Napriek sľubnému rozvoju kúpeľných aktivít, sa na jar roku 1889 objavila správa o ich odkúpení. Záujem prejavila Rožňavská sporiteľňa. Miestna tlač uverejnila rôzne názory, ktoré porovnávali podobné situácie v Starom a Dolnom Smokovci, či prípad kúpeľov Číž. Obyvateľstvo mesta a jeho predstavitelia by stabilnú situáciu kúpeľov tiež radi videli tak, že by ich prebrala účastinárska spoločnosť. Rožňavské biskupstvo konečne získalo súhlas ministerstva k tomu, aby mohlo objekty podliehajúce pod právo regál (medzi nich patril aj liečebno-kúpeľný dom a k nemu prislúchajúce všetky vedľajšie budovy) predať verejnou dražbou (Rozsnyói Híradó 16. 9. 1889). Otázka osudu kúpeľov však znovu upadlo do pozadia, pretože župný biskup, ako vlastník, sa vzdal svojho úradu. Výbor práva regál, ktorý vznikol v septembri roku 1889 celý problém tiež pozastavil. Na dražbu, ktorá bola nakoniec vyhlásená, sa neprihlásil žiadny záujemca, podanú ponuku biskupstvo odmietlo a tak sa situácia nezmenila. Na jeseň roku 1889, sa aj pod vplyvom týchto udalostí objavila zvesť, že v susedstve sa majú vybudovať nové konkurenčné kúpele.
Vo vtedajšej Kellerovej záhrade totiž vyvieral prameň minerálnej vody, ktorej obsah železa, na základe vykonanej analýzy, bol vyšší, ako u vody z horného prameňa. Majiteľ s podielnikmi na základe toho, chcel tam vybudovať moderne zariadené parné kúpele, čo sa ale nakoniec nerealizovalo (Rozsnyói Híradó 27. 10. 1889).
V histórii železnatých kúpeľov bol obrovským prelomom rok 1890, keď rožňavský biskup György Schopper dňa prvého augusta toho roku predal kúpele vtedajšiemu nájomcovi Jozefovi Markó, budapeštianskemu obchodníkovi Albertovi Markó, rožňavským občanom Kálmánovi a Gyulovi Flütsch, ktorí utvorili spoločnosť (Gömör – Kishont 14. 8. 1890). S kúpno-predajnými podmienkami ešte v jeseni súhlasilo aj ministerstvo. Po zmene majiteľov sa zmenil aj nájomca hostinca v kúpeľoch, ktorým sa stal Jozef Pfeiler. Počas jesene roku 1890 a na jar nasledujúceho roku kúpeľný areál prešiel významnou prestavbou. Noví majitelia, na základe projektov stavebného majstra Nándora Szilvassy pod vedením odborných staviteľov Majunkeho a Mitterdorfera, dali zbúrať starú kúpeľnú budovu, starý pavilón, kolkáreň a krčmu, najnovšiu obytnú budovu prestavali na 24 izbovú, na prízemí s veľkou sálou a bytom pre hostinského, začali s realizáciou parkovej úpravy kúpeľov a cestu vedúcu cez areál kúpeľov, počnúc od mlyna porcelánovej továrne, odklonili. V roku 1891 pri zahájení prevádzky kúpeľov v novom vzhľade, ich riaditeľstvo dokonca pozvalo aj budapeštianske mažoretky. Okrem toho, od 15. septembra zabezpečilo, že každú nedeľu a pondelok počas celej zimy bolo možné využívať teplú železnatú kúpeľ. Realizácie kúpeľnej terasy, parnej kúpele a výmena mramorových vaní, ako aj stavba novej kolkárne boli plánované na ďalší rok (Rozsnyói Híradó 2. 11. 1890, 19. 4., 24. 5., 12. 7. a 13. 9. 1891). Albert Markó a bratia Flütsch, ku ktorým sa pridal aj Gustáv Feymann, dňa 12. januára 1892 založili firmu Rožňavské kúpele a rekreačná osada, akciová spoločnosť (Rozsnyói fürdő és nyaralótelep részvénytársaság). Spoločnosť začínala so základným imaním 120.000 forintov (600 účastín o nominálnej hodnote 200 forintov) a jej cieľom bolo vložením finančných prostriedkov zabezpečiť novú výstavbu a rozvoj tak, aby kúpeľná osada a jej zariadenie sa dostala na najvyššiu možnú úroveň svojej doby. Spoločnosť, vo svojich plánoch na najbližšie obdobie, uvažovala vybudovať hlavnú budovu s 37. izbami, novú tanečnú a zároveň liečebnú sálu, postavenie jedálne, kaviarne a herne, vybaviť kúpeľnú budovu parným strojom, zavedenie studenovodnej kúry, výstavbu dvoch nových, 30 izbových budov vilového charakteru a odpovedajúcich kancelárskych miestností, zrovnanie odpočinkových miest v exteriéri a v neposlednom rade odborné udržiavanie prameňov (Rozsnyói Híradó 24. 1. 1892).
Po týchto radikálnych zmenách dochádzalo k sľubnému rozvoju kúpeľného komplexu, ale rovnako aj preto, že kúpele „sa vymanili“ spod vlády biskupského panstva. Kúpele osobne navštívila aj grófka Andrássy Gézáné Kaunitz Eleonóra z betliarskeho kaštieľa, ktorá sa s uspokojením vyjadrila o prácach a vybavenosti kúpeľov.
V roku 1892 odovzdali do prevádzky kúpeľný dom s 37. izbami, čo zaznamenali aj krajinské odborné balneologické časopisy. Rozvoju kúpeľnej osady prispelo aj vybudovanie viacerých letných súkromných viliek v jej blízkosti, podstatná časť ktorých patrila majetnejším rožňavským občanom. Podľa údajov, uverejnených v spravodajcovi „Fürdőirodalmi Könyvtár“ mali kúpele v roku 1893 50 hostí, 33 stálych domácich pacientov a 17 dočasných návštevníkov; v nasledujúcom roku sa počet ich pacientov takmer zdvojnásobil – spolu to bolo 110 osôb. Záznamy o realizácii liečebných procedúr (kurlisták), ak aj existovali, sa na škodu veci, nezachovali a tak strohé údaje pochádzajú iba z regionálnej tlače. Podľa nej, kúpele navštívili aj viaceré významné osobnosti, medzi ktorými boli napr. spisovateľ gróf Sándor Vay, sochár Jozef Róna, poprední činitelia vtedajších ministerstiev Gustáv Emich a Karol Keleti, župný biskup Gyula Meszlényi a v neposlednom rade aj psychanalytik Sigmund Freud a významný spisovateľ Žigmund Móricz, ktorého syn v roku 1906 zomrel v Rožňave, kde je aj pochovaný. Škoda však, že kúpele aj po ich renovácii bolo možné, iba pri najlepšej vôli, nazvať skutočnými kúpeľmi. Biskupstvo, ako bývalý vlastník, veľmi málo investoval do ich rozvoja a tak aj po vynaložení súkromných finančných prostriedkov, sa žiadaný účinok celkom nedosiahol. Nedostatky v tomto smere ozrejmuje aj list uverejnený v miestnej tlači (Rozsnyói Híradó 23. 7. 1893), podľa jeho autora, rožňavské kúpele, napriek vykonaným úpravám, zameškali dobu, sú z viacerých hľadísk v neporiadku a vo svojom závere dokonca udáva „že ak niekto raz prekoná všetky ťažkosti spojené s návštevou, už sa tam nikdy nebude chcieť vrátiť a aj iných od návštevy odhovorí“.
V roku 1894 kúpele prijímali návštevníkov už v novom, 45 izbovom hoteli príjemne zariadenom na svetovej úrovni, ku ktorému patrila rozsiahla jedáleň a tanečná sála. Naproti nemu stála budova železitých kúpeľov zariadená mramorovými vaňami v mestskom štýle. Stravu pre kúpeľných hostí zabezpečoval rožňavský hostinský Proschinger, o ceny a financie sa starala rodina Flütsch. V máji roku 1895, bola dokončená aj montáž parného stroja. Popri prevádzke kúpeľov vznikali rôzne aktivity s cieľom ich zviditeľnenia sa a tak napr. od mája roku 1896 hostinský Pali Gaál ponúkal egerské a iné druhy vína; nasledujúcu sezónu zase sedmohradský hostinský Karol Fülöp predával gastronomické špeciality jeho domácej kuchyne. Činnosť v kúpeľoch bola z roka na rok kvalitnejšou a bola v okruhu občanov oceňovaná, ale aj napriek tomu, boli rožňavské kúpele v župnom spravodajcovi označované ako stagnujúce. V roku 1896 boli rožňavské kúpele úradným rozhodnutím ministerstva vnútra uznané ako liečebné kúpele.
Reklama, uverejnená v odborných balneologických materiáloch (I. Bolemann: Magyar fürdők és ásványvizek, Budapest, 1896), uvádza, že v kúpeľoch je k dispozícii nový kúpeľný hotel, ktorý má 37 hosťovských izieb s príslušenstvom a ďalej moderne zariadený kúpeľný dom s 20. kúpeľnými miestnosťami. Na prahu 20. storočia tak skutočne dochádzalo k oživeniu ruchu v rožňavských kúpeľoch. Podľa uverejňovaných oznamov v tlači, miestna verejnosť, viac ako predtým, chodí do kúpeľov relaxovať a využívať ich služby.
V roku 1898 znovu dochádza k zmenám. Doterajší majitelia ich predali istému budapeštianskemu majiteľovi nehnuteľností, ktorý ich vzápätí predal rožňavskému konzorciu. Tento nový majiteľ, ešte na jeseň toho istého roku, začal realizovať veľké stavebné práce a to na zhotovení zariadenia liečebnej studenovodnej procedúry, čo bolo plánované už pred tromi rokmi. Vložená investícia, vo výške do 50. 000 forintov, mala zabezpečiť, aby sa kúpele stali najmodernejšími v župe a boli tak vybavené elektrickým osvetľovaním, telefónom, novou kolkárňou, kolkami s hracou guľou na povraze (tzv. ruské kolky) pre ženy, hojdačkami, tanečným pavilónom, kurtami pre kriket a tenis, vodotryskom, novou krytou prechádzkovou trasou a chodníkmi na prechádzky v okolitom lese (in. Nemzetközi Fürdő-Lapok, 3/1898). Predstaviteľ nového majiteľa, Ede Altstock, poveril vedením kúpeľnej kuchyne miškoveckého vrchného Pfeilera a zabezpečil aj účinkovanie budapeštianskych mažoretiek, ako aj manželského páru Szalayovcov v kúpeľoch. Zariadenie na vykonávanie liečebných studenovodných procedúr, ktoré malo mužské a ženské oddelenie a bolo vybavené aj parným kúpeľom, slávnostne odovzdali do používania 1. júla 1898, pričom súčasťou oslavy bola aj tombola. Zisk z oslavy, vo hodnote 95 forintov, bol použitý na verejnoprospešnú činnosť – a to na úpravu prechádzkovej trasy vedúcej k Árpádovskej skale pri troch bukoch a osadenie lavičiek a stolov popri nej (Rozsnyói Híradó 5. 6. 1898). Verejnosť veľmi ocenila, že na dopravu do kúpeľov môžu využiť novo zriadenú stálu omnibusovú linku medzi mestom a kúpeľmi.
Nasledujúceho roku, hostinec a s ním spojené služby, riadil budapeštiansky vrchný čašník Nándor Turkovics a o hudbu sa postarala kapela Ruszó z Putnoku. Nedostatkom domáceho režimu v kúpeľoch však bola tá skutočnosť, že sa v podstate nedal zabezpečiť kľud pacientov a to preto, lebo všetci návštevníci – deti, pacienti, i tí, ktorí sa sem prišli zabaviť – prichádzali do vzájomného styku, pretože boli ubytovaní v jednom objekte.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník