Na jeseň roku 1904, došlo v histórii kúpeľov k závažnej zmene: pre zanedbávanie starostlivosti o chod kúpeľov a dlžoby spôsobené majiteľom kúpeľov Jánom Bokorom, Rožňavská sporiteľňa zabavila celú kúpeľnú osadu a vyhlásila nútenú správu. Správcovstvom zabaveného majetku bol poverený doterajší riaditeľ kúpeľov Ladislav Feymann, hlavným kúpeľným lekárom naďalej ostal Hajcsi a správou kúpeľov bol poverený Gyula Branszky a o mesiac neskôr Aladár Alitisz. Ešte toho istého roku bol ustanovený nový hostinský, ktorým sa stal András Schitter, s jeho menom boli však spojené viaceré nepríjemné incidenty. Návštevníkov v tejto situácii pribúdalo, hosťovské izby boli zväčša obsadené aj mimo hlavnej sezóny, pričom ich rady rozširovali skupinky miestnych obyvateľov, ktorých záujem predovšetkým vyvolala existencia tenisové ihriska a kolkárne. K rozvoju aktivít, prispelo, skvalitňovaním prostredia, aj vedenie kúpeľov.
V roku 1904 postavili v kúpeľoch maketu sochy Františky Andrássy a na hornej terase osadili dva svietidlá tak, aby osvetľovali prechádzkovú trasu, čím umožnili aj večerné prechádzky. Na základe týchto okolností, ale aj skúsenosti, ako sa sporiteľňa o kúpele starala, znovu sa vynorila myšlienka o založení účastinárskej kúpeľnej spoločnosti, ale k žiadnemu počinu v tejto veci nedošlo. Celková návštevnosť kúpeľov sa pohybovala nad tisíc osôb, lenže počet stálych návštevníkov liečebne sa v štatistických výkazoch župy za roky 1903 až 1905 nedosahoval ani 100 osôb. Možno povedať, že napriek všetkým zmenám a prestavbám, kúpele neboli schopné dosiahnuť vyššiu kvalitu a to aj napriek tomu, že pred začatím každej sezóny bolo vykonávané upratovanie, úpravy alebo prípadné výmeny zariadení. Miestna tlač, v 
auguste roku 1906, o kúpeľoch, posmešne uviedla, že „v kúpeľoch síce býva pár hostí, ale je zriedkavým prípadom, ak ich ten istý hosť, navštívi ešte raz“. K už skôr spomenutým nedostatkom, pribudli ďalšie, ktoré vedenie kúpeľov muselo riešiť a to novšie sťažnosti verejnosti na poriadok v kúpeľoch, nedostatočnú čistotu a nakoniec nevhodné správanie sa obslužného personálu. Tieto skutočnosti mohli mať vplyv aj na to, že v máji 1906 z postu kúpeľného komisára odstúpil primátor mesta Gejza Sziklay, ktorú funkciu prevzal policajný kapitán István Fáy. Rok 1907 bol, v porovnaní s predchádzajúcimi, pre kúpele skoro katastrofický. V auguste pre slabú návštevnosť musel vedúci hostinský prepustiť určitú časť hudobnej kapely a čašníkov. I keď Rožňavská sporiteľňa a. s. venovala veľa finančných prostriedkov na to, aby kúpele povzniesli na úroveň podľa moderných požiadaviek (napr. iba v roku 1909, na úpravu zariadenia pre studenovodné liečebné procedúry, investovala 15 000 korún), stále to bolo málo a propagácia kúpeľov bola slabá. Na jar roku 1911 povesť kúpeľov opäť narušili problémy v hostinských službách, keď sa obsluhujúci personál voči hosťom správal nevhodným hrubým spôsobom a pomalým obsluhovaním, preto hostinského Ede Kabina odvolali a na toto miesto dosadili Jozefa Dicker doterajšieho vrchného čašníka miškoveckej kaviarne Abbázia. Zmena, povesti kúpeľov prospela, ešte toho istého roku prevádzka ožila, objednávky na ubytovanie pribúdali a vedenie muselo dokonca prenajímať si izby aj v susedných vilách. Okolo roku 1910 bola denná návštevnosť 80 – 100 osôb a v roku 1911 bolo 450 stálych návštevníkov.
V rokoch pred prvou svetovou vojnou postupoval obnova kúpeľov rýchlejšie. Na jar roku 1911 vedenie kúpeľov dalo prestavať kaviareň na jedáleň terasového charakteru s dekoráciami vo švajčiarskom štýle. Nasledujúceho roku členovia Karpatského spolku, za súčinnosti rožňavského odborného oddelenia, upravili lesnú cestu vedúcu pozdĺž potoka Drázus a vyčistili horskú prechádzkovú trasu smerom na Kalváriu. Do hostinských služieb sa podarilo získať Jozefa Reibergera, vrchného čašníka železničiarskej jedálne v Székesfehérvári, ktorý so svojimi poznatkami z tatranských kúpeľov, značne prispel k zlepšovaniu povesti kúpeľov. Úspešné roky podnietili vedenie kúpeľov k tomu, aby na sezónu roku 1913 realizovali viacero moderných technických noviniek. V tom čase, kúpele už mali takú dobrú povesť, že si ich vedenie mohlo dovoliť odmietnuť viaceré ponuky miestnych hostinských, ako aj, dať do nájmu kúpeľný hostinec a kaviareň rožňavskému hostinskému Žigmundovi Róthovi. Naviac, verejnosti sa taktiež chcelo zavďačiť a tak v prvom týždni po otvorení sezóny, každý pri zakúpení si kúpeľného lístka, dostal ako darček farebnú pohľadnicu kúpeľov.
V roku 1912 bol vydaný prvý oficiálny zoznam kúpeľných hostí (kurlista), ktorý udáva 139 kúpeľných hostí, neskôr v júli už 2000 návštevníkov a na konci sezóny neuveriteľných 6 000 osôb. Nasledujúceho roku, tlač predchádzajúcu sezónu považoval za doteraz najlepšiu v dejinách kúpeľov (Gömöri Ujság, 20. 07. 1913). V roku vypuknutia prvej svetovej vojny – prvý raz v histórii kúpeľov – už na začiatku júna ohlásili, že kúpele sú plne obsadené a tak záujemcom o ubytovania museli ponúkať okolité súkromné vilky.
Podľa zachovaných záznamov, v Rožňave, na začiatku vojnových rokov, boli moderné, životaschopné liečebné kúpele. K ich rozvoju značne napomohol bývalý riaditeľ sporiteľne Ferenc Kozma. Mienka verejnosti o kúpeľoch, vďaka stúpajúcej návštevnosti bola čím ďalej pozitívnejšia, čo s uspokojením konštatovala aj miestna tlač, keď okrem iného uviedla, že „kúpele si získali dobré meno medzi domácimi železitými kúpeľmi (Gömöri Ujság 5. 6. 1913).
V prvých desaťročiach 20. storočia, za lekárskeho dozoru, podľa zásad modernej hydroterapie, zriadili mužské a ženské oddelenia studenovodnej liečebne a tiež aj kúpele. Liečebné studenovodné zariadenie, ktoré ako prvý, v roku 1898, založil Dr. Altstock, prešlo modernizáciou; bol postavený väčší bazén, zriadená parná komora, sprchy a masážna miestnosť. Liečebné procedúry sa mohli absolvovať iba na základe lekárskeho predpisu. Kúpele vybavili škótskou sprchou, parnou komorou, teplým a studeným bazénom. K zvyčajným liečebným postupom patrili polovičné a celé kúpele, rôzne oblievania, natieranie, sprchovanie, zábaly a rôzne spôsoby masáže. Okrem toho v ponuke boli aj mliečne a kyslé kúry a od roku 1913 aj nová liečebná metóda – rádioaktívny bahenný kúpeľ. Z tzv. zvláštnych liečebných metód to bolo viacej druhov dietetických kúr a terénne kúry typu Oertl prechádzok. Návštevníkov obsluhoval mužský a ženský personál, neskôr aj vyškolení maséri a masérky, ktorí mohli vykonávať aj manikúru či pedikúru (Rozsnyófürdő. Fürdőkalauz, 8, 1918; Sajó Vidék 5. 5. 1910).
V roku 1912 sa zrodila myšlienka zriadenia príležitostnej autodopravy medzi mestom a kúpeľmi a tak, nasledujúceho roku zaviedli prepravu šesťmiestnym mikrobusom. V roku 1914 sa nájomcom kúpeľov stal rožňavský hostinský András Schitter, hostinec a kaviareň si prenajal Vince Schitter. Hospodárom kúpeľov sa stal učiteľ telesnej výchovy rožňavského gymnázia János Miklóssy. Na jar tohto roku uskutočnili v kúpeľoch viacero zlepšení a vydali aj 32 stranový prospekt o kúpeľoch. Ich činnosť bola skoro na svojom vrchole, keď ich zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, čo znamenalo zavedenie vojenského režimu. V rokoch 1915 a 1916, boli kúpele zavreté, činnosť zahájili v roku 1917. V ich existencii, sa však, nasledujúci roku 1918, stal osudným, keď kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferenca (Ferenc József Kereskedelmi Kórház) a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne (Magyar Király Állami Munkásbizutosító Hivatal). Kúpele, podľa stanoviska kupcov, tak budú slúžiť ako zotavovňa pre pacientov – zamestnancov obchodu, prepustených z nemocnice a ako rekreačné miesto pre deti hlavného mesta. Noví majitelia medzi svoje budúce aktivity zaradili rozširovanie existujúcich objektov, výstavbu nových vilových domov a zavedenie aj zimnej prevádzky (Dobsina és Vidéke, 21. 4. 1918).
(POKRAČOVANIE)
Pripravili Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník