Tomáš Sklenárik sa narodil 13. októbra 1999 v Revúcej. Študent cestovného ruchu na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa odmalička venoval športu, pričom v 11 rokoch prestúpil od cyklistiky k biatlonu. Už od prvých pretekov ukazoval potenciál, ktorý pretavil do troch umiestení v top 10 na majstrovstvách sveta kadetov 2018 v estónskom Otepää – 5. vo vytrvalostných pretekoch, 9. v stíhacích pretekoch a 10. v rýchlostných pretekoch. Desiatu priečku obsadil spolu s Lukášom Ottingerom, Matejom Balogom a Matejom Lepeňom aj v štafete na domácich juniorských majstrovstvách sveta v Osrblí 2019. Na Sklenárikovej príprave sa v rámci klubu UMB Biathlon Team podieľajú tréner Tomáš Fusko, kondiční tréneri Nikola Hurajtová a Vladimír Donoval, i mentálny kouč Patrik Bednár.
Rodičia Sklenárika viedli k športu už od útleho detstva, za čo im je nesmierne vďačný. „Skúšal som rôzne športy. Keď som mal asi 11 rokov, amatérsky som sa venoval cyklistike. Kamaráti ma v tom čase zavolali na biatlonový tréning u nás v Revúcej. Biatlon sa mi zapáčil, a tak som pri ňom zostal.“
Začínal v klube Magnezit Revúca, v ktorom pôsobil až do ukončenia základnej školy. „Potom som odišiel na Športové gymnázium do Podbrezovej, kde som sa pripravoval až do maturity v roku 2019. Po lete rovnakého roka som začal študovať cestovný ruch na Ekonomickej fakulte Mateja Bela v Banskej Bystrici – a UMB Biathlon Team bola pre mňa najlepšia voľba.“
V týchto dňoch reprezentuje Revúcu i Gemer na ZOH ako jeden z ôsmich taletovaných slovenských biatlonistov.
Tomáš, držíme Ti palce a ďakujeme za to, že sa vďaka Tebe dostáva náš Gemer i mesto Revúca do povedomia.
Je už zaužívanou tradíciou, že začiatkom kalendárneho roka prostredníctvom kultúrnych a osvetových zariadení prebiehajú regionálne kolá celoštátnych súťaží z oblastí vizuálneho umenia, ktorých vyhlasovateľom je Národné osvetové centrum. 
Kniha Hrnčiarstvo v Šiveticiach 
Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 46 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku. 
S istým rizikom neúplnosti publikácia prezentuje problematiku hrnčiarstva v Šiveticiach od jeho vzniku po súčasnosť. Rozsiahly fenomén, známy pod pojmom šivetické hrnčiarstvo, si zaslúži oveľa väčší priestor, aký mu venuje vydaná publikácia. V knižnej forme uchované tradičné prejavy hrnčiarskej výroby, ako jedno z charakteristických zamestnaní ľudu, sú spomienkou na generácie minulé a darom pre budúce generácie. 
Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená tzv. horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národného povedomia mal nastúpiť do organizácie Levente (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“, postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne. Aby ušetril rodičov od perzekúcií, bez toho aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. československej brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu po zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť. Aj keď cez frontovú líniu ho nepustili, pri rumunskom meste (vtedy patriace Maďarsku), sa dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Samozrejme, že okrem vojenského života, prežíval aj ten svoj súkromný naplno. V roku 1946 si vzal svoju prvú manželku. V manželstve im Pán požehnal štyri deti. V roku 1948 sa im narodila dnes už zosnulá dcéra Marienka, o rok neskôr syn Jozef, v roku 1951 dcéra Magdaléna a v roku 1953 syn Tibor. V roku 1987 sa zoznámil v Jánovciach pri Galante so svojou druhou manželkou Ruženkou, ktorá tam pracovala ako pedagogický pracovník a v roku 1998 sa vzali. V roku 2006 si kúpili byt v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici, kde obaja trávili jeseň spoločného života až do dňa 29. januára tohto roku, kedy si Pán života i smrti po dlhšej chorobe a hospitalizácii v nemocnici povolal brata Ladislava k sebe v úctyhodnom veku 93 rokov, 10 mesiacov a 23 dní.
Šíriť túto myšlienku nemocniciam pomáha aj spevák Bystrík, ktorý pre nás prespieval refrén svojej piesne. 
Svet kníh je nekonečným zdrojom informácií, inšpirácie a fantázie. 
No proste nádhera. V úvode našej návštevy nám Danka prečítala úryvok z najnovšej knihy „V krátkosti“ od pána Milana Lasicu, po ktorom sa začala diskusia s vlastnými postrehmi o knihách, ktoré máme najradšej. V družnej debate sme zaspomínali aj na životy našich národovcov - Petra Madáča, či Petra Kellnera Hostinského, ktorým v období ich života bola kniha jediným zdrojom vzdelávania. V túžbe za poznaním neváhali za knihy obetovať aj posledný groš. Vyberali sme si nové knihy, ktoré sa nám pozdávali väčšinou od slovenských 
autorov, pretože tie nám predstavila naša knihovníčka. No niektoré už boli rezervované, a tak sme sa museli uspokojiť s tým, že sa zapíšeme na ich ďalšiu rezerváciu a dostanú sa nám do našich rúk až neskôr. Stále sa hovorí že s čítaním kníh je to stále horšie, pretože ich nahradili počítače, alebo iné technológie. Ale nie je to úplne tak. Presvedčila som sa o tom, že stále je dosť ľudí, ktorí uprednostnia knihu a nielen v dobe domácej izolácie. A nie je ich málo. Hlavne keď nás všetkých, ktorí navštívime obecnú knižnicu privíta milá pani knihovníčka. Dovidenia pri ďalšom stretnutí v našej knižnici.
Valentínsky deň je najznámejší vari ako sviatok zaľúbených. Podľa historickej tradície je oslavou svätého Valentína, ktorý zasa oslávil Božiu lásku svojimi kresťanskými skutkami v 3. storočí v Ríme. Odvtedy prešiel 14. február evolučným i komerčným vývojom a dnes má vo všetkých kútoch sveta tie najrozličnejšie formy a motívy.
Disney bol takzvaným večným dieťaťom, deti miloval a veril v zázračnú moc smiechu. Vedel, že najdôležitejším prejavom ocenenia pre tvorcu je smiech divákov.
Počas svojej takmer 100-ročnej existencie manufaktúra vyrábala pomerne bohatý sortiment výrobkov – rôzne druhy súprav, misy, podnosy, košíky na ovocie, kvetináče, šálky a ďalšie výrobky, v najväčšej miere ale taniere – úžitkové a dekoratívne, o ktoré bol najväčší záujem. 
