Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Krtkovia ako majstri dostávajú „krst ohňom“ (11)

Napríklad keď rúbanie za mesiac urobilo 22 cyklov, znamenalo to smerný postup steny okolo 35 metrov. Prípravné a otvárkové práce museli riadne švihať, aby udržali potrebný predstih pred rúbaním. Dennodenne celý kolektív išiel na svoje pracovisko s vedomím, koľko vozov treba vydať, aby bol splnený plán ťažby. Každá porucha nám spôsobovala výpadok v ťažbe, či to bol nedostatok vozov alebo porucha na strojnom zariadení, alebo niečo iné, vôbec nepredvídateľné. Stačil hodinový prestoj a výpadok bol 40 - 60 vozov uhlia. Najhoršie na tom bolo, že za to nás čakal „sprdunk“ od nášho vedúceho, alebo ešte horšie, od smenmajstra Mrázka. Ten v prípade veľkého výpadku ťažby dostal až hysterický záchvat. Vtedy kričal a búchal autorizovanými knihami o stôl, až z nich lietali listy, ktoré sme potom museli do kníh nazad zalepovať. Pomaly, ale isto, sa taká nervozita začala prejavovať aj u nás. Osvojovali sme si ostravské nadávky a keď sme k ním pridali naše „vybrané“ slová, tak škála našich nadávok bola pestrejšia ako používali domáci.

Dispečing v bani bol pre nás ohromujúci vynález. Ten umožnil technikovi komunikovať s dispečerom, alebo s hociktorým pracoviskom na povrchu či v bani. Ligifóny boli rozmiestnené po celej šachte v dosť hustej sieti, takže v prípade poruchy, úrazu, alebo inej potreby sa mohol každý dovolať urýchlenej pomoci. V jednej rannej smene sme, pre nedostatok prázdnych vozov v rúbani, stáli asi hodinu. Vedel som, že zase budem stáť pred smenmajstrom na koberčeku ako posratý. Viackrát som volal dispečera, aby nám poslal do Gizeli vozy, že stojíme. Odbil ma jednoducho: „Vím to, zařidim“ a vypol. Prešlo ďalších 15 minút a vozy neprichádzali. Odišiel som na hlavnú obzorovú chodbu vyzerať, či nejde lokomotíva s prázdnymi vozmi od šachty. Nevidel som žiadne svetielko. Začal sa do mňa vkrádať strach až hrôza, keď som si pomyslel, aký katastrofálny výpadok ťažby budeme mať. Stratil som nervy. Ako blázon som sa rozbehol hľadať najbližší ligifón. Našiel som ho po chvíli a nedočkavo som stisol ovládací gombík. Ozval sa hlas dispečera, ktorý práve jedol a rozprával s plnými ústami. Ja v zlosti som vykríkol: „Ty skurvený dispečer, len sedíš si na riti, napchávaš sa a moja osádka v Gizeli už dve hodiny sedí, lebo nie sú prázdne vozy. Ty pôjdeš domov a my sa tu budeme srať do večera do piatej, alebo aj dlhšie, až kým neprekopeme. Je vás ako psov tam hore a koľajových dispečérov tu dolu a neviete zabezpečiť prázdne vozy pre rúbanie. Kurva aleluja i s takú robotu.“ Moja slovensko-ostravská skomolenina mala dobrý účinok. Neodpovedal mi, ale nechal zapnutý ligifón, takže som počul ako dáva príkaz koľajovému dispečerovi s patričným krikom „Kurva, dej tomu slovačiskovi ihned vozy do Gizeľi. Už tam stoja dvě hodiny. Kurva, každou chvíli tu volá a řve jak býk.“ Mne povedal, že za chvíľu budem mať prázdne vozy a vypol.

Odišiel som k rúbaniu. S Mišom a osádkou sme sa dohodli, že ostaneme aj poobede pokým neprekopeme, lebo taký veľký výpadok by ohrozil aj mesačné prémie všetkých z rúbania. Na naše prekvapenie asi za štvrť hodiny prišla lokomotíva a priviezla prázdne vozy. Vedel som, že pretiahli nám vozy z nejakého blízkeho pracoviska, lebo od šachty by tak rýchlo neprišli. Mišovi som povedal, že vyfáram s „obháňkou“ a budem informovať Bratčenkova o tom, že ostávame poobede až do prekopania pracoviska, aby zabezpečil na dispečingu dostatok prázdnych vozov na našu predĺženú smenu. Mišo ma aj posmelil, aby som sa nebál a povedal, že neostávame preto, aby sme sedeli, ale že chceme čo najskôr prekopať, aby sa mohlo v rúbani prekladať. S úsmevom povedal, že v prilbe sa ťažba vyniesť nedá.

Vyfáral som značne naštvaný a pobral som sa za vedúcim. Čo čert nechcel, v cachovni nášho úseku stál „směnmistr Mrázek“. Pozdravil som, ani mi neodpovedal, iba vyhŕkol, že aká bola ťažba. Zahlásil som, že keď som odchádzal z rúbania, bolo vyťažených 220 vozov, čo bolo asi o 140 vozov uhlia menej ako bol plán. N-tá repríza jeho každodenných výbuchov sa začala. Zdvihol oči k nebu a spustil: „Kurva aleluja kurva. Co já mám dělat?“ Pozrel na mňa a po ostravsky pokračoval: „Mám isč na hřbitov vykopač staré revírniky co vjedželi fedrovač. Vždič kurva to není možný tak zadupač fedrunk.“ Bol som naštvaný a vynervovaný, tak som podráždene vybuchol a začal som slovensko-ostravský škriekať: „Tuž kurva, keď stojíte dva hodiny proto, že vám nedajú prázdne vozy, tak ako môže byť fedrunk. Do pí...,. v prilbe ťažbu nevynesiem. Dispečeroch je ako nasraté aj vonku, aj kolejových na dole a vozov v rubaní niet. Kolejoví, tí sedia na nárazisku, iba bagujú a spľúvajú. Za celú smenu sa neprídu pozrieť, koľko vozov je na pracovisku a koľko ešte budeme potrebovať. Chodte na dispečing a urobte tam poriadok! Ja idem nazad do Gizeli, lebo zostaneme až do prekopania steny. Nezostaneme na to, aby sme v rúbaní sedeli, potrebujeme prázdne vozy!“ Vyhŕklo to zo mňa s dlho nazbieraným hnevom. Prišiel som trochu k sebe a zistil som, že celý čas mávam prilbou ako šibnutý. Smenmajster zostal v nemom úžase. Vyvalil na mňa oči a iba sa pozeral. V tej chvíli na náš krik vyšiel z kancelárie pán Bratčenkov. „Co se tu děje?“ opýtal sa. Smenmajster sa prebral prvý a na moje veľké prekvapenie mu normálnym hlasom povedal: „Slavkay v Gizeľe měl problem, dvě hodiny stáli protože neměli vozy, tak ani stěnu nepřekopali.“ Obrátil sa ku mne a povedal mi, aby som sfáral do rúbania, že on dohliadne na to, aby sme mali dostatok vozov. Sfáral som naspäť prvou klietkou na „páte hory“ a ponáhľal som sa do rúbania. Plazil som sa po závale dolu. Zisťoval som stav rúbania steny. Jednotliví haviari mali medzi sebou už iba poldruha až dvojmetrové piliere, ktorým sme hovorili „kozy“. Odhadoval som, že okolo štvrtej by to mohlo byť prekopané. Medzitým už došla aj prekladacia partia, ktorá nám začala pomáhať pri prekopávaní steny.

Môj výstup so smenmajstrom mi pripadal trochu trápny. Začal som mať výčitky. Mrzelo ma, že som sa dal uniesť hnevom a dovolil si kričať na smenmajstra. Nás vychovávali tak, aby sme si uctili starších. A ja? Osemnásťročný sopliak, ktorý bol aj s cestovaním iba mesiac na šachte sa opováži dávať smenmajstrovi „príkaz“, aby urobil poriadok s dispečingom? Mrzelo ma to veľmi. Zliezol som až na ťažnú chodbu. Mišo pomáhal pri plnení. Tlačil prázdne vozy po koľaji až k zadnej výhybke. Uhlie sa valilo zo sýpu, takže voz bol za malú chvíľu plný. Na chodbe vládol pracovný ruch, hukot vozov, búchanie a fučanie posunovača vozov sa miesili s výkrikmi chlapov spod sýpu. Zablikal som reflektorom na Miša a zavolal ho k sebe. Odišli sme trochu ďalej, aby sme sa mohli spokojne porozprávať. Vyrozprával som mu o mojom výstupe so smenmajstrom a povedal som mu, že ma to veľmi mrzí. Mišo ma upokojoval. Povedal mi, že som mal úplnú pravdu. Potom sa zasmial a povedal, že ten môj „výstup“ mal priaznivý účinok, pretože smenmajster sedí na dispečingu, diriguje dodávku vozov do rúbania. Už dva razy Miša volal k ligifonu, pýtal sa na situáciu v rúbani a koľajový dispečer behá ako posratý, každú chvíľu si preveruje situáciu s dodávkou prázdnych vozov. Keby sme mali zabezpečenú takú dodávku vozov v každej smene, tak splníme plán rúbania nad 110%. Obavy nemusíš mať. Mrázek sa Ti nepomstí. On je dobrý človek a iste zistil, že si mal pravdu. Také výstupy sú u neho na dennom poriadku, nie je to len tvoj prípad. Blížilo sa k štvrtej poobede. Niektorí haviari už mali prekopané a pomaly vyliezali z rúbania. Ostalo prekopať už len jednu „kozu“ tesne nad sýpom, pretože tam bolo potrebné ďaleko hádzať uhlie s lopatou.

Predák prekládkovej partie zastavil vzduch do rúbania. Zakričal haviarovi čo tam pracoval: „Pojdž dolu, my už začneme překladač. Moji lidži to překopu. Mače už dosč od rána.“ Haviar zo spodného zuba s radosťou prijal túto výzvu, zliezol na chodbu a medzitým čo sa oprašoval, obrátil sa k predákovi z prekládky so slovami: „Tuž kurva, máš u mne pivo na „Špici.“ Na to sme sa pobrali celý kolektív k šachte. Cestou ešte k nám doľahol krik predáka z prekládky, ako vydáva rozkazy svojim chlapom. Išli sme spokojní, pretože stenu sme mali prekopanú a vyťažili sme dosť vozov. Celková ťažba z Gizeli za túto smenu bola asi 390 vozov. S tým musí byť spokojný aj smenmajster Mrázek.

Vyfárali sme niečo po piatej. Okúpal som sa a hoci unavený a hladný, musel som ešte popísať všetky požadované zápisy do kníh. Vošiel som do kancelárie. Všetky bočné dvere na kanceláriách boli pootvárané, takže bolo vidieť až do poslednej. V kanceláriách bolo ticho, nevidel som nikoho. Podišiel som k stolu. Keď som odťahoval stoličku a chcel si sadnúť, vtedy som ho zbadal. Pred otvoreným oknom vo vedľajšej kancelárii sedel na stoličke nepohnute a díval sa do nekonečna smenmajster pán Mrázek. Hrmot stoličky ho prebral z letargie, obrátil sa ku mne a tichým hlasom povedal, aby som si zobral stoličku a prišiel si k nemu sadnúť. V tom momente mi zovrel kŕč môj vyhladnutý žalúdok a srdce sa mi rozbúšilo. So stoličkou som pomaly prešiel do vedľajšej kancelárie. Zastal som pred ním. Otočil sa ku mne, ale ja som sa ozval prvý: „Pán smenmajster, prepáčte mi, že som si dovolil s vami rozprávať takým spôsobom na rannej šichte. Bol som z tej situácie v rúbaní vynervovaný a neovládal som sa.“ Môj vlastný hlas mi znel cudzo, akoby vychádzal z pivnice a v hrdle sucho. Usmial sa a povedal miernym familiárnym tónom: „Synku, cos měl delat, vždyť taková situace vyvede z míry i starých skušených štajgrů. Musím uznat, žes měl pravdu. Podal jsem si dispečery a řek jsem jím, jestli nenastane v dispečingu pořádek, tak půjdou kopat uhlí do rubáni, ať to skúsi jak se tam vydeláva na chleba. Ja Tebe aj Lukačka sleduji. Vždyť vy ani nežijete. Od páte raní jste v šachte do páte odpolední. Vždyť vy jste ješte mladí kluci. Jiní kluci ve vaším věku odpoledne kopou fodbal, nebo chodí do kina s děvuchama. A co vy? Jenom v šachtě bez oběda. Potřebujete řádne jíst, nebo dostanete tuberu. Já bych se měl vám omluvit, že po vás řvu. Nejradeji bych se vzdal této funkce. Mne též už rodina nepozná, protože chodim domú jenom spávat.“

Vtedy som zistil, aký je pán Mrázek dobrý človek, tak ako mi to povedal Mišo. Bol chytený do víru bláznivého pracovného tempa, medzi ľuďmi sa tomu hovorilo že „jedeme na veľký hup“. Uznal som mu, že má ťažkú úlohu. Aby som ho trochu potešil, tak som mu povedal, že situácia sa trochu zlepšila, pretože keď sme nastúpili na šachtu plán sa plnil na 88% a teraz už kolíše okolo 96 až 98 %. Povedal mi, že je to dobre, že si všímam plnenie plánu ťažby, a že k pravidelnému plneniu plánu ťažby je potrebné dať do prevádzky jednu, alebo dve nové steny. „Veď už máme pomaly pripravenú stenu Reginu,“ povedal som, takže by mohla dodať množstvo ťažby potrebné na 100 % plnenie. Len pokýval hlavou a povedal, že to bude potrebovať dva až tri týždne, pokým nabehne stena na plnú kapacitu ťažby. „Udělej zápisy do kníh, běž se najíst a vyspát, nebo ráno je třeba vstávat skoro. Ja už též jdú domú. Zdař Bůh.“ Vstal a odišiel.
Ja unavený, hladný, ale šťastný a spokojný som popísal zápisy a „davaj“ behom domov na ubytovňu. Hoci to nebolo ďaleko od šachty, poháňal ma hlad. Pri bráne som ledva vybral zátačku a poď ho rovno do jedálne, ktorá fungovala systémom nonstop od včasného rána až takmer do jedenástej večer. Keď sa našli oneskorenci z odpoludňajšej smeny, tak jedlo im dali v obedároch na vrátnicu, kde vládol starý fúzač Rák. Najedol som sa, potom v našej izbičke s Ondrom sme sa dlho rozprávali o problémoch na šachte. Tiež mal problémy v „Oľge“. Gumené dopravné pásy mal už prehnité, stále sa trhali, bolo treba ich niekoľko ráz cez smenu zošívať. Z toho titulu mal stále výpadky v ťažbe. Náš život dostal rytmus. Smena v rúbaní, vydržať sprdungy, popísať raporty, najesť sa, spať a na druhý deň znova od pondelka do soboty. Nedeľu nám spestrili tým, že nám pridelili „Předfáraní“. Museli sme prefárať celý revír, na každom predku sa podpísať kriedou na železnú výstuž, zmerať plyny, čistiť prachové uzávery od uhoľného prachu a hlavne zapísať, že pracoviská sú bez plynov, bez závalu a že mužstvo môže v pondelok ráno sfárať do bane. Za toto sme museli ručiť vlastným krkom, ako sa ľudovo hovorí.

Časom sme si začali s Ondrom uvedomovať, že vlastne nám boli pridelené ťažobné osádky v dôležitých poruboch na Bezruči. V tom čase bol ostatný technický personál na šachte prestárnutý a niektorí technici nemali ani potrebné odborné vzdelanie. Často sme počuli, keď smenmajster alebo vedúci úseku telefonický zdôvodňoval nesplnenie ťažby, používal argument, že v najproduktívnejších rúbaniach má zadelených mladých technikov, ktorí majú elán aj odborné školy, tak čo ešte má urobiť, aby sa plán plnil? My sme slúžili ako ich „alibi“ na zdôvodnenie neplnenia ťažby. Starší revírnici radšej chodili do prekládky, lebo mali už čiastočné zaprášenie pľúc, a tým sa vyhli ťažkostiam pri ťažbe, ako aj každodennému „sprdávaniu“ od smenmajstra. My sme však brali naše zadelenie ako samozrejmosť a prijímali sme náš „krst ohňom“ bez reptania. Čím boli naše smeny v rúbaní ťažšie, tým rýchlejšie sme sa v našej práci udomácňovali. Merať metán sme sa naučili tak, že sme to odpozorovali od strelca, pred odstrelom v slednej chodbe. Pred odstrelom vždy musel merať benzínkou, či nie je tam plyn. Vo voľnom čase sme si čítali na izbe bezpečnostné predpisy pre uhoľné bane. Tým sme si prehlbovali a upevňovali naše odborné vedomosti. Ešte jednu dôležitú vec sme sa naučili - „po havířsky mluvič“, tak presvedčivejšie sme vedeli zdôvodniť naše ťažkosti na pracovisku. Raz som vyfáral načas. Vedúcemu Bratčenkovovi som podal hlásenie - befel. V rúbaní sa nám darilo, ťažba bola k spokojnosti všetkých. Tváril som sa dôležito ako „zábradlí u hajzlů“, ako to zvykol povedať predák Mišo. Keď som skončil, išiel som sa okúpať. Vrátil som sa potom do kancelárie. Vedúci zdvihol zrak od papierov a spýtal sa ma: „Kaj se vy myjete, hledal jsem vás v koupelni a vás tam nebylo.“ Povedal som mu, že my máme háky vo veľkej kúpelni pre mužstvo. Na to mi povedal, že na konci chodby je kúpelňa pre technikov. Sú tam voľné skrinky, nech si prenesieme veci tam, ale nech to oznámime kúpeľníkovi. Musí vedieť, že naše háky má voľné. Povedal som to Ondrovi a spolu sme išli pre svoje veci. Oznámili sme kúpeľníkovi, že si nesieme veci do kúpeľne pre revírnikov. Bol to starý baník, ktorý utrpel v bani ťažký úraz, takže mu amputovali nohu, a preto nosil drevenú protézu. Zo zvyku z bane žuval „bago“ a vypľúval okolo seba. Vyvalil na nás oči a udivene sa spýtal: „Vy jste revírnici?“ Keď sme prikývli, zalomil rukami a spustil: „Túš kurva, takí synci a revirnici a já myslel že jste ňáky chachaři, brigadnici. Revírnici, revirnici a s holú řiťu chodite do kopalní, kurva vždyť nemáté ani pořádné kaľaty. Když jsem já byl havíř, to revírnici byli starší vážení pánove, kterí měli kaľaty aj kabát obšitý koženými fľeky. Mosazné benzínky se jim leskli jako ze zlata a vy v roztrhaných kaľatách, že vám z nich prdeľ svíti.“ Mal pravdu, pretože naše modré montérky boli rozdriapané na franforce v priebehu jedného mesiaca. Potom nám takým vážnym hlasom povedal, že on nám ušije nohavice z vetracieho plátna aj s koženými „flekmi“ na kolenách aj na zadku. Nohavice že ušije za také tri dni a že na výplatu mu dáme peniaze. Takému návrhu sme sa potešili, pretože sme nohavice potrebovali a financie sa nám scvrkli. Preniesli sme si svoje veci do štajgrovskej kúpeľne. Boli sme veľmi spokojní, lebo sme mali po dve skrinky. Jednu na čisté a jednu na špinavé šaty. Už si nepamätám s kým fáral Ondro do Oľgy, ale so mnou fáral Joska Měntel a Přecechtél. Joska Měntel bol asi tridsiatnik, maturant Ostravskej baníckej priemyslovky. Bol to veľký fešák, dobrý kamarát a dobrý odborník, ale tiež tak, ako povedal Bratčenkov, mal rád děvuchy a kořalku. Přecechtel bol Žid, ktorý mal veľké šťastie, že prežil koncentrák. Stále mi vyprával, že v koncentráku si našiel veľkú lásku. Po oslobodení sa zobrali, sú z nich manželia a spolu už majú deti. Keď sme fárali v klietke, alebo sme išli po chodbe, baníci na neho vykrikovali: „Ona už nechtela, kurva, ale ty si Přecechtěl.“ To sú také banícke zvyklosti z niekoho si uťahovať, aby sa mohli zasmiať. Obidvaja boli už skúsenejší technici. Často mi pomáhali pri riešení problémov, ktoré sa mi vyskytli na pracovisku.

V štajgrovskej kúpeľni sme sa zoznámili aj s technikmi z ostatných úsekov a kúpali sa tam aj strelmajstri, jednoducho nazývaní „střelci“. Medzi strelcami bol jeden chlapík, taká veselá kopa, volal sa Frída Mácha. Stále sa smial, žartoval a spieval. V dobrej nálade v kúpeľni vyvádzal ako malý chlapec. Rozprával rýchlo a originál „so šľenskú ostravčinu“. Pomaly sme si na to zvykli. Už nám nerobila až také strašné problémy ako na začiatku. Raz som bol pod sprchou, keď do kúpelne vošiel Frída Mácha. Bol nahý, od uhoľného prachu celý čierny, vlasy rozstrapatené, vyzeral ako čert. Strčil hlavu pod sprchu a vtom ma zbadal. Jeho šibalské oči mu od radosti zažiarili a vykríkol: „Marino jo či zašpivom“ a ihneď začal: „kury, geňši kačice divoky přestali jajkanič, tam na horním šľunsku, dupjunč po stojunčku, při krásným měšuňčku. Marino, to či je šľenská aria. Jo či chtěl byč opěrním spěvakem.“ S takou áriou by si mohol vystupovať aj v Národnom divadle v Prahe, povedal som mu so smiechom. „Jo či znám i klasické arie. Posluchej.“ A začal spievať Toreadora. S mydlom v ruke začal pochodovať popod tečúce sprchy, voda mu spod nôh vystrekovala do výšky, šermoval rukami a jeho „čierny pimpel“ mu poskakoval do taktu. Cítil sa ako na javisku veľkého divadla a spieval silným zvučným hlasom. Voda zo spŕch mu urobila na tvári a na celom tele také čierno-biele maskovanie, že by to nenapodobnil nijaký maskér na svete. Ja som od smiechu dostal žalúdočné kŕče a v ušiach som mal zaľahnuté, ako keby mi pri hlave bola vybuchla bomba. Nakoniec som zatlieskal a povedal som mu, že má na to, aby spieval operu. Bol celý uveličený a opýtal sa ma, či sa mi to páčilo. Prisvedčil som a on celý natešený sa začal pod sprchou umývať. Obliekol som sa a odišiel do kancelárie. Revírnici, ktorí písali zápisy do kníh sa ma ihneď pýtali, či mal Frida v kúpelni vystúpenie, pretože až tam ho bolo počuť. Povedal som, že som videl a počul Toreadora. Zatlieskal som mu, že bol z toho na mäkko. Oni ma sprdli, že keď ho budem chváliť, bude mi dovtedy spievať, pokým z toho nezblbnem. Ja som však mal zmysel pre Frídove bláznovstvá a často, keď som mal zlý deň v bani, mi vedel napraviť náladu. Spriatelili sme sa a neskôr často robil odstrel aj na mojich pridelených pracoviskách, ale nikdy sa nenaučil vysloviť moje meno ináč ako Marino Šlafka.

Začal som písať „Zápis“. Do kancelárie vošiel starý kúpeľník a doniesol nám novučičké pracovné nohavice. Boli zhotovené z hrubého bieleho ľanového plátna. Na zadku a kolenách boli našité kožené fleky z peknej žltohnedej kože. Starý kúpeľník sa po úraze rekvalifikoval na šustra a privyrábal si opravou topánok, ako aj šitím pracovných nohavíc a kabátov. Doplnil ich potrebnými koženými flekmi na prácu v nízkych ostravských slojoch. Niekto si povie, čo toľko treba rozprávať o pracovnom oblečení. Ale v týchto podmienkach to bola spolu s prilbou najdôležitejšia ochranná pracovná pomôcka. Naše nohavice boli ušité perfektne. Kúpeľník si bol toho vedomý. Hrdo stál a nohavice držal v ruke ako na výstave. Nohavice v kancelárii vyvolali veľký záujem u ostatných technikov. Zbehlo sa tam zo desať chlapov. Každý ich obdivoval, „odborne“ obchytával, prezeral a chválil. Starý kúpeľník od radosti rástol. Tváril sa dôležito. Opýtal sa ma, kde je Ondro. Povedal som, že v druhej kancelárii. Odišiel som ho zavolať. Potom nám dal nohavice so slovami, že si ich musíme vyskúšať. Bolo to také malé divadlo. Dali sme si dolu naše nohavice a obliekli nové „kaľaty“. Kúpeľník mal ešte jeden tromf. V ruke držal dva nové kožené remene z tej istej kože ako boli fleky. Mali lesklé masívne pracky. Podal nám ich so slovami, aby sme nohavice nosili riadne na opasku, nie ako niektorí haviari, ktorí majú nohavice opásané hrubým odpaľovacím drôtom. Veď sme „štajgři“. Remene však boli robené na riadnych chlapov preto dierky nám nepasovali. Starý s tým počítal. Poznačil si, kde má byť dierka, vybral z vrecka dierkovač, niekto mu podal štajgrovské kladivko a na podlahe nám vysekal dierky na potrebnú veľkosť. Konečne sme mali nohavice na sebe podľa predpisu. Pokúsili sme sa v nich kráčať, ale plátno bolo také tvrdé, že len horko ťažko sme v nich mohli ohnúť kolená. Cítili sme sa ako stredovekí rytieri v brnení. Starý nás ubezpečoval, že v šachte nám nohavice za tri dni zmäknú. Potom nám oznámil, že na výplatu mu máme dať 240 Kčs. Dve stovky za nohavice a po 40 korún za remene. Na tie časy sa nám suma zdala byť dosť vysoká, ale boli sme veľmi radi, že už nebudeme mať odraté zadky. Konečne sme mohli tie naše potrhané montérky odhodiť. Už mali veľké diery, ktoré sme zošívali iba drôtikom z elektrických palníkov. Vďaka týmto nohaviciam sme začali byť už Ostraváci. Spokojný bol aj kúpeľník, lebo kvalita ušitých nohavíc, ako aj následná „módna prehliadka“ v kancelárii mu priniesla viacero objednávok od niekoľkých prítomných technikov. Pri rozlúčke nám povedal:. „Synci,vám je třeba dužo ješč kurva, vždič vy šče jak plaščíny (dosky). Ja velkým psúm větší obojek ďelám, jak váš řemen do kaľat. Ty kaľaty vám vydrží i dva roky v havířni, tak si jich uživejče.“ Spokojný odkrivkal z kancelárie do svojej kúpeľne.

Nasledujúci deň ráno sme išli fárať vyobliekaní v nových bielych nohaviciach. Na nárazisku pri šachte čakalo na sfáranie do bane osadenstvo rannej smeny. My v bielych nohaviciach sme sa stali stredobodom pozornosti. Boli sme pre baníkov veľmi vďačný terč na uštipačné poznámky. Niektorý z nich vykríkol: „Džívejče še ľe, ty mladé štajgři se budú ženič, když se tak svatečne obľekli do bílich kaľat.“ Ďalší pridal: „Lukačko si bere Oľgu a ten malej Gizeľu.“ Niekto zaškriekal: „Synci nezapomente, že mladý ženáč má za povinost dupač a né zadupač fedrunk. Jen dobře přetáhnite ty svoje děvuchy, tak pětkrát z hora na důl a z dola nahoru. Uvidite jak po takove dupačce se vám bude dobře spát.“ Mysleli tým plazenie po stene hore - dolu. Všetky tie poznámky vyvolávali smiech u čakajúcich baníkov. My sme tieto zvyky poznali, tak sme sa len usmievali. Ľudí na nárazisku ubúdalo, klietky na Bezruči boli dvojetážové a naraz sfáralo okolo tridsať ľudí. Z klietky ešte niekto vykríkol na Miša, ktorý stál poblíž šachty: „Mišo tuš kurva, Ty budeš dnes svadebným otcem, tuš kurva chystej si peníze, že na špici neco zaplatíš.“ Prišiel rad aj na nás s Ondrom. Vošli sme do klietky. Keď nás začali spúšťať, zo spodnej etáže klietky sme začuli rozhovor: „Kurva jo či řeknu, že Tí mladí štajgři ze Slovenska se či dobře zapracovali na šachče a předáci řikali, že oni tý haviřine rozumí“. Druhý mu odpovedal: „Rozumí, rozumí, kurva vždyč mají na to školy.“ „Jenom v škole se haviřinu nenaučíš,“ vysvetľoval ten prvý „oni to su či horníčti učni. Robili na šachče a potem šli do školy. Sú to smělí synci, ten menší Šlafka zdupal dispečery, když mu nedali prázdne vozy a Lukačko sebral celou osádku z Oľgy, v černem vrazili k řediteli a třískali mu prohnitými gumenými pásy po stole, že nemúžu fedrovač, protože se trhají a pořad musi je zošívat s nýlosami. Vybojoval to, že rúbani dostalo nové pásy.“ Takto sme si vypočuli ako nás na Bezruči pochválili. Potešilo nás, že ľudia nás vnímajú ako schopných mladých technikov.

Vystúpili sme s Ondrom na nárazisku piateho obzoru a kráčali k našim rúbaniam. Prišli sme ku Gizele, Ondro pozdravil a kráčal ďalej do Oľgy. Moja osádka sedela na chodbe na provizórnych lavičkách z plaštín. Pozapisoval som ich do mojej smenovničky, nadviazali na predchádzajúce podpichovanie na nárazisku hore pri šachte. Začali starší haviari. „Tuš štajger. Napozitři je vyplata. Tuš, kurva, jak se patří na pořadneho našeho vedouciho, musiš něco zaplatit jako vstupné, že sme tě tak přatelsky medzi sebe přijali a tež i proto, že nam ten fedrunk už jde dobře.“ Na dlhé debaty nebolo času a vedel som, že sa z toho nevyšmyknem, tak som len vyhŕkol: „No dobre, nejaké to pivo na špici vypijeme. Teraz však poďme do steny, aby sme to načas prekopali.“ Bez slova sa zdvihli a jeden po druhom vkĺzali do diery a šmýkajúc sa po úklone smeroval každý na svoj úsek do steny. S Mišom sme si rozdelili úlohy tak, že on ide s mužstvom do rúbania, vymeria každému úsek ktorý má prekopať a bude dozerať, aby haviari vybrali všetky stojky pustené po žľaboch do rúbania. „Havíř v zubě“ - to ti je hlavička prešibaná a prešpekulovaná. Keď sa púšťa drevo do rúbania, tak preberá. Stojka aby nebola krivá, lebo sa ťažšie stavia, aby nebola hrubá, lebo treba veľa rezať. Na plaštiny má tiež svoje kritériá. Vyberie to najlepšie, a to horšie pošle kamarátom čo pracujú pod ním. Sú drevá, ktoré sa nepáčia nikomu, tak ich nechajú prebehnúť celým rúbaním. Potom to drevo sa vzprieči a spôsobuje zápchy na odhonoch (miesto, kde sa mení smer žľabov), alebo aj v samotnom sýpe. Odstraňovanie takých situácii si vyžaduje veľa času, čo spôsobuje nežiadúci výpadok ťažby. Preto som nariadil, aby sa všetko drevo vybralo v rúbani. To nevyhovujúce sa môže použiť na pomocné stojky medzi riadnou výstužou (tzv. plot). Ja som ostal pri drevároch (chlapi, čo mali na starosti prípravu a dopravu dreva do rúbania) a dozeral som na to, že akonáhle dostaneme pokyn z rúbania, aby sme urýchlene pospúšťali stojky a plaštiny, potrebné na zabudovanie pokosu. Takto rozdelený dozor na pracovisku sa nám osvedčil, pretože čím rýchlejšie sme mali do steny dopravené drevo, tým skôr sme mohli začať kopať. Týmto malým organizačným opatrením sme dosiahli, že stena bola pravidelne prekopaná a keď sem-tam vznikol výpadok, už to nebolo také strašné ako predtým.

Po doprave dreva som preliezol a skontroloval celú stenu. Zliezol až na šiesty obzor. Tam som sa venoval zabezpečovaniu prázdnych vozov. Keď som videl, že už máme menej vozov, ihneď som bol pri ligifóne a vŕtal som do dispečerov. Dozvedel som sa, že niektorí predáci alebo revírnici boli kamaráti s dispečermi, alebo aj rodina. Oni im sem-tam niečo zaplatili na Špici, tak im prednostne dávali prázdne vozy. Ja som bol cudzí a podľa nich sopľoš, tak sa na mňa vykašľali. Po poslednej potýčke si však dávali pozor. Bol som na nich drzý ako opica. Zneužíval som to, čo mi povedal smenmajster pán Mrázek. Dispečerom som povedal, že pôjdu kopať do rúbania. Keď sa vykrúcali, že nie sú vozy, tak som im už s takou skomoleninou povedal: „Kurva jen se ser, víš co tě čeka, pújdeš kopač do rúbani, kurva a ja tě dostanu do Gizeli. To si píš! Jen se neboj. Také místo ti nájdu v stene, že lampu tam nepostavíš, tak si jen budeš ležet a kopat. Tuš kurva, to ti bude fajn.“ Takéto moje podpichovania mali niekedy až neuveriteľný úspech. Za malú chvíľu som počul fučať lokomotívu, čo mi do rúbania doviezla prázdne vozy. Okolo dvanástej som opäť vyliezol do rúbania, aby som skontroloval stav steny, prekonzultoval s Mišom pokyny pre druhú smenu a pobral sa k šachte. Tých problémov s prekopaním steny ubudlo, aj osádka rúbania si uvedomila, že bez zbytočných „průserov“ sa lepšie robí a výsledky museli tešiť každého, lebo mohol čakať lepšiu výplatu, za ktorú sa oplatí do šachty fárať. 

Nadišiel pre nás veľký deň. Deň výplaty. Bolo to okolo 15-teho augusta. Vyfárali sme s Ondrom z rannej smeny obháňkou. Rýchle sme sa okúpali a ponáhľali sa písať tie dennodenné litánie do hrubých kníh. Prefáral som tie a tie pracoviská, stena prekopaná, ťažba toľko, ale najdôležitejšie bolo, že pracoviská sú bez plynu a závalu a nakoniec záverečný podpis. Ten podpis ťa zaväzoval, že ručíš za životy ľudí, ktorí idú fárať do bane. Ručíš aj vtedy, keď už doma spíš.

Keď sme dopísali všetky tie hlásenia, pozrel som sa von oknom na dvor. Uvidel som Miša asi s piatimi staršími haviarmi, ako si pofajčievali a stále pozerali do okien kancelárie. Vedel som že vyzerajú mňa. Pobrali sme sa s Ondrom cez dvor k okienku pokladne, kde vydávali výplatu. Pokladníčke sme nadiktovali číslo známky a úsek. Ona vyhľadala lístok a dala nám ho podpísať. Celí vzrušení ani sme nezaregistrovali, aká suma je na lístku napísaná. Podala nám obálky. Odišli sme od okienka a začali prezerať obálku. V údajoch na obálke sme sa ešte nevyznali. Nakoniec do očí nám padla kolónka „k výplate“, cifra nás úplne omráčila. Bola tam suma cez 1100 Kčs. Mimoriadnu zálohu sme dostali 600 Kčs a z toho sme žili jeden a pol mesiaca. Dostali sme strach, či nedošlo k omylu. Ticho sme sa medzi sebou dohovárali, či potom nebudeme musieť peniaze vrátiť. Nevedeli sme aký máme mesačný plat, pretože v dekréte bolo napísané „plat dle dokumentu“. Čo to znamená neskôr nám Joska Měntel vysvetlil, že platy v OKD sú určené dokumentom vlády. V našich očiach to bola obrovská výplata, pretože po „výmene peňazí“ nám zo závodu dávali mesačné štipendium iba 300 Kčs na mesiac. Nestačilo to ani na internát a stravu, takže sme si museli niečo privyrobiť na brigádach v bani. Nakoniec sme povedali, že keď dávajú, tak ber a keď bijú, utekaj. Bude ako bude a išli sme vyplatiť kúpeľníkovi „kaľaty“. Idúc po dvore, Mišo s nedočkavou partiou začali po mne vykrikovať, aby som sa už ponáhľal. Povedal som im, že ešte minútku, lebo musíme vyplatiť kúpeľníkovi za nohavice. Vedeli o tom, preto ďalej nenaliehali. Odišli sme do kúpeľne, zaplatili a náležite vychválili jeho „kaľaty“. Starý bol veľmi spokojný a poprial nám, aby nám dobre slúžili v „kopalni“. Z obálky som vybral stovku a zbytok dal Ondrovi, aby mi peniaze zobral domov na izbu, lebo som sa bál, že pri pijatike ich môžem stratiť. Rozlúčili sme sa a s menšími obavami som kráčal k nedočkavej partii z Gizeli.

Zobrali ma medzi seba, ale keď ma uvideli umytého zblízka, musel som si vypočuť ich poznámky, že som iba taký holobriadok s mliekom na brade, ktorý im v rúbani rozkazuje a že niekedy na nich aj reve. Mišo im ihneď začal vysvetľovať, že ako učeň som robil v rudných baniach a na učňovskom pracovisku som bol predákom. Toto najviac docenili, pretože predák bol pre nich pojem. Dobre, že sa neopýtali, koľkí sme na pracovisku robili. Pretože ich ostravská predstava o predákovi bola iná. Tu predák v stene riadil partiu okolo štyridsať ľudí. Keď k tomu Mišo pridal, že mám aj banícku priemyslovku, tak mi udelili oprávnenie byť štajger. Pomaly sme došli do krčmy „Na Špici“. Bola na druhej strane ulice oproti závodnej bráne. Krčmárkou bola staršia pani, vdova po baníkovi z Bezruča. Najstarší haviar Arnold Barvík sa ujal vedenia partie, nakoľko sa dobre poznal s pani krčmárkou. Obrátil sa ku mne s otázkou: „Tuš štajger, co budeme pít, pivo nebo kvit?“ Nevedel som čo to je, ale Mišo mi to so smiechom vysvetlil, že tak tu volajú pálenku. V tom čase na Slovensku pivo veľmi neletelo a zjavne zaostávalo za kvalitou českých pív, tak som zažartoval a povedal, že „ako vstupné zaplatím po poldeci a sme kvit.“ Barvik vybavil s krčmárkou, že si dáme dva stoly spolu. Pokým oni robili úpravu stolov, ja som objednal pre každého po poldeci a k tomu pivo. Vtedy bola v móde Starorežná. Stará pani nám to doniesla na stôl, priniesť pivá jej pomohol niektorý z chlapov. Štrngli sme si, pripili na dobrú spoluprácu, aby sa nám v práci darilo. Mišo vstal, odišiel k pultu, niečo sa s krčmárkou dohováral, a znova si prisadol k stolu. Debata sa väčšinou točila okolo roboty, dostával som otázky, ako sa dobýva ruda, tak som im vysvetľoval aj kreslil rôzne dobývacie metódy u nás. Výstupok, šikminy, na skládku a najnovšie komory, ktoré sa práve začínali zavádzať v Rudňanoch. Boli to pre nich novoty, lebo na Bezruči bolo známe len stenovanie. Barvík uznal, že mám prehľad v baníctve a povedal: “Tuš kurva štajger, vždyť si jenom synek a už máš také vědomosti z horníctvi, tuš kurva z tebé múže být aj inženir.“ Iba som sa zasmial, pretože som to v tom čase pokladal za nemožnosť. Nemal som ani matúru. Medzitým pani volala na Miša, odišiel k výčapu a na veľkej tácke priniesol obložené žemle, aké som dovtedy nejedol. V rozrezanej žemli bol vložený asi jeden centimeter hrubý kus šunkovej salámy. Mišo keď videl, že sa tomu čudujem, vysvetlil mi že takéto žemle sa volajú „Poľoky“. Bol to dobrý ťah z Mišovej strany, lebo každý z nás mal prázdny žalúdok. Pustili sme sa s chuťou jesť poľoky. Boli výborné. Hoci som ja mal platiť „vstupné“, ďalšiu rundu mi už nedovolili objednať. Kázali mi svoje zaplatiť
krčmárke, čo som urobil a ďalšie rundy začali nosiť ostatní. Mne tá kombinácia starorežnej a silného piva nesedela a asi po treťom poldeci som Mišovi povedal, že mi je z toho zle. Bol som vyšťavený z náročnej roboty a nepravidelného stravovania. Nebol som zvyknutý na takú veľkú pijatiku. Bolo už okolo pol piatej, keď Mišo zavelil dopiť, končíme. Partia by ešte chcela ostať, ale poslúchli predáka. Neochotne sa zdvihli a pobrali sme sa domov. Pred krčmou sme sa rozlúčili. S Mišom a ešte dvoma baníkmi sme mali spoločnú cestu do Michalkovíc. Šťastie, že ma Mišo chytil okolo pliec, lebo iste by som sa bol tackal zo strany na stranu. Ja som býval od šachty najbližšie. Odprevadili ma až na izbu. Nešiel som už ani na obed ani na večeru, ale zaľahol som do postele a spal až do rána.
Ráno som vstal spolu s Ondrom, vypytoval sa ma, ako bolo na Špici, či som veľa vypil. Porozprával som mu, že sme neboli veľmi dlho, ani veľa sme nevypili, ale že z takej kombinácie starorežnej s pivom mi bolo zle, ale som nezvracal. Naše posedenie v krčme malo prínos v tom, že ma v partii na pracovisku prijali za svojho a po druhé, že som už potom nikdy nepil starorežnú ani inú pálenku s pivom. Keď som sfáral do bane, mal som obavy, či ma partia nebude vysmievať. Prišiel som na naše miesto na výdušnej chodbe a robil zápis. Niektorí z tých, čo neboli s nami na Špici, sa zo zvedavosti opýtali ako bolo včera. Barvík iba stroho odpovedal: „Tuš co, štajger zaplatil pořadnú rundu, popili jsme, pokecali trochu a šli jsme domů.“ Tým sa všetko skončilo, potom sa už nikto na nič nevypytoval. Skončil som zápis a už takou ostravčinou som povedal: „Výplatu máme doma, tuš jedžem do rubáni a čepejče, dokuť to nebude překopáno, aby na měsic byla výplata ješte lepší.“ Chlapi stáli v zástupe a začali sa jeden po druhom spúšťať do diery. Pripadali mi ako takí čierni parašutisti, ktorí padajú cez otvorené dvere lietadla. Práca v rúbaní sa celkom skonsolidovala. Je to možné aj tým, že keď vznikol problém, už som nepociťoval bezradnosť, ale som vedel nájsť skôr riešenie na jeho odstránenie. Veľmi mi pomáhalo aj to, že môj vedúci pán Bratčenkov sa mi začal viac venovať a chodil častejšie fárať do Gizeli. Boli to smeny, kedy mi robil zaujímavé prednášky z dobývania stenovaním. Naučil ma, ako mám v rúbaní usmerňovať vetry, buď vetracím plátnom a neskôr, keď začneme raziť výdušnú slednú chodbu, bude mi treba začať robiť rebro. Všetko mi ukázal priamo v rúbaní a doplnil to nákresmi v zápisníku. Tešil som sa keď povedal, že ide fárať do Gizeli. Obľúbil som si ho, ale aj on sa správal ku mne tak otcovsky. Veľa som sa od neho naučil priamo v bani. Boli to pre mňa cenné vedomosti, o ktorých som ani netušil.

V prvej dekáde októbra sa konečne začal plniť závodný plán. Na šachtovej veži sa rozsvietila červená hviezda. Baníci by neboli baníkmi, keby si zo všetkého neurobili srandu. To by ste mali počuť tie reči hore na nárazisku pri ranom fárani. “Tuš kurva, hvězda už svíti, už mohla dávno svítit, ale neměli specialni červenu žárovku. To museli ji přinest až z Moskvy, to tedy trvalo, asi ten co šel pro ní, se tam ožral z Moskovské vodky.“ Vykríkol ďalší. Prvý pokračoval: „Ale né kurva, to či poslali toho starýho guvňara s tú dřevěnu nohu, co tý hajzle vynášel ze šachty. Šel enem pěšky, protože nejsou peníze na služební cesty. Tuš mu to trvalo, kurva.“ Hoci sa posmievali, ale vo svojom vnútri sa tešili, že zase budú brať viaceré prémie, za cyklus, za rovnomerné plnenie plánu ťažby v rúbaniach počas dekád aj za mesiac a rôzne iné príplatky. Bude to mať veľký vplyv na budúce výplaty robotníkov aj technikov, a kto by sa netešil na väčšiu výplatu. Vtom čase jednotlivé závody medzi sebou súťažili v plnení plánu ťažby. Naším súťažným súperom bola najbližšia šachta oproti Michálka, ktorá neplnila plán. Haviari, ktorí chodili z Bezruča domov peši okolo Michálky, kriedou na plechovú bránu napísali: „Na Bezruči hvězda svíti, na Michálce tma jak v řiti.“ Bol to rehot na nárazisku pri šachte pri ranom fáraní. Jeden chlap so smiechom oznámil, čo prečítal na bráne Michálky keď išiel do roboty. Odpoveď však nedala na seba dlho čakať. Jedno ráno sme prišli na šachtu a na hlavnej bráne bolo s bielou olejovou farbou napísané: „Svíť hvězdičko svíť a Vy haviři z Bezruče, polibte nás v řiť. Havíři z Michálky“. Chlapi sa z toho rehotali, ale strážnici na vrátnici nadávali ako šibnutí, lebo dostali za úlohu nápis z brány odstrániť. Nešlo to celkom ľahko, farba už trochu prischla, tak to drali drôtenými kefami, pokúšali sa to zmyť aj nejakými riedidlami a zoškrabať špachtľami.
Obrovské rozmazané biele fleky na bráne stále zostávali, preto na druhý deň dostali príkaz bránu premaľovať. Chlapi ich potom naťahovali, že sú dobrí maliari a pozývali ich domov natierať brány. Za tie posmešky si od strážnikov vyslúžili poriadne nadávky. Boli to všetko vyslúžili starí „havíři“, ktorí si tiež nekládli servítku pred ústa. Každé čudo na šachte trvá iba dva dni, lebo každodenná naháňačka v práci a riešenie závažnejších problémov vo výrobe odtlačí nevýznamné udalosti do zabudnutia. Neskôr sa na to spomínalo iba ak pri pive, aby sa partia zasmiala.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marián Slavkay