Skúška chlievika pre ošípanú Na Malom Vrchu som mal jedného haviara Joža Tóta, ktorý bol taký chlap, že mal sily za dvoch. Robil na porube. Bol dobrosrdečný, ale v práci si nie celkom uvedomoval, že čo on dokáže zdvihnúť,
nevládze to zdvihnúť iný chlap. Jemu pridelení pomocní haviari sa mi často sťažovali, že keď celú zmenu s ním robia, na konci zmeny už nevládzu. Jožo ešte hodinu pred koncom zmeny povie: „Kamarát, máme ešte pol hodiny času, tak ešte jednu páru (veraj) postavíme?“ Niekedy chce ešte položiť podvaly a pribiť koľajnice. Keď už pomocník vôbec nevládze, tak Jožo robí sám. Potreboval som mu nájsť dobrého a silného kamaráta. Pri banskej doprave robil Laco Čatlóš z Drnavy. Bol to silný mladý chlap, mladoženáč. Robil dobre, bol veselý, niekedy až príliš, hlavne v období keď sa pálila slivovica, ale tiež vedel riadne osláviť aj hociktoré sviatky. Do práce však chodil poriadne a keď sa mu niečo pritrafilo, došiel na baňu a vypýtal si dovolenku. Pohovoril som si s ním, že ho dám za pomocníka k Jožkovi Tótovi. Potešil sa, že konečne si bude môcť viacej zarobiť. Laco bol učenlivý a po štyroch mesiacoch už pracoval ako skúsený pomocný haviar. Zavládla všestranná spokojnosť. Jožko získal dobrého pomocníka a ja som získal dobrú partiu v rúbani, na ktorú som sa mohol spoľahnúť. V bani sa často vyskytnú situácie keď niektoré pracovisko, od ktorého očakávate do plnenia plánu ťažby konkrétne množstvo ton rudy, z rôznych príčin zlyhá. Vtedy mi stačilo povedať Jožovi, aby vydal o 200 alebo 300 ton rudy naviac. Jednoducho odpovedal: „Keď je potrebné, tak to musíme vydať“ a slovo vždy dodržal.
Bola neskorá jeseň. Laco Čatlóš prišiel do kancelárie a pýtal si na piatok dovolenku, lebo potrebuje urobiť chlievik pre prasiatko, s tým, že v pondelok príde do práce. V piatok som pridelil Jožkovi pomocníka, lebo ich rúbanie bolo toho času najproduktívnejšie a rudu do ťažby som potreboval. Víkend prešiel ako voda a v pondelok som robil felez (zápis). Čítal
som: „Tót Jozef,“ ozval sa: „Tu.“ „Čatlóš Ladislav,“ odpoveď: „Tu.“ Tak sa to opakovalo aj na druhý deň. V stredu ráno, pri ceste do práce som si všimol, že Laco Čatlóš nie je pri autobuse. On zvykol stále s niekým žartovať a smiať sa. V hlave mi začalo vŕtať, že ja som ho ani v predošlé dni nevidel. Keď som pri zápise čítal mená Tót, Čatlóš, stále sa ozvalo „tu“. Vyzval som, aby Čatlóš prišiel ku mne. Vo felezcímre osadenstvo stíchlo, že by bolo možné počuť aj muchu. Baníci očakávali, čo bude nasledovať. Pýtal som sa, kto za Čatlóša volal, že je tu. Postavil sa Jožko Tót a povedal, že on. „Laco Čatlóš tu nebol ani včera ani predvčerom.
S kým ste robili na pracovisku?“ opýtal som sa. Musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial na tom, ako ten „obor“ stál ako prichytený študentík a koktal. Staromódne ma tituloval: „Pán banský majster, nehnevajte sa na neho. Viete, on urobil chlievik aj slivovicu pálil. No a viete, ako to ide jedno s druhým, tak musel ten chlievik aj vyskúšať, či prasa v ňom môže pohodlne drichmať. Ja dnes pôjdem do Drnavy a určite už zajtra bude v práci.“
Znova som sa opýtal, naoko naštvaný: „S kým ste robili na pracovisku“? „Tie páru dierky, pán vedúci, som sám povŕtal aj odstrelil a rudy vyšlo toľko, ako keby sme robili dvaja. Viete, Laco má malé deti, tak mu je potrebné trochu pomôcť,“ odpovedal. Bol to starý dobráčisko, ale napriek tomu, že bol môj najobľúbenejší haviar, som mu pred celým osadenstvom povedal, že tento mesiac mu za ten priestupok zrazím 25 percent z prémií. Vysvetlil som mu, že nielen on sám seba ohrozuje, ale aj mňa, lebo do takej rizikovej práce ako je v rúbaní, nemôže byť zadelený sám jeden pracovník. Je to proti bezpečnostným predpisom. Čatlóšovi som nenapísal absenciu, ale dovolenku a pohrozil som mu, že nabudúce to bude A-čko. Na výplatu ani nemukli, hoci mali zrazené prémie. Od tej doby pracovali naďalej svedomito a znovu boli najlepším kolektívom v bani.
(POKRAČOVANIER)
Ing. Marian Slavkay