V posledný marcový deň roku 2016 popoludní sa rožňavskí milovníci umenia zišli v tunajšej galérii na zaujímavej výstave, ktorej hlavnou témou bola architektúra. Jej cieľom bolo sprístupniť širokej verejnosti hodnoty nášho prirodzeného životného prostredia, voči ktorým sme často nevšímaví. Ich významnou nositeľkou je práve architektúra, ktorá nás obklopuje doslova všade Iba málokto z nás si uvedomuje, že je to práve architektúra, ktorá výrazne formuje náš vzťah k prostrediu, v ktorom žijeme, v ktorom sa pohybujeme.
Ktorá na nás pôsobí upokojujúco, ale aj znepokojujúco - podľa toho, či sa nám páči alebo nie, či sa v jej prítomnosti cítime príjemne alebo nepríjemne. Architektúra pôsobí na náš vkus niekedy rozporuplne, negatívne, niekedy naopak kladne, lebo sú nám príjemné jej línie, farebnosť, forma. Významnou úlohou architektúry je vytvárať pre človeka prostredie, v ktorom by sa mu žilo príjemne a pohodlne, ktoré by ho zbytočne nerušilo a neznepokojovalo.
Obyvatelia každého mesta či obce skoro vždy s nevôľou prijímajú búranie starých domov, na ktorých prítomnosť si zvykli a často sa kriticky stavajú k novostavbám, ktoré zaujmú ich miesto. Ak na mieste starej, rokmi osvedčenej stavby vyrastie architektúra kvalitná, vhodná do daného prostredia, ktorá toto prostredie neruší, nevypína sa, ale sa mu podriaďuje, každý si na takúto novotu rýchlo zvykne bez toho, aby ho rušila. Ak to však nebude kvalitná architektúra, nevhodná do daného prostredia, vždy bude vzbudzovať nepokoj, rušiť pohodu nášho každodenného života.
Všetci architekti študujú aj dejiny architektúry. Nie všetci však dokážu porozumieť architektúre minulých storočí a vo svojej tvorbe často nedokážu oceniť jej kvality a jej charizmu natoľko, aby sa im podriadili alebo ostali tak trochu v jej tieni. Rovnako je to aj s urbanizmom, umiestňovaním stavieb do pôdorysu mestských či vidieckych sídiel. V Rožňave ešte dlho bude rušiť umiestnenie troch najväčších novostavieb: budovy polície, poisťovne a domu kultúry na veľkej ploche, ktorú mesto získalo po asanácii zástavby troch pôvodných ulíc; toto nerešpektovanie historického pôdorysu mesta je doslova vizitkou zlého urbanizmu.
Architektúra je umením syntetickým, umením, ktoré je nemysliteľné bez kresby, maľby, umeleckého remesla a tvarovania hmoty – teda sochárstva. Všetky tieto druhy umenia na architektúre môžeme nájsť, a zostanú nám v našej pamäti oveľa dlhšie, ako keby sme ich videli na výstave v galérii. Tu sa s nimi predsa stretávame skoro denne, len si ich musíme všímať, nie nevšímavo prehliadnuť. Kvalitná architektúra nás vychováva k dobrému vkusu, naopak nekvalitná náš vkus ničí.
Výstava v rožňavskej galérii predstavuje architektúru kvalitnú, architektúru z dielne dvoch významných slovenských architektov manželov Zuzany a Mikuláša Maníkovcov. Obidvaja svoju úspešnú profesnú kariéru začali v roku 1974 práve v našom malom meste na pracovisku bývalej okresnej správy pamiatkovej starostlivosti, dnes pamiatkového úradu. Na tomto mieste treba spomenúť vtedajšieho riaditeľa tejto inštitúcie, dnes už, žiaľ, nebohého pána Dušana Demka, ktorý včas rozpoznal ich talent, ako mladých absolventov ich prijal do zamestnania a všemožne ich podporoval. Bratislavčanka Zuzana, rodená Šalingová a Mikuláš Maník, rodák zo Závadky pri Prešove sa po skončení štúdií usadili nakrátko v Rožňave, aby tu vytvorili zaujímavé diela a aby sa sem neskôr často vracali.
Bolo to vtedy v roku 30. výročia SNP a mladí architekti okamžite zareagovali na výzvu navrhnúť a realizovať pamätník SNP v horách nad obcou Čierna Lehota, kde pôsobila jedna z významných partizánskych skupín. Na pamiatku tragickej udalosti – podpálenia dreveného bunkra, v ktorom zahynulo deväť ranených partizánov a ďalší dvaja boli zastrelení v blízkom lese, navrhli celkom netradičný pamätník zložený z jedenástich opracovaných dubových kmeňov ukončených masívnymi guľami z farebného skla, ktoré sú rozmiestnené okolo betónovej stély s nápisom. Pri výstavbe pamätníka pomáhali miestni obyvatelia, ktorí realizovali nielen stavebné práce, ale rezbársky vyzdobili aj jednotlivé stĺpy motívmi tradičnej ľudovej ornamentiky. Sklenené gule vyhotovili sklári v Zlatne. Bol to v tom čase nevídaný a výtvarne značne netradičný a smelý počin, ktorý mohol vyvolať domnienku, že sa stretne u obyvateľov s výhradami. Nestalo sa. Znova sa potvrdilo, že kvalitné dielo si nájde obdivovateľov aj u širokého publika. Obyvatelia Čiernej Lehoty sú dodnes na svoj pamätník hrdí a pravidelne ho navštevujú.
Druhou zaujímavou realizáciou bola obnova a prestavba múzea P. J. Šafárika v Kobeliarove s novou expozíciou a rozsiahlou prístavbou južného krídla s priestormi pre obecný úrad s veľkou viacúčelovou sálou v podkroví. Na pokrytie nových vysokých striech múzea použili tradičnú miestnu krytinu - štiepaný drevený šindeľ. Múzeum je dodnes hojne navštevované.
Medzitým navrhli ešte prestavbu klubu stavbárov v Rožňave, rekonštrukciu vstupných predsiení kaštieľa v Betliari a novostavbu administratívnej budovy betliarskeho múzea. Aj výtvarný návrh loga a odznaku Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras (dnes národný park) pochádza z ich dielne.
Po odchode z Rožňavy pracovali manželia Maníkovci v projektových ústavoch v Prešove, kde si postavili aj rodinný dom. Od roku 1986 pracuje architekt Maník v slobodnom povolaní, v roku 1990 si manželia zriadili vlastný ateliér, v ktorom obidvaja pracujú v slobodnom povolaní dodnes. Aj keď sa natrvalo usadili v Prešove, do nášho okresu sa často vracali a vytvorili tu ďalšie zaujímavé diela: pamätník SNP vo Vyšnej Slanej, rozšírenie cintorína, kolumbárium a urnový háj s pietnym kameňom v Rožňave, rodinné domy v Rožňave a Pači a najmä pozoruhodný Dom smútku v Čučme. Práve tento druh profánnej stavby – obradné siene a domy smútku - je jednou z kľúčových tém ich tvorby. Najmä vo výbave ich interiérov úzko spolupracujú s maliarmi, sochármi a dizajnérmi a vytvárajú tak dôstojné a výtvarne hodnotné prostredia pre chvíle našej radosti i smútku. Významne tak obohatili architektúru mnohých východoslovenských miest a obcí (Košice, Kežmarok, Prešov, Sabinov, Svit, Snina, Humenné, Bardejov, Levoča a i.).
V Bardejove, kde architekt Maník prežil kus detstva, zanechali tiež výrazné stopy svojej tvorby. Boli to: nová expozícia Šarišského múzea v historických priestoroch bardejovskej radnice (na výstave dokumentovaná i modelom) a liečebný dom Lívia v Bardejovských kúpeľoch.
Mimoriadne úspešnou realizáciou bol návrh prestavby interiéru Krajskej hvezdárne s planetáriom v Prešove ocenený v národnom kole prehliadky architektonických diel, kde spolupracovali s významnými slovenskými výtvarníkmi Rudolfom Sikorom a Alexandrom Buganom. Veľmi vydarená bola aj rekonštrukcia ďalšej hvezdárne v Medzeve.
Osobitne je treba vyzdvihnúť mimoriadne zaujímavý projekt Zuzany Maníkovej, ktorým je komplex stavieb Rímskokatolíckej teologickej fakulty a kňažského seminára v Bratislave, ktorý sa ale, žiaľ, nerealizoval.
Pre Rožňavu a blízke okolie sú zaujímavé aj ďalšie dva návrhy: úprava interiéru rotundy – bývalej knižnice Leopolda Andrássyho v Betliari a realizovaný návrh okenných mreží mauzólea Júliusa Andrássyho v Trebišove.
Značné percento realizácií architektov Maníkovcov tvoria kultúrne, domy, školy, kluby, bytové a rodinné domy, chaty, obchodné domy a i. Rozhodne najzaujímavejšou časťou ich tvorby, akej sa venuje iba málokto, je pohrebná architektúra. Od čias nášho významného prvorepublikového architekta Dušana Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle a mnohých vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny v severovýchodných Karpatoch a poľskej Haliči, sa tejto téme venoval iba málokto. Preto treba vysoko oceniť práve túto časť tvorby našich dnešných autorov, ktorí sa podieľali na realizáciách vojenských cintorínov z l. a 2. svetovej vojny v Prešove, Ladomírovej, Hunkovciach, poľskom Sanoku a na mnohých ďalších miestach východného Slovenska.
Ako vidieť, architektúra je súčasťou nášho života i smrti. Je jedným z určujúcich prvkov vývoja nášho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Aby bol náš život príjemný a pohodlný, na to potrebujeme, okrem iného, aj kvalitnú architektúru od kvalitných architektov. Dvoch takých sme na vernisáži 31. marca 2016 v rožňavskej galérii mali. Je chvályhodné, že napriek svojim nesporným úspechom na Slovensku i v zahraničí manželia Maníkovci nezabudli na svoje začiatky a poctili Rožňavu svojou návštevou a prezentáciou svojej tvorby. Do tej ďalšej im želáme veľa tvorivých síl a veľa úspechov.
Edita Kušnierová