Andrej Perdík - misionár, jezuita z Gemera - II. časť

200 míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať  cestu,  pre každého to bolo nákladné.  Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.Gwere sa však nevzdával.Gwere mal plán. 

Už pred jeho príchodom na misiu mnohí uvažovali urobiť cestu do tohto krásneho údolia rieky Chingombe. Koloniálne úrady tiež videli, že by bolo dobré postaviť cestu. Poslali tam inžinierov, aby preskúmali možnosti. Rozhodnutie však znelo: Za daných podmienok sa to neoplatí. Bolo by to príliš nákladné. Tak sa vedúci misie tejto myšlienky vzdali.  Gwere sa však neprestal pohrávať s touto myšlienkou a hľadal spôsob ako by to šlo. Každý problém má riešenie, len ho treba nájsť. 

A mať odvahu a vieru. 

Gwere bol aj poľovník, dokonca takto zabezpečoval aj mäso pre školu a celú misiu. Zvery bolo dosť všade naokolo. Rád chodil na potulky po horách. A okrem poľovačky si začal krajinu viac všímať a zakresľovať si najschodnejšie miesta. Dokonca si značil jednotlivé stromy a úseky. Potom začal chodiť na poľovačky ďalej od doliny. Bral so sebou vždy jedného  domorodca, ktorý niesol vodu, niečo na zjedenie, brokovnicu a sekeru. Chodil s ním po svahoch a dolinách a tam kde sa mu trasa zdala schodná, kázal do stromov urobiť záseky. Tak sa mu pomaly začala črtať celkom schodná trasa. 

Tento výskum mu trval niekoľko mesiacov. A keď si bol istý, že bude vedieť zrealizovať  výstavbu novej cesty, bolo potrebné presvedčiť úrady. Úrady súhlasili, ale peniaze dať nechceli. Skúšal šťastie u vedúceho misie. A toho presvedčilo nielen nadšenie a odhodlanie začať túto ťažkú robotu, ale aj všetky tie prípravné práce, ktoré už Andrej urobil. Trasa bola vymeraná a brat Andrej mal jasnú predstavu o realizácii v teréne. Vedúci misie napokon poskytol potrebné financie. Hneď po období dažďov najal 50 robotníkov. Na podomácky vyrobenú vlečku naložili fúriky, lopaty, čakany, sekery, kliny, zásoby potravy, múku, soľ a mnoho ďalšieho potrebného a vybrali sa do hôr. Do večera si postavili koliby. Jedni kosili trávu, druhí stínali stromy. Keď príbytky pokryli trávou a obložili silnými konármi ako ochranu pred divou zverou, ľahli si spať a ráno mohli začať robotu. Okrem dvoch kuchárov a jedného nosiča vody všetci robili cestu.

Gwere mal presný plán práce. Jedni rúbali stromy, čo stáli v ceste, druhí klčovali terén, ďalší skopávali svah a iní stavali zo skál bočné múry, aby sa svah nezosypal na cestu. O pár dní už sami chlapi vedeli čo a ako majú robiť. Gwere sa mohol pustiť na poľovačku, aby mali mäso a chlapi vládali ťažko pracovať. Na poľovačku šli dvaja, ale každý inou stranou. Robotníci podľa zvuku vedeli kto strieľa, či Gwere či domorodec a či je poľujú na veľké zviera alebo len na niečo menšie. Vždy však doniesli dostatok zásob mäsa a chlapi sa dosýta najedli. Keď prišli konečne na hrebene hôr, práca bola jednoduchšia. Len sem tam bolo treba vyrúbať strom a vyrovnať terén. Vystavali si nové koliby, aby mali ku robote bližšie, staré nechali, neskôr slúžili pocestným, ktorých zastihla noc. Robili aj mosty, brvien na ne mali naozaj dostatok. Novú trasu začali aj využívať. Raz za čas išiel Gwere domov na traktore pre zásoby. Vo všetkom ostatnom však bol ako jeden z nich. Radil síce čo ako treba robiť, ale keď bolo treba, ťažkej roboty sa nebál. Uprostred terénu bolo nemálo veľkých balvanov, ktoré museli otĺkať. Mali štvorkilové kladivo. Keď sa to nedalo kladivom, tak na balvan nakládli vatru a všetky vedrá naplnili vodou. Keď bola skala rozpálená poliali ju vodou, aby praskla, toto opakovali niekoľkokrát a zvyšok pootĺkali. Keď bolo treba, postup opakovali donekonečna. Za dva mesiace urobili najväčšiu časť trasy a 15 mostov. Ale pred nimi bola najťažšia časť, dole na strmej stráni vykopať serpentínu. Mesiac im to trvalo. Ale serpentínu urobili. To bola práca, to bola brigáda! Nadšenie, elán a chuť do roboty nikomu nechýbal. Veľmi dobre si uvedomovali, že si cestu robia pre seba, pre svoju krajinu. Dostávali dokonca aj menšiu mzdu. Inak ubytovanie a strava boli zdarma. Konečne bola dolina, v ktorej žilo 5000 obyvateľov, spojená s civilizovaným svetom. Vedeli, že teraz po ceste budú chodiť autá a tie odvezú všetky tie ťažké náklady, ktoré doteraz nosili na chrbtoch. Aj oni môžu ísť do mesta a predávať svoje výrobky. Gwere a 50 odhodlaných čiernych chlapov urobilo za tri mesiace to, čo úradníci a inžinieri považovali za nemožné. Už týždeň pred skončením prác poslal Gwere správu do mesta, že cesta je hotová. Prišli džípy. Prvý prišiel arcibiskup z Lusaky. Štátny úradníci udelili Gweremu pochvalu za plán a vykonanie náročných prác. 

14. októbra 1964 vyhlásila Zambia svoju nezávislosť, prestala byť anglickou kolóniou. Pri 1. výročí nezávislosti v roku 1965 zambijská vláda udelila vyznamenania svojim zaslúžilým občanom, ktorí sa podieľali na rozvoji krajiny. Na zozname ocenených bolo aj meno misionára Slováka Andreja Perdíka. Za veľkej parády sám prezident Dr. Kenneth Kaunda odovzdal zlatú medailu bratovi Andrejovi Perdíkovi. Brat Andrej si ju veľmi vážil, bola dôkazom uznania jeho práce a snaženia. Andrej Perdík sa stal občanom Zambie. Na Slovensko sa však  vracal často, aby potešil starnúcich rodičov a svojich milovaných súrodencov. Jeho slová  zakaždým pripomenuli, aby sme si vážili všetko, čo máme, lebo nie všade vo svete je samozrejmosť mať dostatok jedla, možnosť vzdelávať sa a mať spokojný život plný radosti.

S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala 

Gita Borošová

Literatúra J. Švec, Zápisky z Afriky, foto: rodinný album