Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Vstupné: 2€

M. Ferenczová

K zhromaždeným účastníkom predseda OblV SZPB v Rožňave pplk. v.v. Ján Malček priblížil svojím referátom okolnosti vypuknutia 1. svetovej vojny, jej nezmyselné obete a v konečnom dôsledku aj následky, ktoré okrem ľudských a materiálnych škôd boli dôsledkom rozpadu „žalára národov“ Rakúsko - Uhorskej monarchie a vyhlásenia nezávislých štátov na jej území, medzi nimi dňa 28.10.1918 aj Československého štátu Rusínov, Slovákov a Čechov.

Vtedajšie mocnosti vojnový konflikt pripravovali už dávnejšie, no zámienkou na jej rozpútanie pred verejnosťou sa stal atentát srbského študenta Gavrila Principa (ktorý neskôr zomrel v kopke pevnosti Terezín v Čechách) na následníka trónu Rakúsko-Uhorskej monarchie Františka Ferdinanda d Este v Sarajeve 28.6.1918. Mesiac na to 28.7.1918 oficiálne začala vojna proti Srbsku a jeho pripojenie k monarchii. Nemecký štáb mal dopredu pripravený plán bleskovej vojny (blitzkrieg) proti Francúzsku a Rusku.
Zápaný frond po húževnatom odpore francúských vojsk a jeho spojencov sa po urputných bojoch a ťažkých strát na oboch stranách zastavil v oblasti Sedanu a Verdunu a prešiel do dlhej tzv.zákopovej vojne.

Nemecký štáb utrpel porážku spoločných vojsk z ck. Rakúsko-Uhorska na východnom fronte s ťažiskom v Haliči a už v novembri 1914 carské vojská prekročili Karpaty a obsadili územie východného Slovenska na línii Bardejov - Svidník - Humenné - Medzilaborce. Podarilo sa uch vytlačiť späť za Karpaty až v máji 1915 za cenu veľkých vojenských strát.

Vojna trvala až do roku 1918, kedy v auguste dohodové štáty na západnom fronte porazili nemecké vojská a 24.októbra 1918 aj rakúsko-uhorské vojská na rieke Piave v severnom Taliansku. Zdecimovaní vojaci monarchie odmietli ďalej bojovať a dali sa na útek. Tak došlo aj k vzbure a poprave slovenských vojakov v Kragujevaci.

Po prijatí podmienok kapitulácie predložených americkým prezidentom W. Wilsonom vláde cisárskeho mocnárstva a ich prijatím vládou Karola I. vo Viedni, ktoré 11.11.1918 podpísal tzv . Abdikačnou listinou, znamenal koniec a rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách si okrem ne vyčísliteľných materiálnych škôd vyžiadal vyše 10 miliónov životov a ďalších viac ako 20 miliónov ranených. Najväčšie straty na ľudských životoch mal hlavný iniciátor rozpútania vojny Nemecko 2 milióny, nasledovalo Rusko 1.7 milióna, Francúzsko 1.35 milióna, cisárstvo Rakúsko – Uhorsko 1.2 milióna, Taliansko 0.46 milióna, Rumunsko 0.33 milióna, Spojené Kráľovstvo 0.76, USA  0.11 miliona obetí. Ostatné štáty, napr. Turecko, Japonsko,... mali straty vyše 771 tisíc.

Podľa dostupných údajov z vtedy 2.9 miliónov Slovákov bolo povolaných viac ako 400 tisíc mužov. Najskôr mobilizovali mužov od 20 do 37 rokov a neskôr od 18 do 50 rokov. Vojna si zo 400.000 vojakov zo Slovenska pohltila vyše 70.000 mužov!!!

Medzi nich patria aj vyše 200 vojakov uvedených na pamätníku obetí 1.svetovej vojny na cintoríne v Rožňave, na ktorý položili vence a zapálili na ich pamiatku sviečky. Na pamiatku obetí pred pamätníkom vykonali krátke modlitby za vojakov vojenský kaplán kpt. Ján Sakal a za rimsko-katolícku cirkev, farnosť Rožňava staré mesto kaplan Martin Bunda.

Na záver všetkým účastníkom zhromaždenia poďakoval veliteľ útvaru chemického určenia v Rožňave pplk. Oliver Toderiška, osobitne veteránovi vyše 90-ročnému plk. Ladislavovi Sládekovi s manželkou a osobitne mladým študentom rožňavských základných škôl, ktorí sa pred rozchodom spoločne odfotografovali pred pamätníkom s menami padlých vojakov v 1. svetovej vojne pochádzajúcich z mesta Rožňava.

Odobné pamätníky sú takmer v každej väčšej obci, alebo meste po celom Slovensku. Preto je potrebné si tieto tragické udalosti a ich obete neustále pripomínať, najmä mladej generácii, aby mala predstavu aký ľudský bitúnok znamenajú vojny, na ktorom zbohatnú len bankári. Že vojna nie je dobrodružstvo vsugerovavané mladým na počítačových hrách a dobrodružných filmoch. Aby sme si uvedomili, že práve dnes je nebezpečenstvo rozpútania vojnového požiaru nanajvýš aktuálne, keď počuť dunenie diel pár stoviek kilometrov od našich hraníc!

Nech sú tieto pamätníky mementom pre nás súčasníkov, ale aj budúce generácie a je naším morálnym poslaním, aby boli uchovávané.

Foto autor príspevku.
JUDr. Jozef Pupala

V Revúcej máme skvelú príležitosť inšpirovať sa dámami, ktoré vedia tvorivo využívať čas. Majú ho presne toľko, ako my, ale vyžmýkajú z neho niekoľkonásobne viac ako my. A navyše – pre potešenie či dokonca praktický úžitok nás – ostatných, možno menej tvorivých, alebo – aby som nebol na nás až taký zlý – azda tvorivých inak a na inom poli.
Presne pred dvoma rokmi sa začali stretávať dámy z Revúcej, aby spojili svoje šikovné ruky pre vlastnú tvorivú sebarealizáciu. Aby si vymieňali skúsenosti, aby sa navzájom inšpirovali a podnecovali v takomto zmysluplnom využívaní času – toho času, ktorý popri iných povinnostiach ženám v domácnosti zostáva. Túto svoju spoločnosť tieto dámy hneď na začiatku výstižne, dôvtipne a poeticky pomenovali na KRUH TVORIVÝCH ŽIEN. Dnes je ich zhruba tucet a výsledky práce ich šikovných rúk na prvej oficiálnej verejnej výstavke môžete vidieť vo výstavnej sieni Mestského kultúrneho strediska v Revúcej do 30. novembra 2018.

Juraj Genčanský
MsKS Revúca

Foto: Peter Poboček

PRIHLÁŠKY: telefón: 0905 657 639, 058/734 37 10. e-mail: dana [bodka] lackova [zavináč] centrum [bodka] sk. 
Prihláste sa prosím najneskôr 3 dni pred kurzom, aby sme pre všetkých pripravili pracovný materiál a pracovné pomôcky.
​​TEŠÍME SA NA SPOLOČNÉ TVORENIE!

Ing. Dana Lacková

Okrem množstva pútavých informácií boli prednášky obohatené o autentické dobové fotografie. Po ukončení prednášok podujatie pokračovalo komentovanou prehliadkou výstavy Gemer v období 1. ČSR, počas ktorej sa prítomní dozvedeli o ďalších špecifikách a výnimočnosti Prvej československej republiky a jej odraze v regióne Gemer. Atmosféru od začiatku podujatia spríjemňovali továrnici s manželkami v neprehliadnuteľnom dobovom oblečení, ktorí prítomným zároveň naživo priblížili módu 20. rokov minulého storočia.

Aj po tomto podujatí je výstava stále k dispozícii širokej verejnosti až do 31. januára 2019. Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Erika Hermélyi Gecelovská

Nie, narodil som sa v roku 1948 v Žiline, ale celý život som prežil v Revúcej, kde moja rodina žije už niekoľko storočí.

•  Základné vzdelanie si už absolvoval v Revúcej. Kadiaľ sa vinul tvoj život ďalej?

Po absolvovaní základnej školy v Revúcej som študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej vo Svite. Po jej skončení v roku 1967 som sa zamestnal v Slovenských magnezitových závodoch Jelšava, kde som pracoval až do odchodu na dôchodok.

• Práca je práca, ale koníček po práci je niečo iné, tak si sa vrhol do vody. Ako si odštartoval svoju potápačskú kariéru?

Pred 42 rokmi, koncom roka 1976 Janko Fiťma, Tóno Kvasnička, Vašek Lipavský, Zdeno Šmid, Ľubo Trombitáš a ja sme založili samostatný Klub športového potápania Vega pri Slovenských magnezitových závodoch, n. p. Lubeník, kde sme vďaka niekoľkým ľuďom od Protipožiarneho zboru pri závode, ktorí nám fandili, rozbehli činnosť klubu. Neskôr sa k nám pridali ďalší nadšenci, ako bratia Jaro a Fero Krivdovci a Tóno Profant. I napriek tomu, že sme vždy boli, povedal by som „mimo hlavného toku záujmu nadriadených orgánov“, naše prvotné nadšenie sme nestratili, ale všetci sme sa snažili zvýšiť svoje potápačské kvalifikácie. Od začiatku, spolu s Jankom Fiťmom, sme sa začali venovať inštruktorskej činnosti.

• Ako ti v hlave skrsla myšlienka, že sa ideš potápať?

Keďže som neinklinoval ku kolektívnym športom, humorne by sa dalo povedať, že som sa začal potápať vďaka Archimedovmu zákonu – „čím väčšie teleso ponoríš do kvapaliny, tým je viac nadľahčované“, ten výrok som rád používal, najmä keď sa ma elévi potápania pýtali na dôvod, prečo som sa začal potápať.

Skutočnosť je trocha obsiahlejšia. „Blcháreň“ bola prezývka kina vo veľkej sále mestského hostinca Kohút v Revúcej, kde som ako 10-ročný chlapec spolu s kamarátmi videl film H. Hassa „Výprava Xarifa“ o ceste potápačskej jachty okolo sveta. Prvé zážitky som prežil vo vode po kolená (a to som mal samozrejme kratšie nohy) v potoku Muránka a dodnes mám pred očami vždy dva rovnaké kamene, dve rovnaké rybky - hrúziky, či dva rovnako sa pohybujúce larvy potočníka. Cez zorníky nemeckej plynovej masky, pozostatok vojny, vybavenej „vypožičanou“ hadicou zo susedinho vysávača, jediného na ulici, prilepenej leukoplastom, sa ináč ako dvojmo ani nedalo vidieť.

Druhý podnet v mojej kariére potápača vyvolala omnoho neskôr, až na chemickej priemyslovke vo Svite, kniha „Potápěči“ od F. Bobka z roku 1966, ktorú som vymenil za stravné lístky. Kamarát mal jednu z prvých potápačských masiek, výrobok MĽR, s ktorou sme na striedačku skúšali na nádych preplávať bazén. Dodnes mi kdesi v zákutiach podvedomia ostali obdivuhodné pohľady zo dna bazéna, na ladné krivky našich rovesníčok puberťáčiek, ktoré sa dali pod vodou tak dokonale obdivovať len s potápačskou maskou.

Potom pár rokov nič... Až v roku 1976, ako zrelého muža, otca rodiny (to som už mal dvoch potomkov), ma oslovil bývalý spolužiak Janko Fiťma. Nakoľko na doline postavili vodnú nádrž, zásobáreň vody pre potreby rozširovaných magnezitových závodov, tak pri Klube masovo-branných športov Zväzarmu v magnezitke v Lubeníku vznikol krúžok potápačov (vraj ako protipovodňová jednotka). Na začiatok sa nás tam zišlo zopár záujemcov, včítane všadebolov, čo si len robili meno pred dievčatami – „ja som potápač“, no a postupne ostalo len zdravé jadro vážnych záujemcov.

• A na tomto poli, alebo lepšie povedané, v týchto vodách si dosiahol výrazné úspechy. Ako sa táto tvoja kariéra vyvíjala?

Postupne rokmi som sa vypracoval až na kvalifikáciu inštruktora s tromi hviezdami C.M.A.S. – Svetovej federácie potápačských organizácií. Patril som tak, svojho času, medzi ôsmich inštruktorov s najvyššou potápačskou kvalifikáciou na Slovensku. Ako člen Prezídia Zväzu potápačov Slovenska som bol v novembri 1993 členom slovenskej delegácie na Svetovom kongrese C.M.A.S. v Nikózii na Cypre, kde sa ZPS stal členom tejto organizácie.

Som držiteľom nasledovných potápačských kvalifikácií:
C.M.A.S. THREE STAR INSTRUCTOR – ZPS Inštruktor potápania *** CMAS ( tri hviezdy )
C.M.A.S. THREE STAR DIVER - ZPS Potápač *** CMAS
C.M.A.S. INSTRUCTOR HIGH PRESSURE COMPRESSOR - ZPS Inštruktor pre vysokotlaký kompresor
C.M.A.S. INSTRUCTOR DECOMPRESSION CHAMBER - ZPS Inštruktor pre dekompresné komory
C.M.A.S. INSTRUCTOR OXYGEN PROVIDER - ZPS Inštruktor pre oživovanie s O2
C.M.A.S. NITROX DIVER BASIC - ZPS Potápač s nitroxom
LEADER OF MOTORIZED VESSELS – ZONE „ A „ INTERNATIONAL CERTIFICATE
Medzinárodný vodca motorového plavidla pre more zóny „ A „

• Vráťme sa na chvíľu k tvojmu inštruktorstvu. Kde si pôsobil?

Samozrejme, okrem pôsobenia v materskom klube, som pôsobil najprv ako inštruktor, neskôr ako vedúci inštruktor vo Východoslovenskom krajskom výcvikovom stredisku potápačov bývalého Zväzarmu v Košiciach. A neskôr v novovzniknutom Potápačskom centre Zväzu potápačov Slovenska - Vega Lubeník, ktoré som po roku 1993 viedol až do ukončenia jeho činnosti. Žiaľ, po odchode vojenskej posádky v Jelšave, kde bolo mnoho mladých so záujmom o potápanie, sa náš klub, de facto, rozpadol a po čase, keďže mládež v Revúcej a okolí neostávala, ale hľadala zamestnanie inde, som musel zrušiť aj potápačské centrum. Nuž a dnes sa v Revúcej, okrem mňa, ako viem, potápa súkromne na dovolenkách pár ľudí niekoľkokrát do roka. Poniektorí z nich boli pred rokmi členmi nášho klubu.

• Takže pod tvojím vedením prešlo nemalé množstvo začínajúcich potápačov. Za tie roky ich počet nedokážeš ani odhadnúť?

Podieľal som sa na výchove niekoľko stovák kvalifikovaných potápačov, hlavne v rámci východného Slovenska. V základných školách v Revúcej a Lubeníku som sa spolu s Jankom Fiťmom venoval práci s deťmi, najmä tréningom plutvového plávania a samozrejme aj potápačskému výcviku.

• K čomu skutočne zaujímavému a možno aj nebezpečnému si sa dostal počas svojej kariéry?

Roky činnosti mi priniesli rôzne aktivity, venoval som sa aj pracovnej činnosti pod vodou a v rámci môjho širokého záujmu o potápanie, krátky čas aj speleopotápaniu a fotografovaniu pod vodou, či windsurfingu. Čo sa týka nebezpečenstva pod vodou, snažil som sa vždy dodržiavať maximálnu bezpečnosť a vedel som odhadnúť pokiaľ sú hranice možností danej partie počas potápania. Bol som povestný tým, že keď sa počas ponoru niečo udialo, čo ho mohlo ohroziť, vedel som ho i predčasne, no bezpečne ukončiť a vrátiť sa na hladinu. V tom čase každý „naháňal“ časy a hĺbky ponorov. Na ilustráciu, môj najhlbší ponor bol do hĺbky 48 metrov na vraku trajektu Zenobia na Cypre a časovo najdlhší som uskutočnil pri čistení vodojemu pod hladinou, kde som v plytkej a relatívne teplej vode (bol to vratný vodojem pre chladiacu vodu) strávil 2,5 hodiny.

• Takže pod zem aj pod vodu. Ešte sa tomu venuješ?

Aktívne speleopotápaniu už nie, ale doteraz spolupracujem so speleológmi pri akciách zameraných na prieskum zaplavených jaskynných chodieb v Tisoveckom a Muránskom krase. No a ako znalec problematiky potápania som spolupracoval na vydaní niekoľkých kníh a médií so zameraním na potápanie vo všeobecnosti i v speleológii.

• Hlboko v zatopenej jaskyni, kde je tma, nevidno ani na piaď, aký je to pocit, čo ťa tam viedlo?

V rokoch, keď sme začínali s potápaním, nebolo také striktné delenie záujmov pri potápaní, ako je dnes. Zaujímalo nás všetko spojené s potápaním a životom pod vodou, a tak nás záujmy našich priateľov potápačov z Košíc doviedli až k speleopotápaniu. V podstate sa vtedy, s tým istým skromným výstrojom, robili všetky potápačské aktivity. I naše potápanie v jaskyni Teplica pri Tisovci. Ale musím podotknúť, že po mojom nepríjemnom zážitku pri druhom ponore v jaskyni, v mútnej vode za nulovej viditeľnosti som sa zasekol medzi skalami. Po skončení ponoru a uvedomení si všetkých okolností, najmä zodpovednosti k rodine, som prestal s aktivitami pod vodou v jaskyniach. Proste, dokázal som si priznať, že na to nemám a dávam prednosť iným prioritám.

• Mal si niekedy naozaj strach, kedy ti išlo, takpovediac, o život?

Mám roky názor, že neboja sa a nemajú strach len deti a blázni, lebo nevedia, čo činia. Vždy som do vody vchádzal a dodnes vstupujem s rešpektom, uvedomujúc si, že je to prostredie cudzie pre ľudský organizmus. Avšak, celý život sa učím a oboznamujem so všetkým, čo k potápaniu patrí a čo tam čaká môj organizmus, či psychiku. Vedomý si súvislostí pri potápaní, som si aj v pár krízových situáciách, ktoré som prežil, zachoval zdravý rozum a vďaka znalostiam, ktoré som o súvislostiach v potápaní mal, som dokázal ukončiť ponor bez ujmy. Platia tu pravidlá: Stoj, Dýchaj, Rozmýšľaj, Uvedom si a až potom Čiň. Ale spomínam si aj na situáciu, keď som z danej poučky nemohol použiť Dýchaj, no vďaka tomu, že som si uvedomil, čo v danom okamihu môžem a čo musím urobiť, som ponor síce nie pohodovo, ale šťastne ukončil. A tak teraz môžem priznať, že strach prišiel, ale až po uskutočnení všetkého, čo som v danom okamihu mal urobiť a šťastne sa vynoriť.

• Nikdy som sa nepotápal, preto si len ťažko predstavujem všetky aspekty tohto hobby. V čom tkvie krása potápania?

Tu v prvom rade treba rešpektovať, ako som spomínal, že celé potápanie je vlastne o uvedomovaní si toho, čo viem a čo v danom okamihu môžem urobiť, čo dokážem a ako to prežívam. Všetko ostatné je vecou používanej techniky, dnes relatívne bezpečnejšej ako kedysi, a samozrejme kvalitného výcviku. Osobne som nikdy nebral potápanie ako adrenalínový šport, i keď v niektorých okamihoch sa tak prejavuje. Pre mňa potápanie nebolo len samotné zanorenie sa, ale stalo sa súčasťou môjho života, naučilo ma pokore a bral som ho ako činnosť, ktorá ma zaujíma, obohacuje a ktorá mi prináša uspokojenie z dosiahnutého. Musím povedať, že mi prinieslo aj množstvo zážitkov a celoživotných priateľov. No a krása je pojem veľmi relatívny, takže potápanie každému niečo prinesie, niekedy sú to síce len maličkosti, no potešia. Spomínam si, ako som na štrkovisku pri Miškolci trávil čas pod vodou spolu so samčekom slnečnice pestrej, ktorý si chystal hniezdo na neresenie pre samičku. Prv ma útočne odháňal, no potom sa upokojil a naďalej čistil priestor a nosil farebné skalky do hniezda. Celú hodinu!

• Často spomínaš svojich priateľov a stretnutia, ale čo tvoja manželka? Nikdy sa o teba nebála?

Jedno z mojich životných šťastí, i keď to znie pateticky, je moja manželka, ktorá je zároveň aj mojím najlepším priateľom. Na začiatku môjho potápania sa mu začínala venovať i ona a viedli sme k tomu aj naše deti. Celý môj potápačský život ma podporuje a vie, že sa tomu venujem dôkladne. Snažil som sa to odovzdať aj mojim absolventom v kurzoch, ktoré som ako inštruktor viedol. Pre zaujímavosť, keď neboli priestory na uskutočnenie kurzov, tak som teoretické prednášky robil u nás doma, takže mala vždy prehľad o tom, čo potápanie obnáša, čo a ako prebieha pri ponore a na čo kladiem dôraz. Vždy bolo povedané: Správny potápač sa má toľkokrát bezpečne vynoriť, koľkokrát sa ponorí. A potom, keď sa pre zhoršený zdravotný stav nemohla venovať potápaniu aktívne, chodievala so mnou na akcie s poznámkou: „Daj si pozor!“ Nuž a po každom úspešnom ponore som si zase ja s potešením neodpustil šťastnú poznámku: „A zase sme sa všetci vynorili.“ Svojím spôsobom je to dodnes náš spoločný rituál. Mohol som to, našťastie, povedať po všetkých ponoroch, ktoré som za tie roky absolvoval.

Bol som aj nepriamym svedkom jedného tragického ponoru, zhodou okolností v Tornali, pričom môj ponor mal nasledovať až po skončení ponoru prvej samostatnej skupiny. No môj ponor sa už neuskutočnil, pretože po náhlom nekontrolovanom vynorení sa jedného potápača z prvej skupiny na hladinu, nastali iné problémy, ktoré som musel riešiť. Skončilo to pre daného potápača veľmi tragicky, na povrchu sa mu už nedalo pomôcť. Žiaľ.

• Máš nejaké svoje obľúbené miesto, kam ťa to stále ťahá?

V 70. rokoch 20. storočia som bol jedným zo zakladateľov potápania v regióne Gemer-Malohont, takže aj obľúbené miesto sa nachádza v tomto regióne. Špeciálne Morské oko pri Tornali s hĺbkou 38 metrov (tzv. Kráter - bývalé Šafárikovo), kde som od roku 1977 absolvoval niekoľko stoviek ponorov a kam sa chodím potápať do dnešných dní. Odtiaľ mám veľmi zaujímavé fotografie.

• Potápanie má ale jednu zaujímavú rovinu. Cestovanie. Kde všade si kvôli potápaniu vycestoval?

V roku 1989, ako jeden z mála Európanov v tom čase, som sa potápal v Japonskom mori, pri viacerých ostrovoch v zálive Petra Veľkého. V rámci expedície po stopách stredomorskej formy tuleňa – Expedícia Biševo, ktorú som v roku 1998 zorganizoval, som sa potápal v Modrej jaskyni na ostrove Biševo v Jadrane. Tých ponorov samozrejme bolo viac a na viacerých lokalitách v Európe. Počas rokov svojich potápačských aktivít som navštívil potápačské lokality v Červenom, Čiernom, Egejskom, Jadranskom, Japonskom a Stredozemnom mori. Navštívil som i horské jazerá v rakúskych Alpách a množstvo lokalít na Slovensku. Častými boli i ponory v zimnom období pod ľadom, v plesách Vysokých Tatier, včítane chráneného Morského oka na poľskej strane Tatier.

• V tvojom živote bolo veľa takých ponorov, kedy si bol učiteľom. Ale kedy je to pre teba iba záľuba, inými slovami, kedy sa úprimne tešíš do vody?

Za najväčšiu relaxáciu považujem ponory na štrkoviskách u svojich priateľov neďaleko maďarského mesta Miškolc, či pri Senci, počas neresenia rybky slnečnice pestrej. Hĺbka a dĺžka ponorov nie sú pre mňa hlavným meradlom, skôr dám prednosť dobrej partii pri potápaní, i keď so začínajúcimi potápačmi, ktorých som školil. No a každý ponor bol a je dodnes pre mňa, i napriek vyššiemu veku, potešením.

• Ak porovnávaš potápanie vtedy a dnes, ako vnímaš ten vývoj?

V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že potápanie v tých časoch, keď sme začínali, bola záujmová činnosť svojím spôsobom riadená a podporovaná štátom. Či už teoreticky, finančne alebo technicky. Robila to skupina ľudí, ktorú nebolo možné teoreticky zaradiť medzi športy, tak to bolo zastrešené organizáciou Zväzarm (vtedajší Zväz pre spoluprácu s armádou). Samozrejme, okrem aktívnych potápačov tam bolo množstvo profesionálnych administratívnych pracovníkov Zväzarmu, ktorí vydávali príkazy, zákazy a nariadenia. Nuž a my sme sa chtiac-nechtiac museli podriadiť, nakoľko potápačská technika bola prideľovaná administratívou. Nedala sa bežne zakúpiť v obchode, v podstate bola rovnaká pre všetkých a museli sa dodržiavať aj regule zjednoteného výcviku. Svojím spôsobom to malo niečo do seba, bol jednotný systém výcviku, kde sa v teoretickej časti vysvetľovalo všetko, čo je s potápaním spojené, a ver mi, že je toho dosť, nielen hup do vody. Takže, kto mal hlboký záujem, tak si to naozaj mohol v priebehu výcviku dôkladne naštudovať. Na druhej strane nebola to komerčná záležitosť a nadriadené orgány sa snažili o masovosť, čo sa, samozrejme, nie vždy darilo.

Dnešní záujemcovia o túto činnosť majú možnosť výberu rôznych potápačských výcvikových systémov na komerčnej báze, v ktorých si zaplatíš rôzne výcvikové kurzy, mimochodom, kvôli zisku je dnes systém výcviku rozdelený do viacerých kurzov. Nehovoriac o používaní potápačskej techniky, ktorá sa dnes delí už aj podľa náročnosti ponoru, či už rekreačného alebo technického. Kedysi, ako som spomenul, to tak nebolo. A keďže je to vo výcviku a výstroji dosť úzko špecializované, prinášajú usporiadateľom kurzov aj zisk. Na druhej strane ti umožňujú cestovať za potápaním, kam si to zaplatíš, včítane potápačského sprievodu v danej lokalite. My sme to všetko museli riešiť sami. Naložiť do áut celý potápačský výstroj, nafukovací čln s prívesným motorom, kompresor na plnenie potápačských fliaš, a tak vycestovať k najbližšiemu moru – Jadranu. Devízy na zaplatenie služieb spojených s potápaním nebolo, tak sme to riešili takto. Nuž, každé obdobia života potápača niečo pridá a niečo uberie.

• Naspäť k tej histórii. Potápania, samozrejme. Ako si sa dostal k takejto činnosti?

Už v priebehu aktívnej potápačskej a inštruktorskej činnosti som sa venoval zbierkovým aktivitám historického a súčasného potápačského výstroja. Exponáty mojej zbierky predstavujú najmä potápačskú techniku používanú pri výcviku potápačov v bývalom Československu a v armáde bývalej ČSSR. No záber zbierky je oveľa širší, v podstate sú tam exponáty z celého sveta. Pretože som mal vždy záujem zistiť aj detaily tej-ktorej časti zbierky, automaticky z toho vyplynul aj záujem o históriu všetkého okolo zbierky, ľudí i činnosti pri tom načo, kedy a komu slúžili. Nuž, a to bola história, ku ktorej som sa takto postupne dostal.

• Viem, že tá zbierka je rozsiahla, unikátna a veľmi špecifická. Povedz mi o nej viac.

Zozbieral som ju za roky svojej činnosti, prípadne získal vďaka svojmu záujmu a dobrým stykom v potápačskej verejnosti doma i v zahraničí. Zbierka je najväčšou prezentáciou takéhoto typu na Slovensku, možno i v rámci Európy, pokrývajúca bežne používanú potápačskú techniku v priebehu uplynulých rokov a dneška, ale i niektoré rarity, ktoré sa pri potápačskom výcviku na Slovensku bežne nevyskytovali. Je rozdelená do niekoľkých tematických celkov, predstavujúcich kompletný výstroj potápačov z jednotlivých období, či už klasicky zásobovaných vzduchom z hladiny hadicami, počínajúc rokom 1964, cez výstroj potápačov s dýchacími prístrojmi umožňujúcimi nezávislý pohyb pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, až po techniku dnešných potápačov. Ojedinelou časťou mojej zbierky je časť, ktorá sa venuje fotografovaniu a filmovaniu pod vodou, obsahujúca 28 amatérsky vyrobených foto a filmových boxov, ktorá je snáď najväčšou zbierkou takéhoto zamerania v strednej Európe. Okrem toho je tu cca 26 vodotesných fotoaparátov od rôznych firiem sveta. Samozrejme, nedokáže obsiahnuť a pokryť celý vývoj potápania na Slovensku, no v kocke ukazuje to najzaujímavejšie, čo sa u nás pri potápaní používalo a používa i dnes.

• Predpokladám, že si svoju zbierku nenechávaš iba pre seba. Vystavoval si ju v priebehu rokov niekde?

V rôznych múzeách a pri rôznych príležitostiach, spolu 28-krát. Návštevníci ju mali možnosť vidieť niekoľkokrát nielen v mieste bydliska, v Revúcej, ale aj v rôznych múzeách, napríklad v Slovenskom technickom a Východoslovenskom múzeu v Košiciach, Brezne, Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici, v Spišskej Novej Vsi, Levoči, Rimavskej Sobote a na rôznych potápačských akciách v Bratislave, Jelšave, Nitre, Senci, Svite, Tisovci, Zuberci a niekoľkokrát na Medzinárodnom festivale potápačských filmov na rôznych miestach Vysokých Tatier. Najrozsiahlejšou prezentáciou zbierky bola výstava s názvom „Potápanie včera a dnes“ v Múzeu a Kultúrnom centre južného Zemplína v Trebišove v roku 2013, kde som si na výstavu pozval spoločne vystavovať aj svojho priateľa Lázsló Czáka, jedného z najznámejších maďarských potápačov uplynulých rokov, so synom Adamom – vlastníkov potápačskej firmy Czákó buvár KFT z Debrecína.

• A kde je tvoja zbierka dnes? Môže ju verejnosť niekde navštíviť?

Zbierka, po výstavách v rôznych mestách, v roku 2016 nakoniec definitívne zakotvila v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, vďaka záujmu a iniciatíve vedenia múzea. Zároveň za rok 2016 zbierka získala výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá v kategórii Akvizície, udeľovanú ministrom kultúry SR. Momentálne ju odborne spracovávajú, no verím, že raz vznikne i jej stála expozícia.

• Pamätám si, ako si mi s iskrením v očiach ukazoval jedny potápačské hodinky, očividne je to pre teba vášeň.

Keď sa mi konečne po dvanástich rokoch snaženia splnilo predsavzatie, umiestniť moju zbierku historickej potápačskej techniky do múzea, rozhodol som sa niečo si ponechať. Treba si uvedomiť, že zbierka obsahuje viac než 600 kusov rôzneho historického potápačského výstroja, váži niečo cez 3,5 tony a poskladaná v prenajatej miestnosti zaberala objem asi 20-25 metrov kubických. Nuž, čo si má človek z toho nechať doma? Nakoľko som v zbierke mal, mimo tých 600 kusov výstroja, aj ďalších niekoľko desiatok kusov potápačských hodiniek, používaných rôznymi potápačmi z celého sveta, tak som si ich ako najskladnejšiu časť zbierky ponechal. No a dnes moja zbierka potápačských hodiniek obsahuje oveľa viac kusov z celého sveta, od klasicky mechanicky naťahovaných zo 60-tych rokov, cez moderné automatické až po quartzové, vybavené aj funkciami na sledovanie ponoru. Tak preto tá radosť v očiach, ešte stále ma drží zberateľská vášeň.

• Existuje dokonca dokument o tebe a je dosť úspešný.

Naozaj existuje videodokument o mojich potápačských aktivitách, spracovaný mojím priateľom Paľom Kráľom zo Štátnych lesov TANAP-u, (mimochodom naše priateľstvo začalo, keď som ho pred rokmi na potápačských skúškach, ako eléva potápania skúšal), s názvom „Ferdyš“ (to je moja prezývka medzi potápačmi). Bol prezentovaný na viacerých prehliadkach videotvorby na Slovensku i v Čechách. Okrem pozitívnych ohlasov medzi divákmi, získal aj druhú cenu a Cenu diváka na 40-tom ročníku Brnenskej žabky – prehliadke potápačských filmov a Cenu diváka na Medzinárodnom festivale potápačských filmov Vysoké Tatry. Film postúpil až do celoslovenského finále amatérskej filmovej tvorby – CINEAMA Nitra 2018.

• Ale tebe ani to nestačilo a prepojil si potápanie a históriu. Počul som, že okrem zbierania techniky, sa venuješ aj iným aktivitám zahrňujúcim históriu potápania. Povedz mi akým?

Patrím medzi zakladajúcich členov Společnosti pro historii potápění České republiky (HDS CZ), ktorá sa zaoberá zdokumentovaním histórie potápania v Čechách a na Slovensku a spolupracuje s významnými historikmi potápania nielen v rámci Slovenska.

Popri svojich záujmoch rozširovania zbierky, som spracoval a prezentoval viaceré materiály týkajúce sa histórie potápania. Mnou spracované CD a DVD prezentácie sa týkajú histórie speleopotápania na Slovensku, histórie čs. potápačských hodiniek Prim Sport, histórii merania času pri potápaní, histórie potápania vo Vysokých Tatrách, histórii a vývoju prvej dýchacej automatiky pre potápanie – Mistrál, či histórii vývoja klasických potápačských prílb. Venoval som sa aj histórii fotografovania pod vodnou hladinou, ako aj histórii vývoja vodotesných foto a kino puzdier, kde sa mi podarilo podchytiť obrazom i textom okolo 2000 takýchto puzdier z celého sveta, samozrejme aj amatérsky vyrábaných potápačmi bývalej ČSSR. Jednu zo svojich prezentácií som venoval svojej obľúbenej lokalite – Morskému oku v Tornali, kam sa chodím potápať už od roku 1977.

Vo svojom archíve som mal okolo 340 kníh s potápačskou tematikou a niekoľko desiatok historických a dokumentárnych filmov o potápaní. Viaceré z nich sú z hľadiska dokumentačnej hodnoty unikátmi. Samozrejme, aj takmer všetky potápačské časopisy, ktoré v Československu vyšli, ako aj množstvo výstrižkov a dokumentov vzťahujúcich sa k potápaniu. Všetko to skončilo v múzeu, no dodnes mám na disku počítača uložených cca 3000 fotografií s témou potápanie a jeho história.

• Určite za tie roky potápania sa udialo množstvo rôznych príhod, či už dramatickejších alebo humorných. Mohol by si nám o niektorej z nich porozprávať?

Za tie roky mojich aktivít sa naozaj toho odohralo dosť. Boli to ponory i dramatické i emotívne aj, povedal by som, priam nádherné. Medzi moje nádherné patrili dva - jeden pri nočnom ponore v Japonskom mori, kedy som sa potápal uprostred svietiaceho planktónu a každá vydychovaná bublinka vyvolávala rozsvietenie planktónu. A tak, ležiac na dne, som pozeral na svietiace balóniky, ktoré sa postupným vynáraním na hladinu zväčšovali a prasknutím na hladine vyvolali priam efekt svetelnej explózie. Druhým bol ponor s priateľmi v deň mojich 50-tych narodenín v Modrej jaskyni na ostrove Biševo, kde sa človek nachádzal ponorený v nádherne modrom prostredí. Snáď ešte taká trocha nostalgická humorná príhoda z našich každoročných silvestrovských ponorov v Morskom oku. Keďže zhodou okolností som bol v časovom strese, pri prípravách na ponor som si neskontroloval výstroj, ktorý som mával zbalený vo veľkej taške, schytil som tašku, strčil do auta a šiel. Ako vždy sme sa tam zišli väčšia partia, zvítali sa, porozprávali a začali sa chystať na ponor. Nuž, a prekvapenie na mojej strane. Otvorím tašku a... potápačský oblek ostal visieť v sušiarni, kde sa sušil po poslednom ponore. Avšak, čo by to bol za Silvester, keby som sa neponoril? Tak naľahko (vonku bolo nejakých -8 °C) v požičaných teplákoch, poďme do vody. Takže môj ponor v Morskom oku sa uskutočnil a v denníku potápača sa objavil zápis: Dátum - 31.12.; miesto – Kráter Šafárikovo; hĺbka ponoru – 3 metre; čas ponoru – 30 sekúnd; a poznámka – tri nádychy v teplákoch.

A nedá mi nespomenúť jeden z najemotívnejšich ponorov môjho života. Snom každého vnútrozemského potápača bolo vždy potápanie na koralovom útese. Moje prvé sa udialo pred pár rokmi v Egypte, kde som bol s manželkou a vnúčatami. Nakoľko mám priateľov aj tam, oslovil som jedného z nich, ktorý tam niekoľko rokov pôsobí, aby mi pomohol splniť jeden z mojich dlhoročných potápačských snov. Spolu sme vybrali veľmi peknú koralovú lokalitu – útes Gota Abu Ramada, a podarilo sa. Jedného krásneho rána sme sa nalodili s manželkou a vnúčatami na potápačskú loď a odplávali na lokalitu. Manželka, ktorá bola už niekoľko rokov odkázaná na invalidný vozík, netušila, čo už pár mesiacov chystám. Dozvedela sa to až predvečer ponoru, keď jej do hotela prišiel povedať môj priateľ Mirko Rybka, že ju na druhý deň čaká potápanie na koralovom útese. Ako som už spomínal, začínala s potápaním spolu so mnou, tak jej nerobil problém používanie potápačského prístroja. Za pomoci Mirka som ju dostal do vody a vďaka modernému výstroju sme jej spolu umožnili pod hladinou prežiť v ten deň dva 40 minútové ponory v krásnom prostredí koralového útesu. Bol to vlastne aj môj prvý ponor na koralovom útese, a to s človekom mne najbližším a ktorého si nesmierne vážim – mojou manželkou. Ten ponor, vďaka natočenému videozáznamu prežívame znova a znova spolu dodnes.

Snáď by môj život s potápaním vydal aj na knižku, no spomienky pomaly blednú a nikdy som si nenašiel čas dať to dohromady, len občas, pri stretnutiach s priateľmi potápačmi, sa vynárajú aj tie, na ktoré som časom pozabudol.

• Pre tých, ktorí by sa chceli venovať potápaniu, ale možno nevedia, čo všetko to obnáša, čo by si im poradil?

Ako hovoria Záhoráci: „A včil buc múdry!“ Až do dnešných dní som ochotný tým, ktorí ma oslovia, poradiť a pomôcť. No vždy je to individuálna záležitosť. Niekto má záujem len o rekreačné dovolenkové potápanie, ktoré dnes praktizujú v jednotlivých prímorských strediskách, tu by som doporučil pred dovolenkou sa trocha viac informovať už doma v potápačských školách či strediskách, alebo u nejakého skúseného potápača, čo to vlastne obnáša, čo človek smie a čo nie pri ponore. Pokiaľ si chce urobiť len jeden ponor s prístrojom so sprievodom, myslím si, že pokiaľ natrafí na poctivého inštruktora, dá sa to zvládnuť. Pokiaľ sa chce venovať potápaniu seriózne, jednoznačne to chce dobrú potápačskú školu alebo centrum a postupne pridávať jednotlivé vyššie kvalifikácie, ktoré jednotlivé systémy ponúkajú. Ináč existuje na internete prístup ku informáciám o jednotlivých prevádzkovateľoch a tiež je možnosť získať informácie na Facebooku a na rôznych internetových potápačských fórach. Čo sa týka výstroja, to už je odpoveď na viac otázok, ktoré, žiaľ, okrem ceny dnes ovplyvňuje jednotlivých výrobcov potápačskej techniky či výcvikových systémov, i keď je to neuveriteľné, “módny trend“.

• A čo na záver? Oslávil si životné jubileum, čo ti prinieslo ?

Vždy som sa snažil o priateľský prístup s partnermi pri potápaní, nuž a v deň mojich jubilejných narodenín sa mi to vrátilo. Absolvoval som ponor v Morskom oku v Tornali, kde som si urobil ponor 70 metrov vodného stĺpca! Každý si kladie otázku: „A to už ako, keď je tam len 38 metrová hĺbka?“ Nuž 35 dole a 35 hore, spolu 70. Ale neuveriteľné prekvapenie ma čakalo po mojom výstupe na hladinu, kde ma vítalo 14 dlhoročných priateľov potápačov, z Bratislavy, Trnavy, Liptovského Mikuláša, Brezna, Štrbského Plesa, Popradu, Levoče, Spišskej Novej Vsi a Košíc, aby mi popriali ďalšie úspešné roky a ponory. Ja som o tom, čo ma čaká, ani len netušil, pretože ponor som naplánoval s tromi priateľmi len pár dní predtým. Nuž, ako som hovoril, potápanie mi prinieslo aj celoživotných priateľov. I to je o vzťahoch, ktoré vznikajú pri potápaní, kde si človek obzvlášť uvedomí potrebu toho druhého.

Vladimír Oravec

ZŠ

Naši športovci súťažili len v tatami kategóriach lightcontact a kicklight: Ján Tamáš 2x zlato, Natália Tószegiová 2x stiebro, Alžbeta Teličáková 2x striebro a Andreja Székelyová 2x bronz.

Ľ.B.

Žiaci vytvorili záložky, na ktorých boli vyobrazené ľudové, ale aj moderné rozprávky, povesti (týkali sa objektov z blízkeho okolia). Mnohí pridali aj odkazy pre žiakov z partnerskej školy. Tou bola pre našu školu Akademia Gymnázium, Základní škola a Mateřská škola z Brna.

Komunikácia s koordinátorom tejto školy bola veľmi priateľská a milá a veľmi nás potešil aj list, ktorý bol súčasťou balíka so záložkami. V ňom nám napísal, ako prebiehala tvorba záložiek u nich. List sme si spoločne prečítali, keď sme sa všetci stretli v školskej knižnici. Každý jeden žiak, ktorý sa zapojil do projektu, odchádzal s peknou záložkou do knihy.

Účasť v projekte bol novou skúsenosťou pre našich žiakov, ale zároveň si pripomenuli rozprávky a povesti, ktoré kedysi čítali.

Slnečný októbrový štvrtok sme opäť využili na zážitkové vyučovanie priamo v NP Muránska planina. Dozvedeli sme sa viac o našich drevinách a zároveň sme si prevetrali nohy na turistike :-) Trasu: Javoriny - Veľká Lúka - Hrad Muráň - Muráň sme dali po svojich. :) Pri vzdelávaní nám prišli robiť spoločnosť aj koníky z Veľkej Lúky. Ďakujeme tete Evke, Lucke a ujovi Igorovi za prežitie náučného a zároveň krásneho dňa. Aby sme nezabudli --- aj našej lektorke Hannah sa veľmi páčilo.

NEKILLUJ SA, NASKILLUJ SA...  V dnešnej dobe veľmi užitočná rada, keďže mnoho detí trávi svoj voľný čas s mobilmi a počítačmi veľmi neefektívne. V októbri sa žiaci vyšších ročníkov gymnázia zúčastnili zaujímavej besedy s naším absolventom 8 ročného gymnázia Michalom Juhásom, ktorý sa stal úspešným podnikateľom nielen u nás, ale aj vo svete. V Thajsku založil úspešnú firmu, o ktorej nám prišiel porozprávať niečo viac a taktiež nám poskytol užitočné informácie týkajúce sa štúdia informatiky a odboru IT.  K. Wožniaková, sexta

O tom, čo sa deje v CERNe, európskom laboratóriu pre časticovú fyziku, sme sa z prvej ruky dozvedeli od Doc. RNDr. Dušana Bruncka, CSc. Jeho veľmi odborné informácie nielen o stredisku jadrového výskumu, ale aj o najnovších poznatkoch fyziky sprostredkoval žiakom druhého, tretieho ročníka a sexty 4.10.2018 počas prednášky v Gymnáziu Martina Kukučína. Ďakujeme.                            Mgr. Zuzana Baranová

ale aby dosiahli čo najpútavejší a najpríťažlivejší výsledok si preto zvolili formu polohraného dokumentárneho filmu. Spracovať historickú tému do podoby dokumentárneho filmu je vždy lákavou výzvou. Tvorcovia prikladajú v dokumente veľký význam obrazovému stvárneniu, svetelným atmosféram, citlivej skladbe hraných, obrazovo dokumentárnych častí, ale aj účinkovaniu odborníkov. V obrazovom spracovaní budú kompozične odlíšené hrané sekvencie so súčasnosťou, budú využité možnosti farebných korekcií, strihová skladba bude rešpektovať históriu a súčasnosť. O tvorbe filmu budeme širokú verejnosť priebežne informovať prostredníctvom sociálnej siete a regionálnych médií.

Text: Lucia Oravec Koreňová
Foto: Maroš Detko

Na jar budúceho roku Vás všetkých pozývame na návštevu našej dažďovej záhrady.
ZŠ

Voľby v obciach zaznamenali pohyby rôznym smerom a dnes už vieme, že obecné zastupiteľstvá budú v niektorých obciach zložené úplne z nového zoznamu poslancov. Medzi také budú po zložení poslaneckého sľubu patriť obecné zastupiteľstvá v obciach Honce, Kečovo a Meliata. Zaujímavé je aj to, že novembrové voľby v obciach Markuška, Henckovce, Kováčová a Kružná potvrdili prechádzajúce zloženie obecného zastupiteľstva. V ostatných obciach zaznamenali menšie či väčšie rozdiely, vyplývajúce z volebných výsledkov. Nie menej zaujímavý je aj údaj o zložení žien a mužov v týchto orgánoch verejnej správy. Údaje z nášho regiónu prezrádzajú, že v poslaneckých laviciach bude v tomto volebnom období 111 žien a 275 mužov, ku ktorým prirátame ešte 4 zatiaľ voľné poslanecké miesta.

Najväčší počtom bude zložený poslanecký zbor mestského zastupiteľstva v Rožňave - 17. O niečo menej poslancov bude v Dobšinej - 11 a obecné zastupiteľstvá v Brzotíne, Gemerskej Polome, Krásnohorskom Podhradí, Nižnej Slanej, Plešivci, Slavošovciach, Štítniku budú mať všade po 9 poslancov. Po doplňovacích voľbách aj v Hrhove. Po 7 poslancov bude vykonávať svoju činnosť obecné zastupiteľstvo v Betliari, Čiernej Lehote, Čučme, Dlhej Vsi, Drnave, Gemerskej Hôrke, Gemerskej Panici, Jablonove n/Turňou, Joviciach, Krásnohorskej Dlhej Lúke, Lipovníku, Pači, Rakovnici, Rejdovej a vo Vlachove. Zvyšok obecných zastupiteľstiev (35) bude zložený po 5 poslancov.

Podrobnejšie o zložení obecných a mestských zastupiteľstvách okresu Rožňava po novembrových komunálnych voľbách 2018 sa dozviete v prílohe. (O chvíľu)

Pre návštevníkov boli pripravené dielne, kde si mohli vyskúšať prácu s drevom a kožou, privoňať ku kováčskemu remeslu, naučiť sa robiť tradičné gágoríky, ozdoby na torty či rôzne šperky. Ako si možno poradiť nielen so stresom, sa viedli debaty pri prezentácii metódy One Brain. Nával bol aj pri stánku, kde sa maľovalo na tvár, v čajovni, zmenárni a pri prezentácii automodelárskej dráhy. Blížiace sa Vianoce pripomínala dielnička zameraná na výrobu ozdôb z dreva použitím servítkovej techniky. Niečo pod zub ponúkal nielen stánok s názvom „Ozdob si svoju palacinku“, ale aj stánok „Kváskovanie“, kde sa záujemci oboznámili s metódou prípravy kváskového pečiva, ktoré mimochodom mohli účastníci ochutnať už pri vstupe do budovy, lebo boli vítaní chlebom a soľou. Predškoláci a školáci sa mohli zabaviť aj v „Zochovni“, na ktorú sa premenila telocvičňa, a ktorá ponúkala športové aktivity a súťaže od výmyslu sveta. Špeciálne pre predškolákov bola pripravená tvorivá dielňa, v ktorej si mohli zarobiť svoje prvé „zocháčiky“ – špeciálnu menu vytvorenú v rámci projektu finančnej gramotnosti. 

Pri toľkých aktivitách návštevníkom poriadne vytrávilo, Ale organizátori mysleli aj na to. O hladné brušká sa starali v bufete, kde ponúkali čajík, kávičku a k tomu zákusok, všade rozvoniavali čerstvé langoše i pečená klobása a z dvoch kotlov sa valila vôňa gulášu a kapustnice.

Presne na poludnie sa rekordný počet návštevníkov sústredil pred pódiom. Dôvod bol prostý. Začínalo sa žrebovanie tomboly. Pripravených bolo 67 cien. Tie hlavné poskytla Rada rodičov, ale za ceny a tiež materiálnu a finančnú podporu patrí vďaka i ostatným sponzorom: SMZ a. s. Jelšava, Tesco Revúca, Mestské lesy Revúca, rodičia, zamestnanci školy, partneri školy.
A ešte jedno obrovské poďakovanie patrí žiakom, ktorí boli ochotní prísť už ráno o siedmej a pomáhať pri príprave, žiakom, ktorí sami alebo s pomocou rodičov i starých rodičov prezentovali svoje majstrovstvo.

Nedávno sme publikovali článok „Škola plná majstrov“, ktorý bol prezentáciou športových úspechov Zocháčov na Majstrovstvách Slovenska a zároveň pozvánkou na sobotu.
Teraz môžeme hrdo konštatovať, že máme úžasných žiakov, ktorí sú naozaj zručnými majstrami. Sme hrdí na každého žiaka, ktorý sa snaží presadiť – či už v škole, športe alebo v niečom, čo ho baví. Lebo úspech je tou najlepšou motiváciou a my – Zocháči chceme vychovávať úspešných ľudí s veľkým srdcom.

RNDr. Eva Holéczy Vidová

ale tiež aj vďaka našim šikovným tetám kuchárkam, ktoré viedol a ktorým pomáhal ozajstný šéfkuchár. To všetko sa podarilo zrealizovať vďaka podpore firmy RYBA KOŠICE. Ukázalo sa, že Deň školy nemusí byť len o žiakoch, učiteľoch, rodičoch, ale môže byť aj o kuchárkach a stravníkoch. Ďakujeme všetkým, ktorí sa podieľali na tomto úžasnom gastronomickom zážitku, ďakujeme našim kuchárkam, že nás tak zdravo a chutne stravujú. Škola nie je len o dobrom učení, škola je aj o dobrom jedle. Sme hrdí na našu školu, sme hrdí na naše kuchárky. Dobrá škola je aj o dobrých kuchárkach. Ďakujeme.
ZŠ

prináša informácie o rôznych oblastiach života na Rožňava Bani. Predstavuje nielen tvrdú prácu baníkov, ale aj život na kolónii, banícke školstvo, či trávenie voľného času. Jej súčasťou sú nielen unikátne fotografie zo zbierok Baníckeho múzea v Rožňave, ale aj z archívov súkromných osôb, ktoré ešte neboli prezentované verejnosti. Prostredníctvom historických fotografií budú môcť záujemcovia vidieť aj objekty Rožňava Bane, ktoré sú už dávnou minulosťou. „Súčasťou slávnostného otvorenia výstavy bude aj premiéra dokumentu o Rožňava Bani, na ktorom sme spolupracovali s tými skôr narodenými, ktorí zažili prácu na Rožňava bani na vlastnej koži,“ uviedla Gabriela Kolesárová z Baníckeho múzea v Rožňave.

Výstava ROŽŇAVA BAŇA – život a práca vznikla vďaka projektu „Spolupráca a budovanie siete pre zachovanie spoločného priemyselného dedičstva“ cezhraničnej spolupráce Interreg SK-HU Budovanie partnerstva.
Záujemcovia si môžu výstavu pozrieť do 31.01.2019. Všetci ste srdečne vítaní!

Erika Hermélyi Gecelovská

Odlišní však bol počet novozvolených poslancov, starostov i primátorov. Dnes už môžeme presnejšie povedať, že takých poslancov v novom volebnom období je 147, čo je o niečo viac než 50 % z celkového počtu poslancov. Novozvolených poslancov je v týchto voľbách podstatne viac než tomu bolo pred štyrmi rokmi. Nastal teda o niečo väčší pohyb v týchto organoch verejnej správy ako v okrese Rožňava.

Medzi obce, ktoré si zvolili úplne nové zastupiteľstvo patria: Gemerské Teplice, Nandraž, Otročok, Revúcka Lehota a Šivetice. Ani v jednej obci stredného Gemera neboli zvolení poslanci v doterajšom zložení. Noví predstavitelia obce na funkcie starostov boli zvolení v Hrlici, Lubeníku, Magnezitovciach, Muránskej Dlhej Lúke, Muránskej Hute, Muránskej Zdychave, Rybníku, Sirku a v Skerešove. Nového primátora bude mať okresné mesto Revúca. O zmenách vo funkcii starostu neraz rozhodoval tesný počet platných hlasov. Napríklad v Nandraži to bol iba jeden hlas, v Poline 3, v Skerešove 6, v Muránskej Dlhej Lúke iba 9 hlasov, ktoré rozhodli o novom starostovi. V iných obciach boli rozdiely počtu hlasov v prospech nových starostov vyššie: v Hucíne 13, v Chvalovej 12, v Lubeníku 21, Ratková 23, atď.

Jedným zo starostov, ktorí získali 100-percentnú podporu voličov je aj Ing. Roman Goldschmit starosta obce Muráň. Voliči ocenili výsledky jeho práce, pretože v tejto funkcii pôsobí niekoľko volebných období. V strediskovej obci pod Muránskym hradom úspešne zvádza súboje o novoty v obci i v zastupiteľstve. Stredisková obec je tiež významnou turistickou križovatkou s bohatstvom prírodných i historických krás. Angažuje sa tu tiež mnoho iniciatívnych spoluobčanov, ktorých záujem o dianie v obci sa prejavuje napr. aj v obecných novinách, ktoré svojou úrovňou predčia viaceré na okolí. Hneď po novembrových voľbách bolo možné zaznamenať zvýšenú starostlivosť o turistický ruch zavedením požičovne elektrobicyklov, vybudovaním rozhľadne v lokalite Hôrka a parku s atrakciami pre deti v Nižkovej doline. Tiež neďaleko ihriska uvažujú vybudovať i niekoľko nových parkovacích miest pre návštevníkov hradu potrebných najmä počas turistickej sezóny.

Teraz vám ponúkame úplný zoznam zvolených poslancov podľa jednotlivých obcí okresu Revúca.

a opísala im vývoj medovníkov a medovnikárskych foriem. Banícke múzeum v Rožňave prispelo zo svojich zbierok medovnikárskymi formami, pečatidlom a výučným listom cechu medovnikárov a voskolejárov, ktoré tvoria súčasť výstavy. Jej ďalšou časťou sú ukážky súčasnej medovnikárskej výroby z produkcie od firiem Medulienka a Lada Kreatív.

Na výstavu nadväzujú aj tematické sprievodné podujatia – vianočné tvorivé dielne, ktoré sa uskutočnia 28. novembra a 12. decembra 2018. Samotná výstava potrvá až do 18. januára 2019.

Erika Hermélyi Gecelovská

„Sebavedomie národa do veľkej miery určujú významné osobnosti, ktoré národ má. Milan Rastislav Štefánik takou osobnosťou je. Napísal som o tomto mladíkovi knihu“ rozhovoril sa Jozef Banáš. „Písať o Štefánikovi je veľká zodpovednosť. Nepovažujem za historika, i keď nevidím veľký rozdiel medzi historikom a spisovateľom, poctivo študujúcim archívy. Mojim hlavným úmyslom bolo priblížiť Štefánika bližšie hlavne mladým ľuďom. Milan Rastislav Štefánik vedel, že k výšinám sa človek dostane len vtedy, keď verí, miluje a pracuje.“ Názov románu vznikol na základe Štefánikovho silného citátu „Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem!“

Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave Vás srdečne pozýva do svojich priestorov na Lipovej ul. č. 3 na besedu s vynikajúcim slovenským spisovateľom Jozefom Banášom v piatok 30. novembra 2018 o 17:00 hod. Autor predstaví svoju najnovšiu knihu „Prebijem sa! Štefánik. Muž železnej vôle“. Po besede sa uskutoční autogramiáda. Vstup je voľný.

Tatiana Bachňáková

Do táborov išli s vedomím, že tam idú za lepším životom a prácou, pritom opak bol pravdou. Téma II. svetovej vojny a táborov smrti je témou hodín dejepisu v 9. ročníku, ale učiť sa o tom počas hodín v krásnej, modernej a bezpečnej škole je, iné ako navštíviť autentické miesta, ktoré popierajú základné princípy ľudskosti. Z Osvienčimu sme odchádzali s vedomím, že nič také sa už opakovať nemôže.
Veronika Tardová, 9. A

V konkurencii 12 družstiev z Banskobystrické-ho kraja vybojovali krásne 3. miesto, keď ich predbehli len dve družstvá domáceho gymnázia v Brezne.
Chlapcom za vzornú reprezentáciu školy ďakujeme!

Andrea Repáková, Zuzana Jakubejová