VONKAJŠIE VPLYVY NA UDALOSTI OBCE
Viac ako štvorročné zabíjanie v prvej svetovej vojne splodilo najhroznejšie storočie v dejinách ľudstva, ktoré úplne zmenilo tvár sveta. Ešte v prvej polovici 20. storočia náboženské, triedne, národnostné a mocenské protiklady sa rozrástli k organizovanému vyhubeniu obrovských más ľudí až v dvoch svetových vojnách. S veľkosťou vojny sa úmerne zväčšuje nešťastie, hromadia tragédie a narastá zhoršenie životných podmienok. Zákopovej vojne, ako nazývali prvú svetovú vojnu, padol za obeť z našej dediny Ján Fabian-Grajciarik, Ján Genči-Hudco. Do ruského zajatia sa dostal Štefan Kravec zo mlyna.
Po vojne nie je dôležitý počet obetí, ale odpoveď na otázku, či sa vyplatilo bojovať. Podľa hodnotenia víťazných mocností Dohody prežiť hrôzy a krviprelievanie sa v konečnom dôsledku vyplatilo. Veľká katastrofa pomohla aj Slovákom vymaniť sa spod národnostného útlaku. V roku 1918 veľmoci víťaznej Dohody radikálne zmenili usporiadanie strednej Európy, čím slovenská politika získala priaznivé podmienky pre dlho uchovávanú myšlienku odčleniť sa od Rakúsko-Uhorska.
K prvej svetovej vojne a následnému vzniku prvej Československej republiky chcem dodať aj niekoľko rakovnických postrehov a doplnkov. Keď vzniká nový štát, vznikajú aj nové hranice. Vznik nových hraníc prináša so sebou nové problémy. Jeden zo scenárov pohraničných sporov sa odohrával aj v susednej Rudnej. V marci 1919 sa v Maďarsku dostali k moci boľševici. Ich vodca Béla Kún sa snažil vojenským ťažením posunúť severné hranice Maďarska.
Jeho vojaci sa zastavili v Rudnej a hranice medzi Maďarskom a ČSR vytýčili medzi Rudnú a Rakovnicu. Obyvatelia Rudnej zachovali voči maďarským vojakom sympatie, tak slovenskí ako aj maďarskí. Rudnianske železorudné bane zamestnávali prevažne väčšinu robotníckej časti rakovnického obyvateľstva. Hranice medzi Rudnou a Rakovnicou úplne pripravili banícke rodiny o ich základný zdroj obživy. Pre slovenskú Rakovnicu spolupatričnosť k maďarskému štátu bola za daných okolností ekonomicky neporovnateľne výhodnejšia. Po rôznych vybavovaniach sa im podarilo presadiť, aby sa maďarské hranice spred Rakovnice presunuli za Rakovnicu, pred začiatok Rožňavského Bystrého. Povráva sa, že banícke rodiny z Rakovnice sa za ústretovosť maďarských pohraničných vojsk aj patrične poďakovali. Zarezali býka a usporiadali malú hostinu. Ako sa zdá, maďarským pohraničným vojakom sa v našich končinách nežilo zle. Odstupom času zarezaného býka Rakovničanom neprestali vytýkať ani niektorí Rakovničania – súdruhovia, ktorí vo svojich vyjadreniach mimo hrôz vojny s veľkým opovrhnutím osočovali rakovnických maďarónov, ktorí vrhajú hanbu na čestných slovenských vlastencov v dedine, určite nepochádzali z baníckych rodín. Ľahko bolo hrať sa na vlastencov ľuďom, ktorých politika nepripravila o živobytie.
Na ťaženie hunových červených vojakov odpovedali víťazné mocnosti nariadením maďarskej vláde stiahnuť svoje vojská za demarkačnú čiaru stanovenú Dohodou (Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920). Odchod maďarských vojsk neprebiehal bez problémov. V rožňavskom okolí sa spomína viac potýčiek medzi maďarským a českým vojskom. V Rakovnici nemám vedomosti o žiadnej potýčke. Napriek tomu uvoľnené územia bolo nutné istiť aj vojenskou silou. Samotný odchod maďarských vojsk ešte nedával záruku ukončenia pohraničných sporov. Do Rakovnice a Rudnej vtiahlo 3500 českých vojakov, ktorí na hlavách nosili klobúky s perím. Zložitejšia bola južná hranica s Maďarskom, o ktorej sa dlho rokovalo. Hlavným problémom bolo, že vzhľadom na dlhodobú migráciu obyvateľstva v Uhorsku neexistovala etnická hranica a v dôsledku silnej centralizácie tu nebola ani žiadna hranica. Trianovská mierová zmluva zo 4. júna 1920 zohľadnila etnické, strategické i ekonomické aspekty a vytvorila hranicu, ktorá v zásade platí dodnes. Do roku 1927 sa zdalo, že rany z prvej svetovej vojny a počiatočné ťažkosti ČSR preboleli. K očakávaniu zlepšenia životných podmienok, žiaľ, stále nedochádzalo. Banícke rodiny bieda postihovala stále v neporovnateľne väčšej miere ako roľnícke. Od roku 1927 postupné znižovanie prác v bani v roku 1931 vyvrcholilo už vo veľkej miere. V rudnianskej bani sa pracovalo len tri dni v týždni. Nezamestnaní a polozamestnaní boli zadelení do kategórií, podľa ktorých dostávali sociálne podpory.
Dňa 1. septembra 1931 sa práce na bani úplne zastavili. Baníci pešo alebo na bicykloch dochádzali za príležitostnými prácami, ktoré im poskytla stavba cesty vyše Gemerskej Polomy na Súľovú, úprava cesty vo Vidovej, stavba železničnej trate Stratená – Červená Skala – Margecany. Spomínaná situácia trvala do jesene roku 1935, kedy bane postupne obnovovali prevádzku.
Druhá časť obyvateľstva sa živila roľníčením. Kto nevlastnil žiadnu pôdu, v dobe nezamestnanosti sa väčšinou usiloval o kúpu pozemku, ktorá sa mu stala akou-takou živiteľkou. Pôda bola veľmi vzácna a jej obrábaniu bola venovaná starostlivosť, akú, žiaľ, naša generácia nechce poznať. Pôda dokáže byť veľmi vďačná. Starostlivosť a úsilie bolo korunované väčšou úrodou ako predtým. Životná úroveň týchto ľudí bola vyššia ako u bezzemkov, ktorí boli odkázaní len na zárobok v bani. Bezzemkov v dedine nemôžeme považovať za lenivcov, ktorým práca na poli smrdí. Oni vyvíjali snahu tak, že si od gazdov dojednali menšiu roľku na zemiaky alebo kukuricu, za čo potom odrábali gazdom nájomné. Ale gazda nie je sociálny ústav. Najímať pôdu od neho bolo dosť drahé. Aj vtedy sa nájom hodnotil ako určitý stupeň vykorisťovania.
Vznikom prvej Československej republiky sa Slováci dožadovali autonómie. Slovenskí politici videli v spojení s Čechmi perspektívne a obojstranne výhodné riešenie. Nový štátny útvar zbavil Slovensko maďarizačného útlaku predchádzajúcich desaťročí, zaviedol parlamentnú demokraciu, zvýšil vzdelanostnú úroveň obyvateľstva, podnietil rozvoj vedy a umenia, občanom sprístupnil verejné dianie. Priniesol však aj nové problémy: Slovákov neuznali za svojbytný národ a nový štát sa budoval na centralistickom princípe. Slovenská štátnosť neexistovala. Bola iba československá štátnosť, ktorú vládne kruhy chápali ako rozvinutú českú štátnosť. V týchto podmienkach slovenský národ nemohol naplno využiť možnosti, ktoré mu ponúkal demokratický politický systém.
Z histórie vieme, že Nemecko chcelo, aby sa Česko stalo jeho súčasťou. Československo mu vôbec nehralo do karát. Preto podporovalo tých slovenských politikov, ktorí sa usilovali vytvoriť samostatný slovenský štát. Dejiny tejto epochy, ktorá trvala dvadsať rokov a päť mesiacov, skončili 14. marca 1939 vznikom Slovenského štátu. V dejinách 20. storočia všetky politické zmeny Slovákov mali svoju priamu odozvu aj v našej dedine. Pred očami Rakovničanov sa nepretržite striedali uniformy a presúvali štátne hranice. Územné nezhody, protirečivé argumenty a stanoviská Maďarov a Slovákov pretrvávajú, žiaľ, až do dnešných dní. Na nátlak maďarského vedenia došlo 2. novembra 1938 k Viedenskej arbitráži. V čase slovenskej autonómie (vznikla 6. októbra 1938) a celého trvania Slovenskej republiky (1939 – 1945) Rakovnica spadala do územia Maďarska. Rakovnickí obyvatelia si znovu museli zvykať na popanštené správanie maďarského vedenia. Maďarsko v tej dobe ešte stále praktizovalo polofeudálne zvyky v jednaní so zamestnancami. Svojho najvyššieho štátnika oslovovali šľachtickým titulom veľkomožný rytier Horthy Mikuláš. Zakázali činnosť komunistickej strany. Na druhej strane zamestnávatelia vyžadovali od svojich pracovníkov účasť v politickej strane „MAGYAR ÉLET PÁRTJA“. Chlapci, ktorí dovŕšili 14 rokov sa od roku 1939 museli týždenne 4 hodiny zúčastňovať prípravného výcviku – LEVENTE ISKOLA. Popri výcviku sa vštepovala mládeži do hláv láska a poslušnosť ku svojej vlasti. Výcvik mládeže žiaľ nevyšiel navnivoč. Využíval sa od júna 1941, kedy sa Maďarsko zamiešalo do druhej svetovej vojny. Slovensko aj Maďarsko vstúpilo do vojny po boku Hitlerovho fašistického Nemecka.
Na rozdiel od prvej, v druhej svetovej vojne nepriatelia nebojovali len v proti sebe vykopaných zákopoch. Na miesto frontovej línie sa nedalo len tak prstom ukázať. Nebojovalo sa len na viacerých frontoch, vo viacerých štátoch, ale aj vo vnútrozemí.
Rakovnickí muži boli braní prevažne na ruský front. Sústreďovali ich v Tornali. Z mužov zostavili vojenské roty a vlakom ich prevážali do ruského Kyjeva. Vlak vyrážal z Lučenca a cestou zbieral vojakov z prislúchajúcich vojenských zhromaždísk.
Každá vojna si vyžaduje zvýšenú potrebu železa. Z toho dôvodu štát medzi inými na front nepovolával produktívnych baníkov. Zamestnanec rudnianskej bane musel byť členom strany Magyar Élet Pártja. Zamestnanec bane Rožňavské Bystré musel byť povinne členom Hlinkovej gardy. Za členstvo v strane MÉP sa platilo jedno pengő. V baníckej dedine člen MÉP bol považovaný za zamestnanca železorudných baní a nemusel ísť na front. Po februári 1945 dobrovoľní členovia v maďarskej strane boli hodnotení ako nepriatelia Slovákov. Čím viac sa schyľovalo ku koncu vojny, tým menej rešpektovala armáda predchádzajúce výnimky z rukovania. Aby nemusela porušovať staré predpisy, rýchlo nechala schváliť nové – doplňujúce. Pre vykrytie potreby vojska sa zaviedol takzvaný rýchly povolávací rozkaz. Muž, ktorý ho dostal, musel sa okamžite dostaviť k posádke, ktorú mal na rozkaze uvedenú. Viacerých našich rodákov dopravil do vojny až rýchly povolávací rozkaz. Baníci nešli medzi prvými.
Politické zmeny po roku 1989 veľmi zmenili postoj k dejinám. Zvlášť k partizánskemu hnutiu a SNP. Rakovnica počas druhej svetovej vojny územne spadala do Maďarska. So SNP nemala nič spoločné. Mala však svojich partizánov. Rozdiel medzi SNP a partizánskym hnutím sa dá najlepšie pochopiť ich časovým rozsahom. SNP trvalo od 29. augusta do 27. októbra 1944. Partizánska jednotka Petőfi Sándora, v ktorej bojovali aj rakovnícki partizáni, patrila ku brigáde Kozlova a činnosť vyvíjala od 19. septembra 1944 do 24. februára 1945. Všade sa hrdinovia rodili až vtedy, keď bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá. Na druhej strane boli aj takí, ktorým hrdinstvo bolo úplne ukradnuté. Obe skupiny ľudí spájal jediný cieľ – prežiť.
Nádej na prežitie sa u mužov najviac zlepšila až vtedy, keď sa im podarilo uniknúť pred povolávacím rozkazom. Čím viac sa chýlilo ku koncu vojny, tým viac sa zväčšoval počet ukrývaných v bani. Medzi prvými boli mladí muži, ktorým rodinní príslušníci nosili stravu priamo do bane. Pod komando armády podliehalo aj civilné obyvateľstvo, ktoré vykonávalo rôzne práce a služby. Skupina mladých ľudí, ktorí sa miesto ukrývania v bani pridali k partizánom – Ján Bafi, Ján Gonos-Markuš, Ján Fábian-Mičko, Ján Fábian u Šmitny a ďalší. Ťažko povedať, čo ovplyvnilo najviac ich rozhodnutie. Každý zrejme mal iný dôvod.
Na obrázku pomník partizánovi Jánovi Gonosovi-Markušovi v Hrabine pri ceste medzi Rakovnicou a Rudnou. Foto: archív J. B.
Na účasť v partizánskom hnutí doplatil otec Jána Gonosa-Markuša. Banský technik Tibor Kiss z bane Rudná začiatkom novembra 1944 udal Nemcom Gonosa staršieho, ktorého syn bol partizánom. O jeho partizánskej činnosti sa dozvedel od baníkov, lebo Gonos pracoval na rudnianskom banskom úseku. Gonosa fašisti nútili prezradiť úkryt partizánov. Smutný záver udalosti uchováva pamätník postavený nad hlavnou cestou medzi Rakovnicou a Rudnou. Nemci Gonosa zastrelili asi 200 metrov pod jeho pamätníkom. Spravodlivej odplaty sa banskému technikovi dostalo dňa 9. novembra 1944 vo večerných hodinách, keď bol zadržaný partizánom Tóthom. Na druhý deň Kiss bol odvlečený pred vrchného veliteľa Kozlova do partizánskeho tábora na vrch Kohút. Po dopravení hutmana Kissa pred poľný súd, veliteľ Kozlov rozhodol o jeho poprave zastrelením. Sám si vykopal svoj hrob a dočkal sa výstrelu do hlavy.
Obec Rakovnica bola oslobodená 23. januára 1945. Obec oslobodili rumunské vojská. O počte padlých rumunských vojakov nemám presný prehľad, nakoľko zahynuli na Plešiveckej planine. Cez obec ako posledné prešli osloboditeľské ruské vojská. Pri pohľade na celé SNP a protifašistický odboj treba mať na zreteli aj ľudskú závisť. Bývalí rakovnickí odbojári sa po vojne stali členmi Zväzu protifašistických bojovníkov. Až do roku 1989 za svoju 177 dňovú činnosť na konci vojny boli od štátu zvýhodňovaní. Bolo obdobie, kedy odbojári cestovali po celom Československu zdarma na všetkých verejných dopravných prostriedkoch. Boli obdobia, kedy poberali pravidelné mesačné príplatky k platom. Príplatky dostávali aj ku starobnému dôchodku. Žiadosť o príplatky ku starobnému dôchodku boli oprávnené podať aj vdovy odbojárov. Odbojári sa počas choroby mohli liečiť vo vojenských nemocniciach, ktoré boli za socializmu vybavené najnovšími liečebnými technikami a technológiami ako prvé.
Po oslobodení obce v januári a februári úradoval v obci Ondrej Žúdel. V tej dobe obec plnila dodávkové povinnosti poľnohospodárskych výrobkov, ktoré požadovala Rožňava. Šlo o hovädzí dobytok, seno aj potraviny. Na druhej strane si pamätám na darčekové balíčky. Keď UNRA posielala vyhladnutým občanom balíčky so sušeným mliekom, vajcami, slaninou, šunkou v konzerve a kakaom. Prvýkrát v živote som pil kakao a chutilo mi.
K zmene vo vedení obce došlo začiatkom marca 1945. Bol zostavený dočasný miestny národný výbor, predsedom sa stal Ľudovít Benko, ktorý začal hneď svoju činnosť. Obci bol určený notár Ľudovít Sútor, ktorý mal pomáhať dočasnému národnému výboru.
Po vojne sa v obci obnovila politická činnosť komunistov i demokratov. Zaujímavosťou bolo, že prvé voľby u nás vyhrala demokratická strana. Nie je mojím záujmom hodnotiť politické dianie, to prenechám historikom.
Ďalším vonkajším vplyvom na obec malo zakladanie Jednotného roľníckeho družstva v obci, ktoré bolo nariadené KSČ. O činnosti JRD sa zmieňujem v inej kapitole. Násilným spôsobom boli na občanoch spáchané krivdy, rušením súkromného vlastníctva, ktoré doteraz nie sú vyriešené.
V rámci vonkajších vplyvov musím spomenúť i rok 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili územie Československa. Medzi občanmi vznikla panika s dohadmi o možnosti tretej svetovej vojny. Bol pozastavený demokratizačný proces spoločnosti. Do okresného mesta sme dostali sovietsku posádku a občania sa museli prispôsobiť jej činnosti a požiadavkám pri zásobovaní. Občania, i keď s nevôľou, trpeli ich prítomnosť. Obec Rakovnica nezaznamenala žiadnu mimoriadnu udalosť.
Prevratným rokom bol rok 1989, kedy došlo k zrušeniu vedúcej úlohy KSČ, zrušený bol socialistický systém, udiala sa zmena štátneho zriadenia a nastolenie demokracie. Štátne orgány boli preorganizované, národné výbory zrušené, vznikli obecné úrady, boli zavedené slobodné voľby a možnosti cestovania.
Všetky tieto udalosti mali vplyv na vývin obce. Tieto vplyvy ďalej rozvádzam v jednotlivých kapitolách.
(POKRAČUJEME)
Ján Bradáč