Tak pomenoval svoju najnovšiu samostatnú výstavu fotografií po štyroch rokoch Revúčan i svetobežník Dušan Sekerka.
Môžete ju vidieť vo výstavnej sieni MsKS v Revúcej do 13. októbra 2021.
Ing. DUŠAN SEKERKA sa narodil v Ratkovskom Bystrom a väčšinu života prežil v Revúcej. Absolvoval Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene (1964), pracoval pre štátne lesy a stále je pracovne aktívny. Má viacero záľub: včelárstvo, turistiku a cestovanie. Lásku k prírode cítiť z každej jeho fotografie.
Fotografickému koníčku sa systematicky venuje od začiatku šesťdesiatych rokov. V československých fotosúťažiach získal viacero cien, plakiet, diplomov aj čestných uznaní. Za výhru v takejto súťaži cestoval dvakrát do zahraničia.
Každú svoju zahraničnú cestu navždy zhmotnil v knihách a dokumentárnych filmoch. Najviac mu učarovali Nový Zéland, Tibet, Himaláje a národné parky v Spojených štátoch. Jeho fotografie obdivovali na kolektívnych výstavách v Poľsku, Anglicku, Bulharsku, Španielsku, v Juhoslávii, Nemecku aj Brazílii. Publikoval vo viacerých knihách, časopisoch, kalendároch i na pohľadniciach.
Prinášame fotoreportáž Petra Pobočeka z vernisáže výstavy 8. septembra v Revúcej a zopár fotografií Dušana Sekerku s originálnym rozprávačským popisom autora...
 |
 |
 |
||
 |
 |
 |
||
 |
 |
 |
||
 |
 |
 |
1 - 12 Fotografie z vernisáže
13
Bolívijská cesta smrti
Kedysi jediná cesta spájajúca La Paz s tropickým Coroicom. Kamenistá, iba tri metre dvadsať široká, 64 km dlhá, vedúca okrajom priepastí a bez zábradlia. Prekonáva úžasný 3,5 km výškový rozdiel, keď z nadmorskej výšky 4650 m zostúpi do nadmorskej výšky 1200 m. Jazdí sa vľavo, aby vodič videl hranu cesty, za ktorou už číha smrť. Ročne do priepasti padlo okolo 200 áut. Lemujú ju kríže. Dnes slúži ako turistická, ale rovnako nebezpečná atrakcia. Nová cesta je už asfaltová, ale starú cestu stále využívajú domáci, pretože je kratšia.
14
Laguna colorada
Nekonečná biela pláň. Divoká, nádherná, tichá a nevýslovne pustá. Salar de Uyuni. Táto najväčšia soľná pláň na svete s nadmorskou výškou 3650 m je súčasťou náhornej plošiny Altiplano. Tá už nie je taká pustá. Žijú v nej lamy, andské líšky, pumy, viscache a v lagúnach plameniaky – Jamesove, andské a čilské. Do červena sfarbené elegantne a dôstojne kráčajú, zobákmi vyciedzajú z plytkej slanej vody planktón. Je ich plná lagúna. Kolónie pigmentovaných rias a sedimenty do červena sfarbili nielen ich perie, ale aj túto lagúnu. Lagunu Colorada ležiacu v nadmorskej výške 4278 metrov.
15
Maják na konci sveta
Cestovať na koniec sveta si trúfol každý rozprávkový princ. My už vieme, že je to možné iba v rozprávke. Ale skutočnosť je celkom iná. Koniec sveta naozaj existuje. Videl som to na vlastné oči. V najjužnejšom meste Patagónie v Ushuaja som si to prečítal. Ushuaja – fin del mundo. V preklade: koniec sveta. Ale nie je to pravda. Tam, kde sa stretávajú vody Pacifiku a Atlantiku stojí maják. Maják, v ktorom kedysi zabezpečovali prevádzku traja strážnici. Ten stojí na konci sveta! Tak ho nazval spisovateľ Jules Verne a my sme ho ešte oboplávali. Takže sme boli ešte za jeho okrajom. Potajomky sme si zistili, že južnejšie sa ešte nachádza množstvo neobývaných ostrovov a potom je už iba Južný pól.
16
Kostol v Chiapase
v dedinke San Juan Chamula zaujme každého. Svojou belosťou, tyrkysovými vežičkami, ovinutý pestrofarebnými vlajočkami priam láka do svojho vnútra. Ale nedá sa dnu vstúpiť len tak. Neodporúča sa. Kostol neslúži bohoslužbám. Zvnútra z neho sála taká negatívna energia, že nikto z nás si nedovolí porušiť zákaz fotografovania. Vnútri nie sú lavice. Podlaha je vystlaná senom a ihličím. Za oltár slúži rozložené množstvo kvetov. Po bokoch sú pestrofarebne vyzdobené sošky svätých. Priestor osvecujú stovky horiacich sviec. Na zemi sedia ďaleko od seba šamani, ktorí tu vykonávajú rôzne ozdravovacie obrady. V ruke držia kohúta alebo kuru a neustále s ňou krúžia okolo pacienta. Vraj tým vyháňajú zlých duchov a vháňajú ich do tiel týchto hrabonožcov. Vedľa seba majú položené fľašky coca coly a fľašu s domácou pálenkou. Neustále sa nimi napájajú a medzitým vykrikujú čosi nezrozumiteľné. Keď tie obrady dokončia, zlomia operencom krk. Pacient je vyliečený.
Veru sa nám uľavilo, keď sme opustili priestory tohto veľmi zvláštneho kostola.
17
Cerro Fitz Roy – „Dymiaca hora“
Fitz Roy (kapitán lode Beagle, z ktorej vykonával svoje výskumy Charles Darwin) preskúmal túto oblasť s množstvom krajinársky pozoruhodných vrcholov. Podľa neho bol pomenovaný aj ten najvyšší 3375 m vysoký Cerro Chaltén – teraz Fitz Roy. Neustále oblačný, takže podľa domácich „dymiaci“, nám ukázal svoju vľúdnu tvár nielen pri výstupe, ale aj pri západe slnka. Rozkošne menil svoje sfarbenie od celkom bielej až po sýto oranžovú. Potom sa pomaly strácal, až ho ukryla noc.
18
Ľadovec Perito Moreno
Vysoký 74 m, siahajúci 170 m do hĺbky jazera Lago Argentino. Patagónsky ľadovec, ktorý rastie. Rastie a tlačí sa k brehu. Pritom zhadzuje „prebytočnú záťaž“ ľadovej masy, ktorá sa s praskotom odlomí a s rachotom zrúti do jazera. Keď sa ľadovec spojí s brehom, prehradí jazero. Vytvorená hrádza zadržuje pritekajúcu vodu, ktorá stúpa, tlačí a zavrtáva sa do prekážky a napokon ju pretrhne. Masa vody sa s ohlušujúcim rachotom praskajúceho ľadu vovalí do druhej polovice rozdeleného jazera. Počas dvoch dní sa rozdelené hladiny jazera vyrovnajú.
19
Favely v Riu de Janeiro
Fotoaparáty nebrať, nefotografovať! „Pred mesiacom tu zastrelili turistku,“ vraví naša sprievodkyňa z Ria. Sme vraj prví, ktorí sa do faviel odvtedy odvážili ísť.
Neberiem to tragicky, veď by nás potom sprievodkyňa do favely nevzala. Je však pravdou, že z celej skupiny sme tam šli iba traja. Ďalšou pravdou je, že vo favele platia vlastné zákony. Je to mesto v meste. Nemajú tam ulice, iba strmé, uzučké chodníky alebo schody. Bezpečnosť a udržiavanie poriadku zabezpečujú obchodníci s ľuďmi. Vláda to v tichosti toleruje. Zriadila však policajný zbor, ktorý vo favele má zabrániť ozbrojeným prepadom, nie však brániť obchodu s drogami. Vo favelách nežijú iba drogoví díleri, väčšina obyvateľov pracuje na stavbách, v službách. Má aj školy, kanalizáciu, pitnú vodu a elektrinu. Navštívili sme jednu rodinu, z jej bezpečia sme si mohli fotografovať všetko v dosahu. Návštevu sme ukončili v lokálnom bare a s pivom v ruke. Nezažili sme nič nezvyčajné, ale večer by sme sem určite nešli.
20
Nad zálivom Jamesa Cooka
Slnko zapadá a James Cook, vlastne jeho socha, díva sa z mesta Anchorage na záliv, ktorý nesie jeho meno. On a jeho posádka sa tu v októbri 1778 krátkodobo zdržala pri hľadaní severozápadnej cesty z Tichého do Atlantického oceána. Moreplavec síce prechod nenašiel, ale svoje meno zanechal v zálive. V roku 1976 sesterské anglické mesto Whitby darovalo repliku jeho sochy mestu. Teraz sa táto socha stala predmetom sporu: aktivisti chcú, aby bola odstránená, pretože sochy historických postáv, ktoré sa podieľali na kolonizácii alebo obchode s otrokmi sú na celom svete búrané a vandalizované. Starosta mesta teda požiadal pôvodnú aljašskú dedinu Eklutna, aby rozhodla, čo so sochou urobí...
21
Generál Sherman
bol generál v americkej občianskej vojne Sever proti juhu. James Wolferton bol prírodovedec, ktorý u generála slúžil. Najväčší a najstarší žijúci organizmus na svete je strom – sekvoja obrovská (Sequoiadendron giganteum), ktorá rastie v kalifornskom Národnom parku Sequoia. Prírodovedec usúdil, že takýto výnimočný strom je hoden niesť meno tohto výnimočného generála a odvtedy má aj tento strom meno – Generál Sherman. Strom meria 83,8 m (víchor mu odtrhol vrcholec), jeho objem odhadli na 1487 m³, hmotnosť na cca 2500 ton, obvod kmeňa namerali 35 m. Priemer je rovných jedenásť metrov.
Je zaujímavé, že takýto mohutný strom, cez ktorý v Yosemitskom národnom parku vysekali cestu pre osobné autá, má iba plytký koreňový systém hlboký sotva jeden meter. Jeho maličká šiška sa síce zmestí do dlane, ale maličkých semienok má okolo 200. Tie však dokážu vyklíčiť iba po požiari, ktorý spáli hrabanku a umožní tak dostať sa semienkam do pôdy. Mamutí strom sa teda rodí z ohňa.
22
Glen Canyon
Priehrada vysoká 220 m zaliala množstvo pieskovcových roklín kaňonu Glen. Rozliala sa do širokého okolia v dĺžke 298 km. Rozliala, ale mala sa rozliať na inom mieste, v populárnom Echo kaňone. Prečo sa to stalo? Ochranár David Brower v kaňone Glen nikdy nebol, preto navrhol, aby sa priehrada vytvorila práve tu. A tak priehrada Glen Canyon zaplavila indiánske posvätné údolia, tisícky nástenných malieb, úžasné prírodné útvary a scenérie. Priehrada sa stavala plných desať rokov. Keď sa David Brower konečne prišiel na priehradu pozrieť, až do konca svojho života ľutoval, čo spôsobil. Bolo neskoro. Voda už zalievala a plnila priehradu. Vytvorila však úžasné scenérie, ktoré by verejnosť nikdy nevidela. Je to ale druhá strana mince.
23
Spirit Island v jazere Maligne
Ostrov, ale najčastejšie polostrov, v Národnom parku Jasper je najfotografovanejší objekt Kanady. Krása a tajomstvo ostrova Spirit obletela celý svet. Domorodci ho podľa legendy nazývali Ostrov duchov, ale ostrovom sa stáva iba na jar, keď sa hladina jazera zdvihne. Jazero Maligne je najväčšie ľadovcové jazero v kanadských Skalistých horách. Je obklopené horskými štítmi, ktoré siahajú až k jazeru, a troma ľadovcami. Má aj úctyhodnú hĺbku, v južnej časti dosahuje 97 metrov. Dá sa k nemu dostať iba loďou. Tá plavba naozaj stojí za to!
24
Machu Picchu
stratené mesto Inkov ležiace v nadmorskej výške 2430 metrov objavil Hiram Bingham. Iba náhodou sa o ňom dozvedel od starých Indiánov. Keď zorganizoval expedíciu amerických archeológov, našiel rozvaliny starého mesta, ktoré nazval Starý vrch, kečuánsky Machu Picchu. Pôvodný názov mesta sa už nikto nikdy nedozvie. Ani to, prečo vôbec vzniklo. Možno iba skonštatovať, že celý areál pozostáva z 1400 stavieb terasovite stojacich, pospájaných kamennými chodníkmi a schodmi. Sú vybudované bez použitia drevených a medených nástrojov, ťažných zvierat a malty. Kamenné kvádre boli opracované vo všetkých rovinách tak precízne, že medzi ich spojovacie plochy nebolo možné vtlačiť čepeľ noža. Inkovia vedeli stavať tak, že ich stavby odolali aj najvyššiemu stupňu zemetrasenia. Prehliadka lokality zanechá v človekovi neopísateľný dojem.
25
Vodopády Iguazu
patria od roku 2012 k siedmim divom sveta. Ležia z veľkej časti v Argentíne, malá časť sa nachádza v Brazílii. Hranica vedie priamo cez Diablovo hrdlo, čo je najväčší, 150 m široký a 80 m vysoký vodopád. Tých vodopádov je v prepade dlhom 2,7 km na jar rovných 275. Napája ich rieka Iguazu a predstavujú najväčší systém vodopádov na Zemi.
Už zďaleka počuť hukot, k nebu sa dvíhajú vodné pary, cez škáry v pralese občas presvitá dúha. Cesta pralesom končí a zrazu je to tu. Podkova 75 kaskád vytvára hluk, že slová sa musia kričať priamo do ucha. Voda je kalná, ku kaskádam smeruje vyhliadkový čln s turistami, ktorí budú o chvíľu úplne premočení. Pešia cesta kľučkuje medzi vodopádmi, vodnú triešť vietor rozfukuje zákonite tam, kde sú turisti. A práve tam sa tvorí aj dúha. Špeciálne vybudované chodníky vedú k tým najkrajším vyhliadkam. Ten posledný končí v Diablovom hrdle na mieste, ktorým na jar pretečie za sekundu 13,6 mil. litrov vody. Teda, v pažeráku diabla.
J. Genčanský
Foto: Peter Poboček