Do revúckych análov sa 14. október 1866 zapísal ako rok, kedy sa v Revúcej zrodilo ochotnícke divadlo. Hoci samozrejme nešlo o nejakú stabilnú profesionálnu scénu – v Čechách v tom čase už štyri roky fungovalo Prozatimní divadlo, teda akási dočasná scéna, kým nebude postavené Národní divadlo – pre taký národne cítiaci kraj
akým bol Gemer a Malohont išlo o mimoriadne významnú udalosť. Ivan Branislav Zoch v spolupráci s Gustávom Lojkom naštudoval v školskom roku 1866/67 so študentmi revúckeho gymnázia osem dramatických kusov, pričom prvú hru Siroty od Janka Matúšku uviedli už po jeden a pol mesiaci vyučovania. Len do konca novembra roku 1866 uviedli štyri divadelné inscenácie.
V dobe silnej maďarizácie, keď aj po Slovensku blúdili maďarské kočujúce divadlá, začala takáto činnosť pútať veľkú pozornosť a revúcki ochotníci hrali po celom kraji. Siahali po slovenských hrách a mali pozitívny vplyv v takom zmysle, že aj tí študenti, ktorí nenacvičovali priamo so Zochom, po odchode domov nacvičili divadelné hry pre svojich krajanov. Vplyv na národné uvedomovanie si obyvateľstva hádam ani nemusíme spomínať.
Chýr o revúckom divadelníctve sa šíril po celom kraji. Hrávalo sa najmä v Revúcej a Tisovci, kde ochotníci nacvičovali aj počas prázdnin. Gymnázium vďaka tomu vyzbieralo mnoho finančných prostriedkov na svoje fungovanie. Treba povedať, že mimoškolská aktivita vynášala gymnáziu tak dobre, až mal I. B. Zoch opletačky s políciou. O sile vtedajšieho divadelného života v Revúcej a okolí vypovedá aj fakt, že Samuel Ormis získal za svoju divadelnú hru Pravda odmenu Matice slovenskej.
Prečo teda Slovenské kortyny? Kortyny jednoducho znamenajú kulisy. V roku 2016 si pripomíname alebo by možno bolo vhodnejšie napísať, že chceme ľudí nášho kraja oboznámiť s tou zabudnutou skutočnosťou, a síce, je to už 150 rokov, čo niekoľko veľkých osobností našej minulosti urobilo pre slovenskú kultúru a teda aj pre sebaurčenie nášho národa obrovský krok vpred. Je dobré pripomenúť si, čo znamená vlastenectvo dnes, v časoch, keď sa do národniarskeho kabáta oblieka xenofóbia. Nuž teda, postavme sa čelom k vlastnej kultúre, je sa na čo pozerať.
Vladimír Oravec