V týchto dňoch vyšla ďalšia, už ôsma básnická zbierka ratkovského rodáka, teraz už dlhoročného Košičana Miroslava Ďurindu. Pod názvom Na linke s múzou ju vydalo vydavateľstvo Multiprint v Košiciach. Obsahuje vyše 50 lyricko-reflexívnych básní, citlivých veršov s trochu zahalenou atmosférou hľadania akejsi neznámej cesty, vnímanej v symbióze prírodných dejov a vnútorného sveta. Verše sú plné hlbokých myšlienok a emócií, plné symbolov, obrazov a metafor, kde sa v plynutí času
prelínajú siluety, obrysy, sny i fantázia, ale tiež i prežité chvíľky a okamihy hlboko ukotvené v spomienkach. Autor sa zamýšľa aj nad silou poézie, hudby, lásky a priateľstva. Opakujúce sa prírodné motívy veršov sú naznačené aj v maľbách na obálke knihy, kde tiež dominuje téma plynúcich ročných období – ako beh času minulého i „pripraveného na neskoršie“. Jedným z jeho veršov si dovolíme v parafráze charakterizovať aj celú jeho poéziu: „...nad svetlo lámp a cez hmly do sna aj čiarkou vraví, v bodke plná.“
Marta Mikitová
marec 2017
|
Jeseň K ohnisku jeseň prisadla si, tak zrazu vpadla. Dívam sa, nech sa rozhovorí, vábia tie odbehnuté hlasy, tu dočkám zrakom k maľbám na tie jej vážne metafory. Ktosi jej tlieska, ona hrá si, javiskom vládne a vo mne zaznel osamelý klavír, čo spieva sebe na želanie. Ach, tie jej gestá, pózy, vábivé prezliekanie, náhliaci flirt v nej žije a nevidieť to, čo ju morí, tým lístkom k zemi píše báseň. Patria jej iné dioptrie, v tiesni je na dne, chce sa zdobiť. Tak čujme znova jeseň, z ľútosti hýri šarmom krásy a v troskách úprimná jak verše, ktoré som si dnes na želanie vrátil. |
Skica k splínu Priblíž sa, múza, len tebe som spieval – ani nevieš o tom, len tebe šepkal o tom, čo už bolo. A blúdiac, piesňam nocí načúval: Je nebo studené a láska po sne jeseňou naspäť s citmi v neúprosne. Už nenájdu sa, vediac nechcú vedieť, už nenapíšu z lístia záhrad pieseň. Už nehľadá sa v mori oná z povestí, ovzduším cúva, bledne – vnútrom žalostí. Tak trpko chutí horkosť z jesene a verš bol o kom? Vie sa? Nevieme? Po slovách mĺkvo vzdychom, buket z vín, jak v mračnách nad krajinou nezvestní.
Kto sú tí z kruhov v seba navždy zviazaní? Že čakali sa, stretli, potom nenašli... |
|
|
Čas
Čakám, keď ešte teba niet, dni prepletené rokmi, čakám jak steblo na kus rosy pre seba, na dnes aj dni zajtrajšie.
Čakám, keď neprichodia vlaky, keď mlčí telefónny song, osamelý deň nevie komu patrí a vietor ako vdovec blúdi ulicou.
Na vína glg len čakám, čo včera malo chuť, na kroky, čo sa v ušiach iba zdali, na pieseň, ktorú som viac nepočul, zabudnutý list, pozerajúc za ním.
Len čakať, čakať, nemôcť uniknúť aj tancu tieňov, ktorý vrásky krášli, čo vošiel presný v predstihu. Čas chladný ako mŕtve skaly.
Čas času pohráva sa s nami.
Čas krutý ako ostrá hrana, čas prichodiaci bez meškania, čas utajený ako lesklá oceľ, čas pripravený na neskoršie... |
Ona spieva Piesne sú zvláštne, cítim z nich, že ku mne naklonená spievaš, že iste patria do tých trampských dní, na ktoré spomenieš si neraz. Sú ako vietor, čo nás bdelých zanechal v ten čas nám blízko-vzdialený, čo s nami rozbehol sa do sveta. Ach, splápolali z lístia spomienky a ty si o mňa opretá. Tak čujem v letnej tíši priznania, spoveď jesene a v mladých vínach starých pivníc šumia mi naspäť vrátené. Básne zo zbierky Miroslav Ďurinda: Na linke s múzou. Košice, Multiprint 2017. 62 s. |
