Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Kultúrny, spoločenský a spolkový život v novopostavenom mestskom hostinci začal plesom. Uskutočnil sa 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Štvorylku tancovalo 400 párov. Ples usporiadalo Maďarské kasíno, ktoré bolo v meste založené kvôli šíreniu maďarčiny už v roku 1861. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky, predovšetkým Telovýchovná jednota Sokol a Remeselnícka jednota. Priestory tu dostal aj Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal v hostinci 18. júla 1878 zakladajúcu schôdzu.
Predpokladá sa, že tu pôsobil aj Meštiansky čitateľský spolok, ktorý svoju činnosť vyvíjal už v roku 1873. Od roku 1884 tu sídlil aj novozriadený poštový úrad. Počas prvej svetovej vojny zriadili v niektorých miestnostiach poľnú nemocnicu – lazaret. V medzivojnovom období bol hostinec v prenájme. Do roku 1929, kedy v hostinci urobili elektrifikáciu, mala prenájom rodina Štiglicová a v rokoch 1929 – 1941 Július Gajdoš. V roku 1944 zaviedli do hostinca vodu, ktorú predtým naberali zo studne na námestí. Sídlili tu mnohé inštitúcie napríklad Berný (daňový) úrad a Okresný úrad, ktorý sa v roku 1935 presťahoval do svojej novej budovy. Po roku 1945 okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, ako aj prevádzky – holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.
Stretávali sa tu a aj účinkovali členovia súboru stálej ochotníckej scény. Po zrode československého štátu sa začali vo veľkej dvorane hrávať divadelné predstavenia v slovenskom jazyku. 29. augusta 1942 bolo odovzdané do užívania zariadenie pre premietanie ozvučených filmov. Kino sa volalo Gemer a takto nazývali aj veľkú dvoranu. Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 – 1948 hostinec nazývali Národným domom. Okolo roku 1952 ho začali nazývať komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Najdlhšie je známy pod názvom Kohút. Tak sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí pomenovaná podľa vrchu Slovenského Rudohoria, ktorý sa vypína nad Revúcou. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, kedy v meste vyrástol nový kultúrny stánok – Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, známy ako Mestský dom kultúry. Kino Gemer ukončilo prevádzku 30. júna 1973 premietnutím komédie Dívka na koštěti.
Mestské zastupiteľstvo v Revúcej 5. októbra 1994 schválilo odpredaj schátralej budovy mestského hostinca firme Slovmag, akciová spoločnosť Lubeník, ktorá v rokoch 1995 – 1999 urobila na budove najrozsiahlejšiu rekonštrukciu. V budove boli vytvorené administratívno-kancelárske priestory. V reprezentačnej sále s možnosťou podávania jedál sa usporadúvali odborné semináre, prednášky a spoločenské podujatia. Priestory suterénu slúžili na relax a podkrovie na ubytovanie. Čiernymi písmenami sa do histórie budovy zapísal 5. júl 2012, kedy zhorela jej strecha. Hoci hasiči zasiahli okamžite, požiar spôsobil rozsiahlu devastáciu aj interiéru.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Revúca: Zápisnice mestského výboru 1871, 1875
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Ing. Silvia Oravcová