Aj slnko zapadá ústupom do noci, kto raz púť dokonal, nieto viac pomoci. Bez slnka chlad vanie z hviezdnatej oblohy, človek je krehký tvor, zranený, úbohý. Do tmy si zapáli kahanec nádeje, do duše boľavej spomienky naleje. V tichosti vyprosme veľký dar pokoja, kým sa nám duše raz naveky nespoja. Posledný pozdrav tu šepkáme do ticha, že sa raz stretneme je naša útecha.
Života kniha zavrela sa, písaná srdcom, krvou zo žíl. Zápis v nej zlatým písmom hlása, že naša mať čestne svoj život dožila. Nech jej telo v rodnej hrude v pokojnom spánku odpočíva. V pamäti našej žiariť bude pamiatka jej stále živá. Osud je občas veľmi krutý, nevráti čo raz vzal... Zostanú iba spomienky a v srdci veľký žiaľ....