Vojenčina V októbri 1955 som narukoval k „17. letištnému praporu“ do Hradčan u Mimoňe. Náš prápor zaisťoval prevádzku 24. bombardovacieho pluku. Po mesiaci sme sa presťahovali na letisko Přerov, kde bol pluk vyzbrojený novými prúdovými bombardérmi IL-28. Slúžil som ako šofér. Prvý rok som s cisternou Tatra 111 plnil bombardéry palivom LRX.
Druhý rok v dopravnej čate som s T 111 valníkom a T 805 rozvážal rôzne náhradné diely a prístroje do lietadiel, po rôznych vojenských letiskách v ČSR.
Blížil sa termín odchodu do civilu. Rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo som mal už vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať v OKD Ostrava jednoročnú brigádu v stene s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto bigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na jednoročnú brigádu. Boli to prevažne Česi, chlapci z miest, ktorí o šachte vedeli iba toľko, že je tam tma a nie sú tam okná. Dobre som sa na ich siláckých rečiach bavil, keď ma začali nahovárať, aby som sa pridal do ich partie. Oni nevedeli, že ja som robil v baniach aj na uhlí aj na rude, no to som im nepovedal. Predbehovali sa vo vysvetľovaní o práci na šachte a povedali mi asi takto:
„Mariane, pojď s náma na ostravskú šachtu. Náš velitel čety, četař z povolání Mařík, se zná s ředitelem šachty. Vybavil, že dostaneme jednu stěnu, v kterej jenom my budeme dělat. Mařík bude předák. My se zaučíme. Na šachte nám zaručují minimálný výdělek 2500 korun. Ale my si vyděláme mnohem víc, 5 až 6 tisíc. Při nástupu dostaneme 500 korún náborový příspěvek. Sakra, když půjdem domů, tak si koupíme Čízu (motorka ČZ) a šaty z Darexu. Budú z nás frajeři. Tak neváhej. Mařík je skušený horník, on s tím ředitelem na šachte dělal.“ Pomyslel som si svoje, lebo som vedel, že v Ostrave sa platí dobre, ale za dobrú a tvrdú prácu a nie za známosť s riaditeľom. Nechal som ích snívať. Najviac ma zaujala podmienka, že za odpracovanie jednoročnej brigády nám šesťmesačné nadsluhovanie odpustia. Mám tu na vojenčine za 220 korún ešte slúžiť pol roka a riskovať, že na služobnej jazde budem mať nejakú nehodu, na ktorú iba doplatím. Jazdil som veľa. Do Prahy, Plzne, Čáslavi, Brna, Zvolena a mnoho iných miest, kde boli naše vojenské letiská. Boli dni, keď som v jeden deň najazdil aj šesťsto kilometrov. Vyhľadal som Maříka, ktorý mi to potvrdil a ukázal mi aj pripravené zmluvy. Tak som sa prihlásil. Neskôr sa z autoroty prihlásili aj Fero Rusnák, Zolo Fodor a Jano Melich. Do civilu nás pustili 8.9.1957.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay