Stolnotenisový turnaj v Gemerskej Polome reprezentovali hráči z týchto oddielov: Geoloóg Rožňava (9 hráčov), STK Gemerská Poloma (4), STK Honce (2), ŠKST Slavošovce (2), STO Dobšiná, STK Sokol Stránské, Hontianske Trsťany/Dudince (po 1). Jeden hráč bol bez klubovej príslušnosti.

Víťaz turnaja E. Illáš hral v Gemerskej Polome v pohode a potvrdil úlohu favorita, keď stratil počas celého turnaja iba 1 set, aj to až vo finále s R. Gallom.

Výsledky:

Semifinále: Illáš - Ľ. Leitner 3:0, Gallo - Repaský 3:0.

Finále: Illáš - Gallo 3:1 (-9, 2, 2, 3).

Výsledky turnaja sú uvedené v prílohe.

Keď mi moja bývalá suseda z horného Gemera nedávno rozprávala, že aj jej manžel, ktorý už nie je medzi nami, mal na vojenčine kamaráta, s ktorým si tak rozumeli, že ich rodiny doteraz udržujú medzi sebou kontakty a aspoň na dôležité sviatky si posielajú pozdravy, preletelo mi mysľou niekoľko zaujímavých udalostí z obdobia spred 52 rokov.

Svoju občiansku povinnosť som si plnil v jednom meste na severe Slovenska. Do kasární som prišiel síce neskoršie ako ostatní nováčikovia, ale na dva roky prežité v nich si doteraz stále spomínam. Prežil som počas tých dní všeličo veselé i smutné. Poučné i odstrašujúce. Stretol som medzi zelenými uniformami dobrých i zlých veliteľov, dobrých i zlých "spolubojovníkov". Možno tak, ako takmer každý, ktorého neobišla povinnosť slúžiť vlasti.

Nebudem sa zaoberať všetkým a spomínať na všetko. Veď za tých 24 mesiacov sa udialo ozaj všeličo. Na takýchto miestach sa však našlo aj viacero kamarátov. O niektorých by som ešte aj dnes vedel rozprávať romány na pokračovanie.

Jeden z nich mi však ostal v pamäti až doteraz. Volal sa Juraj a od ostatných vojakov sa líšil aj tým, že mal v chrupe zlatý zub. Keď sa usmial, vždy ho bolo vidieť, a tak bol medzi ostatnými aj takto rozpoznateľný.

Keď sme po splnení si svojich občianskych povinností spoločne z kasární odchádzali na železničnú stanicu v sprievode nášho veliteľa batérie, sľúbili sme si, že si z civilu napíšeme a možno, ak nám situácia dovolí, aj sa stretneme.

Prešli však roky a každý z nás riešil to, čo nestihol pred vojenčinou. Založil si rodinu a kráčal cestou, ktorú mu, ako sa zvykne hovoriť, osud vytýčil. Keď sa život ako-tak ukľudnil, začal som aj ja uvažovať o tom, že by bolo dobré sa skontaktovať s mojím kamarátom z vojenčiny. Obidvaja sme pochádzali z kraja, kde dominovala krása prírody a podzemné tajomstvá. Rozhodol som sa, že kamarátovi Jurajovi napíšem. Adresu som si poznačil ešte počas vojenčiny, a tak môj prvý list odišiel na jeho adresu.

Po niekoľkotýždňovom čakaní mi prišla odpoveď. Aj keď som si list neodložil a dnes ho už nemám, zostalo mi z neho v pamäti, že Juraj robí v rodnej dedine niečo ako kostolníka a stará sa aj o obecný cintorín. Trošku ma to zmiatlo, lebo o ničom podobnom sme sa počas vojenčiny nerozprávali. Zrejme osud chcel, že nadväznosť na tento list už nemala pokračovanie. Premýšľal som, čo sa mohlo v Jurajovom živote udiať, že si musel vziať takúto službu. Dnes už viem, že môj list sa dostal do rúk nejakého recesistu, ktorý ma takto "informoval".

A potom všetko veľmi rýchlo ubiehalo. Moje povinnosti na rôznych úsekoch aktívneho života boli prednejšie než vyhľadať Juraja osobne, stretnúť sa i porozprávať, čo sa vlastne deje. Myseľ však zostala aj naďalej, akosi podvedome, predsa len namierená na neho. Vedel som, že Juraj bol zásadový, plnil si svoje úlohy ako najlepšie vedel, a preto som sa dosť často zaoberal myšlienkou, že hádam nám čas bude priaznivo naklonený a stretneme sa. Chodil som často i na služobné cesty takmer po celom Slovensku a aj keď som sa medzitým presťahoval s rodinou do hlavného mesta, myslel som na možnosť využiť niektorú z ciest aspoň na získanie nejakej informácie o ňom.

Tak som sa veru raz dostal i do rodného Jurajovho kraja. Dokonca do fabriky, kde vtedy pracoval. Jeho blízka rodina mi však povedala, že Juraj nedávno odišiel na iné pracovisko a vykonáva aj iné zamestnanie. Je síce iba pár kilometrov od nich, ale žije v závodnej bytovke. Práve bolo toľko hodín, že aj on končil smenu a naskytla sa tak možnosť, po dlhých rokoch čakania, stretnúť sa. Problém bol iba v tom, že cestou z práce sa vraj zastavoval u mamky, ktorá žila na samote v dome sama a občas jej bolo treba pomôcť doma i okolo domu. A Juraj z práce práve tam išiel.

Využil som situáciu a autom som sa pobral tam, kde momentálne Juraj mal byť. Približne som poznal chotár, kde Jurajova rodina žila aj počas vojenčiny, a tak nebolo ťažké zájsť až k domu jeho mamky. Čo však čert nechcel, deň predtým sa strhla v tej doline búrka a zo strmých svahov sa do nej voda rútila cestou-necestou a zároveň vytvárala nebezpečné výmole na neudržiavanej ceste, smerujúcej práve do tých končín, kde nám bolo treba prísť. Stalo sa, že na jednom mieste, kde sa kolesá auta zabárali do vymletých koľají a podvozok auta narážal do tvrdého kameňa v strede cesty, vodič rázne vyriekol: "Ďalej ísť autom by bol veľký risk. Mohlo by sa niečo utrhnúť a v tomto nehostinnom kraji by nám i autu to mohlo byť osudné."

Zastali sme pred strmým svahom a rozmýšľali ako zrealizovať to, na čo sme sa rozhodli. Už sme boli tak blízko, že sme videli dom, v ktorom mal byť aj s mamkou môj kamarát Juraj. Skúsili sme preto na plné hrdlo zavolať jeho meno. Napriek našej snahe nás zrejme Juraj nepočul, alebo si myslel, že iného Juraja niekto volá, a tak sme sa z tejto nedokončenej cesty museli vrátiť. Navštívili sme vedľa cesty ešte jeden domček mysliac si, že sa s dotyčnými poznajú. Aj keď dom s bránkou bol otvorený, v ňom sa nenachádzal nikto. Na dvore v chlieviku sa z času na čas ozvala iba kozička. Tá nám však vyrozprávať o tom, či sme dobre prišli a navrhnúť ako ďalej odmietla. Alebo sme jej nerozumeli?!

Tak sa skončila ďalšia iniciatíva môjho pokusu o nadviazanie kontaktu s kamarátom z vojenčiny. Keďže sa mi neozval ani po tom, čo som mu zanechal odkaz vo fabrike kde robil, ponechal som môj záujem o naplnenie želaného stretnutia na neurčito.

Roky plynuli a spomienky na vojenčinu bledli. Okrem spomienok mi zostalo aj niekoľko fotografií, na ktorých bol aj Juraj, ale to bolo všetko. Musel som sa s tým uspokojiť a premýšľať, čo sa vlastne udialo.

Nebudem vás dlhšie napínať. Nestretli sme sa Jurajom ani v televízii, ani na liečení, ani pri iných príležitostiach. Muselo prísť k udalosti, ktorá sa stala na východe Slovenska, kde mu žije jeden zo synov už so svojou rodinou. Otcovi sa patrilo prísť mu zablahoželať k narodeninám. Ako to už pri takých príležitostiach býva, rozhodla úplná náhoda. V reštauračnom zariadení, kde sa rodina stretla, aby oslávili narodeniny, sedel aj jeden z mojich známych. Ani neviem, ako sa tam a práve k tejto spoločnosti dostal. Veď pôsobí v celkom inom, možno aj 300 km vzdialenom okrese od nich. Slovo dalo slovo a Juraj kontakty na mňa dostal práve od tohto môjho známeho.

Kamarát Juraj hneď cestou domov na stredné Slovensko chcel vyskúšať, či kontakt, čo od jemu neznámeho človeka na mňa dostal, platí. V jedno dopoludnie sa mi v mobile ozval: "Tu je Juraj, Ondrej si to Ty?" Nasledovalo vysvetlenie a moja kladná odpoveď. Iba jedno z toho, čo som spomínal, už nesedelo. Na moju skúšobnú otázku: "Ešte máš ten zlatý zub v chrupe?" nasledovala odpoveď: "Ty si to pamätáš? Mal som v práci úraz, zlatý zub už nemám."

Ešte sme potom niekoľkokrát spolu telefonovali a s radosťou môžem povedať, že naše, vyše 52-ročné čakanie na stretnutie, malo pozitívny koniec.

Neviete si predstaviť, ako sme obidvaja radi, že po toľkých rokoch hľadania sa, sme sa nakoniec stretli a porozprávali. Tak som sa od neho dozvedel aj to, že aj on po celý čas až doteraz robil všetko možné, aby sa čosi o mne, ako jeho kamarátovi, dozvedel. Hľadal stopy po mne v každej príhodnej chvíli. Využil na to i návštevy v kúpeľných zariadeniach, kde si liečil neduhy po ťažkej práci v bani. Pomáhali mu v tom mnohí neznámi ľudia a všetko bolo akosi zahalené tajomstvami života. A to všetko až do vyššie spomínanej chvíle, strávenej v mestečku na východnom Slovensku, kde mu dnes žijú jeho syn a nevesta.

Veru som si viackrát pomyslel, čo by sa bolo stalo, keby bol jeden z nás využil možnosť vyhľadať toho druhého s využitím spomenutej televíznej relácie. Možno by to malo pozitívnu odozvu aj medzi divákmi a ktovie, či by poštár Jano mal také šťastie ako my po jednej návšteve Juraja na východnom Slovensku. Ani sa nedivím, keď vám skoro každý povie aké je Slovensko malé. A aj napriek tomu niekedy treba dlhé roky čakať, aby sa kamaráti z mladosti mohli stretnúť.

Príhoda, o ktorej píšem, sa udiala mesiac pred koncom roku 2017, teda po 52 rokoch od ukončenia vojenskej základnej služby. Svedčí o tom aj naša spoločná fotografia, ktorú k tejto príhode prikladám. Obidvaja dúfame, že sa ešte naskytnú ďalšie príležitosti našich stretnutí, kedy si budeme môcť vyrozprávať mnohé príhody nielen z vojenčiny, ale aj z nášho osobného života.

Viacerí sa ma teraz pýtate, či sme sa po toľkých rokoch spoznali. Je pravda, že polstoročie zanechá na každom z nás určité stopy. Priznám, že keď sme sa po toľkých rokoch na seba pozreli, najmä Juraj sa na mňa trošku dlhšie pozeral a premeriaval si ma, či som to ja. Samozrejme, že aj ja som ho takisto premeriaval. Už jeho postava ma presvedčila, že je to on. Obrysy tela zostali rovnaké ako predtým, aj keď bol urastejší, ale jeho hlas ma utvrdil, že je to on a nikto iný. Aj keď mi potom povedal, že ak by ma stretol náhodou niekde na ulici, nebol by si so mnou taký istý. Veru - hodina každá pás v čelo ryje, spomínajúc si na slová známeho to slovenského básnika.

Ondrej Doboš

Keď mi moja bývalá suseda z horného Gemera nedávno rozprávala, že aj jej manžel, ktorý už nie je medzi nami, mal na vojenčine kamaráta, s ktorým si tak rozumeli, že ich rodiny doteraz udržujú medzi sebou kontakty a aspoň na dôležité sviatky si posielajú pozdravy, preletelo mi mysľou niekoľko zaujímavých udalostí z obdobia spred 52 rokov.

Svoju občiansku povinnosť som si plnil v jednom meste na severe Slovenska. Do kasární som prišiel síce neskoršie ako ostatní nováčikovia, ale na dva roky prežité v nich si doteraz stále spomínam. Prežil som počas tých dní všeličo veselé i smutné. Poučné i odstrašujúce. Stretol som medzi zelenými uniformami dobrých i zlých veliteľov, dobrých i zlých "spolubojovníkov". Možno tak, ako takmer každý, ktorého neobišla povinnosť slúžiť vlasti.

Nebudem sa zaoberať všetkým a spomínať na všetko. Veď za tých 24 mesiacov sa udialo ozaj všeličo. Na takýchto miestach sa však našlo aj viacero kamarátov. O niektorých by som ešte aj dnes vedel rozprávať romány na pokračovanie.

Jeden z nich mi však ostal v pamäti až doteraz. Volal sa Juraj a od ostatných vojakov sa líšil aj tým, že mal v chrupe zlatý zub. Keď sa usmial, vždy ho bolo vidieť, a tak bol medzi ostatnými aj takto rozpoznateľný.

Keď sme po splnení si svojich občianskych povinností spoločne z kasární odchádzali na železničnú stanicu v sprievode nášho veliteľa batérie, sľúbili sme si, že si z civilu napíšeme a možno, ak nám situácia dovolí, aj sa stretneme.

Prešli však roky a každý z nás riešil to, čo nestihol pred vojenčinou. Založil si rodinu a kráčal cestou, ktorú mu, ako sa zvykne hovoriť, osud vytýčil. Keď sa život ako-tak ukľudnil, začal som aj ja uvažovať o tom, že by bolo dobré sa skontaktovať s mojím kamarátom z vojenčiny. Obidvaja sme pochádzali z kraja, kde dominovala krása prírody a podzemné tajomstvá. Rozhodol som sa, že kamarátovi Jurajovi napíšem. Adresu som si poznačil ešte počas vojenčiny, a tak môj prvý list odišiel na jeho adresu.

Po niekoľkotýždňovom čakaní mi prišla odpoveď. Aj keď som si list neodložil a dnes ho už nemám, zostalo mi z neho v pamäti, že Juraj robí v rodnej dedine niečo ako kostolníka a stará sa aj o obecný cintorín. Trošku ma to zmiatlo, lebo o ničom podobnom sme sa počas vojenčiny nerozprávali. Zrejme osud chcel, že nadväznosť na tento list už nemala pokračovanie. Premýšľal som, čo sa mohlo v Jurajovom živote udiať, že si musel vziať takúto službu. Dnes už viem, že môj list sa dostal do rúk nejakého recesistu, ktorý ma takto "informoval".

A potom všetko veľmi rýchlo ubiehalo. Moje povinnosti na rôznych úsekoch aktívneho života boli prednejšie než vyhľadať Juraja osobne, stretnúť sa i porozprávať, čo sa vlastne deje. Myseľ však zostala aj naďalej, akosi podvedome, predsa len namierená na neho. Vedel som, že Juraj bol zásadový, plnil si svoje úlohy ako najlepšie vedel, a preto som sa dosť často zaoberal myšlienkou, že hádam nám čas bude priaznivo naklonený a stretneme sa. Chodil som často i na služobné cesty takmer po celom Slovensku a aj keď som sa medzitým presťahoval s rodinou do hlavného mesta, myslel som na možnosť využiť niektorú z ciest aspoň na získanie nejakej informácie o ňom.

Tak som sa veru raz dostal i do rodného Jurajovho kraja. Dokonca do fabriky, kde vtedy pracoval. Jeho blízka rodina mi však povedala, že Juraj nedávno odišiel na iné pracovisko a vykonáva aj iné zamestnanie. Je síce iba pár kilometrov od nich, ale žije v závodnej bytovke. Práve bolo toľko hodín, že aj on končil smenu a naskytla sa tak možnosť, po dlhých rokoch čakania, stretnúť sa. Problém bol iba v tom, že cestou z práce sa vraj zastavoval u mamky, ktorá žila na samote v dome sama a občas jej bolo treba pomôcť doma i okolo domu. A Juraj z práce práve tam išiel.

Využil som situáciu a autom som sa pobral tam, kde momentálne Juraj mal byť. Približne som poznal chotár, kde Jurajova rodina žila aj počas vojenčiny, a tak nebolo ťažké zájsť až k domu jeho mamky. Čo však čert nechcel, deň predtým sa strhla v tej doline búrka a zo strmých svahov sa do nej voda rútila cestou-necestou a zároveň vytvárala nebezpečné výmole na neudržiavanej ceste, smerujúcej práve do tých končín, kde nám bolo treba prísť. Stalo sa, že na jednom mieste, kde sa kolesá auta zabárali do vymletých koľají a podvozok auta narážal do tvrdého kameňa v strede cesty, vodič rázne vyriekol: "Ďalej ísť autom by bol veľký risk. Mohlo by sa niečo utrhnúť a v tomto nehostinnom kraji by nám i autu to mohlo byť osudné."

Zastali sme pred strmým svahom a rozmýšľali ako zrealizovať to, na čo sme sa rozhodli. Už sme boli tak blízko, že sme videli dom, v ktorom mal byť aj s mamkou môj kamarát Juraj. Skúsili sme preto na plné hrdlo zavolať jeho meno. Napriek našej snahe nás zrejme Juraj nepočul, alebo si myslel, že iného Juraja niekto volá, a tak sme sa z tejto nedokončenej cesty museli vrátiť. Navštívili sme vedľa cesty ešte jeden domček mysliac si, že sa s dotyčnými poznajú. Aj keď dom s bránkou bol otvorený, v ňom sa nenachádzal nikto. Na dvore v chlieviku sa z času na čas ozvala iba kozička. Tá nám však vyrozprávať o tom, či sme dobre prišli a navrhnúť ako ďalej odmietla. Alebo sme jej nerozumeli?!

Tak sa skončila ďalšia iniciatíva môjho pokusu o nadviazanie kontaktu s kamarátom z vojenčiny. Keďže sa mi neozval ani po tom, čo som mu zanechal odkaz vo fabrike kde robil, ponechal som môj záujem o naplnenie želaného stretnutia na neurčito.

Roky plynuli a spomienky na vojenčinu bledli. Okrem spomienok mi zostalo aj niekoľko fotografií, na ktorých bol aj Juraj, ale to bolo všetko. Musel som sa s tým uspokojiť a premýšľať, čo sa vlastne udialo.

Nebudem vás dlhšie napínať. Nestretli sme sa Jurajom ani v televízii, ani na liečení, ani pri iných príležitostiach. Muselo prísť k udalosti, ktorá sa stala na východe Slovenska, kde mu žije jeden zo synov už so svojou rodinou. Otcovi sa patrilo prísť mu zablahoželať k narodeninám. Ako to už pri takých príležitostiach býva, rozhodla úplná náhoda. V reštauračnom zariadení, kde sa rodina stretla, aby oslávili narodeniny, sedel aj jeden z mojich známych. Ani neviem, ako sa tam a práve k tejto spoločnosti dostal. Veď pôsobí v celkom inom, možno aj 300 km vzdialenom okrese od nich. Slovo dalo slovo a Juraj kontakty na mňa dostal práve od tohto môjho známeho.

Kamarát Juraj hneď cestou domov na stredné Slovensko chcel vyskúšať, či kontakt, čo od jemu neznámeho človeka na mňa dostal, platí. V jedno dopoludnie sa mi v mobile ozval: "Tu je Juraj, Ondrej si to Ty?" Nasledovalo vysvetlenie a moja kladná odpoveď. Iba jedno z toho, čo som spomínal, už nesedelo. Na moju skúšobnú otázku: "Ešte máš ten zlatý zub v chrupe?" nasledovala odpoveď: "Ty si to pamätáš? Mal som v práci úraz, zlatý zub už nemám."

Ešte sme potom niekoľkokrát spolu telefonovali a s radosťou môžem povedať, že naše, vyše 52-ročné čakanie na stretnutie, malo pozitívny koniec.

Neviete si predstaviť, ako sme obidvaja radi, že po toľkých rokoch hľadania sa, sme sa nakoniec stretli a porozprávali. Tak som sa od neho dozvedel aj to, že aj on po celý čas až doteraz robil všetko možné, aby sa čosi o mne, ako jeho kamarátovi, dozvedel. Hľadal stopy po mne v každej príhodnej chvíli. Využil na to i návštevy v kúpeľných zariadeniach, kde si liečil neduhy po ťažkej práci v bani. Pomáhali mu v tom mnohí neznámi ľudia a všetko bolo akosi zahalené tajomstvami života. A to všetko až do vyššie spomínanej chvíle, strávenej v mestečku na východnom Slovensku, kde mu dnes žijú jeho syn a nevesta.

Veru som si viackrát pomyslel, čo by sa bolo stalo, keby bol jeden z nás využil možnosť vyhľadať toho druhého s využitím spomenutej televíznej relácie. Možno by to malo pozitívnu odozvu aj medzi divákmi a ktovie, či by poštár Jano mal také šťastie ako my po jednej návšteve Juraja na východnom Slovensku. Ani sa nedivím, keď vám skoro každý povie aké je Slovensko malé. A aj napriek tomu niekedy treba dlhé roky čakať, aby sa kamaráti z mladosti mohli stretnúť.

Príhoda, o ktorej píšem, sa udiala mesiac pred koncom roku 2017, teda po 52 rokoch od ukončenia vojenskej základnej služby. Svedčí o tom aj naša spoločná fotografia, ktorú k tejto príhode prikladám. Obidvaja dúfame, že sa ešte naskytnú ďalšie príležitosti našich stretnutí, kedy si budeme môcť vyrozprávať mnohé príhody nielen z vojenčiny, ale aj z nášho osobného života.

Viacerí sa ma teraz pýtate, či sme sa po toľkých rokoch spoznali. Je pravda, že polstoročie zanechá na každom z nás určité stopy. Priznám, že keď sme sa po toľkých rokoch na seba pozreli, najmä Juraj sa na mňa trošku dlhšie pozeral a premeriaval si ma, či som to ja. Samozrejme, že aj ja som ho takisto premeriaval. Už jeho postava ma presvedčila, že je to on. Obrysy tela zostali rovnaké ako predtým, aj keď bol urastejší, ale jeho hlas ma utvrdil, že je to on a nikto iný. Aj keď mi potom povedal, že ak by ma stretol náhodou niekde na ulici, nebol by si so mnou taký istý. Veru - hodina každá pás v čelo ryje, spomínajúc si na slová známeho to slovenského básnika.

Ondrej Doboš

Výkonove veľmi vyrovnaní hráči po náročných bojoch a kvalitnej hre sa umiestnili v konečnom poradí nasledovne:

1. Ferenc Ambrus, 2. Ján Džubák, 3. Peter Gallo, 4. Rudolf Repiský ml.

Ceny víťazom odovzdali starostka obce pani Monika Paličková a predseda stolnotenisového klubu.

Za príkladnú bojovnosť a snahu dosiahnuť, čo najlepšie výsledky patrí poďakovanie všetkým hráčom vrátane najstaršieho (71 rokov) a najmladšieho (14 rokov).

Dobrú výkonnosť potvrdili hráči Honiec aj 15.1.2016, kedy A mužstvo zvíťazilo nad rezervou Plešivca 17:1 a B mužstvo vyhralo v Krásnohorskom Podhradí 13:5.
Vedenie klubu aj touto cestou vyslovuje poďakovanie obecnému zastupiteľstvu a starostke obce p. Monike Paličkovej za podporu a pomoc, ktorú poskytujú Stolnotenisovému klubu Honce.

Predseda STK Honce Rudolf Repiský st.

Ale, aby sme sa pridržali toho, čomu je určený môj článok, pripomeňme si ešte, že v poslaní lokálpatriotky stredoslovenského regiónu, do ktorého pri vystúpení bola zaradená aj pani Brdárska, bola známa moderátorka Marianna Ďurianová. Mala možnosť sa osobne zoznámiť s našou interprétkou ľudových piesní a predstaviť ju krátko divákom v rodinnom kruhu, kde zaspievala svojmu prvému pravnúčatku krásnu uspávanku. Sprevádzala ju tiež cestou do kostola a priblížila i kroje mladých dievčat, ktoré využívajú pri rôznych slávnostných príležitostiach.  

Potom sme mali možnosť sledovať v spomenutom programe súťažné vystúpenie pani Márii Brdárskej Janošky s doprovodom ľudovej hudby Ondrej Hlaváča. Do súťaže si pani Brdárska vybrala dve pesničky. Ako sama povedala, jedna bola ťahavá (Zakukala kukulienka v šírom poli) a druhá žartovná (Chovali sä birki medzi hôrami). Obidve zaspievala pekne a jej čistý, pre ňu charakteristický, hlas zaujal tak divákov, ako aj porotu. Výstižne sa vyjadrila o našej speváčke aj jedna z porotkýň pani Alžbeta Lukáčová: "Tetko Janoško, Vy ste nám tu takú zábavu urobili, že vždy, keď Vás počujem, alebo vidím, tak si spomeniem na Plicku, ktorého si iste aj pamätáte, lebo ten tvrdil, že pred mužmi boli ženy, pred mladšími boli starší. A boli také staršie ženy, ktoré sú bystré, ktoré majú dobrý humor a ktoré majú dobrú pamäť. A Vy ste presne takým stelesnením ženy, ktorá si pamätá od detstva, čo sa dialo. A také ženy, ako ste Vy, nie ste len nositeľkami piesní, ale aj odevnej kultúry, stravovania a všelijakých zvykov, rozprávok a tak, Vy ste ich takou dobrou studnicou. "

Druhá z poroty, pani Barbora Morongová sa vyjadrila k jednej z interpretovaných piesní pani Brdárskej takto: "Ja by som chcela veľmi pozitívne pochváliť Váš výstup, lebo bol humorný a zároveň veľmi emotívny. Ja som pozitívne zaujatá k výberu Vašej piesne, ktorú ste ako prvú zaspievali, pretože to je tak nádherná pieseň, ktorú som v inom variante zaspievala dokonca aj ja keď bola moja dcérka v inkubátore a musím povedať, že má ozaj uzdravujúci účinok. Pokiaľ budú ľudia takí ako Vy, ktorí dokážu ešte učiť, tak ja si myslím, že to má dôležitý účinok pre mnohých ľudí, pretože to má účinky liečivé a lieči to nielen ducha, ale aj telo. A Vy ste stelesneným tohto pokladu".

Prítomných zrejme pani Brdárska ohromila aj tým, keď sa priznala, že naspamäť pozná viac ako tisíc ľudových pesničiek. Veľkú pozornosť si zaslúži aj to, že pani Brdárska píše už druhý diel kroniky, kde aj takouto formou zachytáva to najkrajšie, čo medzi ľudom v Gemeri pretrváva veky.

Vystúpenie pani Brdárskej som si pozrel na internete niekoľkokrát a vždy ma zaujala nielen svojím speváckym výkonom , ale v jej veku obdivuhodnou pohotovou reakciou na položené otázky mladých moderátorov i poroty. Na pani Brdársku môžu byť jej krajania právom hrdí. Navyše skutočnosť, že postúpila do ďalšieho kola by nás mala povzbudiť k tomu, aby sme náš gemerský región naďalej skrášľovali folklórom v akejkoľvek jeho podobe.
Ondrej Doboš

Nie vlastným pričinením sa nedarilo Veronike Šteczovej, ktorá pre nesprávnu navigáciu rozhodcu stratila veľa času. Ceny odovzdávali prezident SZB Tomáš Fusko, viceprezident SZB Ondrej Kosztolányi, podpredseda vlády Peter Pellegrini a primátor Banskej Bystrice Ján Nosko.

Sobotňajšiu atmosféru pretekov zachytil aj spravodajský štáb TV Markíza, v reportáži nájdete aj našich (kliknite nižšie v zozname reportáží na „Biatlon na kúpalisku“):
http://videoarchiv.markiza.sk/video/televizne-noviny/televizne-noviny/78062_televizne-noviny

Aj v nedeľu 28.1.2018 boli na plážovom kúpalisku v Banskej Bystrici naplánované rýchlostné preteky žiakov. Naši v počte medailí nezaostali za sobotou, len trocha pozmenili farby medailí (tie v nedeľu spolu s prezidentom SZB odovzdávala olympionička – biatlonistka Alžbeta Majdišová). Najviac sa darilo žiakom v najnižšej vekovej kategórii, kde si medzi 10-11 ročnými dievčatami vybojovala zlato Lenka Repáková, v tej istej vekovej kategórii chlapcov zopakoval sobotňajšie umiestnenie náš tandem Markus Sklenárik a Ján Levčák. Veronika Šteczová získala bronz v náročnej a silnými pretekárkami doslova preplnenej kategórii 12-13 ročných žiačok. Hneď za ňou sa umiestnila Tamara Molentová. Chválime aj ďalších našich pretekárov. V podobne silnej kategórii chlapcov 12-13 ročných sa zviditeľnil aj Adrián Ottinger, ktorý skončil na veľmi peknom 6. mieste z 25 štartujúcich (a vo svojom ročníku narodenia prvý). Po prvých pokusoch sa už "oťukali" v kategórii 10-11 ročných žiakov aj naši najmladší chlapci, Michal Biž obsadil 6. priečku a Martin Galovič 9. priečku.

Našich pretekárov najbližšie čakajú Majstrovstvá SR v zimnom biatlone. Príďte nás povzbudiť do Osrblia 10. - 11. februára! 
Ešte predtým však budeme držať prsty našim odchovancom Tomášovi Sklenárikovi a Lukášovi Ottingerovi, ktorí budú v dňoch 31.1. – 4.2. reprezentovať Slovenskú republiku na Juniorských majstrovstvách Európy v slovinskej Pokljuke.

Klub biatlonu Magnezit Revúca

// Sladkosti, keksy a chipsy, /nakúpiť sme si raz išli. // Skôr než po nás autobus prišiel, / suveníry každý kupovať išiel. // Donovalom sme zakývali / a domov sme v zdraví dorazili. // Tešíme sa na ďalší rok, /bol to pre nás super zážitok. //
Lyžiari a inštruktori

v tradičnom dedinskom a z časti aj v mestskom prostredí regiónu Gemer-Malohont návštevníkom predstaví výstava Dieťa a jeho svet, ktorá potrvá do 30. apríla 2018. Súčasťou výstavy je detský kútik s rôznymi hračkami a sprievodná aktivita „Hádanková súťaž a hravé obrázky“, ktorú tvorí kvíz s otázkami, na ktoré odpovede nájde návštevník v textovej časti výstavy a ďalej sú to hravé obrázky, ktoré treba doplniť a vymaľovať. Aktivita je vhodná pre skupiny žiakov materských, základných i stredných škôl a rovnako aj pre rodiny s deťmi.

Do 28. februára 2018 môžete navštíviť interaktívnu výstavu Žijem na strome a je mi dobre a výstavu Barnabás Holló (1865 – 1917). Sochár z Gemera-Malohontu. Výstava Žijem na strome a je mi dobre prezentuje rozmanitosť života na stromoch a to na príklade piatich druhov - dub, lipa, vŕba, jedľa a jabloň. Návštevník môže spoznávať jednotlivých zástupcov vtákov, cicavcov a hmyzu, cez vystavené zbierkové predmety a fotografie. Súčasťou výstavy je niekoľko interaktívnych prvkov, ktoré pobavia i poučia.

Výstava Barnabás Holló (1865 – 1917), sochár z Gemera-Malohontu pozostáva z fotografickej dokumentácie exteriérových realizácií, dobových fotografií ako aj fotografií drobných plastík a vďaka rodine Barnabása Hollóa je doplnená aj o predmety z rodinnej pozostalosti sochára. Barnabás Holló sa narodil v roku 1865 v gemerskej obci Alsó-Hangony (dnes Hangony, Maďarsko). Od roku 1876 študoval na Zjednotenom protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a aj svoje sochárske štúdium začal rovnako v Rimavskej Sobote pod vedením miestneho sochára Antala Martinelliho (1851 – 1917). Do povedomia verejnosti sa dostal už v roku 1891 kedy začal pracovať na veľkolepej zákazke vytvorenia historického tzv. Széchenyiho reliéfu, znázorňujúceho založenie Uhorskej akadémie vied 3. novembra 1825, vďaka ktorému sa veľmi rýchlo stal stredobodom záujmu. Sadrový model diela je dnes súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea. V Gemeri-Malohonte je zastúpený významnými dielami ako socha Mihálya Tompu na rovnomennom námestí v Rimavskej Sobote z roku 1896 (odhalená 1902) a podoba kráľa Mateja Korvína v obci Gemer z roku 1912. Jeho veľkorozmerné sochárske diela nachádzame nielen na Slovensku (Rimavská Sobota, Gemer, Rožňava...), ale v Maďarsku (Budapešť, Debrecen, Hajdúböszörmény...). Pre poznanie života a tvorby Barnabása Hollóa je pre návštevníkov pripravený netradičný pracovný list „Známy – neznámy sochár v priestore Európy“, v ktorom sa na mape Európy zaznačuje, kde všade sa Barnabás Holló počas svojho života pohyboval, kde študoval, s čím je jeho tvorba úzko spojená a kde všade sa nachádzajú jeho diela.

Pri riešení úloh sa treba oprieť o textovú časť výstavy. Výrazná časť pracovného listu je venovaná dielam sochára, ktoré sa nachádzajú v  Rimavskej Sobote. Vypracovaním úlohy získa návštevník prehľadné informácie o ich životnom príbehu v chronológii. Aktivita je vhodná pre rodiny s deťmi a žiakov II. stupňa základných škôl a pre stredné školy.

Predmetom mesiaca február je unikátny potápačský oblek Michelin – Fatra československej produkcie z roku 1952. Je to jeden z dvoch zachovalých oblekov tohto typu používaných už v roku 1954 pri speleopotápačskom prieskume Ing. Viliamom Rozložníkom v Slovenskom krase. Tieto vodotesné obleky, s označením MICHELIN, boli začiatkom 50. rokov 20. storočia pre potreby ženistov Československej ľudovej armády (ČSĽA) vyrobené z materiálu získaného priamo od významnej francúzskej gumárenskej firmy MICHELIN. Okrem toho spočíva výnimočnosť tohto typu obleku predovšetkým v spojení s človekom, ktorý ho používal - Ing. Viliam Rozložník (*1920 Dobšiná – †1959 Rožňava), ktorý je z pohľadu Slovenska považovaný za prvého speleopotápača a ktorý výrazne prispel aj k rozvoju slovenského jaskyniarstva. Tento unikátny oblek je súčasťou rozsiahlej zbierky potápačskej techniky a výstroje, ktorú múzeum nadobudla vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Predmet bude v priestoroch múzea vystavený od 1. do 28. februára 2018.

Mgr. Martina Oštrom Mareková

25.1.2018 sa znovu v Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej uskutočnilo obvodné kolo vo florbale žiakov ZŠ za účasti 6 družstiev, s celkovým počtom 61 súťažiacich. Družstvo chlapcov Základnej školy J. A. Komenského urputne bojovalo a nakoniec zaslúžene vyhralo. Patrí im zaslúžené prvé miesto a postup do regionálneho kola.

Dňa 24.1. sa na našej domácej pôde konalo okresné kolo matematickej olympiády žiakov 5. a 9. ročníka. Naši malí matematici sa v ťažkej konkurencii matematikov nášho okresu nestratili. Erik Gombár, Petra Jankošíková, Alexandra Hamarová a Martin Kuchta sa zaradili medzi úspešných riešiteľov náročných príkladov.

Ďakujeme všetkým našim žiakom, ktorí nás úspešne reprezentovali. Ďakujeme im, že šíria dobré meno Základnej školy J. A. Komenského v Revúcej. Tým, ktorí postupujú prajeme veľa úspechov v regionálnych kolách. Poďakovanie patrí aj ich učiteľom a trénerom za ich prípravu, ktorá ich priviedla k úspechom. Teší nás, že sa našim šikovným žiakom darí. Sme hrdí na našu školu.

ZŠ

Páranie peria dnes už nie je bežná záležitosť ani v dedinách. To aké perie sa pára, do čoho sa používa i iné zaujímavosti o páračkách i mužských prácach v zimnom období sa prítomní od nej dozvedeli z rozhovoru s Martinou Dudášovou, moderátorkou večera.

„Členovia skupiny okrem spevu, tanca a párania peria nám ukázali aj výrobu pierok na mastenie, „kanišiek“ - šnúrok na odevy a ďalšie použitie, prútených metiel, hrablí i zubov do hrablí, aby v lete mali s čím hrabať. Tieto práce aj samotný rozhovor viditeľne zaujali divákov a v mnohých oživili spomienky, o ktoré sa niektorí spontánne podelili po skončení programu,“ doplnila Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave.

Podujatie sa uskutočnilo aj vďaka podpore z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.

Mária Ferenczová, GOS Rožňava
Foto: S. Lenkeiová, archív GOS

Svoje výtvarné diela tu predstavuje 21 autorov, z ktorých ôsmi majú samostatnú výstavu. Táto výstava je prirodzenou ukážkou ovocia, o ktoré sa tento tvorivý tím pravidelne stará v letných táboroch a plenéroch na Slovensku, v Sedmohradsku a v Maďarsku. Pravidelné stretnutia a dočasné spolužitia týchto umelcov vytvára živú tvorivú atmosféru pre vznik nových inšpirujúcich diel, kde sa pri spoločnej tvorbe môžu stretnúť renomovaní akademickí maliari a sochári s menej skúsenejšími mladými výtvarníkmi a bez zbytočného rešpektu sa vzájomne inšpirovať. Dôkazom toho je táto výstava, kde svoju spolupatričnosť demonštrujú aj pri svojich umeleckých a štýlových odlišnostiach. Pre eNRA platí charakteristika, že uprednostňuje slobodné umenie a nezávislú kreativitu, ktorú nesmú ovplyvniť práve moderné trendy alebo nedostatok odbornosti. Podľa ich vlastnej definície, slobodným umením je pre nich ničím nespútaná nezávislá kreativita, ktorá sa neskrýva za pojem „súčasné umenie”, a nevyhovára sa na subjektivizmus.

Na vernisáži boli prítomní vystavujúci umelci: Márton Barabás, akademický maliar, laureát Munkácsyho ceny z Budapešti; Andrea Boroszlói, akademická grafička z Budapešti; Attila Dienes, akademický sochár, laureaát Munkácsyho ceny; Kinga Dienes, umelecká kožiarka z Magyarpolány; Dóra Gráf grafička z Budapešti; Vica Juhász grafička z Jágru /Eger/; András Koreň, umelecký fotograf z Košíc; Ottó Szabó, akademický maliar z Košíc, Mátyás Zagiba maliar z Jovíc; a Zoltán Zeman, grafik z Jágru.

Umelci, ktorí neboli na vernisáži, ale participujú na výstave prostredníctvom svojich diel sú: Lóránt Ágoston, akademický maliar zo Szegedu; Barnabás Bódis, akademický maliar z Budapešti; József Borsó Borisza, umelecký maliar z Košíc; Tamás Gaál, akademický sochár, laureát Munkácsyho ceny z Budapešti; László Kiss, akademický grafik z Encsa; Maya Kiss, akademická maliarka z Gabčíkova; László Nemes, akademický maliar zo Zalaegerszegu; István Orosz, akademický grafik, laureát Kossuthovej ceny z Budapešti; Szilvia Ponyiczki; akademická maliarka z Londýna a József Szurcsik, akademický maliar, laureát Munkácsyho ceny z Budapešti.

Táto široká plejáda renomovaných umelcov zároveň odpovedá na otázku z bodkou na konci „PREČO.“. Oni sú tou bodkou, ich umelecká prítomnosť vyjadruje dôraz na spochybňujúcu otázku. PRETO. A preto sú tu aj v Rožňave so svojou megavýstavou vytvárajúc pre rožňavskú galériu na nasledujúce mesiace jedinečnú atmosféru.
Ďakujeme Árpádovi Farkasovi, klaviristovi a učiteľovi Základnej umeleckej školy v Rožňave a mládežníckej skupine endORFin, že svojimi vystúpeniami spestrili toto podujatie.
Výstava bude v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave sprístupnená do 26. 3. 2018.

Gabriella Badin

Prof. Ján Fabián ukončil základnú a strednú školu v Rožňave. V roku 1954 maturoval na Gymnáziu v Rožňave s vyznamenaním. Prihlásil sa na Banícku fakultu VŠT v Košiciach, ktorú po 5 rokoch skončil v r. 1959 s vyznamenaním (červený diplom).

Po dvoch rokoch praxe v Železorudných baniach v Rožňave sa od roku 1961 stal interným ašpirantom a odborným asistentom na Katedre banskej mechanizácie a automatizácie Baníckej fakulty VŠT v Košiciach (vedúci prof. Dr. Ing. Jozef Šimčisko a prof. Ing. Jozef Hlisnikovský). V roku 1966 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu z problematiky: „Aplikácie výpočtovej techniky a automatizácie v povrchových lomoch (kameňolomoch)“.

V roku 1969 sa dostal ako štipendista Humboldtovej nadácie na jeden rok na Bergakademiu Clausthal-Zellerfeld – Nemecko. Tu si prehlboval odborné vedomosti vo výpočtovej technike a optimalizácii banských procesov. Z tohto obdobia publikoval 3 cenné odborné publikácie doma a v zahraničí.

V roku 1971 nastúpil na dvojročný študijný pobyt do Kanady na National Research Council v Ottawe – Mining Research Centre – Ottawa (ako prvý banský odborník z Československa v Kanade po II. svetovej vojne). Pracoval na Projekte: „Rozpojovanie a trhacie práce v povrchových lomoch“. Jeho výsledky a postupy sa ešte aj dnes používajú v kameňolomoch na Slovensku.
V roku 1973 ako 38 ročný bol ustanovený za docenta na VŠT v Košiciach (v tom čase najmladší docent na tejto škole).

V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor (a neskôr dekan) Baníckej fakulty – University of Zambia, School of Mines – Lusaka – Zambia. Tu vychoval európskych a zambijských odborníkov – 43 absolventov baníctva tejto školy, ktorí sa hrdo aj dnes hlásia k prof. J. Fabiánovi.

V roku 1994 bol menovaný profesorom baníctva na Baníckej fakulte TU v Košiciach. V roku 2001 bol poctený titulom Dr. h. c. na Univerzite Petrosani, Rumunsko. V roku 1997 obdržal takýto titul aj z Indie.

Za svojho aktívneho odborného života v Československu a v zahraničí napísal 5 odborných kníh, 57 odborných článkov, 13 výskumných správ, 4 patenty a súdnoznalecké posudky a projekty pre hlbinné a povrchové baníctvo. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2003 v knihe: „Putovanie za baníckym chlebíkom“.

Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí (člen Asociácie profesorov baníctva vo svete – 11 rokov, poradca Ministra hospodárstva SR pre baníctvo, člen redakčnej rady časopisu Rudy – Praha, podpredseda Slovenskej baníckej spoločnosti – 12 rokov, člen Eurominerals za Slovensko – Brusel, čestný predseda baníckych spolkov Košický banícky cech a Gemerský banícky spolok „Bratstvo“ v Rožňave, člen redakčnej rady – baníckeho časopisu – Mineral Revue – Bratislava a iné).

V roku 2005 bol ocenený Zväzom slovenských vedecko-technických spoločností Zlatou medailou ZSVTS, v roku 2006 na celoslovenských oslavách Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici mu minister hospodárstva udelil vyznamenanie Za zachovanie tradícií.

Ako odborník navštívil viac ako 46 krajín sveta. Z toho stojí za zmienku – Čína (Šanghaj a Peking), India, Nepál, USA, Kanada, Mexico, Sýria, Irán, štáty Európy a ďalšie.

Celoživotné krédo prof J. Fabiána:

"Nadišla chvíľa, patrí sa spomenúť slová, v ktorých som nachádzal útechu a pokoru a ktorými prosil:

Bože,
daj mi silu, aby som prijal veci,
ktoré nemôžem zmeniť,
daj mi odvahu, aby som zmenil tie,
ktoré zmeniť môžem
a daj mi múdrosť, aby som obidvoje
včas od seba rozpoznal.
                                                    (Alex Munte, Kniha o Saint Michele)

Tieto prosby mi pomáhali prekonávať aj tie najťažšie chvíle môjho."

Hlboko sa skláňame s úctou a obdivom nad zmysluplnosťou života pána Prof. Jána Fabiána.  

Česť jeho pamiatke, nech odpočíva v pokoji ! 

Dr. Jozef Sabo, CSc.

V obciach, kde sa tieto tradície udržiavajú dodnes, patria k fašiangom zabíjačky a zabíjačkové špeciality. Takáto tradícia sa dodnes zachovala  napríklad aj v Klenovci, odkiaľ pochádzajú pripojené fotografie.  V tento deň aj tohto roku bolo v tomto meste rušno. Do rušného dňa sa zapojili najmä kultúrni pracovníci, v našom prípade aj členovia Folklórneho súboru Vepor, mládež Klenovca a veľa dobrovoľníkov, ktorí mali za úlohu pripraviť všetko na tento deň tak, aby si návštevníci mohli predovšetkým pochutnať na zabíjačkových dobrotách. Vôkol Miestneho kultúrneho strediska majstri kuchári pripravili zabíjačkovú kapustnicu, klobásky, ryžové "húriky", mäsanky, tlačenky a škvarky. Ako aj z fotografií vidieť, v Klenovci každý z účastníkov si prišiel nielen pozrieť výrobu špecialít, ale zároveň nevynechal ani ich ochutnávku.   

Súčasťou fašiangov v Klenovci bývajú aj sprievody fašiangových masiek, ktorý aj tohto roku  tvorili členovia DFS Mladosť a Zornička a druhý členovia FS Vepor. Medzi fašiangovými maskami sme zachytili aj také, ktoré predstavovali  koňa, medveďa, turoňa, vodníka, smrtku, cigánku, bubeníka, i ženu s košiarom… Fašiangové sprievody prešli skoro celý Klenovec a detskí fašiangovníci končili  v Kultúrnom dome, kde ich čakal  teplý čaj so šiškami. Od 18,00 hod.  mali občania možnosť prísť sa zabaviť  s Ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca, čo ale nevyužili a tak malé zoskupenie vytrvalých a dobrej nálady chtivých si zaspievalo s hudbou. Takouto akciou chceli organizátori pripomenúť, predovšetkým mladšej generácii, fašiangové tradície spojené aj so zabíjačkami a aj v tejto rýchlej dobe navodiť príjemnú atmosféru pri stretnutí s priateľmi, pri ľudovej pesničke a ochutnávke. 

(MG od)

V oblasti Gemera, od Henckoviec až po Domicu a od Plešivca až po Hrhov, v dôsledku toho napadlo 15 až 30 centimetrov nového snehu. Informovala o tom Správa ciest Košického samosprávneho kraja (SC KSK), ktorej pracovníci zasahovali pri zabezpečení prejazdnosti ciest. 

"Od rána bolo v tejto oblasti nariadených 29 výjazdov posýpačov na opakované prepluhovanie a následný posyp ciest. Na výpomoc Gemerčanom bolo vyslané aj posýpacie vozidlo z Čane. Cesta cez horský priechod Soroška bola ráno udržiavaná za asistencie polície, ktorá na dobu posypu a odpluhovania snehu z vozovky celý úsek v protismere údržby uzavrela a púšťala len vozidlá 'v závese' za posýpačmi," uviedla autorke správy Kataríne Bačovej technicko-prevádzková námestníčka riaditeľa SC KSK Zuzana Fejesová. Len na horskom priechode Soroška boli podľa nej nasadené paralelne tri posýpače, ktoré opakovane zabezpečovali prejazdnosť úseku.

Popoludní sú všetky cesty v Košickom kraji zjazdné, prevažne mokré, vo vyšších polohách sa môže nachádzať kašovitá vrstva snehu do dvoch centimetrov.

MG od

V Základnej škole J. A. Komenského máme už tretí rok záujmový krúžok pod názvom Mladí priatelia prírody a poľovníctva, na ktorom sa pod vedením Mgr. Lucie Medvecovej učíme spoznávať a chrániť prírodu. V jedno popoludnie sme sa autami vybrali do lokality Bodnárka, kde sme už mali nachystané vrecia so senom, ktoré sme odniesli do lesa pre zver. Po ceste sme videli ohryzené stromy, čo je znakom toho, že zvieratká hladujú. Nebolo to jednoduché, lebo sme sa brodili snehom, no tešili sme sa, že robíme dobrú a užitočnú vec. Boli sme unavení, ale mali sme dobrý pocit z toho, že sme pomohli a určite v tom budeme pokračovať dovtedy, kým nevykuknú prvé steblá trávy.
Za tento krásny zážitok ďakujeme Ing. Ladislavovi Szabóovi, riaditeľovi Mestských lesov v Revúcej, ktorý nás sprevádzal a porozprával nám veľa zaujímavostí. Taktiež ďakujeme za spoluprácu rodičom, poľovníkom, ktorí s nami spolupracujú.
ZŠ

rozmanité policajné symboly, významné osobnosti v oblasti umenia z regiónu a okolia, strom ako živý organizmus či život detí v minulosti. Jedna z výstav sa venovala aj detským kresbám na tému „rómsky život“. Všetky zapojené detské práce boli súčasťou rovnomennej výstavy.

S osobitným dôrazom pripravilo múzeum významnú výstavu „Naj... zo zbierok Gemersko-malohontského múzea“, ktorou si pripomenulo 135. výročie svojho vzniku.

Z pohľadu návštevnosti sú zaujímavé dve výstavy. Jednou bola výstava s názvom „Maliar Lučenca. Život a dielo Františka Gyurkovitsa (1 876 – 1968)“, ktorú navštívilo spolu 1 420 návštevníkov a pri výstave „Krásavice zahalené v dyme. Fajky a fajčiarske potreby zo zbierok Gemersko-malohontského múzea“ evidujeme 1 228 priaznivcov. Výstava „Policajné symboly zo sveta“ bola privezená zo zahraničia, navštívilo ju spolu 706 návštevníkov.

Najmenej návštevníkov (len 101) sme zaznamenali pri výstave s názvom „Barnabás Holló (1865 - 1917). Sochár z Gemera-Malohontu“. Výstava však stále pretrváva a veríme, že do 28. februára 2018, kedy sa výstava končí, sa tento počet zmení.

Okrem uvedenej výstavy z roku 2017 pretrvávajú v našich priestoroch ešte dve výstavy: „Žijem na strome a je mi dobre“ (do 28. februára 2018) a „Dieťa a jeho svet“ (do 30. apríla 2018).

Prvou výstavou, ktorú múzeum sprístupní verejnosti v roku 2018, bude výstava „Vesmír očami detí“. Je to tradičná súťažná prehliadka výtvarnej tvorby detských prác žiakov základných a materských škôl okresu Rimavská Sobota s tematikou vesmíru. Súčasného mladého autora pôsobiaceho v Krásnohorskom Podhradí priblíži autorská výstava „Roland Neupauer (*1980)“. Historickú výpočtovú techniku, ktorá svojimi technickými parametrami, výkonmi, rozmermi a pôvodnou nadobúdacou hodnotou vyvoláva v súčasnosti často úsmev a zároveň aj údiv nad obrovským technickým pokrokom, predstaví verejnosti výstava s názvom „Historická výpočtová technika zo zbierok spoločnosti RS NET“. Pamiatke mladého slovenského vlastenca (rodáka z Klenovca), učiteľa a vojaka československej armády vo Francúzsku sa bude venovať výstava „Karol Pajer – hrdina boja proti fašizmu“. Výstava „Spomienka muránskej kameniny“ bude prezentovať vzácne výrobky manufaktúry v Muráni.

Druhý polrok 2018 otvorí výstava prírodovedného zamerania s názvom „ZOO – preťažená Noemova archa“. Tu sa návštevníci dozvedia viac zo života zoologických záhrad doma aj vo svete, ich význame pri záchrane ohrozených živočíšnych druhov a spoznajú aj ich históriu, či skryté zákulisie. Aj nasledujúca z výstav bude z tejto oblasti a nesie názov „Minerály pod lupou“. Jej cieľom bude predstaviť a priblížiť rozmanitosť neživej prírody v celej svojej prirodzenej kráse. Súkromná stredná umelecká škola Hodruša – Hámre sa verejnosti predstaví na výstave „Umelecké remeslo od praveku po súčasnosť“. Prezentované diela študentov sú inšpirované archeologickými nálezmi od doby bronzovej po stredovek. Artefakty boli vyhotovené pod vedením pedagógov školy pôvodnými technológiami. Nasledujúca výstava bude venovaná téme baníctva „Baníctvo a železiarstvo v Gemeri-Malohonte“. Prostredníctvom fotografií a trojrozmerných artefaktov bude prezentovať bohatú tradíciu baníckeho a železiarskeho priemyslu v regióne Gemer - Malohont, pričom sa zameria nielen na hlbinnú ťažbu, ale aj na spracovanie rudy a povrchovú ťažbu v miestnych existujúcich, no i zaniknutých kameňolomoch. V duchu rómskej kultúry pripravujeme aj výstavu o živote a diele výnimočného rómskeho rezbára. Predstavíme ho verejnosti prostredníctvom výstavy „Dezider Fertő (1921 – 1996). Rómsky rezbár“. Výstava kŕmidiel pre vtáky, ktoré vyrobia žiaci II. stupňa ZŠ a zodpovedajúcich ročníkov osemročných gymnázií v rámci rovnomennej súťaže. Múzeum ju pripravuje v dvojročných intervaloch pod názvom „Najkrajšie kŕmidlo“. Tento rok to bude jej deviaty ročník. Záver roka bude patriť výstave s témou architektúra. Pôjde o reprízu výstavy, ktorú usporiada Maďarská národná galéria a Múzeum architektúry v Budapešti, pri príležitosti 150. výročia narodenia významnej osobnosti uhorského staviteľstva a architektúry Júliusa Sándyho ml. Výstava ponesie názov „Architekt Július Sándy (1868 – 1953). Pri príležitosti 150. výročia narodenia architekta“.

V rámci svojej činnosti múzeum realizuje aj rozmanité kultúrno-výchovné a kultúrno-spoločenské podujatia. V roku 2017 to bolo spolu 78 aktivít, z toho 30 bolo kultúrno-spoločenských a 48 sa venovalo výchove a vzdelávaniu s cieľom doplniť regionálnu výchovu mladej generácie a zároveň spestriť návštevu múzea. Z kultúrno-spoločenských aktivít, ktoré múzeum pripravuje pre svojich návštevníkov má najväčšiu popularitu podujatie „Noc múzeí a galérií“. Ide o sobotný májový večer a časť nočných hodín, kedy je múzeum otvorené pre návštevníkov v netradičnom čase. Podujatie má už svojich stálych priaznivcov, ktorí takmer každoročne využívajú ponúkanú možnosť komentovaných prehliadok v priestoroch múzea. Okrem toho je pripravený aj bohatý a zaujímavý sprievodný program. Podujatie v roku 2017 navštívilo 548 návštevníkov.

V roku 2018 múzeum plánuje realizovať už XIV. ročník tohto podujatia, rovnako ako rôzne vyučovacie hodiny, prednášky, animačné programy, kvízy a iné aktivity, ktorými sa snaží vhodne doplniť témy tak expozícií ako aj nových výstav.

Gemersko-malohontské múzeum bude aj v roku 2018 otvorené od pondelka do piatka v čase od 8:00 do 16:00. V čase letnej sezóny (apríl - september) aj v čase víkendu od 9:00 do 17:00.
PhDr. Elena Lindisová

Štefan Bašták je starostom obce od roku 1994. Na otázku čím sa môže za toto obdobie pochváliť, alebo tešiť, odpovedal: "Ako stavebný inžinier som sa zameral najmä na dobudovanie infraštruktúry, ako je plynofikácia, rozšírenie vodovodu, kanalizácia, starej zástavbe obce. V ostatnom období sme rekonštruovali miestne komunikácie, na sídlisku verejné osvetlenie. Tohto roku plánujeme prístavbu materskej školy a čakáme na posúdenie zateplenia budovy Obecného úradu." Je toho ešte viac, než uvádzame, ale rozhlasová relácia vám ich aktivity hodnoverne priblíži.

Aby rozhlasoví redaktori predstavili poslucháčom čo najvernejšie históriu, prítomnosť, pamiatky i občanov tejto rozprávkovej obce ležiacej v krásnej prírode, na pomoc si pozvali okrem starostu obce aj správcu Múzea Pavla Dobšinského a miestneho historika PaedDr. Milana Sajenku.

Už sme spomenuli, že v tejto obci sa narodil známy slovenský rozprávkar, spisovateľ a kazateľ Pavol Emanuel Dobšinský, ktorého 190. výročie narodenia si pripomenieme 16. marca t.r.
Poslucháči sa z relácie dozvedeli tiež o tuneli nachádzajúcom sa v regione obce, ktorým nikdy neprešiel vlak. O aktivitách pre jeho zachovanie hovoril pán Rudolf Pažitka. Priblížil tiež jeho kultúrne i turistické využitie, ktoré robí v tejto súvislosti miestne Lesné spoločenstvo.

U pani Alžbety Tóthovej sa autori relácie zastavili, aby sa oboznámili s prípravou slavošovských halušiek, ktoré chutia s bryndzou, so smotanou a slaninkou. Samozrejme, reč padla aj na ďalšie zemiakové jedlá, ako napríklad baba na "brótvane". V kuchyni jej pomáhala pani Želmíra Černíková.

Je toho ešte veľa, čo všetko odznelo v nedeľu 4. februára 2018 o 11-ej hodine na všetkých staniciach Rádio Regina. Stačí využiť možnosť pripojenia stránky Maj Gemer na link rádia a o všetkom sa dozviete. Internet je nám v tomto smere náklonný, tak ho využime.
Ondrej Doboš

Rozhlasová relácia Radia Regina zo Slavošoviec:

ZVONY NAD KRAJINOU

Najlepší výsledok z našich zaznamenal Pavol Halaj, v súborných cvičeniach kata, mladší dorastenci 12 – 13 roční, keď sa po pekných vyhratých dueloch prebojoval až do finále. Vo finále sa stretol s niekoľkonásobným majstrom SR Sečkárom zo Žiaru nad Hronom, ktorý aj nakoniec zvíťazil. P. Halaj po peknom výkone obsadil 2. miesto. Vedenie klubu ďakuje všetkým zúčastnením pretekárom za bojovnosť a reprezentáciu klubu.

KK Revúca

a ako sme sa dozvedeli na besede, už je napísaný a pripravený na vydanie nový román a v súčasnosti má rozpracovaný ďalší, v poradí už 17-ty.

Po úvodných slovách pani Krškovej sa rozprúdila živá debata. Na množstvo otázok, týkajúcich sa nielen samotnej románovej tvorby, ale aj spisovateľkinho súkromia, reagovala pani Janka Pronská veľmi milo, vtipne a bezprostredne. Na záver sa ujala autogramiády a ochotne podstúpila spoločné fotografovanie s jednotlivými účastníkmi besedy. Nedá mi nespomenúť, že veľmi príjemnú atmosféru umocňovala silne emotívna hudba v podaní sympatického muzikoterapeuta pána Dušana Zatrocha z Gemerskej Polomy.

Pani Janka Pronská z úprimného srdca ďakujeme. Nech Vám je osud priaznivo naklonený, aby ste ešte dlho, s Vám vlastným neutíchajúcim zápalom, písala svoje nádherné diela zo stredovekého Slovenska, ktoré sú ako balzam na dušu pre Vaše verné čitateľky a čitateľov a niekedy v budúcnosti dúfame dovidenia.

MUDr. Ľubomíra Chromčíková
predsedníčka MO MS Rožňava

Po zasadnutí Pléna cesta hostí viedla na Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Revúcej. Vyvrcholenie sviatočného dňa nastalo o 15.30 hod., kedy pred Hasičskú zbrojnicu doviezli repasovanú Tatru 148. Veliteľ DHZO Muráň Ján Melicher pred nastúpenou jednotkou po hlásení prevzal kľúče z rúk prezidenta gen. Nejedlého. Touto Tatrou 148 bola posilnená akcieschopnosť dobrovoľných hasičov nielen z Muráňa, ale aj celého revúckeho okresu. Po odovzdaní techniky si hostia prezreli Hasičskú zbrojnicu a odcestovali z nášho okresu.

Gabriela Jakubecová