanici, kde sme zastavili, hrala dychovka. Z ampliónov sa ozývali pozdravy baníckym učňom a do okien nám podávali mládežníci vo zväzáckych modrých košeliach obložené žemle, cukríky, napolitánky. Na pitie nám dávali čaj alebo limonády. Konečne Praha. Vchádzali sme do zakrytej stanice „hlavního nádraží“. Na peróne hrala vojenská dychovka, takú sme v živote nevideli. Pozostávala asi z 50-tich členov. Vo sviatočných uniformách vyzerali všetci ako generáli. A dirigent so zlatou tyčou nám pripadal ako maršál. Boli sme z toho všetkého „vyvalení“, preto sme veľmi disciplinovane prešli podchodom do staničnej budovy. Neskôr sme vyšli von, kde boli zoradené autobusy, čakajúce na nás. Autobusy mali čísla jednotlivých skupín, pre ktoré boli určené. Po nastúpení do autobusov nás rozviezli do rôznych ubytovní, kde sme sa konečne zložili a zaľahli spať.

Z cestovania sme boli tak unavení, že sme rýchlo zaspali. Prebudili sme sa iba ráno, keď niekto vykrikoval „budíček“. Rýchlo sme sa umyli, obliekli a nastúpili na chodbu. K našim sprievodcom pribudli dvaja pražskí sprievodcovia, ktorí sa ujali vedenia. Iba oni vedeli, aký máme program počas nášho pobytu v Prahe. Povedali nám čo všetko máme v pláne navštíviť a že stravovať sa budeme na Starom výstavisku v Stromovke. Nie všetko sme rozumeli. V Čechách sme boli po prvý raz. Keď vyhlásil, že teraz nastúpime do autobusu a pôjdeme na „snídaní“, ozvali sa medzi nami hlasy: „Co je to snídani, to co budzeme robic?“ Niektorý múdrejší chlapec nám vysvetľoval: “Šak to frištik, nó, raňajky, somáre.“ Potom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Stromovky. Došli sme na Staré výstavisko. Náš autobus sa zaradil k ostatným, ktoré už stáli v blízkosti Hlavného pavilónu. Vystúpili sme a vošli do obrovskej haly Hlavného pavilónu. Ostali sme ako omráčení, keď sme uvideli to množstvo stolov, pri ktorých sedelo veľa džavotajúcich baníckych učňov. Nevedeli sme odhadnúť koľko nás všetkých môže byť, preto sme sa pýtali sprievodcov. Ich odpoveď nás šokovala, keď povedali „něco přes deset tisíc“. Žasli sme nad organizáciou stravovania takejto masy ľudí. Každý mal vyhradené svoje miesto a armáda čašníkov nás stihla obslúžiť v priebehu pol hodiny, či to boli raňajky, obed alebo večera. Stále nám to vŕtalo v hlave, odkiaľ to jedlo oni nosia. Vznikli tu tiež komické situácie, keď niektorý chlapec povedal čašníkovi: „Ta tota káva je horká.“ A ten mu odpovedal: „Foukejte, kluci, foukejte.“ Prekvapenie. „Ta co nafúkam do nej cuker, či co?“. Bolo to smiechu, keď sme sa dozvedeli, že čo v Čechách znamená „horká káva“, že je to horúca káva. Celých sedem či osem dní sa tento ceremoniál stravovania opakoval, ale každý deň sme sa tešili na výbornú stravu a dobrú obsluhu na Starom výstavisku. Nechcem však dopodrobna opísať naše bohaté zážitky z celodenných putovaní po Prahe.

Počas nášho pobytu sme navštívili Národné múzeum, Technické múzeum, Múzeum ľudových krojov, veľa pražských kostolov, Staré mesto so slávnym Orlojom, Karlov most, Malú stranu, Petřínskú rozhľadňu. Obzvlášť sme boli unesení exkurziou na Hradčanoch, kde nás previedli po všetkých dôležitých miestnostiach. Prezreli sme si kanceláriu prezidenta, Rytiersku sálu, Španielsku sálu a ostatné miestnosti, ktorých význam si už ani nepamätám.

V ďalších dňoch sme absolvovali zopár divadelných predstavení a tiež sme boli aj v kine.  Posledný deň, pred návštevou pána prezidenta, nás ráno pustil vedúci na samostatnú vychádzku po Prahe. Dal nám inštrukcie, aby sme sa pohybovali v malých skupinkách a o jedenástej hodine už boli na ubytovni. Mali sme si pozrieť iba Václavák. Bývali sme neďaleko, asi päť minút po jednej uličke, takže nebol problém sa vrátiť na ubytovňu. Utvorili sme skupinky a pobrali sa do mesta. Prešli sme dookola celé Václavské námestie, chvíľu sme postáli pri soche sv. Václava na koni a neboli by sme „zvedave chlopci východňare“, keby sme nevymysleli nejakú vylomeninu. Niekto navrhol: „Ta kukajce keľo eľektričky tu chodza, ta podzme še povožic a potom pridzeme nazad“. Plán bol v momente schválený. Ihneď, len čo zastala prvá električka, sme do nej nastúpili. Prišiel konduktor, kúpili sme si lístky. Zvedavo sme pozorovali dianie na pražských uliciach, po ktorých sme prechádzali. Už sa nám zdalo, že ideme dlho. Niektorý z nás povedal, aby sme vystúpili, že sa tu trochu popozeráme a keď pôjde električka naspäť, vrátime sa na Václavák. Jednoducho a múdro, tak sme aj urobili. To, v akej štvrti sme boli, sme však nevedeli.

Pochodili sme po okolitých uliciach a po chvíli sme sa rozhodli vrátiť. Zastali sme na zástavke.  Električka prišla, nastúpili sme, kúpili si lístky a už sa išlo na Václavák. Asi po troch zastávkach sme zbadali, že naša električka prechádzala po území, kde už zanikla ulica. Bolo vidieť záhrady a polia. Už sme vedeli, že je zle. Určite sme zablúdili. O chvíľu nám to konduktor potvrdil. Keď sme zastali pri plechovej búde, zakričal: „Konečná, vystupovat!“. Pozerali sme na seba vystrašene: „čo teraz?“ Medzitým do električky začali nastupovať ľudia čakajúci na zastávke a usadili sa v prázdnej električke. Vybrali sme si starú pani, ktorej sme sa spýtali, že ako sa dostaneme na Václavák. Jej reakcia bola: „Ježiš Mária, kluci, vy jste na opačném konci Prahy.“ Potom vysypala zo seba podrobne, kde máme vystúpiť, na ktoré číslo električky prestúpiť, ale nakoniec povedala, že by sme mohli poblúdiť, tak ona radšej pôjde s nami a odvedie nás až na Václavák.

Trmácala sa s nami električkou, prestúpili sme na inú električku a konečne sme vystúpili na Václaváku. Nevedeli sme, ako sa jej máme za túto obetavosť poďakovať, ale ona len povedala, že je rada, že nám mohla pomôcť. Cestou sme jej porozprávali, kto sme a čo robíme v Prahe. Na rozlúčku nám takým materinským láskavým tónom povedala: „Kluci, jenom v tý šachtě si dávejte pozor, ať se vám nic nestane.“ A tak sa s nami rozlúčila. Neskôr sme zistili, že Pražania sú veľmi ochotní ľudia, či starí či mladí, stále nám boli ochotní pomôcť. Na ubytovni sme boli načas. Mlčali sme o našej ceste električkou. Časom sme zistili, že sme neboli sami, ktorí po Prahe blúdili.

Nadišiel deň stretnutia všetkých baníckych učňov s naším vtedajším prezidentom v Lánoch. V ranných hodinách nás autobusy odvážali do Lán. Sústredili sme sa v prekrásnom parku okolo kaštieľa. Každá skupina mala vyznačené miesto, vedľa ktorého bola vojenská poľná kuchyňa, kde nám vojaci varili výborný guláš. Dostali sme balíčky s ovocím, zákuskami a rôznymi cukrovinkami. V drevených debnách boli minerálne vody, limonády a vo vojenských varniach teplý čaj.

Bol krásny letný deň. Dychovka nám vyhrávala, bolo nám fajn. Po dobrom obede sa ozval z ampliónu pokyn, aby sme si všetko na stanovisku upratali, že za malú chvíľu majú prísť predstavitelia vlády a pán prezident. Asi o 14-tej hodine pri zvuku fanfár z kaštieľa prišiel pán prezident sprevádzaný vládnymi predstaviteľmi. Zastali na vyzdobenej tribúne, postavenej priamo pred naším stanovišťom. Ako prvý vystúpil s krátkym príhovorom predseda vlády Antonín Zápotocký. Po ňom sa ujal slova pán prezident. Vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť vybudovania ťažkého priemyslu, ktorého základ tvorí baníctvo a hutníctvo. Dôvod, prečo sa založili banícke a hutnícke učilištia, bol nedostatok kvalifikovaných kádrov v týchto odvetviach priemyslu. Povedal, že do nás vkladá nádej, že z nás vyrastú dobrí odborníci vo svojich profesiách. Prihováral sa k nám, aby sme sa snažili dosiahnuť aj vyššiu kvalifikáciu štúdiom na stredných odborných školách. Tiež verí, že mnohí z nás ukončia aj vysokoškolské štúdiá, pretože v blízkej budúcnosti bude treba veľa nových inžinierov a technikov pre rozvoj.

Po prejave bola oficiálna časť ukončená. Pán prezident zostúpil z tribúny a prišiel medzi nás. Obklopili sme ho a on nám podával ruky so slovami: „Kluci, já věřím, že z vás budou dobrí horníci a technici.“ Zanechalo to v nás hlboký dojem. Mohli sme sa neskôr presvedčiť, že z týchto učňov, ktorí boli v Lánoch, ostalo v baníctve pracovať až 80%. Potom predstavitelia vlády a prezident odišli. Nasledoval pestrý estrádny program. Po jeho ukončení sme dostali na cestu stravné balíčky, také bohaté, že nám vydržali na dva dni. Z Lán nás autobusmi prepravili na hlavné nádražie, kde nás čakal pripravený mimoriadny rýchlik. Nastúpili sme do neho s našimi slovenskými sprievodcami. Každý sa usadil na miesto a v stanovenú dobu sa rýchlik pohol. 

Zbohom Praha, bolo nám tu dobre, ale musíme ísť ďalej, aby sme mohli splniť to, čo sme si predsavzali. Odnášali sme si krásne spomienky, ktoré nám ostali svieže po celý život. Celú noc sme vo vlaku podriemkavali. Sem-tam niekto šušťal s papiermi, keď v balíčku s jedlom hľadal nejakú dobrôtku. Keď sme už boli na Slovensku a vlak zastavil v stanici väčšieho mesta, prebudil nás spev a výkriky skupiny chlapcov, ktorí tam vystupovali. Konečne sa ozval hlas sprievodcu: „Kysak, cestujúci do Prešova ráčte prestupovať!“ Prestúpili sme na osobák idúci z Košíc do Prešova. Za necelú hodinu sme vystupovali na veľkej stanici v Prešove. Tam sme sa rozlúčili s kamarátmi a každý sa pobral svojou cestou k rodičom. My s bratom Mirom sme vyčkali autobus a okolo tretej poobede sme už boli doma v Tuhrine. Zvítali sme sa s rodičmi. Mamka žiarila šťastím, že sme sa vrátili domov živí a zdraví. V kuchyni na kredenci bola naša pohľadnica z Prahy, ktorú sme poslali rodičom, aby boli spokojní, že sme v poriadku. Vyprávaniu nebolo konca-kraja, keď s bratom Mirom skákajúc si do reči, sme vyprávali naše zážitky. Museli sme dopodrobna rozprávať, počnúc rekreáciou v Oravskom Podzámku, cestu do Prahy, pobyt v Prahe a hlavne o našom stretnutí s pánom prezidentom v jeho letnom sídle v Lánoch. Mamka žasla a stále hovorila, že takí chlapci a už máme také zážitky, akými sa nemôže pochváliť ani starší človek.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

sezóny prišlo do obce darovať krv viac ako 20-tka darcov krvi, z ktorých po základnom vyšetrení bola 19-tím krv odobraná. Termín bol dohodnutí na návrh NTS Banská Bystrica z dôvodu akútneho nedostatku krvi počas vrcholiacej dovolenkovej sezóny. O to viacej je namieste poďakovať všetkým darcom, ktorí prišli krv darovať. Za pozornosť stojí spomenúť, že po troch rokoch prišiel darovať do Čierneho Potoka bývalý NŠ OS SR gen. por. v.v. Ing Peter Vojtek. Tradične sa odberu krvi zúčastňuje aj rodina Lakotová z Čierneho Potoka, ktorých strýko Juraj Lakota bojoval počas vojny ako príslušník 2. paradesantnej brigády 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a pred vypuknutím SNP bol vysadený na Liptove ako člen spravodajskej skupiny.
Najdrahšiu tekutunu darovali títo darci: Ing. Mária LAKOTOVÁ, Mgr. Martina LAKOTOVÁ, Peter LAKOTA, Ján SEBÍŇ z Čierneho Potoka, Bc. Norbert HANYUS, Tibor KOSEC z Hajnáčky, Matej ŠKVARKA, Miroslav KOCHAN z Hrachova, Ing. Adriana KAPCOVÁ, Štefan KAPEC z Kalinova, Štefan PÉNZEŠ z Rožňavy, Tibor DEMETER z Kráľa, Róbert GÁL z Rimavskej Soboty, Jaroslav PÍNZIK, Júlus FOLTÁN, Alžbeta BIBLÁKOVÁ, Tomáš KÉKEŠI, Slavomír SKALÁK z Tornale a genpor. v.v. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova. Všetkým darcom krvi aj touto cestou patrí poďakovanie.
V priebehu odberov krvi ZO SZPB uskutočnila už IV. ročník streleckej súťaže zo vzduchovky na počesť brig. generála Imrich GIBALU, účastníka SNP, ktorý pochádzal z Čierneho Potoka. Do súťaže sa zapojilo 17 mužov a 5 žien. Kategóriu žien vyhrala Svetlana Zaušková, na 2. mieste Alžbeta Pupalová ml. a na 3. mieste Ing.Adriana Kapcová. V kategórii mužov: 1. miesto – Lev-Jevgenij Borisenko, 2. miesto Peter Lakota a 3. miesto Kamil Papučík. Víťazi obdržali putovný pohách a prví traja v každej kategórii diplom.
JUDr. Jozef Pupala
predseda ZO SZPB v Čiernom Potoku

Dnes, hoci 3,5 km dlhá obec, má iba 147 obyvateľov. 
Spočiatku bývali v takzvaných „bírešských domoch“. Jedna rodina obývala kuchyňu, chodbu a komoru. Celkom boli štyri takéto objekty. Okrem toho mal samostatný dom učiteľ (v kuchyni sa vyučovalo) a nemanželskí potomkovia zemana. V jednom takomto komplexe bývalo až 5-6 rodín. Rodiny boli obdarené pokolením od 5 detí až po 9-11. Novoosadníci obdržali od štátu tzv. „prídeli“, pozemky po kráľovskej korune, alebo grófske pozemky.
Obživu si obstarávali samopestovaním a chovom domácich zvierat. Prilepšovali si pestovaním tabaku, ktorý saz poľnohospodárskych plodín  vyplácal pestovať naviac. Zlom v živote osád nastal po Viedenskej arbitráži 1938. Z večera do rána boli zrušené slovenské školy a smelo sa hovoriť len maďarsky. Osoby, ktoré sa preriekli slovenským hovorom boli trestané, predvádzané na žandársku stanicu do Hodejova a doslova mučené. Nie nadarmo si za krátky čas získala prívlastok „mučiareň“.

Osobne si spomínam na hovory Š. H. z obce, ktorého nyllassiovci odvliekli len zato, že si počas spievania maďarskej hymny pred kostolom v Hodejove nesňal klobúk, hoci bol iba pred kostolom. Na druhý deň ho odvliekli do „mučiarne“ a po troch dňoch „vytĺkania panslavizmu“ sa domov vrátil s vytrhanými vlasmi a doslova ho nespoznala vlastná „mater“. Po príchode domov boli rodičia v poli, a tak sa dal kydať hnoj. Keď sa vrátili rodičia a súrodenci z poľa, vlastná matka sa naňho osopila “kto ste a čo tu robíte!?"
No najčiernejším dňom obce sa stal 4. november 1944. Presne na deň 16. výročia položenia základného kameňa na výstavbu školy odvliekli nyillassiovci z okolitých osád 15 mužov - panslávov. Po trojdennom mučení v Hodejove a v Jesenskom ich odovzdali v Štúrove gestapu. Boli odvlečení do koncentračného tábora v Dachau. Odtiaľ ich preradili do koncentračného tábora Flossenburg. Po skončení vojny sa z 15 mužov vrátili iba dvaja. Jeden z nich po dvoch týždňoch na následky väzenia zomrel.

Pozostalí po skončení vojny márne pátrali po svojich príbuzných, až po vyžiadaní o spolupátranie Medzinárodného červeného kríža im bolo oznámené, že z Dachau boli preradení do koncentračného tábora Flossenburg. Zásluhou členov Klubu generálov SR, ktorí navštívili tento koncentračný tábor v novembri 2015 a pri rokovaní s riaditeľom dnes múzea im bolo umožnené osadiť pamätnú dosku na stene budovy slovenským generálom Viestovi, Golianovi, Malárovi a Jurechovi, ktorí boli pravdepodobne zavraždení v tomto koncentcentračnom tábore, tu končia aj ich kroky.
Zásluhou predsedu ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý oslovil výbor KLUBU GENERÁLOV SR o spoluprácu pri dokumentovaní pamiatky aj občanov osád tvoriacich dnes obec  Čierny Potok, ktorí zahynuli v tom istom koncentračnom tábore.

Delegácia KG SR navštívila v marci 2016 spomínaný koncentračný tábor a so súhlasom riaditeľa tohto dnes múzea odobrali „prsť zeme so zámerom rozdeliť ju do symbolických urničiek a uložiť v rodiskách  spomínaných gnerálov, resp. v ich pôsobisku. Jednu urničku s prsťou zeme dňa 4.8.2016 odovzdala delegácia KG SR v zložení genmjr. v. v. Ing. František Blanárik, predseda, genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek, podpredseda, generál v. v. JUDr. Tibor Gaplovský, tajomník a genpor. v. v. Pavel Honzek občanom obce Čierny Potok, pri príležitosti spomienkových osláv 72. výročia SNP pri pamätníku odvlečených občanov do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.

Pietneho aktu a odovzdania urny s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenburg sa zúčastnili vzácní hostia: Prvý tajomník vojenského pridelenca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pplk. Jevgenij Borisenko s manželkou a synom, predseda SZPB Ing. Pavol Sečkár, podpredseda SZPB, ktorý predniesol pri pamätníku príhovor k pietnej spomienkovej udalosti, Ing. Norbert Lacko, primátor mesta Poltár Pavol Gavalec a ďalší hostia.

Medzi vzácnych hostí patrili priami účastníci udalostí odvlečenia občanov Čierneho Potoka, člen ZO SZPB v Čiernom Potoku Štefan Kapec (ktorému odvliekli fašisti otecka). Predseda SZPB mu odovzdal „zlatú“ medailu M. R. Štefánika, plk. v. v. Ladislav Sládek, príslušník Červenej armády, ktorý ako príslušník Červenej armády 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského sa zúčastnil oslobodzovania Rumunska, Maďarska a južného Slovenska, ktorému predseda KG SR gemjr. v. v. Ing. František Blanár odovzdal medailu generála Viesta, rovnakú medailu za KG SR odovzdal a predsedovi ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefovi Pupalovi.

Prezident Klubu priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, akademický sochár Štefán Pelikán odovzdal cenu „UMENIE V SRDCI“ za dlhoročné organizovanie bezplatných odberov krvi, osobne 175 násobné darovanie krvi, a podporu a prípravy kultúrnno-spoločených podujatí propagujúcich odkaz SNP a protifašistického odboja v rámci celého Slovenska. Priamy účastník SNP pán Ing. Ján Debnár z Revúcej predniesol pri pamätníku báseň Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“. Celý program konferoval Mgr. Fedor Mikovič.
Výnimočnej spomienkovej akcie sa zúčastnili aj darcovia krvi, ktorí dopoludnia darovali krv v rámci XI. ročníka KVAPKY KRVI SNP, ktorú ZO SZPB v Čiernom Potoku organizuje ako jediná v SR a kladenia vencov sa zúčastnil aj personál NTS Banská Bystrica.
Ing. Veronika Rízova
členka ZO SZPB
v Čiernom Potoku

FOTOGALÉRIA Z PIETNEHO AKTU ODOVZDÁVANIA URNY V ČIERNOM POTOKU

[cincopa AYFAmq9tJWzn]

ŠTK schvaľuje zmenu času stretnutia domácich zápasov TJ FO Vlachovo v nedeľu o 14:00 hod.
ŠTK svaľuje zmenu času stretnutia domácich zápasov TJ Zlatý Klas Dlhá Ves.
ŠTK schvaľuje žiadosť FK Sokol Bohúňovo a FK Apex Kružná po vzájomnej Zo zasadnutia DK dňa 10.08.2016.

Zo zasadnutia DK dňa 10.08.2016: 

DK č.1-16/17 - Pavol Hútnik /1314555/ Jablonov n/T = 1 zápas nepodmienečne 45/2a +
DK č.2-16/17 - Filip Čapó /1259782/ Rožňavské Bystré = 1 zápas nepod. 37/2a +
DK č.3-16/17 - DK zamieta žiadosť FK Hrhov + 10€

MRK ObFZ upozorňuje FK na nový Registračný a prestupový poriadok SFZ platný od 6.2016. Viac na www.futbalvsfz.sk . V novom RaP poriadku SFZ Vás upozorňujeme na oblasť: transfer - výchovné - odstupné - registračné obdobie - štart hráčov.

TMK ObFZ Oznam pre FK a trénerov
Nahlásiť záujemcov na seminár trénerov UEFA-C licencia do 30.6.2016
ObFZ Rožňava

víťazstvo a s ním i tri body. Svedčí to o dobrej hre, ktorú preverili v utorok aj Žilinčania v Slovenskom pohári. Veľký záujem o hru mužstiev I. triedy  potvrdili najmä diváci v nedeľňajších stretnutiach. Najmä v Bystrom, Betliari a vo Vlachove zaznamenali nielen pekný počet gólov, ale aj množstvo divákov. Futbalisti pred takou kulisou radi hrajú aj v nižšej súťaži a preto sa im odvďačili aj úrodou gólov. V Bystrom ich padlo 10, vo Vlachove 8 a v Betliari 5. Rozhodcovia v tejto súťaži uznali strelcom druhého kola až 34 gólov. Na čele najlepších strelcov I. triedy je po druhom kole zatiaľ dorastenec Tibor Szakács z FK Hrhov so 4 gólmi spolu s dvadsaťdvaťročným strelcom z Drnavy Jánom Kovácsom.

DOSPELÍ

IV. liga JUH – 13.8.2016 - 4. kolo
OŠK Rudňany - MFK Rožňava 1:2 (1:1). G: T. Bdžoch (44´) - P. Gere 2 (26´,46´). ŽK: S. Steiner (86´) - 0. R: Z. Landg – L. Tóth, D. Horochonič, DS: J. Michna. Di: 80. Rožňavskí štvrtoligisti stále plávu na priaznivej vlne aj po 4 kole. Využili formu i príležitosť na zisk troch bodov u súpera v Rudňanoch, kde hoc tesne 2:1 zvíťazili nad domácim Obecným športovým klubom. Strelecky sa zapísal dvakrát Paľo Gere, čo udržalo Rožňavčanov na tretej priečke v jesennej časti súťaže.

FK Krásnohorské Podhradie – FK Čaňa 1:2 (0:1). G: R. Kuzma (67´) - T. Schnurer (38´), S. Ohman (72´). ŽK: 0 - L. Babič (60´), J. Molnár (66´), T. Chnurer (70´). R: Nováči štvrtej ligy stále hľadá spôsob ako získať do súťaže najmä na domácom ihrisku prvé body. Vždy však našiel silnejšieho súpera a tak na svojom konte aj po tomto stretnutí s Čaňou majú v stĺpci zobrazujúcom body nulu.

V. liga K-G – 13. - 14.8.2016 2. kolo

FK Gemerská Hôrka - MFK Ťahanovce 2:1 (1:0). G: D. Bodnár 2 (35´ PK, 75´) - P. Tresa (77´). ŽK: R. Szkokan (62´), D. Gere (81´) - T. Timura (35´), P. Tresa (56´). R: P. Palaščák - J. Pavlovský, M. Šoltýs, DS: M. Koščák. Di: 50. Gemerskohôrkania chcú od začiatku ročníka zabudnúť na výsedky, ktoré dosiahli počas roka v V. lige. Tentoraz si z Ťahanovcami poradili, keď si rovnomerne rozdelili sily na celý zápas ktorý okorenili aj gólmi. Strelili ich síce len dva, ale na zisk troch bodov to stačilo. Budú však potrebovať aj podporu divákov, pretože taký počet si nezaslúži pozerať takúto súťaž.

Družstevník Malá Ida – MFK Dobšiná 5:0 (2:0). G: V. Grác 2 (23´, 37´), D. Leško 2 (75´, 81´), V. Grác (37´). ŽK: M. Baquero (27´ DOB). R: M. Hudák - M. Béreš, P. Židišin. DS: J. Kačmár. Di: 150. Vráti sa Dobšiná do koľají záveru vlaňajšieho ročníka? Terajší výsledok tomu veľmi neprezrádza. Mužstvu zatiaľ chýba na horúcej pôde súpera pridať aspoň kontaktný gól. Veľa by napovedal najmä o bojovnosti hráčov. Takto iba prenechali domácim možnosť strelecky vyniknúť.

I. trieda – 13. - 14.8.2016 - 2. kolo

ZK Dlhá Ves – OFK Vyšná Slaná 0:2 (0:0). G: M. Oravec (64´), O. Kračún (69´). ŽK: G. Beke (35´) - F. Gallo (29´). R: M. Uharček - L. Marton, K. Baczúk. DS: J. Šmelko. Di: 50. Zápas sa hral v sobotu popoludní. Po dobrom prvom kole domáci mali doma potvrdiť svoju výkonnosť. Hostia však napriek oslabeniu o bývalého hráča, ktrorý odišiel v lete na prestup do Smolníka (II. tr.) v druhom polčase sa presadili na ihrisku v Dlhej Vsi a odviezli si tri body. Zápas však divákov, ako vidieť zo zápisu rozhodcu vôbec nenadchol a mal najnižšiu účasť v tomto kole.

Sokol Gemtex Rudná - FK Sokol Bohúňovo 3:1 (1:1). G: Mat. Chochol (7´), L. Dávid (51´), R. Štefán (54´) - K. Illés (24´ PK). ŽK: Mat. Chochol (23´) - P. Kubík (35´), A. Szaniszló (53´). R: L. Gyenes – V. Martinko, M. Nemčko, DS: J. Džubák. Di: 50. Tradiční rivali odohrali vyrovnaný polčas. V dtruhom pridali domáci na dôraze a body tak zostali doma. Hostia napriek slabšiemu začiatku na domácom ihrisku s Dlhou Vsou, tentoraz prekvapili zlepšenou hrou.

FO Vlachovo – FK Hrhov 7:1 (2:1). G: I. Gallo 2 (10´, 71´), B. Rupp (23´), J. Matula (52´), P. Hricko (79´), F. Šivec (80´), M. Marciš (83´ PK) - T. Szakács (15´). R: L. Šalamon - I. Tokoly, M. Šimčák. DS: Z. Kovács. Di: 100. Vo Vlachove videlo okolo sto divákov v rámci folklórnych slávností v obci výrazné víťazstvo nad Hrhovom. Hostia prišli len s jedenástimi hráčmi a prehrali výrazným výsledkom. Domáci dosiahli jedno zo svojich najvyššíchj víťazstvie v súťaži. Strelecky sa darilo najmä Ivanovi Gallovi z domáceho celku.

Tatran Betliar – Jednota Krh. Dlhá Lúka 1:4 (0:2). G: R. Fabián (64´) - R. Klinko (8´ PK), J. Čižmár (45´), Š. Bodnár (51´), M. Lovas (86´). ŽK: S. Cirbus (70´) - A. Rigó (60´). R: J. Szor – S. Haviarik, Š. Iglai. DS: O. Vysoký. Di: 100. Minuloročný majster I. triedy prilákal do Betliara peknú návštevu divákov. Po minulotýždňovom hladkom víťazstve nad Bystrým tentoraz utrpeli pomerne vysokú prehru.

Apex Kružná - Baník Drnava 2:3 (1:1). G: A. Gorgei (27´), J. Kamenský (55´ PK) - J. Kovács 2 (73´, 80´´), K. Šoltés (23´). ŽK: L. Mezei (13´), O. Kerekes (60´) - M. Maliňák (15´), J. Kovács (20´), J. Gorgei (32´), B. Šoltés (45´). R: J. Gyenes – R. Mikulec, A. Farkaš, DS: P. Béreš. Di: 80. Prvý zápas domácich po dlhých rokoch v I. triede na svojom ihrisku nevidel kto vie aký záujem divákov. Tí čo boli, videli rušný zápas, ktorého výsledok bol dlho na váškach. Rozhodujúci vplyv naň mal hráč hostí Kovács, ktorý dvoma gólmi v závere zápasu strhol víťazstvo na stranu hostí. Množstvo udelených žltých kariet ešte do polčasu poukazuje zlepšiť túto stránku hry.

Baník Rožňavské Bystré - Honce 8:2 (2:0). G: Jaro Gonos 2 (16´ PK, 62´), J. Urban 2 (75´, 80´), J. Lipták-Giba 39´), O. Šomšák (48´), P. Kubej, R. Bubenčík (82´) - M. Pástor (65´, O. Varga (67´). ŽK: JaroGallo (2´) - T. Fandák (14´). ČK: M. Szilágyi (22´ RB). R: D. Poťmák - R. Farkaš, T. Gyenes, DS: F. Drenko. Di: 100. Pekná účasť divákov na zápase prezrádzala, že ide o dlhoročné derby dvoch susedných obcí. Hoci hostia hrali ajminulé kolo vonku a uhrali vo V. Slanej prijateľný výsledok, tentoraz na domácich nestačili. Od 22 síce mali hráčsku prevahu na ihrisku, ale tón hry udávali oslabení domáci. Množstvo gólov zrejme najviac potešilo fanúšikov futbalu. Domáci si musia viac dať záležať na spôsobe hry, pretože už v druhom zápase nedokončili zápas ich hráč. Tentoraz nováčik v mužstve Szilágyi po červenej karte od rozhodcu.

DORAST

III. liga KG – 13. - 14.8.2016 - 2. kolo

FC Lok Košice B – FK Krásnohorské Podhradie 3:2 (2:2). G: P. Potemri 2 (3´, 19´), M. Šuca (83´ PK). ŽK: 0 – R. Rezmuves (65´), Š. Kušnier 2 (78´,78´), R. Šoltés (82´). R: J. Gnip. Di: 20.

MFK Spartak Medzev – FK Baník Drnava 1:5 (1:0). G: D. Frankovič (41´) - D. Fodor 2 (58´, 73´), D. Babič (53´), D. Tisza (78´ PK), N. Vozár (82´). ŽK: M. Sapola (50´), O. Knap (53´) - 0. R: J. Somoši. Di: 20.

MFK Rožňava - FK Hrhov 3:1 (0:1). G: M. Mitrík 2 (52´, 89´), R. Árvai (57´) - A. Gruľo (2´). ŽK: M. Laven (59´), T. Hangurbadža (80´) - 0. R. P. Gonos. Di: 50.

MG od

 1. S akým cieľom ste išli do jarnej časti uplanulého ročníka?

Chceli sme zlepšiť hru a hlavne získavať body to prvé sa nám podarilo - zahrali sme viacero dobrých zápasov, diváci nás chválili, ale body sme veľa nezískavali, žiaľ aj taký je futbal nemusíme hrať dobre, ale získavať body. Diváci, ale boli často krát spokojní a aj tí domáci nás pochválili, to je pozitívne.

2. Ako prebiehala príprava na nový ročník?
Príprava sa zamerala len na prípravný zápas a tak sa hrať nedá.

3. K akým zmenám došlo v kádri?
Ako to už býva na dedine, vždy je káder v pohybe. Do novej sezóny prichádzajú Demko, Volčko, do brány Molnár, do obrany Kubík, Tomi, Liptai a rozpracovaný je ešte jeden hráč. Z bývalého Plešivca sme tu už asi desiati a už sa cítime ako vo FK Plešivec.

4. Kedy ste hrali dobre a kedy slabo?
Vlani sme mali zlý zápas hlavne v Honciach, ale naopak na jar polčas s Rudnou, v Drnave, Krh. Dlhej Lúke, vo Vyšnej Slanej bolo super, škoda, že bodov nebolo viac.

5. Nie je pre Vás sklamaním celkové umiestnenie ?
Umiestniť sme sa chceli vyššie, rozhodli zbabrané zápasy, aj teraz sme začali zle - prehra s rivalom z Dlhej Vsi nemusela byť. V Rudnej sa hrá ťažko, opäť polčas dobre a polčas zle, kým doma sme boli 18-ti teraz sme ledva dohrali 11-ti. Pozitívum je to, že sme začali trénovať, kto chce môže dôjde, 10 hráčov na dedine je už fajn. Pevne verím, že v nasledujúcich 3 zápasoch uspejeme, všetky hráme doma a hlavne piate kolo bude pre mňa špecifické, súperom bude Krásnohorská Dlhá Lúka.

Pripravil Ing. Štefan Tomášik

Foto Berty Antony