September je čas lúskania fazule. Teta Gitka, pani Marika a Irenka spoza kostola si vyhrnuli rukávy na vlnených svetroch ležérne prehodených cez polyesterové šatové zástery, každá z nich si cez plece prehodila sieťové vrece plné fazuľových luskov a odvliekli ich k drevenej lavičke na podstienku domčeka tety Gitky. Obradne si posadali, vyslobodili z gumákov kŕčové žily, teta Marika ponalievala do plechových hrnčekov čerstvý burčiak a pustili sa do práce.
Najprv bolo počuť iba tiché šušťanie suchých fazuľových strukov a jasné drnčanie strakatých bôbov padajúcich na dno emailového lavóra. Tety mlčali, jesenné slniečko a maďarský burčiak rozohriali ich artritické kĺby a ich šikovné prsty sa mihali v pravidelnom rytme práce. Rozjímali. A spomínali.
„Pamätáte na pána Pavla?“ prerušila posvätné ticho Irenka spoza kostola, „furt šekám, že príde, opre si palíšku o plot, prisedne si gu nám na obrátenia vedro od studny ...“
„A bude tam sedet až do vešera a poslúchat, o šom tu my, staria ženy, diškurujemo,“ dokončila pani Marika.
„Búl to dobrý šlovek, ušený a skromný,“ zadívala sa teta Gitka do diaľky a nenápadne odžmurkala slzičku v kútiku oka. „Ten Benka mu zlomil srco.“
„Akýže Benka? Umrel na starobu, pobral se za tou svojó Marínó. Dlúho vydržel, vyše devädesátky, tot náš pán Pavol.“
Rozhovor zmĺkol a staré dámy, každá ponorená v meditatívnom zvuku šuštiacej fazule, spomínali na pána Pavla.
Pán Pavol, rodák z dediny, sa na staré kolená prisťahoval z Bratislavy späť domov. Privítal ho brat Lacko s celou širokou rodinou, a hoci pána Pavla a jeho neborkú pani Marínu pánbožko neobdaril vlastnými deťmi, našiel tu celú kopu synovcov a vnúčat. Väčšina z nich ešte stále žila v dedine a na hrobe pána Pavla nikdy nechýbali kvety a sviečky.
„Dobrí lude sú to, fajnoví sesedé,“ pomyslela si teta Gitka a strčila do vrecka na zástere za hrsť mimoriadne tučných fialových bôbov. Na jar ich zasadí.
„Ak ste to mysleli s tým Benkom? Nebúl to dajaký malér? Neckete azdaj pódat, že pán Pavol by se z dákým umelcom zapliatol. Veď on nebúl, oný. Té svojé pani grófke každia rano zapálil sviešku a pred jej obrázkom vždy stála váza zos lúčnými kvetmí alebo šešinó. Teta Gitka, ta ved lem netárajte!“ rozčuľovala sa Irenka spoza kostola.
„Pán Pavol naisto nebúl oný. A homosexuál určite ťaž ny. Na to búl príliš vzdelaný,“ mosúrila sa teta Gitka. „Pamätáte sa, ak ho vtody vykradli? Ukradli mu obraz od Benku a odvtedy to z nym išlo dló z kopca.“
„Tak toho si asi pamätám,“ pridala sa pani Marika a vybrala z vreca hrsť suchých strukov.
„Obraz väčší ak pokrovec, rovno nad posteló.“
„Á, už viam, taký modrosivý kopec búl na nom, hnedá lúka, ludé s kosamí a hrablemí.“
„Ženy v krojoch.“
„Kopy sena.“ Dôchodkyne sa predbiehali v spomínaní na detaily obrazu. Žiadna z nich sa nepozastavila nad tým, že aj ostatné videli spálňu starého pána a dokonca mali čas dôkladne si pozrieť umelecké diela.
A tých veru nebolo málo. Teta Gitka si odpila z burčiaka v plecháči a na chvíľu zatvorila oči. Predstavila si domček pána Pavla, starú stajňu zrenovovanú podľa predstáv mestského intelektuála. V dobe, keď umakartové kuchynské linky, koženkové rohové lavice a nylonové závesy predstavovali vrchol vkusu a sovietskeho luxusu, pán Pavol vyzdobil svoj domček ovčími kožami, modranskou keramikou a ručne hlobeným dreveným nábytkom.
„Dokonca staria hrable a lopatu na chleba si zavesil na stenu,“ zaspomínala pani Marika a nostalgicky zdvihla plechový hrnček smerom oblohe.
Niekedy sa teta Gitka zastavila u pána Pavla na kus reči a ako to už na dedine býva, najprv sa pozdravili ponad latkový plot, potom pri otvorenej bráničke inšpicírovali puky na jabloni vo dvore, čochvíľa už viedli rozhovor s bryndzovým posúchom od pani švagrinej v ruke a piatimi či šiestimi deckami zo dvora a z dediny všade naokolo na podstienku, a onedlho už stála teta Gitka uprostred izby a načúvala láskavej prednáške o obrazoch od Majerníka, Benku a Galandu, ktoré zdobili každé voľné miesto na vápnom obielenej stene. Teta Gitka nikdy nebola v múzeu, ale domček pána Pavla by určite tromfol aj Galériu Mesta Bratislavy, myslela si v kútiku duše.
„A akže to bulo s tyma zbojníkmí?“ napriadla reč pani Marika. Niežeby sa na to nepamätala, ale povedačky pri lúskaní fazule majú svoje rétorické pravidlá. „Nigdaj sa neprišlo na to, kto to búl, ta ny?“
„Vera ny, a poistovna mu niš nevyplatila, bo obraz nemal poistený samostatne.“ Irenka spoza kostola rázne kopla do plného vreca. „A nevedel dokázat, že mu patril.“
„Ša nepódáš!“
„Svinstvo je to, rovno povecte,“ paprčili sa tetky na zlodejov, ktorí zlomili srdce jedinému dedinskému intelektuálovi.
„Museli ho poznat, zbojníci hnusní. Presne vedeli, kody je dvor prázdný.“
Každý deň a za každého počasia chodil pán Pavol na prechádzku do lesa a bral so sebou aj poľovníckeho psa, ktorý patril jeho synovcovi Paľkovi. V tomto čase bolo vo dvore ticho, brat Lacko podriemkaval vo svojom dome nad Churchillovým životopisom, teta Irenka obchádzala kamošky a ich vnúčatá behali po dedine s kŕdľom iných deciek.
„Museli si tým klúšom otvorit, ša visel na hášiku za hojdacím kreslom na stianke.“
„Hej, taký farebný sloník búl na nom.“
„No ta ale kod my viamo, kde mal zavesený klúšik od chyžky, ta to tu nás aj vtedy musel vedet každý.“
„To nebúl nikto od nás,“ prehlásila teta Gitka a odpľula si do pivónie pred lavičkou.
„Naší kradnú zajéce, grúle z pola, dakody ti benzín z auta vytéhnú ...“
„No ta ved mne minúle duchnu zo žinky čorkli,“ pritakala pani Marika.
„A mne vtedy klbásu z údérny,“ pýši sa zážitkom Irenka spoza kostola.
„Ta práve, naš by búl naším dáký starý obraz. Any se z neho nenaješ, ani sa s ním nezakryješ.“
„Vera, ani v peci dlúho nevydrží. To tiato strúšky vysušené vystašé do Krašúna na podkúrenia.“
„Teta Gitka, nože se neondite, povecte, ša viate,“ Irenka spoza kostola doliala burčiak.
„Koby som daš naisto vedela, hned by som šla na políciu, suseda, to mi verte!“
„Ale daša lem tušíte, pravda, vy ste taká informovaná,“ zalieča sa pani Marika.
„Tuším, ďavšetá, vera tuším, a vlastne som si calkom istá. Len nemám dôkazy, ak se hovorí.“
Teta Gitka s vážnym výrazom odložila hrnček a sprisahanecky sa naklonila bližšie k priateľkám.
„Pán Pavol už ten obraz nepotrebuje, tam kde je, vidí krajšia veci. Ale spravodlivos je spravodlivos a jä si to tajomstvo nekcem zobrať do hrobu.“
Pani Marika a Irenka sa letmo prekrižovali, dali hlavy dokopy a fazuľu nechali fazuľou. Teta Gitka, či už vďaka burčiaku alebo na základe starostlivo premysleného plánu, sa pustila do rozprávania. Rozprávala o tom, ako raz, iba jediný raz stretla nebohú paničku pána Pavla; ešte za bratislavských čias sa s ňou prišiel na týždeň zrekreovať do rodnej dediny. Teta Gitka, vtedy ešte mladica, čerstvá dôchodkyňa, sa s jemnou pani Marínou dala do reči, keď sa stretli na lúke za záhradami. Teta Gitka zbierala repík, pani Marína lúčne kvety do kytice. A ako to už s tetou Gitkou býva, o chvíľu už sedeli pod orechom a pani Marína rozprávala o tom, ako sa kedysi zaľúbila do chudobného bankového úradníka a proti vôli svojej bohatej rodiny s modrou krvou sa za neho vydala. Mala zvláštny hlas, tichý ako vánok, ale zreteľný a melodický.
“Rodyna jú vydedila, jediňa, ša si z rodné vily do bytu na Palisádoch odňasla, búl obrovský obraz od Martina Benku, ša jej osobne venoval sám pán malér. Ale život bez rodiny, hoci aj po boku milovanyho muža, je težký, šicky viamo. Za zmiereňa s rodinó by dala šicko. Hoci aj vzácny obraz.“
„Ta ale ona im ho azdaj nedala, bola už dávno pod zemó, kod sa sem pán Pavol aj s obrazom prestehoval.“
„Ta to ny, ale tá nóbl fajnová rodinka si robila na obraz po jej smrti nároky. Rodyňa peneze se rozkotúleli, trhová ekonomika darmožrášom nepréla, a taký vzácný obraz by se dal pod rukó výhodne spenežit.“
„Ale skéd viate, že ho aj ukradli?“ pýtala sa pani Marika zádumčivo hľadiac do prázdneho hrnčeka. „Tu ich nygdaj nykto nevidel. Mohól to but hockto.“
„Mohól, ale hocikto by nezatelefonoval den po lúpeži a nepýtal sa na zdravia pána Pavla. Viate, vtody ešte nebuli tiato mobily, a telefón tiaž nemali v každom dome. Kod chcel pán Pavol telefonovat, išól, tak ako my ostatní, na obecný úrad, zavolal a vhodil päťkorunu do prasétka. A ráz za mesec, furt dvanástyho, o jedenástej, mu volával na úrad jeho bratislavský kamarát. Lenže vtody nebulo dvanástyho a kamarát bo už dávno tam, skéd sa nevolává.“
„Ta kto to búl? A skéd o tom viate?“
„Bola som práve na úrade povysávat a popretat. Pán starosta si vynšól von, aby nemusel dýchat tot prach a práve vtody zazvonil telefón. Zdvihla som, furt to tak rabím, ša koby to búl dajaký poplach?“ teta Gitka sa teatrálne chytila za srdce.
„Ten hlas by som spoznala všét. Tichý ako viatrík, ale zretetný melodický.“
„Marínina mladšé sestra!“ zvolali tetušky jednohlasne.
„Ta vera hej, asi ju hrýzlo svedomia. S pánom Pavlom se nerozprávela tricet roky, a zrazu zavolá a pýté se, ak se má, ši mu slúží zdravia a ši ešte furt telo šítá. Pódala som jéj, že zavolám pána Pavla, nak pošká a on jej šicko osobne zreferuje,“ vráska medzi obočím tety Gitky sa ešte viac prehĺbila, ako sa snažila spomenúť si na každý detail.
„Kod som gu nemu dobehla, a vera, bežala som ak strela, nebúl doma. A tak som zas bežela gu telefónu, že poviam té milostivé, ša si o né myslím, ale zo slúchátka se ozývalo už lem píp. Pánu Pavlovi som o tom telefonáte negdaj nepódala. Tak dák se mi zdalo, že by se mu ešte pritežilo.“
„Dobre ste urobili, Gitka, múdro,“ upokojila svedomie tety Gitky Irenka spoza kostola.
„Veru dobre, aj jä by som tak jednala,“ pritaká pani Marika. „Ale teráz to tak nenechámo. Pán Pavol z hrobu nevstane, ale….,“ pani Marika stíšila hlas a pritúlila sa bližšie ku kamarátkam.
To, čo potom nasledovalo, by v bulvárnych plátkoch alebo televíznych seriáloch nazvali telefonickým terorizmom, stalkingom alebo aspoň obťažovaním. Teta Gitka, jej kamarátky a spoluobčania to nenazývali nijako. Pretože sa predsa nič nedialo, nikto o ničom nevedel a vôbec, čo si to tí ľudia dovoľujú, staré ženy očierňovať. O ničom nevedel ani pán starosta, ani predavačka v obchode, a aj poštárka sa dušovala, že veru ona všetko o všetkých vie, ale o tejto nepríjemnej záležitosti veru nič. My nič, my muzikanti.
Ktovie prečo v istej domácnosti v Bratislave začal každú dennú i nočnú hodinu zvoniť telefón. A keď ho zdvihli, ozval sa vždy iný hlas, ktorý povedal iba „Martin Benka“, trochu zakašľal, zafučal, raz sa im dokonca zdalo, že v telefóne to krochká a mňauká, a potom zložil. Najprv sa to účastníci danej telefónnej linky snažili ignorovať, a hoci telefón zvonil aj tridsaťkrát za deň, nezdvihli ho. Priatelia a známi ich začali obviňovať z namyslenosti a povýšenectva. A tak zasa ten telefón začali zdvíhať. A zasa sliepky, papagáje a malé deti opakovali slová „Martin Benka“. Bolo to na zbláznenie. Potom sa začali v ich poštovej schránke a často aj pod ňou objavovať výstrižky z novín, výstupy z počítača, okopírované state z časopisov a kníh a iné dokumenty s informáciami o tvorbe a diele Martina Benku. Nasledovali anonymné telefonáty a zásielky na pracoviská jednotlivých členov rodiny, dokonca do domova dôchodcov, kde sa vyberanej starostlivosti a opatere tešila babička. Nepomohla ani zmena a utajenie telefónneho čísla. Martin Benka ich mátal naďalej.
Babičkin syn si nakoniec zaobstaral výpis prijatých hovorov a zistil, že hovory prichádzajú z množstva telefónnych prípojok v tej istej obci. (Bolo ich presne dvadsaťosem, vrátane čísla miestneho obecného úradu, obchodíka s potravinami a pohostinstva.) A čudujte sa, meno obce sa mu zdalo známe. A práve preto sa neobrátil na políciu.
Mladý pánko a jeho syn či vnuci niekoľkokrát telefonovali na čísla, z ktorých volával fanclub Martina Benku. Zdvorilo aj menej zdvorilo žiadali vysvetlenie. Ale nikto nič nevedel, nikto nič nepočul a už vôbec, ale vôbec nikto netelefonoval do Bratislavy. Za také nehorázne peniaze si to predsa poctivý dedinčan nemôže dovoliť. My nič, my muzikanti.
Telefonický terorizmus však neprestával. Poštové schránky naďalej praskali vo švíkoch pod tiahou náučných textov o najvýznamnejšom slovenskom maliarovi, a bratislavskú prominentnú rodinku s modrou krvou začali mátať nočné mory. Aj babičku v nóbl starobinci mátali nočné mory oblečené v krojoch, poletujúce nad pokosenými lúkami a modrosivými kopcami.
A potom prišiel september. Čas lúskania fazule. U tety Gitky sa, vyzbrojené vrecami s fazuľou, rôznorodými veľkoobjemovými nádobami a plechovými hrnčekmi, zišlo okrem pani Mariky a Irenky spoza kostola zo dvadsať tetušiek v polyesterových šatových zásterách. Najprv bolo počuť iba tiché šušťanie suchých fazuľových strukov a jasné drnčanie strakatých bôbov padajúcich do hrncov. Tety mlčali, šibalsky sa usmievali, jesenné slniečko a maďarský burčiak rozohriali ich artritické kĺby a ich šikovné prsty sa mihali v pravidelnom rytme práce.
„Dobrý den, babky teroristky!“ ozvalo sa spoza latkového plota.
„Dobrý, pán starosta, dobrý,“ odpovedal tridsaťhlasový kánon. „Donesli ste to?“
„Doňasol, doňasol, pre každú tri kópie.“ Starosta si otvoril bráničku a vošiel do slnkom prežiareného dvora. V ruke niesol štôs prekopírovaných článkov z mienkotvorných novín a bulvárnych časopisov. Všetkým kraľovali titulky ako: Múzeum Martina Benku v Martine ďakuje neznámemu darcovi, alebo Obraz státisícovej hodnoty sa vrátil domov.
„Nože si prisednite, pán starosta. Tuto na vedro,“ pozývala ho teta Gitka.
„Lem hybajte, hybajte,“ pridali sa aj ostatné starenky a pani Marika hneď nalievala z demižóna.
„Už zmo se báli, že aj tohtorošia fizole budemo muset predat na trhu. Nekrestensky drahia sú tia telefónia účty!“
„Aj poštovné.“
„A obálky,“ predbiehali sa tetušky vo vyrátavaní výdavkov.
„Ešteže zmo tia fizole tak dobre predali.“
„Vera,“ prisvedčil starosta, „mech vylúskaných strakatych fizoloch za dvestotisíc šesdesát eur, to je naozaj skvelý kšeft. Žeby som se gu vám pridal, dámy?“
Píše: Zuzana Široká
(POKRAČUJEME)