Spomienky seniora v mesiaci úcty k starším

Dnes sme seniori už jedna veľká rodina,
na prežité roky si niekto z nás občas zaspomína.

Nie preto, aby sme sa z počtu prežitých rokov tešili,
ale ako odpočet svojho života svojim deťom priblížili.

Keď si v kronike svojho života listy obracať mám,
na pekné i nemilé časy si veru spomínam.

Našich rodičov tak Pán Boh obdaril,
že sa im nie jeden potomok narodil.

Aj preto, výsledkom našich rodičov lásky,
bolo počuť náš prvý plač a nezrozumiteľné hlásky.

Naše detské, ťarbavé, matkou naučené krôčky,
neviedli do jaslí, ani do materskej škôlky.

Písať písmená, rátať, čítať pekné Dobšinského rozprávky,
nás naučili v škole naše prvé pani učiteľky.
V rodnej dedinke sme svoje mladé roky prežili,
a nie jedno huncútstvo s kamarátmi vystrojili.
Aj keď sme niekedy starších občanov nepotešili,
oni nám to časom bez hnevu odpustili.

Prežili sme spolu mladé roky plné radostí,
nadišiel však čas prvých životných starostí.

Ktorou cestou svojho života sa chceme uberať,
študovať, či a aké zamestnanie si hľadať. 

Osvojili sme si teóriu i pracovné návyky,
vystríhať sa používať v práci rôzne zlozvyky.

Ako svoju úlohu a poslanie v živote naplniť,
bolo treba aj svoju rodinku si založiť.

Ktorá dievčina bude pre nás tá pravá,
či tá, ktorá mládencom najviac odoláva?

Prišli deti a s nimi kopec radostí,
neobišli nás s nimi ani časy starostí.

Život nám priniesol malú i veľkú slzičku,
vtedy sme si spomenuli na otca, mamičku.

Každému odletí mladosť na míle,
čo je komu súdené, to ho veru neminie.

Dnes často vyslovujeme slová lekár, lieky,
dúfajúc, že nám z nich pomôže nejaký.

Nie je už pre nás dnes pravda taká,
Že život by mal byť ako rozprávka.

Každý z nás má prežitý životný osud svoj,
iste nie každý môže povedať, že rozprávkový bol.
Ako rýchlo čas ubiehal, tak nám roky pribúdali,
Žiaľ aj bez nášho súhlasu sme sa seniormi stali.
Odvial nám už vietor roky radostí a starostí,
ty vedz senior, že mladosť sa ti už nevráti.