Rimavská Sobota, 27.09. 2024 - Podkovy sú podľa tradície považované za symbol šťastia, prosperity a hojnosti. Majiteľa podkovy mala chrániť pred ochoreniami a nešťastím.
Hlavnou funkciou podkúvania a používania železných podkov je ochrana predovšetkým konského kopyta pred nadmerným opotrebovaním. Voľne žijúci kôň prispôsobuje svoj pohyb v teréne, aby opotrebenie a narastanie rohoviny kopyta bolo v rovnováhe. Pri pravidelnej práci hlavne na tvrdom alebo hrubom podklade je nutné chrániť kopyto koňa železnou podkovou, ktorá zabraňuje opotrebovávaniu rohoviny až na citlivé tkanivo. Podkova zastavuje prirodzené opotrebovanie rohoviny, ktorá neustále dorastá. Z tohto dôvodu bola nevyhnutná pravidelná výmena podkov, pri ktorej sa podkova zloží z kopyta, aby sa mohla upraviť rohovina kopyta a znovu sa pripevní buď pôvodná, alebo nová podkova ( v závislosti od stavu opotrebovania).
Prostredníctvom podkúvania a podkov bola možná aj liečba resp. korekcia prípadných ortopedických vád koňa, preto bolo podkúvanie zodpovednou činnosťou predovšetkým s prehliadnutím na skutočnosť, že kôň v stredoveku predstavoval nemalý majetok.
Najstaršie známe „podkovy“ pochádzajú z doby rímskej. Boli to akési železné platničky nazývané soleae ferreae, ktoré sa na kopyto upevňovali remencami. Prvé podkúvanie koní (pripevňovanie železných podkov na kopyto zvieraťa prostredníctvom klincov a podkovákov) je známe od konca mladšej doby železnej – laténskej. Nomádske jazdecké etniká (Avari, starí Maďari, Mongoli-Tatári) svoje kone nepodkúvali.
V zbierkach Gemersko-malohontského múzea sa nachádza torzo železnej podkovy. Zachované je len jedno rameno podkovy, ktoré je opatrené tromi obdĺžnikovitými otvormi pre podkováky. Okraj ramena podkovy je zvlnený. Tento typ podkovy patrí medzi najstaršie typy podkov (tzv. keltská podkova), používaných na našom území a môžeme ju chronologicky zaradiť do obdobia 11. až 13. storočia.
Nález podkovy zo zaniknutého hrádku v polohe Jestice – Várhegy predstavuje najstarší nález podkovy pochádzajúci z územia historického Gemera – Malohontu.
Alexander Botoš (archeológ Gemersko-malohontského múzea)