Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Prvá šichta na šachte Petr Bezruč v Slezskej Ostrave (10)

Zobudili sme sa na krik starého fúzača Ráka, ktorý do každej izby kričal: „kerý jede na ranní směnu stávejče!“ Keď došiel do našej izby už sme boli oblečení. Rýchle sme niečo zjedli na raňajky, schmatli pod pazuchu montérky a pustili sa peši na šachtu. O malú chvíľu už prezlečení sme boli v budove, kde boli kancelárie jednotlivých banských úsekov. Bolo ich päť vedľa seba. Bočné dvere boli pootvárané, takže z prvej bolo vidieť až do poslednej. Každá mala malé okienko ústiace na chodbu, po ktorej sa chodili baníci hlásiť na smenu.

Keď sme vstúpili do kancelárie, privítal nás úžasný ruch a krik. Pýtali sme sa na smenmajstra. Ukázali nám ho, tak sme sa pobrali k nemu. Na pohľad to bol sympatický muž strednej postavy. Mal kučeravé, tmavohnedé vlasy mierne popretkávané šedinami. Volal sa pán Mrázek. Oslovili sme ho, otočil sa k nám, ale jeho pekné modré oči nám pripadali veľmi smutné. Chvíľu sa na nás pozeral a potom dosť podráždene na nás zhúkol: „co je?“ Vysvetlili sme mu, že po ukončení baníckej priemyslovky sme na základe umiestenky nastúpili na tunajšiu šachtu za revírnikov. Prijatie do zamestnania už máme vybavené na osobnom oddelení a riaditeľ pán Dědek nám povedal, aby sme sa ráno hlásili u neho. Odovzdali sme mu naše umiestenky a vysvedčenia z priemyslovky. Mrkol na papiere a štekol: „Kaj meškače.“ Ondro mal hodinky, pozrel sa na ne a povedal: „Pán smenmajster, nemeškáme, ešte je iba štvrť na šesť.“ Pokúsil sa pousmiať, prešiel na češtinu a povedal: „Já se ptám, kde bydlíte, když jste už tak skoro na šachtě.“ Odľahlo nám. Rýchlo sme mu vysvetľovali, že bývame v drevených barakoch v Michálkoviciach, v závodnej ubytovni. Niečo si zamrmlal a začal si prezerať naše papiere. Zdvihol zrak a povedal: „No vysvědčení máte pěkné, doufám že jste to vy, tí kluci co nám ty kolá roztočí.“ V posledných slovách bolo cítiť sarkazmus. Prstom ukázal na mňa a povedal: „Ty Slavkay, budeš mít Gizeľu a Ty, Lukačko, Oľgu.“ Otočil sa, odišiel a už sme počuli iba jeho krik vo vedľajšej kancelárii.

Ostali sme ako omráčení. Pochopili sme že meškač znamená bývať, ale čo za Gizeľu a Oľgu nám pridelil, to sme si nevedeli predstaviť. Nahlas sme sa navzájom opytovali čo to môže byť, so smiechom sme hovorili, že za dobré vysvedčenie nám pridelil nejaké dievčatá. Vtom čase v baniach pracovali aj ženy. Zrejme naše táraniny počul nejaký baník alebo technik, lebo keď išiel okolo nás povedal nám: „Kluci, to jsou rubani na pátych horách, tu v Ostravě jsou tak pojmenovaný sloje. Většinou jsou to ženská jmena. Tu sú nizke sloje a na stene se delá ležmo, tak aspoň máme to potešení, že celú šichtu ležime na nejaký holce a kopeme uhlí,“ a smial sa na celé ústa. Vedeli sme že v Ostrave sa dobýva „stenovaním“. Teoretický sme to ovládali, ale nový problém bol „páte hory.“

V kanceláriách s pribúdajúcim časom sa hluk stupňoval. Hučalo to ako v úli. Krik, hluk, rev, búchanie po stole a za každým slovom bolo „kurva“, niekedy zdupľované „kurva, aleluja, kurva“. Bolo to zadeľovanie do práce v rannej smene. Boli sme z toho takí vyvalení, že stále sme čakali, kedy sa strhne bitka. Mali sme už za sebou prax, pretože sme pracovali v rôznych baniach na Slovensku ako učni a aj na priemyslovke sme takmer každú sobotu chodili pracovať do baní v Rudňanoch, Slovinkách, na Gretli, do Kišoviec - Šváboviec, dokonca ešte aj do Maria Huty na Grendzef, čiže už nejakých pár zadelení sme prežili, ale také aké bolo tu, sme si nedokázali predstaviť ani v najhoršom sne. My v takomto blázinci máme robiť? Čas však plynul, blížilo sa k šiestej. Vedeli sme, že už je jazda mužstva na šachte.

Vybrali sme sa bojazlivo za smenmajstrom. Ten mal pred sebou trasúceho sa muža v čiernom, na ktorého reval, že „něco zdupal“, domysleli sme si, že niečo neurobil v nočnej smene. Čas nás prinútil premôcť ostýchavosť. Využijúc chvíľu keď lapal dych, opýtali sme sa ho: „Pán smenmajster, kto nás na naše pracoviská zavedie?“ Prekvapene na nás vyvalil oči, akoby neveril tomu čo počul, zaklonil hlavu a pohľadom do neba začal fistulovým hlasom škriekať: „Kaj to ja jsem kurva, na šachče, nebo v detský školce? Kurva aleluja kurva, kdo kdy videl, aby ja jsem revirniky za ruku do rubaní vodil.“ Nasratý sa na nás pozrel a zreval: „kurva synci, školy mače, mapy jsou oto ľe,“ prstom ukázal na mapy visiace na stene, „tuž se kurva na to podživejče, aby jste vjedželi kaj máče isč.“ Obrátil sa a pokračoval v „sprdávaní“ pred ním trasúceho sa revírnika.

Oblial nás pot, stáli sme tam bezradní a beznádejní v čistučkých montérkach, so zápisníkom a ceruzkou, ako aj čistým kapesníkom vo vrecku. Vyzerali sme ako dve holubie mláďatá medzi kŕdľom čiernych havranov. Hovorí sa "keď je núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Naša božia pomoc prišla v osobe starého pána revírnika, ktorý dianie sledoval, pristúpil k nám so slovami: „Synci, ja Vás tam zavedu. Ja fáram na páte hory.“ Nám sa starý pán javil ako náš anjel záchranca a veľmi sa nám uľavilo. Vypísal nejaký lístok a odišiel ho dať podpísať smenmajstrovi. S lístkom v ruke sa vrátil a povedal: „jedžem pro lampy.“ Šli sme za ním do lampárne, tam odovzdal lístok a lampár nám vydal reflektor a benzínku, spolu s plechovou známkou, ktorú nám podal do ruky s poučením, že na túto známku si budeme vyberať lampy pred každodenným fáraním. Potom známku zavesil do príslušnej priehradky a po odovzdaní lampy nám známku vráti.

Takto vystrojení sme sa pobrali so starým pánom k šachte. Tam sa nám predstavil, že sa volá Dyľuš, to boli takmer posledné slová, ktoré sme rozumeli. On dosť šušlal, pretože nemal zuby, a prepol na tú šušlavú „slezskú ostravčinu“. Priateľsky sme sa len usmievali a prikyvovali hlavami. Keď sme klietkou sfárali na páte hory, hneď sme si uvedomili že páte hory nie je pohorie, ale banský obzor alebo horizont, ktorý názov sa používa u nás v baniach. Keď sme vystúpili na nárazisku, vybral kožené vrecko a začal nás núkať: „Synci, dejče si na šprajc.“ Dovtípili sme sa, že nám núka žuvať tabak, tak sme to slušne odmietli. „Je to z bagem,“ povedal hrdo. Hlavami sme záporne pokrútili. Začal si napchávať strašne zapáchajúci tabak do úst a prekvapene zašušlal: „Tuš co u vás haviři nebagujú?“ „Nie, u nás fajčia,“ odpovedali sme. Teraz on vyvalil na nás okále: „Cóóó, u vás na šachče neni plyn?“ „Nie, u nás sú rudné bane a tam plyny nemáme,“ slušne sme mu odpovedali. Neveriacky krútil hlavou, nevedel pochopiť ako je možné, že baňa je bez plynu. V tom čase v OKD nebola ani jedna šachta, na ktorej by sa nevyskytoval silne výbušný plyn metán. „Tuš vám se to tam delá,“ povedal a vopchal si smradľavé vrecko do kabáta. Potom ukázal rukou na koniec náraziska, „tam pojedžem“ a začal kráčať tým smerom. Pobrali sme sa za ním. Na nárazisku sa hemžili ľudia, hučali lokomotívy a búchali banské vozy. Preplietali sme sa pomedzi vagóny, prekračovali rôzny materiál ležiaci na zemi, výstuž, drevo, rôzne stočené laná, až sme sa dostali do chodby hlavného obzoru, ústiacej na nárazisko. Za pánom Dyľušom sme pochodovali ako vojaci, jeden za druhým. Každým krokom sa nám hluk náraziska vzďaľoval. Neustále nám niečo rozprával s napchatým bagom v ústach a tvárou obrátenou v smere chôdze. Absolútne sme mu nič nerozumeli. Aby sme sa mu trochu zavďačili, sem-tam sme prikývli hlavou a súhlasne povedali „áno, áno, je to tak.“ Lenže raz to bolo asi nevhodné, zastal, obrátil sa s vážnou tvárou k nám a povedal: „Kdepak kluci, to by bylo proti předpisům.“ Nevedeli sme o čo ide, tak sme iba previnilo stáli so zvesenými hlavami. Odpľul si a pokračovali sme v chôdzi. Potom sa sem-tam k nám obrátil a niečo sme porozumeli. Dozvedeli sme sa, že bol baníkom, robil v stene, potom bol na nejakom školení a robil revírnika v stene. Teraz má zaprášenie pľúc, tak môže robíť iba koľajového dispečera. Na obzore chodí po jednotlivých pracoviskách. Podľa situácie usmerňuje a dohliada na zásobovanie pracovísk prázdnymi banskými vozmi.

Kráčali sme od šachty už viac ako polhodiny, keď sme začuli nám známy hukot vŕtačky a zbíjačiek. Bola to predzvesť, že sa blížime k banským pracoviskám. Po krátkej chvíli hukot silnel a už som rozoznal, že striedavo tam pracuje viac ako desať zbíjačiek. Prišli sme k veľkej diere na ľavej strane spodku chodby. Z diery sa valili kúdoly pary a uhoľného prachu, ako aj smrad, taká zmiešanina pachu potu, oleja a surového banského dreva. Zrazu pán Dyľuš zastal, obrátil sa a povedal: „Slavkay, oto ľe je tvoje rúbani. Ja nemohu jet s Tebu dolu, protože mám záprach plic. Dej si pozor, protože Gizeľa má jazyky a často zavali. Tuž Zdař Bůch!“ Obrátil sa k Ondrovi so slovami: „Ty pojdž, pojedžem dál do Oľgy,“ a odišli.
Zostal som sám stáť nad škeriacou sa čiernou dierou. Čo to za jazyky má Gizeľa, za tak krátky čas toľko záhad, že mi už hučala z toho hlava. Začal som svietiť reflektorom do diery, ale kužeľ silného svetla neprenikol cez kúdole prachu a pary valiacich sa z rúbania. Mal som malú výhodu, že ako učeň som pracoval v Kišovciach a Švábovciach na ložisku so slojom mangánovej rudy, veľmi podobným uhoľným slojom, pretože tiež vzniklo sedimentárnou činnosťou. No čo teraz? Veď si baník, tak poďme do diery.

Jedného, čoho som sa bál, bola moja benzínka. Teoreticky sme to ovládali, bola to prakticky lampa na meranie koncentrácie metánu v banskom ovzduší. Podľa výšky aureoly v milimetroch, teda zdvihnutia plameňa, odhadovalo sa množstvo metánu v percentách, lenže takú lampu som doteraz v rukách nemal. Vedel som, že šachta Petr Bezruč patrí medzi najviac zaplynené na Sliezskej Ostrave. Ako mám teraz niesť túto lampu, s ohňom za sklom a drôtenou sieťkou, v sloji vysokom asi 50 - 60 cm, kde sa možno pohybovať iba poležiačky. Pustil som sa do diery, ktorá mala profil 160 cm široký a 50 - 60 cm vysoký, po úklone nohami dopredu. Ležal som na ľavom boku a benzínku som pomaly ťahal za sebou po počve (spodku), ktorá bola hladká, ako najkrajšie vyhladený betón na mestskom chodníku. Zliezol som asi desať metrov a zazrel som rozvešané svetlá pracujúcich baníkov pozdĺž steny. Na vrchu steny pracoval svalnatý baník, po ležiačky váľal zbíjačkou uhlie do oceľových žľabov tvaru L, pribitých na drevených stojkách, tvoriacich výstuž rúbania. Keď zbadal blikať svetlo môjho reflektora, prestal zbíjať a obrátil sa ku mne. Priplazil som sa k nemu a podával som mu ruku. Chvíľu bol v rozpakoch, zrejme na takéto spôsoby nebol zvyknutý, potom mi podal ruku aj on. Predstavil som sa mu a povedal, že som nový revírnik. „Tuš, kurva, vitej.“ Hneď na to sa ponáhľal, aby ventilom zastavil stlačený vzduch v potrubí. V tom momente hukot zbíjačiek stíchol.

Ticho trvalo iba tri sekundy, a zdola sa začalo ozývať: „Kurva, co je s tím vzduchem, proč si to kurva zavřel?“ Môj prvý známy baník sa nadýchal do mohutných pľúc a zareval smerom dolu: „Kurva, zavřiče pysk, volejče dolu ať předák přijedže nahoře, protože je tu novej štajger“. Táto správa bola podávaná od jedného baníka k druhému, vzdialených od seba po desiatich metroch, po celej dĺžke asi 80 metrovej steny. Keď volanie doznelo môj haviar mi povedal: „Štajger, vlez si do závalu a lez dolu. Předák pojede závalem nahor, tuš se střetnete.“ Pustil vzduch do potrubia, nedočkavo schmatol zbíjačku a opäť začal váľať uhlie do žľabov. Stena mala ideálny úklon, takže uhlie samospádom kĺzalo do smaltovaných žľabov a po nich až do vozíkov na ťažnej chodbe. Doprava v stene bola praktický vyriešená, bez nároku na energiu. Nevýhodou však bola veľká prašnosť v rúbaní. Prašnosť vznikala tým, že pri rýchlom kĺzaní sa uhlie nárazmi veľmi drobilo.

Po niekoľkominútovom plazení v závale, zbadal som prebleskovanie reflektora zo spodku steny. Vedel som, že je to predák, lebo keď nám dávali v lampárni lampy, pracovník povedal, že reflektory dostávajú iba štajgri, strelci a predáci. Ostatní baníci mali masívne ťažké akumulátorové lampy, ktoré sa ľudovo volali päťkiláky. Po chvíli sme sa s predákom stretli. Pravdepodobne nevedel presne o čo ide. Zadýchaný a spotený z lezenia do vrchu podráždene zreval: „Kurva co jé, odkuď seš?“ Ja som nový revírnik, odpovedal som. „Jak tó, mne Bratčenkov nic neřikal.“ Nevedel som, kto je Bratčenkov, preto som mu povedal, že mňa tu zadelil smenmajster pán Mrázek. Keď si uvedomil, že rozprávam po slovensky, peknou slovenčinou sa ma opýtal: „Ty si Slovák?“ Prikývol som a on nato, že tiež je Slovák. „Som Mišo“ a podal mi ruku. „Ja som Marian,“ radostne som mu ju stisol.

V Mišovi som našiel veľmi dobrého kamaráta, v mojich začiatkoch na šachte mi veľa pomohol svojimi viacročnými skúsenosťami. Ja som mal v tom čase osemnásť a pol roka, Mišo mal asi dvadsaťosem. Na tejto šachte začal pracovať ako vojak od roku 1945 a po vojenčine už zostal tu. Oženil sa a stal sa z neho „ostraviak“. Potom som sa od neho dozvedel, že vlastne patrím do tretieho úseku a spomínaný pán Bratčenkov je náš vedúci. Trochu sa čudoval, že taký mladý a už štajger. Porozprával som mu, že ako banícky učeň som po prvom ročníku študoval na priemyslovke. Po ukončení mi dali umiestenku na túto šachtu. Povedal som mu o blázinci v kancelárii, ako nás pán Mrázek prijal, tak sa iba zasmial. „Na to si zvykneš“ a začal mi rozprávať prečo je to tak.

Pán Mrázek je veľmi dobrý človek, aj ostatní technici. Príčina tohoto blázinca tkvie v tom, že predošlý riaditeľ naháňal vysoko plniť plán ťažby, až na stotridsať percent, vyrúbal zásoby, pričom zanedbal prípravy nových blokov na rúbanie. Za vysoké plnenie plánu ťažby postúpil na vysokú funkciu na riaditeľstve podniku. Následkom toho na šachtovej veži Petr Bezruč zhasla červená hviezda. Vtedy v revíre Ostravsko - karvinské doly (OKD) každý závod, ktorý plnil plán, mal na šachtovej veži rozsvietenú červenú hviezdu. Keď sa prestal plniť plán, znamenalo to stratu prémii, rôznych príplatkov za plnenie plánu, ako u robotníkov, tak aj u technikov. Vyšší technici boli neustále na „koberčeku“ u riaditeľa, ten zase na podniku, čo bol vtedy Trust Sever. Tak vznikala dusná atmosféra, v ktorej často padali a rodili sa nové tváre vo vedení závodu, od riaditeľa až po najnižšieho technika. Teda v tom je príčina blázinca počas zadeľovania pri striedaní smien.

Mišo sa stále usmieval a pokračoval: „Tu každý na každého reve, každé druhé slovo je kurva, no hociako sa povadíme nikdy sa to neprenáša za bránu závodu. Po šichte zvykneme ísť na pivo do hostinca „Na špici“ oproti šachte a z hádky na „dole“ sa iba smejeme, že „kurva ale sme se chytli v rúbani“ a je to v poriadku. Môžeš vidieť aj na chlapoch v stene, že robia s veľkým nasadením, normy a plán sú našpanované, každý využíva pracovný čas, aby čo najskôr svoj úsek prekopal, a načas vyfáral. Často ostávame až do tretej alebo až do piatej, aby stena bola prekopaná o „pokos“, čo znamená postup steny o 1,6 metra. Potom sa preložia žľaby, vzduchové potrubie, hráňe a cyklus sa opakuje. Za šichtu sa nakope tristo až štyristo vozov uhlia a to sa treba riadne obracať. Uvidíš to za nejaký čas, keď si to osvojíš, potom si na ten blázinec zvykneš.“ Uvedomil som si, že mal som šťastie natrafiť na takého rozumného predáka. Bol to on, ktorý mi popísal povinnosti revírnika v rúbani. Spolu s predákom som mal povinnosť dávať pozor na bezpečnosť pracoviska, organizovať dopravu, hlavne prísun prázdnych vozov do rúbania a ostatné organizačné záležitosti pre hladký priebeh ťažobných prác v smene. Povedal, že na šachte pracuje cez dvetisíc ľudí, ale mám si dávať pozor, lebo tu .pracujú aj väzni, schopní napadnúť človeka. Potom mi nadiktoval hlásenie pre druhú smenu. Mal som ísť k šachte, aby som o jednej hodine stihol „Obháňku“, čo bola osobná doprava pre technikov, strelmajstrov a ostatných ľudí, ktorí mali písomné povolenie pre predčasné vyfáranie z bane. Mal som vyhľadať pána Bratčenkova a zreferovať mu stav prác na rannej smene a predniesť požiadavky, čo má urobiť druhá smena v rúbaní.

Zliezol som po závale dolu na ťažnú chodbu, na ktorej som v živote nebol. Kde je cesta k šachte, vľavo, či vpravo? Čo teraz? Mám sa opýtať baníkov, ktorí zo sypu napúšťali uhlie do vozov? Uvažoval som. Technik sa pýta baníka, že kde je šachta? To by mala srandu celá osádka. Preto som sa opýtal, koľko vozov s uhlím už naplnili. Zapísal som si to a pozoroval, ktorým smerom idú plné vozy, iba to môže byť smer k šachte. Podľa toho som sa smelo pustil kráčať k šachte. Po piatich minútach ma môj optimizmus prešiel, prišiel som na križovatku. Chvíľu stojím a rozmýšľam. Po ľavej ruke v diaľke som zbadal kolísajúce svetielko, ako keď ide opitý človek s lampášom. Vďaka mojim skúsenostiam v bani som vedel, že je to banská lokomotíva. Rozhodol som sa ju počkať, lebo podľa toho aké vozy ťahá, môžem určiť smer k šachte. Keď ťahá prázdne ide od šachty, keď plné tak k šachte, uvažoval som a čakal jej príchod. S hlasným odfukovaním sa približovala a usúdil som, že je to lokomotíva s pohonom na stlačený vzduch. So zvedavosťou som ju očakával, lebo taká mi bola známa iba z obrázkov v Stočesovej učebnici „Baníctvo“.
Takéto lokomotívy sa používali v baniach s veľkým výskytom výbušného plynu, metánu. Keď prechádzala popri mne, lokomotivár mávol rukou na pozdrav, aj ja som mu kývol a zvedavo čakal na vozy. Zo tri prvé vozy boli naložené rôznym materiálom, ako hadice, zbíjačky, debny a v jednom voze bol nejaký motor alebo čerpadlo. Za nimi "huráááá", vozy naložené krásnym lesklým uhlím. Čakal som kým neprejde celý vlak, potom som za ním začal kráčať k vytúženej šachte. Na poslednom vagóne, podľa bezpečnostných predpisov, bolo umiestnené červené svetlo, takže som mal bezpečného sprievodcu na mojej ceste. Mal som nutkanie vyskočiť a postaviť sa na nárazník posledného vozíka tak, ako sme to robili na našom závode ako učni. Za tieto nezbednícke kúsky nás naši inštruktori a technici veľmi karhali a v opakovanom prípade preložili pracovať na povrch. Bol to pre nás trest. Uvedomil som si, že teraz som ja ten, čo musí dbať na dodržiavanie bezpečnostných predpisov pri práci. Kráčajúc za poskakujúcim červeným svetielkom som prechádzal križovatkami, z ktorých sa odbočovalo do štyroch až šiestich chodieb. Uvedomil som si, že keby nebolo môjho „fučiaceho a hrkotajúceho sprievodcu“ postihli by ma úžasné ťažkosti s orientáciou a určite by som poblúdil.

Cesta sa mi zdala byť nekonečná, keď zrazu zbadám svetlo z náraziska. Chodba sa rozšírila na dvojkoľajku s bočným chodníkom pre ľudí. Obišiel som spomaľujúci vlak a po chodníku som došiel k šachte. Tam už stálo asi dvadsať ľudí, veľmi čiernych. Všetko na nich bolo čierne, aj tváre, v ktorých sa leskli iba oči a červené pery, ktoré usilovne omývali prúdom slín, čo neustále odpľúvali zo žuvaného smradľavého baga. Postavil som sa k nim. Stáli sme tam ticho, nepohnute, s pohľadom upretým do tmavej šachty, očakávajúc, kedy sa v nej objaví klietka, aby nás dopravila na povrch na denné svetlo. Medzi čakajúcimi iba sem-tam padlo nejaké slovo. Zrazu zo skupiny čakajúcich vystúpil jeden chlap s čiernou tvárou a pohol sa smerom ku mne. Na remienku mu na prsiach visel reflektor a v rukách držal benzínku. Drzo mi zasvietil do očí a v polkruhu ma začal obchádzať. Stále sa na mňa pozeral a sem-tam mi bleskol s reflektorom do tváre.

Začal som mať obavy. Spomenul som si na Mišove slová „daj si pozor na ľudí, pretože tu pracujú aj väzni“, ale uvedomoval som si, že sú tu aj iní ľudia. Pre istotu som v pravej ruke stisol reflektor s odhodlaním, že keď sa ku mne priblíži tak ho ním ovalím. Z napätej situácie ma vyslobodila klietka, ktorá zastala na obzore. Vyšli z nej dvaja statní chlapi, narážači, jeden z nich zvýšeným hlasom oznamoval: „Můžu isč enem štajgři a střelci, též tí, kerí mají písemné povolení od směnmistra.“ Začali sme pomaly nastupovať. Narážači každého pozorovali. Poznali všetkých ľudí, hoci boli v tvári čierni ako uhoľ. Keď som sa priblížil ku klietke, vystrel predo mňa ruku, ako rampu na železničnom priecestí a zhúkol: „Tys je kto?" Ukázal som mu reflektor a benzínku a povedal, že som nový štajger z Gizely. Nato ma pustil. Ponáhľal som sa prejsť na zadnú stranu klietky, pretože môj prenasledovateľ sa snažil dostať bližšie ku mne. Dosiahol som to, že v klietke medzi nami stáli dvaja chlapi. On však aj počas jazdy hore, cez medzery medzi chlapmi, stále mi poblyskoval reflektorom do tváre.

Zastali sme na povrchu. Slnko presvitalo do budovy šachty. Keď sa otvorili dvere klietky, videl som ako chlapi pred sebou tlačili môjho „prenasledovateľa“ von z klietky. Ja som náročky zaostával. Kráčal po nádvorí medzi ostatnými, ale stále sa obzeral. Po pätnástich metroch zastal, obrátil sa a čakal. Neostávalo mi nič iné, len ísť k nemu. Na dennom svetle sme sa spoznali. Bol to Ondro. Začali sme sa strašne rehotať. Dusiac sa smiechom vykrikoval: „Ja som ťa spoznával, ale nebol som si istý“. „Ja som ťa vôbec nepoznal,“ odvetil som, „pretože si strašne čierny.“ „Len keby si sa ty videl, ako vyzeráš,“ smiali sme sa ďalej. A takto pobavení, plní nových poznatkov a zážitkov z prvej smeny, pobrali sme sa hľadať naše úseky aj našich vedúcich. Po ceste sme vybrali zápisníky, zopakovali si poznačené údaje, ktoré mali byť predmetom hlásenia. Ja som začal hľadať Tretí a Ondro zase Piaty úsek.

Vošli sme do budovy, kde boli kancelárie. Ráno sme tam dostali také „vrelé privítanie a zadelenie“ od pána smenmajstra. Ondro povedal, že pôjdeme po chodbe popri okienkach, pri ktorých sa hlásia baníci pred a po smene. Tam pri okienku musia byť vyznačené čísla úsekov. Mal pravdu. Nebola to nijaká veda nájsť úsek, pretože kancelárie boli za sebou od jednotky po päťku, a za päťkou bolo okienko, kde nápis označoval „Povrch“. Vošiel som do kancelárie tretieho úseku, Ondro sa pobral ďalej. Kancelária bola väčšia miestnosť s masívnym stolom a asi šiestimi stoličkami. Bola to kancelária revírnikov. Vedľa už spomenutého okienka bola na stene čierna skrinka, ktorá sa dala roztvoriť tak, že vyzerala ako roztvorená veľká kniha. Vo vnútri skrinky boli v radoch nabité klince – háčky, na ktorých viseli plechové známky. Zápis do smeny, tu volali „cachovani“. Baníci prichádzali po chodbe k okienku, zahlásili svoje číslo a revírnik známku s jeho číslom zavesil na háčik v rade, kde bolo vyznačené jeho pracovisko. Druhá kontrola bola v lampárni, kde na svoju známku dostal lampu. Po vyfáraní, keď lampu odovzdal, dostal známku späť. Tretiu kontrolu robil revírnik priamo na pracovisku, zápisom pracovníka do svojej smenovničky. Tieto znalosti som nadobudol až neskoršie, keď som sa na úseku udomácnil.

V zadnej stene miestnosti boli dvere kancelárie vedúceho úseku, hrdo nesúce menovku Ivan Bratčenkov. Nesmelo som zaklopal. Ozval sa zvučný hlas „vstupte“. Vošiel som do kancelárie. Pri stole stál vysoký päťdesiatnik silnej postavy. V rukách držal nejaké papiere. Pozdravil som naším pozdravom Zdar Boh. Obrátil sa ku mne a češtinou s ruským prízvukom mi povedal: „Ty jsi ten Slovák, co tě smenmistr zadelil do Gizeli za revirnika? Ja nevím proč tě ráno neposlal za mnou?“ Mávol rukou do vzduchu a začal sa ma vypytovať, ako prebiehala smena v rúbaní. Otvoril som notes a vyrapotal jedným dychom, koľko bolo plných vozov, keď som odchádzal a pokyny pre druhú smenu, čo mi nadiktoval predák Mišo. Zdalo sa mi, že bol spokojný s mojím hlásením. Zo mňa spadla napätosť a nervozita nováčika. Zrazu sa ma opýtal: „Nemrazilo se to na odhone v rubáni, nebylo třeba kutat?“ Nerozumel som z toho nič. Videl však, že som sa pozeral na neho vyjavene, zase len mávol rukou a povedal mi, aby som sa išiel okúpať. Potom nech prídem k nemu.

Odišiel som do veľkej kúpelne, kde nám ráno kúpeľník pridelil háky na retiazke na zavesenie šiat. Prišiel aj Ondro. Vyrozprávali sme si, ako sme dopadli u vedúcich úsekov. Boli sme spokojní, že sme v prvej šichte ako-tak obstáli. Vykúpali sme sa. Boli sme čistí, iba oči, hocijako sme ich vytierali, stále boli okolo rias čierne. Predbehli sme dobu. Už vtedy sme mali oči s čiernym tieňom, čo je dnešná móda žien. Na hák sme zavesili naše čierne montérky, košele a háky vytiahli hore. Nemali sme visiace zámky na uzamknutie háku, ale kúpeľník nám ich ochotne požičal. Pobrali sme sa na úsek.

V kanceláriách už bolo plno ľudí. Opakoval sa ranný scenár, vrava, krik a hlas pána Mrázka vynikal nad všetkými. Prešmykol som sa medzi ľuďmi do Bratčenkovej kancelárie. Našiel som ho sedieť za stolom. Pred ním bolo rozložených asi päť hrubých zošitov. Zase niečo čítal. Zdvihol na mňa zrak a povedal mi, že z osobného oddelenia mu poslali kópiu môjho dekrétu. So záujmom sa ma opýtal, akú mám školu a či vôbec som už bol v bani. Porozprával som mu, že som bol banícky učeň a podal som mu moje „Vysvedčenie na odchod“ z priemyslovky. Dlho sa do neho díval a skonštatoval, že na dvojročnú školu sme mali veľa odborných predmetov, čo sú dobré základy pre prácu banského technika. Niečo si sám hundral a potom mi povedal: “Vás měli nechat zmaturovat a né vyhnat vás do tak drsnej havířny. Vy ještě jste měli být u maminky, né na ostravské šachče.“ Postavou bol ako zápasník, ale bol to veľmi citlivý človek. Kamarátsky sa ma opýtal, že aké rudy sa u nás ťažia. Začal som menovať siderit, on ihneď vyhŕkol FeCO3, baryt, on zase BaSO4, menoval som pyrit, rumelku, hematit a on ihneď povedal vzorec. Bol som zberateľom minerálov a vedel som všetky tie vzorce. Zistil som, že to ovláda. Opýtal som sa, ako sa na uhlí naučil vzorce minerálov? Zosmutnel, ale mi odpovedal: „Chodil jsem na Vysoku školu báňsku. Už jsem byl ve štvrtem ročníku, ale jsem to nedokončil.“ Naivne som sa ho opýtal prečo. „Proč, proč, tuž kurva. Už jsem se cítil frajer, chytil jsem se ďevuch a kořalky /pálenka/ a už bylo po inženírstvi.“ Prvý raz v rozhovore použil ostravské slovko, kurva. Bolo na ňom vidieť, že ešte aj po rokoch ho tento poklesok riadne mrzí. Mávnutím rukou ukončil túto tému našej debaty.

Potom moju pozornosť obrátil na pred ním ležiace knihy. Začal mi vysvetľovať, že toto sú knihy, kde revírnik musí zapisovať všetko, čo počas fárania na pracoviskách zistil. Do knihy Raport sa píše o všetkom, čo sa počas smeny na pracoviskách robilo. Ďalšie knihy boli vetracie cesty, dopravné cesty i predfáranie. Všetky knihy boli zošité šnúrkou, na konci zviazanou a zalepenou lepiacou páskou, na ktorej boli razítka a podpisy zodpovednej osoby. Upozornil ma, že z knihy sa nesmie nič vytrhávať, omyl sa môže iba preškrtnúť. Potom som za jeho dohľadu popísal potrebné hlásenia do kníh. Bolo toho písania oveľa viac, ako na pol hodiny. Naša prvá smena sa skončila. Odchádzali sme na ubytovňu unavení a hladní. Blížilo sa už k štvrtej hodine poobede, keď sme obedovali.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian SLAVKAY