Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)

Ako základná plodina sa pestovali zemiaky, pšenica, ovos a jačmeň. Pri pestovaní sa používal takzvaný trojpoľný systém (ozimina, jarina, úhor). Úzke a malé políčka boli orané za pluhom s drevenými kolesami a oceľovým radlom, ťahané kravami, volmi alebo obidvoma a koňmi. Za pluhom kráčal gazda a pred kravami väčšinou manželka alebo deti. Sadenie zemiakov bolo ručné, taktiež i okopávanie a ohŕňanie. Na jeseň, spravidla v mesiaci september, sa zemiaky vyberali. Sejba obilia bola ručná a osivo sa zakrývalo železnými bránami. Kosenie bolo ručné, chlapi kosili a ženy podberali a ukladali trávu na zem. Keď bolo obilie suché, pripravovali sa povriesla a slama sa viazala a ukladala na poli do krížov. Takto pripravené obilie sa zvážalo do humna a po skončení žatvy sa organizovalo mlátenie. Zo začiatku sa mlátilo ručne cepami na toku a to tak, že dvaja mlatci proti sebe uložené obilie na zemi po ňom udierali. Po vymlátení sa zrno preosievalo za pomoci čističky obilia, ktorá fungovala na princípe ventilátora. Najstaršia čistička obilia, pozdejšie maku a fazule, ktorá je vekom najstarším zariadením, bola vyrobená v Budapešti v závode, ktorého história sa datuje až do roku 1803. Čistička je dodnes funkčná. Nachádza sa na hospodárskom dvore poľnohospodárskeho družstva v Rakovnici. Vymlátené obilie sa ukladalo do drevených debien (súsek), odkiaľ sa spotrebovávalo na kŕmenie, mletie múky a na osev v ďalšom roku.

Odkedy si Ondrej Žúdel zadovážil mlátiaci stroj, mohli si dať zbožie vymlátiť aj malí roľníci. Mlátenie v dedine trvalo celý mesiac. Do humien uložili toľko slamy, koľko sa tam vošlo, ostatné uložili do stohu. Doprostred humna postavili sečkovicu, na ktorej slamu sekali na kŕmenie a zavreli veľké vráta na humne. Mláťačka mala zo začiatku parný stroj na pohon, neskôr bol na pohon využitý elektromotor.

Kosenie sena bolo ručné, sušenie a hrabanie sena sa robilo, pokiaľ bolo pekné počasie. Približovanie do domu sa vykonávalo v plachtách na chrbte alebo na vozoch. Vozy – rebriňáky drkotali po krivých a úzkych výmoľových cestách. Často sa stávalo, že sa voz prevrátil. Pri týchto prácach museli pomáhať všetci, čo mali ruky.

Zvláštnou kapitolou bolo kosenie sena na Plešiveckej planine, kde chlapi odchádzali kosiť na celé dni, aby čo najviac pokosili. Priamo tam aj prespávali. Ženy sa nimi chodili s batohmi s jedlom a vodou. Po vysušení seno na vozoch zvážali do dediny na rebriňákoch. Vozy boli brzdené buď reťazou o koleso, niekedy i obe zadné kolesá, alebo priťahovaním dreva v obruči kolesa. Seno tiež ukladali do kôp priamo na lúke a v zime na saniach (zvlačuhoch) zvážali do dediny. Sane cestou na planinu využili na vývoz hnoja. Hnojenie pozemkov sa vykonávalo zásadne maštaľným hnojom, ktorý sa vyvážal na polia väčšinou v zime, keď ostatnej práce na poli bolo menej.

  Ako úžitkové zvieratá sa chovali ovce, ošípané, kozy, hydina: husy, kačice, sliepky. Ako ťažné zvieratá sa chovali kone, voly a kravy. Obec vlastnila dvoch obecných býkov, ktoré boli ustajnené v bujačnici na mieste, kde teraz prechádza cesta z pravej strany na ľavú pod záhradou Ondreja Genčiho pod kostolom. O tieto býky sa starali pastieri kráv Mišurdovci, ktorí bývali v obecnej pastierni, na konci záhrady Jaroslava Blahúta a Ladislava Miškoviča. Títo pastieri každý deň vyháňali kravy na pašu, počnúc od hostinca až po nižný koniec. Pastvina bola vyčlenená na Kopani a po pokosení sena v Dolinkách, Bokoch a Lackovom laze. Jalovina sa pásla na Plešiveckej planine po celé leto, napájanie dobytka bolo dômyselne riešené v cisterne. Bola to betónová nádrž, ktorá zachytávala dažďovú vodu z okolitých svahov, ktorá sa potom čerpala pomocou ručnej pumpy do válova, kde bola každý deň priháňaná črieda (vtedajší názov Guľa). Cisterna (studňa) ako historická pamiatka sa zachovala dodnes, žiaľ už v značne poškodenom stave. Po roku 1992 zlodeji vyrabovali z nej železné koľajnice, ktoré zrejme skončili v zberných surovinách. Pre prípad zlého počasia bola postavená maštaľ zvaná Jakel, zo skál a prikrytá šindľami. Táto slúžila aj na ubytovanie pastierov (juhásov), ktorí sa do dediny sťahovali v jeseni, keď začali na planine mrazy.  Dobytok bol prvýkrát vyháňaný na pašu na zelený štvrtok.

Ovce sa tiež každý rok pásli na Plešiveckej planine. Gazdovia svoje ovce zverili bačovi a valachom, ktorí ich tam pásli. Zvláštnosťou bolo, že bača dokázal rozpoznať každú ovcu, ku komu ovca patrila. Pasenie bača robil za prebytok syra, ktorý mohol predať po uspokojení dohodnutého množstva s gazdami. Okrem syra sa varila aj vynikajúca žinčica, ktorou občerstvili občanov, ktorí vyšli na planinu. Bačovia boli ubytovaní v kolibách, valasi väčšinou spávali pri košiari pod prístreškom. Práca na salaši bola neodmysliteľne spojená s ovčiarskymi prácami. Najznámejšími bačami boli Bálint Lešták  z Nižného mlyna, Ján Máťáš u Rusnáka a najmladším bol Ľudovít Popálený, ktorý chová ovce aj v súčasnosti.

V medzivojnovom období na pašu boli vyháňané i ošípané. Hlavná pastva bola na prostrednom hrbe na Vjarbú. Takýmto pastierom v obci bol Michal Mišurda. V jeseni, dokiaľ nenapadol sneh, chodievali deti pásť kravy, kozy i kone do boku i Lackovho lazu. Zaujímavosťou bolo, že medze, ktoré boli medzi roľami, chodievali ženy vyžínať a nosiť v plachtách domov. Táto činnosť zanikla založením Jednotného roľníckeho družstva a rozoraním medzí. Ďalšou zvláštnosťou bolo zberanie opadaného lístia v lesoch po mrazoch, ktoré sa používalo na podstielku pod domáce zvieratá. Po zavedení družstva v Rakovnici v roku 1956 bol vybudovaný vodovod na Plešiveckej planine zo zdroja vody zo studne. Žiaľ, pre nedostatok finančných prostriedkov bola zanedbaná jeho údržba a dnes je už mimo prevádzky.

Výrobky, ktoré boli vypestované v domácich podmienkach, boli použité na vlastnú spotrebu: mlieko, syr, vajíčka, mäso z baraniny, kozie, bravčové, hovädzie, ako aj zemiaky, obilie a niektoré druhy zeleniny. Prebytky boli predávané buď podomovým  spôsobom alebo na jarmoku organizovanom v Rožňave. Na jarmokoch sa predávali i kone, kravy, voly, ako aj niektoré výrobky. Na trhy sa chodilo samozrejme pešo. Vyúčtovanie s pastiermi sa robilo na Mitra, kde zhodnotili svoje záväzky voči sebe navzájom finančne, okrem toho aj spoločne oslávili výsledky vzájomnej spolupráce.

Na život gazdov mali vplyv aj ročné obdobia, napr. v roku 1927 boli silné mrazy, potom na jar 1928 povodne, ktoré zatopili časť úrody na poliach. V roku 1934 bol zaznamenaný nedostatok múky, cukru, soli, petroleja, ale aj iných základných potrieb. V roku 1947 veľké suchá zapríčinili nízke úrody, ktoré sa prejavili v nedostatku základných potravín. Gazdovia múku získavali mletím u mlynára Štefana Kraveca na malom vodnom mlyne, poháňaného dreveným mlynským kolesom. V tomto mlyne zároveň získavali aj obilný šrot na kŕmenie ošípaných a domácej hydiny.

Gazdiné z múky piekli doma chlieb v peciach, ktoré boli murované väčšinou na 9 bochníkov, vykurované bukovým drevom. Oheň sa rozkladal po celej ploche a rozširoval dreveným ohrablom. Pred pecou bol válov, z ktorého sa pripravené bochníky chleba vsádzali drevenou lopatou. Zatvorené boli plechovými dvierkami pece. Domáci chlieb bol veľmi chutný, a čo je dôležité, vydržal v čerstvom stave až do jeho spotreby, ktorá sa odvíjala od počtu členov v domácnosti.

Z úžitkových plodín sa pestovali konope a ľan. Hlavná konopnica bola na Nižných lúkach povyše Čertovej studienky. Konope sa rozdeľovali na poskonné (samčie) a materné (samičie). Poskonné sa vytrhalo čo najskôr, materné až neskôr. Po vytrhaní konopí tieto sa sušili, po vysušení sa namáčali v močidlách napustených tečúcou vodou. Po namočení sa rozkladali po lúke a na slniečku sušili. Po vysušení sa konope trepali na trliciach. Po rozdrvení pazdýr (pazderie) sa vyčesával na šteti (hrebeni). Po vyčesaní sa viazali do hrste (hlavy), ktoré sa vo väčšom počte viazali do vencov a uložili. V zimnom období sa potom organizovali priadky, pri ktorých sa zhotovili nite. Z nití potom na tkáčskom stave tkali plátno. Krajčírske práce si väčšinou robili jednotlivé domácnosti. Šili plátenné odevy, nohavice, košele, spodné prádlo, posteľné plachty a obrusy na stôl. Prelomom bola až polovica 20. storočia, kedy do odievania začali prenikať nové továrenské textílie. Čepiec, lajblík, oplecko, šurc, sukňa. Po 2. svetovej vojne prišlo k výraznej zmene v odievaní. Nové zamestnania prakticky vylúčili nosenie súkenných nohavíc, košieľ so širokými rukávmi i ostatných odevných častí, ktoré často prekážalo v práci.

O pestovanie  zeleniny sa v roku 1954 – 1956 pokúsil Ondrej Genči u Rapky v Henclovej doline. Pestovanie v malom neprinieslo očakávané výsledky, z ktorých sa nedalo vyžiť. Vzhľadom na namáhavú prácu a vzdialenosť od dediny od pestovania zeleniny upustil.

Okolo domov občania pestovali overené stromy. Najčastejšími druhmi ovocia boli jablone, hrušky, čerešne, orechy, slivky, moruše, ktoré však koncom 20. storočia v obci zanikli. Nové druhy ovocia boli višne, dule, ríbezle na egrešovom kríku.

Naši občania si svoj jedálny lístok spestrili i chovom včiel. Včely pestovali najprv v slamenných úľoch, neskôr sa úle vyrábali z dreva. Úle boli rozložené na drevených stojanoch, väčšinou na záhradách vlastníkov, neskôr po roku 1960 sa objavili kočovné vozy, s ktorými včelári chodili kočovať na agát, repku olejnú, lipu, jedľu atď. Po 2. svetovej vojne sa včelárstvo po roku 1950 veľmi pekne a intenzívne rozvíjalo. V Rakovnici bolo aspoň 20 včelárov. Včely boli užitočné pre človeka. Dávali mu med, včeliu kašičku, propolis a vosk. Voľakedy sa včely chovali a využívali v malých včelstvách. Dnes je snaha ich dochovávať vo veľkých rodinách a veľkých včelstvách. Najznámejší včelári boli – Dezider Róth na Hostinci, Ladislav Tuza na Hostinci, Štefan Gonos-Michalík, Ľudovít Koltáš na Hostinci, Ján Benko u Sliviny, Ondrej Lorko starší i mladší, Július Adamec, Zoltán Kožár, Ladislav Benko u Sliviny, Ľudovít Šmelko a ďalší. V každej ľudskej činnosti sú obdobia rozkvetu a obdobia úpadku. Aj včelárstvo v Rakovnici koncom 20. storočia sa nachádza v období úpadku. V obci sme zaznamenali len 4 včelárov.

Poľnohospodárske náradie si gazdovia robili sami – kosiská, poriská, násady, hrable. Zložitejšie náradie, ako kolesá, vozy, rebriňáky, rebríky robili kolesári Tuza Ján na Hostinci, Ondrej Pástor-kolesár, jarmá pre voly a kravy robil Ján Sedlák u Sváka, kachle Ján Koltáš-Chlebuš, Ondrej Benko u Sliviny. Kováčske potreby zo železa sa robili v kováčskej dielni (šmitna), ktorá bola v priestore, kde je teraz obecný klub. Vlastníkom bol Ján Kožár. Produkoval všetko, čo bolo treba do hospodárstva. Kuli kone, voly, poľnohospodárske náradie: pluhy, grace, obruče, motyky, kovanie na vozy a ďalšie. Šmitna bola aj  na pozemku, kde býva pani Helena Fábianová. Vlastníkom bol Ján Fábian-Mičko.

Kováčske práce po vojne vykonávali aj cigáni v dolinke v osade nad rodinnými domami, v katolíckej záhrade medzi briežkami a Grígerom. Dielňa bola primitívna, vybavená iba koženým mechom na vháňanie vzduchu do ohniska a jednou kovadlinou. Majstrom v dielni bol Gaži. I cez primitívne zariadenie dielne dokázal tento zručný majster vykovať zo železa reťaze, klince, podkovy, motyky a iné. Táto dielňa zanikla v 60. rokoch 20. storočia.

(POKRAČOVANIE)

Ján BRADÁČ