Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia - šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“- výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.
Prvé zmienky o jelšavských cechoch pochádzajú z roku 1609, v ktorom si viaceré cechy dali potvrdiť svoje artikuly od kráľa. Artikuly predpisovali zloženie predstavenstva tovarišského spolku. Garbiarsky cech vznikol v roku 1620. Začiatkom 19. storočia pracovalo v Jelšave 35-40 garbiarov, kožiarov a asi 45 ševcov.
Garbiari sa stretávali každý rok na fašiangy na výročnom zúčtovaní. Išlo hlavne o finančné zúčtovanie, povinnosť prispieť do spoločnej pokladnice predpísanými poplatkami. Na výročných zhromaždeniach sa prijímali noví členovia (učni) a každý druhý rok sa konali voľby vedenia cechu – starší a mladší cechmajster a notár.
Remeslo sa dedilo z otcov na synov.
Spolok výrobcov koží sa stretával každoročne na fašiangy, kde sa konalo vyúčtovanie príjmov a výdavkov a po každom treťom roku sa konala voľba predstavenstva cechu v zložení predseda, podpredseda a jednateľ. Čas schôdze sa oznamoval tak, že cechmajster napísal na papier, kedy a kde sa treba zhromaždiť, vložil ho do „cechtáka“. Cechták bola kovová skrinka so znakmi remesla na veku, s kosou a nožom. Každý majster sa na papier podpísal a odniesol skrinku susedovi – kožiarovi, ševcovi, až kým sa nevrátila k cechmajstrovi – predsedovi. Ročné vyúčtovanie sa konalo tesne pred popolcovou (popolečnou) stredou.
Príjmy cechov tvorili poplatky „kvartál“ (ročné členské) za majstrov, tovarišov a učňov. Majstri platili rovnakú sumu, tovariši podľa zárobku a za učňov platil majster, podľa toho, v ktorom roku učenia bol učeň. Príjmy cechovej pokladnice tvorili okrem členského aj poplatky v prípade prijímania učňa do cechu (vstupné) a poplatok za čítanie artikúl. Poplatky sa platili tiež pri prepustení učňa z učňovstva a aj za vystavenie majstrovského listu. Peniaze cechu sa každý rok použili na vyplatenie árendy od stúp mestu, za drevo a kôru mestu, za materiál potrebný na opravu stúp (klince, loj, drevo), za sviečky do kostola, na cirkevný špitál, na dobročinné ciele, na pohostenie pri výročnej schôdzi.
Kožiari a ševci v Jelšave mali samostatné spolky do začiatku 20. storočia. Ich zlúčenie sa napokon uskutočnilo ešte pred vojnou. Obdobie medzi vojnami znamenalo pre garbiarske remeslo v Jelšave úpadok. Zoslabol odbyt koží a hospodárska kríza spôsobila, že kožiari a ševci živorili. Pre jelšavských výrobcov koží nastal obrat 
koncom tridsiatych rokov prípravami na vojnu, keď sa začal zvyšovať dopyt po kožiach. Spolok jelšavských kožiarov a ševcov, označovaný ako Jelšavská ševcovská a garbiarska spoločnosť (rok 1934), Spolok koželuhov (rok 1938), neskôr kožiarsky spolok (rok 1946), pretrval takmer do roku 1948, keď sa začala likvidácia remesiel ako súkromnej výroby.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Magistrát mesta Jelšava, Gemer-národopisné štúdie 3, Obvodný notársky úrad v Jelšave
Napísala: Eva Kerekešová