Gemerské osvetové stredisko pripravilo v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave na Betliarskej ul. č. 8 pre priaznivcov folklóru a tradičnej ľudovej kultúry dňa 19. apríla 2017 so začiatkom o 18-ej hodine ďalší folklórny večer zameraný na jarné zvykoslovie a tradície v hornom Gemeri. Po veľkonočných sviatkoch príroda ožíva a postupne sa začínajú aj jarné práce, ktoré sprevádzajú rôzne magické úkony. V Rožňavskom Bystrom bývalo zvykom vyčistiť všetky studničky v chotári, aby voda z nich ľuďom
zabezpečila zdravie a dostatok vlahy pre budúcu úrodu. „Jarnú tému doplnia aj hostia folklórneho večera Zuzana Tomková, vedúca folklórnej skupiny Bystränky z Rožňavského Bystrého a Ladislav Zachar, rezbár z Čiernej Lehoty, ktorí si zaspomínajú na svoje detské časy, kedy zvyky, obyčaje a tradičné remeslá boli súčasťou každodenného života na našich dedinách,“ uviedla Mgr. Helena Novotná riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave. Vstupné: 2 €.
Mária Ferenczová
Meteorický roj Lyridy má názov odvodený od súhvezdia Lýra, pretože v ňom má tzv. radiant. Ide o miesto, z ktorého zdanlivo vylietajú meteory. Zdrojom meteorického roja Lyríd je kométa C/1861 G1 (Thatcher), ktorej obežná doba je 415 rokov a svojím postupným rozpadom dopĺňa meteorický roj Lyríd. Tá sa teraz nachádza ďaleko od vnútornej oblasti Slnečnej sústavy. Naposledy sa k Slnku priblížila v roku 1861 a znovu sa jej dočkajú naši potomkovia až v roku 2276. Lyridy sú meteorický roj, ktorý začína svoju aktivitu 16. apríla a maximum dosahuje 21. apríla v skorých ranných hodinách.
Najväčšou kuriozitou kahanca je jeho výzdobný motív, ktorý predstavuje tzv. svätojurajská legenda. Sv. Juraj z Kapadócie, bol kresťan, vojenský tribun, ktorý bol za svoju kresťanskú vieru kruto mučený a nakoniec v roku 303 sťatý v meste Lidda, na území dnešného Izraela. 
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach. 
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
MS a vtedajšími významnými predstaviteľmi slovenského národného a kultúrneho života. Z nej vyplynulo, že J. Kazamek, o.i. napísal vlastný životopis v angličtine a žiadal o jeho preloženie do slovenčiny a vydanie v MS. Žiaľ, podnes sa tak nestalo. Bolo by určite nielen zaujímavé, ale určitým spôsobom aj splatením dlhu nášmu významnému rodákovi, keby sa rukopis našiel a vydal. J. Kazamek, nikdy neprestal byť národne orientovaný a hrdo sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Známe sú jeho slová z pamätného rozhovoru v regionálnych novinách, ktorý s ním viedol G. Takáč, vtedajší notár v Betliari, že cit.: „... svoj rodný kraj nosím v srdci, Gemer, aj po mnohých rokoch, ostal mojim domovom, za ktorým túžim a ani Amerika nevedela zo mňa urobiť iného ako som bol. Slovák som a ním aj ostanem...“ Z jeho rozhovoru tiež vyplynula nielen nostalgia za domovom a rodiskom, ale aj túžba vrátiť sa domov, keby sa taká možnosť naskytla. S poľutovaním musím konštatovať, že taká možnosť sa v jeho vlasti nenašla a J. Kazamek, husľový virtuóz, dirigent, hudobný skladateľ a profesor hudby, ocenený vo svete a nedocenený doma, spí svoj večný sen ďaleko od domova v Koblenzi. Do programu prispel aj Mgr. Milan Šišmiš, zástupca SNK v Martine, ktorý priblížil prítomným J. Kazameka v jeho súkromnom živote. Tak sme sa dozvedeli, že J. Kazamek bol stúpencom a členom hnutia „ Mazdaznan“, ktoré koncom 19. storočia v USA a v Európe malo svojich významných stúpencov. Zaoberalo sa novým životným štýlom, spojeným so zdravou vegetariánskou výživou, telesnými a duchovnými cvičeniami. Mnohé neznáme udalosti z jeho súkromného života, podal prednášajúci zaujímavo a vtipne, boli nepochybne oživením odborných informácií o bohatom putovaní J. Kazameka po svete. Veď koncertoval a pôsobil okrem USA, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe, Koblenzi, Rožňave, Betliari, Slavošovciach, Topolčiankach pred prezidentom T.G. Masarykom, na jeho osobné pozvanie.
„Zostaveniu výstavy a vyhodnoteniu predchádzal rozborový seminár výtvarných prác vo štvrtok 13. apríla 2017 s výtvarníkom Ivanom Čepkom z Košíc," informuje Anežka Kleinová (GOS) a dodáva, „fotografom sa venovali 21. apríla 2017 rovnako Košičania Igor Šimko a Štefan Lipták, a tiež rožňavský fotograf Štefan Fábián. Rozborové semináre tvoria dôležitú a neodeliteľnú súčasť súťaží a slúžia na podporu odborného rastu autorov, technickej a umeleckej úrovne ich tvorby. Zároveň sú tieto stretnutia podnetné a inšpiratívne vzájomnou výmenou skúseností autorov."