Po vypuknutí Slovenského národného povstania, tak ako to v revolučných chvíľach býva, bolo jednou z dôležitých úloh informovať, ale aj upokojiť obyvateľstvo. Takmer okamžite začali na mnohých miestach povstaleckého územia vychádzať noviny a správy: Naše zprávy v Revúcej, Zvesti v Tisovci, Bojovník a Pravda v Banskej Bystrici, Národnie noviny vo Zvolene, Hlas Gemera a podobne... Revúcke „Naše zprávy“ číslo 2 z 1. septembra 1944 priniesli aktuálne výzvy ale aj správy, z ktorých celkového charakteru ešte cítiť optimistickú náladu.
Výzva
Vojenské veliteľstvo v Revúcej čo najdôraznejšie vyzýva, aby nikto nerozširoval poplašné správy, ktoré nemajú opodstatnenie a nezakladajú sa na pravdivej skutočnosti. Vojenské veliteľstvo upozorňuje a dáva týmto na známosť, že bude čo najprísnejšie zakročovať proti rozširovateľom takýchto správ. Tresty budú mimoriadne sprísnené... Vojenské veliteľstvo v Revúcej
Pokyny
Upozorňujeme a čo najdôraznejšie vyzývame všetko obyvateľstvo, aby počúvalo slobodný vysielač v Banskej Bystrici. Jeho správy sú pre nás smerodajné. Zakazujem čo najprísnejšie počúvať bratislavský rozhlas, ktorý je v moci našej pseudovlády...
Každý, kto nie je s nami, je proti nám. Každý kto váha a inak zmýšľa, je naším nepriateľom a zradcom a nepatrí do radov nášho národa.
Správa československej brannej moci č. 2
Boje o Žilinu, Trnavu, Galantu, Lučenec a Kežmarok trvajú. Územie až na okrajové časti v našich rukách. Mobilizácia pokračuje. Duch vojska skvelý. Žilina stratená a znovu dobytá. Pri Trnave nasadili Germáni pancierové jednotky...
Správy z našej vlasti
Slobodný vysielač z Banskej Bystrice oznámil včera vo večernom vysielaní, že na našu stranu pridali sa ďalšie okresy. Sú to: Prievidza, Lovinobaňa, Levoča, Kežmarok, Banská Štiavnica a Krupina...
Naša obrana na západe – všade úspešná. Boje južne od Trenčína. Mosty pri Beňadiku a Žarnovici vyhodené a Nemci rozprášení. V Poprade a Kežmarku bojujú búriaci sa miestni ozbrojení Nemci proti našim. Celkove všetky správy sú uspokojivé a dobré.
Československá štátna rada v Londýne pozdravila rozhlasom našich bojovníkov. Uznania, na ktoré sme hrdí, dostáva sa nám zo všetkých strán.
Pre doplnenie predchádzajúcej správy uveďme, že 31. augusta 1944 sa Slovákom z československého vysielania londýnskeho rozhlasu BBC prihovoril aj Peter Hron, v skutočnosti rodák z Tisovca Vladimír Clementis (20. september 1902 – 3. december 1952). Ten v roku 1939 emigroval do Poľska a ďalej cez Sovietsky zväz do Francúzska. Začiatkom roku 1940 vstúpil do československých jednotiek, ktoré sa formovali vo Francúzsku. Po porážke Francúzska, a po presune do Spojeného kráľovstva bol ako komunista (podobne ako predtým vo Francúzsku) internovaný. Prepustený bol až po intervencii československej exilovej vlády. Od roku 1941 do roku 1945 bol redaktorom československého vysielania londýnskeho rozhlasu.
Statoční a uvedomelí synovia Slovenska, partizáni a väčšia časť príslušníkov slovenskej armády – dnes už všetko vojaci armády československej – za sympatie a podpory slovenského ľudu nastúpili cestu, ktorá vojde do histórie ako druhé povstanie národa slovenského. V roku 1848 povstali slovenskí bojovníci... Slovensko vie, že tentoraz nebojuje svoj boj samo, no vie tiež to, že boj, ku ktorému sa odhodlalo, nemohol by nikto iný vybojovať namiesto neho. Slovenskí bojovníci, ktorí sa rozhodli k otvorenému vystúpeniu a celonárodnému povstaniu, neurobili tak preto, aby Slovensko zaplavili utrpením a skazou, ale aby neodvratné utrpenie Slovenska skrátili. Preto nesmie byť na Slovensku poctivého Slováka, čo by sa nezapojil v akejkoľvek forme do oslobodzovacieho boja a tak neurýchlil pochod víťazstva... Slovensko vykročilo rozhodným krokom a získalo obdiv a úctu sveta i lásku veľkej rodiny slovanskej. Na svoj bojový štít napísalo si očistené Štúrovo heslo: „Cesta naspäť nemožná – napred sa ísť musí“.
Jeho prejav bol omnoho dlhší. Vyzdvihol v ňom osudovosť situácie a význam povstania pre Slovákov, ale aj pre svet. Bol revolučný, ostrý, mobilizujúci, ale aj optimistický – zodpovedajúci dobe a situácii.
Revúcke „Naše zprávy“ číslo 5 z 5. septembra 1944, podobne ako predchádzajúce čísla, predovšetkým mobilizovali. Konkrétnych správ nebolo mnoho. Situácia nebola jasná a neustále sa menila. Informovať však, možno skôr upokojiť obyvateľstvo bolo mimoriadne dôležité.
Naša istota
Veríme vo víťazstvo našej spravodlivej a svätej veci. Bojujeme za slobodu. Vysoko zdvíhame našu česť. Vieme, že pravda zvíťazí. (...) Tvoríme jednu z najslávnejších kapitol našej žiarivej histórie. Prinášame najväčšie obete na oltár vlasti. V boji vytrváme! Jedinec môže zhynúť, ale národ musí žiť večne.
Správa československej brannej moci č. 6
Prudké obranné boje v oblasti Žiliny – Vrútky. V oblasti Nitry nasadili Nemci pancierové vozy. Stratili však z nich 23. V Dubnici bojujú naše jednotky spolu s francúzskymi partizánmi proti nemeckým zväzkom. Boje sú prudké. Továrenské objekty horia. Vojenská akadémia v Bratislave sa postavila na odpor Nemcom, chrabro odolávala, predsa však podľahla nemeckej presile, keď Nemcom predtým spôsobila ťažké straty. Československé jednotky bojujú urputne u Batizoviec a Popradu. Hlási sa čulá letecká činnosť nad Slovenskom.
Pravda o bystrickej vysielačke
Bratislavský rozhlas rozšíril správy, ako by boje na Slovensku už boli ustaly. Dokazoval to tým, že bystrická vysielačka už nevysielala. Pravda je tá, že bystrická vysielačka bola po bombardovaní Nemcami poruchaná a preto nemohla na čas vysielať správy. Túto poruchu využili i Nemci a vysielali na vlne banskobystrickej vysielačky nepravdivé správy o zrútení sa slovenských vojsk na Slovensku. Preto upozorňujeme obyvateľstvo, aby neverilo takýmto správam a aby si ich overilo správami z Londýna.
Optimisticky pôsobili správy o postupe angloamerických vojsk vo Francúzsku, Taliansku, o postupe sovietskych vojsk na východe alebo kapitulácii Rumunska. Z toho vidieť, že náš odboj nebol prenáhlený a je na mieste. Blízkosť sovietskej víťaznej armády dodáva nám pevnej viery, že svoj boj skončíme víťazne!
S odstupom ôsmich desaťročí môže charakter mnohých týchto správ pôsobiť pateticky, či nadnesene optimisticky. Oni však plne zodpovedali revolučnej dobe, osudovosti situácie, jej atmosfére a predovšetkým potrebe mobilizovať a dať ľudom – čitateľom nádej. A tá je mimoriadne dôležitá v akejkoľvek dobe...
Ján Aláč
Foto 1: Revúcke „Naše zprávy“ č. 1 z 1. septembra 1944
Foto 2: Vladimír Clementis
{gallery}nasez{/gallery}