Prinášame fotoreportáž Petra Pobočeka z vernisáže výstavy 8. septembra v Revúcej a zopár fotografií Dušana Sekerku s originálnym rozprávačským popisom autora...

1 - 12 Fotografie z vernisáže

13
Bolívijská cesta smrti
Kedysi jediná cesta spájajúca La Paz s tropickým Coroicom. Kamenistá, iba tri metre dvadsať široká, 64 km dlhá, vedúca okrajom priepastí a bez zábradlia. Prekonáva úžasný 3,5 km výškový rozdiel, keď z nadmorskej výšky 4650 m zostúpi do nadmorskej výšky 1200 m. Jazdí sa vľavo, aby vodič videl hranu cesty, za ktorou už číha smrť. Ročne do priepasti padlo okolo 200 áut. Lemujú ju kríže. Dnes slúži ako turistická, ale rovnako nebezpečná atrakcia. Nová cesta je už asfaltová, ale starú cestu stále využívajú domáci, pretože je kratšia.

14
Laguna colorada
Nekonečná biela pláň. Divoká, nádherná, tichá a nevýslovne pustá. Salar de Uyuni. Táto najväčšia soľná pláň na svete s nadmorskou výškou 3650 m je súčasťou náhornej plošiny Altiplano. Tá už nie je taká pustá. Žijú v nej lamy, andské líšky, pumy, viscache a v lagúnach plameniaky – Jamesove, andské a čilské. Do červena sfarbené elegantne a dôstojne kráčajú, zobákmi vyciedzajú z plytkej slanej vody planktón. Je ich plná lagúna. Kolónie pigmentovaných rias a sedimenty do červena sfarbili nielen ich perie, ale aj túto lagúnu. Lagunu Colorada ležiacu v nadmorskej výške 4278 metrov.

15
Maják na konci sveta
Cestovať na koniec sveta si trúfol každý rozprávkový princ. My už vieme, že je to možné iba v rozprávke. Ale skutočnosť je celkom iná. Koniec sveta naozaj existuje. Videl som to na vlastné oči. V najjužnejšom meste Patagónie v Ushuaja som si to prečítal. Ushuaja – fin del mundo. V preklade: koniec sveta. Ale nie je to pravda. Tam, kde sa stretávajú vody Pacifiku a Atlantiku stojí maják. Maják, v ktorom kedysi zabezpečovali prevádzku traja strážnici. Ten stojí na konci sveta! Tak ho nazval spisovateľ Jules Verne a my sme ho ešte oboplávali. Takže sme boli ešte za jeho okrajom. Potajomky sme si zistili, že južnejšie sa ešte nachádza množstvo neobývaných ostrovov a potom je už iba Južný pól.

16
Kostol v Chiapase
v dedinke San Juan Chamula zaujme každého. Svojou belosťou, tyrkysovými vežičkami, ovinutý pestrofarebnými vlajočkami priam láka do svojho vnútra. Ale nedá sa dnu vstúpiť len tak. Neodporúča sa. Kostol neslúži bohoslužbám. Zvnútra z neho sála taká negatívna energia, že nikto z nás si nedovolí porušiť zákaz fotografovania. Vnútri nie sú lavice. Podlaha je vystlaná senom a ihličím. Za oltár slúži rozložené množstvo kvetov. Po bokoch sú pestrofarebne vyzdobené sošky svätých. Priestor osvecujú stovky horiacich sviec. Na zemi sedia ďaleko od seba šamani, ktorí tu vykonávajú rôzne ozdravovacie obrady. V ruke držia kohúta alebo kuru a neustále s ňou krúžia okolo pacienta. Vraj tým vyháňajú zlých duchov a vháňajú ich do tiel týchto hrabonožcov. Vedľa seba majú položené fľašky coca coly a fľašu s domácou pálenkou. Neustále sa nimi napájajú a medzitým vykrikujú čosi nezrozumiteľné. Keď tie obrady dokončia, zlomia operencom krk. Pacient je vyliečený.
Veru sa nám uľavilo, keď sme opustili priestory tohto veľmi zvláštneho kostola.

17
Cerro Fitz Roy – „Dymiaca hora“
Fitz Roy (kapitán lode Beagle, z ktorej vykonával svoje výskumy Charles Darwin) preskúmal túto oblasť s množstvom krajinársky pozoruhodných vrcholov. Podľa neho bol pomenovaný aj ten najvyšší 3375 m vysoký Cerro Chaltén – teraz Fitz Roy. Neustále oblačný, takže podľa domácich „dymiaci“, nám ukázal svoju vľúdnu tvár nielen pri výstupe, ale aj pri západe slnka. Rozkošne menil svoje sfarbenie od celkom bielej až po sýto oranžovú. Potom sa pomaly strácal, až ho ukryla noc.

18
Ľadovec Perito Moreno
Vysoký 74 m, siahajúci 170 m do hĺbky jazera Lago Argentino. Patagónsky ľadovec, ktorý rastie. Rastie a tlačí sa k brehu. Pritom zhadzuje „prebytočnú záťaž“ ľadovej masy, ktorá sa s praskotom odlomí a s rachotom zrúti do jazera. Keď sa ľadovec spojí s brehom, prehradí jazero. Vytvorená hrádza zadržuje pritekajúcu vodu, ktorá stúpa, tlačí a zavrtáva sa do prekážky a napokon ju pretrhne. Masa vody sa s ohlušujúcim rachotom praskajúceho ľadu vovalí do druhej polovice rozdeleného jazera. Počas dvoch dní sa rozdelené hladiny jazera vyrovnajú.

19
Favely v Riu de Janeiro
Fotoaparáty nebrať, nefotografovať! „Pred mesiacom tu zastrelili turistku,“ vraví naša sprievodkyňa z Ria. Sme vraj prví, ktorí sa do faviel odvtedy odvážili ísť.
Neberiem to tragicky, veď by nás potom sprievodkyňa do favely nevzala. Je však pravdou, že z celej skupiny sme tam šli iba traja. Ďalšou pravdou je, že vo favele platia vlastné zákony. Je to mesto v meste. Nemajú tam ulice, iba strmé, uzučké chodníky alebo schody. Bezpečnosť a udržiavanie poriadku zabezpečujú obchodníci s ľuďmi. Vláda to v tichosti toleruje. Zriadila však policajný zbor, ktorý vo favele má zabrániť ozbrojeným prepadom, nie však brániť obchodu s drogami. Vo favelách nežijú iba drogoví díleri, väčšina obyvateľov pracuje na stavbách, v službách. Má aj školy, kanalizáciu, pitnú vodu a elektrinu. Navštívili sme jednu rodinu, z jej bezpečia sme si mohli fotografovať všetko v dosahu. Návštevu sme ukončili v lokálnom bare a s pivom v ruke. Nezažili sme nič nezvyčajné, ale večer by sme sem určite nešli.

20
Nad zálivom Jamesa Cooka
Slnko zapadá a James Cook, vlastne jeho socha, díva sa z mesta Anchorage na záliv, ktorý nesie jeho meno. On a jeho posádka sa tu v októbri 1778 krátkodobo zdržala pri hľadaní severozápadnej cesty z Tichého do Atlantického oceána. Moreplavec síce prechod nenašiel, ale svoje meno zanechal v zálive. V roku 1976 sesterské anglické mesto Whitby darovalo repliku jeho sochy mestu. Teraz sa táto socha stala predmetom sporu: aktivisti chcú, aby bola odstránená, pretože sochy historických postáv, ktoré sa podieľali na kolonizácii alebo obchode s otrokmi sú na celom svete búrané a vandalizované. Starosta mesta teda požiadal pôvodnú aljašskú dedinu Eklutna, aby rozhodla, čo so sochou urobí...

21
Generál Sherman
bol generál v americkej občianskej vojne Sever proti juhu. James Wolferton bol prírodovedec, ktorý u generála slúžil. Najväčší a najstarší žijúci organizmus na svete je strom – sekvoja obrovská (Sequoiadendron giganteum), ktorá rastie v kalifornskom Národnom parku Sequoia. Prírodovedec usúdil, že takýto výnimočný strom je hoden niesť meno tohto výnimočného generála a odvtedy má aj tento strom meno – Generál Sherman. Strom meria 83,8 m (víchor mu odtrhol vrcholec), jeho objem odhadli na 1487 m³, hmotnosť na cca 2500 ton, obvod kmeňa namerali 35 m. Priemer je rovných jedenásť metrov.
Je zaujímavé, že takýto mohutný strom, cez ktorý v Yosemitskom národnom parku vysekali cestu pre osobné autá, má iba plytký koreňový systém hlboký sotva jeden meter. Jeho maličká šiška sa síce zmestí do dlane, ale maličkých semienok má okolo 200. Tie však dokážu vyklíčiť iba po požiari, ktorý spáli hrabanku a umožní tak dostať sa semienkam do pôdy. Mamutí strom sa teda rodí z ohňa.

22
Glen Canyon
Priehrada vysoká 220 m zaliala množstvo pieskovcových roklín kaňonu Glen. Rozliala sa do širokého okolia v dĺžke 298 km. Rozliala, ale mala sa rozliať na inom mieste, v populárnom Echo kaňone. Prečo sa to stalo? Ochranár David Brower v kaňone Glen nikdy nebol, preto navrhol, aby sa priehrada vytvorila práve tu. A tak priehrada Glen Canyon zaplavila indiánske posvätné údolia, tisícky nástenných malieb, úžasné prírodné útvary a scenérie. Priehrada sa stavala plných desať rokov. Keď sa David Brower konečne prišiel na priehradu pozrieť, až do konca svojho života ľutoval, čo spôsobil. Bolo neskoro. Voda už zalievala a plnila priehradu. Vytvorila však úžasné scenérie, ktoré by verejnosť nikdy nevidela. Je to ale druhá strana mince.

23
Spirit Island v jazere Maligne
Ostrov, ale najčastejšie polostrov, v Národnom parku Jasper je najfotografovanejší objekt Kanady. Krása a tajomstvo ostrova Spirit obletela celý svet. Domorodci ho podľa legendy nazývali Ostrov duchov, ale ostrovom sa stáva iba na jar, keď sa hladina jazera zdvihne. Jazero Maligne je najväčšie ľadovcové jazero v kanadských Skalistých horách. Je obklopené horskými štítmi, ktoré siahajú až k jazeru, a troma ľadovcami. Má aj úctyhodnú hĺbku, v južnej časti dosahuje 97 metrov. Dá sa k nemu dostať iba loďou. Tá plavba naozaj stojí za to!

24
Machu Picchu
stratené mesto Inkov ležiace v nadmorskej výške 2430 metrov objavil Hiram Bingham. Iba náhodou sa o ňom dozvedel od starých Indiánov. Keď zorganizoval expedíciu amerických archeológov, našiel rozvaliny starého mesta, ktoré nazval Starý vrch, kečuánsky Machu Picchu. Pôvodný názov mesta sa už nikto nikdy nedozvie. Ani to, prečo vôbec vzniklo. Možno iba skonštatovať, že celý areál pozostáva z 1400 stavieb terasovite stojacich, pospájaných kamennými chodníkmi a schodmi. Sú vybudované bez použitia drevených a medených nástrojov, ťažných zvierat a malty. Kamenné kvádre boli opracované vo všetkých rovinách tak precízne, že medzi ich spojovacie plochy nebolo možné vtlačiť čepeľ noža. Inkovia vedeli stavať tak, že ich stavby odolali aj najvyššiemu stupňu zemetrasenia. Prehliadka lokality zanechá v človekovi neopísateľný dojem.

25
Vodopády Iguazu
patria od roku 2012 k siedmim divom sveta. Ležia z veľkej časti v Argentíne, malá časť sa nachádza v Brazílii. Hranica vedie priamo cez Diablovo hrdlo, čo je najväčší, 150 m široký a 80 m vysoký vodopád. Tých vodopádov je v prepade dlhom 2,7 km na jar rovných 275. Napája ich rieka Iguazu a predstavujú najväčší systém vodopádov na Zemi.
Už zďaleka počuť hukot, k nebu sa dvíhajú vodné pary, cez škáry v pralese občas presvitá dúha. Cesta pralesom končí a zrazu je to tu. Podkova 75 kaskád vytvára hluk, že slová sa musia kričať priamo do ucha. Voda je kalná, ku kaskádam smeruje vyhliadkový čln s turistami, ktorí budú o chvíľu úplne premočení. Pešia cesta kľučkuje medzi vodopádmi, vodnú triešť vietor rozfukuje zákonite tam, kde sú turisti. A práve tam sa tvorí aj dúha. Špeciálne vybudované chodníky vedú k tým najkrajším vyhliadkam. Ten posledný končí v Diablovom hrdle na mieste, ktorým na jar pretečie za sekundu 13,6 mil. litrov vody. Teda, v pažeráku diabla.

J. Genčanský

Foto: Peter Poboček 

Ako základná plodina sa pestovali zemiaky, pšenica, ovos a jačmeň. Pri pestovaní sa používal takzvaný trojpoľný systém (ozimina, jarina, úhor). Úzke a malé políčka boli orané za pluhom s drevenými kolesami a oceľovým radlom, ťahané kravami, volmi alebo obidvoma a koňmi. Za pluhom kráčal gazda a pred kravami väčšinou manželka alebo deti. Sadenie zemiakov bolo ručné, taktiež i okopávanie a ohŕňanie. Na jeseň, spravidla v mesiaci september, sa zemiaky vyberali. Sejba obilia bola ručná a osivo sa zakrývalo železnými bránami. Kosenie bolo ručné, chlapi kosili a ženy podberali a ukladali trávu na zem. Keď bolo obilie suché, pripravovali sa povriesla a slama sa viazala a ukladala na poli do krížov. Takto pripravené obilie sa zvážalo do humna a po skončení žatvy sa organizovalo mlátenie. Zo začiatku sa mlátilo ručne cepami na toku a to tak, že dvaja mlatci proti sebe uložené obilie na zemi po ňom udierali. Po vymlátení sa zrno preosievalo za pomoci čističky obilia, ktorá fungovala na princípe ventilátora. Najstaršia čistička obilia, pozdejšie maku a fazule, ktorá je vekom najstarším zariadením, bola vyrobená v Budapešti v závode, ktorého história sa datuje až do roku 1803. Čistička je dodnes funkčná. Nachádza sa na hospodárskom dvore poľnohospodárskeho družstva v Rakovnici. Vymlátené obilie sa ukladalo do drevených debien (súsek), odkiaľ sa spotrebovávalo na kŕmenie, mletie múky a na osev v ďalšom roku.

Odkedy si Ondrej Žúdel zadovážil mlátiaci stroj, mohli si dať zbožie vymlátiť aj malí roľníci. Mlátenie v dedine trvalo celý mesiac. Do humien uložili toľko slamy, koľko sa tam vošlo, ostatné uložili do stohu. Doprostred humna postavili sečkovicu, na ktorej slamu sekali na kŕmenie a zavreli veľké vráta na humne. Mláťačka mala zo začiatku parný stroj na pohon, neskôr bol na pohon využitý elektromotor.

Kosenie sena bolo ručné, sušenie a hrabanie sena sa robilo, pokiaľ bolo pekné počasie. Približovanie do domu sa vykonávalo v plachtách na chrbte alebo na vozoch. Vozy – rebriňáky drkotali po krivých a úzkych výmoľových cestách. Často sa stávalo, že sa voz prevrátil. Pri týchto prácach museli pomáhať všetci, čo mali ruky.

Zvláštnou kapitolou bolo kosenie sena na Plešiveckej planine, kde chlapi odchádzali kosiť na celé dni, aby čo najviac pokosili. Priamo tam aj prespávali. Ženy sa nimi chodili s batohmi s jedlom a vodou. Po vysušení seno na vozoch zvážali do dediny na rebriňákoch. Vozy boli brzdené buď reťazou o koleso, niekedy i obe zadné kolesá, alebo priťahovaním dreva v obruči kolesa. Seno tiež ukladali do kôp priamo na lúke a v zime na saniach (zvlačuhoch) zvážali do dediny. Sane cestou na planinu využili na vývoz hnoja. Hnojenie pozemkov sa vykonávalo zásadne maštaľným hnojom, ktorý sa vyvážal na polia väčšinou v zime, keď ostatnej práce na poli bolo menej.

  Ako úžitkové zvieratá sa chovali ovce, ošípané, kozy, hydina: husy, kačice, sliepky. Ako ťažné zvieratá sa chovali kone, voly a kravy. Obec vlastnila dvoch obecných býkov, ktoré boli ustajnené v bujačnici na mieste, kde teraz prechádza cesta z pravej strany na ľavú pod záhradou Ondreja Genčiho pod kostolom. O tieto býky sa starali pastieri kráv Mišurdovci, ktorí bývali v obecnej pastierni, na konci záhrady Jaroslava Blahúta a Ladislava Miškoviča. Títo pastieri každý deň vyháňali kravy na pašu, počnúc od hostinca až po nižný koniec. Pastvina bola vyčlenená na Kopani a po pokosení sena v Dolinkách, Bokoch a Lackovom laze. Jalovina sa pásla na Plešiveckej planine po celé leto, napájanie dobytka bolo dômyselne riešené v cisterne. Bola to betónová nádrž, ktorá zachytávala dažďovú vodu z okolitých svahov, ktorá sa potom čerpala pomocou ručnej pumpy do válova, kde bola každý deň priháňaná črieda (vtedajší názov Guľa). Cisterna (studňa) ako historická pamiatka sa zachovala dodnes, žiaľ už v značne poškodenom stave. Po roku 1992 zlodeji vyrabovali z nej železné koľajnice, ktoré zrejme skončili v zberných surovinách. Pre prípad zlého počasia bola postavená maštaľ zvaná Jakel, zo skál a prikrytá šindľami. Táto slúžila aj na ubytovanie pastierov (juhásov), ktorí sa do dediny sťahovali v jeseni, keď začali na planine mrazy.  Dobytok bol prvýkrát vyháňaný na pašu na zelený štvrtok.

Ovce sa tiež každý rok pásli na Plešiveckej planine. Gazdovia svoje ovce zverili bačovi a valachom, ktorí ich tam pásli. Zvláštnosťou bolo, že bača dokázal rozpoznať každú ovcu, ku komu ovca patrila. Pasenie bača robil za prebytok syra, ktorý mohol predať po uspokojení dohodnutého množstva s gazdami. Okrem syra sa varila aj vynikajúca žinčica, ktorou občerstvili občanov, ktorí vyšli na planinu. Bačovia boli ubytovaní v kolibách, valasi väčšinou spávali pri košiari pod prístreškom. Práca na salaši bola neodmysliteľne spojená s ovčiarskymi prácami. Najznámejšími bačami boli Bálint Lešták  z Nižného mlyna, Ján Máťáš u Rusnáka a najmladším bol Ľudovít Popálený, ktorý chová ovce aj v súčasnosti.

V medzivojnovom období na pašu boli vyháňané i ošípané. Hlavná pastva bola na prostrednom hrbe na Vjarbú. Takýmto pastierom v obci bol Michal Mišurda. V jeseni, dokiaľ nenapadol sneh, chodievali deti pásť kravy, kozy i kone do boku i Lackovho lazu. Zaujímavosťou bolo, že medze, ktoré boli medzi roľami, chodievali ženy vyžínať a nosiť v plachtách domov. Táto činnosť zanikla založením Jednotného roľníckeho družstva a rozoraním medzí. Ďalšou zvláštnosťou bolo zberanie opadaného lístia v lesoch po mrazoch, ktoré sa používalo na podstielku pod domáce zvieratá. Po zavedení družstva v Rakovnici v roku 1956 bol vybudovaný vodovod na Plešiveckej planine zo zdroja vody zo studne. Žiaľ, pre nedostatok finančných prostriedkov bola zanedbaná jeho údržba a dnes je už mimo prevádzky.

Výrobky, ktoré boli vypestované v domácich podmienkach, boli použité na vlastnú spotrebu: mlieko, syr, vajíčka, mäso z baraniny, kozie, bravčové, hovädzie, ako aj zemiaky, obilie a niektoré druhy zeleniny. Prebytky boli predávané buď podomovým  spôsobom alebo na jarmoku organizovanom v Rožňave. Na jarmokoch sa predávali i kone, kravy, voly, ako aj niektoré výrobky. Na trhy sa chodilo samozrejme pešo. Vyúčtovanie s pastiermi sa robilo na Mitra, kde zhodnotili svoje záväzky voči sebe navzájom finančne, okrem toho aj spoločne oslávili výsledky vzájomnej spolupráce.

Na život gazdov mali vplyv aj ročné obdobia, napr. v roku 1927 boli silné mrazy, potom na jar 1928 povodne, ktoré zatopili časť úrody na poliach. V roku 1934 bol zaznamenaný nedostatok múky, cukru, soli, petroleja, ale aj iných základných potrieb. V roku 1947 veľké suchá zapríčinili nízke úrody, ktoré sa prejavili v nedostatku základných potravín. Gazdovia múku získavali mletím u mlynára Štefana Kraveca na malom vodnom mlyne, poháňaného dreveným mlynským kolesom. V tomto mlyne zároveň získavali aj obilný šrot na kŕmenie ošípaných a domácej hydiny.

Gazdiné z múky piekli doma chlieb v peciach, ktoré boli murované väčšinou na 9 bochníkov, vykurované bukovým drevom. Oheň sa rozkladal po celej ploche a rozširoval dreveným ohrablom. Pred pecou bol válov, z ktorého sa pripravené bochníky chleba vsádzali drevenou lopatou. Zatvorené boli plechovými dvierkami pece. Domáci chlieb bol veľmi chutný, a čo je dôležité, vydržal v čerstvom stave až do jeho spotreby, ktorá sa odvíjala od počtu členov v domácnosti.

Z úžitkových plodín sa pestovali konope a ľan. Hlavná konopnica bola na Nižných lúkach povyše Čertovej studienky. Konope sa rozdeľovali na poskonné (samčie) a materné (samičie). Poskonné sa vytrhalo čo najskôr, materné až neskôr. Po vytrhaní konopí tieto sa sušili, po vysušení sa namáčali v močidlách napustených tečúcou vodou. Po namočení sa rozkladali po lúke a na slniečku sušili. Po vysušení sa konope trepali na trliciach. Po rozdrvení pazdýr (pazderie) sa vyčesával na šteti (hrebeni). Po vyčesaní sa viazali do hrste (hlavy), ktoré sa vo väčšom počte viazali do vencov a uložili. V zimnom období sa potom organizovali priadky, pri ktorých sa zhotovili nite. Z nití potom na tkáčskom stave tkali plátno. Krajčírske práce si väčšinou robili jednotlivé domácnosti. Šili plátenné odevy, nohavice, košele, spodné prádlo, posteľné plachty a obrusy na stôl. Prelomom bola až polovica 20. storočia, kedy do odievania začali prenikať nové továrenské textílie. Čepiec, lajblík, oplecko, šurc, sukňa. Po 2. svetovej vojne prišlo k výraznej zmene v odievaní. Nové zamestnania prakticky vylúčili nosenie súkenných nohavíc, košieľ so širokými rukávmi i ostatných odevných častí, ktoré často prekážalo v práci.

O pestovanie  zeleniny sa v roku 1954 – 1956 pokúsil Ondrej Genči u Rapky v Henclovej doline. Pestovanie v malom neprinieslo očakávané výsledky, z ktorých sa nedalo vyžiť. Vzhľadom na namáhavú prácu a vzdialenosť od dediny od pestovania zeleniny upustil.

Okolo domov občania pestovali overené stromy. Najčastejšími druhmi ovocia boli jablone, hrušky, čerešne, orechy, slivky, moruše, ktoré však koncom 20. storočia v obci zanikli. Nové druhy ovocia boli višne, dule, ríbezle na egrešovom kríku.

Naši občania si svoj jedálny lístok spestrili i chovom včiel. Včely pestovali najprv v slamenných úľoch, neskôr sa úle vyrábali z dreva. Úle boli rozložené na drevených stojanoch, väčšinou na záhradách vlastníkov, neskôr po roku 1960 sa objavili kočovné vozy, s ktorými včelári chodili kočovať na agát, repku olejnú, lipu, jedľu atď. Po 2. svetovej vojne sa včelárstvo po roku 1950 veľmi pekne a intenzívne rozvíjalo. V Rakovnici bolo aspoň 20 včelárov. Včely boli užitočné pre človeka. Dávali mu med, včeliu kašičku, propolis a vosk. Voľakedy sa včely chovali a využívali v malých včelstvách. Dnes je snaha ich dochovávať vo veľkých rodinách a veľkých včelstvách. Najznámejší včelári boli – Dezider Róth na Hostinci, Ladislav Tuza na Hostinci, Štefan Gonos-Michalík, Ľudovít Koltáš na Hostinci, Ján Benko u Sliviny, Ondrej Lorko starší i mladší, Július Adamec, Zoltán Kožár, Ladislav Benko u Sliviny, Ľudovít Šmelko a ďalší. V každej ľudskej činnosti sú obdobia rozkvetu a obdobia úpadku. Aj včelárstvo v Rakovnici koncom 20. storočia sa nachádza v období úpadku. V obci sme zaznamenali len 4 včelárov.

Poľnohospodárske náradie si gazdovia robili sami – kosiská, poriská, násady, hrable. Zložitejšie náradie, ako kolesá, vozy, rebriňáky, rebríky robili kolesári Tuza Ján na Hostinci, Ondrej Pástor-kolesár, jarmá pre voly a kravy robil Ján Sedlák u Sváka, kachle Ján Koltáš-Chlebuš, Ondrej Benko u Sliviny. Kováčske potreby zo železa sa robili v kováčskej dielni (šmitna), ktorá bola v priestore, kde je teraz obecný klub. Vlastníkom bol Ján Kožár. Produkoval všetko, čo bolo treba do hospodárstva. Kuli kone, voly, poľnohospodárske náradie: pluhy, grace, obruče, motyky, kovanie na vozy a ďalšie. Šmitna bola aj  na pozemku, kde býva pani Helena Fábianová. Vlastníkom bol Ján Fábian-Mičko.

Kováčske práce po vojne vykonávali aj cigáni v dolinke v osade nad rodinnými domami, v katolíckej záhrade medzi briežkami a Grígerom. Dielňa bola primitívna, vybavená iba koženým mechom na vháňanie vzduchu do ohniska a jednou kovadlinou. Majstrom v dielni bol Gaži. I cez primitívne zariadenie dielne dokázal tento zručný majster vykovať zo železa reťaze, klince, podkovy, motyky a iné. Táto dielňa zanikla v 60. rokoch 20. storočia.

(POKRAČOVANIE)

Ján BRADÁČ

Najúspešnejší bol kolektív mladých autorov do 16 rokov, ktorý pod vedením skúseného animátora Ivana Čepka v rámci letnej školy animácie ANIMOsCool spracoval legendu o vzniku mesta Rožňava. Film vznikol v produkcii Gemerského osvetového strediska s podporou Fondu na podporu umenia.

„Aj tento ročník súťaže poskytol priestor na prezentáciu a podporil kreativitu najmä mladých talentovaných tvorcov,“ hodnotí význam súťaže za realizátora krajského kola Košického kraja Anežka Kleinová (GOS Rožňava) a pokračuje: „veď nemôže byť náhoda, že vo vekovej skupine do 16 rokov v kategórii animovaného filmu získali všetky ceny autori z Košického kraja.“

Mená víťazov zazneli na záverečnom ceremoniáli, ktorý uzavrel trojdňový program plný súťažných aj nesúťažných projekcií, workshopov a sprievodných podujatí. Celého podujatia sa zúčastnila autorka filmu Meditácia Kristína Kerekešová z Rožňavy, ktorá získala 2. miesto za svoj filmový experiment. „Krajskej a celoštátnej súťaže Cineama som sa zúčastnila už tretíkrát a veľmi oceňujem možnosť konfrontácie vlastnej tvorby s inými autormi, profesionálne rady odborníkov na seminároch, a tiež tvorivú atmosféru na workshopoch – tentokrát v oblasti audio storytellingu. Je to pre mňa vždy veľmi podnetné a prínosné.“

Podrobné výsledky a ďalšie informácie sú zverejnené na stránke vyhlasovateľa súťaže www.nocka.sk, alebo realizátora celoslovenského kola www.hosbardejov.sk.

Záznam krajskej súťaže Košického kraja a všetky filmy na YouTube GOS Rožňava: https://youtu.be/K4YbmLJbCe8

Anežka Kleinová

Bohúňovo - Jablonov n/T 2:0, góly: Kovács, Borbély
Bohúňovo - Hrhov 2:4, góly: Csík, Demeter
Bohúňovo - Vlachovo 3:0, góly: Dorkin 2, Demeter
Rudná – Bohúňovo 5:0
Bohúňovo – Krh. Dlhá Lúka 1:2, gól: Doboš
Dedinky – Bohúňovo 1:1, gól: Csík
Bohúňovo – V. Slaná 2:3, góly: Izák, Borbély
Štítnik – Bohúňovo 3:1, gól: Ferencz
Bohúňovo – Drnava 4:3, góly: Demeter, Ferencz 2, Csík
Dlhá Ves – Bohúňovo 1:4, góly: Illés 3, Dorkin
Bohúňovo – Rožň. Bystré 1:1, gól: Doboš
Bohúňovo – Honce 4:0, góly: Doboš, Kulik, Ferencz, Dorkin
Slavošovce – Bohúňovo 2:4, góly: Dorkin, Illés, Váradi, Csík
Predohrávka: Jablonov n/T – Bohúňovo 2:1, gól: Csík

Výsledky na jar

Hrhov – Bohúňovo 2:1, gól: Borbély
Vlachovo – Bohúňovo 3:0
Bohúňovo – Rudná 1:3, gól: Antony
Krh . Dlhá Lúka – Bohúňovo 6:1, gól: Borbély
Bohúňovo – Dedinky 0:1
V. Slaná – Bohúňovo 3:0 kont.
Bohúňovo – Štítnik 1:0, gól: Antony
Drnava – Bohúňovo 4:1, gól: Váradi
Bohúňovo – Dlhá Ves 1:1, gól: Király
Rožň. Bystré – Bohúňovo 2:0
Honce – Bohúňovo 0:3, góly: Kovács 2, Borbély
Bohúňovo – Slavošovce 4:1, góly: Csík 2, Izák, Kovács

Najlepší strelci: 6 gólov: Csík, Borbély

Tabuľka po jesennej časti

Konečná tabuľka

Pripravil Ing. Štefan Tomášik

Návštevníci podujatia z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia spievali spolu s účinkujúcimi a na konci programu s vynikajúcou atmosférou ich odmenili obrovským potleskom v stoji.

MG

Fotografie: Peter Poboček

Na jar v roku 1951 vznikol v obci prípravný výbor JRD. Mal deväť členov. Jeho predsedom sa stal Ondrej Fábian. Do obce začínajú prichádzať agitátori z okresného výboru Komunistickej strany Slovenska, okresného národného výboru (ONV) a z väčších závodov, ktorí mali za úlohu presvedčiť čo najväčší počet občanov pre JRD. Prvý sa prihlásili bezzemkovia, potom občania, ktorí neboli schopný odvádzať predpísané dodávky, potom zamestnanci, ktorí sa neživili prácou na poli, ale mali dlhodobé zamestnanie v inom odvetví. V tomto období bola úradne pozastavená činnosť malého vodného mlyna. O založení JRD sa hovorilo všade – doma v rodinách, na ulici, v obchode, ale v krčme najviac, kde sa chlapi zastavovali na občerstvenie po práci.

V obci Štátna bezpečnosť nasadzovala svojich špicľov, aby zisťovala postoje občanov o vtedajšej politike a postoji k socializácii. Do agitácie sa zapojili i miestne banské závody pod vedením riaditeľa Jána Čilíka a tvrdohlavých baníkov prepustili z práce po dlhoročnej práci v bani. Takto boli postihnutí baníci Ondrej Bradáč, Ladislav Tuza, Peter Fábian. Omilostení boli tým, že do JRD podpísali prihlášky ich manželky bez rozdielu, či boli vlastníkmi pozemkov alebo nie. V agitácii nepriamo pomohlo aj ONV zvýšením kontigentných dodávok už i tak dosť vysokých pre obec. Keď ich miestny národný výbor rozpísal pre občanov, ukázalo sa, že dotyční roľníci nebudú schopní všetko splniť a ak áno,tak len veľmi ťažko. Niektorí to riešili vstúpením do JRD. Po nesplnení dodávok došlo ku konfiškácii majetkov. Takto boli postihnutí Ján Fábian – Kochan, Ondrej Lindák – Balag, Ján Gonos – Boriš.

Taktika bola účinná. Okresní funkcionári veľmi dobre vedeli, že prevažná väčšina rakovnických roľníkov je zamestnaná u železorudných baní. Nátlak zo strany ich priameho zamestnávateľa mal padnúť na úrodnú pôdu. Ľudia zistili, že izolovať sa od zámerov štátu je jednoducho nemožné. Hovoríme tomu, že: ľudia súhlasili dobrovoľne - nasilu.

Po namáhanej a zložitej agitácii v roku 1952 bolo založené JRD I. typu. Prvým predsedom sa stal Ondrej Lorko. Obdobie rokov 1952 - 1955 bolo najťažšie, najzložitejšie. Došlo aj ku závažným chybám počiatočného obdobia, ktoré sa prejavili v politickom a administratívnom nátlaku, zvlášť voči súkromne hospodáriacim roľníkom. Po založení JRD došlo k zlučovaniu kráv v počte 6 kusov, ktoré boli ustajnené v maštali za katolíckym kostolom. Každý člen, ktorý vlastnil kone, voly, vozy a poľnohospodárske náradie musel ho poskytnúť pre potreby družstva. Na JRD pracovali väčšinou ženy a dôchodcovia. Väčšinou prevažovala manuálna práca a tým aj výnosy boli nízke. Odmeňovanie bolo formou jednotiek, za ktoré nebolo možné sa uživiť, preto aj pracovná morálka tomu zodpovedala. Po dvoch neúspešných rokoch v roku 1954 na jeseň boli polia obsiate s nádejou, že v roku 1955 už budú hospodáriť na svojom. Nestalo sa. Tým sa v roku 1955 JRD rozpadlo. Spôsobila to aj slabá finančná pomoc a podpora štátu, čo spomaľovalo aj predlžovalo proces konsolidácie JRD.

Na naliehanie štátnych orgánov v roku 1958 sa konala ustanovujúca schôdza JRD a bolo založené JRD III. Typu. Predsedom sa stal Ľudovít Tóth. Do JRD boli dodané traktory ZETOR-25, kde prvými traktoristami boli Július Bradáč, Zoltán Jesenský, Ľudovít Kravec a potom ďalší. Došlo k rozoraniu medzí v obci, polia sa scelili na veľké hony, na ktorých sa pracovalo spoločne. Pridelené boli trojtonové vlečky, samoviazače, mláťačka, elektrické motory na jej pohon, ktoré sa stali spoločným vlastníctvom. Na veľkých honoch pracovali spoločne. Predmetom činnosti bolo pestovanie obilnín a okopanín. Po roku 1960 sa významne zlepšila finančná podpora štátu pre JRD.

V prvopočiatkoch zakladania JRD sa hlavnou organizačnou jednotkou stali okresné poľnohospodárske správy (OPS). Pre súčasnú mládež už nie je známy spôsob, akým sa v tej dobe riešil nedostatok poľnohospodárskych mechanizmov. Jedno dedinské družstvo pre svoju činnosť potrebuje mnoho sezónnych strojov, ktoré využíva počas celého roka len niekoľko dní, prípadne týždňov. Tento problém vyriešil štát zriadením strojových a traktorových staníc (STS), ktoré mali okresnú pôsobnosť. Drahé stroje sa z počiatku prideľovali len traktorovým staniciam, ktoré s nimi družstvám poskytovali služby. Veľmi rozumne sa vyriešili aj posezónne opravy poľnohospodárskych strojov, na ktorých sa podieľali aj zamestnanci družstva počas zimného obdobia. Na jar sa vrátili i so strojmi späť na družstvo.

V roku 1958 sa kancelária JRD presunula do budovy MNV. Začalo sa s výstavbou hospodárskeho dvora na Povrazoch, prístavbou maštalí pre hovädzí dobytok, ošípané, ako aj priestorov na uskladnenie obilia a objemového krmiva so sušičkou. Vedúcim majstrom pri výstavbe bol Ondrej Belák. Kravín typu K-98 bol postavený v celkových nákladoch 188.442 Sk. Postavená bola aj silážna jama na 175 metrákov krmiva. Celková výmera pôdy bola 425 ha. Dochádza postupne k výraznému ekonomicko-hospodárskemu rozmachu. Pre zamestnancov je organizovaná Družstevná škola práce, do ktorej sa prihlásilo 23 mužov a 5 žien. Rast hospodárskej prosperity významne prispieval k celkovej premene života aj tváre obce. Mení sa aj podstata charakteru práce odvekej dennej dlhodobej dediny. Prechádza sa od skromnej malovýroby k veľkovýrobe priemyselnými metódami výroby. Má to aj negatívny dopad. Vážne sa oslabuje vlastnícky vzťah k pôde, majetku, k hospodárnosti aj šetrnosti.

Jediným súkromno-hospodáriacim roľníkom ostal Peter Popálený, ktorému pozemky boli vyčlenené najmä na Iváďove a na Briežkoch. V pokročilom veku zanechal obrábanie pôdy a venoval sa výlučne chovu oviec.

Čím viac sa družstvá mechanizovali, tým viac sa zadlžovali. Aby najvyšší poľnohospodárski funkcionári nemuseli priznať svoj obrovský omyl, vymysleli radšej nápravné opatrenie. Keď Rusom na jeden stroj pripadá omnoho väčšia výmera ako nám, tak zvýšili aj tu výmeru. Strojové a traktorové stanice prestali podliehať pod okresnú poľnohospodársku správu. Od tej chvíle už nerobili posezónne opravy pre okres, ale sa špecializovali na generálne opravy poľnohospodárskych strojov s pôsobnosťou pre celú ČSSR. Týmto krokom sa obnovil problém so zamestnávaním nadbytočných ľudí po ukončení sezóny. Vzniklú dieru sa družstvá snažili riešiť zriaďovaním pridružených výrob. Aby jednotné roľnícke družstvá nemuseli zamestnávať veľký počet zamestnancov, aké si vyžaduje letná a jesenná potreba pri zberných prácach, pri sušení a zvážaní sena, zbere zemiakov, zbere repu, družstvu povinne pomáhali závody a školy svojimi brigádnickými prácami.

Postupne narastá investičná činnosť neustále sa zlepšujú materiálno-technické podmienky, rastie produktivita práce. Po prekonaní počiatočných ťažkostí sa postupne družstvo skonsolidovalo. Pre zefektívnenie výsledkov práce a hospodárenia sa dňa 15. januára 1973 JRD zlúčilo s družstvami v Rudnej, Rožňavskom Bystrom a v Honciach na spoločné družstvo JRD NOVÝ ŽIVOT so sídlom správy v Honciach. V chotári Rakovnica sa špecializovalo na živočíšnu výrobu. Viedol ho predseda Vladimír Čapó z Honiec.

S prípravou zlúčenia sa začínalo už v roku 1972. V duchu záverov XIV. zjazdu KSČ o zvyšovaní výsledkov poľnohospodárstva sa vyššie stranícke orgány spoločne s OPS zaoberajú prípravou zlúčenia. V roku 1973 okresné orgány aj nám nariadili zlúčiť do jedného celku JRD Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnicu a Rudnú. Sídlom sa stali Honce, ktoré ako samostatné družstvo dosahovalo najlepšie hospodárske výsledky. Organizátormi zlučovania boli Dpt. Čapó Vladimír a Ondrej Lorko. Roľníci odmietali ísť do nového, kým ich neodškodnia za predošlé hriechy od vzniku družstva. JRD do roku 1973 nezaplatilo za hospodárske zvieratá, ktoré mu odovzdali jednotliví gazdovia. Problém spočíval zrejme z neúčinnej evidencie od založenia JRD až po jeho zánik. V roku 1980 v poľnohospodárstve pracovalo 37 občanov, vplyvom zlúčenia v roku 1991 pracovalo iba 25 a to vplyvom mechanizácie donášky krmív a ďalšie. V investičnej výstavbe bola v Rakovnici vybudovaná pre zamestnancov JRD 6-bytová jednotka v roku 1976.

Roky 1990 – 2000 sú najťažším obdobím v celej histórii JRD. V dôsledku bezhlavého presadzovania súkromného hospodárenia na pôde došlo k priamemu pokusu rozbiť JRD. V zlúčenom družstve sa mnoho investovalo. Mnohým nám je na zaplakanie podívaná na súčasný stav. Novodobí politici socialistické zriadenie vykresľujú ako spoločenstvo bezcharakterných zlodejov. Starší ľudia vidia ozajstných zbojníkov v porevolučnom období. Keď sme pri zlúčenom družstve – ako príklad uvádzam veľkokapacitný teľatník na kopci zvanom Kopolt (nachádza sa medzi dedinami Rožňavské Bystré a Honce). V tomto teľatníku bola prevádzka otvorená v roku 1978. Po roku 1984 sa teľatník vybavil aj solárnymi kolektormi. V roku 1994 rómovia v priebehu leta celú stavbu zničili, rozkradli a ponosili do zberných surovín. Za túto nehoráznosť sa nikomu nič nestalo. Miznú budovy, strácajú sa kovové konštrukcie, devastujú sa prírodné rezervácie. Štát podceňuje výhody a prednosti potravinovej sebestačnosti tvrdou reštrikčnou politikou, obmedzovaní štátnych dotácií, dochádza k prudkému úpadku a rozmachu. V roku 1990 – 1992 sa družstvo v duchu zákona mení na „Družstvo vlastníkov pôdy“, predsedom bol Ing. Vladimír Čapó ml. V pôvodnom zlúčenom družstve zostal majetok vo výške 28684 miliónov korún na vyriešenie záväzkov voči dodávateľom, bankám a štátnemu rozpočtu.

Roky 1993 – 1994 veľmi ťažko doliehajú na ekonomiku roľníckeho družstva. Veľká suchota spôsobila ťažké straty vo výrobe krmovín ale i okopanín. To ťažko postihlo živočíšnu výrobu. Bolo nutné podstatne znížiť stavy hovädzieho dobytka. V roku 1995 sa do vedenia družstva dostáva náš občan Ing. Ján Kožár ako predseda „Poľnohospodárskeho družstva“ v Honciach. Pôvodný stav družstva sa nepodarilo obnoviť. Zákonom č. 162/1990 prechod podľa Obchodného zákonníka sa zmenil názov na družstvo. Do roku 2000 družstvo prevzal Ing. Ján Belák ako konateľ spoločenstva súkromných hospodárov. V roku 1989 došlo k rehabilitácii osôb a reštitúcii majetku za násilnú Skolektivizáciu v päťdesiatich rokoch, čo považujeme za samozrejmé a správne.

V roku 2000 je v chotári družstevná i súkromná poľnohospodárska výroba.

Základné údaje JRD Nový život Honce v čase zlúčenia:

Pri zlúčení si treba uvedomiť, že nie všetci členovia rakovnickeho družstva sa stali aj zamestnancami v zlúčenom JRD. Úmerné zvyšovanie poľnohospodárskej výmery si nevyžaduje aj úmerný nárast zamestnancov. Napr. v roku 1994 JRD hospodári na výmere 1 426 ha, z toho 510 ha ornej pôdy s počtom zamestnancov 70. Za prvý rok spoločeného hospodárenia výsledok zlúčeného družstva bol ziskový vo výške 1 512 000 Kčs. U obilovín sa dosiahli priemerné výnosy 25,2 q/ha. Zemiaky 137 q/ha. Seno z lúk 26,8 q/ha. Viacročné krmoviny 65,7 q/ha. Kukurica na siláž 310 q/ha.

Účinnejšie hospodárenie a priaznivejšie výsledky v rastlinnej a živočíšnej výrobe zlúčeného družstva sa nedajú poprieť. Vytýkať môžeme len veľké množstvo umelých hnojív, ktorým sa zúrodňovala pôda. Maštaľný hnoj nepostačoval pre zúrodňovanie všetkých oráčin.

Pri kritike spôsobu zušľachťovania pôd počas socializmu si treba uvedomiť, že nové spoločenské zriadenie po roku 1989 dokázalo tento nedostatok len poukázať, ale nie napraviť.

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč

P.S.: V tomto raji som konečne mala pocit, že tu Corona nepokazila nič, ani radosť zo života, ani ľudské duše a charakter. Toto leto mi ukázalo, že napriek šialenej dobe existuje únik do pokoja. Tam, kde si človek vypne myšlienky a vygumuje stres. Tam, kde cítiš všetky iné vône, nie tie naordinované dezinfekcie, kde najlepším lekárom je slnko a čerstvý vzduch, kde nevymrela ľudskosť a chuť pomôcť úplne nezištne. Ďakujem TAM HORE, že tento kúsok zeme zachoval...a za všetkých ľudí, ktorí mi podali pomocnú ruku... Ďakujem“.

Z pripojených fotografií, ktoré nám poslala pani Dorčáková je zrejmé, že obec Muránska Zdychava sa na túto akciu veľmi dobre pripravila. Nakoniec o tom svedčí aj to, že starosta obce Jaroslav Oravec odovzdal autorovi knihy čestné občianstvo. Pred odovzdaním ocenenia posvätil knihu tiež rimskokatolícky farár.

( MG - od)

A teraz sa pozrime na výsledky našich futbalových mužstiev, ktoré dosiahli počas uplynulého víkendu.

D O S P E L Í

IV. LIGA JUH VsFZ – 9. KOLO

TJ Družstevník Cejkov – FK Krásnohorské Podhradie 1:0 (0:0). G: J. Paľovčšík, ŽK: J. Blanár, L. Uhrin – N. Luko, ČK: S. Michalko po 2. ŽK – 0. R: M. Čonka – M. Mikloško, M. Semančík. DS: P. Dzido. D: 50.

CEJKOV: Marek Kvakovsky - Matej Panda, Stanislav Michalko, Jozef Šimko, Adrián Barna, Ján Blanár, Ján Vajda (C), Emanuel Prosba, Roland Himaľ, Ladislav Uhrin, Jakub Paľovčík.

PODHRADIE: Dávid Džačár - Martin Ďuríček, Csaba Kiss (29´ D. Freivolt, 81´ A. Pipoly), Štefan Kun (C) (64´ J. Gorgei), Roland Fabián, Jakub Fatľa, Július Benedik, Dávid Vozár, Štefan Dorkin, Tomáš Béke, Norbert Luko.

Keď v 38-ej minúte obdržal druhú žltú kartu domáci hráč Michalko, zdalo sa, že v tomto súboji môžu konečne získať aspoň bod aj hosti z Podhradia. Prišla však 714. minúta a domáci sa zo štandardnej situácie ujali vedenia. Výsledok udržali, hoci i za cenu dvoch žltých kariet. Hosťom nevyšli striedania, keď po odchode z ihriska ich kapitána o pár minút na to prehrávali. Naďalej tak uzatvárajú tabuľku súťaže.

OSTATNÉ VÝSLEDKY: Košická Nová Ves – Spartak Medzev 1:5, Spišské Vlachy – Čaňa 0:1, Sokoľany – Budkovce 0:1, Ťahanovce – Topoľany 3:2, Geča – Kráľovský Chlmec 4:1.

TABUĽKA IV. LIGY JUH PO 9. KOLE:

JAKO V. LIGA K-G VsFZ – 7. KOLO

MFK Rožňava – FC Lokomotíva Košice 0:2 (0:2). G: M. Ivan, M. Leško. ŽK: J. Horvát – P. Grega, M. Podstavek. R: Š. Ľaš – M. Mikloško, M. Semančík. DS: J. Michna. D: 250.

ROŽŇAVA: Frederik Spišák - Tomáš Leštách (71´ J. Korfanta), Ladislav Varga (C), Ondrej Vysoký, Juraj Horvát, Jozef Krajlik (86´ J. Ivanič), Stanislav Ďuriček, Ákos Tamás, Lukáš Felezký (71´ S. Hric), Filip Kovács, Ladislav Dávid.

KOŠICE: Samuel Kiš - Martin Leško (74´ M. Béreš), Matej Podstavek (C), Nikolas Kriška, Patrik Grega, Adrián Pačinda, Miroslav Ivan (90´ K. Šarkan), Sebastián Bačo, Matej Ondrejkovič (86´ D. Olejník), Richard Karafa, Šimon Šimko.

Na rožňavskom futbalovom ihrisku sa stretli dve popredné mužstvá súťaže. Favoritom však boli hostia z Košíc, ktorí ani po tomto zápolení nepoznajú premožiteľa. O ich obrane svedčia po siedmich kolách iba tri obdržané góly. Domáci sa snažili pred doteraz najvyššou návštevou divákov podať čo najlepší výkon, ale i napriek trom striedaniam v druhom polčase, prehrali. O výsledku sa rozhodlo v 1. polčase, keď hostia si vypracovali dvojgólové vedenie, ktoré udržali do konca hry.

OSTATNÉ VÝSLEDKY: Malá Ida – Krásna 3:5, Kokšov-Bakša – Seňa 3:3, Poproč – Ruskov 4:0, Perín – Kysak 2:2, Ždaňa – Šaca 2:1, Budimír – Čečejovce 2:1.

TABUĽKA JAKO V. LIGY K - G PO 7. KOLE:

6. LIGA ObFZ Rožňava – 8. kolo

ŠK Polom Gemerská Poloma – FK Baník Drnava 0:1 (0:1). G: K. Šoltés. ŽK: 0 – M. Ondrej. R: J. Szor – L. Lorincz, M. Vávrová. DS: J. Bobrík. D: 35.

POLOMA: Dárius Forgáč - Maroš Bakoš, Lukáš Jasenka, Michal Dorčák, Denis Fajdek, Matúš Kuchta, Michal Ruszó, Luboš Korintuš (75´ J. Šimún), Tomáš Szilágyi, Lukáš Boňko, Július Lišuch (C).

DRNAVA: Gabriel Józsa - Peter Búlik (C), Róbert Kovács, Erik Polyák, Michal Ondrej, Daniel Tisza, Peter Fabián, Brian Šoltés (81´ J. Bernáth), Tomáš Fábián, Timotej Lipták, Kilián Šoltés.

Akosi rýchlo zanikli hlasy, ktoré hovorili, že hostia z Drnavy využívajú situáciu v dorasteneckom mužstve, ktorého najlepší hráči zaskakujú aj v á-čku. Prinášalo im to úspechy vo výsledkoch. Aj dnes v Gemerskej Polome sa potvrdilo, že dnes im z toho veľa chýba. Domáci si môžu ponadávať, alebo už druhý zápas za sebou prehrali o gól. Najprv v Bystrom a teraz doma. I keď do tejto ligy prišli zo 7. ligy, môže ich tešiť iba to, že dobre vzdorovali obidvom spomínaným mužstvám až do konca.

OFK Vyšná Slaná – TJ Zlatý klas Dlhá Ves 5:0 (1:0). G: F. Gallo, Š. Domik, O. Kračún, O. Liptai, J. Barnák , ŽK: Jer. Barnák, J. Gallo – M. Makkai, M. Dusza, R: J. Šofranko – M. Šimčák, DS: J. Bobrík. D: 20.

SLANÁ: Matúš Pitoňák - Michal Hadar (46´ J. Gallo), Filip Gallo, Ján Simeon Želinský (55´ M. Gallo), Peter Rogos, Peter Zabrel (C), Dušan Kalis, Ondrej Liptai, Jerguš Barnák (79´ J. Barnák), Štefan Domik (79´ M. Benedikty), Ondrej Kračún.

DHÁ VES: Gabriel Pomaj - Milan Makkai, Miloš Kliment, Patrik Mičinsky (78´ F. Repka), Attila Orvos, Marián Dusza (C) (68´ A. Balázs), Viktor Kováč, Martin Havrlent, Kristian Segyo, Róbert Ferdinand (78´ A. Mezei), Miroslav Lorinc.

Neporaziteľnosť Dlhej Vsi trvala až do 8. kola. Zbavili ju už v 40 minúter gólom Fila Gallu. Hráči Vyšnej Slanej sa v tomto zápase strelecky presadili najmä v druhom polčase, keď štyrmi ďalšími gólmi doslova zmietli z ihriska hostí. Pri tom Štefan Domik nevyužil v 48 min. ani pokutový kop. Svoju povesť najlepšieho strelca súťaže nepotvrdil ani Patrik Mičinsky z hostí, ktorého museli v 78. minúte vystriedať.

TJ Sokol Pača – MFK Dobšiná 3: 1 (1:0). G: R. Klinko 3 – M. Strelka, ŽK: S. Grančák – M. Tokarčík, R: P. Béreš – V. Babík, DS: J. Kerekes. D: 40.

PAČA: Ľubomír Gajdoš (C) - Lukáš Lapoš, Gabriel Ongyik, Jakub Drenko (60´ O. Šoomšák), Bohuslav Rupp (30´ J. Fazekaš), Matej Zagiba, Roman Bubenčík, Ján Bocko, Michal Tóth, Stanislav Grančák, Roland Klinko.

DOBŠINÁ: Bohuš Kašpar - Ivan Gallo (C), Mário Tokarčík, Stanislav Ogurčák, Štefan Brondoš, Denis Turzák (65´ A. Klement), Róbert Gotthardt, Matúš Smrek, Michal Langer, Adam Labuda, Martin Strelka.

Dobrú streleckú formu v tomto zápase potvrdil najmä domáci hráč Roland Klinko, ktorý zaujal najmä tromi gólmi. Keďže ostatným Pačanom sa nedarilo, streleckú mušku nakoniec musel potvrdiť 40-ročný hráč, ktorý raz už presedlal na futbalového rozhodcu. Ako vidieť, ešte sa mu darí aj ako hráčovi, keď svoje miesto si zastal aj na iných ihriskách okresu i mimo neho.

TABUĽKA 6. LIGY ObFZ ROŽŇAVA PO 8. KOLE:

FK Hrhov – FK Gemerská Hôrka 5:4 (1:0). G: M. Žiga 3, R. Grosmann 2. - R. Szkokan, D 30. Bodnár, Cs. Valaszkay, R. Miglavic, ŽK: bez kariet, R: P. Galík – R. Farkaš, DS: L. Šalamon. D: 30.

HRHOV: Alexander Bartók - Tamás Tomesz, Attila Herczeg (C), Tomáš Zsigrai, Zoltán Uveges, András Herczeg, Peter Ribár (88´ M. Rybár), Michal Hranyó, Radko Mikulec (86´ Ľ. Kardoš), Roman Grosmann, Marián Žiga.

HORKA: Jozef Šálek - Dávid Bodnár, Štefan Tóth, Richard Kardos, Csaba Valaszkay, Zoltán Halász, Richard Szkokan (C), Norbert Radič (76´ T. Čech), Roland Volčko (59´ K. Illés), Róbert Miglavic, Marcel Laven (46´ Á. Gyurán).

V Hrhove videli diváci doslova preteky v strieľaní gólov. Najprv sa ujali vedenia domáci už v 4. minúte. Hneď na úvod druhého polčasu pridali druhý gól. Taktovku v striešani prevzali hostia a už v 58 minúte bolo vyrovnané. Krátka na to domácich poslal do vedenia dvomi gólmi Roman Grosman aby o 6 minút znížil za hostí Csaba Valaszkay. Keďže Mariánovi Žigovi to v tomto zápase sa strelecky darilo, pridal v 86 minúte svoj tretí gól a domáci viedli 5:3. Hostia nakoniec v 90. minúte upravili stav na konečných 5:4 pre domácich. Škoda, že tento zaujímavý a slušný zápas bohatý na góly videlo iba 30 fanúšikov.

TJ Tatran Betliar – TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka 2:0 (0:0). G: L. Poťmák, D. Poťmák , ŽK: Mil. Gallo, M. Róth, I. Lorincz – 0. ČK: Mar. Gallo) – 0. R: J. Gyenes – K. Baczúk, DS: O. Vysoký. D: 50.

BETLIAR: Samuel Cirbus - Peter Lipták, Lukáš Poťmák (C), Viktor Mihalík, Dominik Szilardi, Maroš Gallo, Miloš Gallo, Marcel Róth, Ivan Lörinc (87´ R. Imre), Boris Silárdi (60´ D. Poťmák), Ján Čižmár.

DLHÁ LÚKA: Patrik Klárik - Ivan Bošela (C), Róbert Dókus, Rastislav Pásztor, Tamáš Hegedus, Alexander Polyák, Nándor Barczi, Arnold Rigó, Mário Lovas, Patrik Pál Baláž, Oto Kerekes.

Hostia z Dlhej Lúky sa v tomto zápase proti domácemu favoritovi pomerne dlho bránili a ich brankár si udržiaval čisté konto. Mnohým domácim hráčom to nesedelo a keď hlavný rozhodca za urážku udelil domácemu Marošovi Gallovi červenú kartu, nepriaznivo sa to prejavilo i na niektorých domácich hráčov poznačených žltými kartami. Z tejto nepriaznivejsituácii ich nakoniec vyslobodili Lukáš a Dávid Poťmákovci a dvomi gólmi rozhodli o víťazovi stretnutia.Bolo to však doslova vydreté víťazstvo Betliarcov.

FK Krásnohorské Podhradie B – MFK Rožňava B 1:12 (0:6). G: M. Horváth - J. Korfanta 7, P. Kontra 2, S. Székely, J. Ivanič, G. Beshir. ŽK: bez kariet, R: J. Molnár – M. Vávrová, DS: F. Drenko. D: 50.

PODHRADIE B: Ján Darvaš - Daniel Kótai, Tibor Darvaš, Martin Tolvaj, Ján Gulykáš (58´ 53´ Š. Tolvaj), Peter Darvaš, Ján Horváth, Štefan Darvaš, Jozef Gulykás (C), Ladislav Krištof, Mikuláš Horváth.

RUDNÁ: Kristian Kocis - Ján Ivanič, Zoltán Breuer, Ákos Tamás (65´ J. Rabas), Goran Beshir, Attila Gyömbér, Matyas Timár, Pavol Kontra, Jozef Korfanta, Stanislav Székely, Dominik Kakalejčík.

Hostia posilnení niekoľkými hráčmi á-čka si spravili v Krásnohorskom Podhradí na ihrisku strelnicu. Najlepšie z nich vyšiel Jozef Korfanta, ktorý si vystrieľal rekord ročníka 6. ligy, keď vsietil béčku Podhradia až 7 (sedem) gólov. Pochváliť treba obidve mužstvá za slušnú hru, bez jedinej karty od hlavného rozhodcu.

TJ Baník Rožňavské Bystré – FK Lipovník 2:0 (0:0). G: A. Krága, Ró. Rochl, ŽK: R. Rochl, T. Ivanič – K. Albert, R: D. Poťmák – E. Kovács, L. Gyenes, DS: Š. Bodnár. D: 60.

BYSTRÉ: Marek Šály - Dominik Palašta, Adam Rochl (C), Ladislav Fabian (46´ T. Ivanič), Filip Znak, Róbert Rochl, Marián Molnár (73´ P. Milko), Jakub Rochl, Adrián Krága, Adrián Hanzlík (58´ L. Hajdu), Ján Rochl (88´ P. Minčík).

LIPOVNÍK: Róbert Fábian - Roland Szücs, Patrik Luspaj, Zoltán Lipták, Kristián Albert, Roland Szucs (C), Norbert Vozár, Roderik Szücs, Tomáš Répási, Dávid Bollo, Tomáš Korsinszki.

Na futbalovom ihrisku v Bystrom sa stretli dve susedné mužstvá z tabuľky. Bodove zaostávalo síce mužstvo z Lipovníka, ale hovorila za neho pozitívna informácia, keď sa doteraz v 6. lige predstavilo ako najlepšie mužstvo, ktoré prišlo zo 7. ligy. Potvrdili to aj vyrovnanou hrou s domácim mužstvom. Prišli však iba s jedenástimi, čo ich stále držalo v obrane. Bystrania udreli hneď na začiatku druhého polčasu dvomi gólmi, a keďže hostia na to strelecky nereagovali, odišli domov s treťou prehrou v tomto ročníku. Keďže aj Dlhá Ves prehrala vo Vyšnej Slanej, Bystrania sa tak dostali na 1. miesto 6. ligy pred Tatran Betliar a Vyšnú Slanú. Gratulujeme.

D O R A S T

IV. LIGA SD VsFZ sk. KG- 5. KOLO

OFK Slovan Poproč – FK Baník Drnava 11:0 (4:0). G: M. Bandik 3, F. Jasaň 2 , F. Morvay, M. Lidvay, J. Harčarik, E. Hadbavny (PK), V. Kopecký. ŽK: bez kariet. R: M. Bajo. D: 66.

POPROČ: Erik Hadbavny - Adam Štovčík, Samuel Bugoš, Jozef Harčarik, Marek Harcarik (C), Kristian Timko (59´ S. Y. Touti), Martin Sopko, Filip Jasaň, Matej Lindvay (46´ V. Kopecký), Michal Bandik, Filip Morvay.

DRNAVA: Matej Kaňúr - Patrik Pilát, Gabriel Petro (C), Dávid Józsa, Alexander Parada, Mátyás Boršodi, Adrian Vozár, Viktor Szilardi, Dávid Grbálik.

Hostia z Drnavy prišli do Poproča iba deviati, čo sa im vypomstilo. Zápas nielenže prehrali, ale i veľmi vysokým rozdielom. Za domácich skóroval dokonca i brankár z pokutového kopu.

FC Lokomotíva Košice B – MFK Rožňava 4:3 (1:2). G: J. Bolčák, S. Rigo, D. Pastyrčák, P. Kišš (vlastný) – Sz. Szabó Dózsa, L. Felezký, S. Hric, ŽK: J. Blčák – J. Fedor, L. Felezký. ČK: M. Vaško - Sz. Szabó Dózsa po 2 žltej. R: D. Pužér. D: 10.

LOKOMOTÍVA B: Peter Kalina - František Bačo (46´ D. Pastyrčák), Marko Kľukovský, Michal Seliga (C), Marek Vaško, Kamil Pavlenko, Christopher Rerko, Simon Rigo, Jakub Jozef Dutkovič, Jakub Bolčák, Dominik Mitro.

ROŽŇAVA: Patrik Varga - Alex Hajduk, Marek Jančík (46´ J. Horvát), Karol Kováč, Stanislav-Sebastian Drábik (68´ S. S. Drábik), Stanislav Hric, Szabolcs Szabó Dózsa, Martin Skalický, Patrik Kišš, Jozef Fedor, Lukáš Felezký (C).

OSTATNÉ VÝSLEDKY: Medzev – Valaliky 1:2, Sokoľany – Čečejovce 2:6. Benecol Košice – FK Kechnec ?

Ž I A C I

4. LIGA ObFZ ROŽŇAVA – 2. KOLO

ŠK Polom Gemerská Poloma – FK Hrhov 3: 10 (1:4). G: T. Gunár 2, S. Gunár - Á. Jánosdeák 5, R. Balogh 4, M. Szanyi. ŽK: bez kariet. R: M. Šimčák. D: 40.

POLOMA: Miroslav Szirotnyák - Šimon Koltáš, Matej Garčár (C), Tomáš Galajda, Tomáš Szirotnýak, Patrik Kučerák, Tomáš Gunár, Alex Kristóf, Samuel Gunár, Leon Kotlár, Vladimír Gunár.

HRHOV: Daniel Fekete - Roman Balogh, Nikolas Varga, Ákos Jánosdeák, Marek Szanyi, Dániel Die (C), Bence Zsigrai, Dominik Kinyik, István Herczeg.

Väčší futbalový talent prejavili chlapci z Hrhova, ktorí aj keď do Polomy prišli iba deviati, dokázali zvíťaziť veľkým rozdielom. Ákos Jánosdeák z nich bol zároveň najlepším strelcom zápasu s 5. gólmi. Gratulujeme.

MFK Dobšiná – Športový klub BEMIFO 4:0 (2:0). G: T. Filický 2, K. Holmok, A. Vido – 0. ŽK: bez kariet. R: M. Šimčák. D: ?

DOBŠINÁ: Alexander Lalík (69´ M. Lévay) - Dominik Filiczky, Štefan Krága, Tomáš Filický (C), Marek Kašpar, Adam Vido, Mia Čišková (36´ S. Sarnovská), Kristián Holmok, Dávid Lacko (36´ V. Grančáková), Michal Podolinský, Daniel Valentko.

BEMIFO: Samuel Sedlák - SEBASTIAN ALBERT (C), Bryan Polyák, Tomáš Katona, Oliver Hagovský, Ádám Kovács, Lukáš Szaszák, Dominik Porubán, Samuel Hricko, András Ruščin (58´ M. Szaszák), Ronaldo Horváth (36´ K. Gábor).

TJ Zlatý klas Dlhá Ves – FK Krásnohorské Podhradie 3:6 (0:2). G: S. Mogyoródi 3 – J. Gulykáš a M. Krištof po 2, T. Kuru, A. Zubatý. ŽK: M. Šeďo – J. Gulykáš. R: P. Katona. D: 30.

DLHÁ VES: Sebastian Víglasky - Balázs Barkai, Ádám Csótó, Richard Orel (42´ P. Lipták), Viktor Ferdinand, Gabriel Ferdinand, Szabolcs Kovács, Szabolcs  Mogyoródi (C), Krisztián Kupecz (36´ N. Pomaj), Ferdinand Király (36´ Š. Šimon), Matúš Šeďo.

PODHRADIE: Kevin Rézműves - Ondrej Źiga, Lukáš Darvaš, Ján Tolvaj, Jozef Horváth, Nikolas Horváth (42´ R. Žiga), Tomáš Kuru, Róbert Zubatý, Jozef Gulykáš (C), Albín Zubatý, Marek Krištof.

MG - od

V doobedňajších hodinách sa študentom predstaví Oblastná organizácia cestovného ruchu GEMER. Organizácia predstaví svoju činnosť, najúspešnejšie projekty v oblasti rozvoja cestovného ruchu a zároveň ponúkne tipy na výlety v Gemeri a Malohonte. Súčasťou prezentácie je aj animačný program s názvom Cestou necestou. Cieľom aktivity je obohatiť vedomosti účastníkov o krásach regiónu Gemer-Malohont a zintenzívniť zážitok z vypočutej prezentácie, formou tzv. myšlienkovej mapy. Pri jej zostavovaní sme sa zamerali na to, aby prostredníctvom vybraných hesiel a vytýčenej turistickej trasy v regióne, mohli vo výslednej podobe účastníci vidieť, koľko zaujímavostí sa tu nachádza. Takáto forma vedie k nenútenému poznávaniu a rozširovaniu rozhľadu o krásach regiónu.

O 16.00 hod. privítame v priestoroch múzea Ing. Janu Šmídtovú zo Správy Národného parku Muránska planina, ktorá nám vo svojej prednáške predstaví Muránsku planinu a jej turistické miesta. O 17.00 hod. biologička múzea RNDr. Monika Gálffyová prevedie návštevníkov výstavou Syseľ.

Za Svetový deň cestovného ruchu je oficiálne vyhlásený 27. september. Oslavuje sa od roku 1979 na základe rozhodnutia Svetovej organizácie cestovného ruchu (UNWTO). V tento deň sa symbolicky končí hlavná turistická sezóna na severnej pologuli a začína na južnej pologuli. Gemersko-malohontské múzeum ukončuje turistickú sezónu 30. septembra 2021 (štvrtok). Po tomto termíne (od 1. októbra) bude múzeum otvorené v utorok až piatok od 9.00 do 17.00 hod., počas víkendov od 13.00 do 17.00 hod.

Mgr. Martina Oštrom Mareková

Do každej z uvedených kategórií možno poslať maximálne 3 fotografie zhotovené na území MAS MALOHONT* s výnimkou kategórie č. 4, do ktorej možno poslať max. 3 fotografie z každej z obcí, ktorých sa táto kategória týka. Táto kategória poskytuje fotografom „voľnú ruku“, nakoľko v rámci nej môžu poslať akýkoľvek záber z uvedených obcí, či už ide o detaily, momentky, ľudí alebo iné objekty, ktoré ich zaujmú.

O víťazoch v jednotlivých kategóriách rozhodne hodnotiaca komisia a svojich favoritov si bude môcť vybrať aj verejnosť prostredníctvom hlasovania na web stránke MAS MALOHONT. Vyhlásenie výsledkov a odovzdanie cien víťazom prebehne na jar 2022 v Hnúšti počas otvorenia výstavy fotografií, na ktorú budú pozvaní všetci zapojení súťažiaci aj verejnosť.

Z vybraných fotografií bude vydaný kalendár na rok 2022. Všetky fotografie budú zároveň súčasťou databázy MAS MALOHONT, ktorá plánuje po 10. ročníku súťaže vydať hodnotnú knihu fotografií, ktorú získajú súťažiaci zo všetkých ročníkov fotosúťaže. 

Vybrané fotografie postúpia okrem toho do celoslovenskej súťaže Najkrajšia fotografia z územia MAS, ktorej vyhlasovateľom je Národná sieť rozvoja vidieka SR. Z minulého ročníka fotosúťaže uspeli v celoslovenskom kole až 3 fotografie.

Podrobné podmienky súťaže a prihlášku nájdete na web stránke MAS:

https://malohont.sk/fotosutaz-2021-region-malohont-objektivom/

* územie MAS MALOHONT:

Babinec, Budikovany, Čerenčany, Dražice, Drienčany, Ďubákovo, Horné Zahorany, Hnúšťa, Hostišovce, Hrachovo, Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Hrušovo, Chvalová, Klenovec, Kraskovo, Kociha, Kokava nad Rimavicou, Kružno, Kyjatice, Lehota nad Rimavicou, Lipovec, Lukovištia, Nižný Skálnik, Ožďany, Padarovce, Poproč, Potok, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo, Rimavské Zalužany, Rovné, Selce, Slizké, Sušany, Šoltýska, Španie Pole, Teplý Vrch, Utekáč, Veľké Teriakovce, Veľký Blh, Vyšný Skálnik, Zacharovce

Ing. Miroslava Vargová,

manažérka MAS MALOHONT

Dom Lisauerovcov mal charakter obchodu a pohostinstva, kde sa predávali rôzne tovary a výrobky. Robil porážky zvierat a výsek mäsa ako aj výrobky z neho. Krčmy boli dve. V dedine u Lisauera, na mieste, kde je teraz Kultúrny dom a Obecný úrad. Druhá krčma bola na Hostinci u Lindáka – u Katrinči. Po druhej svetovej vojne bola krčma u Baffyho.

V roku 1939 sa začal stavať obchod s krčmou v rámci Ľudového spotrebného družstva, ktorý bol daný do prevádzky v roku 1943 pod názvom HANGYA (slovensky mravec, symbolizoval usilovnosť), v mieste dnešného Klubu dôchodcov. Zakladateľmi Hangya v Rekeni boli Ľudovít Genči na Hostinci, Ján Čapó na Hostinci, Ondrej Žúdel – na Hroboch, Ľudovíz Tóth, Ladislav Tuza, Votech Tuza, Ľudovít Benko a ďalší. Títo doviedli túto stavbu obchodu Hangya v Rekeni do zdarného konca.

Do doby uvedenia novostavby do prevádzky družstvo pôsobilo v podnájme v budove Petra Fábiana – u Grajciarika (dnes dom č.151). Prvý obchodník bol Szombathy z Rožňavy. Bola to konkurencia Lisauerovi a takto ho aj obyvatelia chápali. Spory medzi Lisauerom boli vyriešené v prospech družstva.

V tej dobe v pohostinstve sa občania dozvedeli najnovšie správy, lebo obchodníci pijatiku a tabak dovážali z mesta a cez to aj prichádzali všetky zvesti z mesta a zo sveta. Vo všedné dni bývalo v šenku málo ľudí. Zato v sobotu večer a v nedeľu popoludní sa tam schádzalo veľa ľudí. Nakoľko pohostinstvo bolo v strede dediny, zároveň slúžilo aj ako miesto občerstvenia pre furmanov. Svoje povozy odstavili na ceste pred pohostinstvom, vypili jedno pivo a poldeci pálenky a pokračovali v práci ďalej. Pri ťažkej a namáhavej práci to považovali ako povzbudzujúci účinok, nie ako pijatiku.

Po rôznych reorganizáciách v roku 1956 sa Potravinové družstvo stalo súčasťou JEDNOTY. Súčasťou obchodu bola i rodinná firma Oravcovcov. Predávali, vážili, nalievali, čapovali a zabezpečovali tovar po celé desaťročia. Ľudia si na nich s úctou spomínajú, nakoľko keď bolo potrebné poskytnúť tovar, boli ochotní predať i na úver. O obchod sa vzorne starali, stal sa im blízky srdu a prežili v ňom od jeho zrodu v roku 1943 až do jeho zániku v roku 1981. Pán Oravec, ako sme ho familiárne volali, bol obchodníkom dušou i telom. Pamätám sa, že na tú dobu prísne dodržiaval zásadu zákazu podávania alkoholických nápojov deťom do 18 rokov. V zásade nepovolil ani ich zdržiavanie v priestoroch pohostinstva. Keď rodičia poslali do pohostinstva kúpiť pivo, pálenku, cigarety, rodičia museli napísať na papier súhlas s nákupom pre dieťa. Mnohým z nás to dnes chýba. Tieto zásady sa dnes už nedodržiavajú, i keď je to zákonom ošetrené. Mládež posedáva v krčmách a zistilo sa, že niekedy i v čase, keď majú byť v škole, samozrejme s použitím alkoholických nápojov.

Pán Oravec za tie roky dobre poznal svojich klientov. Pripomínam si jedného občana, ktorý v pokročilom veku pravidelne chodil na jedno deci rumu, podľa toho ho volali „Rumoš“. Vilmoš-báči keď ho videl ísť hore dedinou, automaticky mu pripravil jeho dennú dávku na pult, takže kým došiel do krčmy, nemusel čakať. Niekedy zaplatil hneď, niekedy mu krčmár poznačilo na úver. Po vypití sa odobral domov, niekedy túto trasu absolvoval i viackrát za deň. Medzi chlapmi v dedine bol obľúbený a to deci mu ešte doobjednali a potom šiel spevom domov. Túto činnosť prevádzkoval dlhé roky. Jedného dňa, keď už nevládal chodiť, bolo mu zle a zakrátko zomrel. Podľa toho vzniklo i ponaučenie : „Pokiaľ ti chutí vypiť, si chlapom“. Chlapi to často používali na ospravedlnenie častého používania alkoholu.

Ďalšia príhoda, ktorá mi utkvela v pamäti: Jedna naša občianka, keď jej manžel odišiel do krčmy, prišla za ním s veľkým krikom. Manžel už vedel, čo to znamená a objednal u Vilmoš-báčiho pol deci pálenky pre svoju polovičku, ktorá si potom prisadla k stolu a všetko bolo urovnané. Potom spoločne odchádzali domov, akoby sa nič nestalo.

Oravcovci už ako dôchodcovia naďalej ostali verní obchodu a presťahovali sa do nového obchodu JEDNOTA. Sortiment tovaru bol daný prísunom zo skladov, nebol taký, ako je dnes, ale obchodníci ho spestrili dovozom poza hraníc, za čo im občania boli vďační. Neskôr sa sieť obchodov rozšírila o mliekareň s predajom chleba a pečiva, rozličný tovar, predajňa textilu, kde sa väčšinou ako predavačky striedali viac žien. Škoda, že tieto predajne pre malý počet kupujúcich boli pre nerentabilnosť zrušené.

V rokoch 1962 – 1964 bola pre Jednotu svojpomocne vybudovaná predajňa potravín a pohostinstvo v miestnej časti Hostinec. Najväčší podiel pri tejto stavbe v organizácii práce mal Ondrej Koltáš - Gríger. Ako robotníci pracovali občania Pavol Fábian, Ondrej Fábian, Ľudovít Fábian pod Vinišky, Ladislav Belák a ďalší. Prvou predavačkou v obchode bola Mária Vápeníková z Honiec. Prvou predavačkou v pohostinstve bola Zuzana Koltášová – Grígerová. Pre občanov z Hostinca sa tak vytvorilo kultúrne prostredie pre obchod. Nahradilo tak provizórne obchody u Tuzu Ladislava alebo drevený stánok na záhrade Tuza Ladislava, kde sortiment tovaru bol obmedzený, aj kultúra predaja a hygienické zásady boli primerané na tú dobu. Pohostinstvo aj obchod sa zachovali doteraz, aj keď vlastníkov už bolo niekoľko.

Predavačkami pohostinstva boli pani Margita Beneová, pani Hanzlíková, Ján Bezeg a Alexander Doboš. Predavačkami v obchode bola pani Zagibová, Gonosová, Čapová, Szölosová, Terajová, Lindáková, Dobošová a ďalšie. Posledným vlastníkom je Edita Dobošová pod firmou DEAD. Na škodu občanov z nákupného strediska Jednoty v dedine, kde boli predajne potravín a priemyselného tovaru, mlieka a pečiva, mäsa a údenín sa vytratil predaj priemyselného tovaru, mäso a údeniny. Obchod jednotku prenajímala súkromným osobám.

Po revolúcii v roku 1989 došlo k liberalizácii cien, ktoré sa prudko zvýšili. Pre názornosť uvediem ceny potravín:

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč

V ďalšej časti, bez nároku na odborné hodnotenie, dôkladnú analýzu a úplnosť, sa pokúsime predložiť prehľad o jednotlivých lokalitách výroby železa v predmetnej oblasti doplneného dostupnými dobovými zobrazeniami jednotlivých prevádzok. Železo postupne od najstarších čias, až do súčasnosti, vyrábali najprv v jamových pieckach, neskôr v tzv. slovenských peciach, ďalšie zdokonaľovanie technológie jeho výroby predstavovali vysoké pece a na koniec zdokonalené za použitia novšej, modernej technológie. Neoddeliteľným zariadením pri spracovávaní železného výťažku z pecí, boli hámre, ktorých hlavnou súčasťou bolo vykúvacie kladivo a ďalšími jeho časťami boli taviaca pec a nístej. Bola to dielňa na výrobu a spracovanie železa.

Prvú písomné údaje o jej existencii sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, ďalej zo Slavošoviec (r. 1367), Dobšinej (r. 1383) a Spišskej Novej Vsi (r. 1399). Na pohon dúchacích mechov a kladív využívali vodné koleso a tak sa tieto spravidla stavali v okolí riek či potokov. V priebehu dejín, sa technológia výroby železa a používaných zariadení, neustále menila v závislosti na novších poznatkoch a tak je dnes pomerne problémom presne stanoviť, kedy boli šachtové piecky nahradené vylepšeným typom tzv. vyššej pece, alebo kedy boli slovenské pece nahradené vysokými pecami. Okrem toho, jednotlivé typy, boli modifikované v závislosti od miestnych podmienok.

Jednou z najstarších, pomerne do súčasnosti zachovaných, sú vtesnané pece na výrobu železa z 11. – 12. storočia v Gemerskom Sade. Pece boli vtesnané do zeme a to do umele vytvoreného terénneho stupňa. V areáli bolo zistených okolo 20 takýchto pecí. Ide o úplne zachovalé najstaršie pece na území Slovenska.

Znázornenie polohy obce Gemerský Sad, v území ktorej boli nájdené vtesnané pece

Vtesnané pece typu Imola z 11. – 12. storočia z Gemerského Sadu a zobrazenie práce pri takejto peci (zdroj: Mihok et. al. 2006)

Od 13. storočia začína ťažba železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria narastať. Nasledujúce storočie bolo významné vznikom a rozvojom stredovekých miest, ktoré boli centrom remesiel, trhu a obchodu. Potreba rozvoja spôsobila, okrem iného, aj zvýšenú spotrebu železa a iných kovov. Výroba železa sa tak začínala realizovať v stále novších zariadeniach – v tzv. vyšších šachtových peciach. Približne od polovice 16. storočia sa začínajú v oblasti stavať väčšie pece so zvýšeným výkonom. Keďže tavenie železa bolo pre vtedajšiu situáciu významné, odrazil sa tento aspekt aj v umeleckej tvorbe. Tavenie železa, ale aj iná súvisiaca činnosť, je zobrazená na obraze Metercie z roku 1513, ktorý je umiestnený v rožňavskej katedrále. Takéto vyššie šachtové pece boli upravované podľa miestnych podmienok. Vznikli slovenské pece. Relatívne vysoká kvalita surového železa vyrábaného v neskorších slovenských peciach, bola príčinou toho, že tieto existovali spolu aj s vysokými a skujňovacími pecamii až do 19. storočia.

 
Znázornenie tavby železa v staršom type vyššej šachtovej peci na obraze Metercie z r. 1513

Šachtové pece, rovnako ako aj hámre, stavali v okolí riek a potokov, aby sa umožnilo využívanie vodnej energie na pohon zariadení. Výroba železa sa v tejto dobe postupe koncentrovala do údolí vodných tokov Slaná, Hnilec, Muráň, Štítnik, Bodva, Hornád a iných.

Vysoké pece sa značne rozšírili až v 16. storočí. Podľa údajov, uverejnených v práci Hermana Ignátza Bidermana „Das Eisenhütten – Gewerke in Ungarn“ z roku 1857, mala byť prvá vysoká pec v Uhorsku postavená v roku 1680 v Dobšinej staviteľom Danielom Fischerom. Otázka jej postavenia je dodnes otvorená a podľa novších výskumov je nereálna a prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená až v roku 1722.

Podľa protokolu, napísaného dňa 31. januára 1707 v Rožňave, ktorý spracovala železiarska komisia menovaná kniežaťom Františkom Rákoczim II., boli vtedy v Gemeri pece v týchto miestach: Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník, Jelšava, Ploské, Rákoš, Sása, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce, Rožňava, Nižná Slaná, Betliar, Vlachovo, Veľká Poloma, Henckovce, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Drnava a Tisovec.

V čase, keď v rokoch 1804 -1805 Bartholomeides spracovával súpis železiarní, boli v Gemeri vysoké pece v Tisovci, Hnúšti, Rimavskom Brezove, Revúcej, Betliari, Nižnej Slanej, Pohorelej, Červenej Skale a Dobšinej (2); slovenské pece boli v Drnave (4), Brzotíne (4), Slavci (2), Gombaseku (2), Plešivci (4), Kunovej Teplici (4), Štítniku (10), Ochtinej, Slavošovciach, Čiernej Lehote (2), Rejdovej, Vlachove (4), Gočove, Nižnej Slanej (2), Henckovciach, Gemerskej Polome (2), Muráni, Muránskej Dlhej Lúke (2), Revúcej (6), Revúčke (2), Mokrej Lúke (2), Revúckej Lehote (2), Lubeníku (4), Jelšave (2), Šiveticiach (2), Licinciach (2), Brusníku (3), Ploskom (2), Filieri, Hrlici (2), a v Hnúšti (2). Tieto výrobne vlastnilo 60 majiteľov (Frák 1973).

(POKRAČOVANIE)

Ing. Mikuláš Rozložník

Aby sa predchádzalo šíreniu nemoci, štátne orgány nariadili povinné očkovanie od roku 1919. Zaznamenané boli v roku 1919 proti ovčím kiahňam, v roku 1935 proti záškrtu 25 detí, 18.5.1938 očkovanie 7 - 14 ročných, 21.3.1946 očkovanie 7 - 14 ročných proti záškrtu. Zásluhou tohto očkovania bol výskyt týchto ochorení zastavený. Z tohto prehľadu je zrejmé, že štátne orgány i v tej dobe mali záujem o zdravie mládeže. Údaje som získal zo školskej kroniky v Rekeni. Socialistický systém túto skutočnosť nerád vysvetľoval.

I keď životné podmienky rodín neboli ideálne, môžeme povedať, že mládež bola zdravá, odolná voči nemociam, za čo môžu vďačiť ťažkej práci, ktorú museli vykonávať, viac telesného ohybu, pobytu na čerstvom vzduchu či už pri poľných prácach, pasením dobytka a pod. Telesná zdatnosť bola vyššia. Nemali rádiá, televízory, počítače, pri ktorých súčasná mládež trávi veľa času.

Najznámejšími lekármi v tej dobe boli Dr. Maximov, Dr. Faix a ďalší. 

V roku 1980 bolo zriadené zdravotné stredisko v Rožňavskom Bystrom, kde lekárom bol Dr. Halász. Neskôr bol v Rakovnici zriadený obvod, kde ordinoval Dr. Potočný. Od roku 1976 bol obvodným lekárom v Rakovnici Dr. Čerevka a Dr. Kartalová, ktorí mali ordinácie v Rožňave. Títo lekári mali určitú dobu ordinácie v obci, v priestoroch Klubu dôchodcov, čo bolo pre starších občanov výhodné. Žiaľ, pre malú rentabilitu bola táto služba v obci zrušená. Občania sú spádovaný do nemocnice sv. Barbory v Rožňave.

V obci vzhľadom na banícke povolanie sa najčastejšie vyskytovala choroba zaprášenia pľúc – silikóza. Silikóza je typicky banícka choroba. Pri práci v bani boli používané vzduchové kladivá na vŕtanie dier určených na odstrel. Pri vŕtaní vznikal prach, ktorý pracovníci v bani dýchali. Za jednu zmenu museli vyvŕtať aj desať takýchto dier. Vetranie bolo slabé alebo žiadne. Dýchaním sa tento prach usadzoval na pľúcach. Po dlhšej dobe sa baníkom zhoršilo dýchanie a boli preraďovaní na prácu na povrchu alebo museli ísť na invalidný dôchodok. Baníci týmto mali veľkú úmrtnosť v pomerne mladom veku. Táto choroba bola považovaná za chorobu z povolania. Postihnutí baníci boli počas života jednorázovo a opakovane finančne odškodnený a prednostne liečení. Táto choroba bola úmerne znížená zavedením vŕtania dier vodnou náplňou. Pri vŕtaní sa prach nerozširoval, ale z dier vyplavoval na povrch. I keď prach bol vyplavovaný z dier, pri nakladaní do vagónov sa naďalej rozširoval a baníci ho museli dýchať. Koncentrácia bola nižšia, ale i tak naďalej škodlivá. Baníci už v roku 1938 mali nemocenské poistenie pre seba aj pre rodinu. V zdravotníctve pracovalo veľa žien z Rakovnice, k čomu prispela aj Stredná zdravotnícka škola v Rožňave.

Prvými zdravotnými sestrami boli Mária Benková za Chráskou, Júlia Fábianová, Marta Koltášová a ďalšie. Najznámejšia zdravotníčka bola však Helena Mišurdová, i keď nevyučená, ale praxou preverená ako frontová zdravotná sestra, ktorá vytvárala zdravotníčku počas 2. svetovej vojny. Za svoju statočnosť a obetavosť bola vyznamenaná od medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy zlatou medailou za zásluhy a záchranu života. Po vojne sa stala členkou Červeného kríža ako dobrovoľná opatrovateľka. Poznali sme ju podľa brašne, ktorá bola jej spoločníčkou. Ošetrovala doma, na ceste, na poli i všade, kde to bolo potrebné. Svoje poslanie robila nezištne a bez nároku na odmenu.

V poslednej dobe z občanov máme i doktorov medicíny ako sú MUDr. Zuzana Kurcinová, rod. Gonosová, MUDr. Helena Potocká, rod. Parobeková, MUDr. Viera Kováčová, rod. Némethová.  I keď v ich rodinách neboli žiadne tradície lekárstva, sú známe ako uznávané odborníčky v oblasti urológie a zubného lekárstva. Radi pomáhajú našim občanom či už v praxi alebo i vzdelávacími aktivitami.

Do 2. svetovej vojny mamičky svoje deti rodili doma. K tomu im pomáhali pôrodné baby priamo z obce Žófia Baffyová a Mária Benková a aj ich zásluhou bolo, že sa v obci rodili zdravé deti. Pôrody prebiehali výlučne v rodinnom prostredí, pričom úmrtnosť bola nízka. 

V poslednej dobe sa najčastejšie vyskytuje chrípková epidémia. Väčšieho rozsahu boli v januári 1962 a februári 1999. I keď baníci zomierali v nízkom veku, zaznamenali sme 101 ročného Jána Hencela – Maco, 96 ročného Jána Koltáša, 94 ročného Jána Genčiho. Najstaršou občiankou bola Mária Dóbisová, rod. Babičová, ktorá sa dožila 101 rokov a 27 dní. Zomrela 11.2.1969. V roku 2000 najstaršou žijúcou občiankou bola Zuzana Gonosová, nar. 10.3.1913, číslo domu 59. V roku 1990 sa pôrodnosť znížila tak, že počet úmrtí prevažuje nad počtom narodených a naďalej má klesajúcu tendenciu.

Kladný vzťah k zdravotníctvu naši občania prejavujú aj dobrovoľným darcovstvom kriv. Nositeľom diamantovej Jánskeho plakety je Marian Nociar. Striebornej Jánskeho plakety Viliam Koltáš – pod Skalicou, bronzovej plakety Ondrej Doboš. Podľa potreby darujú krv aj ostatní občania. 

Darcovstvo krvi bolo počas socializmu považované ako vysoko humánny počin. Červený kríž darcov krvi odmeňoval v roku 1958 sumou 200 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Pre porovnanie uvediem, že za 100 Kčs sa dali kúpiť pánske nohavice. Táto aktivita bola obľúbená hlavne u študentov a vojakov. Postupne sa táto odmena zmenila na občerstvenie na odberných miestach. V oblasti legislatívy bol prijatý zákon, že zamestnávateľ musel vymeškanú dobu ospravedlniť a preplatiť priemernou mzdou. Po revolúcii 1989 bola táto výhoda znížená. Ostalo len malé ošetrenie po odbere na ambulancii.

V obci pod vedením Heleny Mišurdovej pracoval Československý červený kríž, ktorý mal 26 členov – prevažne žien. Ich hlavnou úlohou bolo starať sa v obci o hygienu, ako aj vychovávať občanov po zdravotnej stránke. Pre kolektív členov tohto spolku sa zvykli organizovať prednášky, pre niektorých aj školenia. Tieto členky poskytovali aj prvú pomoc pri drobných úrazoch, poranení a pod. Čo je potrebné vyzdvihnúť, že túto činnosť robili bez nároku na odmenu. Vylepšujúcou sa zdravotníckou opaterou a zriadením zdravotného strediska v Rožňavskom Bystrom táto aktivita postupom času zanikla. Zdravotnícku problematiku potom riešili ako školenie pre absolventov vodičských kurzov a v rámci jednotného systému  brannej výchovy ako aj školení v rámci civilnej ochrany. 

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč

Ako dôchodca sa pravidelne zúčastňoval spomienkových osláv na Slavíne, v Banskej Bystrici, na Dukle, v Revúcej, v Rožňave, Tornali (kde mal od 20.12.1944 do 15.1.1945, svoj štáb jeho najvyšší veliteľ maršál ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovský), v Čiernom Potoku a samozrejme v Rimavskej Sobote.

Celé obdobie, až do konca roka 2019, kedy sa u nás objavil koronavírus, zúčastňoval sa prednášok a besied na základných školách v okresoch Rožňava, Revúca, Rimavská Sobota a Poltár.

Primátor mesta JUDr. Jozef Šimko na adresu plk. v.v. Ladislava Sládeka povedal: „Ako veterán 2. svetovej vojny je vzácnym klenotom nielen nášho mesta, ale aj pre celú našu krajin.“ Do Rimavskej Soboty sa prisťahoval ako dôchodca.

Ing. Jozefovi NOCIAROVI, ktorý celý život od malička zasvätil športu. Od roku 1973 najmä bojovým umeniam. V Lokomotíve Rimavská Sobota začal s džudom. Pod vedením trénera Juraja Svoreňa získal dvakrát titul majstra Slovenska. Pod vedením trénera Eduarda Janského získal bronzovú a striebornú medailu.

Vynikajúce výsledky dosahoval aj v oddiele Slávia SVŠT Bratislava, v ktorej drese absolvoval mnoho turnajov po celom Česko-Slovensku, ale aj v mnohých iných krajinách Európy.

Po ukončení vysokoškolských štúdií sa vrátil do rodnej Rimavskej Soboty a pôsobil v tunajšej telovýchovnej jednote Mladosť, kde sa venuje trénerstvu až dodnes ako tréner mladých džudistov.

Niekoľko rokov zastáva aj funkciu predsedu oddielu JUDO Rimavská Sobota.

Zásluhou Jozefa Nociara sa v meste Rimavská Sobota od roku 1975 organizuje „Medzinárodná Veľka cena Rimavská Sobota„ v jeho športovom odvetví, na čo je hrdé celé mesto Rimavská Sobota.

Mgr. Attilovi HACSIMU, ktorý vyštudoval žurnalistiku na Komenského univerzite v Bratislave. Pravde a informáciám zasvätil celý svoj život. Od roku 1969 pôsobil ako redaktor GEMERSKÝCH ZVESTÍ, v ktorých ako redaktor prispel tisíckami článkov, v ktorých popisoval nielen mesto Rimavská Sobota, ale značnú časť celého Gemera.

Od roku 1979 až do prevratu 1989 pôsobil ako regionálny korešpondent UJSZÓ. Od roku 1990 sa vrátil k novovznikajúcim Gemerským zvestiam, v ktorých pracoval až do roku 2005.

Okrem novinárskej práce sa venoval aj zveľaďovaniu mesta Rimavská Sobota ako mestský a krajský poslanec. Svoj vzťah k mestu vyjadril v knihe „LEGENDA LEGIEND“, v ktorej popisuje 100-ročnú tradíciu futbalu v meste Rimavská Sobota.

V roku 2018 spolu s novinárom Jánosom Juhászom Dósom pri príležitosti 50. výročia založenia periodika “GÖMÖRI HÍRLAP“ zostavili publikáciu „TAK SME PÍSALI GÖMÖRI HÍRLAP“.

V roku 2020 vydal knihu „ HORKOSLADKÝ CHLIEB TENISOVÝ“, ktorá vyšla v slovenskom aj maďarskom jazyku.

V súčastnosti pripravuje publikáciu o histórii regionálneho futbalu.

Meno Mgr. Attilu Hacsiho navždy ostane späté s Rimavskosobotskými Gemerskými zvesťami – Gömöri Hírlap.

Z dôvodov protipandemických opatrení sa slávnostného aktu zúčastnili len poslanci mestského zastupiteľstva v Rimavskej Sobote. Celému aktu prispeli k dôstojnosti hudobnými vystúpeniami žiaci ZUŠ v Rimavskej Sobote.

V Čiernom Potoku 24.9.2021

JUDr. Jozef Pupala

Foto: autor príspevku.

D O S P E L Í

IV. LIGA JUH – VsFZ – 10. KOLO

FK Krásnohorské Podhradie – FK Geča 73 0:3 (0:1). G: M. Fiľakovský, R. Macko, L. Pástor, ŽK: M. Boroš, J. Benedik, M. Ďuríček – M. Figura, L. Pástor, M. Fiľakovský , R: M. Džupin – M. Homola, M.L. Vrábeľ, DS: J. Sendrek. D: 100.

PODHRADIE: Dávid Džačár - Jakub Fatľa, Róbert Smrek, Dávid Vozár, Štefan Dorkin, Roland Fabián, Martin Ďuríček (68´ P. Boroš), Július Benedik (68´ Š. Kun), Tomáš Béke, Tomáš Revúcky (C) (73´ A. Pipoly), Michael Boroš.

GEČA: Boris Dziak - Lukáš Pástor, Michal Milkovič (68´ K. Behun), Jaroslav Bartok (C), Peter Palko, Marián Murajda, Richard Karvanský (68´ J. Mackanič), Róbert Macko (86´ T. Kučera), Marek Figura, Dominik Buzoga (86´ S. Kopas), Marcel Filakovský (82´ A. Kušnír).

Hosťom predovšetkým šlo aj o to, aby okrem víťazstva neobdržali ani oni od domáceho mužstva góly, na ktoré sú Krásnohorčania tak citliví. Keď dokázali Gečania vzdorovať domácim bez gólu až do 36 minúty, začali si túto skutočnosť ešte viac všímať. V druhom polčase čo najviac prerušovali hru, aby sa tak domáci nedostali do súvislejšieho tlaku. Využili na to okrem presnej streľby aj pravidelné striedanie svojich hráčov. Vystriedali tak za polčas päť hráčov z lavičky, čo sa zdá, že to bolo najviac z doterajších súperov domáceho mužstva. Domácim nevychádzali ani striedania a tak to bol ďalších ich zápas bez streleného gólu. Trvá to už vyše 500 minút.

OSTANÉ VÝSLEDKY KOLA: Budkovce - Cejkov 2:0, Medzev - Spišské Vlachy 1:3, Pavlovce n/U - Košická Nová Ves 5:0, Dvorníky-Včeláre - Topoľany 4:0, Kechnec - Strážske 6:0, Kráľovský Chlmec - Ťahanovce 1:3.

TABUĽKA IV.LIGY JUH PO 10. KOLE:

JAKO V. LIGA K-G VsFZ – 8. KOLO

TJ Maratón Seňa – MFK Rožňava 1:4 (). G: N. Lukács - F. Kovács 3, J. Figúr, ŽK: L. Gungl, P. Varga - 0, R: M. Filipák – P. Židišin, M. Maličký, DS: F. Tomeček. D: 80.

SEŇA: Matúš Buda - Patrik Majoroš, Lukáš Gungl, Gabriel Czetö (68´ Š. Lanka), Nándor Lukács, Marek Witkovský (C) (59´ A. Lucskai), Tibor Schnurer, Viliam Horváth (46´ R. Džerenga), Daniel Sinovický, Peter Varga, Peter Jarušinský.

ROŽŇAVA: Frederik Spišák - Attila Gyömbér, Jozef Korfanta, Ondrej Vysoký, Juraj Horvát, Jozef Krajlik, Ákos Tamás, Stanislav Ďuriček, Lukáš Felezký (73´ S. Hric), Filip Kovács, Jaroslav Figúr (C.

Rožňavčania prišli do Sene odčiniť domácu prehru s vedúcou Lokomotívou Košice. Výsledok potvrdzuje, že sa im to pomerne ľahko podarilo. Využili na to streleckú poteciu svojho útočníka Filipa Kovácsa, ktorý si pripísal na svoje konto ďalšie tri góly. V celkovému skóre prispel jednym gólom aj kapitán mužstva Jaroslav Figúr. 

OSTATNÉ VÝSLEDKY KOLA: Krásna - Čečejovce 8:0, Šaca - Budimír 1:2, Lokomotíva Košice - Poproč 4:0, Malá Ida - Kokšov-Bakša 4:2, Kysak - Ždaňa 1:4, Ruskov - Perín 0:0.

 TABUĽKA V. LIGY K - G sk. PO 8. KOLE: 

6. LIGA ObFZ ROŽŇAVA – 9. KOLO

TJ Zlatý klas Dlhá Ves – TJ Baník Rakovnica 4:0 (4:0). G: A. Orvos, R. Ferdinand, D. Novák, M. Kliment. ŽK: 0 – J. Sklenár, M. Gábor. R: L. Lörincz – J. Molnár, P. Katona. D: 30.

DLHÁ VES: Gabriel Pomaj - Milan Makkai, Miloš Kliment (84´ Zs. Mezei), Attila Orvos, Marián Dusza (C), Viktor Kováč (79´ A. Balázs), Martin Havrlent, Kristian Segyo, Róbert Ferdinand (84´ T. Segyo), Miroslav Lorinc, Dávid Novák.

RAKOVNICA: Lukasz Prodochl (C) - Marián Gábor, Matej Lompart, Juraj Tomi, Jozef Lipták – Giba, Jozef Sklenár, Filip Viola, Juraj Červenák (55´ Ľ. Karalo), Ondrej Vavrek, Caba Koncz, Lukáš Gábor.

Futbalisti Dlhej Vsi využili domáce prostredie na hladké víťazstvo nad strelecky jalovím súperom. Stačila im na to hra v prvom polčase, ktorú využili na štvorgólové vedenie. Pri tom nechali na lavičke svojho najlepšieho strelca Patrika Mičinského, ktorý zároveň vedie tohtoročnú tabuľku 6. ligy so 14 gólmi. Po tomto kole sa domáci vrátili po týždni na 1. miesto v tabuľke vďaka zaváhaniu Bystrého na ihrisku v Rudnej. 

FK Gemerská Hôrka – Tatran Betliar – Zápas preložený na 21.11 2021 o 14:00 .

MFK Rožňava/Rudná - Baník Rožňavské Bystré 2:1 (0:1). G: K. Kocis, K. Kováč – Jak. Rochl, ŽK: , R: J. Ször – R. Farkaš, L. Gyenes, DS: L. Šalamon. D: 30.

RUDNÁ: Kristian Kocis - Ján Ivanič, Stanislav-Sebastian Drábik, Alex Hajduk, Marek Jančík, Ján Rabas, Pavol Kontra (C), Matyas Timár, Karol Kováč, Gabriel Labina, Stanislav Székely.

BYSTRÉ: Marek Šály - Tomáš Ivanič, Adam Rochl (C), Ladislav Fabian, Dominik Palašta, Filip Znak, Jakub Rochl, Viliam Gallo, Róbert Rochl, Ján Rochl, Peter Minčík.

Domáci Rudňania nastúpili ako jeden z najmladších celkov 6. ligy, ktorého priemerný vek 24 rokov „pokazil“ 48 ročný Stanislav Székely. Väčšinu mužstva tvorili 17 – 18-roční mládenci, ktorých doplňali traja hráči nad 30 rokov. U hostí to bolo opačne. Mužstvo hralo s priemerným vekom 30 rokov, keď najstarší hráč z nich mal 47 rokov. Navyše Filip Znak z Bystrého nedokončil zápas a po druhej žltej v 70 minute musel opustiť ihrisko. Lepšie začali hostia, ktorí skórovali už v 5 minute. Potom sa rozohrali aj domáci mladíci a občas pomotali hlavy Bystränom.  Na skórovanie v druhom polčase najprv využili pokutový kop, ktorý v 59 minute premenil ich brankár Kocis. O dve minuty padol víťazný gól Rudňanov, ktorý zaznamenal Karol Kováč. Tak domáci dorastenci „sfúkli“ z prvého miesta ostrieľaných Baníkov z Bystrého. Hostia nenastúpili v kvalitnom zložení a podcenili tento zápas, aj keď vyhrávali 1. polčas o gól. Ich trvanie „na tróne“ tak vydržalo sotva týždeň.

FK Lipovník – ŠK Polom Gemerská Poloma 7:1 (1:1). G: D. Bollo 4, R. Szucs, N. Vozár, A. Gorgei - D. Fajdek, ŽK: D. Bollo - K. Šubovič, M. Zatroch, M. Bakoš 2 ŽK, R: P. Galík – M. Vávrová, L. Lorincz. D: 30.

LIPOVNÍK: Róbert Fábian - Patrik Luspaj, Norbert Vozár, Oto Farkaš, Dominik Kardos (73´ R. Szucs), Roland Szucs, Tomáš Répási (47´ F. Emodi), Róbert Juhász, Attila Gorgei (C), Dávid Bollo, Kristián Albert.

POLOMA: Dárius Forgáč - Maroš Bakoš, Lukáš Jasenka, Denis Fajdek, Matúš Kuchta, Michal Ruszó, Tomáš Szilágyi, Jakub Polanecký, Kristián Šubovič, Miloš Schvarz (C), Marko Zatroch.

Domáca pôda je pre mužstvo Lipovníka priam nedobytnou pevnosťou. Presvedčili sa o tom aj hostia z Gemerskej Polomy, ktorí si mohli v zápase akurát tak vsietiť čestný gól. Zato Lipovníčania spustili na nich priam delostreleckú paľbu. Najmä kopačka ich hráča Dávida Bolla bola veľmi presná, čo znamenalo 4 presné zásahy do brány hostí. Ďalšie pridali R. Szucs, N. Vozár a Gorgei.

TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka – FK Krásnohorské Podhradie : (). G: , ŽK: , R: J. Šofranko – J. Szor, P. Katona. DS: J. Kerekes. D:

DLHÁ LÚKA:

PODHRADIE:

MFK Dobšiná – FK Hrhov 2:3 (2:2). G: M. Tokarčík 2 - G. Šmajda 2, P. Ribár, ŽK: 0 - T. Tomesz, R: D. Poťmák – M. Ďuríček, M. Šimčák. DS: Š. Bodnár. D: 50.

DOBŠINÁ: Bohuš Kašpar - Ivan Gallo, Mário Tokarčík, Stanislav Ogurčák, Štefan Brondoš, Róbert Gotthardt, Matúš Smrek, Michal Langer, Adrián Klement, Miroslav Majerčák, Peter Fabián (C).

HRHOV: Zoltán Halász - Tamás Tomesz, Attila Herczeg (C), Tomáš Zsigrai, Róbert Hajdu, Zoltán Uveges, Gabriel Šmajda, Peter Ribár, Michal Hranyó, Norvert Képeš, Roman Grosmann.

Nech vymýšľajú domáci všetko možné čo sa dá, stále im chýba smelší krok na zisk aspoň bodu. Blízo k nemu boli aj v tomto zápase, ale k ich dvojgólovému strelcovi Tokarčíkovi sa nik nepridal a tak nakoniec o troch bodoch pre Hrhovčanov rozhodol gól Petra Ribára. Hostia sa ale viac snažili, použili k tomu aj  piatich náhradníkov z lavičky. Domáci využili iba jedného.

TABUĽKA 6. LIGY ObFZ ROŽŇAVA PO 9. KOLE:

FK Baník Drnava – OFK Vyšná Slaná 1:2 (0:2). G: J. Rencsok - D. Kalis, Jerguš Barnák, ŽK: K. Kovács, K. Šoltés, R: M. Uharček – J. Gyenes, L. Gyenes, DS: O. Vysoký. D: 50.

DRNAVA: Gabriel Józsa - Peter Búlik (C), Róbert Kovács, Erik Polyák, Daniel Tisza, Peter Fabián (46´ T. Lipták), Brian Šoltés (77´ G. Zsila), Kilián Šoltés, Jaroslav Barczi (46´ K. Kovács), Jozef Rencsok, Attila Anna (46´ M. Ondrej).

SLANÁ: Martin Gallo - Michal Hadar (13´ O. Kračún), Filip Gallo, Marek Laurinc (87´ J. Gallo), Peter Rogos, Peter Zabrel (C), Dušan Kalis, Ondrej Liptai, Jerguš Barnák, Adam Gallo, Štefan Domik (71´ T. Želinský).

Domáci pokračujú neistými krokmi súťažou, ktoré im však vymedzujú iba posledné miesta v tabuľke 6. ligy. Hostia z Vyšnej Slanej sa ujali vedenia hneď na začiatku a potom len udržiavali dvojgólový náskok. Domáci do druhého polčasu prestriedali tromi hráčmi z lavičky, ale ku gólu sa dostali až 73 minúte keď skóroval ich najskúsenejší hráč Jozef Rencsok. Hostia však umnou hru si víťazstvo už nedali vziať.  

D O R A S T

IV. LIGA SD- K-G - 6.KOLO

MFK Rožňava – FK Tatra Sokoľany 11:0 (5:0). G: J. Fedor 4, L. Felezky, G. Labina, S. Hric, T. Miškovič, T. Kooš, Ch. Fabian, D. Gergely (vlastný). ŽK: 0 – M. Oravec, D. Hiľovský. R: L. Marton. D:

ROŽŇAVA: Kristian Kocis - Alex Hajduk, Patrik Kišš (46´ T. Miškovič), Karol Kováč, Michal Seman, Stanislav-Sebastian Drábik, Marek Jančík (C), Lukáš Felezký (61´ B. Ruščin), Gabriel Labina (46´Ch. Fabian), Stanislav Hric, Jozef Fedor (61´ T. Koóš)).

SOKOĽANY: Sebastián Palenčár - Damián Kaško (C), Daniel Takáč, Dávid Gergely, Manuel Jano, Marek Oravec, Dominik Hiľovský, Ján Imrich, Tomáš Ridarčík, Samuel Zubko, Adam Turták.

FK Baník Drnava – MFK Spartak Medzev 0:5 (0:2). G: R. Sepši 3, Š. Ballasch, K. Polák. ŽK: 0 – R. Sepeši. R: P. Gonos. D: 10.

DRNAVA: Matej Kaňúr - Attila Anna, Patrik Pilát, Mátyás Boršodi, Gabriel Petro (C), Alexander Parada, Adrian Vozár, Oliver Petro (66´ D. Polyák), Dávid Grbálik, Viktor Szilardi, Gabriel Bimbó.

MEDZEV: Marek Eiben - Patrik Polák, František Hovanec (C), Šimon Ballasch, Marco Tóth, Radoslav Sepši, Daniel Dzurik, Patrik Horváth, Erik Horváth, Samuel Schmer, Denis Levay.

Ž I A C I

III. LIGA SŽ sk. A VsFZ – 6.KOLO

FK Čaňa – MFK Rožňava 0:5 (0:2). G: M. Šeďo 2, R. Král, S. Petergáč, P. Rogos, ŽK: , R: V. Tóth, D: .

ČAŇA: Dávid Šimčo - Tomáš Lacko (C), Daniel Pastor, Tomáš Bittó, Boris Šároši, Adam Šároši, Peter Figura, Marko Kotulič, Michal Krupáš, Michal Frančák, Matias Matis.

ROŽŇAVA: Kristian Horňak - Martin Mikolaj, Peter Rogos (C), Samuel Chochol, Dávid Dókus, Kristián Hudárk (36´ J. Očenáš), Richard Kral, Matúš Šeďo, Samuel Petergáč, Damian Kubica, Matej Minčík.

OSTATNÉ VÝSLEDKY KOLA: FC Košice B – FK Junior Košice 8:0, FK Kechnec – FK Košická Nová Ves 3:2.

III. LIGA MŽ sk. A VsFZ – 6.KOLO

FK Čaňa – MFK Rožňava 2:6 (1:1). G: S. Krupáš, F. Máté (vlastný) - T. Rogos a J. Petergáč po 2, M. Pakes, R. Polyák, ŽK: bez kariet, R: V. Tóth, D: 20.

ČAŇA: Samuel Horský - Tobias Schubert, Sebastian Krupáš, Daniel Palovič (C), Tomáš Kiss, Radovan Sikora, Richard Sikora, Oliver Leško, Peter Korinek, Patrik Lukáč, Ema Majorošová, Slavomír Šimko, Matej Majoroš, Dimitrij Ondruš.

ROŽŇAVA: Martin Šofránko (C) - Lukáš Hatvanik, Richard Sztelo, Matúš Pakes, Sebastian Schneebauer, jakub petergáč, Florián Máté, Tomáš Rogos, Roman Polyák, Adam Ondrejčík, Michal Hudák, Dominik Podracky, Mike Capák.

OSTATNÉ VÝSLEDKY KOLA: FC Košice B – FK Junior Košice 5:1, FK Kechnec – FK Košická Nová Ves 1:5.

4. LIGA ObFZ ROŽŇAVA – 4. KOLO

TJ Papiereň Slavošovce – MFK Dobšiná 3:4 (1:4). G: J. Radič (PK), E. Karalo, E. Lalik – T. Filický, K. Holmok, S. Lévay, A. Ondrejčík. ŽK: 0 – K. Holmok, M. Kašpar. R: S. Haviarik. D: 25.

SLAVOŠOVCE: Milan Tolnai - Samuel Karvay, Jakub Radič (C), Adrián Tomi, Karol Tomi, Lukáš Tomi, Tomáš Dulovec (62´ T. Karalo), Erik Karalo, Jozef Karalo, Emilián Lalik, Ervín Karalo (36´ M. Vavrek).

DOBŠINÁ: Alexander Lalík - Marek Kašpar, Štefan Krága, Tomáš Filický (C), Dominik Filiczky,

Evan Macko Beluš (36´ V. Grančáková), Kristián Holmok, Adam Ondrejčík, Samuel Breuer (36´ M. Čišková), Samuel Lévay (62´ E. Spišák), Daniel Valentko (36´ S. Sarnovská).

FK Hrhov – Zlatý klas Dlhá Ves 16:2 (8:1). G: Á. Jánosdeák 6, R. Balogh 5, M. Szanyi 3, I. Herczeg, Sz. Kovács (vlastný) – Sz. Mogyoródi 2. ŽK: bez kariet. R: M. Vávrová. D: 20.

HRHOV: István Herczeg - Daniel Fekete, Roman Balogh, Nikolas Varga, Ákos Jánosdeák, Marek Szanyi, Dániel Die (C), Bence Zsigrai, Richárd Kovács, Marcos Csorba, Kristóf Jónás.

DLHÁ VES: Norbert Pomaj (36´ G. Gerencséri)- Balázs Barkai, Sebastian Víglasky, Ádám Csótó, Richard Orel, Viktor Ferdinand, Gabriel Ferdinand, Szabolcs Kovács, Szabolcs Mogyoródi (C), Krisztián Kupecz, Ferdinand Király.

ŠK BEMIFO – ŠK Polom Gemerská Poloma 4:1 (1:1). G: J. P. André 3, M. Szaszák – P. Kučerák. ŽK: bez kariet. R: P. Katona. D: 25.

BEMIFO: Samuel Sedlák - SEBASTIAN ALBERT (C), Bryan Polyák, Oliver Hagovský, Lukáš Szaszák, Dominik Porubán (52´ M. Szaszák), Samuel Hricko, Tamás Ičo, András Ruščin, János Péter André, Ronaldo Horváth.

POLOMA: Miroslav Szirotnyák - Šimon Koltáš, Matej Garčár (18´ Mi. Gunár), Tomáš Galajda, Tomáš Szirotnýak, Patrik Kučerák (C), Tomáš Gunár, Alex Kristóf, Samuel Gunár, Leon Kotlár, Vladimír Gunár (52´ D. Szirotnyáková).

 MG - od

STRATENÁ

Železiareň dal postaviť gróf Alexander Csáky na okraji osídlenia pozdĺž toku Hnilca, v roku 1842 celé zariadenie výrobne a všetky prislúchajúce zariadenia odkúpil Ferdinand Coburg. Zásluhou tejto podnikateľskej dynastie železiareň bola postupne vybavovaná najmodernejším dostupným technickým vybavením.

DOBŠINÁ

Mesto Dobšiná vlastnilo aj vysokú pec pri rieke Hnilec v Dobšinskej Maši, postavenú v 18. storočí, ku ktorej neskôr patril aj vykúvací hámor. Zariadenie dával majiteľ aj do dočasného prenájmu, zanikla v roku 1906.

Mestu patrila aj ďalšia vysoká pec postavená v tzv. Vyšnej Maši (udáva sa aj ako dobšinská horná huta), jej súčasťou boli aj skujňovacie vyhne. Od 50. rokov 19. storočia až do roku 1869 zariadenie prenajímala podnikateľská rodina Coburgovcov.

VLACHOVO

Železiarsky podnik vo vlastníctve grófa Emanuela Andrássyho v roku 1870 mal aj vysokú pec v tzv. hute Karol pri Vlachove. Okrem toho vlastnil aj vysokú pec v Nižnej Slanej, v roku 1869 od kniežaťa Esterháziho odkúpil vysokú pec v Gombaseku. Okrem vysokej pece tu v polovici 19. storočia boli aj dva hámre. V roku 1900 vlachovská železiareň prešla do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá tu výrobu, v roku 1907, zastavila.

NIŽNÁ SLANÁ

V chotári obce vlastnil v 18. storočí gróf Jozef Andrássy slovenskú pec a dva hámre. V 60. rokoch nasledujúceho storočia sa začal zásluhou grófa Emanuela Andrássyho rozvoj železiarstva. V roku 1867 bola na mieste bývalých prevádzok postavená nová vysoká pec Etelka. V roku 1900 celé zariadenie prešlo do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá v roku 1907 zastavila výrobu.

HENCKOVCE

Železiareň bola postavená na mieste hámra, ktorý existoval už v roku 1850. Vysokú pec postavil v roku 1852 Karol Sárkány. K železiarni patril aj hámor, prevádzka sa neskôr stala súčasťou železiarskej spoločnosti Concordia.

BETLIAR

Betliarsku železiareň (Jakobina huta, Tomášova huta) založil gróf Leopold Andrássy, jeho nástupcom na začiatku 40. rokov 19. storočia sa stal gróf Tomáš Nádassdy. Skujňovací závod stavali anglickí technici Evans a Dobbs v rokoch 1845 – 1847, ale pre vysoké náklady na zabezpečenie vhodného paliva bola výstavba prerušená. V roku 1879 železiareň odkúpil gróf Emanuel Andrássy, výroba bola zastavené v roku 1903.

DRNAVA

Majiteľom železiarského komplexu bol gróf Juraj Andrássy. Zlieváreň bola pristavená k vysokej peci v roku 1838. V prevádzke bola uprednostňovaná výroba veľkých odliatkov pre stavebné účely a ozdobných predmetov. Majiteľ tu dal vyrobiť odliatky pre reťazový most v Budapešti, ktoré pre svoju kvalitu boli vtedajšími odborníkmi uznané a použité. V 30. rokoch 19. storočia bola prevádzka považovaná za vzorový závod v celouhorskom meradle, kde sa uplatňovali najnovšie technické vynálezy. Okrem tohto závodu, gróf v roku 1869 odkúpil od kniežaťa Esterháziho aj vysokú pec v Gombaseku a v rokoch 11879 – 1880 aj železiarne v Betliari, Brzotíne a Vidovej.

LÚČKA

 Vysokú pec, ktorej vlastníkom bol gróf Gabriel Keglevich, bola postavená v roku 1853 na mieste bývalej slovenskej pece, ktorá tak bola odstavená ako posledná. K tunajšej vysokej peci patril aj skujňovací hámor.

BRZOTÍN

GOMBASEK

VIDOVÁ

Na obrázkoch je železiarska výrobňa začiatkom roku 1868 a koncom 19. storočia. Vysoká pec a skujňovacia prevádzkáreň patrila rodinám Radvanskej a Hámossyovej. Valcovňa na vodný pohon bola postavená roku 1835, v 60. rokoch 19. storočia pristavili k objektom valcovne a hámra novú vysokú pec. Valcovňa zanikla v rokoch 1858 – 1861, vysoká pec bola činná aj naďalej. Celú železiareň v roku 1880 odkúpil gróf Emanuel Andrássy.

ŠTÍTNIK

KUNOVA TEPLICA

Vysokú pec vlastnila železiarska spoločnosť Štítnická Concordia, ktorá urobila prestavbu svojich prevádzok. Výroba surového železa bola sústredená v štítnických a kunovoteplických vysokých peciach, ktoré bolo ďalej spracovávané v skujňovacích vyhniach a zlievárni.

SIRK – miestna časť ČERVEŇANY

Železiareň postavila Hrlicko-tapolcsánska železiarska účastinárska spoločnosť v rokoch 1870 – 1971, ktorá však v roku 1880 zanikla. Od roku 1883 sa táto prevádzka stala súčasťou Coburgovského podniku a bola v prevádzke asi do roku 1903. Zrekonštruovanú drevouhoľnú vysokú pec, podľa stavu z roku 2005, znázorňuje obrázok vpravo.

LUBENÍK miestna časť CHYŽNIANSKA VODA

Juraj Heinzelmann v roku 1846 odkúpil hutu a hámre a založil železiareň, ktorá koncom 19. storočia mala tri vysoké pece a zlieváreň. Na obrázkoch prevádzka v rokoch 1896 a 1900.

REVÚCA, miestna časť KIAŠKOVA MAŠA

TISOVEC

Na území Gemera, podľa oficiálnych údajov, bolo v roku 1832 šesť slovenských a 17 vysokých pecí (v obciach Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Kunova Telica, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala a po dve v Štítniku, Revúcej, Licinciach a Hnúšti). V roku 1835 bolo 8 slovenských a 13 vysokých pecí (dve v Hnúšti, Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Štítnik, Kunova Teplica, Revúca, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala). Napriek tomu, ale, že počet vysokých pecí v prevádzke klesol, ich výroba v tom istom čase stúpla (Hapák 1962).

Od roku 1900 výroba surového železa v Gemeri začína upadať. Najprv zanikli menšie prevádzky, ktoré v rámci konkurenčného boja nemali žiadnu nádej (Hrlica, Ploské a iné), v prevádzke sa neudržali ani ďalšie, zánik ktorých už znamenal postupné znižovanie výroby v Gemeri (Revúca, Gombasek, Červeňany, Stratená, Henckovce, Lúčka, Betliar). Tento stav zapríčil zvyšovanie nezamestnanosti až vysťahovalectvo. Zanikanie vysokých pecí pokračovalo aj následkom premysleného postupu konania dôležitého výrobcu železa Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorej snahou bolo postupne skoncentrovať výrobu mimo územia Gemera.

Pri vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 boli v Gemeri v prevádzke vysoké pece v Likieri, Tisovci, Chyžnianskej Vode, Hnúšti, Dobšinej a Stratenej, ktoré však okrem Tisovca zanikli v dôsledku zámerného odburávania priemyslu z rôznych dôvodov, a tak koncom 20. rokov uplynulého storočia ostala iba jediná vysoká pec. Približne za dvadsať rokov tak zanikla výroba železa v Gemeri, ktorá bola niekedy v podstate najvyspelejšou v krajine.

O skutočnosti, že oblasť regionálnych dejín železiarstva je doteraz ešte nedostatočne objasnená, svedčí aj existencia dodnes zachovaných pozostatkov bývalých priemyselných objektov, o ktorých však historické podklady nie sú známe. Príkladom toho je aj bývalá železiareň neďaleko Bretky, kde sa nachádzajú zvyšky objektov, ale nateraz historické doklady nepoznáme (Berente et.al. 2003).


Zdroje:
Berente, A. – Horváth, P. – Rozložník, O. – Štefanča, P.: Železiareň BRETKA. Rožňava, apríl 2003, počítačová prezentácia
Frák, G.: Zánik železiarskeho priemyslu v Gemeri. In: Obzor Gemera, IV., 1973, 4, 142-143
Hapák, P.: Dejiny železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1848 – 1867. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1962
Mihok, Ľ. - Labanič, E. – Lobodová, D. – Greschner, J. – Weigner, L.: ŽELEZO. In: Schmiedl, J. – Weigner, L. (eds.): Dejiny hutníctva na Slovensku. Košice, 2006, 20-105
Šarudyová, M.: Topografia železiarní na Slovensku v 19. storočí. Košice, 1989

Spracoval Mikuláš Rozložník, Košice, september 2021

V marci roku 1919 bola menová reforma. Rakúsko-uhorské bankovky v hodnote 1000, 500, 200, 100, 50, 25, 20 a 10 korún boli okolkované známkou, rovnajúcou sa jednému percentu ich nominálnej hodnoty. Mince zostali dočasne v ich nominálnej hodnote.

Nové peniaze začali platiť u nás postupne od roku 1922. Halierové a kovové mince boli z medi, zo zinku, ale aj zo striebra. Z tohto obdobia pochádzajú aj naše najvzácnejšie korunové mince a bankovky. Na minciach a bankovkách tohto obdobia sa po prvýkrát stretávame so zobrazením lipového lístka či lipovej ratolesti. Práve tie sa stali symbolom korunovej meny v Československu na dlhé roky.

Udalosti z marca 1939, rozbitie Československa znamenali opäť veľkú zmenu pre menu. Od roku 1938 sa Rakovnica stala súčasťou Maďarska. U nás v Rakovnici až do roku 1945 platila maďarská mena pengő a stala sa platidlom. Občania pocítili horkosť zmeny peňazí, lebo v roku 1938 sa československá koruna ku pengő menila v pomere 3:1. V čase zavedenia maďarskej meny do našej dediny boli 1 pengő a 2 pengő ešte strieborné peniaze, ktoré sa v priebehu 2. svetovej vojny vymenili za hliníkové mince. 10, 20, 50, 100 a 1000 pengő boli v obehu ako papierové bankovky. 

Po pričlenení našej obce k Maďarsku zamestnanci v rudnianskej bani zarábali 10 – 15 pengő za jednu pracovnú zmenu. Druhá svetová vojna pozdvihla platy baníkov v priemere až na 50 pengő za jednu zmenu. Keď berieme do úvahy, že v roku 1939 si občan Rakovnice za 100 pengő mohol kúpiť jednu kravu, tak naši baníci sa na plat nemali čo sťažovať. Platnosť tohto systému u nás ukončila menová reforma v novembri 1945, keď splynula protektorátna a slovenská koruna do novej koruny Československej (Kčs) v pomere 1:1, to neplatilo pre Rakovnicu.

Po skončení 2. svetovej vojny sa obec Rakovnica dostala späť do Československej republiky, čo pre občanov Rakovnice prinieslo znehodnotenie ich úspor. Pengő na koruny sa zamieňali v pomere 1:50, ale aj to len v obmedzenom rozsahu. Ostatné peniaze boli úplne znehodnotené a rovnali sa nule.

Pre lepšie chápanie v tejto súvislosti prirovnajme sa k niektorej dedine, ktorej život sa sústredil, podobne ako náš, okolo železnej rudy pod pohorím Turecká, len nebol pričlenený k Maďarsku. Za najvhodnejší príklad považujem Rožňavské Bystré. V roku 1938 slovenská krajina svojim občanom československé koruny zamenila na slovenské koruny v pomere 1:1. Druhá Československá republika v roku 1948 slovenské koruny zamenila späť za československé koruny taktiež v pomere 1:1. Ako je vidieť, v susedných dedinách, kde hranice neboli posúvané z jednej strany na druhu, dokázala slovenská a československá koruna zaistiť bezbolestný prechod z jednej meny na druhú. Bystrania dve zámeny peňazí prežili bez znehodnotenia svojich úspor. Rakovničania prišli o časť svojich úspor, lebo zámena peňazí bola obmedzená.

V júni 1953 ľudia zažili ďalšiu menovú reformu, ktorá vzhľadom na jej organizáciu spôsobila šok. Druhá Československá republika po svojom vzniku veľmi povolila uzdu v platoch zamestnancov. Štátna pokladnica sa už s takým veľkým prešľapom nedokázala bezbolestne vysporiadať. Pre porovnanie uvediem našu baňu, v ktorej do roku 1953 rakovnickí baníci zarábali až 15000 Kčs. Zámena prišla úplne nečakane a bez ohlásenia. Čelní predstavitelia štátu ľudí dokonca ešte pár dní pred ňou ubezpečovali, že žiadna reforma sa nechystá. V sobotu 29. mája však večerné rozhlasové správy priniesli informáciu, že od pondelka 1. júna do štvrtka 4. júna 1953 bude menová reforma. Pravidlá boli presne stanovené. Každý občan si nechal vo výmennom stredisku Štátnej banky Československej vymeniť len 300 starých korún za 60 nových, teda v pomere 1:5. Zvyšné peniaze vymieňali v pomere 1:50. Ceny tovarov a služieb sa prepočítavali v pomere 1:5. Prvýkrát v dejinách koruny sa vtedy stalo, že mince neboli z kremnickej mincovne a bankovky nepochádzali z domácej tlačiarne. Mince razili z lacného hliníka v Leningrade a papierové peniaze vytlačili v Moskve. Boli na nich roľnícke, priemyselné a ideologické námety. Československá koruna sa stala znovu stabilnou menou od 1.6.1953 do 31.12.1992.

Posledná etapa existencie korunovej meny na našom území sa viaže k vzniku súčasnej Slovenskej republiky. Po rozdelení ČSFR v roku 1993 prišla na svet slovenská koruna – Sk. Ale najskôr sa opäť kolkovalo, aby sa z niekdajších federálnych platidiel na chvíľu urobili slovenské koruny. Potom vznikla posledná sústava korún a halierov, zobrazujúca najvýznamnejšie slovenské osobnosti. Platili aj po 1.1.2001.
(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč

V týchto bojoch o Slovensko padol v revúckom chotári 16. júna 1919 český legionár ANTONÍN DOLEŽEL, ktorého hrob sa podarilo po rokoch vypátrať na revúckom cintoríne a obnoviť. Ministerstvo obrany Českej republiky (MO ČR) sa osobitne stará o vojnové hroby svojich občanov a v našom kraji našlo veľkú podporu medzi nadšencami vojenskej histórie. Myšlienku si osvojil historik Mgr. Viktor Brádňanský a vďaka finančnej podpore darcov v startlabovej kampani ,,Zabudnutí hrdinovia“ sa podarilo zrekonštruovať podobu náhrobníka spred 100 rokov. Pietny akt pri tejto príležitosti sa uskutočnil 25. októbra 2021 za účasti hostí z Českej republiky (MO ČR a Československá obec legionářská) i mesta Revúca, Nadácie M. R. Štefánika v Bratislave a ďalší hostí...

Po pietnej slávnosti sa v MsKS k tejto téme uskutočnila prezentácia knižnej novinky VLASTENCI A HRDINOVIA. Autor PhDr. Ferdinand Vrábel v publikácii približuje vznik a činnosť československých légií počas 1. svetovej vojny. V légiách bojovalo viac ako 7000 Slovákov, ktorí sa tým nezmazateľne zapísali do slovenských dejín. Preto je veľmi dobre, že na dosah ruky je kniha, ktorá hovorí o tejto kapitole našej histórie otvorene a pravdivo, aby sa všetci Slováci aj Česi mohli doučiť, čo sa v škole zanedbalo...

Pripomeňme si, že významným legionárom bol aj Revúčan Rudolf Michal Viest. V novej knihe sa okrem iného spomína, že v zbierke zápisov v pamätníku bývalého ruského legionára kpt. Vladimíra Balla, pobočníka mjr. Geryka, veliteľa v Irkutskom výchovnom tábore pre Slovákov, je okrem iných aj takýto zápis: „Láska a oddanosť vlasti buď vodítkom v každom našom počínaní. Brig. gen. Rudolf Viest, 13. marca 1934“.

ANTONÍN DOLEŽEL

Datum narození: 16.7.1898

Obec narození: Chrudichromy

Okres narození: Boskovice

Vzdělání: ob. 4, mě. 3

Zaměstnání: rolník

Rakousko-uherský útvar v době zajetí: 14. zem. p. pl./14. p. pl.

Datum zajetí: 3.8.1918

Místo zajetí: Dosso Alto

Hodnost v době zajetí: vojín

Datum zařazení do legií: 30.9.1918

Jednotka v době zařazení: 35. p. pl. (Čs. legie v Itálii)

Hodnost v době zařazení: vojín

Poslední útvar v legiích: 35. p. pl.

Poslední hodnost v legiích: vojín

Datum úmrtí: 16.6.1919

Příčina úmrtí: padl v boji

Místo úmrtí: Vel. Revuca (Slovensko)

Místo pohřbení: Vel. Revuca

Poznámka: Padl v boji u Velké Revúci.

J. Genčanský

MsKS Revúca

ZDROJ: http://legie100.com/krev-legionare/19672/

Narodenie vnúčaťa dáva mnohým starým rodičom nový pohľad na život. Znovu sa cítia dôležito, potrebne a opäť vrúcne milovaní. „Niekedy nám nie je dopriate všetko tak, ako sme si to predstavovali, či vysnívali,“ pokračovala v rozhovore pracovníčka knižnice a dodala: „Sú aj príbehy, kedy naozaj ten život vnúčat nie je ľahký, hlavne napríklad tam, kde žijú tri generácie v jednom dome a vnúčatá pomáhajú pri opatere starkých, ktorí sú vážne chorí, robia im spoločnosť, čítajú im... vtedy to chytí za srdiečko asi každého z nás.“

Poznatky, skúsenosti, zručnosti, názory, spomienky a citová blízkosť, ktoré odovzdajú vnúčatám babka s dedkom, stará mama so starým otcom, sú hodnoty na nezaplatenie. Starí rodičia sú akousi bezpečnou oázou pre deti, ktoré neustále potrebujú istotu.

Podeľte sa s nami, či už tým, že niečo o svojej babke a dedkovi napíšete, alebo ich nakreslite, akí sú, alebo dokonca sa zahrajte so svojou vlastnou fantáziou a pošlite svoju prácu o sebe, ako asi budete vyzerať vy o pár rokov. Literárna a výtvarná súťaž je pre deti do 15 rokov, pod názvom „Hľadá sa Babka a Dedko pre rok 2021“, trvá do konca októbra 2021. Na všetky práce sa tešia v Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ul. Lipová 3, kam je potrebné ich zaslať alebo osobne doniesť. Práce budú vyhodnotené a ocenené, termín včas oznámime.

Tatiana Bachňáková
Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave

Malá ilustrovaná história horného Gemera. (20/50)

Medzi veľké osobnosti nášho kraja sa určite zaraďuje Samo TOMÁŠIK (1813-1887).

Z jeho bohatého literárneho diela som si vybral na ilustrovanie príbeh z knihy "Bašovci na Muránskom zámku".
Bratia z "orlieho hniezda" – Matej – driečny a krutý, Demeter – zvaný "Samson" sa vyznačoval hrubou vojenskou silou a Martin – zvaný "Pukeľ" s najatými vojakmi "bašovali" a tyranizovali nielen Gemer, ale i Spiš...

V roku 1530 vyplienili aj DOBŠINÚ! Ich výčiny však vyvrcholili v roku 1548, kedy vylúpili "Lapis refugi" – Kláštorisko na Spiši, a tak Ferdinand Habsburský vyslal na nich vojsko. Po boji, ostreľovaní Muránskeho hradu a aj zrade žoldnierov zbojníkov pochytali a kruto popravili.

Malá ilustrovaná história horného Gemera. (21/50)

Pavol Emanuel Dobšinský (1828-1885) sa narodil v Slavošovciach, navštevoval školy v Rožňave, Miškovci i na evanjelickom lýceu v Levoči.

Vydal spolu s A. Škultétym 64 rozprávok a v rokoch 1880-83 repre dielo "Prostonárodné slovenské povesti" – 90 rozprávok v ôsmich zošitoch!

Čo viacej dodať...?