Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia bol zrejme prvým košickým futbalistom s vlastným autom. „Andriš trénuje“ - vraveli zasvätení, keď videli jeho voz zaparkovaný pri štadióne na Solovjevovej ulici, kam pravidelne jazdil len pár desiatok metrov z rodičovského domu.
Z Andreja Kvašňáka chceli mať doma husľového virtuóza, jeho však priťahovala kožená lopta. Už ako žiak vynikal v mužstve Jednoty Košice, v doraste sa dostal do reprezentácie, takže ho rýchle povolali medzi dospelých.
Počas vojenčiny v Dukle Pardubice zažil prvoligový debut. Po návrate do Jednoty jeho popularita v Košiciach bola obrovská. Pre fanatikov bol idolom, hrdinom, ktorý ich zabával hrou, strieľaním gólov i gestami a vtipnými „hláškami“ na adresu rozhodcov, súperov a aj spoluhráčov.
Čaptavý a Ušatý
Ale beda, keď niečo nevyšlo podľa predstáv publika! Ako 30. novembra 1958, práve na Andreja. V ligovom súboji so Spartakom Trnava na zasneženom teréne v 70. minúte zahodil penaltu. Sedemtisíc sklamaných divákov (medzi nimi aj ja ako malý školáčik) skamenelo. Vzápätí sa však rozpútalo peklo, ľudia pískali, kričali „fúúúúj“ a Kvašňák už nebol Andriš, ale Csampás (Čaptavý) Füles (Ušatý).
Keď ho neskôr začala lanáriť Sparta Praha, istý čas Chodili usporiadatelia počas zápasov medzi ľuďmi a do otvorených diplomatiek zbierali od nich peniaze. Vraj „Kvašňákovi na sochu, aby zostal v Košiciach“. On však nezostal a ani zo sochy nič nebolo...
Po dlhých ťahaniciach v roku 1960 obliekol „rudý“ dres, čím sa pre mnohých Košičanov navždy stal Judášom, najmä keď sa v tej sezóne Sparta zachránila v lige práve na úkor Jednoty.
Ohúril futbalový svet
Desať rokov v Sparte boli pre Kvašňáka úžasných. Tešil sa s ňou z dvoch majstrovských titulov, 47-krát reprezentoval A-mužstvo Československa, za ktoré strelil 13 gólov. Získal bronz na prvých ME vo Francúzsku v roku 1960, striebornú medailu na MS v Chile 1962, kde nastúpil vo všetkých našich zápasoch a ohúril celý futbalový svet.
Novinári o ňom písali ako o futbalistovi, ktorý ani nebehá, iba chodí kývajúc sa o strany na stranu vo svojich kopačkách č. 45, ale všade je prvý. Reportéri prísahali, že žiadne meno nevyslovili toľkokrát ako Kvašňákovo. Na svojich druhých MS v Mexiku 1970 sa lúčil s reprezentačnou kariérou.
Fanúšikovia ho zvolili za sparťanského futbalisti storočia a na Letnej po ňom pomenovali hlavnú tribúnu. Vstúpil do siene slávy slovenského futbalu a in memoriam bol ocenený ako Športová osobnosť Košíc.
Kľačal pred rozhodcom
Na staré kolená odišiel ako jeden z našich prvých futbalistov hrať do zahraničia, do druholigového belgického FC Mechelen. V roku 1970 odtiaľ prišiel do Košíc a náš spoločný priateľ Jirko Holeček mi sprostredkoval stretnutie na rozhovor pre večerník. Úmyselne v kaviarni Slávia, čo sparťana Kvašňáka náramne pobavilo. Bolo zážitkom počúvať tohto skvelého futbalistu a šoumena.
Otvorene hovoril o tom, že ako zamestnanec ČKD Praha mal vo fabrike svoje meno napísané na dverách, za ktorými bola iba stena. Spomínali sme, ako si so svojimi osobnými strážcami rozprával vtipy, aby otupil ich pozornosť, ako si v zápasoch občas ľahol na zem, nechal sa vyniesť na nosidlách a vrátil sa za potlesku divákov, alebo ako na zahraničnom zájazde kľačal pred rozhodcom a prosil, aby ho nevylúčil.
Samozrejme, nezabudli sme ani na jeho nafilmované pády do 16-ky (ale vraj len na mäkkú trávu). O pár rokov mi to názorne ukázal na štadióne Lokomotívy, keď v drese hercov v tradičnom súboji hercov proti novinárom ukážkovo spadol v našom pokutovom území a vychutnával si ovácie 12-tisíc divákov za gól, ktorý strelil z vymyslenej jedenástky. Smial sa pri tom ako malý chlapec.
Aj taký bol Andrej Kvašňák, ktorý by sa 19. mája t.r. bol dožil 85 rokov.
(ŠTEFAN NÉMETH)
(Zdroj: Košický týždenník, ročník I, č.31 / 2021).
Uverejneé so súhlasom autora.