Veľká noc. Jarné obdobie začína dňom jarnej rovnodennosti. Zvyky v tomto období sa koncentrovali do troch základných skupín. V prvej to boli zvyky a obrady spočívajúce v lúčení so zimou a vítaním jari. Obrady a zvyky počas veľkonočného týždňa súviseli so zabezpečením hospodárstva už pri jarných prácach a tretie smerovali už k letnému obdobiu. Mali chrániť rastliny a úrodu. Na Smrtnú nedeľu nosili Cigánky jedľové vetvičky, previazané červeným krepovým papierom – "hájiky". Pri tom vinšovali:
Doniesla som vám tento hájik,
ďaleko som obchádzala, palec som si porezala.
Dajte gazdinky slaninky, aby som si ho mohla pomastiť, ozdraviť!
Gazdiná dala slaninky alebo masti. Zvyk sa dodržiava dodnes, hájiky dávali do kurínov, aby sliepky dobre znášali po celý rok. Na Zelený štvrtok chodili katolíci o polnoci ku krížu modliť sa a spievať náboženské piesne. Dievčence sa na Zelený štvrtok umývali v potoku,
aby boli po celý rok svieže a pekné. Chystali sa pre "kúparov" vajíčka. V Tisovci nemaľovali, ale namáčali sa do odvaru z cibule (šupiek).
Po Veľkom piatku, Bielej sobote, Veľkonočnej nedeli prišiel deň, dievčatami najočakávanejší. Od včasného rána chodili po meste chlapci polievať. Niektorí slušne – z hrnčekov, ale niektorí vyvliekli dievča na dvor ku studni a tam ju poliali z vedra. Malým chlapcom dávali za kúpanie vajíčka. Bývalo zvykom, že starších kúparov podperili ženy prvým jarným kvetom. Na Veľkú noc bývalo divadlo v Rimavskej Píle aj v Tisovci a po ňom zábava. Stávalo sa, že v utorok oblievali ženy mužov na odplatu za pondelok.
Na Ďúra, 24. apríla, sa viazali zvyky, symblizujúce predel zimy na leto. Hovorievalo sa, že "na Ďúra sa zem otvára", alebo "do Ďúra nič nenarastie, aj keby kliešťami zo zeme ťahal, a po Ďúre všetko ide von, aj keby kladivom zatĺkal".
V Tisovci sa na Ďúra prvýkrát vyháňal statok na pašu. V roku 1868 sa zmienil Gustáv Hostivít Lojko Tisovský v časopise Sokol o zvyku v Tisovci: "v Tisovci vyhníňali dobytok v minulosti za širokej účasti obyvateľov mesta, ktorí sa zhromaždili predovšetkým kvôli "bykopôtkom", na ktorých sa podieľala predovšetkým mládež." Podrobnejšie zvyk neopísal, obmedzil sa na poznámku, že vznikol podľa španielskeho zvyku. (Pravdepodobne išlo o nejaké súťaživé hry) K. O.: asi kľanie sa býčkov, ich dráždenie do klavosti chlapcami).
Zvyk vyháňania statku na Ďúra sa zachoval do 50-tych rokov. Gazdovia, ktorí ostávali v meste, vyháňali statok na pašu každý deň. Pásol ich kraviar. Ráno na Ďúra kraviar trúbil na kravskom rohu, gazdovia vyháňali statok postupne, ako prišiel pred nich kraviar. Gazdiná mala nachystaný chlieb, vždy jeden za jednu kravu, slaninku a pálenku. Volali to výslužkou. Keď sa statok zhromaždil na námestí pri kostole, bolo tam veselo pri speve a aj tanci. Keď sa večer vracali kravy z paše, deti zvykli spievať:
Idú kravy z poľa, do každého dvora,
šuster sedí na ceste, šije boty neveste,
nevesta sa raduje, že si boty obuje!
S chovaním statku – dobytka sa spájajú rôzne príhody spojené s poverami, obradmi, a aj bosoráctvom, ktorému ľudia verili.
K teplému, čiže letnému obdobiu sa viazali zvyky a obyčaje, s ktorými sa stretávame už v máji. Pre roľníkov bol máj významný mesiac, pretože dážď a májová rosa mali magický účinok na úrodu.
Stavanie májov:
Máje stavali mládenci na Turíce dievkam v noci. Bola to vysoká žrď, vrcholec bol obyčajne z borievky alebo brezy, vyzdobený farebnými stužkami. Mládenec obyčajne postavil máj dievčine, ktorú si mienil zobrať za ženu. Dievča sa mu odmenilo vlastnoručne vyšívanou košeľou.
V meštianskych a remeselníckych rodinách nestavali máje, ale darúvali kvety v kvetináčoch, najčastejšie hortenzie, alebo mládenec položil kyticu kvetov na prah domu.
V Tisovci sa Turíce nazývali "Rusadlie". Ťažisko týchto sviatkov sa viazalo k vode, zeleni, dobytku a obiliu. S májom a júnom, s letným obdobím, sa v Tisovci sa spájali slávne majálesy a juniálesy v prírode – na Kordových lúčkach, ale hlavne na Šťavici. (Je tam prameň minerálnej vody – šťavice, uprostred porastu starých stromov.) Poriadajú sa aj dnes.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne z Gemera, GOS Rožňava, 2005)