Baníctvo, ako odvetvie priemyslu, je prvovýrobou, lebo nevyžaduje nijaké suroviny, ale získava ich priamo z prirodzeného prostredia. Týmto pojmom nazývame vo všeobecnosti súhrn všetkých prác, ktorých cieľom je vyhľadávať, získavať, upravovať a spracovávať také úžitkové nerasty, ktoré sú z národohospodárskeho hľadiska dôležité ako základné suroviny.
Získavanie nerastných surovín je také staré ako dejiny ľudstva. Už dávnoveký človek používal rôzne nástroje a zbrane, zhotovené zo surovín, ktoré musel dobývať Pozostatky „dobývacích“ prác primitívneho človeka sú známe už z počiatku mladšej doby kamennej.
Postupom času ľudia spoznali aj kovy a začal ich získavať z rúd. Najstarším spôsobom získavania kovov bolo tzv. ryžovanie, čo je vlastne oddeľovanie kovu premývaním vodou, ktorý obsahuje zvetralá hornina. Takýto spôsob získavania kovov či iných prírodnín však vystačil iba dovtedy, kým ich človek získaval z povrchových ložísk, kde zvetrala a dala sa ľahko oddeľovať. Ak sa však surovina na povrchu minula, bolo potrebné prenikať do hlbších častí ložiska, kde už bola hornina celistvá a o oddeľovanie kusov hornín od kompaktného celku sa človek musel postarať. Časom spoznal, že horniny žiarom krehnú a rozpadávajú sa.
Spôsob rozrušovania hornín ohňom bol už známy pomerne skoro a dlho sa používal. Až do 17. storočia sa hornina rozpojovala ručne. Používali sa pri tom viaceré spôsoby, ako práca pomocou čakana a motyky v mäkkých častiach žily, pomocou drevených klinov, ohňa a najbežnejší spôsob dobývania surovín bol pomocou želiezka a kladiva, ktorý sa zachoval až do doby, kým sa horniny nezačali rozstreľovať pomocou trhavín, čo bolo podmienené objavom výbušných látok. Dobývanie želiezkom a kladivom bolo namáhavé a zdĺhavé.
Napriek všetkému sa v banskej činnosti používal veľmi dlhú dobu. I keď prvá výbušná látka – čierny prach bola u nás známa už v 13. storočí, na trhanie hornín bol prvý raz použitý až v roku 1627. Od tejto doby sa trhacie práce stali neodmysliteľnou súčasťou ťažobného procesu v baníctve.
Rozpojovanie horniny, bolo v minulosti, ale je ešte aj dnes, jednou z najdôležitejších banských prác. Od úspechu rozpájania horniny závisel výkon baníka pri razení štôlní, hĺbení šachiet i pri dobývaní. Úsilie riešiť túto otázku po celé stáročia nebolo úspešné a sa hornina rozpájala ručne.
Rozpojovanie dreveným klinom
Je jedným z málo známych prastarých spôsobov rozpojovania hornín, nazvaný ako „Taschen-Arbeit“ („práca do vrecka“), ktorý sa využíval v korutánskych baniach, odkiaľ sa rozšíril aj do vtedajšieho Uhorska. Podstatou tohto primitívneho spôsobu bolo používanie veľkých drevených klinov, ktoré zatĺkali do puklín v čelbe banského diela. Kliny následne po dlhšiu dobu polievali vodou, aby tak zväčšovali svoj objem, čím sa vytváral tlak na okolitú horninu, čo v konečnej fáze spôsobilo jej rozpojenie.
Rozpojovanie pomocou ohňa
Využívanie ohňa na rôzne účely bolo známe už od pradávna, napr. z rímskej doby podáva pomerne podrobné popisy Plinius (23 – 79 r. po Kristovi), keď uvádza, že už Hannibal (247 – 183 r. pred Kristom) využíval metódu španielskych baníkov a pomocou ohňa si razil cestu v Alpách.
Prvý odborný popis tejto metódy v baníctve uvádza vo svojom diele z roku 1556 Agricola:
„Tvrdosť skál rozrušuje tiež oheň, čo sa nedeje jednoduchým spôsobom. Pretože je žila uzavretá skalami a pre tvrdosť alebo malú mocnosť nemôže byť dobývaná a ak je štola nízka, zapaľuje sa hromada suchého nazhromaždeného dreva, ak je štola vysoká tak dve nad sebou a tak dlho horia, až ich oheň pohltí úplne. Oheň v takomto prípade obyčajne nezmäkčuje veľkú časť žily, iba jednotlivé odlupky. Ak nadložie a podložie je možné dobývať želiezkom, ale žila je tvrdá, že sa želiezkom dobývať nedá, vtedy sa do horniny vyrazí dutina...“
Rozpojovanie ohňom
(zdroj: Agricola: De Re metallica Libri
XII, Basilej 1556)
Rozpojovanie ohňom (zdroj: N.N.: Návšteva bání, Praha, 1873, s. 36)
Rozpojovanie ohňom
(podľa Balthasar Röszler“ Hell-
polierter Berg-Bau-Spiegel, Dresden,
1700, s.76)
Podstata rozpojovania ohňom spočíva v tom, že na pracovisku založili oheň, ktorý okolitú horninu zohrial na žiadanú teplotu. V takom stave horninu polievali studenou vodou, následkom čoho táto popraskala. Do takto vytvorených trhlín potom vrážali kliny, čím horninu rozdrobovali. Dôležitú úlohu pri používaní tejto metódy zohráva zloženie dobývanej suroviny. V prípade, ak by sa počas tohto procesu vytvorili jedovaté plyny, alebo by bolo banské dielo nadmerne zadymené, prístup do nich bol dočasne nemožný.
Podrobný opis tejto metódy, hojne využívanej v minulosti najmä v baniach terajšieho Rumunska, uvádza Delius vo svojej knihe z roku 1773:
„Pri razení chodieb sa používali železné mreže (eisene Roste), ktoré zakrývali plechom (Blech) a boky obložili kameňmi, aby bol oheň, naložený pod mrežou, usmernený na požadované miesto. Mrežu, ktorú nazývali ako „železná mačka“ (Prögel-Katze), mala ohnutý tvar a zhora i z bokov bola obložená plechom. Náradie tvorilo železné kladivo (Krücke) a železné vidly (Furkel), ktorými sa dávkovalo drevo pod mrežu.“
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Mikuláš Rozložník