Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Ostravěnko má, Ostravo černá... (21)

Preto som nemal problém šachtu nájsť. Po príchode na Urx a vybavení všetkých formalít nás ubytovali na slobodárni, ktorá bola na Výstavní 22, trochu ďalej za Fifejdami. Na tú mestskú štvrť si už nepamätám. Podmienky na slobodárni sme mali výborné. Slušné ubytovanie a jedáleň s kvalitnou stravou. Z obdržaného brigádnického príspevku sa mi na šachte podarilo kúpiť nohavice z vetracieho plátna s koženými flekmi. Kúpil som si stravenky a električenku, takže som ostal takmer bez koruny. Počítal som s tým, že okolo 26. septembra bude záloha a dám si napísať aspoň tristo korún.

Na slobodárni nás ubytovali spolu s Ferom Rusnákom na jednej izbe, kde býval jeden mladý chlapec. Volal sa Jíři Lakota. Bol to Ostravák. Jeho otec Ing. Lakota bol vo vysokej funkcii na riaditeľstve OKD. Neviem, čo sa v tej rodine stalo. Skutočnosť bola taká, že Jirka odišiel z domu a ubytoval sa na slobodárni. Nám to vysvetlil tak, že chodil na banskú priemyslovku, ale bol darebák, preto ho zo školy vyhodili. Otec bol z neho veľmi sklamaný a neustále mu to doma vytýkal. Nevydržal denodenné kázania, odišiel z domu, našiel si prácu u elektrikárov na Urxe a ubytoval sa v slobodárni. Tým dokázal otcovi, že sa dokáže sám uživiť a nie je na ňom závislý. Starý pán Ing. Lakota raz v mesiaci, na výplatu prišiel za ním na slobodáreň a vypýtal si iba obálku z jeho výplaty. Celkom priateľsky sa so synom porozprával, povypytoval sa ako sa mu darí v práci a odišiel.

Asi až 16-teho naša vojenská partia, každý oblečený a vybavený lampami päťkilákmi s prilbami na hlavách, sfárala do pripravenej steny v sloji Bruno. Četař Mařík, ako predák, si hrdo svietil reflektorom a tváril sa veľmi dôležito. Mne sa on veľmi nepáčil. Už na vojenčine som ho poznal ako takého popleteného poplašenca, stvoreného iba na vojenčinu, aby vyrábal zmätky. Neveril som v budúcnosť celého podujatia. Už to ma veľmi zarazilo, že sme došli k stene po ťažnej chodbe. Čiže bolo potrebné sa do steny plaziť hore po úklone. Predák si popísal dvojice, kto s kým bude robiť v zube. Ja som nahlásil Fera Rusnáka za môjho pomocníka-šlepra. Boli sme na vojenčine dobrí kamaráti. Z tej štyridsať člennej osádky nikto nikdy v živote nebol v bani. Ako tie nemehlá chcú robiť v stene, keď nemajú žiadne vedomosti o tom, čo je potrebné v rúbani robiť? Nevedel som pochopiť, ako mohlo vedenie závodu takúto zmluvu s takou nemožnou osádkou uzavrieť. Opýtal som sa nášho slávneho predáka, ako si predstavuje s takými ľudmi stenu prekopať a zabudovať. Sebavedome vyhlásil, že prvé dva mesiace máme iba polovičnú normu na zapracovanie a za ten čas sa to chlapci naučia. Začali sme liezť do steny, ktorá bola perfektne pripravená. Bola vyrazená prerážka s uličkou. Úklon bol ideálny a na stojkách boli pribité nové smaltované vinklové žľaby. Po každých desiatich metroch bolo v uličke uložené náradie. Zbíjačka, stočená hadica, dve lopaty s krátkými poriskami, sekera a pílka. Na plaštine bola kriedou vyznačená hranica, odkiaľ sa má rúbať smerom dole. Na každom poste nechal dvojicu chlapov. Už pri lezení sa začínali ozývať nadávky, že ako sa dá robiť v takom nízkom priestore, lebo samotné lezenie už niektorí nezvládali. My s Ferom sme ostali v úseku, ktorý nám veľký predák ukázal. Namontoval som hadicu na zbíjačku a druhý koniec som pripojil na „bľajger“ (automaticky sa otvárajúci vzduchový ventil na vzduchotlakovom potrubí). Ferovi som ukázal ako má hádzať uhlie do žľabov. Nejaký chytrák z partie podo mnou odpozoroval, kde pripájam hadicu na vzduchové potrubie. Zobral hadicu a holander napojil na vzduchové potrubie. Stlačený vzduch začal ryčať z voľného konca hadice, čo spôsobilo, že hadica začala mlátiť všetko dookola hlava nehlava. Bila o stojky o žľaby. Šťastie, že kamarát chytráka sa vtiahol do uličky a pridržiaval si prilbu oboma rukami. Ten chytrák iba sedel a nevedel čo robiť. Po čase sa mu podarilo hadicu odpojiť z ventilu. Vysvetlil som tým dvom „haviarom z rýchlokurzu“, že najprv nech naskrutkujú holander na zbíjačku, až potom na vzduchové potrubie. Na to sa už doplazil „velký předák“, tak som sa do neho obul. Povedal som mu, že ešte sme nezačali robiť a už sme mohli mať ťažký úraz. Keby holander na voľnom konci hadice zasiahol kamaráta do temena hlavy, tak ho mohol aj zabiť. Šťastie, že nestratil rozvahu a vtiahol sa do uličky. Opýtal sa ma, či som baník. Povedal som mu, že som vyučenec. Tak nazývali v Ostrave vyradených baníckých učňov. O chvíľu sa začalo kopať. Zbíjačky vrčali, ale uhlie v žľaboch nebolo vidieť. Ja som začal kopať. Uhlie bolo tvrdé ako betón. Zbíjal som bez dlhšej prestávky. Napriek tomu sme urobili iba tri metre. Zliezali sme dolu na ťažnú chodbu, bolo to na smiech aj na plač. Pozeral som sa na jednotlivé úseky steny. Ani jeden „havíř“ z rýchlokurzu predáka Maříka sa nevotnul do zuba. Mali vykopané diery 50 krát 50 centimetrov, niektorí trochu väčšie. Takýmto tempom pokos nebude prekopaný ani za mesiac. Myslím, že sme nenakopali ani 15 vozov. Na slobodáreň som prišiel veľmi znechutený. Bol som zvedavý, kto je riaditeľ na Urxe, s ktorým niekedy Mařík robil. Opýtal som sa Jirka Lakotu, ktorý mi ochotne porozprával o situácii na závode. Dobre, že som nespadol z nôh, keď mi oznámil, že riaditeľom závodu je Jaroslav Miska. Hlavný inžinier je Ing. Kačírek a predseda celozávodného výboru ROH je Eda Klučka. Všetci traja páni sú až príliš obéznej postavy, preto ich „havíři na šachte“ volajú „tři spuchnutí vedoucí“. Nechcelo sa mi to veriť, lebo keď som odchádzal pred štyrmi rokmi z Ostravy, bol Miska fešák chlap. Začalo mi vŕtať v hlave, že prečo múdry a rozvážny „ostravský havíř“ Miska uzavrel zmluvu o zriadení vojenskej steny s takou nemožnou osádkou. Veď to boli holiči, pekári, predavači, úradníci a čo ja viem akí ešte iní boli medzi nimi, ale ani jeden nikdy v bani nerobil. Ako mohol Mařík robiť s Miskom, keď v tom čase bol 18 ročný chlapec. V Miskovej stene, keď robil rekordy, museli byť aj pomocníci-šlepri riadne silní chlapi, nie ako subtílny chlapík Mařík. On musel Misku oklamať a nahovoriť mu, že do steny má pripravených skúsených haviarov. Na druhý deň pri „cachováni“ vedúci Zdeněk Dlouhý Maříkovi zvýšeným hlasom vytýkal, že to ešte v živote nezažil, aby z rúbania od tridsať ľudí nevyšla takmer nijaká ťažba. Mařík habkal, že stena je veľmi tvrdá, že by bolo dobre dať tam šramací stroj a hľadal všelijaké iné výhovorky. O našom výkone z prvej smeny už vedelo celé osadenstvo. Nasledujúci deň pred sfáraním sme došli k šachte na nárazisko, kde sme boli ako bonbónik, na ktorom si čakajúci haviari z ostatných pracovísk zgustli. Začali nám vykrikovať: „Úderníci, sáčky ze svačiny neodhazujte. Můžete si do nich dát nakopané uhlí a vynést to nahoru. Není potřeba vám zajisťovat vozy.“ Iní sa núkali Maříkovi, aby ich zobral do partie, lebo radi by si kúpili „Spartaka“ a u neho sú veľké zárobky zaručené. Bol som rád, že už sme sfárali a nepočuli tie uštipačné, ale oprávnené poznámky. Celá šichta v rúbaní sa podobala včerajšej. Hukot zbíjačiek a uhlie kĺzať sa v žľaboch som nevidel. Povedal som si, že za hukot zbíjačiek ani na jednej šachte neplatia. Radšej pôjdem hocikde inde, ale tu pri tom hlupákovi ja robiť nebudem. Ráno som sa hlásil pri okienku. Povedal som vedúcemu, že ja do tej steny viacej nejdem, lebo to nemá cenu. Predák vie iba nosiť reflektor a to na riadenie rúbania nestačí. Z osádky steny ani jeden nikdy nerobil v šachte a je len otázka času, kedy tam dôjde k vážnemu úrazu. Pri okienku stál vysoký vychrtlý starší chlap v čiernom (vo fáračkách) s prilbou na hlave. Obzeral si ma a opýtal sa: „Tys je co zač?“ Som z Bruna, z tej vojenskej steny. „Vydžím, že jes už robil v kopalni, když máš kaľaty s fľekama.“ Som vyučenec. Na to povedal vedúcemu, že si ma zoberie za šlepra a vyzval ma, aby som išiel s ním. Vybrali sme lampy. On dostal reflektor, z čoho som usúdil, že je to predák. Sfárali sme a došli až k rúbaniu, kde sedela osádka. Mne povedal, že pojdem za šlepra k Oldovi Sukopovi. Ten ma ihneď zavolal, aby som si sadol k nemu. Tak som začal robiť v stene Františka, kde predákom bol jeden z najlepších predákov na Urxe, Aron Plaček.  

Ako dopadla vojenská stena? Už po dvoch týždňoch z osádky odlietali prvé lastovičky. Jeden z hlavných organizátorov vojenskej brigády v Ostrave, volal sa Žiška (bol to ten, čo ma presviedčal o zaručených zárobkoch o „Číze“ a šatách z Darexu) mi na slobodárni povedal: „Mariane, tá práce v rúbaní je pro vrahy. Copak já jsem zabil otce, máti, abych tu dělal? Jedu dom! Už jsem napsal otci, ať mne pošle pětset korún, ať můžu vrátit přispěvek.“ Do mesiaca som ostal v Ostrave zo slávnej steny iba ja a Jano Melich z Revúčky. Mařík sa chcel uchytiť v stene predáka Bilika, ktorý mal „Mládežnícku úderku“ z vyučencov. Ani ako haviar sa v tej partii neosvedčil, lebo potom zo šachty zmizol, pravdepodobne sa vrátil k vojsku. Na vojenčinu bol ako stvorený.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marián Slavkay