Medovnikárstvo, špecializované potravinárske remeslo zamerané na výrobu sladkého pečiva – medovníkov, má svoju tradíciu aj v Rožňave.
Pôvodne medovnikári spracovávali výlučne medové cesto z medu, ražnej alebo pšeničnej múky a vody. Presnú receptúru na jeho prípravu si veľmi prísne chránili a dokonca dedili z generácie na generáciu. Najdôležitejšou surovinou bol med. Od jeho kvality závisela nielen kvalita medovníkov, ale aj prestíž medovnikára. Cechové artikuly preto kládli dôraz na kúpu kvalitného medu a prísne zakazovali kupovať med od priekupníkov. Cesto sa vyrábalo do zásoby a skladovalo sa uložené v drevených debnách na tmavom mieste. Čím bolo cesto odstátejšie, tým bolo zároveň kvalitnejšie. Kúsky tuhého cesta sa potom vtláčali do foriem. Známe boli rôzne typy foriem. V období, keď medovnikárske remeslo dosiahlo svoj vrchol, sa používali drevené vyrezávané formy s rôznymi motívmi (náboženské motívy, deti v perinke, bábiky, postavy v dobovom odeve, husári, koník, kohút, srdce, abeceda, motívy kvetov a pod.).
Formy si často vyrábali medovnikári sami. Vyrezávali ich hlavne z hruškového dreva, pretože tie boli najkvalitnejšie. Medovníky z nich tak boli zdobené reliéfnym vzorom odtlačeným od formy. Spočiatku boli medovníky dostupné hlavne v mestách, postupne sa však prostredníctvom jarmokov a pútí rozšírili i do vidieckeho prostredia. Častokrát sa ako spomienkové predmety vystavovali medzi oknami v prednej izbe.
Koncom 19. storočia začali medovnikári používať cukor, ktorý cesto zjemňoval, preto ho bolo možné vykrajovať. Tradičné medovníky tvarované v drevených formách sa postupne začali vytrácať a do popredia sa dostali kovové formy na vykrajovanie. Postupne tak zaniklo i tradičné medovnikárstvo.
Okrem výroby a predaja svojich výrobkov – medovníkov, sa medovnikári venovali aj voskolejárstvu a sviečkarstvu.
Rožňavskí medovnikári spočiatku nemali v Rožňave svoj cech. Boli členmi cechu v Bratislave, neskôr, v roku 1736 sa stali členmi cechu levočských medovnikárov a niektorí začiatkom 19. storočia i členmi košického cechu. Vlastný cech mali v Rožňave v roku 1820, kedy im boli 9. júna 1820 udelené cechové artikuly. Okrem medovnikárov z Rožňavy sa členmi tohto cechu stali aj medovnikári z iných miest. 
V roku 1822 mal cech približne 20 členov. Rožňavskí medovnikári však neboli so svojím privilégiom spokojní, pretože vôbec nevenovalo pozornosť voskolejárstvu. Odlievanie, napr. sviečok z vosku, patrilo tiež k dôležitej činnosti tohto cechu. Výhrady mali aj k stanoveniu dvojročnej učňovskej doby a tiež vandrovky.
Rožňava zohrala v minulosti významnú úlohu v obchode s medom, významným artiklom obchodu bol aj vosk a voskové sviečky. Rožňavčania skupovali med zo širokého okolia a predávali ho nielen na domácich, ale i zahraničných trhoch. Svoje postavenie v obchode si chránili a proti konkurencii používali aj drastické metódy. Medovnikári, ktorí med ďalej spracovávali vo svojich dielňach, mohli med nakupovať výhodnejšie. Voskové sviečky z Rožňavy mali najlepšiu povesť v celej krajine. Až po rožňavských sviečkach nasledovali sviečky z Banskej Bystrice a z Nového Mesta nad Váhom, kde sa vyrábali v menšom množstve. Popri levočskej medovine bola najvýznamnejšia medovina z Rožňavy.
Spomienkou na bohatú tradíciu medovnikárskeho remesla v Rožňave sú drevené medovnikárske formy, majstrovský list zo začiatku 19. storočia s pohľadom na mesto v 
podobe veduty od maliara, grafika, medirytca a učiteľa kreslenia Johanna Baumertha a zaujímavo zdobené cechové pečatidlo z roku 1820, na pečatnom poli s rytým nápisom v kruhopise v znení: SIG.D.PR.ROSNAUER LEB.U.WACHS.Z.H.LAADE. 1820. Uprostred pečatného poľa je rytý motív – nad tromi úľmi s poletujúcimi včelami sa nad mestom vznáša okrídlená guľa so symbolom života a nádeje, na ktorej stojí ženská mytologická postava s nad hlavou vejúcim závojom. Rúčka pečatidla je zo železa a má osemhranný tvar s valcovitým ukončením. Spomínané predmety sú evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.
Sylvia Holečková,
Banícke múzeum v Rožňave
Zdroje:
TAJTÁK, Ladislav a kol. Dejiny Rožňavy I. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1978. 508 s.
Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave, fondy História I a Národopis