Cilko, pridaj! Rudo býval v jednom z domkov, ktoré boli vystavené oproti smolníckemu závodu. Tieto domky vystaval podnik ŽB pre stálych zamestnancov. Viedla k nim okružná cesta, po oboch stranách pripojená na hlavnú cestu zo Smolníka do Mníška nad Hnilcom. Druhý Rudov sused bol starý baník, ktorý nedávno ukončil prácu v bani a stal sa dôchodcom. Bol naučený veľa pracovať, lebo po šichte v bani nasledovala práca okolo domu v záhrade a tiež príprava dreva na zimu. Odrazu mal veľa času, tak si urobil plán, že pred vchodom si zhotoví z dreva malú verandu, na ktorej môže odpočívať. Z hranolov urobil kostru verandy,
narezal tenšie dosky, do ktorých povyrezával ornamenty a obil nimi dookola verandu asi do výšky niečo vyše metra. Vo vrchnej časti verandy z vyrezávaných latiek urobil mriežku, ktorá miernila silné slnečné svetlo, ale zachovala verandu vzdušnú. Na verandu si uložil váľandu, aby si mohol niekedy aj zdriemnuť, kreslo, stolík a rádio. Tam pri hudbe si popíjal kávičku, čítal noviny a tak si užíval zaslúžený odpočinok.
Vystrojený vo fáračkách som išiel fárať do bane. Oproti správe závodu bola trafostanica, v ktorej Rudova manželka pracovala ako obsluha. Stála pred dverami trafostanice. Pozdravil som sa jej a opýtal sa, ako sa má. So zmraštenou tvárou mi odpovedala: „ani še nepytajce“ a začala mi rozprávať príhodu, čo sa jej nedávno prihodila.
Doma vytýkala manželovi, že každé odpoludnie vysedáva v kancelárii. On si dáva do poriadku písomnosti, zhotovuje technické výkresy, robí kdejaké výpočty a ona je na všetko doma sama. Potrebuje variť, prať, starať sa o neho aj o deti, vláčiť ťažké tašky s nákupmi potravín a s vecami potrebnými do domácnosti. Je to ďaleko aj do Smolníka aj do Smolníckej Huty a ruky má už vyťahané a bolia ju už aj nohy. Rudo sa vyhováral, že on musí mať veci v poriadku, lebo máva podnikové kontroly a musí plniť aj termíny úloh, ktoré mu boli uložené.
Pripomenul jej, že sa vždy potešia, keď dostane ročné prémie, ktoré niekedy sú aj viactisícové. Potom si môžu dovoliť kúpiť aj dávno plánované veci čo potrebujú. Musela mu to uznať, ale chcela, aby sa zamyslel aj nad jej situáciou. Rudo jej svojsky navrhol riešenie toho problému nasledovne: „Cilko! Dňeška každa moderna žena sebe šedňe do auta, idze sebe nakúpic šicko co jej treba. Auto stoji v garážu a ty vláčiš nákupy v rukoh.“ Oponovala mu, že nemá vodičák a nevie riadiť auto. Rudo v tom nevidel problém, hneď jej navrhol, že ju naučí šoférovať. Podotkol, že keď sa to druhé ženy naučili, tak aj ona sa naučí. Tá myšlienka sa jej zapáčila, lebo vláčenie nákupov z takej diaľky ju veľmi vyčerpávalo. Rudo vybral auto z garáže, sadol si za volant a ona vedľa neho. Potom jej vysvetli, ako sa auto naštartuje.
Obšírne jej predviedol ako sa zaraďujú rýchlosti, ako pustiť spojku, pridať plyn, aby sa auto pohlo. Potom ju posadil na miesto šoféra a skúšala rozbehy a radenie rýchlosti na stojacom aute, ako na trenažéri v autoškole. Po niekoľkonásobnom preskúšaní Rudo bol s ňou spokojný, preto vyhlásil: „Dobre, Cilko, ši to pohopila, teráz idzeme na ostro.“ Naštartovala motor, zasunula jedničku a pomaly púšťala spojku. Bojazlivo pridávala plyn, preto keď sa Octavia pohla, začala trhavo podskakovať dopredu. Rudo jej zakričal: „Cilko, pridaj!“ Ona zmätená stlačila pedál plynu až na podlahu. Octávia zarevala a vyrazila ako splašený kôň. Vyplašená Cilka nevedela ani ako, stočila volantom doľava a auto vrazilo do stredu susedovej vyrezávanej verandy. Drevo trešťalo a po náraze motor zhasol. Auto ostalo stáť. Mali šťastie, že na verande v tom čase nikto nebol. Pani Cilka sa vyjadrila, že taká vystrašená čakala, že od manžela teraz určite schytá nejakú facku. On však kľudným hlasom jej povedal: „Pre Boha, Cilko. Šak ja ci teľo veľo plynu, pridac nekazal.“ Potom vystúpil z auta a išiel sa pozrieť na škodu, ktorú havária spôsobila. Poobzeral auto aj verandu a vrátil sa s tým, že sa nič tak strašného nestalo a povedal: „Verandu so sušedom opravime a na auce už aj tak treba vymenic predné blatníky, ta ho dáme do servisu.“ Skonštatoval, že manželka nemá talent na „šoféra“, ale uznal, že nákupy vláčiť nemôže. Od tej doby si Rudo už vždy našiel čas na šoférovanie, a často ich bolo vidieť spoločne robiť väčšie nákupy v Smolníku alebo v Smolníckej Hute.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay