Tá mladá Mara zo Mlýna bola tete Gitke podozrivá už odmalička. Desiate z desiatich detí a celkom iné ako ostatných deväť – slamovovlasé a pehavé, nie tmavé, so širokou sedliackou tvárou. Niežeby bola nejaký Einstein, ale v rodine pastierov a povaľačov vynikala ak ďuna v karelábe. Len čo sa preplazila rokmi povinnej školskej dochádzky, pobrala všetkých svojich sedem slivák a pobrala sa zo starého mlyna s prepadnutou strechou a kozami v pitvore hľadať šťastie do sveta.
Vrátila sa o štyridsať rokov. Volala sa teraz Méri, mala ruky plné zlatých prsteňov a ústa plné zlatých zubov.
„Kod se mne pýtáte, je to lem mašecia zlato. Kto nosí sandále z umelé hmoty zo šinskyho obchodu, nemaže nosit aj blyštevia prstene, to vám rešujem, ak tu stojím,“ vyprávala teta Gitka kamoškám na zastávke autobusu. Niežeby čakali na spoj do mesta, ten chodil len ráno s nákladom školákov, no na zastávke bola pohodlná drevená lavička a výhľad na celú dedinu – od mlyna na dolnom konci, cez obecný úrad na placu až po pohostinstvo na hornom konci.
„Ale ved ona peneze má, furt lem rozhlasuje, ak v starom mlýne šicko prerobí, kozy z pitvora vyšmarí, kúpelnu dá pristavit, obloky vymení a strechu zapláce...,“ vymenúvala pani Boženka.
„Ta ved ta, lem rečuje, a chválí se a nyš se nedéje. Any lem tia kozy nevyšikovala na dvar,“ naprávala teta Gitka veci na pravú mieru. „Niš se nedéje a niš se ani neudéje.“
Niečo sa však udialo už napoludnie. Spolu s nákladom dedinských školákov vracajúcich sa z vyučovania sa z popoludňajšieho autobusu vysypala nečakaná návšteva – moletná, extravagantne odetá dáma, ovešaná prsteňmi a reťazami od hlavy po päty.
„Dobrý deň,“ obrátila sa na hlúčik dôchodkýň vypytujúcich sa školákov na známky a novinky zo školy. „Ako sa dostanem k historickej pamiatke, starému mlynu?“
„Rovno dló popri potoku,“ ukázala pani Boženka na zrúcanú budovu na konci dediny. „Sprevodýmo vás,“ tetušky v šatových zásterách a hantúškoch obstali neznámu. Pochytali igelitky z nákupných centier, ktorými bola ovešaná, teta Gitka si strčila pod pazuchu chlieb a Válika sa ujala líščieho kožucha.
„Ša kcete robit vo mlýne?“
„Poznáte se z dakým ztét?“
„Skét idete?“
„Gu komu idete? Ozdaj lem ny gu Méri?“
Cesta od zastávky do mlyna trvá aj s francúzskou barlou nanajvýš desať minút. Ak sa na ňu vydá päť dôchodkýň vybavených barlami, vychádzkovými palicami a podrezanými jazykmi, môže sa predĺžiť aj na hodinu.
Investovať toľko času do prechádzky s neznámou návštevníčkou sa však oplatilo. Teta Gitka a spol. sa dozvedeli takmer všetko, čo chceli vedieť. Neznáma bola (vraj) najlepšia kamarátka Méri zo mlýna, volala sa (vraj) Cukermancika, spolu (vraj) vlastnili v hlavnom meste luxusné klenotníctvo a na staré kolená sa (vraj) chceli vrátiť do rodného kraja.
Nové obyvateľky dediny sa každý deň pridali k tetuškám postávajúcim na autobusovej zastávke. Klebetili, tváre aj ruky ovešané prsteňmi natŕčali lúčom zubatého slniečka. Pomedzi výtlky na ceste sa naháňali veselé svetielka.
„Tento stál desať tisíc eur,“ vykladala Méri a s láskou hladila hrubý zlatožltý náramok.
„Patria k nemu aj tieto náušnice,“ Cukermancika si odhrnula za ucho prameň natupírovaných vlasov. „Tiež za desať.“
„Ta to by bula parádná kúpelna, aj z oblokom,“ podpichla teta Boženka.
„Bude, pani zlatá, všetko bude,“ uistila ju Méri.
A tak to išlo každý deň, slniečko hrialo čoraz intenzívnejšie a šperky, ktoré predvádzali prišelkyne, boli čoraz extravagantnejšie. Len nová kúpeľňa na starom mlyne nie a nie začať sa stavať.
„Nyže by som bula na zlato a takia haraburby, ale mám tot maj zlatý krížik aj obrúšku po mojé nebohé materi a tia vera ny sú takia zlatia a blyštevia,“ premýšľala teta Gitka vo svojej kuchyni. Spolu s kamarátkami otvárala suché makovice a do mís na stole vysypávali lesklé tmavomodré zrniečka. Popred dom prerachotil autobus a okenné tabuľky sa zatriasli. Tetušky sa skrývali. Prehodnotili pre a proti a rozhodli sa, že jeden deň môžu seansu na zastávke vynechať. Detičky snáď bez ich dobre mienených rád vydržia, ale ony už naozaj nevládzu obdivovať kilogramy mačacieho zlata.
Tetušky teda ostali doma, popíjali slivovicu a pojedali postruhníky. Lenže keď nemôže hora k Mohamedovi, príde Mohamed k hore. Alebo prídu dve fajnové dámy, tentoraz bez svojej obvyklej hory zlata, k tete Gitke do kuchyne.
„Okradli nás!“ kričali ako o dušu. „Všetko zlato nám vzali. Všetko je preč! Prstene, náušnice, náramky, brošne!“
„Tak zavolajte políciu,“ odvetila teta Gitka, elegantne si zobla postruhníka a vysypala obsah jednej momoriadne krásnej a veľkej makovice do misy.
„Už sú na ceste,“ prikývla Méri a zotrela si z líca veľkú slzu.
„A zavolali sme rovno aj do poisťovne,“ potiahla nosom Cukermancika. „Veď to malo miliónovú hodnotu.“
„Dobreže nás nezamuchlovali,“ vzdychla si dramaticky Méri. „Boli sme zamknuté, aj okná boli pozatvárané. Rozbili okno...“
„Všetko sme nechali tak,“ prisvedčila Cukermancika. „Na dlážke v kuchyni sú stopy od blata a v záhrade medzi zeleninou ležia črepy.“
„Skorej medzi burinó asi, dežeby ste tam zeleninu mali,“ zasmiala sa teta Gitka a siahla po ďalšej makovici.
Ruka jej zastala v polovici cesty ku košu s úrodou. „Aktože sú šrepy vonkát v zahrade, kot tot zlodéj rozbil oblok zo zahrady? Nemali by ležet v chyži? Bo viate, ako šmaríte skalu do obloka, a to se mi stálo verá nyráz, že mi lapaji labdu kopli do obloka...“
„Taže akože zdnuká tot oblok rozbili?“ opýtala sa Boženka. „Ale ved ta zamknúto bulo… a…“
„A nikto ništ neukradnúl,“ teta Gitka rázne odsunula misu s vylúskaným makom. „Zatél ny. Ale ag by poistovna za to mašecia zlato zaplatila, to by búl podvod.“
„No, možno nám ani neukradli všetko, pozrieme sa ešte v komore,“ vychytila sa Méri z kuchyne, dlhá nočná košeľa viala za ňou ako zástava.
Kým sa dostavila polícia, po zlate, ale ani po Cukermancike a Méri neostala ani stopa. Len črepy z rozbitého okna sa striebristo leskli v záhone púpavy a pýru.
(POKRAČUJEME)
Píše: ZUZANA ŠIROKÁ