Malá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (34/50)
- Žiaľ, história prináša i tragédie... Bašovci, Turci, požiare, vojny... V prvej svetovej sa skoro 500 mládencov muselo zapojiť do vojnového šialenstva a takmer 100 zahynulo... v druhej museli chlapci narukovať a mnohí odchádzali "na východný front"...
Mnohí privítali vznik "samostatnej" Slovenskej republiky, ale čoskoro vytriezveli. V septembri 1941 bol prijatý "Židovský kódex" a začalo násilie na nevinných ľuďoch. Z prác Ing. arch. Evy ŠMELKOVEJ vieme, že prví Židia (6 osôb) prišlo do mesta na základe povolenia krajinského snemu o ich možnom usadení v mestách.
Pozrime sa opäť na štatistiku: V DOBŠINEJ v roku 1942 evidovali 1 074 domov s počtom 4 829 obyvateľov z ktorých bolo 128 židov. Komunita však bola činná a postavila si i modlitebňu (synagogu) a plne sa zapájala do života... Deportáciu postihlo vyše 80% Židov, ktorých pocity si nevieme predstaviť, keď museli s malým batôžkom nastúpiť na nákladné auto a odchádzali "nevedno kam"...Väčšina neprežila a preživší sa do mesta už nevrátili a odišli do Izraela. Nuž...aj to je kúsok, aj keď neslávnej, histórie!
Malá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (35/50)
- V rokoch 1939 - 1945 bola DOBŠINÁ okresným mestom, ale neboli to veru roky prosperity. V októbri 1944 došlo k nástupu nemeckých jednotiek a tak i k bojom v okolí mesta, ktoré obsadili.
Pri bojoch s partizánmi v okolí Vyšnej Slanej zajali veliteľa partizánskej skupiny S. Petőfi Karola ADLERA (1910 - 1944).
Karol Adler bol protifašistický bojovník a veliteľ, člen Revolučného NV. Vojaci ho odovzdali Gestapu a tí ho v Dobšinej vypočúvali.
Podľa doložených zápisov sa správal hrdinsky a údajne povedal: "Ja umriem, ale nás je viac..."
20. decembra 1944 ho obesili na námestí.
Malá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (36/50)
Ďalšia z tragédií obyvateľov Dobšinej sa odohrala po ukončení druhej svetovej vojny. Dotýkalo sa to Karpatských Nemcov ("Karpatendeutsche"), z ktorých mnohí aktívne vystupovali proti fašizmu i účasťou v SNP.
V roku 1890 štatistika vykázala 228 860 občanov hlásiacich sa k nemeckej národnosti a v roku 2011 len 4 690. Nemecké branné sily pod rúškom "ochrany" sťahovali súkmeňovcov (mnohých proti ich vôli) na územie Ríše. Tak to bolo i v Dobšinej, kde však mnohí, najmä muži, ušli a ukryli sa v lesoch. Jedna časť sa dostala až do Šluknova, kde ich zastihol koniec vojny a oni ako "repatrianti" sa už tešili na návrat domov na Spiš a Gemer.
To netušili, čo ich čaká v Přerove! Vedľa vagóna zastal druhý s vojakmi 17. pešieho petržalského pluku a ich veliteľ Karol Pazúr vydal rozkaz... 265 ľudí (120 žien, 71 starších mužov a 74 detí) vyvliekli na "Švédske šance", kde ich prinútili vyzliecť sa a strelami do tyla zavraždili... Trvalo to skoro celú noc z 18. na 19. júna 1945 Nad miestom sa vznášali modlitby, plač, prosby... a miestni obyvatelia, ktorí boli násilne prinútení vykopať hrob vypovedali, že ešte i ráno sa mnohé telá hýbali. Ruský veliteľ dal zatknúť K. Pazúra, ale na pokyn nadriadených ho prepustil a nikdy nebol odsúdený za tento vojnový zločin na civilnom obyvateľstve a ani iní, ktorí vykonali hanebné vraždy.
Moja teta s mamou boli v inom vlaku a odišli hľadať niečo na jedenie a tak sa zachránili a ja som tu medzi vami. Aj to sa stáva...
Štefan Burčo