Nie, teta Gitka nemala nijakú predtuchu. Nie, v ten deň sa neudialo nič nezvyčajné a nie, nevidela nikoho neznámeho. Nebol ani piatok trinásteho ani žiadne zatmenie slnka. Cez cestu jej neprešla žiadna čierna mačka. Vlastne to predsa len trochu nezvyčajné bolo, pretože „mašky a kury se furt po dedine špacírujú ak dámišky na korze“. Bol to obyčajný, nenápadný letný deň; obloha bola bledomodrá, júlové slnko z nej vytiahlo všetku farbu.
Teta Gitka mala návštevu, neter z hlavného mesta. Priviezla svojho štvorročného synčeka a nedávno narodené bábätko. Chcela deťom dopriať porciu čistého, dedinského vzduchu. A sebe samej trochu spánku pod šumiacou čerešňou v záhrade tety Gitky. A posúchy tety Gitky. Jej mäkučké páperové duchny. Jej láskavé pohladenia a štipľavé poznámky.
„A, ša se lem telo vypytujete, ša sú toto za otázky?! Ša to tá popórodná depresia má but?“ Jej neter netrpela žiadnou duševnou poruchou. Bol to proste normálny júlový štvrtok. Teta Gitka mala dopoludnia akési neodkladné povinnosti v Klube dôchodcov, a tak sa Silvia, jej neter, vybrala s dieťatkom na výlet.
Do auta naložila ruksak s nápojmi, celozrnné keksy a minerálku. Potom kočík a nakoniec Filipkov bicykel. Pripútala deti do sedačiek a odviezli sa na lesné parkovisko. Vystúpili, preložila Lindušku do kočíka a pobrali sa na tajné miesto v lese. Nebolo zasa až také tajné, na parkovisku je tabuľa s turistickou mapou, môže sa tam dostať každý, kto pôjde od parkoviska popri potoku.
Tak prečo je to miesto tajné?
„Ta, lebo každý malý chlapec potrebuje takia miasto v lese.“ Je to vlastne priehlbinka v brale na opačnom brehu potoka. Treba tam preskackať po kameňoch, ktoré trčia z vody. Je to Filipova tajná jaskyňa, jej dno je porastené mäkkým vlhkým machom a je akurát taká veľká, aby sa do nej zmestil malý chlapec a dlane jeho mamy. Raz tam našli kačacie pierka.
Nie, cestou nestretli nikoho podozrivého, nikto sa im neprihovoril.
Tá lesná cestička je krásna, vedie tesne popri potoku, je celá posypaná mäkkým opadaným lístím z minulej jesene, príjemne sa po nej kráča, dá sa po nej ľahko tlačiť kočík, a keď si dávate pozor na vytŕčajúce korene stromov, môžete ísť po nej aj bicyklom.
Bábätko spalo v kočíku, to jemné natriasanie ho ukolísalo k spánku. Filipko šliapal do pedálov, podchvíľou zastal a zdvihol nejakú šišku, kamienok či pierko, ktoré si odložil do vrecka. Cez koruny stromov presvitali lúče slnka a vytvárali miniatúrne dúhy nad potokom.
Po tej ceste išli asi tridsať minút, možno trochu dlhšie, to tajné miesto sa nachádza asi tak kilometer od parkoviska. Neponáhľali sa a často zastávali, aby mohli pozorovať vtáky pijúce vodu z potoka, skupinky farebných divých húb a také veci. Teta Gitka zatiaľ organizovala dôchodcovské referundum o tom, či v klube potebujú novú varnú kanvicu, alebo či si vystačia s tou po nebohej pani Málike.
Bábätko celý čas pokojne spalo v kočíku.
Silvia s deťmi prišla k miestu, kde treba prejsť po kameňoch na druhý breh. Zaparkovala kočík pod strom, Filipko zosadol z bicykla a pevnejšie si zatiahol suchý zips na teniskách. Raz sa už pošmykol a skĺzol jednou nohou do vody.Prešli na druhú stranu.
Áno, kočík s bábätkom nechali na brehu pri cestičke. Nebola tam žiadna zákruta, ani prekážka. Silvia ho mala stále na očiach. Teda, okrem tých pár sekúnd, kým preskákali na druhú stranu. Skontrolovala jaskyňu, či v nej nie sú nejaké črepiny alebo striekačky, človek nikdy nevie. Nebolo tam nič, tak sa vrátila na druhú stranu, pretože kvôli hučaniu potoka nepočula zvuky z kočíka. Bolo tam však ticho. Na rozdiel od vzrušenej debaty v klube dôchodkýň.
Silvia si sadla na kameň a pozorovala Filipka, ako leží v jaskynke, ruky ponorené do vody, a vyťahuje pestré kamienky na machový vankúš.
Nie, nepozrela sa do kočíka. Až neskôr.
Bol prázdny.
Bol prázdny!
Prázdny!
PRÁZDNY.
PRÁZDNY!
...
Kočík bol… prázdny.
Nemohla tomu uveriť. Zdvihla deku, potom matrac, vyhádzala všetko na mäkké, suché lístie. Nazrela do košíka pod kočíkom, do ruksaka. Nič. Ako by mohlo trojmesačné dieťa vojsť do piknikového ruksaka?
Pobehla po cestičke dopredu a potom späť, nebol tam nikto, široko ďaleko len stromy, chodník, potok, nikde ani živej duše, nikde miesto, kde by sa mohlo za minútu schovať malé dieťa.
Teta Gitka medzitým spočítala hlasovacie lístočky a oznámila radostnú novinu. Šesť z jedenástich hlasujúcich bola za kúpu kanvice. „Ta davajte peneze, každý pet evrá, ša se zvýší bude na kávu.“
Silvia behala po lese, nazerala za stromy, vošla do potoka, voda jej siahala ani nie do pol lýtok, bola čistá a priezračná, na dne nebolo bahno, iba kamene. Prebehla po vode k tajnej jaskynke, schytila Filipa do náručia a preniesla ho ku kočíku. Vrieskal, nechcel ešte odísť. Možno sa aj bál. Možno sa jej strach o Lindušku preniesol aj na neho. Možno sa bál tety Gitky. Neviem, ako vyzerala, či plakala, kričala, triasla sa, neviem. Hučalo jej v hlave, zatmievalo sa jej pred očami. Podlamovali sa jej kolená.
Premočená, s Filipkom v náručí, kľačala medzi vecami povyhadzovanými z kočíka. Snažila sa vysvetliť Filipovi, čo sa stalo.
Vlastne ani nevedela, čo sa stalo.
Linduška bola preč, jej kočík bol prázdny.
Filip pochopil a začal ju hľadať na rovnakých miestach ako ona predtým. Nebola to pre neho hra, bál sa, nekoordinovane pobehoval po cestičke hore dolu, oči mal otvorené dokorán.
Teta Gitka zatiaľ vyzbierala mince, starostlivo ich zabalila do vreckovky a zauzlila. „Hybajmo domó, ženy, treba nám deti nachovat.“
Silvia konečne začala realisticky premýšľať a z mobilného telefónu zavola políciu. A z náhleho popudu zavola aj na obecný úrad. Pán starosta dochytil tetu Gitku pred bráničkou a rýchlo zorganizoval miestneho drevorubača s terénnym autom, ktorý ich doviezol do lesa. Postupne k nim pri svojich bráničkách a plotoch popristupovali ďalšie čiperné dôchodkyne. Aj policajti sľúbili, že hneď prídu.
Netrvalo dlho a usilovné čaty lesníkov a dôchodkýň prehľadávali les. Tretia sa ujala Filipka. Prišla polícia, hneď zavolali posily so psami. Chceli, aby Silvia s tetou Gitkou s nimi išli na policajnú stanicu spísať zápisnicu.
„Ša nemáte deti? Nigdaj ste se o nych nebáli? Nahali by ste ich samotnia v lese?“
Teta Gitka síce deti tiež nemala, ale mala netere a ich deti a susedovské deti a všetky dedinské deti a ich deti... Vyznala sa a hneď narobila poriadky. Policajtov a lesníkov nechala prehľadávať les, aspoň jej nebudú prekážať v pátraní, a spolu s neterou a s kolegyňami dôchodkyňami sa nechala zviezť lesníckym nákladniakom do dediny.
Silvia zavolala manželovi. Nedvíhal. Samozrejme, bol predsa na služobnej ceste. Súkromný telefón si vtedy zapínal vždy iba večer v hotelovej izbe. A niekedy aj nie. Keď nebol na cestách, ale u tej svojej Jarmily. Teta Jarmilka začula minulé Vianoce zvláštny telefónny hovor. Nechcela načúvať, ale nedalo sa inak. Silvinkin muž si ai mysel, že steny jej dreveného hajzlíka sú vzducho- a hluchotesné. No ale nie sú. Neradno viesť medzi nimi tajné hovory s tajnými milenkami.
Teta Gitka tušila, že Silvia z letného pobytu u nej tak skoro neodíde. Ani jej chúďa dievča nemuselo nič hovoriť. „Ale ša se lem s tým dytékom mohlo stát,“ to netušila. Milenky Jarmilky nezvyknú túžiť po milencových zákonitých deťoch. „Chybaj ag by lem... No právdažek!“
Filipko zaspal cestou domov v drevorubačskej vétrieske. Bol to dlhý deň. Opatrne ho preniesli do postele tety Gitky. Teta Gitka počkala, kým sa Silvia, zmorená žiaľom, neuloží k nemu, a ozlomkrky utekala na obecný úrad.
„Musímo pohledat Jarmilu!“ vyhlásila a už aj siahala po telefónnom zozname.
„Akúže Jarmilu, pani zlatá?“ opýtal sa policajt, ktorý prišiel k starostovi podpísať zápisnicu.
„Najdite takú Jarmilu, kotrá nemaže mat dety. Takú ša se za Silvikiným mužom tehá.“
„A nájdeme potom aj to dieťatko?“
„Najdete. Ale najdyte ich skoré ak jä, bo inak za sebe neruším!“
(POKRAČUJEME)
Píše Zuzana Široká