Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová.
Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Táto kronika je písaná od roku 1710 až do roku 1945 v slovenskom jazyku a radí sa medzi unikáty v rámci Slovenska. Sám pochádzam z tejto malebnej dedinky, kde sa okrem iného už skoro 50 rokov koná Gemerský folklórny festival (GFF). Prvé, čo mi napadlo, bolo, či by sa tento tragický príbeh nedal nejako scénicky spracovať. Dokonca som napísal aj námet na folklórne pásmo s názvom „Hrali až do skonania“. U organizátorov GFF to neprešlo s odôvodnením, že je lepšie, keď sa ľudia na folklórnych festivaloch zasmejú a zaspievajú si, ako rozplačú. Argument to bol „silný“ a od myšlienky som ustúpil.
Dôvod, prečo tieto riadky píšem, možno spočíva v mojom vzťahu k pôvodným ľudovým tradíciám. Tejto mojej osudovej láske sa aktívne venujem už viac ako 50 rokov. Za tie roky som si vyskúšal rôzne role, či už ako tanečník, spevák, choreograf, organizátor a v posledných rokoch ako autor a režisér programu „Vôňa Gemera“. Spoznal a stretol som množstvo inšpiratívnych a zároveň dobrých ľudí, dobrých ľudových tanečníkov, spevákov, muzikantov a buďte si istí, nechýbali medzi nimi „cigánski“ muzikanti z rôznych kútov Slovenska, no najmä z Gemera. Naša spolupráca si vyžadovala, aby som ich poznal osobne a môžem povedať, že napriek rokom, čo uplynuli, si pamätám nielen ich muzikantské majstrovstvo a charakteristický štýl, ale aj ich mená a hlavne neopakovateľné zážitky a príbehy, ktorých pointou bol väčšinou humor a úsmev. Neviem, čím to je, ale teraz je to trochu ťažšie. Možno to bude tým, že tých „cigánskych“ muzikantov je v našich končinách akosi pomenej.
Rómovia sú vnímaní ako neriešiteľný problém tejto spoločnosti a sú spájaní prevažne s tým zlým a negatívnym, čo sa v týchto končinách odohráva. Pozitívnych informácií o Rómoch počuť málo. Možno to bude ten najpodstatnejší motív a dôvod, prečo tieto riadky píšem.
Som presvedčený, že v dobe, keď je v našom okolí akosi málo nasledovaniahodných a pozitívnych príkladov, si správanie statočných ľudí, hoci sa to stalo aj pred 110 rokmi, zaslúži našu pozornosť a úctu. Nevidím rozdiel medzi dobrým skutkom, ktorý sa stal pred 100 rokmi a dobrým skutkom, ktorý robíme dnes.
Neviem do akej kategórie patrí čin, ktorý sa stal v roku 1907 a prišli pri ňom o život Lajos Gaži, Karol Gaži a Andro Gaži – traja muzikanti z Rejdovej. Zápis v kronike hovorí o tom, ako sa vybrali ôsmi Cigáni ako muzikanti z Rejdovej hrať na svadbu do dediny Hnilec. (Vtedajšia cesta viedla cez Dobšinú, Mlynky cez Slovenský raj horským terénom s veľkým prevýšením. Odhadom prešli z Rejdovej do Hnilca a späť cca 90 km v snehu.) Ako píše kronikár, v tom roku bola veľmi tvrdá zima a snehu bolo toľko, že ... sused k susedovi nevedel prejsť, ani z dediny na dedinu sa nedalo prechádzať. Nič by sa nebolo stalo, keby boli tú svadbu odriekli, svadobní rodičia by iste našli nejaké riešenie, ale dalo sa to vtedy bez komunikačného spojenia aké poznáme dnes vôbec urobiť? Iste ich hnala na takú riskantnú cestu aj bieda, v ktorej žili a vidina zárobku, ale ako uvádza kronikár, chceli dodržať sľub, ktorý dali svadobným rodičom... Zo svadby cestou späť ich zastihla v dobšinskom chotári veľká snehová búrka a ako uvádza kronikár – traja z nich následkom vysilenia a podchladenia zahynuli. Obec Rejdová ich na obecné náklady na saniach previezla z Dobšinej do Rejdovej.
Za účasti celej dediny ich pochovali do spoločného hrobu.
|
|
Verím, že tento tragický príbeh troch zamrznutých muzikantov z Rejdovej môže byť tým pozitívnym príkladom a svedectvom o ľuďoch, ktorí aj keď žili v neuveriteľnej biede a mali problém uživiť svoju rodinu, prinášali svojou muzikou ľuďom radosť, sľub, ktorý dali, chceli aj dodržať a boli akceptovaní aj väčšinovou komunitou, o čom svedčí zápis v kronike. Práve v dnešnej dobe, keď sa slová často rozchádzajú s činmi a sľuby slúžia ako politický či obchodný marketing, môže byť tento tragický príbeh príkladom, že dodržanie sľubu a slova, aj keď prináša niekedy tragické obete, je hodné nasledovania.
V prílohe prikladám vernú kópiu archívneho dokumentu, ktorý opisuje túto udalosť.
Zdroj: Archív Rožňava. Archívny fond: OBVODNÝ NOTÁRSKY ÚRAD V REJDOVEJ 1897 – 1944.
Fotokópia originálu – Rejdovská kronika, str. 425, 426. Z originálu prepísal: Mgr. Ján Lipták
Mgr. Ján Lipták