V tom čase neboli drancované lúpežnými rytiermi len banské mestá (Dobšiná bola vyplienená nielen lúpežným muránskym rytierom Mathias Basó, ale aj Turkami. Rožňava bola tak vyplienená a ohrozená požiarom dňa 13 marca 1573. Štítnik platil ročne 1500 – 2000 Guldenov ako daň a okrem toho množstvo železa, medi, dreva, zbraní, náradia atď. Turci a ich lúpežníci, akými boli i Martalózy, (poznámka: kresťanskí slovanskí lúpežníci) Dobšinú neuchránili.

V zozname dokumentov evanjelického kostola nachádzame z tohto času vyznamenanie (Auszeichnungen) ako napr. nasledovné: „N. B. 1. september (1653) boli tu pochované dve osoby, mladík Girg Stubner, asi syn Girga Stubnera, a jeden starý hámorník z Nálepkova (Vondrischel), ktorí boli pred 8 dňami Martalózmi chytení unesení a usmrtení obesením a sem donesení v značne zapáchajúcom stave, so slovami: „Boh nech nás ochráni pred tak krutými nepriateľmi“. Dobšinský farár Gaspar Pilz podáva takúto správu: „Sotva niesla mnohé roky Dobšiná také ťažké jarmo, ktoré viedlo k najväčšiemu poškodeniu štandardu jeho bývania, mnohí stratili celý svoj majetok, ktorý im bol vyrabovaný a museli ťažko znášať tú chudobu. Nasadili všetky sily, aby si mohli svoj mier a pokoj od tých nepriateľov vykúpiť. A keď už neboli schopní ročnú daň v celku zozbierať a odovzdať, hľadali možnosť ako to zaplatiť a z ťažko zozbieranej čiastky tyranov takto uspokojiť a tiež dosiahnuť, aby to mohli odovzdávať v čiastkach a nie v celku. Toto riešenie, ktoré si mohli v tom čase dovoliť, v nádeji, že tým zabránia následnému rabovaniu. Údajne keď jeden turecký úradník neodovzdal celú čiastku a nedoniesol účet za jemu odovzdané, zaplatené peniaze, sa Beg (tak volajú Turci svojho vodcu) rozhodol, že keď neodovzdajú daň v plnej výške v určenom čase, bude mestečko zničené. Mestu, i pri najväčšej snahe, sa nepodarilo sumu zozbierať a zaplatiť požadovanú čiastku. Keď sa potom vyslaný člen mesta vrátil domov a občanov o vyhrážkach ako i o požadovanej sume na zaplatenie informoval, bolo celkom otázne vedieť, čo v takej ťažkej situácii urobiť. Predsa, ale vyhrážky, ktoré tyrani obyčajne uskutočnia, nebrali za príliš odstrašujúce až do času, kým určený termín na zaplatenie platil. Bola to len lesť a domnienka, že im stanovený čas, ako to bolo zvykom, znova predlží a bolo to urobené len preto, aby sa im prepad mesta ľahšie podaril. A skutočne, tento zradný úmysel sa podaril. Po niekoľkých dňoch, keď bol posol prepustený, ponáhľali sa najťažšou cestou a územím, ktoré sa vzhľadom, stavom považovalo za nepriechodné vojenským oddielom a okrem toho, že sa od zákazníkov dozvedeli, že mestečko je s veľkou bezpečnosťou zabezpečené, i keď nevedeli zohnať údaje o tomto stave, i tak boli Turci povzbudení k nepriateľskému prepadu. Na Spiši bolo v tom čase zhromaždenie dievčat, ktoré sa zišli na priadkach (spinnen). Bol to zvyk, spoločné umenie, ktoré našlo uplatnenie v množstve takých škôl (Pfalzenschule) a v dielňach dobrej mravnosti. A na nich sa (poznámka: po ich príchode do Dobšinej) udialo prvé nešťastie, keď bol chytený veľký počet dievčat, ktoré boli prvou korisťou prepadu. Následne boli napadnuté všetky časti mestečka, v ňom postavené domy, brány a dvere boli rozbité, muži a ženy, mládenci a dievčatá, niektoré nahé alebo polonahé, boli z bytov vynesené a všetky kúty (Binkel) boli prehľadané svietnikmi, ktoré si už nepriatelia pripravili doma. Deti neuchránili, boli vyvlečené a vložené do tureckých tašiek. Zúrivosť toho množstva činov však neprestala, pretože spozorovali, že sa veľa ľudí ukrylo na pôjdy a preto bol daný príkaz, aby domy podpálili. Požiar sa na domoch rýchlo rozšíril, ale tie, ktoré mali uzavreté okná praskali a prinútili Turkov, aby ich opustili. Chytených bolo 352 osôb, boli zviazané a odvedené do Fiľakova, kde boli rozdelené na otrokov a predané“.

Obr. 15 Kolorovaný drevoryt zo 16. storočia, ktorý názorne zobrazuje predaj Dobšinčanov do otroctva pod Fiľakovským hradom

Obr. 16

Obr. 17

Text k obr. 16 a obr. 17: Popis udalosti je opísaný v knihe vydanej mestom Dobšiná v roku 2013, spracovali Viliam Lipták a Mária Macková (preklad) z pôvodnej publikácie Gáspára Piltziusa vydanej v roku 1903 (obrázok vľavo)

I keď Maďarsko hrad vo Fiľakove naspäť dobilo v roku 1594, rabujúce tlupy Turkov ešte na území zostali. V mestskom archíve sa nachádzajú záznamy o tureckých príjmoch, o poplatkoch, daniach ešte aj z neskoršej doby. V roku 1596 dobili Turci pevnosť v Egri, odtiaľ podnikali rabujúce tlupy Turkov výpady, také ako predtým podnikal turecký paša z Fiľakova. V protokoloch a v znaleckej návrhovej knihe mesta (Wißbuch), sú ešte v 17. storočí doklady o týchto strašných časoch.

Nielen Turci, ale i lúpežní rytieri, utláčali obyvateľstvo a tiež aj tlupy, ktoré ich mali chrániť. Divé skupiny (wilde Scharen) zapredancov nerozlišovali a nerobili rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi. Keď potrebovali peniaze, alebo zaopatrenie, plienili a rabovali nemecké mestá, ako Turci. Aby sa chránilo pred týmito rabujúcimi tlupami, vedenie mesta hľadalo ochranu u pozemkového panstva. Títo dávali mestu ochranné listiny. Samozrejme, že tieto listiny muselo kúpiť za drahé peniaze. V mestskom archíve sa nachádzajú takéto ochranné listiny od Georga Basta (1605), Joh. Gróf von Göß (1644) a Carl graf von Stratoldo (1690) . Ale v rovnakom čase mesto muselo žiadať ochranu i od vedúcich predstaviteľov maďarského panstva. Takto získalo mesto ochrannú listinu od kniežaťa Gabriet Bethlen (1622), od Mathias Szuhan, Gabriel Kende, Paul Szepesi (1677) a od Michael Teleki (1678) .

Znie celkom neuveriteľne, ale je to pre tento nepokojný čas typické, keď Dobšiná hľadala ochranu aj u Turkov. V mestskom archíve sa nachádza ochranný list od Erlauer Pasachs Arslani v maďarskom jazyku, ktorým mestu prisľubuje mimoriadnu ochranu. Ale ani tieto ochranné listiny veľa neznamenali. K nim patrí i protekčný list Košickej komory z júla 1686 o tom, že mesto sa muselo samo chrániť pred viacerými požiarmi, na ktorých mu vznikali veľké škody.

Až po vyhnaní Turkov, v roku 1686, nastali pokojné časy. V banskej a hutníckej činnosti sa ožil nový progres. V mestských protokoloch sa dočítame, že zameškané výrobky (Güter) a benefícia v roku 1696 bola vyriešená a dlžoby boli znížené. Ale tento vývoj netrval dlho.

Z udalostí 18. storočia uvediem len najdôležitejšiu a to boj občanov za slobodu a privilégia. Dobšiná, počas maďarského boja za slobodu, ktorý viedlo Maďarsko proti Habsburgovcom, hrala dôležitú úlohu. Vedúcim tohto boja za slobodu bol knieža zo Siebenburgu Franz Rákoczy II. (1704 - 1711), ktorý bol zároveň i pozemkovým majiteľom v Dobšinej. Pravdepodobne, ako dedič, získal časť dobšinskej pôdy pre rodinu Rákoczy. Franz Rákoczy ;nechal vybudovať fabriku na zbrane. Keď ale v roku 1711 bola vojna ukončená Satmárskym mierom a majetky Rákoczyho boli konfiškované, Rákoczy musel krajinu opustiť a jeho majetky boli darované cisárskemu domu. Časť majetku v Dobšinej dostal do prenájmu (anfässigen) Johann Lányi (poznámka: ide pravdepodobne o omyl – správne má byť Pavol Lányi), ktorý krátko predtým bol úradný banský komisár pre Franza Rákoczyho. Lányi bol prvým šľachticom, ktorý mal bydlisko v Dobšinej. On a jeho následníci mali v Dobšinej významnú rolu. Keď odrazu získal bohatstvo a perspektívu „ chcel sa stať pozemkovým majiteľom Dobšinej a chcel mať u pozemkové práva “ (Mikulik).Toto jeho postavenia však prinieslo Dobšinej trápenie. Lányi, ktorý považoval občanov za podaných a s nimi tak i jednal, tak potlačoval slobodu mesta. Okrem iného zažaloval mesto u panstva (Dominium), že Dobšiná, ktorá bola vymenovaná za privilegované banské mesto, si takúto pečať (Siegel) nezaslúži a že táto prislúcha len kráľovským banským mestám. Majiteľov pozemkov takto obchádzal a priamo sa obracal na komoru. Na túto žalobu pozvalo panstvo na poradu vtedajšieho richtára a mestskú radu (Rat) na vysvetlenie. Richtár Vilhelm Čiško a viacerí členovia rady mesta prišli 24. septembra 1731 do Štítnika, kde ich v reťaziach, predviedli pred súd. Tu boli vypočutí a i keď sa odvolávali na udelené práva pre mesto, ako aj na viac storočné zvyky a obyčaje (Brauch), boli predsa potrestaní a odtrhnutú pečať mesta z dokumentu, prilepili richtárovi na čelo. Okrem toho bolo richtárovi, ako i dvom právnym poradcom (notár Nikl Purtz, Falen Mega) udelených 40 úderov palicou (Stokhiebel).

Toto, protiprávne jednanie a poníženie magistrátu, mesto pobúrilo a na radu člena košickej komory Davida Uhleina, išli richtár a banský majster k cisárovi do Viedne so žalobným listovým dokumentom „ktorý bol vyhotovený znaleckým perom v Košiciach“. Cisár ich vypočul a odovzdal ich žalobu dvornej komore. Zbytočne odišiel osobne Paul Lányi do Viedne, neumožnili mu žiadne vypočutie jeho stanoviska a jeho právnych návrhov a podujatie prísne zastavili a z pohľadu minulosti všetky práva mesta, pridelené najvyššími inštitúciami, nariadili rešpektovať (Mikulik). Paul Lányi „ prišiel domov vo veľkom smútku“ a nevyužil domácu pohodu a hneď si ľahol do postele a nevstal z nej až keď to poníženie, po polročnej chorobe, prijal (gesegnet, kronika).
Mesto viedlo počas dlhého času exekučný proces aj so synom Lányiho - Johannom (verpfändeter Regal-Benefizien), ktorý bol ukončený 18. augusta 1733 tým, že:

po prvé - extra opiduim versus dietrich - doteraz dlhoročné používanie pozemku je ukončené

po druhé - že samostatne vybudovaná stavba na výrobu piva bude úplne odobraná a zrušená (kassiert)

po tretie - aj polovične obsadený mlyn (geweste, depositis espondis) po hádkach proti splateniu štyroch stovák Guldenov opídiu, ktoré musí vrátiť a tiež osminu časti Schwarzenberského (Čiernej hory) banského diela, čo však bolo v ďalšom priebehu suspendované (Chronik).

Pokiaľ, na jednej strane, mesto viedlo boj proti rodine Lányi, bolo na strane druhej nútené, svoje práva utajiť aj proti panstvu (Domíniu), pretože v tom čase sa snažili i pozemkoví majitelia svoje podiely a lesné pozemky redukovať (zu schmälern). Preto mesto začalo i proces proti panstvu. Následkom toho, bola v roku 1722 rezolúcia, podľa ktorej malo mesto „slobodnou voľbou všetky reálie zanechať a to aj tie ktoré boli prisľúbene obci a dať ich pod dohľad panstva . Ale napriek tomu bol tento dohovor bez účinku. Pozemkoví majitelia sa snažili s mestom, ako i so svojim poddanstvom (Leibeigenen-Gemeinde) zle zaobchádzať. Zaručené slobody neboli rešpektované, mešťania boli prinucovaní robiť také služby, ako sedliaci v okolitých dedinách. K tomu úbohému stavu veľa prispelo ale aj zlé hospodárenie a nedôvera k magistrátu. Akty Altfoler procesu, ponúkali zarážajúce zvesti o zlom hospodárení magistrátu. Johann Altfoler chcel uvedené zlé hospodárenie a spreneveru mestských peňazí a obvinení (Unterschlagungen) ukončiť. Jeho úsilie (bestreben) bolo však proti vplyvu súdnej moci a tak nemal s tým žiaden úspech. Na to zostavil menovaný žalobnú správu a šiel s týmto dokumentom a so svojim priateľom Christiánom Krausom do Viedne, kde sa im podarilo, v mene celej obce, predložiť dokument cisárovi. V ňom bol richtár Simon Gömöri, ako i celá mestská rada, obvinená. Vec bola preskúmaná, nastal dlhodobý proces, ktorého priebeh tu nie je potrebné uvádzať. Konečný výsledok, ale bol, že boli preskúmané účty od roku 1768 do roku 1786 a každý údaj v nich, bol overený. Chýbajúcu suma bola stanovená na 87 243 fl., čo je 76 ½ korún (Kr.) a to za:

1. krádež (Verschwendung) na 19 822 fl. 06 korún
   
2. bežné hospodárenie s odcudzením na 48 779 fl., 72 korún
   
3. dokázané podcenenie (Unterschlagung) v sume 18 641 ft .,43 1/1 korún.

Na tom sa podieľal mestský richtár ako i členovia magistrátu. Suma bola neskôr na podklade dôkazov (Gandenweg) a vydaného nariadenia cisárom znížená (erlassen) na sumu 13 208 fl., 78 ½ korún, ktorú musia účastníci a ich dediči vrátiť. Táto udalosť sa spomína len preto, že má dôležitú konzekvenciu so slobodou mesta. Následkom bolo, že mesto sa dostalo pod kuratelu. Túto príležitosť využili majitelia pozemkov, aby pozbavili (berauben) mesto o slobody. Tomu sa mesto bránilo a nasadilo všetky sily proti tomuto tlaku majiteľov a slobody si ponechali. Usilovali sa, aby od Lokátora a jeho dedičov odkúpili všetky šľachtické pozemky. Mesto sa v prvej línii pokúsilo všetky pozemky vo vlastníctve šľachticov (Grundbesitz), ktoré by mohlo získať, kúpiť, ako napr. Lányiho Hutu. Začali výkupný proces proti majiteľom pozemkov. Tento stál síce veľkú finančnú čiastku (Opfer), pretože vtedajšie šľachtické panstvo, ako rodina Andrássy, vznieslo mnohé požiadavky, ale v priebehu polovice 19. storočia, sa od pozemkového panstva konečne oslobodili. Dobšiná sa obnovila a konečne sa mohla nazvať „slobodným banským mestom“.

A takto vyzerala Dobšiná v 20. storočí:

(POKRAČUJEME)

Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník, 2020

Zbierku vystavovaných exponátov tvorí približne 200 predmetov, ktoré zapožičalo 42 klientov RINKu. Aj vďaka týmto aktivitám sa ukazuje, že založiť Remeselnícky inkubátor malo zmysel. Kultúra to v posledných mesiacoch nemala ľahké, preto ak chcete podporiť remeselníkov z nášho kraja, príďte do Domu remesiel. Aj s rúškom, dezinfekciou a odstupom stojí za to,“ pozýva na výstavu predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka.

Činnosť Remeselníckeho inkubátora (RINK), ktorý je zriadený pri GOS, predstavila jeho riaditeľka, Helena Novotná: „Remeselnícky inkubátor sa od svojho vzniku v apríli 2019 svojou činnosťou postupne dostáva do povedomia verejnosti. Naši klienti, ktorými sú remeselníci a ľudovoumeleckí výrobcovia Košického kraja s nadšením zareagovali na ponuku prezentovať sa pred verejnosťou, obzvlášť v tomto neľahkom období. Predmety, ktoré väčšinou vídame na rôznych jarmokoch, či folklórnych festivaloch, nadobudli umiestnením v krásnych priestoroch Domu remesiel razom nádych exkluzivity, originality a jedinečnosti.“

Výstava Dedičstvo inšpiruje 2020 je sprístupnená verejnosti v Dome remesiel na Hrnčiarskej ulici v Košiciach do 30. októbra 2020.

Anežka Kleinová

Bytča – Jelšava 61, gól: Spišák 

Detva – Jelšava 1:1, gól: Gonosz, 200 divákov

Jelšava – Bardejovská Nová Ves  4:0, góly: Pomaj, Kotváč 2, Gonosz, 1000 divákov

Giraltovce – Jelšava 3:1

Jelšava – Vranov 1:1, gól: Szöllös, 700 divákov

Stropkov – Jelšava 2:1, gól: Dacho, 600 divákov

Jelšava – Snina 4:0, góly: Spišák, Pazera, Pomaj, Kotváč, 500 divákov

Čaňa – Jelšava 0:1, 350 divákov

Jelšava – Kysucké Nové Mesto  4:0, Gonosz 2, Pomaj, Benco, 800 divákov

Bardejov – Jelšava 3:2, góly: Kotváč, Szöllös, 400 divákov

Jelšava – Rimavská Sobota 3:1

VSŽ Košice – Jelšava 7:1, góly: Gonosz, 250 divákov

Jelšava – Svidník 2:0, góly: Pomaj, Lukáč, 400 divákov

Výsledky v jarnej časti

Jelšava – Čadca 3:0, góly: Benco, Gonosz, Zdechovan, 700 divákov

Ružomberok – Jelšava 1:1, gól: Szöllös, 400 divákov

Jelšava – Bytča 4:1, góly: Dacho, Pazera, Gömöri, Lukáč, 800 divákov

Jelšava – Detva 1:1, gól: Spišák

Bardejovská Nová Ves – Jelšava 3:2, góly: Gonosz, Szöllös

Jelšava – Giraltovce 1:0, gól: Kotváč, 650 divákov

Vranov – Jelšava 2:1, gól: Gonosz, 300 divákov

Jelšava – Stropkov 2:0, góly: Szöllös, Bobka, 500 divákov

Kysucké Nové Mesto – Jelšava 1:3, góly: Bobka, Gonosz, Kotváč

Jelšava – Čaňa 3:0

Rimavská Sobota – Jelšava 1:0, 1100 divákov

Jelšava – Bardejov 3:1, góly: Zdechovan, Spišák, Gallo

Jelšava – VSŽ Košice 1:2, gól: Gonosz

Svidník – Jelšava 2:0 

Konečná tabuľka  II. SNL skupiny východ

1. Stropkov 30 17 8 5 57:32 42

2. Rimavská Sobota 30 14 7 9 31:31 35

3. Giraltovce 30 15 3 12 44:40 30

4. Jelšava 30 14 4 12 54:44 32

5. Snina 30 14 4 12 32:32 32

6. Bytča 30 14 3 13 49:43 31

7. Bardejov 30 12 7 11 41:39 31

8. VSŽ Košice 30 12 6 12 51:43 30

9. Ružomberok 30 11 8 11 36:43 30

10. Bardejovská Nová Ves 30 12 6 12 33:46 30

11. Detva 30 11 7 12 38:37 29

12. Čadca 30 12 5 13 33:34 29

13. Svidník 30 11 7 12 24:26 29

14. Čaňa 30 10 9 11 32:38 29

15. Vranov 30 7 11 12 36:38 25

16. Kysucké Nové Mesto 30 3 7 20 22:47 13

Pripravil Ing. Štefan Tomášik

Mgr. Iveta Špaldová

Odkáž to všetkým ženám: Taký krátky akt pre taký dlhý život!

Kampaňou sa sieť snaží poukázať najmä na dôležitosť samodiagnostiky a preto nesie názov 3 (prsty) za zdravé prsia. Prečo trojka? Pri samovyšetrení sa používajú brušká troch prostredných prstov, vyšetrovať sa je potrebné aspoň raz za tri mesiace, ideálne tretí deň po menštruácii a v troch polohách. Tvárami kampane sa stali tri riaditeľky – Simona Frisová, prevádzková riaditeľka siete, Andrea Borguľová, HR riaditeľka siete a Mária Hronská, riaditeľka Mammacentra sv. Agáty v Banskej Bystrici. Nechali sa profesionálne nafotiť v pózach, v ktorých sa má žena vyšetriť.

„My, ženy, máme tendenciu zabúdať na seba a svoje zdravie. Myslíme vždy na všetkých okolo. Na deti, na prácu, na blízkych, manžela. Staráme sa, aby bolo o nich dobre postarané a až niekde na konci prídeme na rad aj my. Ak vôbec. Aspoň počas tohto mesiaca to na chvíľu otočme a myslime viac na seba, je to dôležité,“ hovorí HR riaditeľka siete ProCare a Svet zdravia Andrea Borguľová.

„Rakovina prsníka je na Slovensku najčastejším zhubným nádorom u žien. Práve táto edukačná kampaň, ktorá je zameraná na prevenciu ochorení prsníkov, nás môže naučiť ako včasnou diagnostikou identifikovať potencionálny problém a odkonzultovať ho s lekárom. Aj preto som sa s radosťou rozhodla do nej zapojiť a podporiť najmä všetky ženy, aby sme sa skúsili správať viac zodpovedne voči nášmu zdraviu a nepodceňovali prevenciu,“ vysvetľuje prevádzková riaditeľka ProCare a Svet zdravia Simona Frisová.

„Moja blízka osoba, ktorá sa aktuálne lieči z rakoviny prsníka, ma raz poprosila: ´Povedz to, prosím, všetkým kamarátkam, všetkým ženám, ktoré stretneš, starším aj veľmi mladým, ale aj mužom, aby to povedali svojim manželkám a partnerkám. Samovyšetrenie prsníkov trvá pár sekúnd a treba ho urobiť iba raz za mesiac. Taký krátky akt pre záchranu takého dlhého života. Povedz im, že ide o veľa.´ Svojou osobnou účasťou v kampani chcem jej odkaz šíriť ďalej,“ hovorí riaditeľka Mammacentra sv. Agáty v Banskej Bystrici Mária Hronská.

#trizazdraveprsia

Do kampane Tri za zdravé prsia sa zapojilo 17 nemocníc Svet zdravia a 12 polikliník ProCare aj dve administratívne centrály v Bratislave a v Košiciach. Stovky zamestnancov sa počas celého dňa fotili s ružovým oblečením či rúškami a svoje fotky zdieľali aj na sociálnych sieťach s popisom #trizazdraveprsia. Kampaň podporila aj olympijská víťazka Nasťa Kuzminová.

Štvrtkový deň zakončil ružový lúč, ktorý od 19.00 h žiaril z Mammacentra sv. Agáty v Banskej Bystrici na oblohu práve na podporu tejto myšlienky.

Ku kampani sieť vytvorila aj webovú stránku venovanú prevencii rakoviny prsníka www.mojaprevencia.sk.

Jana Fedáková
Komunikačný špecialista

„Darcovia krvi sa v tomto mimoriadnom období musia vopred objednať na presný čas. Preto ak chcete darovať krv, skontaktujte sa čím skôr s najbližším odberovým pracoviskom a dohodnite si najbližší termín,“ dopĺňa. V Revúcej : na HTO nemocnice – v utorok od 7,00do 9,15 hod. tel.č. 058/4833 327 a v Rimavskej Sobote: na HTO nemocnice - pondelok, utorok a piatok od 7,00 do 10,00 hod. t.č. 047/5612252

Ďakujeme, že sa miešate druhým do života!

 Mgr. Danka Hladovcová

POČTY OBYVATEĽSTVA PODĽA VIEROVYZNANIA

Obr. 31

Obr. 32

Obr. 33

Obr. 34

Obr.35

Obr. 36

Obr. 37

Obr. 38

Obr. 39

Z tejto krátkej state sa dajú vyčítať najzákladnejšie vlastnosti dobrého fotografa, bez ktorých nemožno v branži uspieť: usilovnosť, pracovitosť, až tvrdohlavé zameranie na cieľ, ale aj odvaha, trochu ducha dobrodruha, a pritom všetkom osobná poctivosť a profesionalita. 

A to všetko nepochybne v sebe nosí aj Miqo Cash, alias Miroslav Kaša, rodák z Revúcej, ktorý už niekoľko rokov zbiera ceny na prestížnych medzinárodných fotografických výstavách v Európe i Amerike. Prvou bola medzinárodná súťaž Monochrome Photography Awards, v ktorej získal 1. miesto a zároveň sa stal fotografom roka 2015 v kategórii Fashion/Beauty v Londýne. V tom istom roku získal titul Európsky fotograf od Federácie európskych profesionálnych fotografov.

Miqo o sebe prezrádza, že v mladosti mal málo sebavedomia a veľa pochybností o svojom mieste vo svete. Najskôr skúšal hrať na klavíri, no po absolvovaní elektrotechnickej fakulty v Žiline sa zamestnal ako grafik. Až tam dozrel čas a Miqo sa vydal za svojím snom – stal sa fotografom. Hoci na začiatku nevedel o fotografii takmer nič, dnes patrí k vyhľadávaným profesionálom v branži a od roku 2016 získal štyri desiatky medzinárodných ocenení. Vo svojej tvorbe sa venuje umeleckej, reklamnej a svadobnej fotografii.

Fotograf – Revúčan

V roku 2018 talentovaného umelca ocenili v rodnom meste – Miqo Cash bol medzi výročnými ocenenými osobnosťami pri príležitosti Dní mesta Revúca a prevzal si Cenu primátorky mesta za šírenie dobrého mena Revúcej a vynikajúce umelecké úspechy v prestížnych medzinárodných súťažiach. Ešte v tom roku predstavil umelec vo výstavnej sieni miestneho Mestského domu kultúry na samostatnej výstave sériu fotografií NÁVRATY DO SÚČASNOSTI, ktorú venoval mestu Revúca. „Pohľad na mrazivé udalosti a dychberúce momenty dávnej histórie, ktoré postihli mesto

Revúca, ako sa v jednom momente spájajú so súčasnosťou“ – tak charakterizuje diela z tejto série sám autor. Fotografie dnes zdobia reprezentatívne priestory Mestského úradu i Mestského domu kultúry v Revúcej.

V tomto roku sa Miqo Cash dal nahovoriť na spoluprácu, ktorá už od začiatku sľubovala originálny kreatívny proces i výsledok – spojili sa dva múzické subjekty: originálny fotograf a aktívny revúcky klub amatérskych výtvarníkov.

Kreatívni a aktívni výtvarní umelci

Výtvarný klub PLÁNKA pri Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej vznikol po roku 2000, keď zastrešil výtvarníkov z Revúcej a okolia. Tí sa od deväťdesiatych rokov neformálne združovali, aby sa navzájom inšpirovali, povzbudzovali v tvorbe a vymieňali si skúsenosti.

Dnes Klub združuje zhruba 15 výtvarníkov, ktorí sa umeleckou tvorbou zaoberajú profesionálne, poloprofesionálne alebo zo záľuby. Sú to maliari, grafici, keramikári, rezbári či tvorcovia tapisérií. Pravidelnú spoločnú prezentáciu svojich diel mávajú v období Dní mesta Revúca každoročne v júni a júli. Okrem toho usporadúvajú individuálne výstavy tým, ktorí sú plodnejší a majú dostatok diel na samostatnú prezentáciu. Výtvarníci z Klubu boli v ostatných dvoch rokoch napríklad aj tvorcami veľkoformátových obrazov na streche revúckeho Mestského domu kultúry...

Fotograf – tvorca

Toto leto Mestské kultúrne stredisko iniciovalo spoločný projekt Klubu so skvelým fotografom Miqo Cashom. Umelec sa podujal vytvoriť spoločnú fotografiu všetkých výtvarníkov v jednom obraze. Ochotne spolupracujúci výtvarníci obetovali svoj čas, Mestský dom kultúry poskytol priestory, dekorácie i šikovný technický personál a v jeden letný deň sa konečne podarilo všetkých dostať na jedno miesto...

Po viacerých exotických destináciách a popri mnohých exkluzívnych príležitostiach si Miqo našiel čas na kreatívny projekt vo svojom rodnom meste a s domácimi výtvarníkmi usilovne pracovali na unikátnej fotografii – prezradíme, že pred objektívom bolo naraz 15 účinkujúcich...!

Po „ostrom ateliérovom dni“ si výsledok vyžadoval ešte mnoho tvorivých postprodukčných hodín, kým sa Miqo Cash rozhodol predstaviť výsledok verejnosti. Býva totiž na seba veľmi prísny a v tvorbe sa riadi jasnými zásadami: „Najväčším motorom pre mňa je inšpirácia. Nemať túžbu znamená nežiť svoj sen. Mať otvorenú myseľ a nezastať na jednom mieste.“ To sú ambície, ktoré umelca poháňajú vpred. Pozrite, ako sa to Miqo Cashovi podarilo tentoraz na domácej pôde...
link na video o vzniku fotografie – https://www.facebook.com/362993250545855/videos/793106977905393

finálne foto v prílohe –

Ak sa chcete o umelcovi vedieť viac:
https://www.facebook.com/MiqoCashEuropeanPhotographer/
https://www.instagram.com/miqocashphotography
https://www.miqocash.com/

Juraj Genčanský
MsKS Revúca

Pijavice sa používali už tisíce rokov pred Kristom. Používali ich egyptskí faraóni, liečila sa nimi Kleopatra. Aj lekári ako Hippokrates, Galen a Avicenna liečili pomocou pijavíc, zmienky o pijaviciach sú dokonca aj v Biblii a v Koráne. V stredovekej Európe boli pijavice úradne uznanými pri liečbe mnohých chorôb. Po prisatí, pijavička vylučuje do ranky zmes slinných tekutín, zložený z biologicky aktívnych látok a hirudínu, ktoré ozdravujú ľudský organizmus celistvo. Vratný smer je vylúčený na základe špecifického spôsobu sania. Okrem iného sú v organizme pijavičky protizápalové a fagocytózne systémy. Celý proces trvá približne 30 minút až 2 hodiny, výnimočne dlhšie. Výsledkom liečenia pomocou pijavičky je zvýšenie imunobiologickej odolnosti a obnovenie porušenej rovnováhy v organizme, ako napr. normalizácia teploty, krvného tlaku, hladiny cukru a teda zlepšenie zdravotného stavu. Používajú sa aj dnes hlavne v chirurgii pri spájacích procedúrach, v kardiovaskulárnej oblasti, v neurológii, pri gynekologických, urologických a pri mnohých ďalších chronických ochoreniach.

PhDr. Eva Kerényi, PhD.
(historička GMM)

Rozloženie postov:

Brankár: Roman Lindák
Obrancovia: M. Vido, J. Ambrúž, P. Rogos, A. Rogos, P. Hric, Hadar, Krupár
Záložníci: R. Rogos, D. Gallo, Liptai, Rochfaluši, Fifik
Útočníci: Mi. Ambrúž, Ma. Ambrúž, M. Hric, Revúcky, Krištof, Valko – Krišťák, Kraus, Vysoký.

Letná príprava:

Vyšná Slaná - N. Slaná 5:2
N. Slaná – Vyšná Slaná 1:2
Vyšná Slaná - Revúčka 4:0

Majstrovské zápasy v jesennej časti:

Rudná - Vyšná Slaná 1:0 (0:0), žk: Mi. Ambrúž, J. Ambrúž, A. Rogos, R. Rogos, Krupár
V. Slaná Plešivec 4:0 (1:0), góly: Mi. Ambrúž 2, Valko - Krišťák, Liptai, žk: Rogos
Vyšná Slaná - Kunova Teplica 4:0 (3:0), góly: Mi. Ambrúž 2, D. Gallo, Valko - Krišťák, žk: Hadar, Mi. Ambrúž
Vyšná Slaná - Dedinky 3:0 (3:0), góly: Fifik, Vysoký, Liptai ( z 11m)
Vyšná Slaná Brzotín 4:1 (2:0), góly: Mi. Ambrúž 2, R. Rogos, Valko - Krišťák , žk: Fifik
Kovstav - Vyšná Slaná 1:0 (0:0), žk: Fifik, Hadar, Gallo
Vyšná Slaná - Krh. Podhradie 1:0 (0:0), gól: Mi. Ambrúž, žk: Valko - Krišťák, O. Liptai
Kružná - Vyšná Slaná 2:2 (nedohrané)
Gem. Poloma - Vyšná Slaná 2:4 (1:0), žk: Valko-Krišťák, Mi. Ambrúž
Lipovník - Vyšná Slaná 2:0 (1:0), žk: Mi. Ambrúž, A. Rogos, D. Gallo
Dlhá Ves - Vyšná Slaná 0:0
Vyšná Slaná - Dobšiná 2:0

Majstrovské zápasy v jarnej časti:

Plešivec - Vyšná Slaná 4:0
Kunova Teplica - Vyšná Slaná 0:0, žk: Hadar
Dedinky - Vyšná Slaná 4:3 (1:1), góly: Liptai 2, Valko – Krišťák
Vyšná Slaná - Gem. Poloma 2:1 (0:0), góly: Valko - Krišťák, P. Rogos, žk: P. Rogos
Dobšiná - Vyšná Slaná 1:0
Vyšná Slaná - Kovstav 4:1 (3:0), góly: O. Liptai 3, M. Hadar
Brzotín - Vyšná Slaná 4:2 (3:1), góly: Valko - Krišťák, Krištof , žk: Krupár
Vyšná Slaná - Dlhá Ves 3:0 (1:0), gól: M. Fifik, Vysoký, M. Hric, žk: D. Gallo, M. Fifik
Vyšná Slaná - Lipovník 2:2
Nižná Slaná - Vyšná Slaná 1:3
Vyšná Slaná - Kružná 6:0
Krh. Podhradie – V. Slaná 2:0, žk: Hric, Vysoký
V. Slaná – Rudná 2:0, góly: Liptai 2

Pripravil Ing. Š. Tomášik

Na úvod treba pripomenúť najmä to, že spomienkové oslavy zorganizovali Mesto Revúca, Klub generálov SR, 2. mechanizovaná brigáda generála Viesta Pozemných síl z Prešova, Základná organizácia SZPB gen. Viesta v Revúcej, Múzeum prvého Slovenského gymnázia v Revúcej a Mestské kultúrne stredisko v Revúcej. 

Po kladení vencov jednotlivých delegácií, položil veniec k buste generála Viesta v doprovode zástupcov Ministerstva obrany SR aj plk.v.v. Ladislav Sládek.

Rodák zo Senca, syn železničiara, ako 16 a pól ročný chlapec ušiel pred prenasledovaním Maďarskými fašistami do Rumunska, kde sa prihlásil do Červenej armády.

Za trest bol jeho otecko odtrasportovaný do Srbska, pretože „neprevychovávali syna na „maďaróna“ prezentoval sa ako „pansláv“! / Je smutné, že v dnešnej dobe je opäť pansláv nebezpečný element!/ Je pravdou že rodičom nič nepovedal, a tak bol vyhlásený za nezvestného. 

Pri oslobodzovaní Budapešti bol ranený.

Po oslobodení Nových Zámkov /osobne bol na poľnom letisku pri Sládkovičove/ sa žiadal u svojho veliteľa o priepustku k návšteve rodiny v Nových zámkoch. Samozrejme, že veliteľ si dal overiť jeho dôvody. Keď mu veliteľ oslobodeného mesta oznámil, že 17 ročný Ladislav Sládek je od júna 1944 nezvestný a rodičia o ňom nič nevedia.

Veliteľ si ho pozval a opýtal sa ho, prečo klamal, že mal už 18 rokov. Lacko mu vysvetlil, že keď prvý krát onámil veliteľovi Červenej armády po prechode frontu v Rumunsku, že má len 16 a pól roka, tak ho poslal domov. Preto po „zajatí „ďalším veliteľom povedal, že už mal 18 rokov, ale „bumašku“ nemá, lebo by ho cez frontu nepustili. /vyhovoril, sa, že ide do dediny na „druhej strane frontu“ k starkej pre zemiaky. /

Maďarský honvéd mu dal „zaucho“ a poslal ho, že môže ísť!

Po takmer roku, keď prišiel do strážneho domku na vyhýbke v Nových zámkoch, kde rodičia a súrodenci bývali, takmer neveril vlastným očiam, že stanica bola celá v ruinách /vďaka pomoci západných spojencov ju zbombardovali Americké lietadlá, lebo vraj tam boli vojenské transporty, žiaľ boli to vozne  s väznami vezúcich do koncentračných táborov. Zahynulo viac ako 4.000 osôb/.
Keď sa objavil vo dverách v uniforme čarvenoarmejca, tak mamička sa prekvapená pýtala, „čo chce“? A vtedy staršia sestra povedala „mami veď je to náš Lacko!“

Veliteľ ho demobilizoval so zdôraznením „takých statočných vaša vlať potrebuje práve po oslobodení“!

Ako „dôveryhodného“ ho prijali do mestskej milície k stráženiu verejného poriadku a majetku pred „rabovaní“.

Nuž a po dovršení plnoletosti mu „nepomohlo“, že aktívne bojoval proti fašizmu a dostal povolávací rozkaz k výkonu povinnej základnej vojenskej služby! A tak nastúpil na vojenskú prezenčnú službu!

Ako “ mladoženáča“ ho nahovárali, aby ako odbojár sa stal vojakom z povolania. Lacko to síce odmietol, ale „politruci“ zašli za pani manželkou a oznámili jej „že Lacko by aj ostal slúžiť ako vojak z povolania“, ale že pani manželka nesúhlasí.  Nuž pani manželke oznámili, aké má výhodý vojak z povolania, dostane byt, manželka prácu,.. Pani manželka podpíslala, že súhlasí, aby sa manžel stal vojakom z povolania.

Tak sa ďalší jeho život ubral vojenskou kariérou, ktorú ukončil ako predseda Krajského výbor Zväzarmu v Banskej Bystrici!

Klub generálov SR mu pri príležitosti osláv SNP a organizovaní XI ročníka Kvapky SNP udelil vyznamenanie III. stupňa generála Viesta.

V súčastnosti, kedy sa „červená armáda nenosí“, KG SR si zásluhy v boji proti Maďarským a Nemeckým fašistom ocenil plk.v.v. Ladislava Sládeka vyznanemaním Radu II. stupňa generála Vietsa, ktoré mu z poverenia predsedníctva KG SR odovzdali generáli Marian Horský, Franatišk Bartko a gen. Ján Čmilanský!
Po skončení odovzdávacieho aktu nášmu „červenoarmelcovi“ zahral na harmonikte frontovú „kaťušu“ člen KVH Viktor Brádňaský. Spomienky na frontové zážitky a „silu“ piesne v bojoch pookriali oslávenca až tak, že „paličku“ odovzdal manželke Ruženke a „zadupkal si na rozlúčku symbolický „kazačok“!!!
Foto autor príspevku.
V Čiernom Potoku 1.10.2020

Predseda ZO SZPB arm.gen.Ludvíka Svobodu:
JUDr. Jozef Pupalal

Partnerskou školou bola v tomto ročníku Základná škola v Lehote pod Vtáčnikom v okrese Prievidza. Celkovo sme si vzájomne vymenili 40 veľmi pekných záložiek, a teda každý žiak za svoje vynaložené úsilie získal od svojho nového kamaráta zaujímavý darček.

Touto cestou by som sa chcela poďakovať všetkým žiakom a učiteľom, ktorí tomuto projektu venovali svoj čas a úsilie a tešíme sa už teraz na ďalší úspešný ročník.

Mgr. Ľ. Garlathyová

Narodil sa 16. októbra 1932 v Banskej Štiavnici, v rodine obchodníka a krajčírky, ako prostredný syn z troch chlapcov. V malebnom rodnom mestečku prežil šťastné detstvo do príchodu 2. svetovej vojny. Po vojne, keď sa život normalizoval, skončil štúdium na štiavnickom gymnáziu. Po ukončení strednej školy a neprijatí na vysokoškolské štúdium išiel pracovať do uhoľnej bane v Karvinej, kde pri banskom nešťastí len o vlások unikol smrti. Z bane po polroku zo zdravotných dôvodov odišiel a zamestnal sa v Mostárni Brezno ako konštruktér - kreslič.

Po neúspešnom pokuse o ilegálny prechod hraníc na Západ v lete roku 1949, bol ako „politicky nespoľahlivý“ zaradený do pomocného technického práporu v mestečku Stříbro v západných Čechách. Po takejto „vojenčine“ sa v roku 1954 zamestnal v Slovenských magnezitových závodoch v Lubeníku ako technik a pracoval aj ako vedúci Rekreačného strediska SMZ Lubeník na Prednej Hore.  

Ernest Hauser sa v polovici 50. rokov oženil a do mladej rodiny neskôr pribudli dve dcéry, ktorým rodičia pri výchove venovali všetku lásku a starostlivosť. 

Charakteristickou črtou života pána Ernesta Hausera bola jeho všestranná a činorodá práca. V mladosti sa aktívne venoval športu a turistike. V orientačnom behu dosiahol prvú výkonnostnú triedu a bol aktívnym členom turistického oddielu v Lubeníku. Patril medzi zakladateľov Slovenského záhradkárskeho zväzu v Revúcej, viedol oddiel chlapcov a dievčat – pretekárov v orientačnom športe a organizoval zimné lyžiarske preteky Cena magnezitu. Svoj umelecký talent kultivoval zasa vo večernej škole, v odbore úžitkovej keramiky. A v roku 1989 so svojimi priateľmi zakladali v Revúcej Demokratickú stranu. 

Po ťažkej chorobe musel pán Hauser v roku 1991 predčasne odísť do dôchodku. Voľný čas v nasledujúcom období začal venovať svojim záľubám – maľovaniu, záhradkárčeniu a vnúčatám.  

Prvú výstavu obrazov mal v roku 1994. Bol veľmi aktívnym členom a skutočným nestorom Klubu amatérskych výtvarníkov Plánka v Revúcej a za tvorivú umeleckú činnosť bol ocenený Plaketou mesta Revúca. Popri maľovaní pán Hauser napísal a vydal postupne tri autobiografické knihy, v ktorých spomína na osudy svojej rodiny od prvej svetovej vojny až po súčasnosť: Štiavničan (2011), Veteráni doby (2014) a Obchodník (2018). 

Žiaľ, o tom všetkom budeme už odteraz hovoriť v čase – minulom. Zmierovanie so smrťou je bolestné. Avšak je to bolesť, ktorá svedčí o chvále života. O tom, že napriek všetkému sme až bytostne vďační za pozvanie do neho a zotrvanie v ňom. A nech sme mali voči nemu koľkokoľvek výhrad – ťažko sa nám z neho odchádza. A tá neochota odísť je vlastne poďakovaním – poďakovaním za život. 

Áno, ďakujeme, pán Hauser – za príjemné stretnutia, za zvečnené pohľady v obrazoch a za svedectvá doby v knihách, za rady a povzbudenia v kruhu výtvarníkov, za statočný život.
Budete v tomto svete chýbať.

J. Genčanský
MsKS Revúca

Po udelení značky budú výrobcovia povinní označiť svoje produkty začlenením loga do etikety alebo samolepkou, príp. visačkou s logom značky alebo označením predajného miesta.
Regionálna značka, ktorou budú označené miestne produkty, bude spotrebiteľom zaručovať pôvod výrobku v regióne, ako aj využívanie tradičných postupov alebo miestnych, príp. regionálnych zdrojov.

A čo prinesie značenie produktov ich výrobcom?

odlíšenie produktov z regiónu Gemer-Malohont od iných výrobkov
zviditeľnenie výrobkov pre obyvateľov i návštevníkov regiónu
propagáciu výrobkov doma i v zahraničí
priestor pre vzájomnú spoluprácu a účasť na rôznych podujatiach a aktivitách, zameraných na podporu predaja miestnych produktov v rámci kraja i celej SR

Miestna akčná skupina MALOHONT ako koordinátor regionálneho značenia v spolupráci s partnermi regionálneho značenia zabezpečí pre certifikovaných výrobcov v rámci piatej výzvy nasledovné formy propagácie:

prezentáciu v médiách na regionálnej, národnej i medzinárodnej úrovni
samolepky a visačky na označenie certifikovaných výrobkov (úvodný balík)
prezentáciu v elektronickej verzii katalógu výrobkov na web stránke www.gemer-malohont.sk
možnosť zapojiť sa do projektov spolupráce zameraných na podporu miestnych produktov

„Partnermi regionálneho značenia sú miestne akčné skupiny pôsobiace v regióne Gemer-Malohont, a to MAS MALOHONT, Partnerstvo Muránska Planina-Čierny Hron, MAS Cerovina, VSP Južný Gemer a VSP Stredný Gemer, preto sa záujemcovia o regionálnu značku môžu obracať na tú organizáciu, ku ktorej majú bližšie,“ doplnila Miroslava Vargová, manažérka MAS MALOHONT.

Formulár žiadosti a kritériá pre udelenie značky nájdete na web stránke www.gemer-malohont.sk. Ďalšie informácie a konzultácie sú poskytované v kanceláriách jednotlivých MAS na kontaktoch uvedených vo výzve na predkladanie žiadostí o udelenie regionálnej značky.

Ing. Miroslava Vargová, manažérka MAS
Autor foto: Petra Rapčanová

Prvá zmienka, o baníctve v Dobšinej, je v zakladacej listine z roku 1326. Poznatky a podrobnosti, podľa ktorých môžeme usudzovať o prosperujúcej banskej činnosti ako i správy o hutách, nachádzame v procesných aktoch (poznámka: akty – archívnický výraz pre spisy, listiny) rodiny Bebek zo Štítnika. Držba (Besiß) baní (Bergwerke) a hámrov, u spomenutých rodín, siaha nepochybne spätne až do času miesta ich zakladania. V nasledujúcom budú uvedené rudné ložiská, ktoré sú známe z mestských protokolov, z náučnej knihy banského súdu ako aj z iných záznamov.

V dobšinskom baníctve mala železná ruda už v starších časoch veľký význam. Vyskytuje sa v takom množstve, že i počas šesťsto ročnej ťažbe, je ešte stále dobývaná. Jej najväčšie ložiská sa nachádzajú severozápadne od mesta. Tamojšie ložiská sú už aj z časti vydobyté (Spatenberge, Schoßgrube u. a.). Západne od týchto ložísk sú ďalšie dve skupiny baní (Birkeln, Hopfgarten, am Rück a iné). Juhozápadne od mesta, v časti rudného ložiska na výšine (auf der Höhe), kde od 15. st. až do začiatku 19. storočia stáli tri taviace pece, sa baníctvo začalo vykonávať už od 17. storočia.

Údaje a poznatky o baníctve na striebro a meď, nesiahajú spätne tak ďaleko, ako u baníctve na železnú rudu, pričom je ale pravdepodobné, že sú staršieho dáta. Domnienka sa neopiera len o ľudové tradície, ale aj na to, že v tom čase sa prví osadníci usadili pri Striebornom vrchu (Silberzech), ako aj na skutočnosť že maďarskí Králi v 13. a 14. storočí podporovali hlavne prieskum na zlato, striebro a meď. Železo, bolo vtedy menej žiadané a bolo ako žiaduce, označované až neskôr ( ferri minera saltam).

Strieborná a medená ruda bola v prvých storočiach preberaná, čistená, ukladaná najčastejšie v blízkosti ložiska a tavená v primitívnych taviacich peciach. Neskôr boli stavané väčšie taviace pece. Veľká huta bola v Lányi Hute a ďalšia v Stratenej (Verlorenseifen), v ktorej bol aj úrad pre výkup rudy (Erzeinlöfeamt).

Dobývanie striebra a medi bolo, až ku koncu 18. storočia, na ústupe. Začiatkom 20. storočia sa ale znova s dobývaním začalo. V roku 1911, Dobšinská medená akciová spoločnosť („Dobschauer Kupferwerke Aktiengeselchaft"), otvorila nové ložiská. Táto spoločnosť mala, počas prvej svetovej vojny, veľký význam. Napr. v roku 1916 spomenutá banská spoločnosť vyťažila 132 900 centov rudy. Okrem medi sa získavalo i striebro.

Špecialitou vtedajšieho maďarského baníctva bol od roku 1780 kobalt. Baníci poznali túto rudu už dávno, ale považovali ju za bezcennú a skôr za škodlivú. Jedna stará povesť udáva, že dobšinčania ju vložili i do kostolných piesní i ako modlitbu: „Boh ochraňuj nás od kobaltu a iných zlých rúd“. V práci význačného výskumníka prírody F. E. Bruckmanna, Bd.II.G.1005, čítame nasledovné hodnotenie: Dobšiná (Topschau) - jedno banské mesto. V roku 1726 tu pán Mart. Sailer kuriózne tavil jednu nájdenú neznámu, nevýnosnú, divokú a jedovatú rudu, ktorá všetkým ľuďom a robotníkom spôsobovala veľké bolenie hlavy a v území malo byť od tohto dymu vyhynutých viac ako sto včelích úľov. Ľuďom zapríčinil problémy aj v hrdle. Kov z tejto rudy je drsný, drobivý, bielo-žltej farby a až dodnes sa nedal spracovať. Popis sa pravdepodobne vzťahuje na kobalt, pre ktorý sa vtedy nenašlo využitie. Na veľký význam tohto kovu upozornil, až v roku 1780, Johann Gotlieb Schön, pôvodom Sas. Potom, keď tu kobalt našiel, získal povolenie ťažiť túto rudu. J. G. Schön ešte v tom istom roku (1780) vyťažil 52 centov tejto rudy. Schön dostal za 1480 centov kobaltu , ktoré on v rokoch 1782 -1787 vymenil za 26 858 Guldenov = 37 ¾ korún. Následne bolo za kobaltom všade kopané a za krátku dobu bolo otvorených mnoho baní. Ruda bola spracovávaná v Stratenej, alebo v Smolníckej hute (eingelöst). V roku 1810 nastúpilo, ale obdobie ticha , pretože až do roku 1828 bolo zakázané rudu vyvážať do zahraničia. Kobalt bol neskôr vyvážaný do Anglicka, odkiaľ ho odvážali do Číny a východnej Indie. V krajine sa nenachádzala žiadna fabrika, ktorá by dokázala kobalt spracovať. V roku 1828 sa podarilo rožňavskému banskému majstrovi menom Andreas Dulovitch, cez sprostredkovateľa, bankára z Budapešti (Malvieux), vybaviť vývozné povolenie a tým sa znovu v Dobšinej rozmohla ťažba kobaltu a od roku 1834 sa už ťažil aj nikel, ktoré kovy, sa vo veľkom množstve i exportovali. O úžitku z tejto ťažby rudy a jej vlastníkmi, si môžeme urobiť predstavu z následného príjmu mesta. Mesto malo na štôlňach Mária jeden kux (podiel 1/32). Výnos z tohto kuxu bol v rokoch:

1788 639 Fl 10 Kr.
1791 487 Fl 88 Kr.
1874 3440 Fl... Kr.
1878 840 Fl .... Kr

Na Zembergu malo mesto podiel 1/128, z ktorého malo výnos:

v rokoch 1854—1862 ročne 183—   412 Fl.
               1863—1878 ročne 180— 2000 Fl.

Boli roky keď zo štôlní Mária bol výnos 110 080 Florenov, a z baní na Zembergu 1 536 000 Florenov. Boli roky, kedy len daň z baní na Zembergu bola 18 403 Florenov.

Cena kobaltu bola kolísavá podľa obsahu kobaltu v rude. Cena za 100 funtov kobaltu bola v rokoch 1780 – 1790 medzi 11 až 13 Florenov, postupne cena stúpala a dosiahla v roku 1875 výšku 97 ½ Fl. V roku 1879 bola cena len 33 Fl. Od toho času nastal úpadok, ktorý viedol až k zastaveniu ťažby kobaltu. Drahá kobaltová farba bola nahradená, lacnou ultramarínovou farbou. Okrem toho boli v Novej Kaledónii a v Kanade otvorené veľké kobaltové ložiská, s ktorými už skoro vyťažené ložiská v Dobšinej, nemohli súperiť. Neskôr bol ešte pokus jednou 1 872 dlhou štôlňou nájsť pokračovanie ložísk do hĺbky, ale hodnotné rudné polohy neboli v nej už nájdené (poznámka: ide o dobšinskú dedičnú štôlňu).

V severnej časti horského úpätia , tesne za domami Novej ulice, východne od Grindla, sa dvíha obrovská halda z azbestového závodu. Pozostáva z rozomletého serpentinitu v ktorom sa nachádza azbest. Už pred 200 rokmi dobšinský šľachtic, vtedajší vice župan Paul Lányi vyrábal z neho nehorľavý papier. Vyššie menovaný Franz Ernst Bruckmann, ktorý Dobšinú v roku 1727 (a 1740?) navštívil, zaznamenal v svojej spomínanej knihe (Magnalia Dei in socis subterraneis . . . Bd. I, S . 260) nasledovné: „Topschin, Topschau, Dobschina. . . .má pekné medené a železné podniky, bane a v nich čierny minerál limonit (Glas Kopf,), ktorý je vyrastený, vytvorený z mnohých malých vežičiek a je veľmi pekný. Je tu aj vysoká pec, ktorú terajší vice župan pán Paul Lányi vystaval a podobný nemožno nájsť v celom Uhorsku. Ukazujú sa i hniezda cinabaritu (rumelky zinnober = Nefter), z ktorého sa získava ortuť. Pred mestom je vysoká hora, z ktorej pred 20 rokmi vyššie menovaný pán vice župan azbestum vylámal a z neho nechal vyrobiť nehorľavý papier. Teraz sú zase všetky bane opustené a zavalené“. Dvesto rokov azbestové bane odpočívali. Až po prvej svetovej vojne bola tu postavená jedna veľká azbestová stavba .

Ruka v ruke s baňami išlo aj tavenie rúd a spracovanie železa. O hutách, kde sa spracovávalo striebro a meď, veľa nevieme. V prevádzkovej knihe je len toľko uvedené že každá baňa mala stupy (Pochwerk), v ktorých bola ruda drvená, preberaná, čistená a triedená. Takáto ruda bola tavená v taviacej peci. Ako stupy a taviaca pec vyzerala, nie je známe. Na základe miesta, kde tieto stupy a taviace pece stáli, možno dedukovať, že mnohé stáli v blízkosti bane, kde nebola vodná sila - energia, takže fúkacie zariadenie do pece bolo obsluhované ručne, alebo nohou. Tieto huty sa nachádzali aj pri potokoch, takže tam fúkacie zariadenie bolo poháňane vodnou silou. Odpadové haldy s troskou (Schlackenhalden), ktoré možno aj dnes vidieť, poukazujú na to, že v 15. až do 18. storočia tu bolo veľké množstvo hút. Od 17. storočia zaznamenalo železné hutníctvo obzvlášť veľký rozvoj. O tom vypovedajú správy o nich . V okolí nájdeme ešte množstvo stôp po hutníckych objektoch. Najstaršie stoja v blízkosti štôlní, z ktorých rudy boli tavené a spracované. Pec musela byť po tavení z časti, alebo úplne rozobraná, aby sa vytavený kov, mohol z vybratej hrudy získať. Až od 15. storočia, keď dúchacie či fúkacie zariadenie bolo výlučne funkčné vodnou silou, mohli sa stavať aj väčšie a vyššie pece. Tieto pôvodné, 4 – 6 stôp (120 – 200 cm), vysoké pece boli zvýšené na 8 -10 stôp (250 – 320 cm). Tieto jednoduché pece sa i v Dobšinej volali ako slovenské pece (wendischer ofen), alebo huta. Jedna pec mala výšku 10 stôp (320 cm), s priemerom taviaceho priestoru 20 stôp (52 cm). K rude sa pridalo potrebné množstvo uhlia a potom sa pec zapálila. Vytavené železo sa usadzovalo na dno pece. Keď bola ruda vytavená nechala sa pec vychladiť a hruda sa železom, cez zodpovedajúci otvor na spodku pece, vytiahla von. Vybratá hruda bola očistená od trosky a zvyškov uhlia a na káre - vozíku odvezená do hámra, ktorý najčastejšie bol pod tou istou strechou.

Získaná hruda z pece (Eisenblock) bola spracovaná (geschmiedet) údermi ťažkým kladivom s poriskom dlhým 21 – 40 cm. Odtiaľ išlo získané železo do skujňovacieho hámra (Streckhammer).
Denne spracovala taká pec dve hrudy (Blocke) o celkovej váhe 250 – 300 pfundov. Pre získanie 40 – 50 centov železa bolo potrebných 5 056 kubických stôp uhlia. Ruda s obsahom železa 45 -50 % mohla využitá byť najviac na 16 -18 %.

K slovenským peciam patrila spravidla i pec (Frischfeuer), v ktorej sa používalo drevené uhlie s obsluhou tromi pracovníkmi ako aj kladivo (Streckhammer) s dvomi pracovníkmi. Pri peci pracovali dvaja pracovníci v dvojzmennej prevádzke.

Koncom 17. storočia došlo na základe skúseností k veľkej modernizácii tavenia rúd a to stavbou vysokých pecí. Vzduchové dúchadlá, boli na nich poháňané strojom, takže už nebolo potrebné vyberať železnú hrudu z pece zospodu pece, ale železo vytekalo už oddelené od trosky. Prvú vysokú pec v Dobšinej, aj ako prvú v Maďarsku, nechal vybudovať Paul Lányi v roku 1680, podľa plánov Daniela Fischera, saského technika . (poznámka: rok vybudovania takej pece je nesprávny; takúto pec vystaval Lány pri Dobšinskej Maši až v roku 1722). Taviaci priestor tejto pece bol 24 m3 , vysoká bola 12 m a vyprodukovala ročne 30 000 centov surového železa, pričom sa ročne použilo 35 000 kubických stôp uhlia. K tomu boli pripojené štyri roštové pece (Rostöfen). Od toho času došlo k využitiu aj pre ankerit (Feldspat).

Obr. 42 Vysoká pec v osade Dobšinská Maša a fotografia toho miesta z roku 2006 (pre orientáciu v lokalizácii pozri obrysy pohoria v pozadí)                                                                                                                  

<----- Obr. 43 Stav údolia z roku 1935. Osady Imrichovce a Dobšinská Maša boli zaplavené vodou priehrady Palcmanská Maša.

S vysokými pecami sa dostavila do Dobšinej i industrializácia súvisiaca s produkciou liateho železa. Súvisel s tým i rozkvet (Blützeit) dobšinskej oceľovej továrenskej výroby. Vznikli dielne a zbrojárske fabriky, ktoré vyrábali pušky, meče, kanónové gule a bomby. Po Satmárskom mieri (rok 1711) bola zbrojárska výroba zastavená a fabriky boli zlikvidované. S tým súviselo i spomalenie výroby ocele. V polovici 18. st. sa táto výroba už neoplatila. V roku 1729 funt kujného železa (Schmiedeeisen) stál 4 denáre, funt liateho železa 2 denáre, funt ocele ale 30 denárov.

Odteraz rástol počet „klepkajúcich“ hámrov (Klapperhämmer). Už v 16. storočí bolo veľa kováčskych hámrov (Schmiedehämmer), ktoré z kujného železa vyrábali rôzne poľnohospodárske nástroje ako: rýľ, krompáče, lopaty, kotly, kladivá, rošty, reťaze, klince, ihly, pilníky, misky, železné brány, píly, sekery, dláta a iné. (Spaten, Hacken, Schaufeln, Kessel, Hammer, Roste, Ketten, Nägel, Nadeln, Feilen, Pfannen, Eisentüren, Sägen, Üxte und Beile, Meißel u. a.). Z rožňavských protokolov vyplýva že v 16 – 17. st. bolo v Dobšinej spracované veľmi veľa železa a naposledy i pre Osmanov. V roku 1 566 bola Rožňava povinná Turkom ročne odovzdať rôzne železné výrobky, okrem iného aj šindľové klince, ktoré boli vyrábané v Dobšinej.

Obidve vysoké pece, ktoré nechal vybudovať Paul Lányi, prešli neskôr do majetku Dobšinej, ktorá ich dlhú dobu prevádzkovala. V roku 1788 bol zisk Dobšinej z obidvoch vysokých pecí 470 Guldenov.

Hutníctvo a priemyselné železiarstvo bolo v rozkvete do konca 19. storočia. Začiatkom 20. storočia toto industriálne odvetvie už nemohlo konkurovať moderným vysokým peciam. Výroba železa bola pridrahá. Práce boli zastavené a nepoužiteľné vysoké pece likvidované a odnesené.

Ešte nech je spomenuté, že huty boli povinné odvádzať poplatky pozemkovému panstvu a do kráľovskej pokladnice. Koncom 18. storočia platila jedna vysoká pec 15 Fl. pre domínium a 105 Fl. do pokladnice . Z jednej slovenskej pece sa oproti tomu platilo 25 resp. 42 Fl.

                                        Obr. 44 Vyšná Maša Dobšiná - vysoká pec a železiareň, na obrázku vpravo je dnešný pohľad na to isté miesto

Keď sa dnes poprechádzate mestom a jeho okolím, sotva získate predstavu o dávnej činnosti obyvateľstva v minulých časoch. Banské úbočia, na ktorých boli štôlne jedna pri druhej a v údoliach boli železiarne, v ktorých sa vtedy pracovalo, sú už opustené a zabudnuté. Železiarne boli zastavené, vysoké pece a hámre demontované a rozbúrané. Pracovné miesta, na ktorých si veľká časť obyvateľstva stovky rokov zarábala na chlieb, sú v ruinách. Bývalý hlavný obchodný odbor, baníctvo a železiarstvo patrí už do minulosti. V okolí Dobšinej už nie sú žiadne železiarne a baníctvo je len sporadické. Baníci z časti vyvandrovali, alebo si našli iné zamestnanie. Sociálny stav baníkov je problematický a v spoločenskom živote mesta už nemajú žiadne výsadné postavenie.

Ešte pred polstoročím J. Mikulik zaznamenal: Najväčšia časť obyvateľstva musí svoj chlieb na bani hľadať a pred 150 rokmi tvorili baníci (die Haajer) prednostné obyvateľstvo mesta . Banský a hámornícky poriadok z roku 1683 určuje poriadok baníkov a hámorníkov nasledovne: Tento poriadok sa musí dodržiavať a baníci a hámorníci sa musia rozdeliť podľa druhu ich postavenia a riešenia. Tento poriadok musí v každom čase a i spätne zostať a byť dodržiavaný a to na menovité zadelenie: 1. Baníci, 2, hámornícky kováči, 3. železní fúkači, 4. kuriči, 5. čakatelia, 6. uhliari ( „die Berghajer, 2. die Hammerschmiede, 3. die Eisenbläzer, 4. die Heitßer, 5. die Zuwarter, 6. die Köhler"). Toto zadelenie ešte nespadá do času privilégií.

Od toho času sa veľa zmenilo. Banské diela už nepatrili pracujúcim občanom. Tento stav klesol na platenú prácu a tým to bolo ochudobnené. Lesk a vážnosť banskej činnosti realizovanej slobodnými občanmi, sa stala minulosťou.

Baníci (der Häuer – podľa pradávneho pomenovania) pracovali s primitívnymi nástrojmi. Pracovalo sa väčšinou cez deň. Sem, tam, ešte nájdeme staré primitívne štôlne (poznámka: kresanice), predovšetkým na ložiskách striebra. Boli to sotva 60 cm široké a 80 cm vysoké „diery“- štôlničky (Löcher), v ktorých baník musel pracovať len po ležiačky, alebo na kolenách. Ruda bola pomocou kladivka a želiezka dopredu, kúsok po kúsku vyberaná z horniny. Bola to veľmi ťažká práca a baník mohol vybrať z horniny len toľko, aby sa mohol naspäť otočiť. Vybratá ruda sa dávala do vreca alebo košíka a ďalší baník ju vyniesol von na povrch. Mladí, zaučujúci sa, baníci oddeľovali vonku na dennom svetle rudu od horniny, ktorú potom vložili do debničiek(„ Hülle“) na odváženie. S týmito nástrojmi baníci nemohli ísť pri ťažbe do hĺbky. Niektoré štôlne boli aj opustené, keď sa narazilo na tvrdú horninu i keď v nej bolo hodne rudy, ale ich vybratie bolo také náročné, že sa práca nevyplácala. Tieto opustené štôlne boli po vynáleze pušného prachu znova otvorené a bolo v nich aj ťažené. Ešte aj dnes sú v okolí Dobšinej staré štôlne. V niektorých je vidieť kolmé zárezy ktoré asi naznačujú dĺžku vyrazeného úseku štôlne, ktorý počas týždňa baník vyrazil. Vzdialenosť týchto zárezov je tak 40 -50 cm.

                                                                                       Obr. 45 Kresanica - štôľňa Abendsstern (Večerná hviezda) razená na vrchu Gugl --->

Nástrojmi pradávnych baníkov boli (poznámka: názov je i v buléenerštine): kladivko (väčšie kladivo) a želiezko (železná časť s tenkou rukoväťou), potom čakan (tschakan), maďarsky csakány, nemecky Spitzhammer, Spitßhaue), klinový sekáč, (die Keilha), graca (Krotß, die Kratße, Hauee). Okrem kladivka bolo používané i väčšie kladivo pucka (Putßka) a jedno menšie ručné kladivko (hondfaistel, handfäustel), lámacia tyč, (Brechstange), nakladacie korýtko (Fekfoß, Füllfaß), a okrúhly kôš zhotovený z dlhých triesok, nosidlá (die Poar, Bahre) a jednokolesový vozík, fúrik (Schubkarren).

Keď, na konci 17. storočia, začali používať trhavinu - pušný prach, začali sa v bani používať aj nové nástroje. Týmito boli: vrták, dlhá železná tyč s klinovou špicou (Pearer, Bohrer), čistiaca ihla, dlhá železná tyč, na jednom konci s úchytkou a na druhom konci stenčená, Demper ? – tlmič, dlhá železná tyč na jednej strane so žliabkom, do ktorého sa vložila čistiaca tyč. Pomocou dempra bol pušný prach zasúvaný do vyvŕtanej diery, ktorá bola potom upchatá hlinou (Lehm). Ďalej čistiaca tyč (Putßstong, Putßstange), ktorou sa vývrt vyčistil a potom ešte železnou tyčou (Krütlein), ktorá na konci mala v pravom uhle upevnenú okrúhlu platničku (Blättchen), sa z vývrtu v hornine odstránilo blato - šlam. K práci slúžila ešte aj jedna palica o dĺžke 70 – 75 cm a hrúbke 6 cm, ktorá mala na obidvoch koncoch vzduchotesne uzatvárateľné drevené rúrky na ochranu zápalných rúrok (Hollzröhre zum Aufbewahren von ßündruten), und die Spreßl (Sprößlein, d. i. Zündruten). Zápalné rúrky (Spreßsel) boli vyrobené, buď z dvojito rezaných rúrkovitých stebiel, výhonkov alebo zo stebiel paliny obyčajnej (Artemisia vulgaris). Do týchto rúrok bola vložená kaša z pušného prachu.

Naplnené steblá boli úplne vysušené horúcim vzduchom, zostali suché a boli vložené do palice (Stek).

Rudu už nebolo nutné vynášať z bane nosidlami, ale vyvážať pomocou hunta. To je štvorkolesová nádoba, vpredu s dvomi malými a vzadu väčšími kolesami - to je tzv. maďarský hunt. Keďže boli vpredu malé kolesá, náklad sa mohol tlačiť len dopredu po hladkej ploche. Táto sa ale musela vybudovať zo silných bukových dosiek (Gestänge). Dosky boli zhotovené z jedľového alebo smrekového dreva, ležali na podvaloch (Scheiten, Pultsten). Na tieto podvaly boli dosky pribité drevenými klincami.

< ---- Obr. 46 Zostatok banského vozíka – hunta, nájdeného v štôlni Karol – Dobšiná Foto Š. Polgári

K výstroji baníka patrilo i banské svietidlo. V skorších časoch boli na osvetlenie používané len sviečky. Svietidlo bolo pre banskú činnosť veľmi potrebné a vždy muselo byť v tom čase zabezpečené sviečkami, čo niekedy muselo byť aj úradom regulované.

Banské svietidlo bolo i v osobitnej, zvláštnej lampe a zrejme sa takéto svietidlá používali i v alpských zemiach . Okrem sviečok sa používali i svietniky (Laichtschaibl, Leuchtscherbe) zhotovené z hliny, bola to malá nádobka do ktorej sa nalial loj a do neho sa vložil knôt. Prášok bol držaný v prachovom sáčku, ktorý aj s inými maličkosťami bol v jednej taške.

Rudonosnú horninu pomenovali baníci ako „glán“ (der Glaan). Prechodnú vrstvu, tektonickú poruchu, ktorá viedla k rude pomenovali die Letten a Streichen. Kolmé alebo málo uklonené rudné žily, boli pomenované ako nadložné („hongert“), vodorovné ako ležiace („liegend“). Keď rudonosná žila stúpala hore, bolo potrebné urobiť výlom čím vznikla jedna horná nadložná etáž, (Raa, Raue). Keď sa ale žila stáčala dole, tak sa to nazývalo ako výlom smerom dole („es Enstemman“, das Einstemmen). Keď sa žila rozvetvovala (verzweigt), musela byť aj chodba rozvetvená a razená tzv. medzichodba, ktorú volali „Zwaaspolt“. Baník pracoval pred tým na skalu (Of Steen, auf Stein) to znamená na železnú rudu („of Gaz, auf Erz“) na striebro alebo rumelku, alebo kobalt („of Kobolt“), alebo šiel lámať stavebný kameň potrebný na výstuž banskej chodby (Bausteinbrechen).

Životná dráha baníkov bola v tom čase prísne regulovaná. Začínal ako 10 - 12 ročný chlapec („Knabe, Bergknappe). Jeho prvou prácou bolo prebranie rudy (Klauben). Po 1 – 2 rokoch sa rozhodol akú prácu začne robiť (Scheeden. Scheiden). Túto prácu robili mládenci obzvlášť na kobaltových, medených a strieborných baniach a to počas 3-4 rokov. Do bane mohli vstúpiť len ako 16- roční. Ich práca vtedy začínala tlačeným banských vozíkov - huntov. Ako 18- ročný sa mohol stať baníckym učňom. Pri zaúčaní u banského učiteľa bol prítomný aj pri vŕtaní v bani. Takú prácu vykonával až do veku 22-23 rokov. Rok z toho žil v jednej domácnosti spolu so starým baníkom. Až v 24. roku života bol uznaný za samostatného baníka a od tej doby mohol pracovať. sám alebo s baníckym učiteľom Až potom mohol odísť z izby, v ktorej rok býval zo starým baníkom. Baník bol takto všestranne, veľmi odborne a zásadovo vychovaný.

(POKRAČUJEME)

Pripravili: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník

Ročník 1989 – 1990 

Konečná tabuľka

Ročník 1990 – 1991

Káder Gemerskej Polomy: Čižmár - Matajzík, J. Spišiak, V. Spišiak, Mir. Ďuriček, Sústrik, Benedik, Bronďoš, Matajzel, Ferenc, Šimšík, Ferenčík, Molčan, Világi, Hatvaník, J. Šimon, Š. Šimon

Konečná tabuľka

Ročník 1991 - 1992

Káder Dobšinej: Dušan Tokarčík, Jaroslav Šmelko - Jozef Zahoranský, Martin Kaprál, Stanislav Prokop, Ján Krišák, Jozef Barnák, Ján Spišiak, Kamil Brnčík, Ondrej Krišťák, Milan Palacko, Jozef Wágner, Eduard Oravec, Peter Repaský

Konečná tabuľka

Ročník 1992 – 1993

Káder Rožňavy B: Greško – Valach, Poljak, Mitro, Š. Bukovič, P. Bukovič, Šalamon, Benedek, Piater, Ujházy, Chomiak, Motyka, Lengyel, Melech, Lucza, Baláž, Bobrík, Džačár, Adamec, M. Piater, Hronec, Gonos, Szöllös
tréner: P. Bukovič
hospodár: G. Rolof
vedúci mužstva: K. Piater

Konečná tabuľka

Ročník 1993 – 1994

Káder Betliara: Peter Ivančo, Maroš Almáši - Miloš Leng, Miloš Gallo, Ľudovít Szekeres, Ľubomír Kasper, Ľubomír Arvay, Marián Šlosár, Karol Domik, Ján Müller, Ján Zdechovan, Stanislav Prcúch, Ladislav Kováč, Dušan Ivanko, Peter Benedikty, Tibor Gelvanič, Jaroslav Kamenský, Pavol Letanovský, Ján Čižmár, Ondrej Petroc, Gabriel Lázar

Konečná tabuľka

Ročník 1994 – 1995

Káder Dobšinej: Roman Lindák – Ivan Smrek, Jozef Barnák, Jozef Wágner, Marián Wágner, Štefan Forgáč, Martin Kaprál, Kamil Brnčík, Marián Varga, Slavomír Haviarik, Marián Bašták, Jozef Černický, Ján Krišák, Peter Fabian, Ján Grofčík, Roman Lipták, Pavol Leško, J. Balog, M. Balog, Ľ. Lukáč (všetci traja striedavý štart)
Vedenie klubu: predseda: G. Hutník, tajomník: J. Krišák st., tréneri: J. Krišák ml., P. Fabian

Konečná tabuľka

Poznámka: Slavošovciam boli odpočítané 6 body

Ročník 1995 – 1996

Káder Kovstavu: Greško, Hrk - Benedek, Bobrík, P. Bukovič, M. Piater, J. Piater, Ujházy, Džačár, Adamec, Žiak, Szöllös, M. Filčák, Temesi, Slavkay, Truhan, Kacara, A. Filčák, Lengyel, M. Kováč, Deméň

Konečná tabuľka

Poznámka: ŠTK odrátala Dlhej Vsi 3 body.

Najlepší strelci v jednotlivých ročníkoch

1989 / 1990: Deméň (Rudná) 18 gólov, Hlaváč (Vlachovo) 18 gólov
1990 / 1991: Š. Müller (Vlachovo) 17 gólov
1991 / 1992: Fabian (Dedinky) 20 gólov
1992 / 1993: na jar neevidované, po jeseni: Súkeník (Sirk ) 12 gólov, Fabian (Dedinky) 12 gólov
1993 / 1994: Š. Müller (Vlachovo) 26 gólov
1994 / 1995: Grecmacher (Lipovník) 29 gólov
1995 / 1996: Grecmacher (Lipovník) 27 gólov

Pripravil Ing. Štefan Tomášik

„Toto bádanie súčasného divadla v Rožňave prebiehalo metódou oral history medzi žijúcimi hercami, režisérmi, dramaturgmi, dramatikmi a scénografmi ako aj inými pamätníkmi pochádzajúcimi z Rožňavy pôsobiacimi v oblasti profesionálneho divadla a hrajúcimi v slovenskom a maďarskom jazyku. Na samotnom bádaní participovali študenti Gymnázia P. J. Šafárika – Pavol Jozef Šafárik Gimnázium v Rožňave.“ dodala Gabriela Görgeyová, druhá kurátorka výstavy.

Na výstave záujemcovia uvidia obdivuhodné scény, bábky, kostýmy, scénografické prvky a návrhy od spolupracujúcich divadiel, ako Mestské divadlo Actores Rožňava, Divadlo rozprávok - Meseszínház, Divadlo Theátrum, či ďalšie župné divadlá - Bábkové divadlo v Košiciach a Divadlo Thália Színhá,. Výstava je doplnená o zbierky Baníckeho múzea v Rožňave a predstaví aj výsledky múzejno-pedagogického bádania formou fotografickej prezentácie. „V čase pandémie sa snažíme prispôsobovať ponuku v našich kultúrnych organizáciách. Ak diváci v týchto dňoch nemôžu za kultúrou, prichádza kultúra za nimi. Výstavy či divadelné predstavenia si tak návštevníci môžu pozrieť z pohodlia svojich domovov, online. Aj výstava v Baníckom múzeu je preto pripravená vo virtuálnom priestore formou videogalérie,“ uviedol predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka.

Výstava je súčasťou voľného pokračovania múzejno-pedagogického cyklu Živé múzeum, v rámci ktorého na návštevníkov čakajú aj sprievodné programy: divadelné a bábkové workshopy; metodický deň pre pedagógov a odborných zamestnancov kultúrnych a sociálnych zariadení; živé besedy s hercami a divadelníkmi pochádzajúcich alebo pôsobiacich v Rožňave.

Podujatie sa koná pod záštitou predsedu Košického samosprávneho kraja Rastislava Trnku.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Výstava potrvá do 31. 1. 2021. Aktuálne bude jej prezentácia realizovaná vo virtuálnom priestore a jej fyzická prehliadka bude možná až po uvoľnení aktuálnych obmedzení. Viac informácií o ďalších aktivitách Baníckeho múzea v Rožňave nájdete na stránke www.banmuz.sk.

Tešíme sa na vašu účasť!

Róbert Šimko
manažér kultúry

Z nich sa po približne 14 dňoch liahnu húsenice, ktoré žijú do augusta na ovocných stromoch, ktorým požierajú lístie. Dorastené majú dĺžku približne 8 – 12 cm a sú hrubé ako prst. Majú prevažne zelenú farbu s výraznými modrými bradavkami. Koncom leta sa zakuklia v zámotku a tak prezimujú. Na jar sa z kukiel vyliahnu motýle a cyklus sa zopakuje.

RNDr. Monika Gálffyová (biologička)

„Napriek ťažkým podmienkam, ktoré sú dnes v zdravotníckych zariadeniach, sme dokázali toto testovanie pripraviť a organizačne zabezpečiť v priebehu niekoľkých hodín, za čo by som chcel oceniť všetkých našich pracovníkov,“ uviedol Vladimír Dvorový, generálny riaditeľ siete nemocníc Svet zdravia a siete polikliník ProCare.

Testovanie v celej sieti ProCare a Svet zdravia sa uskutočnilo v skoršom termíne, aby nemocnice neboli zaťažené víkendovým plošným testovaním, zdravotníci sa mohli do celoslovenského testovania zapojiť a zároveň bola zabezpečená prevádzka zdravotníckych zariadení. Celkovo sieť poslala na pomoc štátu minulý týždeň 800 ľudí.

Jana Fedáková

„Keďže nám ide prioritne o zdravie našich návštevníkov, aj nás samotných, presúvame sa dočasne z priestorov našich prevádzok do tzv. online priestoru,“ vysvetlil riaditeľ múzea, Pavol Lackanič. Noc múzeí a galérií je celoeurópske podujatie realizované pod patronátom Rady Európy s cieľom v čo najväčšej miere prezentovať kultúrne dedičstvo, význam jeho záchrany a ochrany pri kultúrnej výmene, šírení informácií o kultúrnej rozmanitosti jednotlivých krajín i regiónov Európy, pri neformálnom vzdelávaní a kultivovanom oddychu. História podujatia siaha do roku 1977, kedy Medzinárodná rada múzeí ICOM ustanovila za Medzinárodný deň múzeí 18. máj. Pred 16 rokmi sa o tradíciu tohto podujatia oprela francúzska iniciatíva, na základe ktorej ho dodnes slávime názvom Noci múzeí a galérií. V roku 2020 bol pôvodný termín 16. máj vzhľadom na situáciu presunutý na 14. november.
Tešíme sa na vás aj online!

Róbert Šimko