Okresné mesto Rožňava je prirodzeným centrom východnej časti Gemera. Leží v neveľkej Rožňavskej kotline, na terasovom náplavovom kuželi rieky Slanej, obklopenej podcelkami Slovenského rudohoria zo severu a planinami Slovenského krasu z juhu a juhozápadu. Mesto sa prvý raz spomína ako osada Rosnoubana v liste z roku 1291, keď ju uhorský kráľ Ondrej III. daroval Ostrihomskému arcibiskupstvu. História mesta je od počiatku spojená s baníctvom. Jeho vývoj, rozmach či vrcholné obdobie, úpadok a zánik podstatne ovplyvnil život mesta.
Geologické a geomorfologické pomery mesta a jeho okolia podmienili, že okrem výskytu nálezísk viacerých druhov nerastných surovín, sa toto vyznačuje aj ďalšími prírodnými hodnotami, medzi inými aj prameňmi mineralizovaných vôd. Táto skutočnosť podmienila historicky aj vznik kúpeľov v miestnej časti mesta.
Prírodné minerálne vody majú viac ako 1g/l rozpustených látok a majú viac ako 1g/l voľného oxidu uhličitého. Minerálna voda je mineralizovaná podzemná voda originálnym pôvodom akumulovaná v prírodnom prostredí, vyvierajúca na zemský povrch z jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelých výstupných ciest, ktorá sa odlišuje od inej podzemnej vody najmä svojím pôvodom, obsahom stopových prvkov a minimálnou teplotou vody v mieste výveru 20 °C.
Obsahuje minerály alebo iné rozpustené zložky, ktoré zvýrazňujú jej chuť alebo jej liečebné účinky. Podľa slovenskej legislatívy musí byť mikrobiologicky bezchybná, mať pôvod v podzemnej vrstve a získaná zo zdroja vyhláseného osobitným predpisom. Voda sa za prírodnú minerálnu vodu považuje vtedy, keď je aspoň jeden gram minerálnych látok v jednom litre vody. Ak je ich menej, je to prírodná stolová voda. (zdroj: https://voda29.webnode.sk/mineralne-vody/)
Skutočnosť, ako sa dobývanie nerastných surovín a využívanie prípadných minerálnych vôd, môže dostať do konfliktnej situácie, nenechala v tomto prípade na seba dlho čakať, čo spôsobilo geografické rozloženie miesta ťažby nerastnej suroviny a prameňov vôd. Ložisko polymetalických rúd Mária sa totiž nachádza na výchoze rudných žíl na povrch a hlavne v ich pokračovaní do hĺbky v tesnej blízkosti kúpeľov, ako to znázorňuje aj nasledovný obrázok. Ťažba ložiska začala pred mnohými storočiami a to na začiatku na povrchovom výchoze žily Mária kde sa zrudnenie podarilo lokalizovať vďaka prítomnosti sekundárneho, výrazne zeleného minerálu malachit, vznikajúcom na mineráli medi - chalkopyritu. Následne sa pokračovanie žily do hĺbky overovalo banskými prácami postupne až po 6. obzor. Do banských prác vnikalo množstvo vody s častými prievalmi, ktoré zatopili celú vyrazenú časť. Výdatnosti prievalov dosahovali údajne aj 100 l/s . Následkom jedného z takýchto prievalov dňa 21.12.1946 pri postupe prác na 2. obzore žily Mária (v podzemí asi 120 m severne od terajšej úpadnice), došlo k zániku prameňov v bývalých železitých kúpeľoch (Dobiáš, 1958). Dokumentácia sa nezachovala, ale situácia určite súvisela s narazením na staré banské práce zatopených vodou ako i akumuláciou podzemných vôd v tektonicky silne porušenom horninovom prostredí.
Obr. 1 Znázornenie vzájomnej polohy kúpeľov, okolitej banskej prevádzky a osídlení
Po druhej svetovej vojne pokračovala otvárka ložiska Mária razením úpadnice z povrchu až po úroveň 6 obzoru. Začalo sa i s razením šachty Mária I. z povrchu, vo svahu nad Železitými kúpeľmi, cca 50 m od potoka. Jej hĺbka však dosiahla len 18 m a práce museli byť zastavené pre veľké problémy s prítokmi podzemnej vody (až 25 l/s). Banské práce pokračovali vyrazením slepej šachty od 6. obzoru po 13. a tiež vyrazením prekopu smerom k Nadabulej. V ťažbe pokračovala ešte organizácia Železorudné bane n. p. Spišská Nová Ves až do konca 20. storočia, ale v obmedzenom množstve. Zmenou spoločenských pomerov a privatizáciou, došlo aj k zmene prevádzkovateľa.
Nový majiteľ prevádzky, spoločnosť Želba a. s. Spišská Nová Ves, ďalšiu ťažbu považovala za neekonomickú a rozhodla o zrušení banskej činnosti t. j. aj o čerpaní banskej vody. Požiadala, regionálne centrum „Geologická služba Spišská Nová Ves“ o spracovanie štúdie na „Hydrogeologické a hydrogeochemické aspekty vplyvu uvažovaného zatopenia komplexu banských diel bane Mária v Rožňave“. Záverečná správa, bola predložená v roku 2000 (autori RNDr. Soňa Cicmanová, Ing. Peter Bajtoš), kde boli dané doporučenia, ktoré sa majú realizovať pred plánovaným zatopením banských diel. Na základe rozhodnutia firmy Želba a. s. boli banské diela zatopené. V priebehu ďalšieho obdobia, záujem o obnovenie ťažby prejavili zahraniční investori, keď založili dcérsku spoločnosť Gemer-Can s. r. o., ktorá po schválení zahájila čerpanie vôd, obnovila banské diela a zahájila aj pokusnú ťažbu. Neskôr ale, zahraniční investori odstúpili od svojho zámeru a dobývací priestor bol prevedený na iné subjekty. V roku 2019 spracoval projekt využívania výhradného ložiska a aj projekt na posúdenie vplyvov na životné prostredie bola firma GEMER.ORR s. r. o. Humenné. Ložisko sa tak prakticky už niekoľko rokov neťaží a z banských priestorov sú odčerpávané banské vody. Takýto je teda v stručnosti osud ložiska nerastnej suroviny, ktorého exploatácia vlastne znamenala zánik prameňov minerálnych vôd. O skutočnosti, že nejde iba o jediný prípad ovplyvňovania režimu prameňov realizáciou banských prác, informujú aj nasledujúce riadky.
Obdobie vzniku kúpeľov a ďalší vývoj do začiatkov 20. storočia
O rozvoj kúpeľníctva sa zaslúžila už Mária Terézia, ktorá v roku 1763 vydala nariadenie o vykonaní súpisu a analýze všetkých minerálnych vôd na území Rakúsko-Uhorska. Súpis kúpeľov a minerálnych vôd v Rakúsko-Uhorskej monarchii popisuje 128 lokalít minerálnych vôd na Slovensku.
Prírodné prostredie okolia Rožňavských kúpeľov, bolo rekreačným priestorom majetnejších mešťanov mesta. Hlavný rožňavský a neskôr aj kúpeľný lekár Arthur Mauer, bol prvým, ktorý spoznal a využíval klimatické účinky podnebia oblasti, jeho vplyv na otužovanie a ovzdušie plné ozónu. Od začiatku mája až do neskorej jesene sa zdržiaval vo svojej vile a v meste býval v zimnom období. Čoskoro ho nasledovali ďalší: veľkoobchodníci Albert Markó v roku 1880 a Albert Schlosser v roku 1884 a od roku 1898 sa budovanie súkromných víl rozrastalo. Bezprostredne nad hornou terasou kúpeľov si vily postavil staviteľ Henesz a obchodník László Feymann a Miksa Gál odkúpil Repaszkého pozemok ležiaci nad domom lesmajstra. Neskôr, v okolitých súkromných vilách boli pre návštevníkov za poplatok k dispozícii hosťovské izby, najmä vo vilách vlastníkov Maurer, Pauchly, Schlosser, vila Viktória, Gintner a Szilvássy.
Biskupský prameň a studňa Markó
Prvú zmienku, o prameňoch minerálnych vôd v okolí Rožňavy v regionálnom meradle, nachádzame v správe, ktorú na základe svojej obhliadky, konanej dňa 13. septembra 1769 vypracoval Antal Keszler pod názvom Serutinium Physico-Medicum Principiorum Virtutum in Aquis Mineralibus Inclyti Comitatus Gömöriensis. V doline Čučmy, v tejto dobe, bolo viacej prameňov železito sírnatej vody. Voda z jedného prameňa bola vhodná na kúpanie, z iného na pitie a existoval aj prameň, ktorý následkom banskej činnosti strácal na výdatnosti (Hohlfeld, L.: Fürdői almanach, Budapest, 1898, 138).
V období rokov 1782 – 1785 sa konalo prvé vojenské mapovanie v celej krajine. Na mape, ktorá bola zhotovená na základe tohto merania, je už miesto neskorších kúpeľov zaznamenané, ako Baad (obr. 3).
Na stráni kopca Szőllőmál sa nachádza viacej prameňov: prvým zo severu je prameň Dolinka, nižšie, v súkromnom vlastníctve, je Markov prameň a južne od neho prameň železitej vody biskupských kúpeľov. Nad ním, na svahu, sa nachádza prameň Anna a naproti mlynu pod kúpeľami prameň Margita, voda ktorého bola silne železitá o teplote medzi 6 a 14˚C (In: Kerényi, É.: Fürdőélet Gömörben a „hosszú“ 19. században, doktori disszertáció, Budapest, 2016, podľa MNLOL Z 368 81, 2345, 126; A Rozsnyói Takarékpanztár és Zálogház Rt. Böck áltál készítet szakértői javaslata a fürdő védterületének ügyében, Rozsnyó, 24. 9. 1907). V zmysle vtedajšieho ponímania, sa vody prameňov v okolí Rožňavy posudzovali ako studené, sírnaté a mineralizované. V kúpeľnom spravodajcovi, vydanom v roku 1853, autor Lengyel podáva informáciu o troch výdatných prameňoch minerálnych vôd, ktoré vznikli vďaka banským vrtným prácam. Jeden z týchto prameňov vyviera v pinge (poznámka: prepadlina vzniknutá banskou činnosťou), druhý využívali v kúpeľoch (bol nazývaný ako kúpeľný prameň) a tretí, ktorý sa nachádzal asi 300 krokov od mesta v jednej súkromnej záhrade (Lengyel: Fürdői zsebkönyv, Buda, 1853, 310). Prameň, ktorý bol využívaný v kúpeľoch patril rožňavskému biskupstvu a poskytoval vodu pre malý biskupský kúpeľný dom. Voda z tohto prameňa bola kvalifikovaná ako železito liadková, voda z ostatného ako železito kyslá. Vody z týchto prameňov sú kryštálovo čisté, bezfarebné, bez zápachu, majú dobrú chuť, rýchly liečebný účinok a sú ľahko stráviteľné. Vody pri kúpeľnom využívaní by mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy. Pri ich zohrievaní sa prejaví obsah železa, čo ich sfarbí do na červenalo. Vody z biskupského prameňa ako prvý preskúmal István Pillman na začiatku 19. storočia. Podľa neho, pitie železitej vody má omamujúce účinky, ale pri kúpaní majú značné mnohostranné liečebné účinky (Kitaibel, P.: Hydrographica Hungarica, J. M. Trattner de Petróza, Pestini, 1829; ŠA BB F. Gemerská župa, č. 2113, kr.256). V roku 1813 prameň preskúmal rožňavský rodák György Marikovszky a zistil, že voda mala teplotu 12,5˚C, mernú hmotnosť 1,004, obsahovala 0,444 szemer kyslého uhličitanu železnatého oxydulu a 8,000 szemer kyslého sírnato železnatého oxydulu (Marikovszky, G.: Psychische und analytische Beschreibund aller Minerallquelen des löbl. Gömörer und Klein.Honther Komitats, Lőcse, 1814,9-78), (poznámka: szemer je stará jednotka váhy menšia ako gram, základom ktorej je zrnko obilia; oxydul je nižší stupeň kysličníka - oxydu). V časopise Rozsnyói Híradó zo dňa 1. 10. 1875 bola uverejnená úvaha, že akosť vôd v prameňoch dáva predpoklad na založenie kúpeľnej inštitúcie. Vody, pri kúpeľnom využívaní, ba mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy (Lengyel, 1853, 310). Pramennú, železnato sulfohydrogénovú, vodu znovu analyzoval Antal Kiss v roku 1852. Zistil, že jeden občiansky font vody obsahuje najviac kyslého sulfátu sodíka (1,42 szemer), značné množstvo dvojitého kyslého horčíkového sulfátu (0,64 szemer) a kyslého sulfátu železitého oxydulu (0,43 szemer) In. Hunfalvy J.: Gömör és Kishont leírása, Pest, 1867,191). Podľa tohto rozboru, voda z biskupského prameňa je minerálna, obsahuje menej základných prvkov ale veľa železa, je vhodná na pitie a kúpanie.
V roku 1875 došlo k rozporom medzi rožňavským lekárom Antalom Kissom a priekopníkom domácej balneológie, hydrológom Jozefom Bernáthom, predmetom ktorých bol obsah železa vo vode biskupského prameňa. Bernáth tvrdil, že jeho voda pri vývere síce obsahuje železo, ale tá istá voda, využívaná v kotli kúpeľov už železo neobsahuje. Túto skutočnosť, vzhľadom na výsledky skúmania dr. Kissa a názoru lekárnika Jozefa Póscha, obaja dôrazne popierali. Spor trval pomerne dlhú dobu a ku kompromisnému riešeniu sa aj tak nedospelo (Rozsnyói Híradó 21. 10. -7.11. 1875).
Železnaté vody z troch biskupských prameňov – prameň Antal, Amália a prameň Baňa neskôr, v roku 1895, znovu analyzoval lekár budapeštianskeho chemického laboratória Gábor Mátray, ktorý zistil v jednom litri vody prekvapujúco vysoký obsah železitého sulfátu vo vodách všetkých troch prameňov. Najvyššou bola hodnota z prameňa Baňa a to 8,2745 gramu železitého sulfátu (Boleman I.:Magyar fürdők és ásványosvizek, Budapest, 1896, 126). Účinky vôd z týchto prameňov už oddávna poznali miestni a okolití poľnohospodári, ktorí aj s rodinami svoj voľný čas trávievali pri prameňoch a po užití vody pociťovali jej účinky (Polónyi K.: Rozsnyó. Klimatikus győgyhely, Rozsnyó, 1891,3). Železnaté pramenité vody pacienti využívali pri poruchách pohybového ústrojenstva, ťažkostiach pri dýchaní, začiatočných zápalov a chudokrvnosti, ale informácie z mája roku 1902, uverejnené v Rozsnyoi Híradó, uvádzajú aj ďalšie indikácie. Užívanie vôd doporučovali iba v malých dávkach. Na tento účel boli najvhodnejšie vody zo zdroja Antal (v originále sa udáva ako studňa), prameňa Baňa, prameňa Amália a prameňa Szépleány (Rozsnyó, Fürdőkalauz, 1918,6).
V hornej časti mesta, nad biskupskými kúpeľmi, v dolinke, vyviera prameň železitej vody tzv. kúpele Szeghő, ktoré v júni roku 1880 odkúpil rožňavský veľkopodnikateľ Albert Markó (Rozsnyói Híradó, 18. 6. 1880). Vodu, z tohto zdroja o teplote 14˚C, na požiadanie majiteľa v roku 1883 analyzoval chemik geologickej spoločnosti Sándor Kalecsinszky, ktorý ju zaradil do skupiny železitých minerálnych vôd. Zdá sa, že ide o prvú veľmi podrobnú analýzu a preto jej výsledky uvedieme podrobnejšie:
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník